Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Medzitýmny_rozsudok_16Cpr-14-2016.pdf
PDF · 293.9 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cpr/14/2016
Medzitýmny rozsudok
Okresný súd Bratislava III v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete v právnej veci žalobcu: D.. G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, D. zastúpeného JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Železničiarska 113, Bratislava proti žalovanému: Ústav pamäti národa so sídlom Miletičova č. 19, Bratislava, IČO: 37977997 zastúpenému JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD, advokátom so dídlom Piaristická č. 2, Nitra, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a iné rozhodol
rozhodol:
I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe oznámenia zo dňa XX.XX.XXXX č.sp. EO/XXXX/XXXXXX, doručeného žalobcovi dňa XX.XX.XXXX, je neplatné.
II. O trvaní zamestnaneckého pomeru žalobcu a nároku na náhradu mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru rozhodne súd v konečnom rozsudku
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 19.10.2016, doplnenou dňa 28.12.2016 sa žalobca voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý žalobca prevzal dňa 26.08.2017; ďalej určenia, že pracovný pomer žalobcu už žalovaného naďalej trvá a náhrady mzdy s neplatne skončeného pracovného pomeru vo výške priemerného zárobku v sume 1.151,82 euro mesačne, počnúc od 27.08.2016 spolu s aktuálnym zákonným ročným úrokom z omeškania, vždy od 10. dňa v mesiaci až do zaplatenia (za august 2016 alikvotnú časť v sume 151,28 euro) a náhradu trov konania.
2. Skutkovým základom žaloby bolo, že žalobca pracoval u žalovaného ako vedecký pracovník v Sekcii vedeckého výskumu. Dôvodom sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo, že žalobca vo svojom článku uverejnenom na svojej internetovej stránke s názvom „Reakcia historika G.. M. na článok „Zamestnanci si robia čo chcú. ÚPN trestá ľudáka a matičiara"" (http://martinlacko.sk/reakcie/XX- reakcia-na-clanok-zamestnanci-si-robia-co-chcu ), na adresu O. L., štatutárneho zástupcu ÚPN, uviedol nasledovné tvrdenia :
- „Podnes som nedostal žiadne pracovné pokarhanie. Vo februári 2016 ho však dostali zamestnanci, ktorí protestovali voči účelovým nereálne stanoveným pracovným úlohám zo strany O.. L.."
- „Ak L. tieto slová naozaj vyslovil, môžem konštatovať, že si buď nepamätá - a teda pamäťový ústav vedie človek s problematickou pamäťou - alebo úmyselne klame a zavádza."
- „článok na jednej strane naznačil, že na čele ÚPN je človek, ktorý vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ho na pokraj vnútorného rozvratu. Prejavom pokrytectva u L. i tzv. nezávislého denníka je i to, že im neprekáža podpis radového zamestnanca ÚPN pod niektoré občianske iniciatívy, no neprekáža im zapojenie sa ÚPN do predvolebnej kampane KDH, či pôsobenie straníkov i funkcionárov KDH. Dokonca v riadiacich štruktúrach ústavu."
- „Jeho zámerom bolo vytvoriť obraz problémových a svojvoľne si konajúcich zamestnancov ÚPN a tak pripraviť pôdu sa ich prepustenie. (Čo údajne od L. ešte v októbri 2014 požadoval šéf istej náboženskej obce)." Uvedenými tvrdeniami - časťami článku mal žalobca verejne, v rozpore so zásadami slušnosti, ostro vystúpiť voči svojmu zamestnávateľovi, hrubo uraziť štatutárneho zástupcu ÚPN aj zamestnávateľa, znížiť jeho vážnosť a autoritu v pracovnoprávnych vzťahoch a pri zadávaní pracovných úloh. Svojim článkom mal žalobca poškodiť nielen dobré meno žalovaného ako zamestnávateľa, ale aj dobré meno ÚPN ako verejnoprávnej ustanovizne, ktorej činnosť je verejnosťou podrobne sledovaná a hodnotená. Žalovaný v zrušujúcom prejave tvrdí, že podľa rozhodovacej praxe súdov platí, že konanie, ktorým zamestnanec uráža zamestnávateľa a znižuje jeho autoritu, je považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny a preto žalobca uvedeným konaním porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, konal a vystupoval v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami ÚPN ako zamestnávateľa a preto nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu aj naďalej zamestnával. Žalobca k tomu namietal, že žalovaný neuviedol konkrétne čísla judikátov, z ktorých pri uvedených záveroch vychádzal. Ďalej žalobca uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované dňa 05.08.2016 so zamestnaneckou radou a dňa 08.08.2016 s odborovými organizáciami Živá pamäť, Nezávislá odborová organizácia Dialóg, Svornosť a spolupráca, Nezávislé kresťanské odbory Slovenska
- Zväz pracovníkov školstva a vedy pri ÚPN (základná organizácia). Pre prípad, ak je žalobca členom odborového orgánu, boli zástupcovia zamestnancov požiadaní aj o súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, avšak tento súhlas odborového orgánu nebol daný, pričom žalobca je členom výboru Nezávislých kresťanských odborov Slovenska - Zväz pracovníkov školstva a vedy pri ÚPN a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Žalobca svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, písomne poznačil priamo na uvedenú písomnosť pri jej prevzatí dňa 26.08.2016 a následne to oznámil žalovanému aj písomne listom z 29.08.2016. Žalobca v žalobe zhrnul nasledovné dôvody, pre ktoré považuje sporné okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné : (i) je na hlavičkovom papieri Predsedu správnej rady ÚPN (predseda SR ÚPN) O. L. a z textu možno urobiť záver, že predseda SR ÚPN sa považuje za zamestnávateľa a on so žalobcom končí okamžite pracovný pomer a nie žalovaný; (ii) nie je v ňom uvedené, prečo reakcia žalobcu v jeho článku na svojej internetovej stránke na predchádzajúci článok zverejnený v denníku SME, je závažným porušením pracovnej disciplíny, keďže žalobca to robil mimo pracovnú dobu a nesúvisela s plnením pracovných povinností v ÚPN; (iii) citované pasáže z reakcie žalobcu, sú odpoveďou na skutočnosti tvrdené v článku v denníku SME, pričom v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nekonštatuje, že uvedený článok je pravdivý a reakcia žalobcu na článok je neprimeraná; (iv) doposiaľ žalobca nebol zo strany žalovaného sankcionovaný a žalovaný od denníka nežiadal tlačovú opravu zjavne nepravdivého tvrdenia uvedeného v článku denníka SME, „...Niektorí zamestnanci Ústavu pamäti národa si podľa jeho šéfa O. L. robia čo chcú a nevenujú sa svojim úlohám. Úrad im preto udelil sankcie -upozornil ich. Nie je vylúčené, že tresty časom sprísni. Na zanedbávanie pracovných povinností upozornil ÚPN tento rok piatich zo 64 zamestnancov tvrdí hovorca ústavu F. Z.. O menách nechcel hovoriť, ústav chce podľa neho zachovať diskrétnosť. Z L. vyjadrení na májovom zasadnutí parlamentného výboru pre ľudské práva vyplýva, že by medzi nimi mali byť kontroverzní historici C.U. R. K. G. M..", preto nie je na tom nič protiprávne, že uvedenú informáciu žalobca v svojom článku poprel a ani na to, že v ňom uviedol, že sankcionovaní boli iní piati zamestnanci a dôvod, prečo im boli sankcie uložené. Nakoľko ide o pravdivé informácie, nemôže ísť o porušenie pracovnej disciplíny; (v) reakcia žalobcu v jeho článku na ďalšie tvrdenia uvedené v článku denníka SME, "...L. M. prácu v ÚPN kritizoval tým, že sa vo svojej štúdii venoval americkému bombardovaniu závodu K. v R. počas druhej svetovej vojny. „ÚPN má v prvom rade mapovať zločiny nacizmu a komunizmu a venovať sa ich obetiam a tomu sa on nevenoval", povedal výboru.", bola podmienenou úvahou žalobcu o pamäti predsedu SR ÚPN a druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom v svojom článku žalobca pokračoval opísaním toho, že spomenutá štúdia nebola svojvoľnou aktivitou žalobcu, ale témou riadne odsúhlasenou riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu ÚPN; nebola o bombardovaní Apolky, ale sa nazývala „Americké bombardovanie SR v rokoch 1944 - 1945 a jeho obete.", pričom O.. L. ju mal k dispozícii asi tri mesiace a ako člen redakčnej rady časopisu „Pamäť", za ňu aj hlasoval. V tejto štúdii žalobca ani raz nepoužil slovo „agresia" či „zločin", ako to demagogicky podsúva článok, prešla odborným posudkom renomovaného historika letectva a schválením redakčnej rady, napriek tomu ju O.. L. deň pred tlačou aj s jedinečnými fotografiami prikázal grafikovi vyhodiť a to bez vedomia žalobcu
ako autora. Nakoľko žalovaný aj v tomto prípade uvedené tvrdenia žalobcu nijak nespochybňuje, je žalobcova podmienená úvaha opodstatnená a preto nemôže ísť o porušenie pracovnej disciplíny; (vi) žalovaný nevyvrátil tvrdenia žalobcu v jeho článku (reakcii) o tom, že na čele ÚPN je človek, ktorý vedie vojnu proti vlastným zamestnancom, dostal ho na pokraj rozvratu; žalovaný nepoprel, že ÚPN bolo zapojené do predvolebnej kampane KDH; že v štruktúrach ÚPN pôsobia straníci a funkcionári KDH, čo konštatovala aj Dozorná rada ÚPN vo februári 2016; (vii) vzhľadom na obsah svojho článku, žalobca ako odôvodnenú úvahu uviedol zámer vytvoriť obraz problémových a svojvoľných zamestnancov a dosiahnuť ich následné prepustenie z pracovného pomeru; (viii) žalovaný kvalifikoval „hrubé" porušenie pracovnej disciplíny žalobcu výlučne z „tvrdení v jeho článku", ktoré ale neuviedol pravdivo tak, ako ich v tomto článku uviedol žalobca, ale ich skreslil, tzn. že porušenie pracovnej disciplíny kvalifikoval bez konkrétne skutkovo vymedzeného právne relevantného dôvodu; (ix) kritické tvrdenie uvedené žalobcom v jeho článku o nereálnosti pôvodne stanovených pracovných úloh na rok 2016 pre niektorých pracovníkov ÚPN, neskôr potvrdil aj sám O.. L.; (x) podľa žalobca je logické, že s nemohol dopustiť vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny, a to: uraziť štatutára žalovaného (O.. L.), znížiť jeho vážnosť a autoritu ako zamestnávateľa a jeho zákonných oprávnení v rámci pracovnoprávnych vzťahoch, nakoľko žalovaný nespochybnil a nevyvrátil tvrdenia žalobcu v jeho článku (resp. reakcii na článok v SME) a žalovaný ani nešpecifikoval čím mal žalobca znížiť vážnosť a autoritu štatutára a ako sa to prejavilo v správaní zamestnancov.
3. Právne žalobu odvodnil ustanoveniami § 1, § 7 ods. 2, § 11 ods. 1, § 13 ods. 3, § 47 ods. 1, § 68 ods. 1, § 70, § 74, § 77, § 79 osa. 1, § 81, 229 ods. 4 a 7, § 232 ods. 2 , § 240 ods. 9 a 10 Zákonníka práce (ďalej len „ZP"), a odkazom na príslušnú judikatúru súdov (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo/12/2008, sp. zn. Cdo/218/2007).
4. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil súdu nasledovné listiny : Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru č.sp. Y. zo dňa XX.XX.XXXX, Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa XX.XX.XXXX, novinový článok z denníka SME z 06.06.2016, internetový článok zo stránky http://martinlacko.sk/reakcie/XX-reakcia-na-clanok-zamestnanci-si-robia-co-chcu zo dňa XX.XX.XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, Oznámenie zmien v NKOS ZPŠ pri ÚPN z 10.08.2016, uznesenie zo zasadnutia výboru NKOS ZPŠ pri ÚPN z 11.08.2016, pozvánky ÚPN na premietanie filmu, list členov správnej rady UPN z 12.02.2014, článok z 12.02.2014 (D..sk), zápis z rokovania redakčnej rady, štvrť ročníka Pamäť národa z 19.03.2015 označenú ako DR/XXXX/XXXXX, protest voči nereálnym stanoveným pracovným úlohám v pláne činností UPN na rok 2016, doplnené ceruzou dátum 11.02.2016 bez podpisov, prehľad publikačnej činností žalobcu za roky 2001 - 2016, protest „Nie sme policajti" podaný žalovanému v podateľni 18.02.2016 s pripojenou prezenčnou listinou z 18.02.2016, menovací dekrét žalobcu z 18.02.2015, rozhodnutie SAV z 27.05.2011, podnet podaný na dozornú radu UPN 23.02.2016 s pozvánkou, recenzia doktorky H. z 13.06.2016 k článku žalobcu o odvlečení do I., recenzný posudok z 02.03.2015 recenzenta doktora L. k príspevku žalobcu, prehlásenie G.. C. z 30.01.2018, zápisnica z porady predsedu správnej rady UPN z 20.08.2015, organizačný poriadok zo 17.09.2004, podanie z 30.06.2016 adresované predsedovi správnej rady UPN doktorovi L., e - mail z 25.03.2015 predsedu správnej rady UPN doktora L. adresované žalobcovi, stanovisko dozornej rady z 02.02.2016 ohľadom etického kódexu, prepis výpovede C. L. (otca O. L.) z archívu žalovaného, žiadosť predsedu SR ÚPN zo dňa 29.07.2016 č. spisu DR/XXXX/XXXXX-SP o udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru žalobcu a J. R., zápisnica - prepis zvukových záznamov zo dňa 08.08.2016 s Prílohou č. 1 a č. 2, email - poďakovanie z 25.03.2015, list z 24.04.2015, potvrdenie z 04.05.2018, list zamestnancov ÚPN z 09.06.2016, článok I. D. z 13.09.2017.
