Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoCsp-46-2023.pdf
PDF · 115.37 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoCsp/46/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubčo, so sídlom Horné záhrady 2, Banská Bystrica, správca úpadcu Silverside, a. s., Plynárenská č. 7/B, 821 09 Bratislava, IČO: 50 052 560, správca konkurznej podstaty právne zastúpený spoločnosťou VIVID LEGAL, s.r.o., so sídlom Plynárenská č. 7/A, Bratislava, proti žalovanému A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXXX, o zaplatenie 4.366,62 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, pracovisko Čadca č. k. 12Csp/1/2022-103 zo dňa 10. januára 2023 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie ponecháva nedotknutým vo výroku (I.) o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.527,72 eur vrátane príslušenstva a lehoty splatnosti.
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje v časti výroku II. o zamietnutí žaloby ohľadne:
- zmluvnej pokuty,
- poplatkov za poistenie,
- nákladov na vymáhanie.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.527,72 eur spolu so špecifikovanými úrokmi z omeškania (výrok I.). Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
2.Východiskovo súd prvej inštancie poznamenal, že na žalobcu bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 31K/25/2022, ktorý bol zverejnený v obchodnom vestníku 187/2022 dňa 29.9.2022. V tom čase súdom ustanovená správkyňa konkurznej podstaty vyslovila súhlas - návrh s pokračovaním konania, v dôsledku čoho sa (§ 47 ods. 4 ZKR) správca podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu/. 3.Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 540706057 a to dňa 20.7.2018. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru v sume 5000 eur, ktorý úver sa žalovaný zaviazal splatiť v mesačných 60 splátkach vo výške 129,97 eur,
s dátumom prvej splátky 25.8.2018 a dátumom poslednej splátky (termín konečnej splatnosti) 25.7.2023, doba trvania zmluvy na dobu v zmluve uvedená ako určitá do 25.07.2023. Celková čiastka na zaplatenie dosahovala sumu 7798,20 eur, ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 20,68 %, výška úrokovej sadzby 19,10% ročne, priemerná hodnota RPMN 12,46 %,odplata 19,10 %. Táto zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá podľa § 497 Obchodného zákonníka a je vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu, t.j. dodávateľ a spotrebiteľ, zmluvou spotrebiteľskou a vzťahujú sa na ňu ustanovenia § 52 až 54a Občianskeho zákonníka a zároveň zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Zmluva má písomnú formu a obsahuje všetky zákonné náležitostí. 4.Nadväzne podľa okresného súdu z článku IX. bod 3 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že ak sa dlžník dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek pravidelnej splátky alebo jej časti podľa tejto zmluvy po dobu dlhšiu ako tri mesiace, veriteľ má právo vyhlásiť okamžitú splatnosť všetkých splátok, ktoré sa podľa zmluvy mali stať splatnými v budúcnosti a požadovať ich úhradu (tzv. zosplatnenie úveru). Toto právo môže veriteľ uplatniť, ak dlžník bol písomne vyzvaný na úhradu omeškanej pravidelnej splátky s upozornením na právo veriteľa vyhlásiť zosplatnenie úveru. Upozornenie sa dlžníkovi doručí v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením uvedeného práva veriteľa. 5.Súd prvej inštancie mal preukázané splnenie podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, nakoľko žalovaný bol vyzvaný na úhradu splátok opakovane - upomienka č. 1 a následne výzvou z 29.1.2019 - pre nezaplatenie splátok 275,94 eur, ktorú výzvu si prevzal žalovaný podľa pripojenej poštovej doručenky dňa 4.2.2019. Nakoľko k obnoveniu platobnej disciplíny zo strany žalovaného nedošlo, žalobca bol oprávnený úver v zmysle dohodnutých podmienok zosplatniť.
