Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Saz/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Romanom Die, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, trvale bytom Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5883-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5883-015/2023-AV zo 07.11.2023 o zaistení osoby – A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, trvale bytom Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, j e n e z á k o n n é .

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnu náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 24.11.2023 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „súd“) dňa 29.11.2023 sa žalobca domáhal aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5883-015/2023-AV zo 07.11.2023, ktorým bol žalobca zaistený pre účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o pobyte cudzincov“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, alternatívne, v prípade, že v čase rozhodovania správneho súdu bude žalobca zo zaistenia už prepustený, aby správny súd určil, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5883-015/2023-AV zo 07.11.2023 je nezákonné.

Administratívne konanie

2. Žalobca bol dňa 06.11.2023 v čase o 05:40 kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenská Ľupča, ktorá bola vyslaná na preverenie oznámenia do obce Ipeľské Predmostie, kde sa mali nachádzať migranti. Po príchode do obce bolo hliadkou zistené, že v obci sa nachádza 15 osôb, ktoré uviedli, že pochádzajú zo Sýrie. V rámci úkonov vykonávaných hliadkou žalobca vyhlásil, že pochádza zo Sýrie, no nevedel preukázať svoju totožnosť, na základe čoho bol predvedený pred správny orgán za účelom konania vo veci administratívneho vyhostenia.

3. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského

priestoru. Na základe uvedeného správny orgán podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o pobyte cudzincov“) vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP- BB4-5883-012/2023-AV zo dňa 07.11.2023 (ďalej aj ako „Rozhodnutie o administratívnom vyhostení“), pričom v tomto rozhodnutí bola žalobcovi uložená povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky, bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky, nebola určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok.

4. Do zápisnice o podaní vyjadrenia vo veci zaistenia žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka uviedol, že rozumie tlmočníkovi, uviedol, že je schopný vypovedať, nemá nejaké ťažkosti ani lieky, ktoré by ovplyvnili jeho výpoveď, uviedol svoje identifikačné údaje, uviedol, že nepožaduje prítomnosť právneho zástupcu, uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov na krytie nákladov na pobyt na území SR, nemá tu ani uzatvorené zdravotné poistenie, nevie si na území SR zabezpečiť ubytovanie, nebol trestaný.

5. Na základe príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia č. PPZ-HCP-BB4-5883-028/2023- AV zo dňa 05.12.2023 bol žalobca z dôvodu podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 Zákona o pobyte cudzincov prepustený zo zaistenia.

Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie

6. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5883-015/2023-AV zo dňa 07.14.2023 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) zaistil žalobcu dňa 07.11.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a v súlade s § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 07.12.2023 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len ako „ÚPZC“).

7. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez oprávnenia, pricˇom rozhodnutím mu nebola uložená lehota na vycestovanie. Žalobca naplnil dôvod pre rozhodnutie o administratívnom vyhostení za neoprávnený pobyt. Odkladný úcˇinok bol vylúcˇený, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpecˇenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, cˇo malo za následok, že rozhodnutie sa jeho dorucˇením stalo vykonateľným, a to dňa 07.11.2023. Žalobca bol administratívne vyhostený s povinnosťou opustiť územie Slovenskej republiky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých cˇlenských štátov na dobu tri roky.

8. Pri urcˇovaní krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, žalovaný vychádzal najmä zo zápisnice o podaní vyjadrenia, v ktorej žalobca uviedol, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky. Žalovaný neurcˇil Sýrsku arabskú republiku ako krajinu, kam má byť žalobca vyhostený najmä pre dôvody uvedené v § 81 Zákona o pobyte cudzincov s tým, že Útvar policajného zaistenia cudzincov bude pocˇas doby zaistenia preverovať možnosť vyhostenia do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Ďalej skonštatoval, že žalobca o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiadal.

9. Žalovaný mal za to, že riziko úteku je v prípade žalobcu dôvodné, keďže nedisponuje cestovným dokladom, nemá udelené víza a ani nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky a ani na území iného cˇlenského štátu a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky. Taktiež v otázkach súvisiacich s bezpecˇnostnými rizikami, ktoré by žalobcovi mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov. Žalobca teda neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Žalovaný tiež skonštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nebolo možné postupovať podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 (ďalej len ako „Návratová smernica“)

10. Žalovaný v súvislosti s takto opísaným skutkovým stavom citoval ustanovenia , , , , , , , , , Zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru č. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) a čl. 7 ods. 1 a čl. 15 ods. 1 Návratovej

smernice. Žalovaný k možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia uviedol, že žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutocˇnosti majúce vplyv na priebeh konania. Žalobca nemal pri sebe dostatocˇnú financˇnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpecˇiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie.