5. Súd v rámci postupu po začatí konania podľa § 167 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"), doručil žalobu spolu s prílohami, poučením o procesných právach a povinnostiach strany sporu a výzvou na vyjadrenie sa žalovanému dňa 22.02.2017.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 06.11.2017 a zo dňa 31.01.20118 žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. K veci samej uviedol, že trvalý pracovný pomer so žalobcom vznikol od 01.05.2007 na základe pracovnej zmluvy z XX.XX.XXXX a podľa popisu práce bol žalobca povinný :
- realizovať vedecký výskum v súvislosti s obdobím neslobody so zameraním na politický vývoj, vývoj štátneho aparátu, politického režimu, represívnych zložiek spoločnosti v roku 1939 až 1945,
- práca na publikačných výstupov výskumu v podobe článkov, vedeckých štúdií, edícii dokumentov, memoárov a monografií,
- organizácia, resp. participácia na organizácii seminárov a vedeckej konferencií organizovaných ÚPN i spolupráca s partnerskými vedeckými inštitúciami v súlade s pokynmi riaditeľ sekcie,
- participácia na zabezpečovaní edičného plánu ústavu formou odbornej prípravy publikácií a príspevkov do čas časopisu Pamäť národa,
- spolupráca s vysokými školami a univerzitami formou prednášok, či vedenia odborných kurzov,
- odborná metodická pomoc ostatným organizačnými zložkami ÚPN na základe pokynov riaditeľa sekcie. Žalovaný, s poukazom na bod 14. Pracovnej zmluvy žalobcu z XX.XX.XXXX, podľa ktorej je zamestnanec povinný zachovávať mlčanlivosť, o skutočnostiach o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a tiež ustanovenia § 81 Zákonníka práce, Rozhodnutia č. 1 predsedu Správnej rady z 16.02.2007, ako aj jednotlivých článkov Etického kódexu zamestnanca ÚPN uviedol, že výlučné oprávnenie komunikovať s médiami v súvislosti s činnosťou ÚPN alebo záležitosťami s ňou spojenými má predseda správnej rady ÚPN, pričom podľa zásad správania zamestnanca, bol žalovaný povinný z hľadiska etiky spoločenského styku s občanmi a právnickými osobami, povinný zdržať sa akéhokoľvek správania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť a dobré meno ÚPN, spochybniť a znevážiť jeho poslanie, konať profesionálne a korektne, aby nenarúšal dôveru verejnosti v nestrannosť a objektivitu svojho pôsobenia v rámci ÚPN a vo všeobecnosti sa správať tak, aby chránil dobré meno žalovaného a jeho záujmy. Naopak, verejné vyhlásenia žalobcu uvedené v jeho článku na adresu žalovaného zamestnávateľa sú osočujúce, majú difamačný charakter a sú v rozpore s týmto Etickým kódexom. Žalovaný ďalej zdôrazňoval, že tieto vyjadrenia žalobcu na adresu zamestnávateľa je potrebné posudzovať práve v kontexte postavenia a úloh zamestnávateľa, ktorý je verejnoprávnou ustanovizňou zriadenou Zákonom o pamäti národa (zákon č. 553/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorého jeho úlohou (§ 8) je vykonávať úplne a nestranne hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu aj ich ideológii, účasť domácich a zahraničných osôb na nich; systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracovávať všetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody; poskytovať verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zveľaďovať a sprístupňovať informácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 až 1945 a o činoch a osudoch jednotlivcov, vydávať a šíriť publikácie, usporadúvať výstavy, semináre, odborné konferencie, diskusné fóra; propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. To, že žalovaný je výnimočnou inštitúciou, ktorú zákon poveril skúmaním zločinov a nemorálnosti minulých režimov, je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní konania zamestnancov a použiť oveľa prísnejšie meradlo nielen v porovnaní so súkromnou sférou, ale v porovnaní aj s inými verejnými inštitúciami. Uviedol, že žalobca svojim článkom uverejneným dňa 26.06.2016 na svojej internetovej stránke s názvom: „Reakcia historika M. M. na článok „Zamestnanci si robia čo chcú. ÚPN trestá ľudáka a matičiara"", a v ňom uvedenými tvrdeniami, verejne označil za „klamára", „pokrytca", „človeka s problematickou pamäťou", zo zapríčinenia „vnútorného rozvratu" ÚPN, bezdôvodne ho obvinil z politizovania a riešenia pracovnoprávnych otázok na požiadavky nešpecifikovanej „náboženskej obce". Týmito tvrdeniami žalobca v rozpore so zásadami slušnosti, ostro vystúpil proti svojmu zamestnávateľovi a hrubo urazil štatutára ÚPN, znížil jeho vážnosť a autoritu ako zamestnávateľa, svojím článkom poškodil nielen dobré meno Ústavu pamäti národa ako zamestnávateľa, ale aj jeho dobré meno ako verejnoprávnej ustanovizne, ktorej činnosť je verejnosťou podrobne sledovaná a hodnotená, a na základe ktorých si mohla verejnosť utvoriť negatívny obraz o žalovanom. Z dôvodu takéhoto konania žalobcu, žalovaný okamžite skončil pracovný pomer. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobcovi na jeho nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru odpovedal listom z 30.08.2016, v ktorom len konštatoval, že jeho pracovný pomer skončil platne dňa 26.08.2016 a že žalovaný nebude žalobcovi prideľovať ďalšiu prácu. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 Zákonníka práce žalovaný uviedol, že O. L. ako štatutárny orgán bol osobou oprávnenou podpísať menom zamestnávateľa sporné okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré podľa názoru žalovaného spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 70 Zákonníka práce. Porušenie pracovnej disciplíny je v ňom vymedzené dostatočne konkrétnym a nezameniteľným spôsobom, je v ňom uvedený dátum skončenia pracovného pomeru a z jeho znenia nevznikajú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol pracovný pomer žalobcu u žalovaného okamžite skončený. Navyše žalobcovi muselo byť zrejmé, čo je jeho skutkovým dôvodom aj s ohľadom na okolnosti, ktoré mu predchádzali. Žalovaný uviedol, že taktiež splnil aj podmienku podľa § 74 Zákonníka práce, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov -
so Zamestnaneckou radou a odborovými organizáciami (Živá pamäť, Nezávislá odborová organizácia Dialóg, Svornosť a spolupráca, Nezávislé kresťanské odbory Slovenska - Zväz pracovníkov školstva a vedy pri ÚPN /základná organizácia/). Čo sa týka členstva žalobcu vo výbore Nezávislé kresťanské odbory Slovenska - Zväz pracovníkov školstva a vedy pri ÚPN (ďalej len „NKOS ZPŠaV pri ÚPN"), žalovaný uviedol, že sa žiadosťou zo dňa 29.07.2016 obrátil na NKOS ZPŠaV pri ÚPN o udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru zamestnancov a menovite aj žalobcu, pričom v žiadosti uviedol, že u žalobcu existujú dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a tieto konkrétne špecifikoval. Pán R. dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. odmietol citovanú žiadosť prevziať z dôvodu krátkej lehoty na dohodnutie termínu rokovania. Ďalšou žiadosťou zo dňa 04.08.2016 požiadal žalovaný opätovne NKOS ZPŠaV pri ÚPN o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zamestnancov vrátane žalobcu, pričom 10.08.2016 NKOS ZPŠaV pri ÚPN oznámil žalovanému zmenu vo výbore a to, že od 09.08.2016 má výbor 5 členov a jedným členom je práve aj žalobca. Dňa 11.08.2016 NKOS ZPŠaV pri ÚPN oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že odmieta vyjadriť súhlas so skončením pracovných pomerov zamestnancov uvedených v žiadosti žalovaného zo dňa 29.07.2016 a menovite aj so žalobcom. Dňa 18.08.2016 bolo zamestnávateľovi doručené uznesenie zo zasadnutia výboru NKOS ZPŠaV pri ÚPN zo dňa 11.08.2016, v ktorom výbor jednohlasne odmietol vyjadriť súhlas so skončením pracovného pomeru člena odborového orgánu G. M.. Vzhľadom na uvedené okolnosti žalovaný považuje zmenu vo výbore NKOS ZPŠaV pri ÚPN oznámenú dňa 10.08.2016 za účelovú, nakoľko k zmene došlo až potom, ako žalovaný zaslal odborovému orgánu žiadosť o udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru z 29.07.2016 a ďalšiu zo dňa 04.08.2016. Pre prípad, že by súd na uvedené účelové konanie žalobcu a príslušnej odborovej organizácie neprihliadol, žalovaný poukázal na § 240 ods. 10 Zákonníka práce, v zmysle ktorého ak je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné z dôvodu, že nebol daný súhlas podľa odseku 9 a ostatné podmienky sú splnené, pričom súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, potom je toto okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Daný prípad je takýmto vzhľadom na opísané konanie žalobcu a jeho intenzitu a aj vzhľadom na skutočnosti, ktoré dotvárajú kontext tohto konkrétneho prípadu a to, že vyjadrenia žalobcu sa nedajú vnímať len ako oprávnená kritika žalovaného, ale ako neslušná a osočujúca reakcia na dištancovanie sa žalovaného od účasti na podujatiach, ktoré sú v rozpore so základným poslaním žalovaného. Ako príklad žalovaný uviedol účasť žalobcu na oslavách organizovaných združením Slovenské hnutie obrody, ktoré v zmysle Koncepcie boja proti extrémizmu na roky 2011 - 2014 vypracovanej MV SR, bolo uvedené ako pravicová extrémistická skupina, podpora G. L. a kandidátky ĽSNS, podpora protiimigrantského pochodu v Bratislave, propagácia a zľahčovanie režimu a konania vojnového Slovenského štátu a glorifikovanie prezidenta J. F. a podobne. Tiež žalovaný uviedol, že žalobca uzatvoril s predchádzajúcim predsedom správnej rady D. krátko pred skončením jeho funkcie, Dodatok č. 1 z 25.01.2013 k Pracovnej zmluve, podľa ktorého miesto výkonu práce mal dohodnuté „podľa výberu zamestnanca" a neštandardne dohodnutú aj výšku odstupného, ako šesťnásobok priemerného mesačného zárobku, pri skončení pracovného pomeru z akéhokoľvek dôvodu. To žalobcu stavia do výrazne privilegovaného postavenia voči ostatným zamestnancom a navyše je takéto vyplácanie „zlatých padákov" z verejných zdrojov nehospodárne, vo verejnej sfére netolerovateľné a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zjavne odporuje zásade rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní podľa §119a ZP. Napokon žalovaný v zmysle § 79 ods. 1 ZP žiadal pre prípad, že súd výrokom rozsudku určí neplatnosť sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, rozhodnúť o skončení pracovného pomeru žalobcu, pretože nemožno od zamestnávateľa z opísaných dôvodov spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával a náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, nepriznať podľa § 79 ods. 2 ZP nad zákonný rámec 12 mesiacov. 7. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný predložil súdu nasledovné listiny : Pracovnú zmluvu zo dňa 27.04.2007 a jej Dodatok č. 1 zo dňa 25.01.2013 a Dodatok č. 2 zo dňa 20.05.2015, Popis práce žalobcu z 01.05.2007, stanovy ÚPN z 23.03.2007, Rozhodnutie č. 1 predsedu SR ÚPN z 16.02.2007, Rozhodnutie č. 2 predsedu SR ÚPN z 21.01.2016, Etický kódex zamestnanca UPN z 21.01.2016, prehľad skončených pracovných pomerov a ich dôvod za roky 2015 - 2016, Koncepcia boja proti extrémizmu na roky 2011 - 2014 vypracovanej MV SR - výňatok (obsah a strana 8), internetové články ohľadom aktivít žalobcu 2014 - 2017 (www.sho.sk <http:// www.sho.sk>; www.napalete.sk <http://www.napalete.sk>; <https://denníkn.sk>; denník SME / E.; www.aktuality.sk <http://www.aktuality.sk>; www.naseslovensko.net <http://www.naseslovensko.net>; www.hlavnespravy.sk <http://www.hlavnespravy.sk>), opakovaný pokyn zamestnávateľa z 24.08.2016, výpis týždenného pracovného výkazu, pripomienky P. C., šéfredaktora PN a pripomienky P. N. k štúdii „K. bombardovanie", email p. G., denník NY F., Otvorený list zamestnancov ÚPN z 09.06.2016, email
podporovateľa žalobcu, zápis z rokovania redakčnej rady štvrťročníka Pamäť národa z 19.03.2015, žiadosť predsedu SR ÚPN zo dňa 29.07.2016 č. spisu DR/XXXX/XXXXX-SP o udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru žalobcu a J. R., žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.08.2016. list NKOS ZPŠ pri ÚPN z 18.08.2016, uznesenie NKOS ZPŠ pri ÚPN z 11.08.2018, zápisnica - prepis zvukových záznamov zo dňa 08.08.2016 s Prílohou č. 1 a č. 2 žiadosť z 29.07.2016 a z 04.08.
8. Súd vec prejednal a vykonal dokazovanie predloženými listinami (odsek 4. a 7. rozsudku), výsluchom žalobcu a svedkov navrhnutých stranami sporu - O. L., G.. G. F., G.. D. N.T., R. L., D. C., E. M. K. C. D., vypočul advokátov strán sporu a z takto zisteného skutkového stavu, vychádzal pri posúdení spornej veci.
9. Z Pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX a jej Dodatku č. 1 zo dňa 25.01.2013 a Dodatku č. 2 zo dňa 20.05.2015, mal súd za preukázaný vznik pracovného pomeru medzi stranami od 01.05.2007 na dobu neurčitú, s dojednaným druhom práce: výkon činností podľa popisu práce, ktorý je súčasťou zmluvy (Sekcia vedeckého výskumu), miestom výkonu práce v sídle žalovaného a mzdovými podmienkami podľa platového výmeru, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou pracovnej.
10. Z písomnosti žalovaného - Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru č.sp. Y. zo dňa XX.XX.XXXX mal súd za preukázané, že ním žalovaný jednostranne so žalobcom skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu konania žalobcu, ktoré žalovaný hodnotil ako neprípustné, nelojálne, závažne porušujúce pracovnú disciplínu a v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami ÚPN, ktoré žalovaný konkrétne skutkovo vymedzil tým, že dňa 26.06.2016 žalobca na svojej internetovej stránke (http://martinlacko.sk/reakcie/XX-reakcia-na-clanok-zamestnanci-si-robia-co-chcu ) uverejnil článok s názvom „Reakcia historika G.. M. na článok „Zamestnanci si robia čo chcú. ÚPN trestá ľudáka a matičiara"" (SME, 6. júna 2016), v ktorom na adresu štatutárneho zástupcu ÚPN pána O. L., štatutárneho zástupcu ÚPN, uviedol tvrdenia :
- „Podnes som nedostal žiadne pracovné pokarhanie. Vo februári 2016 ho však dostali zamestnanci, ktorí protestovali voči účelovým nereálne stanoveným pracovným úlohám zo strany O. L.."
- „Ak L. tieto slová naozaj vyslovil, môžem konštatovať, že si buď nepamätá - a teda pamäťový ústav vedie človek s problematickou pamäťou - alebo úmyselne klame a zavádza."
- „článok na jednej strane naznačil, že na čele ÚPN je človek, ktorý vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ho na pokraj vnútorného rozvratu. Prejavom pokrytectva u L. i tzv. nezávislého denníka je i to, že im neprekáža podpis radového zamestnanca ÚPN pod niektoré občianske iniciatívy, no neprekáža im zapojenie sa ÚPN do predvolebnej kampane KDH, či pôsobenie straníkov i funkcionárov KDH. Dokonca v riadiacich štruktúrach ústavu."
- „Jeho zámerom bolo vytvoriť obraz problémových a svojvoľne si konajúcich zamestnancov ÚPN a tak pripraviť pôdu sa ich prepustenie. (Čo údajne od L. ešte v októbri 2014 požadoval šéf istej náboženskej obce)." Uvedenými tvrdeniami žalobca podľa štatutárneho zástupcu ÚPN verejne označil za „klamára", „pokrytca", „človeka s problematickou pamäťou", obvinil ho z „vojny proti vlastným zamestnancom,", z „účelového stanovovania úloh" vo vzťahu k niektorým zamestnancom a zo zapríčinenia „vnútorného rozvratu" ÚPN, bezdôvodne ho obvinil z politizovania a riešenia pracovnoprávnych otázok na požiadavky nešpecifikovanej „náboženskej obce". Týmito tvrdeniami žalobca verejne, v rozpore so zásadami slušnosti, ostro vystúpil proti svojmu zamestnávateľovi, hrubo urazil štatutára ÚPN, znížil jeho vážnosť a autoritu ako zamestnávateľa v očiach ostatných zamestnancov, verejne spochybnil výkon zákonných oprávnení zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch a pri zadávaní pracovných úloh. Svojim článkom poškodil nielen dobré meno Ústavu pamäti národa ako zamestnávateľa, ale aj jeho dobré meno ako verejnoprávnej ustanovizne, ktorej činnosť je verejnosťou podrobne sledovaná a hodnotená. Žalovaný v Oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru zároveň konštatoval, že bolo podľa § 74 ZP dňa 05.08.2016 prerokované Zamestnaneckou radou a dňa 08.08.2016 s menovanými odborovými organizáciami. Z uvedenej písomnosti tiež vyplývalo, že žalobcovi bola písomnosť doručovaná na odbornom seminári v E. F. dňa 26.08.2016, žalobca ju vlastnoručne podpísal, pričom písomne uviedol „Nesúhlasím - dôvody výpovede sú vykonštruované a nepodložené; trvám na ďalšom prideľovaní úloh prac. výskumu", v prítomnosti svedkov G.. L. K. C.. B. K. N. - Ď.. XX. Z Oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 29.08.2016, ktoré žalobca doručil žalovanému dňa 30.08.2016 vyplývalo, že namietal doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko mu bolo doručené dňa 26.08.2016, podpísal ho, avšak doručovateľka Ď.Z. si všetky
podpísané listiny vzala. Zároveň podľa § 79 ZP žalobca na ňom oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.
12. Z novinového článku s názvom „Nerobia. ÚPN trestá ľudáka a matičiara" s podnadpisom „Proti vedeniu ústavu, ktoré kritizuje niektorých zamestnancov, sa ohradila nacionalistická SNS", ktorý bol uverejnený dňa 06.06.2016 v denníku SME, sekcia Spravodajstvo vyplývalo, že novinár tohto denníka informoval o situácii v ÚPN, o rôznych sporných nomináciách (do správnej rady), pričom novinár v úvode článku uvádzal, že podľa „šéfa O. L." sa niektorí zamestnanci ústavu nevenujú svojim úlohám, robia si čo chcú, a že ústav zo 64 zamestnancov v tom roku (2016) upozornil piatich na zanedbávanie pracovných povinností s tým, že hovorca ústavu pre zachovanie diskrétnosti ich mená novinárovi neuviedol. Novinár potom, vychádzajúc z vyjadrení O. L. pred parlamentným výborom pre ľudské práva uviedol, že by medzi nimi mal byť aj žalobca, ktorého v článku menoval (a ešte C. R.), čo mal potvrdiť aj poslanec A. T. (E.). Novinár sa ďalej v prvej časti článku krátko venoval osobitne každému z menovaných zamestnancov žalovaného. Autor článku konkrétne k osobe žalobcu uviedol, že „radšej skúma Američanov" a najmä, že ide o osobu, ktorá v minulosti podporila extrémistickú stranu M. L. a pred voľbami (2016) vyzýval ľudí, aby ju volili, citujúc konkrétnu výzvu žalobcu. Novinár v tejto súvislosti poukázal na úlohy, ktoré má žalobca podľa Zákona o ÚPN vykonávať, a to nestranné hodnotenie obdobia neslobody a analyzovať prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií. Podľa autora článku „L. M. prácu v ÚPN kritizoval...", pretože sa vo svojej štúdii venoval americkému bombardovaniu závodu K. v R. počas druhej svetovej vojny, kde Američanov žalobca vykreslil ako agresorov, hoci bojovali proti nacizmu, pričom žalobca ako pracovník ÚPN sa má predovšetkým venovať obetiam zločinov nacizmu a komunizmu. V ďalšom texte článku jeho autor informoval o druhom spomínanom zamestnancovi žalovaného - C. R., že v tomto prípade ide bývalého komunistu a lektora marxizmu-leninizmu, u ktorého rovnako podľa hovorcu žalovaného „L. vníma ako ideologický konflikt, ktorý poškodzuje dobré meno celej inštitúcie". V poslednej časti článku sa novinár venoval situácii v ÚPN a tomu, že sú podľa jeho hovorcu v ňom rôzne ideologické tábory, v ktorých vojnový slovenský štát či komunistický režim vyvolávajú veľmi silné emócie a najmä kritizoval, že v tejto inštitúcii, ktorá má popisovať ľudácke a komunistické zločiny, dlhodobo pracujú aj bývalý komunisti či priaznivci F. režimu. Podľa hovorcu ÚPN p. L. neustále zápasil s tým, akým smerom by sa ústav mal uberať, pričom novinár pritom spomenul aj výrok predchádzajúceho predsedu SR ÚPN D., ktorý v inom rozhovore pre SME mal uviesť, že si „váži vojnového prezidenta F., pretože sa snažil, aby Slovensko vyviazlo z ťažkej situácie s čo najmenšou ujmou...". Napokon sa v daných súvislostiach novinár v článku venoval konkrétnym personálnym nomináciám na členov správnej rady ÚPN, pričom už žalobca a ani O. L. menovite a ani odkazom, spomínaný neboli.