6.Hoci bol žalovaný v spore nečinným, okresný súd v záujme ochrany žalovaného ako slabšej strany (spotrebiteľ) v spore skúmal, aj či zmluva nie je v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k odplate. 7.Medzi stranami bol dojednaný úrok z úveru vo výške 19,10 % ročne. Súd pomeriaval výšku úrokovej sadzby uvedenej a dohodnutej v zmluve a výšku úrokovej sadzby z úverov obdobných v rozhodnom období na internetovej stránke Národnej banky Slovenska a zistil, že výška pri obdobných úveroch v rozhodnom období bola 5,04% ročne. Dohodnutá výška v danom prípade predstavuje takmer 4 násobok výšky úrokovej sadzby, za ktorú poskytovali banky úvery v rozhodnom čase, teda v čase uzavretia zmluvy. 8.S ohľadom na taký výrazný nepomer presahujúci viac ako 4 násobok výšky úrokovej sadzby pri obdobných úveroch v rozhodnom období bankami je podľa názoru okresného súdu dohoda o úroku v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ) a neplatná. Z neplatnej dohody následne nemôže vzniknúť právo na plnenie. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.
9.Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil úver ako bezúročný, pristúpil k prepočtu nároku. Žalovaný si požičal celkom 5000 eur. Pri rozpise splátok pri posúdení bezúročnosti by jednotlivé splátky mali byť hradené po 83,33 eur (5000 eur : 60 mesiacov). Podľa prehľadu splátok a úhrad predložených žalobcom a nespochybnených žalovaný uhradil žalovaný celkom sumu 1472,08 eur (17 splátok po 83,33 eur a 18 splátku v sume 55,47 eur. Neuhradená tak zostala splátka 18-sta v poradí v sume 27,86 eur splatná 25.1.2020 a ďalej nasledujúce po 83,33 eur splatné vždy do 25. dňa v tom - ktorom mesiaci. 10.Celkom dlžná suma tak predstavuje na istine 3527,72 eur, ktorú sumu súd uložil uhradiť žalovanému v prospech žalobcu. S ohľadom na bezúročnosť tiež zamietol nárok na zaplatenie vyčíslených zmluvných úrokov v sume 2000,91 eur. 11.K takto neuhradeným splátkam istiny okresný súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením Vlády SR v zákonnej sadzbe a v žalobcom uplatnenom rozsahu 5% odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky až do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, kedy sa stali splatné aj zvyšne splátky a následne priznal zákonný úrok zo sumy po zosplatnení, t.j. z 2249,91 eur od 26.5.2021 do zaplatenia.
12.Ďalším nárokom žalobcu bolo zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú vyčíslil v sume 496,53 eur. Táto zmluvná pokuta bola dojednaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere v článku IX. bod 1 tak, že ak sa dlžník dostane do omeškania so splácaním pravidelných splátok alebo ich časti, veriteľ má právo požadovať okrem omeškaných pravidelných splátok zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12 % p.a. z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania. Teda v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka bolo medzi stranami zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomne dohodnuté, že porušenie
povinnosti žalovaného ako dlžníka splácať žalobcovi ako veriteľovi poskytnutý úver bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. 13.Súd prvej inštancie však poukázal na § 53a Občianskeho zákonníka a s tým súvisiacu skutočnosť, že žalobca je v prípade vyslovenia neplatnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, rovnako tak domáhania sa nárokov z neprijateľných zmluvných podmienok. Z rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5Csp/99/2018 zo dňa 10.10.