13. Z internetového článku zo stránky http://martinlacko.sk/reakcie/XX-reakcia-na-clanok-zamestnanci- si-robia-co-chcu, uverejnený dňa 26.06.2016 zo dňa 26.06.2016 vyplývalo, že žalobca na svojej internetovej stránke www.martinlacko.sk, v sekcii „Moje reakcie", reagoval na uvedený článok novinára denníka SME (odsek 12 rozsudku) pod nadpisom: „A. historika M. M. na článok „Zamestnanci si robia čo chcú. ÚPN trestá ľudáka a matičiara"". Žalobca v reakcii o sebe hovoril v tretej osobe a uviedol, že ide o ďalší mediálny útok voči nemu a C.. R., ako nepohodlným zamestnancom, ktorého „...zámerom bolo vytvoriť obraz problémových a svojvoľne konajúcich zamestnancov ÚPN a tak pripraviť pôdu na ich prepustenie (Čo údajne od L. ešte v októbri 2014 požadoval šéf istej náboženskej obce)" (posledný - štvrtý výrok skutkového vymedzenia sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru). Ďalej žalobca konštatoval, že nevie „presne rozlíšiť, ktoré informácie v článku poskytol O. L. a ktoré sú len fabuláciou redaktora či čerpaním z agentúry „JPP"" a to, že „...článok obsahuje viaceré polopravdy, nepravdy a lži". Ďalej krátko opísal svoje pôsobenie v ÚPN a uviedol, že „...podnes nedostal žiadne pracovné pokarhanie. Vo februári 2016 ho však dostali zamestnanci, ktorí protestovali voči účelovým, nereálne stanoveným pracovným úlohám O. L." (prvý výrok skutkového vymedzenia sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru). K informáciám o tom, že v článku (SME) „L. M. prácu v ÚPN kritizoval...", žalobca uviedol „Ak L. tieto slová naozaj vyslovil, môžem konštatovať, že si buď nepamätá - a teda pamäťový ústav vedie človek s problematickou pamäťou - alebo úmyselne klame a zavádza" (druhý výrok skutkového vymedzenia sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru). Žalobca v reakcii pokračoval objasňovaním, o čom bola spomenutá štúdia a bombardovaní továrne K. a najmä, že nebola „svojvoľnou aktivitou" ale riadne odsúhlasenou témou riaditeľom sekcie; že sa nazývala „Americké bombardovanie SR v rokoch 1944 - 1945 a jeho obete"; že O. L. ju mal asi tri mesiace a ako člen redakčnej rady za ňu hlasoval bez pripomienok; že v oficiálnom kalendáriu ÚPN na webe žalovaného je americké bombardovanie zaradené medzi významné udalosti slovenských dejín 20.storočia; že v štúdii žalobca nepoužil termíny „agresia" či „zločin" a jej cieľom nebola dehonestácia
žiadnej vojnovej strany, ale prvý krát v histórii vyčíslenie jej ľudských obetí. Uviedol, že prešla odborným posudkom renomovaného historika letectva a schválením redakčnej rady a napriek tomu, ju „...deň pred tlačou celú štúdiu aj s jedinečnými fotografiami, L. prikázal grafikovi vyhodiť. Bez vedomia autora." Žalobca v svojej reakcii ďalej kritizoval prebratie uvedeného „pochybného, konšpiračného článku" dopoludňajším rádiožurnálom Slovenského rozhlasu. V reakcii žalobca pokračoval tvrdením, že „Článok na jednej strane naznačil, že na čele ÚPN je človek, ktorý vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ho na pokraj vnútorného rozvratu. Prejavom pokrytectva u L. i tzv. nezávislého denníka je i to, že im neprekáža podpis radového zamestnanca ÚPN pod niektoré občianske iniciatívy, no neprekáža im zapojenie sa ÚPN do predvolebnej kampane KDH, či pôsobenie straníkov i funkcionárov KDH. Dokonca v riadiacich štruktúrach ústavu" (tretí výrok skutkového vymedzenia sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru). Následne kritizoval denník SME, ktorý podľa žalobcu „popiera pluralitu, miesto tolerancie forsíruje nenávisť a dezinformácie"; proti „...nepohodlným intelektuálom píše články v duchu 50. rokov ... (ich) „nálepkuje", čo je podľa žalobcu „...dôkazom argumentačnej neschopnosti. V prípade SME však aj výrazom kontinuity dnešných liberálov s boľševickou ideológiou. Ako vtedy, tak i dnes je prenasledovaná národno-štátna myšlienka a jej protagonisti." V tomto duchu žalobca v svojej reakcii na článok SME pokračuje a tvrdí, že „...V širšom kontexte článok demonštruje úpadok „slovenskej" žurnalistiky. ... o spôsobe práce denníka a jeho morálnych zásadách veľa napovie i to, že ani jedného z napadnutých historikov neoslovil, aby sa k obvineniam vyjadril. Očierniť človeka, osobitne intelektuálov, ... biľagovať .... bez toho, že by dostali priestor povedať čo i len jedinú vetu na svoju obhajobu, nie je vizitkou demokracie, ale extrémizmu, ba i totality. Tú veľmi agilne budujú práve nenávistné médiá typu denníka SME. Ak by mali tú moc nepohodlných intelektuálov najradšej pozatvárali do politických gulagov. Presne tak, ako kedysi boľševici." Týmto konštatovaním sa reakcia žalobcu na jeho webovej stránke končí.
14. Predseda SR ÚPN požiadal predsedu ZO NKOS ZPŠ pri ÚPN odôvodnenou žiadosťou zo dňa 29.07.2016, č.sp.: DR/XXXX/XXXXX-SP o udelenie súhlasu so skončením pracovného pomeru žalobcu zo skutkovo vymedzených dôvodov (ako v odseku 2 rozsudku) a podrobným uvedením okolností a dôvodov, pre ktoré chcel žalovaný s žalobcom a p. R. ukončiť pracovný pomer.
15. Následnou Žiadosťou o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.08.2016, predseda SR ÚPN požiadal predsedu ZO NKOS ZPŠ pri ÚPN o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu v zmysle § 74 Zákonníka práce, ktoré zástupca odborov prevzal dňa 05.08.2016.
16. Z Oznámenia zmien v NKOS ZPŠ pri ÚPN z 10.08.2016 vyplývalo, že výbor ZOO má od 09.08.2016 päť členov, a jedným z nich je žalobca.
17. Z listiny - uznesenie zo zasadnutia výboru NKOS ZPŠ pri ÚPN z 11.08.2016, doručenej žalovanému dňa 18.08.2016 vyplývalo, že výbor tejto základnej odborovej organizácie jednohlasne odmietol vyjadriť súhlas so skončením pracovného pomeru žalobcu ako člena odborového orgánu, na základe žiadosti predsedu SR ÚPN z 29.07.2016 č. spisu DR/XXXX/XXXXX-SP, bez ďalšieho zdôvodnenia. Rovnako odmietnutie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu vyplýva aj z odpovede na žiadosť o udelenie súhlasu... z 29.07.2016, podpísané tromi členmi výboru ZOO zo dňa 15.08.2016 a doručené žalovanému dňa 18.08.2016, rovnako bez ďalšieho zdôvodnenia.
18. Z odpovedí Nezávislej odborovej organizácie DIALÓG z 18.08.2016 a odborovej organizácie Svornosť a spolupráca zo dňa 22.08.2016, ktoré žalovaný tiež požiadal o súhlas so skončením pracovného pomeru žalobcu, vyplývalo, že obe odborové organizácie tento súhlas neudelili pretože nepovažovali dôvody za adekvátne, resp. ich označili za nereálne a motivované osobnými dôvodmi štatutára žalovaného.
19. Z listiny - Súhlas so skončením pracovných pomerov, zo dňa 08.08.2016, ktorým odpovedal predseda výboru odborovej organizácie Živá pamäť na žiadosť žalovaného o udelenie súhlasu... z 29.07.2016 vyplývalo, že po zhodnotení dôvodov, v prípade žalobcu odborový orgán udelil súhlas v zmysle § 240 ods. 9 ZP na okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP, nakoľko skutkovo vymedzené konanie považuje odborová organizácia za neprijateľné z dôvodov, ktoré v súhlase uviedla.
20. Z listiny - Zápisnica - prepis zvukových záznamov zo dňa 08.08.2016 a jej Príloh č. 1 a č.2 vyplývalo, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo riadne prerokované v prítomnosti členov výboru ZOO NKOS ZPŠ pri ÚPN, G. I., E. M. so štatutárom žalovaného O. L., v prítomnosti zapisovateľky G. L., na základe žiadosti riadne doručenej dňa 04.08.2016 pri ktorom došlo k dialógu a medzi zamestnávateľom žalobcu a zástupcami odborov.
21. Žalobca vo výpovedi pred súdom uviedol, že sa dňa 01.08.2016 dozvedel od členov zamestnaneckej rady, že je žiadaný súhlas s jeho prepustením, z čoho bol veľmi prekvapený. Neskôr vo výpovedi, v súvislosti s okolnosťami vzniku jeho členstva vo výbore ZOO uviedol, že si tieto okolnosti nepamätá. Podľa žalovaného nebol mediálne poškodený zamestnávateľ, resp. jeho vtedajší štatutár, ale poškodeným sa cítil žalobca, pretože utrpelo jeho dobré meno, ktoré bolo poškodené medializáciou a útokmi zo strany predsedu správnej rady, uvádzaním zjavne nepravdivých údajov a šírením informácii, ktoré odzneli neskôr aj v tlačových agentúrach a v Slovenskom rozhlase. Konkrétne takou nepravdivou bola informácia, že žalobca bol jedným z piatich zamestnancov, ktorí dostali pracovné pokarhanie od zamestnávateľa, čo nebola pravda. Ďalej bol obvinený z toho, že v ÚPN vykonáva svojvoľnú prácu, čo tiež nebola pravda, pričom spomínaná odborná štúdia (o bombardovaní Apolky) bola vypracovaná po odsúhlasení vtedajším riaditeľom sekcie vedeckého výskumu. Svojim článkom, ktoré zverejnil na internete sa žalobca iba bránil, voči týmto nepravdivým informáciám, ktoré boli o ňom šírené v tlači, v článku denníka SME, ktorý prevzali agentúry a odznel aj v Slovenskom rozhlase. Žalobca uviedol, že pred uverejnením článku nebol oslovený jeho autorom a ani mu nebol poskytnutý žiadny priestor na vyjadrenie sa a preto pokladal za legitímne brániť rovnakým spôsobom. Inak sa žalobca voči vyjadreniam novinára nebránil, pričom namietal, že ani štatutárny zástupca žalovaného O. L. nežiadal tlačovú opravu článku v denníku SME, čo podľa žalobcu znamenalo, že ako keby uznal jeho pravdivosť. Poukazoval na to, že v svojej reakcii žalobca uvádzal, že nevie rozlíšiť čo je text redaktora a čo sú slová predsedu správnej rady, tak to boli slová predsedu správnej rady, tak podľa žalobcu klamal. Priznal, že túto okolnosť pred napísaním reakcie neskúmal, čo odôvodňoval tým, otázka autorizácie článku bola podľa žalobcu viackrát položená počas prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnaneckej rady a poverený zástupca p. F. sa k tejto otázke odmietol vyjadriť. Uviedol, že žiadnym spôsobom si neoveroval, či informácie do článku novinárovi poskytol štatutár žalovaného, alebo to bola úvaha jeho autora (novinára), avšak citované vety v článku žalobcovi postačovali na vytvorenie presvedčenia, že sú o ňom šírené nepravdivé informácie. Podľa žalobcu išlo o „popravu", akú v ÚPN nezažil dlhé roky nikto iný a zdôraznil, že bol takmer 10 rokov zamestnancom žalovaného, počas ktorých mu nikdy nebolo ani ústne ani písomne vytýkané žiadne porušenia pracovnej disciplíny na pracovisku alebo neplnenie pracovných úloh. Žalobca bol názoru, že jeho pracovná činnosť vysoko prevyšovala priemer kvantitou aj kvalitou. Ako vedecko výskumný pracovník dosahoval istý počet monografii, počet zahraničných a domácich citácii a pod. (tzv. scientometrické kritéria), ktoré predkladal Slovenskej akadémii vied aj keď začínal habilitačné konanie na fakulte, avšak bol z neho spravený pochybný element, kriminálnik, ktorý si neplní svoje základné povinnosti a porušuje pracovnú disciplínu. Potvrdil, že v rovnakom období (08/2016) bol ukončený pracovný pomer aj s ďalším zamestnancom R., ktorý rovnako napadol výpoveď z pracovného pomeru na súde. Žalobca uviedol, že oni dvaja boli šikanovaný najviac a na neho bol použitý ten najtvrdší paragraf pri skončení pracovného pomeru v celej histórii ÚPN. Okrem profesionálneho dosahu mala medializácia článkom SME dosah aj na rodinu, ktorá bola do toho zatiahnutá a bolo poškodené jej dobré meno. Žalobca na otázku, prečo sa nebránil proti mediálnym útokom novinára uviedol, že jeho priaznivci mu odporučili, aby si očistil svoje meno podaním predmetnej žaloby. Čo bolo skutočným dôvodom, ktorý viedol žalovaného k rozviazaniu jeho pracovného pomeru žalobca uviedol, že by to mal objasniť bývalý predstaviteľ žalovaného (O. L.). Uviedol, že s ním nemal osobný konflikt, ale dňa 15.02.2016 boli všetci zamestnanci sekcie predvolaný do jeho kancelárie, kde mal svoju „suitu" - tajomníkov a sekretárov a vtedy povedal, že je na neho vyvíjaný veľký tlak, doslova sa mu niekto vyhráža poškodením zdravia, života a z čoho podľa žalobcu nepriamo vyplynulo, že ho musí prepustiť, hoci nešpecifikoval prečo práve žalobcu. Následne predseda odborovej organizácie M., podal písomný podnet orgánom ÚPN aby to objasnili a vyriešili, ktorý ostal bez odpovede. Žalobca o žiadnych vyhrážkach nevedel, priamo jemu sa nik nevyhrážal a navrhoval, aby sa štatutár obrátil na orgány činné v trestnom konaní, pričom podľa jeho názoru išlo o vyhrážky vplyvných skupín. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti, sporné ukončenie jeho pracovného pomeru považuje za nespravodlivé, na ktoré existenčne doplatil, lebo bol očiernený a ako historik sa už nikde nezamestná. Podľa názoru žalobcu boli však skutočným dôvodom, určité nezhody v historických názoroch, ktoré nie sú v dnešnej dobe žiaduce a ako príklad uviedol názory na bombardovanie Apolky. Túto tému žalobca spracoval do článku, pričom mu p. T., ktorého p. L. dosadil za hovorcu vedúceho sekretariátu ÚPN, mal na zasadnutí
sekcie vedeckého výskumu povedať, že o týchto témach sa nesmie písať, pretože američania sú naši osloboditelia. K výberu tém výskumu žalobca uviedol, že zo zákona ústav skúma obdobie rokov od 1939 až 1989, pričom konkrétne témy boli vecou dohody riaditeľa sekcie a konkrétneho pracovníka v súlade s dlhodobými plánmi žalovaného. Medzi témami bol projekt Inštitúcie SR v rokoch 1939-1945. Téma, ktorú žalobca spracoval ako výskumnú štúdiu do časopisu Pamäť národa, bola riadne odsúhlasená vtedajším riaditeľom sekcie vedeckého výskumu, ktorý bol koncom augusta 2015 odvolaný (C.) a v septembri 2015 už nastúpil nový riaditeľ (N.), ktorý tieto témy jednoducho zakázal. Podľa žalobcu bol ďalším, iným dôvodom ukončenia pracovného pomeru aj to, že písal o politicky nežiaducich témach. Žalobca ďalej uviedol, že pred zverejnením svojej reakcie na článok v denníku SME, nekontaktoval žalovaného ani jeho kontrolné orgány, resp. správnu radu, avšak v predchádzajúcom období podal viacero sťažností voči postupom vedenia ÚPN adresované aj dozorným aj kontrolným orgánom žalovaného a výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Dňa 11.02.2016 podali všetci pracovníci sekcie vedeckého výskumu kolektívnu sťažnosť „protest" voči nereálne stanoveným pracovným úlohám, žalobca bol taktiež jedným zo signatárov protestu vedeckých pracovníkov UPN zo dňa 18.02.2016 „Nie sme policajti", voči svojvoľnému a účelovému postupu predsedu správnej rady O. L., jeho snahe zaviesť pre vedeckých pracovníkov - historikov kritéria, ktoré sú používané v policajnom zbore a v ozbrojených silách SR a podával minimálne jednu sťažnosť voči časopisu Pamäť národa. Tieto sťažnosti a protesty okrem žalobcu podávali ďalší 9 - 10 zamestnanci sekcie historického výskumu. Ďalej žalobca uviedol, že v súčasnosti vykonáva činnosti na základe živnostenského oprávnenia, od apríla 2017 je na čiastočný úväzok asistentom poslankyne NR SR a do 04/2017 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce. K okolnostiam vzniku členstva žalobcu vo výbore ZOO NKOS ZPŠaV pri ÚPN žalobca uviedol, že si dátum nepamätá, ale bol zvolený na návrh predsedu ZOO na základe podanej žiadosti z minulosti. Žalobca na otázky kedy túto žiadosť podal a kedy mu členstvo vzniklo uviedol, že si to nepamätá. Tiež si nepamätal, kedy a ako sa dozvedel o tom, že je žiadaný súhlas s jeho okamžitým skončením pracovného pomeru (hoci na začiatku výpovede uvádzal presný dátum dňa 01.08.2016). Žalobca potvrdil svoje mediálne vyjadrenie, že jeho prepustenie z pracovného pomeru inicioval predseda zväzu židovských náboženských obcí z dôvodu, že ho považuje za fašistu, ktoré ako uviedol, vychádzalo z nepotvrdených a sprostredkovaných informácií. Žalobca svoju účasť na vystúpeniach na oslavách vzniku Slovenského štátu nepoprel a uviedol, že ako historik, sa zúčastňuje podujatí, ktoré sa viažu k vzniku či už prvej alebo druhej Slovenskej republiky, na čom nie je podľa neho nič kriminálne. Naposledy sa takto zúčastnil spomienkových udalostí K. T. v W.. K týmto historickým udalostiam sa pritom snaží pristupovať vo svojich prácach objektívne. Žalobca ako historik pred súdom vyjadril názor, že oceňuje všetky pozitíva spojené s existenciou Slovenského štátu, pretože jeho vznikom sa zachoval priestor pre ďalšiu existenciu Slovákov ako národa, s oveľa menšími stratami, ako mali naše susedné štáty. Tvrdenie protistrany, že by v roku 2016 agitoval za politickú stranu L. - ĽSNS žalobca odmietol a uviedol, že išlo iba o podpísanie občianskej iniciatívy, ktorej obsahom bolo viacero vyhlásení, okrem iných aj jeho podpory pre politickú stranu ĽSNS pred voľbami v roku 2016.