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 CoCsp/23/2020 zo dňa 29.04.2021 pritom plynie, že nimi bolo rozhodnuté o neprijateľnosti zmluvných podmienky veriteľa Silverside, a.s. v zmluve so spotrebiteľom v obdobnom prípade nasledovne: Súd určuje, že zmluvné podmienky v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.12.2017 uzatvorené medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným uvedené: v článku IX. - Upozornenie na následky nesplácania, bod1 v znení: ,,Ak sa dlžník dostane do omeškania so splácaním pravidelných splátok alebo ich časti podľa tejto Zmluvy, veriteľ má právo požadovať okrem omeškaných pravidelných splátok zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12% p.a. z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania“ a v článku IX. Upozornenie na následky nesplácania, bod 4 v znení: ,,V prípade omeškania dlžníka s úhradou zosplatnených záväzkov má veriteľ právo požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12% p.a. z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania. Bod 2. tohto článku sa použije rovnako, sú ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné. 14.Vychádzajúc z § 53a Občianskeho zákonníka v obdobnom prípade strán sporu, kde na jednej strane vystupuje veriteľ a na druhej spotrebiteľ s využitím rovnakej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (článok IX body 1,4 spotrebiteľskej zmluvy) možno konštatovať, že veriteľ si v tomto prípade v rozpore s ustanovením § 53a Občianskeho zákonníka uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Porušenie tejto povinnosti zo strany dodávateľa nemôže podľa okresného súdu viesť k inému záveru len k zamietnutiu žaloby v časti zmluvnej pokuty. V predmetnej spojitosti dodal, že neobstojí právna argumentácia žalobcu, že vo veci zmluvnej pokuty rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43Co/70/2019, ktorým rozhodnutím súd pokutu priznal minimálne s poukazom na to, že toto rozhodnutie je z 14.11.2019 (podľa verejne dostupnej informácie zverejnenej na internete na stránke MS SR) a vyslovená neprijateľnosť tejto podmienky čo do zmluvnej pokuty bola potvrdená rozhodnutím súdu vyššieho stupňa v roku 2021.
15.Súd prvej inštancie nepriznal ďalej žalobcovi ani nárok na zaplatenie poplatkov za poistenie a zákonného úroku za omeškanie spojené s platením tohto poplatku. 16.Medzi zmluvnými stranami bola uzavretá zmluva o zabezpečení poistenia schopnosti splácať úver č. 540 706 057 dňa 20.7.2018. Touto zmluvou sa zaviazal žalovaný v prospech žalobcu hradiť mesačne poplatok za poistenie úveru v sume 8 eur. Z obsahu zmluvy však bolo preukázané, že žalobca mal zabezpečiť pre klienta poistenie, avšak k tomuto reálne k uzatvoreniu riadnej poistnej zmluvy podľa názoru súdu nikdy nedošlo. V rámci skutkových tvrdení doplnených právnym zástupcom bol žalobca poistený (poštová poisťovňa podľa obsahu zmluvy) a teda poistenie individuálne s poisťovňou uzatvárané so žalovaným nebolo. Žalobca na podklade predloženej citovanej zmluvy mal byť iba sprostredkovateľom, avšak toto samo o sebe nemôže mať za následok hradenie poistenia, ak k faktickému poisteniu nikdy nedošlo. 17.Zmluvu o zabezpečení poistenia schopnosti splácať úver súd prvej inštancie v nadväznosti na jej obsah, ako i úverovú zmluvu, posúdil ako súčasť zmluvy o poskytnutí úveru. Táto bola uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere (obe 20.7.2018) a túto zmluvu považoval za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre obchádzanie ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. za účelom zvyšovania poplatkov spotrebiteľa z toho istého úveru mimo uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva o zabezpečení poistenia nepochybne tvorí súčasť zmluvy o úvere, nakoľko v opačnom prípade by bola ako samostatná zmluva bezpredmetná. 18.Okresný súd dospel k záveru, že žalobcom takto vyberané poplatky 8 eur mesačne prakticky predstavujú skryté náklady úveru, čo však má za následok to, že tieto poplatky sa neodrazili vo výpočte RPMN. Žalobca by týmto spôsobom dosiahol iba to, že sa odplata za takto sprostredkované poistenie/ fakticky žiadne nezapočítava do výpočtu RPMN, keďže nemá byť odplatou za úver, ale poplatkom mimo úver. Súd na podklade vyššie uvedeného preto tento nárok žalobcovi rovnako nepriznal a tiež ani úroky z omeškania k takto účtovaným mesačným nákladom „poistenia“.