22. Svedok O. L. pred súdom vypovedal, že bol v čase sporného skončenia pracovného pomeru žalobcu predsedom správnej rady ÚPN, konkrétne od 13.02.2013 do 01.11.2017, kedy sa vzdal funkcie a momentálne je jej členom. So žalobcom mal profesionálny pracovný vzťah, pričom kým bol svedok radovým členom správnej rady nemali konflikty a tieto medzi nimi vznikli až keď bol predsedom SR ÚPN a súviseli aj s týmto okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu. Uviedol, že išlo o širšie súvislosti, nakoľko bola iniciatíva, ktorá sa týkala protestu zamestnancov vedeckého výskumu, kde veľmi aktívne vystupoval žalobca a p. R., čo svedok vnímal ako jeden z vážnych problémov. Avšak najhorší konflikt súvisel práve so zverejnením článku na internetovej stránke žalobcu, ktorý sa týkal jeho ako štatutára a aj ÚPN samotného, ktorý dospel až k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobcom. Svedok uviedol, že jeho dôvodom bolo práve to, že v článku žalobca obvinil svedka ako štatutára ÚPN z toho, že účelovo stanovil nereálne pracovné úlohy, označil ho za človeka s problematickou pamäťou, a urážlivo za klamára, pretože si buď nepamätá alebo úmyselne klame a zavádza, že je človekom, ktorý vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ÚPN na pokraj vnútorného rozvratu a prepustenie žalobcu, bolo na základe stretnutia s nejakým predstaviteľom židovskej obce, čo svedok považuje za absolútne scestné a nereálne. Tieto tvrdenia žalobcu, ktoré sú nepravdivé a vyvrátiteľné, svedka ako štatutára hrubo urazili a vnímal ich ako znižujúce jeho vážnosť a autoritu nadriadeného v očiach ostatných zamestnancov, čo sa prejavili ich pohoršením nad tým, čo sa deje. Na základe toho vychádzali aj ďalšie poburujúce články na konšpiračných weboch, kde svedka veľmi škaredo opisovali a dokonca dostal veľmi osočujúce emaily. Mnohí to podľa svedka vnímali, že ÚPN si prestal plnil svoje úlohy a na základe týchto aktivít boli pobúrený, že žalovaný nehovoril pravdu o minulosti, čo je vážna vec. Taktiež
skupina asi 30 zamestnancov potom v novembri 2016 pri voľbe nového člena správnej rady p. D. napísali list, v ktorom jasne vyjadrujú pohoršenie nad tým, akým spôsobom sa útočí na predsedu správnej rady, čo je dostatočným vyjadrením pohoršenia týchto zamestnancov nad článkom žalobcu. O samotnom článku žalobcu sa svedok dozvedel od kolegov z ÚPN, ktorí boli obsahom článku pohoršení a žiadali isté vysvetlenie. Svedok nečítal článok v SME a označil za nepodstatné či bol pravdivý alebo nepravdivý, nakoľko podstatné bolo, že žalobca ho verejne pred zamestnancami nazval klamárom, používal rôzne urážky o tom, že je človekom s pochybnou pamäťou, pokrytec atď., čo bolo rozhodujúce pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Preto svedok videl jedinú možnosť, ako zamedziť ďalším takýmto prejavom, že so žalobcom, ktorý tým hrubo porušil pracovnú disciplínu, konal v rozpore s Etickým kódexom ÚPN, morálkou a dobrými mravmi, rozviaže pracovný pomer. Svedok uviedol, že konflikt, ktorý viedol k prepusteniu žalobcu, začal článkom žalobcu, ktorý mal byť zverejnený vo vedeckom časopise Pamäť národa a ktorý sa týkal amerického bombardovania. Úlohou žalobcu bolo pripraviť do časopisu štúdiu, ktorá mala byť zverejnená (asi) 30.04.2016 a namiesto nej sa objavil iný článok, ktorý hovoril o americkom bombardovaní Apolky. Medzitým svedok vymenil na poste šéfredaktora časopisu Pamäť národa p. C. za D.. L. a tiež prišlo k zmene na poste riaditeľa sekcie vedeckého výskumu, kde poveril riadením nového riaditeľa p. N.. Títo dvaja páni, ktorí bol zodpovední za časopis a za prípravu rôznych štúdií, predložili svedkovi recenziu, v ktorej bolo veľa výhrad voči uvedenému článku žalobcu. Jednou zo základných výhrad bolo, že článok sa opiera o autora, ktorý je jeho recenzentom. Išlo o konflikt záujmov a zároveň v článku bolo veľa nepresností, ktoré neboli v súlade s úlohami ÚPN. Nakoľko článok bol už odsúhlasený redakčnou radou, svedok preto vyzval aj riaditeľa aj šéfredaktora, aby bol článok upravený a až po týchto úpravách môže byť uverejnený v časopise Pamäť národa. Medzitým, dňa 06.06.2016 vyšiel v denníku SME článok o tom, že zamestnanci ÚPN si robia čo chcú. Svedok, pretože mal mnoho ďalších povinností, nesústredil pozornosť na tento článok, ktorý nevykresľoval žalovaného pozitívne a bola v ňom informácia o prepúšťaní dvoch zamestnancov - kontroverzných historikoch - žalobcovi a p. R., nakoľko takýchto článkov vychádzalo veľa. Rovnako svedok nezisťoval, či niekto poskytol údaje novinárovi, boli názory novinára a ÚPN sa k tomu nevyjadroval. Žalobca k tomuto článku uverejnil vlastné vyjadrenie na svojej internetovej stránke, v ktorom svedka nazval klamárom, pokrytcom, obvinil ho z rozvratu inštitúcie, že kládol zamestnancom nesplniteľné úlohy, robí im vojnu a politizuje. K spôsobu činnosti historikov ústavu svedok uviedol, že každý zamestnanec sa zameriava na konkrétnu tému a to obdobie, v ktorom je odborníkom a vyberá si vyhovujúce témy po dohovore s riaditeľom sekcie vedeckého výskumu, pričom sa určí aj termín dokedy sa má téma spracovať. Ide samozrejme o témy v súlade so zákonom o ÚPN a jeho úlohami, tzn. že sa týkajú odkrývania zločinných, totalitných režimov, nacizmu aj komunizmu a zároveň by sa mali venovať obetiam týchto režimov a vysporiadať sa s minulosťou. Spočiatku každý zamestnanec vedeckého výskumu mal mať jednu štúdiu, materiál alebo dokument na danú tému a za 2- 3 roky vydať publikáciu. Potom sa vydal plán činnosti a na konci roka sa kontroloval, či sa témy a úlohy splnili alebo nie. V tejto súvislosti svedok o žalobcovi uviedol, že bol pri činnosti výskumu aktívnym, avšak nie všetky témy korešpondovali s úlohami žalovaného. Napríklad aj téma amerického bombardovania nebola zadaná v pláne činnosti, ale žalobcovi bola zadaná iná téma, ktorá nebola spracovaná a žalobca svojvoľne, možno po dohode so šéfredaktorom časopisu Pamäť národa sa dohodol, že urobí túto tému. Jej obsah nekorešpondoval s tým čo bolo potrebné a s jej uverejním v časopise ÚPN nebol spokojný napokon ani riaditeľ sekcie vedeckého výskumu a navrhoval ju zaradiť napríklad v časopise Vojenského historického ústavu. Okrem toho v predchádzajúcom roku 2015 mal dokončiť žalobca jednu populárno-náučnú publikáciu o gulagoch, ktorú neodovzdal a to ani po predĺžení termín v roku 2016. Ohľadom prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov svedok uviedol, že bolo riadne na základe jeho žiadosti prerokované v zákonom stanovených lehotách, o čom sú aj zápisnice, vrátane žiadosti o udelenie súhlasu. Svedok jednoznačne potvrdil, že reakcia žalobcu na jeho súkromnej internetovej stránke nesúvisí s plnením jeho pracovných povinností, avšak dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bol spôsob, akým verejne znevažoval autoritu a dôstojnosť svedka a ako ostro vystúpil a spochybnil jeho zákonné oprávnenia štatutárneho zástupcu v pracovnoprávnych vzťahoch, čím napokon žalobca znížil nielen jeho dobré meno, ale aj dobré meno samotnej inštitúcie ÚPN. Svedok tiež potvrdil, že síce meno žalobcu nebolo medzi zamestnancami, ktorým bolo dané upozornenie, že si robia čo chcú a nevenujú sa svojim úlohám, avšak to neznamená, že bol s pracovnými aktivitami žalobcu spokojný, nakoľko z 13 výstupov v roku 2015, sa 9 výstupov netýkali ÚPN. Nebolo to však dôvodom sporného skončenia pracovného pomeru. Svedok doplnil, že so žalobcom bol v kontakte málo, pretože mal dodatkom k pracovnej zmluve dohodnuté isté mimoriadne výhody ohľadom miesta výkonu práce (a aj 6 mesačného odstupného), preto bola malá šanca sa stretávať. Preto požadoval, aby určil presné miesto, kde bude vykonávať svoju pracovnú činnosť, pretože neboli na pracovisku dosiahnuteľný.
Žiadal opakovane žalobcu, aby sa dostavil na pracovisko, avšak sa vyhováral na nejakú inú prácu, alebo že má podpísanú údajne jeho riaditeľom Svedok ďalej potvrdil, že žalovaný nemá odsúhlasený pracovný poriadok, napriek tomu, že bol niekoľkokrát predkladaný, avšak odborové organizácie, ktoré ho musia odsúhlasiť, nesúhlasili s niektorými konkrétnymi vecami. Avšak ÚPN má Etický kódex, vydaný predsedom správnej rady a zverejnený na webovej stránke žalovaného. Bol vydaný práve pre správanie a aktivity žalobcu, na ktoré média často reagovali a ÚPN sa dostával do zlej situácie, pretože žalobca vystupoval a zúčastňoval sa akcií, ktoré nekorešpondovali s úlohami žalovaného. Poukazoval na to, že žalobca verejne vyjadril podporu G. L., preto novinári upodozrievali žalovaného z tichej podpory a krytím žalobcu a tichého súhlasu s jeho konaním. Nakoľko sa žalobca vyjadril, že vo voľnom čase si môže robiť čo chce, bolo potrebné vydať uvedený Etický kódex, v ktorom sa uvádza, že zamestnanec ÚPN ním aj vo voľnom čase. Svedok uviedol, že negatívne vnímal žalobcu z viacerých dôvodov, pretože vyvolávalo napätie vnímanie žalobcu pre jeho aktivity ako kontroverzného historika a zároveň zamestnanca UPN. Napr. sa z dôvodu, že žalovaný zamestnáva osoby ako je žalobca, odmietali sa k obdobiu komunizmu a nacizmu pre ÚPN vyjadrovať rôzne osobnosti - pani G., perzekvovaná židovka za Slovenského štátu a neskôr aj za komunistického režimu; známy historik pán D., ktorý žije v ČR, uznávaná autorita - historik, ktorý chcel aj s ÚPN spolupracovať a po stretnutí s vedcami, historikmi, ktorí odmietali spoluprácu, pričom menoval žalobcu. Tiež poukazoval na to, že žalobca je asistentom poslankyne za ĽSNS p. I. čo tiež svedčí o jeho názoroch, pričom zamestnanec ÚPN by mal byť apolitický a nestranný pri hodnotený obdobia neslobody.
23. Svedok G.. G. F., bol zástupca riaditeľa sekretariátu O. L. a zamestnancom žalovaného od 01.01.2015 do konca októbra 2016, pričom mal na starosti zahraničnú spoluprácu a bol koordinátor zahraničných záležitostí. K veci uviedol, že som bol predseda odborovej organizácie Živá pamäť, ktorú tiež p. L. žiadal o prerokovanie skončenie pracovného pomeru žalobcu, i keď žalobca nebol jej členom. O. L. ho vtedy oboznámil prečo pristúpil k takémuto riešeniu, ako aj s článkom žalobcu a právnymi argumentami. Vedel, že O. Krajňák sa na všetko dôsledne pripravoval, každý svoj krok konzultoval po formálnej aj právnej stránke a aj v tomto prípade to analyzovali a našli množstvo judikátov súdnej praxe od roku 1974 až po rok 2015, týkajúcej sa riešenia zneváženia svojho nadriadeného, kde by mal byť rešpekt, úcta a zachovanie dobrých mravov, s ktorými bol svedok ako predseda odborovej organizácie oboznámený pri prerokovaní s týmito judikátmi. V súvislosti so sporným skončením pracovného pomeru svedok uviedol, že mu je známy dôvod a to, že žalobca na svojom webe uverejnil článok, ktorým absolútne zdehonestoval vtedajšieho predsedu správnej rady O. L.. Svedok bol oboznámený aj s článkom v SME a aj reakciou žalobcu naň, na jeho webovej stránke. Uviedol, že údaje v článku SME boli pravdivé v tom, že v UPN fungujú prívrženci F. režimu a aj bývalý komunisti. Jednotlivé body - dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru korešpondujú s reakciou žalobcu na článok. Namietal, že by zo strany p. L. dochádzalo k účelovo a nereálne stanoveným pracovným úlohám, pretože boli stanovené veľmi detailne, pričom svedok sa sám podieľal na ich objektívnom stanovení a v porovnaní s partnerskými inštitúciami rovnakého zamerania a rovnakej profesionálnej činnosti boli podimenzované voči ich štandardom. Ostatné body sú podobné, dehonestujúce. Svedok nesúhlasil s tvrdením o vedení vojny L. voči vlastným zamestnancom a jeho zámere vytvorenia obrazu svojvoľne konajúcich zamestnancov, aby ich mohol prepustiť, pretože v tom období viac ako polovica zamestnancov podpísali list opisujúci situáciu v ÚPN do parlamentu. Pár jedincov robilo na pracovisku dusnú atmosféru, ale hlavným dôvodom bolo, že dovtedy boli zvyknutý nerobiť alebo robiť len čo im vyhovovalo a išlo najmä o ľudí, ktorí by v inej štátnej inštitúcii končili prvom týždni alebo mesiaci v skúšobnej dobe. Prácu O. L. svedok vnímal ako naozaj veľmi poctivú, prijal jeho ponuku a mal ho za človeka na správnom mieste, čo napokon uznali aj poslanci pri parlamentnej kontrole priamo v ÚPN. Mal pre zamestnancov otvorené dvere a kedykoľvek mohli prísť a vydiskutovať si s ním veci, bol veľakrát zmierlivý, otvorený a dalo sa s ním dohodnúť, čo však veľakrát niektorí zneužívali. Nakoľko svedok pracoval na sekretariáte u O. L., bol viackrát prítomný aj pri plánovacích alebo koncepčných prácach, pričom dovtedy jednotlivé sekcie fungovali veľmi voľným spôsobom. Ročný plán činností, kde bola stanovená úloha, za ktorú zodpovedal kolektív autorov bola plnená s termínom ukončenia priebežne a niektoré úlohy sa prenášali z roka na rok. Svedok, ktorý prišiel z riadiacej funkcii v súkromnej sfére, nebol zvyknutý na takýto štýl práce, preto vysvetľoval O. L., že tam konkrétny zamestnanec zodpovedá za konkrétne úlohy zväčša individuálne a s nejakým termínom ich skončenia a na základe toho je potom hodnotený. Vnímal p. L., že dával každému veľa šancí, ale napokon dospel aj on k tomu, že pokiaľ má žalovaný fungovať, musia byť nastavené ciele. Svedok vnímal, že niektorý zamestnanci argumentovali, že boli nereálne nastavené, ale podľa svedka vychádzali z porovnania partnerských inštitúcií v Prahe, v Poľsku a v Maďarsku. U žalovaného boli ľudia zvyknutý pracovať štýlom, že prídu raz za týždeň do práce a nepotrebujú podávať žiadne
výkony ani výstupy. Preto pri nastavení termínov protestovali, pričom u žalovaného bolo viac takýchto zamestnancov, medzi ktorými bol aj žalobca, ktorý neplnil niektoré zadané úlohy a viacerí zamestnanci dostali práve kvôli tomu napomenutie za porušenie pracovnej disciplíny. Svedok mal vedomosť o tom, že žalobcovi bolo vytýkané, že neodovzdával prácu načas. Uznal, že u vedeckého pracovníka - historika je diskutabilné, koľko hodín by mal denne alebo týždenne stráviť v kancelárii, podľa toho na čom pracuje, ak robil výskum, navštevuje archívy, pripravuje sa, príp. niečo píše je práca z domu v poriadku, avšak jeho nadriadený musí mať prehľad na čom pracuje a kedy to má pripravené k termínu odovzdania a vedec by nemal kaziť svojimi aktivitami dobré meno inštitúcie, v ktorej pracuje. Poukazoval aj na niektoré útoky na osobu predsedu správnej rady, z ktorého dôvodu svedok napísal v júni 2016 priamo do parlamentu list o pomeroch v ústave, ktorý podpísalo 30 zamestnancov ÚPN, zo cca 65 zamestnancov, v ktorom bola opísaná atmosféra, ktorú spôsobovalo iba pár ľudí. Svedok uviedol, že rozhodnutie O. L. ohľadom článku žalobcu o bombardovaní Apolky, pred tlačou časopisu považuje za správne, keďže dostal na korektúru celé číslo a dosť ho ten článok a aj viacero fotografii šokoval, pretože to pôsobilo objektívne a tak, že „tí sviniari Američania" bombardovali nás, pokojný národ, boli tam fotografie udatnej slovenskej armády, ktorá Apollku bráni, avšak v celom článku nebolo spomenuté, že sme boli až do Slovenského národného povstania súčasťou strany, ktorá terorizovala celú Európu, priniesla fašizmus a napokon prehrala vojnu. Svedok, ktorý okrem réžie, dramaturgie, marketingu a managementu študoval aj históriu, ktorá je jeho hobby celý život, bol som šokovaný, keď čítal článok v negatívnom slova zmysle.