19.Napokon, pokiaľ si žalobca uplatnil samostatne i nárok na náklady v celkovej výške 7 eur, tak v žalobe síce tvrdil, že v súvislosti s vymáhaním pohľadávky mu vznikli náklady v celkovej výške 7 eur, avšak nepreukázal, aby skutočne vynaložil v súvislosti s vymáhaním pohľadávky (súd môže iba dedukovať,
že ide o zaslanie upomienky č. 1 a za zaslanie poslednej výzvy žalovanému 3 + 4). Pre neunesenie dôkazného bremena súd nárok uplatnený žalobcom v tomto rozsahu rovnako nepriznal a aj v tejto časti žalobu ako nie dôvodnú zamietol.
20.O trovách okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pretože žalobca nebol v spore úspešný v plnom rozsahu. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 4366,62 eur z titulu istiny, zmluvnej pokuty v sume 496,53 eur, teda celkom nárok žalobcu v súčte prestavuje sumu 4863,15 eur (100%); úspešným bol žalobca v rozsahu 3572,72 eur t.j. 72,54 % a vo zvyšnej časti mal úspech žalovaný (27,46%), čistý úspech žalobcu tak predstavuje pri odpočítaní úspechu žalovaného 45,08%, v ktorom rozsahu žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania.
21.Proti tomuto rozsudku, čo do čiastočného zamietnutia žaloby, podal odvolanie žalobca a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22.Napadnutému rozhodnutiu primárne vytýkal prekvapivosť, nakoľko okresný súd sa v priebehu celého konania (okrem nároku na uplatňovanú zmluvnú pokutu) nezmienil o spornosti skutkových zistení a tvrdení. Okresný súd tak žalobcovi nedal priestor na vyjadrenie sa ku skutočnostiam, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní v predmetnom spore, čím porušil žalobcovo právo na spravodlivý proces. Ak by mal v priebehu prvostupňového konania vedomosť o týchto skutočnostiach a tiež priestor na zaujatie stanoviska, k uvedenému by sa vyjadril už v konaní pred súdom prvého stupňa. Táto možnosť mu však bola nesprávnym procesným postupom odňatá, nakoľko žalobca sa prvý krát o predmetných záveroch okresného súdu dozvedel až z odôvodnenia rozsudku. Nakoľko okresný súd neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci vo vzťahu k bezúročnosti úveru, a z doterajšieho priebehu konania nevyplývala žiadna sporná skutočnosť vo vzťahu k bezúročnosti úveru, žalobca s poukazom na všetky vyššie uvedené dôkazy predpokladal, že v prejednávanej veci nie sú sporné skutočnosti, týkajúce sa zmluvného dojedania o úrokoch. Žalobca tu poukazuje na názor právnej teórie, podľa ktorého: „skôr ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1 CSP. Podľa tejto domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo, ak ho síce poprela, ale neúčinne.“ . Žalobca tak odôvodnene predpokladal, že v konaní nie je potrebné navrhovať vykonanie ďalších dôkazov, nakoľko sa žalobca ku všetkým skutočnostiam dostatočne vyjadril v obsahu svojich predchádzajúcich podaní a na pojednávaní, čím dostatočne preukázal svoj tvrdený nárok. 23.Odvolateľ zdôraznil, že nie je bankou, ale veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľské úvery na základe zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Režim úverov poskytovaných bankami na základe zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa od úverov poskytovaných veriteľmi, t.j. subjektmi, ktoré nie sú bankami, ale spoločnosťami poskytujúcimi úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch značne líši, a to jednak v riziku, ktoré veriteľ/banka znáša, v zákonnej úprave, ako aj v obvyklých úrokových sadzbách dojednávaných v zmluvách uzatváraných s klientmi banky/ veriteľa. 24.Z bodu 15. odôvodnenia rozsudku je však zrejmé, že konajúci súd dospel k záveru o rozpore dojednanej výšky úrokovej sadzby úveru s dobrými mravmi na základe porovnania dojednanej úrokovej sadzby úveru, poskytnutého žalovaným, ktorý je veriteľom poskytujúcim úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch a s tým súvisiacich predpisov a priemerných úrokových mier z úverov bánk, ktoré poskytujú úvery na základe zákona o bankách. Takéto porovnanie je podľa názoru žalobcu absolútne nesprávne a predkladá dôkazy, ktorých predloženie bolo, vzhľadom na priebeh súdneho konania, žalobcovi neumožnené, a to:
- dokument s názvom „Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2018“, a
- dokument s názvom „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2018“. 25.V prípade, ak by konajúci súd v predbežnom právnom posúdení uviedol, že výšku zmluvného úroku považuje za spornú, žalobca by využil prostriedky procesnej obrany, predložil by konajúcemu súdu uvedené dokumenty, a teda okresný súd by disponoval dôkazmi, na základe ktorých by nemohol dospieť
k záveru, že výška úrokovej sadzby úveru je v rozpore s dobrými mravmi. V uvedenej súvislosti poukázal na článok II Zmluvy, kde je uvedené, že ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola určená vo výške 20,68 %, priemerná RPMN bola určená vo výške 12,46 %, maximálna možná odplata bola určená vo výške 20,68 % a úroková sadzba úveru bola uvedená vo výške 19,10 %. Žalovaný zdôrazňuje, že jedinou dojednanou odplatou za poskytnutý úver je zmluvný úrok. Vo vypočítanej RPMN je teda, ako odplata za poskytnutý úver, zahrnutý výlučne zmluvný úrok v dojednanej výške, t.j. vo výške 19,10 %. To, že zmluvný úrok bol dojednaný plne v súlade so všetkými príslušnými právnymi predpismi je zrejmé z informácií zverejnených Ministerstvom financií SR, v zmysle ktorých bola najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2018 stanovená vo výške 20,68% – platné pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 21.05.2018 do 20.08.2018 (zmluva bola uzatvorená dňa 20.07.2018) v rozsahu zmluvnej splatnosti nad 1 do 5 rokov vrátane. Možno teda uzavrieť, že RPMN, ako aj maximálna možná odplata, t.j. v danom prípade zmluvný úrok, bola dojednaná presne v takej výške, ktorú upravilo Ministerstvo financií SR. 26.Čo sa týka výšky priemernej RPMN, žalovaný odkazuje na dokument s názvom „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2018“, ktoré vydáva Ministerstvo financií SR, a na základe ktorých sa určuje priemerná výška RPMN. Vo vzťahu k poskytnutým ostatným spotrebiteľským úverom so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur bola priemerná RPMN stanovená vo výške 12,46 %, teda v rovnakej výške v akej bola stanovená aj v obsahu Zmluvy. Vo vzťahu k uvedenému je tak možné zhodnotiť, že Zmluva a zmluvné plnenia, t.j. dojednaný zmluvný úrok a RPMN (ktorá ako jedinú odplatu v danom prípade v sebe zahŕňa výlučne zmluvný úrok) boli dohodnuté plne v súlade s príslušnými právnymi predpismi. 27.Napokon, podľa odvolateľa skutočnosť, že formulárový text zmluvy neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a že analyzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere je platná, spoľahlivo ustálil Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cpr/22/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.09.2019 sp. zn. 2CoPr/1/2019). Dodal, že dojednanie zmluvnej pokuty v spotrebiteľských vzťahoch nie je samo o sebe neprípustné, neprípustné je iba v prípade, ak dojednaná sankcia za nesplnenie záväzku spotrebiteľa je neprimerane vysoká.