24. Svedok G.. D. N., bol zamestnaný u žalovaného ako vedecký pracovník na sekcii vedeckého výskumu od roku 2004, a opäť od 03.09.2015 keď sa so žalovaným, s ktorý viedol 3,5 roka pracovnoprávny spor, sa so dohodol na opätovnom zamestnávaní, uviedol, že o „výpovedi" žalobcu sa dopočul pri rôznych rozhovoroch a spornú reakciu žalobcu si prečítal na jeho internetovej stránke. Od konca augusta 2016 bol svedok riaditeľom sekcie vedeckého výskumu a žalobca bol jeho podriadeným. Vedel, že v denníku SME vyšiel článok, v ktorom sa hovorilo o situácii na ÚPN, ktorý reagoval na rokovanie výboru pre ľudské práva Národnej rady SR o situácii žalovaného, týkal sa niektorých sporných personálnych otázok, preto sa veľa hovorilo aj o skončení pracovného pomeru žalobcu sa v lete 2016. Svedok sa ako riaditeľ sekcie informoval na tento prípad na sekretariáte aj u kolegov. Žalobca uverejňoval svoje reakcie na situáciu u žalovaného na svojej internetovej stránke, ktoré svedok v tom čase čítal, u žalovaného to bola sledovaná záležitosť, až sa napokon svedok dozvedel, že so žalobcom bol okamžite skončený pracovný pomer. Uviedol, že celkovú situáciu a skončenie pracovného pomeru žalobcu prerokovávali na poradách na aj sekretariáte predsedu, aj na niektorých zúženejších rokovaniach a svedok sa k tomu vyjadroval z pozície riaditeľa sekcie. Svedok uviedol, že jeho vyjadrenie bolo čiastočne nesúhlasné, pretože vymedzený skutkový dôvod po právnej stránke nepovažoval za taký silný, pevný. Svedok ako riaditeľ sekcie by ho doplnil svojimi názormi na odborné práce žalobcu, ktoré by dal do súvisu. Mal názor, že situácia so žalobcom sa mala riešiť inak, ako komplexný problém, negatívnym postojom voči práci a odborným názorom žalobcu. Svedok za krátku dobu, čo bol kolegom na ÚPN a neskôr aj nadriadeným žalobcu, poznal jeho prácu z minulosti, jeho výstupy nielen v odbornej rovine ale aj v spoločenskom kontexte a preto bol voči jeho vystúpeniam do vyššej miery kritický. Svedok v tejto súvislosti kriticky hodnotil aj prácu žalobcu a nedostatky videl v dvoch rovinách. Jednak, že nešlo o osobné výhrady voči žalobcovi a jeho častej neprítomnosti na pracovisku, nešlo o zlé vzťahy v pravom slova zmysle, ale viedli sa diskusie o charaktere tých pracovnoprávnych vzťahov a zmlúv, ktoré za predchádzajúceho predsedu správnej rady (D.) mali niektorý pracovníci, ktorí mali zmysle Zákonníka práce dohodnutú prácu doma, avšak nie všetci. Potom tí, ktorí takúto domácu prácu nemali, vrátane svedka poukazovali na to, že to považujú za neštandardné, nekolegiálne až diskriminačné a viedla sa diskusia, že by mali mať všetci pracovníci tieto podmienky a zmluvy rovnaké. Svedok mal výhrady voči tomu, že ako riaditeľ sekcie z toho dôvodu nemal úplný dosah na niektorých pracovníkov, ktorý mali prácu na doma, najmä ak pri niektorých úlohách potreboval niečo operatívne riešiť priamo na pracovisku, čo namietal na poradách. Z toho vznikalo isté napätie. Medzi takých zamestnancov patril aj žalobca, čo mu však svedok nedával za vinu. Druhou rovinou bol vedecký výskum, pri ktorom svedok striktne bazíroval na tom, aby sa zamestnanci venovali výskumu toho, čo ukladá Zákon o pamäti národa, tzn. predovšetkým analýze inštitúcii totalitných režimov, vykonávateľom perzekúcii z ideologického hľadiska a ich obetiam. Podľa názoru svedka za predchádzajúceho vedenia (D.) išiel výskum a následne aj publikovanie do veľkej šírky, až do zahmlievacích metodík spracovania najmä problematiky fašizmu a nacizmu v Európe a na Slovensku a do istej miery aj komunizmu. Toto svedkovi osobne veľmi vadilo, preto sa viedli veľké odborné diskusie a v tomto mal svedok výhrady práve aj voči žalobcovi a jeho spôsobe vedeckej práce. Z toho dôvodu boli zo strany svedka a aj ďalších subjektov na ÚPN žalobcovi pozastavené niektoré výsledky jeho vedeckej práce, najmä v časopise Pamäť národa
a možno na nejakých prednáškach, resp. pri publikáciách. Uviedol, že tieto výhrady voči písomným výstupom žalobcu boli riešené na redakčnej rade, kde buď oponenti alebo členovia redakčnej rady voči tomu vznášali pripomienky. Svedok, ako členom redakčnej rady sa k týmto písomným výstupom činnosti žalobcu vyjadroval negatívne a bol aj proti ich publikovaniu. Konkrétne išlo o dve štúdie a pri tretej žiadal ako člen redakčnej rady podstatné prepracovanie. Pokiaľ ide o článok bombardovanie Apolky svedok uviedol, že k nemu na žiadosť predsedu správnej rady napísal svoj názor ako historik a odovzdal mu ho. Ohľadom rozsahu publikačnej činnosti žalobcu svedok uviedol, že bola na rovnakej úrovni ako u ostatných zamestnancov, podľa štruktúry plánu práce, ale problém prác žalobcu spočíval v tom, aby práce zodpovedali duchu ÚPN, resp. Zákona o pamäti národa. Dochádzalo v nich podľa svedka k istej ideologizácii prác žalobcu, možno až regresu, ktorý svedok vo všeobecnosti neodsudzuje, pretože možno patrí do inej vedecko - výskumnej školy uplatniteľnej možno v inej inštitúcii, avšak svedok striktne bazíroval na tom, že ÚPN má študovať len fenomén totalít a nemá riskovať veľké historiografické alebo nejaké interpretačné ideologizujúce sféry. Svedok k obsahu spornej reakcie žalobcu, ktorú uverejnil na svojom blogu a ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že vyjadrenia v nej uvedené vnímal ako radikálne, expresívne až útočné, na hrane slušnosti, ktoré by osobne tak nenapísal. Porovnal, že tiež bol v podobnej situácii, prepustený z ÚPN a viedol 3,5 roka súdny spor, až uzatvorili so žalovaným dohodu a takisto komunikoval s vedením žalovaného tvrdým spôsobom, vyplývajúcim z pocitu nespravodlivosti, avšak diplomatickým spôsobom. Rovnako počas doby, keď bol riaditeľom sekcie, na poradách alebo osobne komunikoval s podriadenými, vždy im odporúčal, aby „nevypisovali", ale aby záležitosti riešili priamo s nadriadeným, slušne a ľudsky. Z toho dôvodu aj keď jeho podriadení napríklad písali niektoré protestné listy, svedok ich nepodpísal.
25. Svedok R. L., zamestnaný v ÚPN od roku 2007, vo výpovedi uviedol, že so žalobcom sú bývalý kolegovia na Sekcii vedeckého výskumu, kde doposiaľ pracuje ako referent, a sú aj priatelia. V januári 2014 bol svedok vymenovaný za šéfredaktora časopisu Pamäť národa a z tejto pozície bol odvolaný v septembri 2015 (správne 2016). Svedok ako kolega v danom čase, v roku 2016 vedel, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného bola jeho reakcia svojom blogu na článok v denníku SME. Zo svojho pohľadu postup žalovaného svedok považoval jednoznačne za protiprávny a dôvody za vykonštruované, i keď to ako nie právnik nevie posúdiť. Uviedol, že súhlasil s väčšinou výrokov žalobcu, pretože poznal pomery vo vnútri ÚPN a práve preto nepovažuje dôvody uvedené p. L., za dôvody ktoré by mali viesť k okamžitému ukončeniu pracovného pomeru. K mechanizmu publikovania článkov v časopise Pamäť národa svedok uviedol, že o tom rozhodovala redakčná rada zložená z odborníkov, historikov a preto svedok pri tejto činnosti nepôsobil ako priamy nadriadený žalobcu, iba ako výkonný pracovník. Svedok ako šéfredaktor bol pri tom, keď sa prejednával predmetný článok žalobcu o bombardovaní Slovenska americkým letectvom v rokoch 1944 a 1945, ktorý napokon nebol v časopise Pamäť národa uverejnený. K tejto situácii svedok uviedol, že štandardne, podľa plánu činnosti, ktorý má každý vedecký pracovník, historik, spracuje úlohu v stanovenom termíne, odovzdá rukopis redakcii (svedok bol v tom čase jej členom) a ten ide na recenzne konanie (ako je to v prípade odborných, vedeckých časopisov). Následne recenzent napíše oficiálny recenzný posudok, potom rukopis pripomienkujú členovia redakčnej rady na stretnutí redakčnej rady, ktorí odhlasujú či text bude uverejnený v nasledujúcom čísle časopisu Pamäť národa alebo nie, príp. či treba zapracovať pripomienky a znova ho dať na recenzné konanie. Svedok potvrdil, že takýmto štandardným postupom bola hodnotená aj predmetná štúdia žalobcu, celý postup bol presne dodržaný, zverejnenie štúdie žalobcu redakčná rada, ktorej členom bol aj O. L., bez pripomienok jednohlasne odsúhlasila. Svedok tiež potvrdil, že pokiaľ schváli materiál redakčná rada, ktorá je odborný hlavný garant kvality časopisu, tak neexistujú dôvody prečo by schválená štúdia nemala byť v časopise zverejnená. Preto zamedziť zverejneniu takéhoto materiálu, bolo možné iba pokým ho neschválila redakčná rada. V danej súvislosti svedok uviedol, že nevie posúdiť, či si p. L. myslel, že ako štatutár má právo zamedziť zverejnenie predmetnej štúdie žalobcu, avšak z odborného pohľadu svedka, neboli žiadne prekážky, ani dôvod pre jej uverejnenie. Svedok ďalej opísal, že v auguste 2015 si ho predvolal do kancelárie p. L. a svedkovi vytýkal zámer uverejniť predmetnú štúdiu žalobcu v časopise Pamäť národa. Svedok reagoval, že bola riadne odsúhlasená na redakčnej rade, že za ňu hlasoval aj p. L.. Na to sa p. L. opýtal, kto rozhodol o osobe posudzovateľa štúdie a svedok odpovedal, že podľa štatútu, rozhodoval svedok ako šéfredaktor spolu s riaditeľom sekcie vedeckého výskumu a vybrali recenzenta, ktorého považovali za najväčšieho odborníka na danú tematiku na Slovensku. Z odborného hľadiska podľa svedka nie je problém ani to, že žalobca na odbornú prácu recenzenta v konkrétnej štúdii odkazuje, pretože ide o odborníka, ktorý na Slovensku o téme publikoval najviac. P. L. svedkovi potom ukázal nejaký iný recenzný posudok a povedal, že sa mu emailom ozývajú nejaký ľudia, ktorý nesúhlasia s predmetnou
štúdiou, pretože sa nevenuje tým témam, ktorým sa má ÚPN venovať. Svedok štatutárovi v tomto oponoval, pretože aj podľa zákona sa má ústav venovať vo svojej činnosti celému obdobiu neslobody, tzn. od roku 1939 až do roku 1989, kam spadajú aj roky 1944,1945. Štatutár p. L. napokon rozhodol, že uvedená štúdia žalobcu nemôže byť v časopise zverejnená. Svedok s tým nesúhlasil a považoval to za cenzúru a nedemokratické metódy, štatutárovi povedal, že ak sa mu nepáči jeho práca, aby si hľadal nového šéfredaktora a o mesiac aj v tejto funkcii skončil. Svedok uviedol, že išlo o jediný avšak principiálny konflikt medzi ním a p. L.. Ďalej uviedol, že s pripomienkami p. C., šéfredaktora časopisu Pamäť národa k tomu článku o americkom bombardovaní a pripomienkami p. N., riaditeľa sekcie vedeckého výskumu, nebol oboznámený, avšak mali byť s nimi oboznámený členovia redakčnej rady. Svedok nebol členom redakčnej rady a ako šéfredaktor bol výkonným pracovníkom, ktorý však nerozhoduje o uverejnení článkov v časopise. Ohľadom žalobcu svedok ešte uviedol, že nielenže si plnil všetky povinnosti voči časopisu, kde publikoval viacero štúdii a článkov, ale naviac žalobca zachraňoval redakciu keď cez redakčnú radu neprešiel niektorý odborné slabší príspevok a žalobca mal vždy po ruke nejaký príspevok na odbornej výške. K otázke, či články a štúdie žalobcu boli nestranné po obsahovej stránke alebo naopak ovplyvnené nejakými názormi svedok neodpovedal priamo len konštatoval, že kde ide o interpretáciu faktov, každý to vníma z iného uhla pohľadu a sú úplne bežné rôzne námietky, čo mal autor uviesť inak, avšak z odborného hľadiska u žalobcu podľa svedka nebol problém. Svedok sa vyjadril aj k vzťahom, ktoré v tom čase panovali na pracovisku medzi zamestnancami a k ich pracovnej disciplínea potvrdil, že v roku 2016 bola na ÚPN skutočne veľmi zlá atmosféra, najmä kvôli zníženiu počtu zamestnancov sekcie vedeckého výskumu. Za pôsobenia p. L. zo sekcie vedeckého výskumu odišli viacerí kolegovia, konkrétne žalobca, p. R., G. G. K. G. W.. Ako jej člen svedok vnímal, že pracovníci sekcie neboli u p. L. veľmi obľúbený, zo sekcie odchádzali ľudia odborne zdatný a na ich miesto neprichádzal nikto, ktorý stav pretrváva doposiaľ. Pritom bola požiadavka, aby zapĺňali časopis internými článkami, avšak keď nie sú ľudia, tak si museli vypomáhať aj externými článkami. Podľa názoru svedka dôvodom bolo, že p. L. nerozumel vedeckej práci a tomu, ako vedec pracuje, a že intelektuálny výkon sa hodnotí inak ako fyzický výkon. Obviňoval zamestnancov sekcie vedeckého výskumu (útoky v rámci vianočného záverečného posedenia), že nič nerobia, avšak si svoje úlohy plnili, časopis Pamäť národa fungoval, aj keď niekedy vyšiel o 2-3 týždne neskôr. Z toho podľa svedka vyplývali nedorozumenia. Svedok to porovnával s predchádzajúcim pôsobením p. D. ako štatutára, ktorý bol historik a ktorý chápal špecifiká sekcie vedeckého výskumu, a aj so súčasnou (p. L.), pri ktorej sa tiež pomery zlepšili.
26. Svedok D. C., zamestnaný v ÚPN od júna 2009 na sekcii vedeckého výskumu, naposledy od septembra 2017 na čiastočný úväzok ako odborný pracovník sekcie, predtým v období od februára 2013 do 01.09.2015 (správne 2016), vo funkcii riaditeľa sekcie vedeckého výskumu vypovedal, že žalobca bol v čase sporného skončenia pracovného pomeru jeho priamym podriadeným a hoci ešte sa už dialo v čase kedy bol riaditeľom sekcie (do 01.09.2016), tak už posledné dva mesiace nebol vedením ústavu konfrontovaný s tým, čo sa deje na sekcii vedeckého výskumu. Svedok totiž už skôr (v júni 2016) avizoval predsedovi správnej rady O. L., že na vlastnú žiadosť chce ukončiť svoje pôsobenie riaditeľa. Dôvodom boli práve viaceré spory a konflikty ohľadom vedenia a fungovania sekcie, kedy mal O. L. inú predstavu ako svedok. Zásadným bol spor, ktorý prepukol v júli a vygradoval v auguste a týkal práve odbornej štúdii, ktorú žalobca pripravil pre časopis Pamäť národa a ktorú O. L. nechcel uverejniť. Ako dôvod svedkovi uviedol, že ide o protiamerickú propagandu. Podľa svedka bol tento argument a takýto spôsob hodnotenia štúdie scestný, nakoľko išlo o vedeckú štúdiu, ktorá prinášala fakty o bombardovaní Slovenska, ktoré sa stali. Ústav ako inštitúcia, má podľa zákona mapovať obdobie neslobody, vymedzené rokmi 1939-1989, pričom to bola udalosť, ktorá do toho obdobia spadala, jej skúmanie prispieva k poznaniu toho obdobia a ústav sa nemôže vymedzovať a s odôvodnením, že ide o propagandu a preto sa o tom nebude písať. Svedok situáciu vnímal týmto spôsobom a preto sa s dôvodom, pre ktorý O. L. nechcel zaradiť do časopisu uvedenú štúdiu žalobcu, ktorú následne označoval za štúdiu poškodzujúcu dobré meno ústavu nestotožňoval, čo bol jeden z tých konfliktov svedka s O. L., pre ktorý chcem opustiť miesto riaditeľa sekcie vedeckého výskumu. Svedok počas výkonu funkcie riaditeľa sekcie bol aj členom redakčnej rady časopisu Pamäť národa a pamätal si, že sporný článok žalobcu prešiel redakčnou radou, možno aj s pripomienkami, zrejme menej zásadnými, nakoľko má rada15 členov, presne si to svedok ale nepamätal. Práve v tomto období prišlo aj k sporu so žalobcom (júl, august) a za daných okolností štatutár so svedkom dianie na sekcii nekonzultoval. Preto sa ako priamy nadriadený žalobcu, o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného jeho pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, vyvodené z článku žalobcu týkajúceho sa predsedu správnej rady O. L., svedok dozvedel sprostredkovane až neskôr. Svedok, poznajúc konkrétne okolnosti, v tom, čo žalobca v svojej reakcii napísal nevidel hrubé porušenie pracovnej disciplíny, pretože aj keď by to
napísal inak ako žalobca, čiastočne sa s tým sám stotožňoval z dôvodu, že v tom čase bola situácia v ÚPN veľmi vyhrotená, začínali viaceré konflikty medzi mnohými ľuďmi a zaznievala aj argumentácia, o ktorej by každá strana konfliktu mohla povedať, že ju to uráža. Podľa svedka spôsob kritiky žalobcu v uverejnenej reakcii na svojom webe na článok SME, nepovažoval v uvedenej vyhrotenej situácii, v ktorej sa žalobca s O. L. nachádzali za neprimeraný a považoval to za odraz vyhrotených vzťahov, nie za očierňovanie alebo lož, i keď priznal, že zo svojej pozície by svedok takúto reakciu nenapísal. Preto podľa svedka bolo neadekvátne, že zo strany O. L. bola predmetná reakcia žalobcu vnímaná ako nejaký útok voči nemu, pretože ako štatutár zodpovedný za celý ústav, s rozhodovacou právomocou, musí zniesť určitú mieru kritiky a mal na to reagovať nejakým adekvátnym spôsobom. Svedok ohľadom reakcie medzi zamestnancami ústavu na sporný článok žalobcu na jeho internetovej stránke tiež uviedol, že v ÚPN boli v tom čase akoby dva tábory zamestnancov a to, tí ktorí kroky O. L. neschvaľovali a také „jadro" okolo neho, ktoré ho bezvýhradne vo všetkom podporovali. Svedok seba nezaraďoval do žiadne z týchto táborov, pretože mal kontakt s oboma stranami, avšak sa pohyboval skôr medzi kolegami, ktorí boli proti O. L. a tí, ktorí si prečítali ten článok vraveli, že žalobca napísal pravdu. Podľa svedka bola vzhľadom na uvedenú situáciu v ÚPN, sporná reakcia žalobcu na článok SME zamestnancami žalovaného vnímaná rozdielne. Tí zamestnanci, s ktorými bol O. L. v konflikte sa s článkom stotožnili a jemu blízky spolupracovníci, to vnímali ako útok na vážnosť a autoritu O. L. v ÚPN. Tá situácia bola taká vyhrotená, že akýkoľvek článok, ktorý bol O. L. predložený vnímal tak, že mu chcú uškodiť a v tlači ho očierniť a na stretnutiach svedkovi vyčítal, že to robia preto aby ho „potopili" a nedalo sa mu vyvrátiť, že to tak nie je. Podľa svedka O. L. vnímal ako útok aj bežne predložený článok na publikovanie, ktorý nemal nič s jeho osobou spoločné. Vo vzťahu k O. L. svedok ďalej uviedol, že niekedy sa správal spôsobom, ako keby popieral to, čo predtým povedal, vyjadroval sa podľa svedka rozporuplne, pretože s niečím najskôr súhlasil a potom nie, čo potvrdil neskôr zrušil, často zmenil stanovisko bez pre svedka zjavnej príčiny, takže sa zdalo akoby p. L. úmyselne klamal a zavádzal. Zároveň svedok uviedol, že sám nemal takú skúsenosť, že by O. L. klamal. Rovnako aj podľa tohto svedka p. L. viedol vojnu s vlastnými zamestnancami, pričom niektorí zamestnanci boli u neho veľmi neobľúbený a snažil sa ich z ústavu dostať preč takým spôsobom, že im zadával rôzne pracovné úlohy, ktoré nemali pôvodne v pláne. Následne keď takú úlohu vypracovali a predložili, tak na nej nachádzal rôzne chyby a vytýkal im, že je to nedostatočne spravené. Konkrétne svedok za takéhoto „neobľúbeného" u O. L. označil žalobcu a ďalším mal byť C. R., ktorému bol nadriadený a ktorého p. L. takýmto spôsobom „vyhnal", pretože ním odovzdanú úlohu viac krát označil za nedostatočnú, hoci podľa svedka, to tak nebolo. Tieto dva prípady svedok vnímal za najvýraznejšie a potom boli aj ďalší zamestnanci, pri ktorých sa javilo, že sa im pridával úlohy nad plán, nejaký nový okruh, mení sa téma (napr. O. D., ktorý bol bývalým riaditeľom sekcie vedeckého výskumu pred svedkom). O. L. podľa svedka nevnímal, že ak má byť niečo hodnotné publikované, tak sa človek v tom musí zapracovať a nie, že do pol roka prinesie článok alebo štúdiu. Popísal, že vždy je spracovaný plán činnosti každého zamestnanca na rok, s vymedzeným okruhom tém, kde pracovník uvedie čo chce publikovať. K práci žalobcu a jeho odbornosti svedok uviedol, že mu ako nadriadený nikdy nevytýkal nedodržanie schváleného plánu činnosti na príslušný rok. Žalobca mal okruh témy „Slovenský štát v rokoch 1939-1945; režim a kultúra spoločnosti tohto obdobia". Žalobca si v rámci tohto plánu vedeckého výskumu stanovil tematiku, ktorú chce bližšie rozpracovať a následne mal k tomu publikovať vedeckú štúdiu alebo dokument, príp. rozhovor. Bežne sa stávalo, že v priebehu spracovania konkrétnej témy zamestnanec zistil, že dokumenty, ktoré sa mu podarilo nájsť tému trošku pozmeňujú a potom po dohode s riaditeľom publikoval ako náhradu pôvodnej témy niečo iné, avšak v rámci schváleného vedecko - výskumného okruhu. Podľa svedka sa tak stalo aj v danom prípade, keď žalobca za ním prišiel, že má spornú štúdiu ohľadom bombardovania Slovenska americkou armádou, pretože z nejakého dôvodu nemal dokončenú tú, ktorá bola uvedená v pôvodnom pláne a svedok súhlasil s publikovaním predmetnej štúdie žalobcu.