28.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), rozsudok preskúmal v rozsahu a z dôvodov (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) vymedzených v odvolaní (z tohto titulu nedotknutým ponechal nenapadnutý a samostatný výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť priznanú istinu s príslušenstvom), a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok ohľadne výrokov týkajúcich sa nárokov na zmluvnú pokutu, poplatkov za poistenie a nákladov na vymáhanie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
29. Neobstojí odvolateľom podsúvaná úvaha, v zmysle ktorej pasivita žalovaného fakticky znamená povinnosť súdu automaticky vyhovieť žalobe, resp. akceptovať akékoľvek tvrdenia žalobcu. Aplikácia procesného ustanovenia o nepopretých skutkových tvrdeniach je totiž typickou/relevantnou primárne pre štandardné sporové konanie, zatiaľ čo v súdenej veci ide o spor s ochranou slabšej strany (§ 290 a nasl. CSP), kde protektívny prístup okresného súdu (ktorý náležite nepristúpil k aplikácii procesnej domnienky/fikcie zjednodušujúcej pozíciu veriteľa/žalobcu) explicitne nachádza svoj legitímny základ v čl. 6 Základných princípov CSP. V zmysle predmetného ustanovenia majú strany sporu v konaní rovnaké postavenie okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu (aké postavenie je nepochybne dané i v súdenej veci). 30.Krajský súd tu súčasne upriamuje pozornosť odvolateľa na závery vyslovené Ústavným súdom SR v uznesení č.k. I. ÚS 246/2019-14 zo dňa 11.6.2019, kde (v súvislosti s odmietnutím ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej) Ústavný súd konštatoval, že pasivita protistrany (v podobe zanedbania povinnosti poprieť tvrdenia žalobcu) nemôže mať za následok priznanie akéhokoľvek (rozumej riadne netvrdeného a nepreukázaného) uplatneného nároku. 31.Obdobne nie je možné v osobitostiach súdenej veci dospieť k záveru, že by súd bol povinný postupovať v zmysle § 129 ods. 1 CSP a vyzývať žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení. Žalobcom predložené skutkové tvrdenia totiž boli úplné z pohľadu všeobecných náležitostí žaloby (predmet sporu bol vymedzený dostatočným spôsobom), t.j. bolo možné o nich zo strany súdu konať (čo však/ ale automaticky neznamená/neimplikuje dôvodnosť nároku), zatiaľ čo označené zákonné ustanovenie
upravuje postup súdu (len) v prípade, že z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo je neúplné alebo nezrozumiteľné. Odvolateľom požadovaný/akcentovaný postup však ale smeruje k odstráneniu nie nedostatkov obsahovej stránky jeho žaloby (ktorá takéto nedostatky nevykazovala), ale k odstráneniu „nedostatočnosti“ konkrétnych vyjadrení osvedčujúcich ním opísané rozhodujúce skutočnosti, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojho nároku. To znamená k uneseniu bremena tvrdenia stranou sporu. Skutočnosť, či žalobca (ne)unesie bremeno tvrdenia, nachádza svoj odraz až v rozhodnutí vo veci samej. Je neprípustné vyzývať strany sporu na prezentovanie konkrétnych skutkových okolností v tom zmysle, že ak ich uvedú, potom preukážu nimi opísané rozhodujúce skutočnosti a môžu byť v spore úspešné. Takýto postup súdu, by bol v hrubom rozpore s princípom kontradiktórnosti sporového súdneho konania, ako aj porušením ústavnej zásady rovnosti sporových strán. Úhrnne potom možno konštatovať, že odvolateľ si zamieňa vecnú (ne)dôvodnosť žaloby s jej obsahovou (ne)úplnosťou. Inými slovami, účelom postupu súdu podľa § 129 ods. 1 CSP je odstrániť obsahovú neúplnosť žaloby, nie zabezpečiť, aby žalobca bol v spore (v plnom rozsahu) úspešný.
32.Následne je nevyhnutné zo strany odvolacieho súdu poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z konštatovaného vyplýva, že odvolací súd nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, konkrétnych námietok. 33.Z takto naznačeného aspektu v osobitostiach súdenej veci platí, že žalobca síce odvolaním napadol celý zamietajúci výrok okresného súdu, v texte predostretého opravného prostriedku však neformuloval žiaden odvolací dôvod viažuci sa osobitne/konkrétne k nepriznaniu nároku na poistné a poplatky (všeobecnú námietku o prekvapivosti napadnutého rozsudku odvolací súd neakceptoval). 34.Z hľadiska procesnej ekonómie opísaná skutočnosť – nespochybnený záver okresného súdu o dôvode zamietnutia žaloby ohľadom označených nárokov – bez ďalšieho nevyhnutne vedie k procesnému neúspechu žalobcu v tejto/danej časti v odvolacom štádiu konania, na základe čoho odvolací súd pristúpil k potvrdeniu časti meritórneho výroku (napadnutého rozsudku) týkajúcej sa dotknutým (odvolateľom nespochybnených) položiek.