27. Svedok C. D.M., bol zamestnancom žalovaného od roku 2009 až do polovice roku 2016, kedy požiadal o rozviazanie pracovného pomeru, pričom bol následne zvolený dňom 16.06.2016 do funkcie predsedu správnej rady ÚPN, pričom v čase sporného skončenia pracovného pomeru žalobcu v auguste 2016, bol členom správnej rady ÚPN. Svedok k veci uviedol, že do prvej polovici roku 2016 bol kolegom žalobcu, pričom vzťahy na pracovisku boli od zvolenia O. L. za predsedu správnej rady pomerne napäté, čo pramenilo z toho, že hneď po nástupe do funkcie sa snažil o výmenu riadiacich pracovníkov. Vtedy vošiel do konfliktu so správnou radou, nakoľko podľa stanov ÚPN, o tom rozhodovala správna rada na návrh predsedu správnej rady. Potom, ako vo viacerých prípadoch neprešli personálne nominácie p. L. v správnej rade, vyhradil si právo rozhodovať o riadiacich pracovníkoch ÚPN na základe pokynu, ktorý k tomu vydal. Správna rada naďalej trvala na tom, že je v rozpore s právomocami a deľbou moci, tento
konflikt p. L. so správnou radou riešila aj dozorná rada ÚPN, ktorá konštatovala, že pracovnoprávne vzťahy sú v kompetencii štatutára ale nominácii do vedúcich riadiacich funkcií je v kompetencii správnej rady. Svedok uviedol, že s tým súvisí aj otázka legitimity prípravy plánu činnosti na rok 2016, ktorý vyvolal značný ohlas medzi zamestnancami UPN, najmä sekcie vedeckého výskumu, z dôvodu aj podľa svedka nereálne stanovených úloh a termínov na ich plnenie. Výsledkom bol protest časti zamestnancov, čo opäť riešila správna a aj dozorná rada ÚPN. Vo februári 2016, keď štyria pracovníci sekcie vedeckého výskumu obdržali aj napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny, to malo za následok vyhrotenie vzťahov na pracovisku medzi štatutárom a časťou zamestnancov ÚPN, ktoré boli od tejto doby veľmi napäté. Žalobca medzi napomenutými zamestnancami nebol, pretože podľa vedomosti svedka, vždy plnil termíny a aj úlohy, ktoré mu boli zadané. Potom v rámci takejto vypätej atmosféry, bol podľa svedka dňa 06.06.2016 v denníku SME zverejnený rozhovor s p. L., kde vykresľoval nelichotivú atmosféru na pracovisku, z ktorej jednoznačne vinil časť zamestnancov ÚPN a konkrétne aj žalobcu. Podľa svedka sa žalobca, pretože bol priamo menovaný v tomto článku, snažil zverejniť svoju reakciu v denníku SME, ale neúspešne a preto žalobca dňa 26.06.2016 zverejnil svoje stanovisko ako reakciu na tento článok na svojej internetovej stránke. Svedok uviedol, že tieto informácie má sprostredkované priamo od žalobcu. Uvedenú reakciu žalobcu na jeho internetovej stránke, štatutár žalovaného O. L. vyhodnotil ako vážne porušenie pracovnej disciplíny a ako dôvod na okamžité ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Na základe týchto informácii o prepustení žalobcu a ďalšieho pracovníka sekcie vedeckého výskumu, správna rada ÚPN požiadala o mimoriadne rokovanie o tom, ktoré sa uskutočnilo 05.09.2016, tzn. až po tom, ako žalobca dostal „výpoveď". Svedok uviedol, že členovia správnej rady vrátane neho, v širokej diskusii zhodne upozorňovali p. L., či takýto spôsob je adekvátny, najmä s ohľadom na vyjadrenia p. L. vo vzťahu k žalobcu v článku SME i keď je to otázka interpretácie, a vyjadrili aj obavu či proces, ktorý p. L. dotiahol do takéhoto konca, nemôže ÚPN škodiť. Následne sa atmosféra na pracovisku ešte viac vyostrila, správnej a dozornej rade chodili rôzne podnety od zamestnancov, odborových organizácii a zamestnaneckej rady, ktorými sa dozorná rada ako najvyšší kontrolný orgán ÚPN zapodievala a o situácii, vrátane pracovnoprávnych záležitosti, ktoré sa týkali žalobcu informovala v októbri výbor Národnej rady SR, ktorý dňa 13.10.2016 vyjadril nad zisteniami znepokojenie, rovnako so zisteniami súhlasila aj ďalšia mimoriadna správna rada ÚPN dňa 07.11.20116. Svedok k otázke možnosti ďalšieho zamestnávania žalobcu u žalovaného uviedol, že v súčasnosti, po zmene zákonnej úpravy od novembra 2017, je štatutárom žalovaného kolektívny orgán (správa rada), ktorý rozhoduje aj o pracovnoprávnych záležitostiach, tzn. vyjadruje sa aj k tejto otázke, preto sa svedok k tejto otázke nevyjadril, nakoľko to nebola správnou radou prerokovávané. Svedok zo svojho pohľadu nemal žiadnu vedomosť o tom, že by si žalobca neplnil svoje pracovné úlohy alebo boli výhrady k výkonu jeho činnosti. K situácii ohľadom iného článku žalobcu v časopise Pamäť národa, svedok konštatoval, že nebola chyba na strane žalobcu, pretože namietať že recenzentom článku bol autor publikácii, z ktorých primárne žalobca ako autor čerpal považoval svedok za absurdnú, nakoľko nie autor ale redakcia má zabezpečiť recenzenta článku. Svedok sa tiež vyjadril ohľadom požiadavky na publikačnú činnosť vedeckého pracovníka, ktorými sú podľa zákona o ÚPN, nestranné hodnotenie obdobia neslobody, hľadanie objektívneho, pohľadu, tzn. písanie o týchto veciach tak ako sa odohrali, pričom je treba označiť čo bolo pozitívne a čo negatívne.
28. Svedok E. M., zamestnaný u žalovaného od 01.04.2004, v tom čase aj doposiaľ predseda základnej odborovej organizácie Nezávislých kresťanský odborov Slovenska-Zväzu pracovníkov školstva a vedy pri ÚPN a bývalý člen zamestnaneckej rady k veci vypovedal, že žalovaný okrem predmetnej „výpovede" vedie ďalšie 4 pracovno-právne spory a všetky sa týkajú odborov; v dvoch prípadoch ide o šéfov odborov a v dvoch o funkcionárov odborov, čo samo svedčí o závažnosti situácie v ÚPN. Svedkovi, ktorý uviedol, že má rôzne informácie a aj tajné, i keď nemá všetky doklady, pretože mu ich správna rada odmietla predložiť, sám O. L., ktorý ako predseda správnej rady verejno-právnej inštitúcie má byť podľa zákona nestranný, nezávislý od politiky a od akýchkoľvek tlakov, hovoril o tom, že už od februára 2016 dostáva výhražné emaily od extrémistov, ktorí mu útočia na život. Svedkovi povedal, že to sú skupiny ľudí, ktorí nemajú problém aj zabíjať, z čoho svedok vyvodil vo výpovedi hypotézu, že vzhľadom na tieto viaceré tlaky počas výkonu svojej funkcie, O. L. výkon funkcie nevykonával úplne zodpovedne a nestranne. Svedok rozvíjal úvahu, že výkonom svojej funkcie od 13.02.2013 ako nominant SMERU a aj iných politických strán, sa rozhodol viesť ÚPN serióznym spôsobom, pretože je seriózny človek a dokonca spoluzakladal odbory Nezávislé kresťanské odbory Slovenska. Mal vôľu zmapovať aj biele miesta slovenskej histórie, ako sú zločiny partizánov, bombardovanie američanov Apolky a iné. Avšak podľa svedka je embargo a nesmie sa o nich hovoriť, pričom paradoxne o tomto píšu noviny ale ÚPN nesmie. A preto bol podľa svedka žalobca potrestaný a jeho štúdia nemohla byť uverejnená časopise ÚPN. Pritom p. L. mal dobrú myšlienku a ambíciu. Konkrétne dôvody „výpovede"
žalobcu svedok hodnotil ako vykonštruované a nezmyselné a podstatu sporu videl v tom, že v júni 2016 denník SME uverejnil jednostranný nepravdivý článok o ÚPN, kde spomínal aj žalobcu aj p. R., ktorí využili právo na tlačovú opravu, ktorá im nebola umožnená a preto žalobca uverejnil na svojom vlastnom webe, v časti moje reakcie, vo forme blogu reakciu na toho novinára. Toto následne využil p. L. pre danie „výpovede" žalobcovi, vztiahol to na seba a keď žalobca urazil štatutára, tak urazil a poškodil aj inštitúciu, čo označil za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Ohľadom prerokovania sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu odborovou organizáciou svedok uviedol, že ho riadne prerokovali. Potvrdil, že nakoľko p. L. nevie kto je člen odborového orgánu, lebo u žalovaného pôsobia 4 odborové organizácie, tak z titulu právnej čistoty vyzval všetky odborové organizácie a zamestnaneckú radu k prerokovaniu všetkých „výpovedí", tzn. žalobcovu a výpoveď, p. R., ktoré naraz prerokovali. Išlo o obdobie dovoleniek, ktorú tiež svedok čerpal. Potvrdil, že p. L. vynaložil maximálnu snahu o doručenie žiadostí o prerokovanie aj prostredníctvom funkcionárov odborového zväzu a preto keď sa to svedok dozvedel, prerušil dovolenku a prevzal dokumenty, aby všetky veci prerokovali v daných termínoch. Jednalo sa o Pozvánku a o Žiadosť o udelenie súhlasu so skončením pracovných pomerov zamestnancov - okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu a výpovede p. R., avšak nebola pripojená žiadna „formálna výpoveď", ale len naznačené dôvody skončenia pracovného pomeru a to, v prípade žalobcu, ,,že prečo p. M. urazil nebotyčne p. L." a v prípade p. R., že je komunista hoci ďalšieho ÚPN zamestnáva. Svedok uviedol, že pred prerokovaním sporného skončenia pracovného pomeru žalobcu, si prečítali aj článok v SME a aj reakciu žalobcu naň, ktorú zverejnil na svojom webe, aby boli pripravený na prerokovanie, čo vyplýva aj z doslovného prepisu záznamu rokovania, z ktorého je vidieť aj to, že naopak zamestnávateľ s tým nebol oboznámený. Svedok poukázal na prepis zvukového záznamu z rokovania základnej odborovej organizácie, kde sa konštatuje, že také hrubé porušenie pracovnej disciplíny ako bolo dané žalobcovi, svedok nezažil u žiadneho zamestnávateľa a to aj keď robil za komunizmu v rôznych inštitúciách. Označil to za „popravu zamestnanca" a spôsob za nehodný ÚPN s tým, že sa to nesmie opakovať. Svedok konštatoval, že žalobca je funkcionárom odborov, v jeho prípade „ho" prerokovali aj ako zamestnanca podľa Zákonníka práce a zároveň ako člena odborového orgánu a dokumenty predložili správnej rade. Svedok však chaoticky a značne nevierohodne zdôvodňoval to, kedy sa žalobca stal členom a funkcionárom odborového zväzu. Svedok tvrdil, že žalobca je podporným a riadnym členom odborov veľmi dávno a funkcionárom sa stal od 10.08.2016, kedy to oznámili zamestnávateľovi. Dôvodom prečo sa stal žalobca funkcionárom odborového zväzu bolo to, že naposledy sa zmena konala 31.03.2015, kedy boli 4 členovia, čo je veľmi nevýhodné a preto sa rozhodli „dovoliť" členov ZOO na 5 členov. Pre napätú situáciu na ÚPN nemal nikto záujem z riadnych členov sa stať členom odborového orgánu a tak čakali dlho, až nastala situácia dňa 10.08.2016 a pretože to bolo dovolenkové obdobie a potrebovali funkčnú odborovú organizáciu, tak sa stal funkcionárom stal žalobca. Zároveň svedok spontánne začal žiadať, že ak v tom niekto vidí účelovosť, nech tento pojem vysvetlí a pri tom vypovedal, že takýto argument žalovanej strany, sa ako šéf odborovej organizácie dôverne dozvedel v ÚPN. Obvinil pritom aj kanceláriu právneho zástupcu žalovaného zo závažného konania voči osobe svedka, ktoré sa dozvedel, ale nechcel ho s odkazom na spovedné tajomstvo upresniť, aby nepoškodil ľudí z ÚPN, ktorí môžu byť trestne stíhaní a situáciu v ÚPN prirovnal k „50-tym rokom". Opakovane zdôrazňoval, že ak by niekto tvrdil, že prijatie žalobcu 10.08.2016 za funkcionára odborov bolo účelové a vykonštruované, len aby mal žalobca krytie odborového orgánu, je to nezmysel a zneužívanie práva, pretože odborová organizácia má svoje ústavné práva. Svedok napokon konštatoval, že štatutár p. L. i keď je to dobrý človek, úmyselne klamal a zavádzal, na čo má aj viacero svedkov. Následne sa svedok poopravil, že priamo neklamal, ale tak ako v politike, hovoril logickú pravdu, ale nie celú a len takú, aká sa mu javila. Ako príklad uviedol, že O. L., keď ho svedok konfrontoval s tým, že spoluzakladal odborovú organizáciu a do času kedy sa stal predsedom správnej rady, bol aj členom odborového orgánu mu do očí tvrdil, že to bolo nasilu a že bol oklamaný, i keď zjavne sám podpísal prihlášku.
29. Právny zástupca žalobcu v záverečnom vyjadrení zhrnul, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z viacerých dôvodov, a to : 1/ že bolo dané na hlavičkovom papieri predsedu správnej rady ÚPN O. L., je ním podpísané bez označenia, že koná za ÚPN a z jeho textu vyplýva, že „....hrubo ste urazili štatutárneho zástupcu..." a z výpovede O. L. vyplývalo, že sa ako štatutár považoval za zamestnávateľa, z čoho vyvodil záver, že štatutár sa považuje za zamestnávateľa žalobcu a ako fyzická osoba končí s ním pracovný pomer a nie ÚPN (žalovaný ako právnická osoba); 2/ neuvádza sa v ňom, prečo reakciu žalobcu na jeho vlastnej internetovej stránke na článok zverejnený v denníku SME, uverejnený mimo pracovnej doby, ktorý nesúvisel s plnením pracovných povinností v ÚPN, možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny,; 3/ nedostatočne vymedzené skutkové dôvody,
nakoľko vytrhnutie viet z reakcie žalobcu na článok v SME takými nie sú; 4/ intenzita porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ktorou sa štatutár pred okamžitým skončením pracovného pomeru nezaoberal, a to v súvislosti s plnením pracovných povinností žalobcu a situácie za ktorej k porušeniu došlo a 5/ pre nesúhlas odborovej organizácie, ktorej je žalobca členom výboru. Ďalej advokát žalobcu dôvodil, že bolo dokazovaním preukázané, že žalobca si riadne plnil svoje povinnosti, za celú dobu zamestnania mu žalovaný nevytkol nedostatky v práci a dodržiaval lehoty na splnenie uložených úloh, čo mal vyplývať z výpovede svedkov C., nadriadeného žalobcu v rokoch 2013 až 09/2015, N., ktorý taktiež bol krátko nadriadeným žalobcu a ktorý vyjadril nespokojnosť iba s povolením domácej práce podľa pracovnej zmluvy, čo mu prekážalo kvôli dosažiteľnosti žalobcu počas celej pracovnej doby; tiež z výpovede súčasného predsedu SR ÚPN D. a napokon ani svedok O. L. vo výpovedi neuviedol, že by mu vytýkal nedostatky v práci. Žalovaný doposiaľ iba všeobecne konštatuje porušovanie pracovnej disciplíny žalobcom, bez toho, aby uviedol a preukázal, konkrétne prípady. Poukazoval na výpoveď súčasného predsedu SR ÚPN, C.. D., z ktorej vyplynulo, že O. L. hneď ako sa stal štatutárom žalovaného, sa dostal do sporu so správnou radou pre personálne zmeny a aj pri schvaľovaní plánu práce na rok 2016, kedy podľa svedka stanovil pre pracovníkov výskumu nereálne množstvo úloh a nereálne termíny ich plnenia. Výsledkom bolo, že pracovníci výskumu sa obrátili so sťažnosťou zo dňa 11.02.2016 na správnu a dozornú radu žalovaného a od tej doby boli vzťahy na pracovisku napäté, situáciou sa zaoberala dozorná rada, príslušný výbor NR SR a v tom čase (leto 2016) sa v masovokomunikačných prostriedkoch objavovalo množstvo poburujúcich a osočujúcich článkov ohľadom ÚPN, čo uviedol aj svedok O. L.. Preto slová, žalobcu v jeho reakcii, že O. L. vedie vojnu s vlastnými zamestnancami a zadáva im neprimerané úlohy, potvrdil aj svedok C., riaditeľ sekcie vedeckého výskumu od 02/2013 do 09/ 2015. Rovnako ani slová žalobcu v reakcie, že O. L. dostal ÚPN na pokraj rozvratu, neboli žiadnou novou, mimoriadnou informáciou, pretože aj správna rada ÚPN sa 12. 02. 2014 v liste NRSR konštatovala, že ÚPN sa „vďaka konaniu predsedu Správne rady ÚPN dostal do stavu úplného rozvratu." Čo sa týka listu 30 zamestnancov ÚPN adresovanom výboru NRSR, v ktorom sa zastali O. L., ktorý tým zdôvodňoval vo výpovedi to ako sa prejavilo zníženie jeho vážnosti v očiach zamestnancov advokát žalobcu poukázal na to, že list bol vyhotovený dňa 09.06.2016 a preto nemohlo vyvolať reakciu 30 zamestnancov, nakoľko reakcia žalobcu bola uverejnená na jeho webe až viac ako 2 týždne neskôr (26. 06. 2016). Ďalej uviedol, že vzhľadom na napätie v rámci Ústavu pamäti národa a masmediálne prestrelky medzi jednotlivými tábormi bránili tomu, aby reakcia žalobcu na internete mala čo i len malý dopad na vzťahy vnútri ÚPN, a že by ňou mohol ohroziť povesť a česť O. L.. Žalovaný preto nepreukázal, že by stanovisko žalobcu ohrozilo vážnosť žalovaného v očiach verejnosti, pretože len potvrdzovalo existenciu zlých pomerov u žalovaného, o ktorých sa v masmédiách verejne písalo. Nezhody medzi štatutárom O. L. a orgánmi žalovaného - správnou a dozornou radou, ktorých činnosť O. L. ignoroval viedli až novele zákona o Ústave pamäti národa, ktorou sa zmenilo, že štatutárnym orgánom žalovaného sa stala správna rada ako kolektívny orgán. Za danej situácie reakcia žalovaného na jeho internetovej stránke bola absolútne bezvýznamná z hľadiska vyvolania rozporov v rámci žalovaného ako aj zníženia autority O. L. v očiach zamestnancov, a nemalo to ani žiadny dopad na stav pracovnej disciplíny v rámci žalovaného. Tiež namietal, že Etický kódex bol vydaný z dôvodu, aby bola možnosť vyvodiť zodpovednosť za porušenie pracovnej disciplíny voči žalobcovi, pričom dozorná rada žalovaného v stanovisku zo dňa 02.02.2016 konštatoval protiprávnosť jeho prijatia. Ohľadom tvrdenia žalovaného, že žalobca svojim konaním porušil aj Rozhodnutie č. 1 predsedu Správnej rady ÚPN zo dňa 16.02.2007 (druhý vnútorný predpis žalovaného), v súlade s ktorým zamestnanci ÚPN môžu poskytovať informácie a rozhovory médiám iba na základe písomného súhlasu predsedu Správnej rady advokát žalobcu namietal, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté ešte pred jeho nástupom do ÚPN a s týmto predpisom ho žalovaný neoboznámil. Zároveň poukázal na to, že zverejnenie stanoviska na vlastnej internetovej stránke nenapĺňa význam slova „informácia" ani „rozhovor" poskytnuté médiám a preto žalobca nebol povinný žiadať písomný súhlas v zmysle tohto Rozhodnutia č. 1., ktoré sa navyše v praxi žalovaného dodržiavalo iba sporadicky.
30. Právny zástupca žalovaného, v rámci záverečnej reči uviedol, že s poukazom na § 8 ods. 1 písm. e) a ods. 2 písm. g) zákona č. 552/2003 o výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého je zamestnanec povinný nezneužívať informácie pri vykonávaní zamestnania pre vlastný prospech a okrem iného nesmie poskytovať nepravdivé vyhlásenia súvisiace s vykonávaním jeho práce, ktoré sa vzťahujú na pracovnoprávny vzťah žalobcu a žalovaného, žalobca porušil tieto ustanovenia, nakoľko svojimi tvrdeniami v reakcii z 26.06.2016 a vymedzenými v skončení pracovného pomeru, žalobca verejne a v rozpore so zásadami slušnosti, ostro vystúpil proti svojmu zamestnávateľovi, hrubo urazil jeho štatutárneho zástupcu, znížil jeho vážnosť a autoritu ako zamestnávateľa aj voči ostatným
zamestnancom, verejne spochybnil zákonných opatrení zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch a pri zadávaní pracovných úloh. Žalobca tak nielen poškodil dobré meno UPN ako jeho zamestnávateľa ale aj meno ústavu ako verejnoprávnej ustanovizne, ktorej činnosť je verejnosťou podrobne sledovaná, hodnotená. Tvrdeniami žalobcu si tak verejnosť vytvorila negatívny obraz o žalovanom. Tieto tvrdenia žalobcu v reakcii boli neprípustné, nelojálne a závažne porušujúce pracovnú disciplínu. Je pritom zrejmé ktorými konkrétne a preto žalobca presne vedel, z akého dôvodu mu bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na judikatúru podľa ktorej sa má zamestnanec správať voči zamestnávateľovi lojálne a s rešpektom, zachovávať istú mieru slušnosti, nesmie znožovať autoritu zamestnávateľa a konať proti jeho záujmom. V danom prípade žalobca v svojej reakcii zaútočil na štatutára neadekvátnym spôsobom, verejne a tým negatívne zasiahol nielen zamestnancov, ale aj verejnosť. Ďalej poukázal aj na Etický kódex zamestnancov žalovaného, podľa ktorého je zamestnanec ÚPN pri výkone práce a počas zamestnaneckého pomeru povinný okrem iného rešpektovať aj ľudské práva a slobody, a aj mimo výkonu pracovných povinností je zamestnanec ÚPN povinný zdržať sa akéhokoľvek správania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť práce ÚPN, jeho dobré meno alebo spochybniť a znevážiť poslanie tejto inštitúcie. Podľa jeho článku 3 ods. 2 sa zamestnanec ÚPN nezúčastňuje žiadnej činnosti, ktorá by bola v rozpore s riadnym plnením jeho pracovných povinností alebo poslaním ÚPN, koná politicky neutrálnym spôsobom a podporuje poslanie ÚPN, vyhýba sa činnosti, ktorá by poškodzovala dôveru verejnosti v schopnosť ÚPN plniť pracovné úlohy nestranne. S ohľadom na uvedené ustanovenia Etického kódexu advokát žalovaného vyjadril presvedčenie, že aj pokiaľ by bolo podľa názoru súdu okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu neplatné, nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Zároveň žalovaný žiadal v takom prípade aby súd, v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nepriznal náhradu mzdy žalobcovi voči žalovanému za čas prevyšujúci 12 mesiacov. K splneniu zákonnej podmienky predchádzajúceho prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcami zamestnancov v súlade s ustanoveniami § 74 Zákonníka práce, advokát žalovaného namietal, že by žalovaný nedodržal zákonné požiadavky a poukázal na uznesenie zo zasadnutia výboru ZO NKOS ZPŠ pri ÚPN z 11.08.2016, doručené na sekretariát predsedu správnej rady UPN dňa 18.08.2016, na základe predchádzajúcej žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie, doručenej odborovému orgánu dňa 29.07.2016, a tiež prerokovanie zamestnaneckou radou dňa 05.08.2016 a ďalšími odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného dňa 08.08.2016. Z uznesenia zo zasadnutia výboru ZO NKOS ZPŠ pri ÚPN z 11.08.2016 vyplýva, že výbor odmietol vyjadriť súhlas so skončením pracovného pomeru žalobcu ako člena výboru, avšak oznámenie zmien o tom, že žalobca sa od 09.08.2016 stal novým členom výboru odborovej organizácie, bolo na sekretariát predsedu správnej rady UPN doručené dňa 10.08.2016. Vzhľadom na uvedenú časovú následnosť, keď žiadosť o prerokovanie je zo dňa 29.07.2016, kedy žalobca ešte nebol členom odborového orgánu, advokát žalovaného uviedol, že podľa Zákonníka práce súhlas odborového orgánu nebol potrebný, ale stačilo predchádzajúce prerokovanie odborovým orgánom v lehote 2 pracovných dni od doručenia žiadosti, čo však odborový orgán nesplnil. Zdôraznil, že žalobca sa stal členom výboru odborovej organizácie až po tom, čo zástupcom zamestnancov bola doručená žiadosť o prerokovanie sporného skončenia pracovného pomeru žalobcu. V súvislosti s námietkou žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo dané O. L. ako fyzickou osobou, advokát žalovaného namietal takéto závery protistrany s tým, že je nepochybné, že ide o právny úkon zamestnávateľa žalobcu, tzn. ÚPN a nie fyzickej osoby O. L.. Rovnako namietal ako nepreukázané tvrdenia žalobcu, že by iný zamestnanci porušovali rozhodnutie č. 1 z 16.02.2007.
31. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, tento zákon upravuje práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme.
32. Podľa § 1 ods. 2 písm. b) zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom podľa osobitného zákona1.
33. Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis2 neustanovuje inak.
34. Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení, platnom a účinnom ku dňu napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru (ďalej len Zákonník práce), pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
35. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
36. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
37. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
38. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
39. Podľa § 17 ods. 2/ Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
40. Podľa § 11a ods. 1/ veta prvá Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník.
41. Podľa § 229 ods. 4 písme c) Zákonníka práce, zamestnanci sa zúčastňujú prostredníctvom príslušného odborového orgánu, zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka na utváraní spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok, prerokovaním.
42. Podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.
43. Súd pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu vykonaným dokazovaním, vychádzal z citovaných ustanovení Zákonníka práce.
44. Zákonník práce v citovanom ustanovení § 59 kogentným spôsobom upravuje spôsoby skončenia pracovného pomeru, pri uplatnení ktorých je potrebné dodržať náležitosti v zmysle ďalších ustanovení Zákonníka práce, upravujúcich jednotlivé formy skončenia pracovného pomeru.
45. Prvým predpokladom pre preskúmanie okamžitého skončenia pracovného pomeru súdom z hľadiska naplnenia zákonných podmienok, je potreba včasného podania určovacej žaloby v lehote dvoch mesiacov v zmysle § 77 v nadväznosti na § 36 ods.1 Zák. práce.
46. Okamžité skončenie pracovného pomeru, či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca, je jednostranný prejav vôle a to i proti vôli druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu a preto právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce viaže platnosť okamžitého skončenia na splnenie stanovených podmienok (§ 68, § 70). Zákon vyžaduje, aby takýto prejav bol urobený v písomnej forme, doručený kvalifikovaným spôsobom (§ 38 Zák. práce) a s dôvodom skutkovo vymedzeným tak, aby bolo zrejmé aká konkrétna skutočnosť (príp. aké konkrétne konanie zamestnanca) je dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca a kedy táto skutočnosť nastala, čo je významné z hľadiska
posúdenia plynutia zákonných lehôt, pre uplatnenie takéhoto dôvodu na rozviazanie pracovného pomeru (§ 68 ods. 2). Skutkové vymedzenie musí byť nezameniteľné s iným dôvodom, aby ho nebolo možné dodatočne meniť, tzn. že skutkové okolnosti dôvodu musia vo svojom súhrne tvoriť skutok nezameniteľný s inými skutkami a ako celok ho možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce. Účinky takéhoto jednostranného zrušujúceho prejavu nastávajú zo zákona jeho doručením druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu v písomnej forme. V prípade pôsobenia odborovej organizácie u zamestnávateľa (zriadenej podľa osobitného predpisu), resp. pôsobenia zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka (§ 233), je zamestnávateľ povinný okamžité skončenie pracovného pomeru (alebo výpoveď) pod sankciou jej neplatnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 74), v opačnom prípade táto povinnosť zamestnávateľovi nevzniká a zamestnávateľ koná samostatne (§ 12).
47. Pokiaľ sú splnené uvedené formálne náležitosti, je potrebné skúmať ďalšie zákonné predpoklady platného ukončenia pracovného pomeru zamestnanca a to, preukázanie existencie a odôvodnenosti použitia, skutkovo vymedzeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, nezameniteľným a dostatočne určitým spôsobom, pričom je neprípustné dodatočne tento dôvod v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru konkretizovať, resp. ho upresňovať alebo meniť.
48. Dôkazným bremeno (tzn. dôkazná povinnosť strany sporu), rozumieme povinnosť strany v sporovom civilnom konaní predložiť resp. označiť všetky dôkazy, ktorými preukáže svoje tvrdenia, resp. sporné skutočnosti, o ktoré opiera uplatnený nárok. Ak strana sporu dôkaznú povinnosť splní iba tak, že svoje tvrdenia nepreukáže, vyjmúc tie, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu sporu, na ktorom dôkazné bremeno spočívalo a ktorý sa tak dostal do tzv. dôkaznej núdze, nakoľko súdu nepredložil alebo nemohol predložiť také dôkazné prostriedky, ktorými by sa ním tvrdené a zároveň medzi stranami sporné skutočnosti, rozhodujúce pre výsledok sporu, preukázali. V sporovom súdnom konaní dôkazné bremeno spočíva takmer vždy na žalobcovi, avšak práve v prípade, kedy sa zamestnanec voči zamestnávateľovi domáha žalobou na súde neplatnosti skončenia pracovného pomeru (relatívnej) podľa § 77 Zákonníka práce, je v takomto súdnom konaní dôkazné bremeno na zamestnávateľovi, ktorý musí preukázať splnenie všetkých zákonných požiadaviek pre sporné skončenie pracovného pomeru. Tým, však nie je dotknutá povinnosť každej zo strán sporu procesným postupom preukázať svoje tvrdenia, ktoré sú v konaní sporné.
49. V danom prípade, žalobca napadol platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ku dňu 26.08.2016 žalobou zo dňa 19.10.2016, tzn. v zákonnej lehote dvoch mesiacov, v zmysle § 77 v nadväznosti na § 36 ods.1 Zákonníka práce.
50. Nebolo v konaní sporným, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi v písomnej forme a účinne doručené kvalifikovaným spôsobom (§ 38 ods.1 a 4 ZP) dňa 26.08.2016. Žalobca priamo na tejto písomnosti - Oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru, žalovanému zamestnávateľovi oznámil svoj nesúhlas s dôvodmi skončenia pracovného pomeru a to, že trvá naďalej na prideľovaní práce a následne aj listom, doručeným žalovanému dňa 30.08.2019.
51. Spornou otázkou bolo, či skutkové vymedzenie dôvodu bolo uvedené spôsobom nezameniteľným s iným dôvodom, existencia takého dôvodu a aj jeho spôsobilosť, tzn. či ho možno považovať za také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré vylučuje aby žalobca zotrval naďalej v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Taktiež bolo sporným, či bolo vopred riadne prerokované zástupcami zamestnancov, resp. podmienka predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov a dané oprávneným subjektom, tzn. žalovaným zamestnávateľom žalobcu.
52. Pri posúdení týchto sporných zákonných podmienok napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru, vychádzajúc zo skutkových zistení (odsek 9. až 28.) preukázaných vykonaným dokazovaním, dospel súd k nasledovným záverom.