35.Pokiaľ ide o zamietnutie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, tu odvolateľ (aspoň) stručne označil rozhodnutie KS v Banskej Bystrici, ktoré malo konštatovať, že príslušný okresný súd nepostupoval správne, keď nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi zamietol. 36.Opísaná úvaha mimo rámca akejkoľvek pochybnosti nie je spôsobilá kvalifikovane vyvrátiť/ spochybniť dôvod, ktorý v rámci zamietnutia tohto nároku pomenoval okresný súd v napadnutom rozsudku a to zákonom (§ 53a OZ) predvídaný/aprobovaný dôsledok právoplatného vyslovenia neplatnosti zmluvnej podmienky (tu ohľadne zmluvnej pokuty) v spotrebiteľskej zmluve, ktorý následok zakladá povinnosť veriteľa/dodávateľa zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, rovnako tak domáhania sa nárokov z neprijateľných zmluvných podmienok. 37.Inými slovami, predmetná norma vylučuje možnosť úspešného domáhania sa nároku (tu zmluvnej pokuty) vyplývajúceho zo zmluvnej podmienky, ohľadom ktorej iný všeobecný súd právoplatne vyslovil jej neplatnosť. Z tohto hľadiska postráda žalobcom akcentované rozhodnutie KS v BB akúkoľvek právnu relevanciu.
38.Neopodstatnenou, z dôvodu evidentného rozporu s obsahom spisového materiálu, je tiež odvolacia námietka založená na tvrdení o deficite postupu okresného súdu pri poskytnutí predbežného právneho posúdenia (vo vzťahu k záveru o bezúročnosti). 39.Zo zápisnice z pojednávaní konanom (za účasti právneho zástupcu žalujúcej strany) pred okresným súdom dňa 18.8.2022 totiž jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci postupu podľa 181 ods. 2 CSP ako nespornú okolnosť vymedzil len uzavretie úverovej zmluvy, resp. jej spotrebiteľský charakter. Následne explicitne konštatoval, že ako rozporná s dobrým mravmi sa (mu) javí zmluvne dojednaná sadzba 19,10 %. Na uvedené bezprostredne reagoval právny zástupca žalobcu argumentáciou o tom, že takáto sadzba nie je neprípustný, čo len v plnej miere dokresľuje, že záver/rozhodnutie okresného súdu nemôže vykazovať atribút prekvapivosti.
40.Na druhej strane dôvodne však odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd vychádzal pri určujúcom závere o neprípustnej výške úrokovej sadzby z nesprávnych vstupných údajov, keď porovnával úverové sadzby bánk (ktoré sú nižšie ako sadzby u nebankových subjektov, akým je i žalobca, a to okrem iného z dôvodov ich „jednoduchšej“ dostupnosti než je tomu u bankových úverov), pričom z listinného dôkazu (č. l. 64 spisu) vyplýva, že v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere od 1 do 5 rokov vrátane, uzavretých od 21.5.2018 do 20.8.2018 (ako tomu bolo i v podmienkach posudzovanej veci), predstavuje najvyššia prípustná miera odplaty 20,68 % (t. j. ako bolo dojednané i v predmetnej zmluve). 41.V ďalšom postupe preto okresný súd, po vykonaní dokazovania k predmetnej otázke, opätovne a komplexne (t. j. pochopiteľne aj z pohľadu noriem spotrebiteľského práva umožňujúcich záver o bezúročnosti) posúdi (zvyšný) sporný nárok (na zmluvný úrok).
42.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v § 429 ods. 2 CSP.