53. Z obsahu písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru (odsek 10. rozsudku), sú podľa názoru súdu dostatočne zrejmé dôvody, ktoré viedli žalovaného k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom, keď jednoznačným a nezameniteľným spôsobom v ňom uviedol, že k nemu pristúpil z dôvodu konania žalobcu, ktoré žalovaný hodnotil ako „neprípustné, nelojálne, závažne porušujúce pracovnú
disciplínu a v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami ÚPN, konkrétne skutkovo vymedzené tým, že žalobca dňa 26.06.2016 na svojej internetovej stránke martinlacko.sk uverejnil článok s názvom „Reakcia historika G.. M. na článok „Zamestnanci si robia čo chcú. ÚPN trestá ľudáka a matičiara"" (SME, 6. júna 2016), v ktorom na adresu štatutárneho zástupcu ÚPN pána O. L., štatutárneho zástupcu ÚPN, uviedol konkrétne tvrdenia (vyššie uvedené v odseku 10. rozsudku), ktorými žalobca verejne,... ostro vystúpil proti svojmu zamestnávateľovi, hrubo urazil štatutára ÚPN, znížil jeho vážnosť a autoritu ... v očiach ostatných zamestnancov.... článkom poškodil nielen dobré meno Ústavu pamäti národa ako zamestnávateľa, ale aj jeho dobré meno ako verejnoprávnej ustanovizne...". I keď tento písomný prejav zamestnávateľa nebol stručný, skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu bol z neho zrejmý, a bolo ním bezpochyby uverejnenie konkrétnych výrokov a tvrdení žalobcu na jeho internetovej stránke, ktoré žalovaný presne označil a citoval, na adresu štatutára žalovaného O. L. a ktoré následne definoval ako konanie závažne porušujúce pracovnú disciplínu. Preskúmaním písomnosti výkladovými metódami dospel súd k záveru, že skutkové vymedzenie dôvodu sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru je vyjadrené nezameniteľným spôsobom a žalobcovi ako dotknutému zamestnancovi z neho muselo byť zrejmé, čo zamestnávateľa k tomuto jednostrannému ukončeniu pracovného pomeru viedlo. Potvrdením tohto záveru boli aj jednotlivé námietky žalobcu a jeho právneho zástupcu ku konkrétnym dôvodom a tvrdeniam v predmetnom konaní, podporované predkladanými listinnými dôkazmi a navrhovanými výsluchmi svedkov. S tým súvisí aj existencia vymedzeného dôvodu, ktorá bola jednoznačne preukázaná tým, že namietané vyjadrenia žalobcu boli obsahovou súčasťou jeho reakcie (článku) uverejnenom na internete dňa 26.06.2016, v rámci reakcie na článok denníka SME (<http://martinlacko.sk/reakcie/ XX-reakcia-na-clanok-zamestnanci-si-robia-co-chcu)>. Keďže žalobca v skutočnosti uvedený článok, v znení obsahujúcom citované výroky žalobcu na adresu O. L. na svojej internetovej stránke uverejnil, táto okolnosť bola nesporne preukázaná.
54. Súd ďalej skúmal vymedzený dôvod (konanie zamestnanca) z hľadiska, či ide o porušenie pracovnej disciplíny, resp. intenzity takéhoto porušenia, spôsobilého naplniť hypotézu právnej normy (§ 68 ods. 1 písm. b) ZP). Pre takéto okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnanca zo strany zamestnávateľa, je charakteristické, že ide o výnimočný, jednostranný spôsob ukončenia pracovnoprávneho vzťahu i proti vôli jeho druhého účastníka. Preto zákon vyžaduje, aby sa uplatňoval iba výnimočne v prípadoch, kedy ďalšie zotrvanie zamestnanca, vzhľadom na jeho konanie, ktorým závažne porušil pracovnú disciplínu (§ 81 ZP) nie je možné, a to ani do uplynutia výpovednej doby. Preto súd v danom prípade skúmal samotné vymedzené konanie žalobcu a aj okolnosti za ktorých k nemu došlo.
55. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že išlo o konanie žalobcu, ktoré sa bezprostredne netýkalo výkonu jeho pracovnej činnosti podľa pracovnej zmluvy a popisu činnosti, ktorú u žalovaného vykonával na úseku vedeckého výskumu, ktorá z povahy a úloh žalovaného zamestnávateľa, zriadeného osobitným zákonom, spočívala vo výskume obdobia neslobody našej spoločnosti (dvoch totalitných režimov v rokoch 1939 až 1989), konkrétne u žalobcu v rokoch 1939 až 1945 (odsek 6. rozsudku). Konanie označené žalovaným za závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívalo v citovaných výrokoch žalobcu, ktorými reagoval na článok novinára denníka SME a uverejnil ich formou svojho článku - reakcie na vlastnej internetovej stránke (odsek 13 rozsudku). Ich obsahom boli sčasti pravdivé výroky o tom, že nedostal pokarhanie a komentár k aktuálnym udalostiam na pracovisku, ale aj vlastné úvahy, hodnotiace úsudky a viaceré ostré hodnotiace vyjadrenia na adresu štatutára O. L. a jeho pôsobenia v ÚPN. Žalobca ich formuloval jednoznačne kriticky až expresívne voči osobe O. L. (opísané v odseku 10. rozsudku) a možno súhlasiť, že týmito vyjadreniami žalobca absolútne nevhodným spôsobom komentoval článok novinára v denníku SME, v ktorom bol spomínaný v negatívnych súvislostiach. Obsah článku vztiahol na osobu O. L. bez toho, že by zisťoval, či zverejnené informácie čerpal novinár z vyjadrení štatutára ÚPN, alebo ide len o jeho vlastné závery. Napriek tomu, že sa jedná o ostré vyjadrenia vo vzťahu k predstaviteľovi svojho zamestnávateľa, výroky žalobcu v celom kontexte článku nemožno označiť za osočujúce tvrdenia alebo len účelové klamstvá, bez akéhokoľvek reálneho základu, aby bolo možné vyvodiť záver, že ich cieľom bolo bezdôvodne napádať štatutára, zjavne ničím nepodloženými slovnými útokmi a tak v očiach ostatných zamestnancov nabúrať jeho autoritu. Vyjadrené postoje žalobcu nemajú takýto difamačný charakter vo význame bezdôvodných, ponižujúcich urážok, v záujme samoúčelného zneváženia dotknutej osoby, ako sa to uvádza v spornom zrušujúcom prejave zamestnávateľa. Podľa názoru súdu vyjadrenia žalobcu nedosahovali takú intenzitu, že by sami boli spôsobilé znevážiť vedúce postavenie alebo kompetencie a autoritu O. L., resp. ÚPN ako
inštitúcie s osobitným poslaním. Súd uvedené konštatuje predovšetkým s ohľadom na danú konkrétnu situáciu. Z výsluchu svedkov navrhnutých stranami sporu a ich vnímania rovnakých situácií v danom čase (2015-2016), rozhodnutí a postojov O. L. vo funkcii predsedu SR ÚPN, mal súd preukázané, že išlo o mimoriadne konfliktnú a vypätú situáciu na pracovisku žalovaného, kde sa významná časť zamestnancov, dostala do názorového stretu, pričom štatutár bol súčasťou tohto konfliktu. Všetci vypočutí svedkovia v svojich vyjadreniach prezentovali existencii napätých a konfliktných vzťahov, ktoré spôsobilo práve pôsobenie O. L. vo funkcii predsedu správnej rady a jeho rozhodnutia, či už personálne alebo ohľadom uverejnenia článkov v časopise Pamäť národa. Súd tieto rozhodnutia a ich potrebnosť v danom čase nemôže hodnotiť a preskúmavať a pokiaľ aj boli legitímnymi nástrojmi štatutára na zabezpečenie úloh ÚPN v zmysle Zákona o Pamäti národa, je faktom že vyvolali mimoriadne vyhrotené názorové strety ohľadom kompetencií a pôsobenia orgánov UPN (štatutára, správnej a dozornej rady), ako aj ohľadom spracovávania témy neslobody, výkonu činnosti zamestnancov výskumu a iné. Túto skutočnosť mal súd za preukázanú z vyjadrení vypočutých svedkov a výpovede žalobcu, keď svedkovia F., N. sa stotožňovali s opatreniami a rozhodnutiami štatutára O. L. a naopak zamestnanci L., C. K. M. hodnotili tieto postupy zhodne kriticky ako žalobca, viacmenej sa stotožňujúc s jeho vyjadreniami, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru. Uvedená situácia nebola len vnútornou vecou ÚPN, ale sa ňou zaoberal aj parlamentný výbor a médiá. Je zrejmé, že jeho postupy vyvolali nevôľu časti zamestnancov, vrátane žalobcu. Konkrétne sa to týkalo protestu proti „nereálne stanoveným úlohám" alebo nesúhlas s personálnymi výmenami, ku ktorým pristúpil O. L. po svojom nástupe do funkcie. Je pritom bez právneho významu pre danú vec, či tieto boli správne a potrebné. Nebolo úlohou súdu tieto posudzovať v predmetnom spore. Avšak takýmto razantným spôsobom O. L. postupoval len vo vzťahu k žalobcovi, a na základe konania, ktoré priamo nesúviselo s výkonom jeho práce. Niet pochýb, že je zákonnou povinnosťou zamestnanca rešpektovať pokyny a rozhodnutia zamestnávateľa, jeho autoritu, dodržiavať pracovný poriadok a interné predpisy a ďalšie povinnosti zamestnanca, nakoľko v opačnom prípade ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny, zakladajúce kvalifikovaný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Vždy musí ísť však o krajný prípad, kedy ďalšie zotrvanie zamestnanca v pracovnom pomere nie je možné z hľadiska zachovania štruktúry a postavenia zamestnávateľa a zamestnanca a ich vzájomných vzťahov nadriadenosti a podriadenosti. V predmetnej veci však žalovaný nevymedzil ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, porušenie jeho povinností z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré mu vyplývali z jeho pracovnej činnosti podľa pracovnej zmluvy a popisu práce. A neboli dôvodom ani žalovaným namietané nevhodné súkromné aktivity a prezentované extrémistické názory žalobcu, ktoré bezpochyby možno považovať za neprijateľné u historika skúmajúceho práve obdobia neslobody našej histórie (fašizmu a komunizmu) v rámci plnenia úloh ÚPN. Skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa týkal verejnej prezentácie vlastných názorov žalobcu na osobu štatutára svojho zamestnávateľa, pritom však nebolo jeho obsahom akákoľvek výhrada k jeho pracovnej činnosti. Výroky žalobcu o tom, že O. L. „...úmyselne klame a zavádza", „...vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ho (ÚPN) na pokraj vnútorného rozvratu" a že zámerne mal snahu vytvoriť obraz problémových a svojvoľne konajúcich zamestnancov, aby ich prepustil, v kontexte celého článku, daných okolností a miesta jeho zverejnenia (vlastná stránka žalobcu) možno považovať za názorový prejav zamestnanca na jeho predchádzajúcu medializáciu (článok SME), založený na subjektívnom hodnotení situácie na pracovisku žalovaného a na základe komentára autora novinového článku. Pokiaľ uvedenými výrokmi bol štatutár dotknutý a vnímal ho ako neprípustný zásah do jeho osobnostných práv, vhodným právnym prostriedkom je žaloba o ochranu osobnosti v zmysle § 13 OZ, kedy by súd uvedené výroky vnímal a posudzoval výlučne v zmysle ochrany práv podľa § 11 OZ. Ako už bolo uvedené, obdobné názory v rámci dokazovania prezentovali aj ďalší so zamestnancov žalovaného - svedkovia L., C., D., M. a boli predmetom verejných komentárov v médiách. Preto použitie tohto dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, súd vzhľadom na intenzitu konania a jeho následky a reálnu schopnosť znížiť vážnosť a autoritu štatutára a žalovaného zamestnávateľa, v danom konkrétnom prípade nepovažoval za zákonný dôvod v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Vzhľadom na uvedené dospel súd vykonaným dokazovaním k záveru, že v danom prípade dôvod vymedzený žalovaným, nie je spôsobilým dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, resp. vymedzené konanie žalobcu, nemožno podradiť pod hypotézu právnej normy, obsiahnutej v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
56. K uvedeným záverom súd považuje za potrebné doplniť, že pokiaľ žalovaný zamestnávateľ poukazoval na činnosť, ktorú má v zmysle zákona napĺňať a jeho spoločenskú úlohu, vo vzťahu k súkromným aktivitám a konaniu žalobcu, ktoré je v príkrom rozpore s týmto úlohami, ide o legitímne námietky, avšak tieto neboli predmetom preskúmavania súdom z hľadiska platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcu, nakoľko neboli uplatnené ako jeho dôvod. Je rozhodne žiaduce, aby ÚPN ako inštitúcia zriadená zákonom za účelom nestranného hodnotenia doby neslobody (1939 až 1989), skúmania režimov, ideológie a prejavov fašizmu a komunizmu, dokumentovania a zbierania informácií, dokladov a dokumentov z tohto obdobia, propagovania myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu a pod., veľmi citlivo vnímala extrémistické názory a postoje svojich zamestnancov. Preto pokiaľ žalobca, ktorý sa vníma ako historik a vedec, inklinuje a evidentne podporuje hnutia spájané s krajne pravicovým politickým extrémizmom a bráni sa tým, že ide o jeho súkromné aktivity a názory, musí si byť plne vedomý, že ide o názory nezlučiteľné s poslaním Ústavu pamäti národa, tzn. aj prípadných následkov takýchto svojich názorov a aktivít. Súd nehodnotí odbornú činnosť žalobcu, ale jeho účasť a podpora aktivít, ako vyplynuli z dokazovania, je dôkazom, že jeho vnímanie historických udalostí nemôže byť tak nestranné ako to prezentuje a ako sa to od nestranného historika a vedca požaduje, najmä keď nevykonáva svoju odbornú činnosť ako nezávislý historik (vo význame, že nie je v pracovnom pomere), nakoľko nemožno oddeliť v tom smere vnímanie faktov súkromne a pri pracovnej činnosti. Je však na žalovanom zamestnávateľovi, aby takéto okolnosti vo vzťahu k zamestnancovi správne a citlivo vyhodnotil a prípadne vyvodil, či takéto názorové zameranie zamestnanca, môže ovplyvňovať jeho nestrannú vedeckú činnosť a či je zlučiteľná s pôsobením vo verejnoprávnej ustanovizni, akou je ÚPN zriadenou Zákonom o pamäti národa. Preto predovšetkým žalovaný, ktorý je ako uviedol výnimočnou inštitúciou, zákonom poverenou skúmaním zločinov a nemorálnosti minulých režimov, musí dôsledne zabezpečiť, aby tieto úlohy plnili zamestnanci, u ktorých niet pochýb o ich odbornej a nestrannej spôsobilosti. To aké postoje zaujíma mimo svojich pracovných činností žalobca, však nemohlo ovplyvniť posudzovanie súdu predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko to nebolo vymedzené ako jeho dôvod.
57. Súd nemôže v rámci súdneho konania nahrádzať alebo meniť a prispôsobovať dôvody, dôkaznej situácii, ale úlohou súdu je preskúmať tie dôvody, ktoré použil zamestnávateľ, z hľadiska dodržania zákonných predpokladov pre ich uplatnenie. Tiež nie je prípustné zo strany zamestnávateľa v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, dodatočne konkretizovať (upresňovať) dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo ho rozširovať o ďalšie skutočnosti, prípadne tento dôvod dodatočne meniť. Zákon priamo ukladá účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nezameniteľným spôsobom uviesť, aký konkrétny dôvod viedol k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, v tomto prípade zamestnávateľa so zamestnancom a nie je úlohou súdu nahrádzať svojou činnosťou vôľu zamestnávateľa a formulovať jeho prejav vo vzťahu k zamestnancovi.
58. Čo sa týka námietky žalobcu, že zrušujúci jednostranný prejav neurobil žalovaný zamestnávateľ ako právnická osoba, ale vo svojom mene štatutár ako fyzická osoba čo má vyplývať z použitia hlavičkového papiera a výpovede O. L. (odsek 22. rozsudku), súd ju považuje za neodôvodnenú, vzhľadom na celkový obsah sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru, z ktorého je evidentné, že je to prejav zamestnávateľa ako právnickej osoby - ÚPN a nie fyzickej osoby - O. L.. Už z prvej vety vyplýva, že ide o ukončenie vzťahu k ÚPN a tiež z pripojenej pečiatky a označenia funkcie podpísaného predsedu správnej rady UPN. Nejasné vyjadrenie O. L. vo výpovedi súd hodnotil len ako nepresnú formuláciu „neprávnika", obdobne ako vo výpovediach ďalších svedkov nepresnú formuláciu „okamžitá výpoveď" a pod..
59. Rovnako súd nepovažoval za dôvodnú námietku o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov, nakoľko žalovaný o prerokovanie riadne požiadal, čo bolo v konaní dôkazne preukázané, ako aj to, že v tom čase žalobca nebol členom odborového orgánu (odsek 14. a 15. rozsudku), a preto následné aktivity odborového orgánu sú v tejto súvislosti bez právneho významu. Odborový orgán sa pri skončení pracovného pomeru v stanovených prípadoch zúčastňuje na rozhodovacích procesoch zamestnávateľa okrem iného „prerokovaním". Účelom právnej úpravy, podmieňujúcej uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 74 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce po predchádzajúcom prerokovaní so zástupcami zamestnancov, je účasť zamestnancov na rozhodovaní o zásadných otázkach týkajúcich sa zamestnancov a ich ochrana pred prípadným svojvoľným postupom zamestnávateľa. Ak sa odborová organizácia v stanovenej lehote nevyjadrí, zo zákona platí, že táto skutočnosť nemá vplyv na autonómne rozhodovanie zamestnávateľa, nakoľko o odborová organizácia nemá rozhodovaciu právomoc o skončení pracovného pomeru zamestnanca.
60. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že v danom prípade skutkovo vymedzený dôvod žalobou napadnutého okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 24.08.2016, doručeného žalobcovi dňa 26.08.2016, nie je závažným porušením pracovnej disciplíny a teda spôsobilým dôvodom pre postup zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Nakoľko v danom prípade neboli naplnené zákonné predpoklady, súd určil, že sporné okamžité skončenie pracovného pomeru, je podľa § 70 Zákonníka práce neplatné.
61. Podľa § 214 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.
62. V časti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru mal súd dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie a preto z dôvodu účelnosti rozhodol o tejto časti formou medzitýmneho rozsudku s tým, že o náhrade mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, určení, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá naďalej a o nároku na trovy konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.