11. Záverom žalovaný skonštatoval, že prostriedky určené na dodržiavanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. V prípade, ak by žalovaný nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, žalobcovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany žalobcu. Žalobcovi by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov bez potrebného oprávnenia. V tomto prípade má správny orgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, teda žalobcu.

Súdne konanie

12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-5883-015/2023-AV zo 07.11.2023 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) správnu žalobu zo dňa 24.11.2023. Správnu žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, na základe čoho vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu.

13. Žalobca citoval ustanovenia a o správnom konaní (Správny poriadok), čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“), bod 16 Preambuly a čl. 15 ods. 1 druhá veta a ods. 4 Smernice EP a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len ako „Návratová smernica“) a , , a Zákona o pobyte cudzincov.

14. Žalobca mal za to, že ust. § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo SR, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, v danom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobca je sýrskym štátnym občanom, do zariadenia pre cudzincov už zaslal kópiu svojho dokladu. Po úteku zo Sýrie tranzitoval územím viacerých krajín, oprávnenie k pobytu však na ich území nemal. Žalobca namietal, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení do konkrétnej krajiny, keďže si je vedomý jeho nevyhostiteľnosti minimálne do domovskej krajiny a musel si byť vedomý aj nevyhostiteľnosťou žalobcu do tranzitnej krajiny. Preto podľa žalobcu, pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani len potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu nie je vôbec zrejmé, kam konkrétne, do ktorej tranzitnej krajiny mienil žalovaný vyhostiť žalobcu. V krajine pôvodu žalobcu v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru, a preto Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňovala im po dobu minimálne 3 rokov zotrvanie na území SR v zmysle Zákona o pobyte cudzincov resp. sýrskych štátnych príslušníkov nezaisťovala pre neúčelnosť, iba týmto sýrčanom vydala rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením lehoty na dobrovoľné vycestovanie z územia Slovenskej republiky (obdobne v prípade afgánskych štátnych príslušníkov). Z tohto dôvodu policajné útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostitel'nosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov. Žalobca mal za to, že jeho zaistenie je pre jeho neúčelnosť nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

15. Každé obmedzenie osobnej slobody cudzieho štátneho príslušníka smie byť realizované iba za jediným účelom, a tým je výkon rozhodnutia o odsune, ktorý musí byť navyše aj reálne zrealizovateľný, nie iba formálny a demonštratívny za účelom odstrašenia iných cudzích štátnych príslušníkov uvažujúcich o tranzite Slovenskou republikou. Žalovaný je povinný v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zaoberať sa aj účelnosťou a efektívnosťou zaistenia cudzinca a v každom prípade je limitovaný medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv majúcimi prednosť pred Zákonom o pobyte cudzincov. Zaistenie nesmie byť svojvoľné, jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia. Žalobca mal za to, že v jeho veci neprichádza do úvahy vrátenie na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, keďže po celú dobu jeho úteku zo Sýrie prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto u neho neexistuje predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia SR. Vo veci žalobcu nebolo začaté ani readmisné ani dublinské konanie.

16. V tejto súvislosti žalobca citoval právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 1Sza/9/2016sp. zn. a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 19.10.2010. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nepreskúmateľné, nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Účelom a zmyslom ust. § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov je podľa žalobcu aj to, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod na odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území SR a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť. Z napadnutého rozhodnutia a ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa žalobcu nie je zrejmé ako žalovaný vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia do jednotlivých krajín čo nie je v súlade ani s požiadavkou spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci.

17. Žalovaný v prvotnom vyjadrení k správnej žalobe správnemu súdu oznámil, že keďže Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola predložená fotokópia identifikačného dokladu žalobcu vydaného Sýrskou arabskou republikou, ktorým bola jednoznačne preukázaná jeho totožnosť a štátna príslušnosť k Sýrskej arabskej republike, do ktorej však nie je možné žalobcu vyhostiť pre nepriaznivú bezpečnostnú situáciu, ako aj vzhľadom k skutočnosti, že žalovaným oslovená Srbská republika nesúhlasí s prijatím žalobcu späť na svoje územie, s následným prihliadnutím na existenciu prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu, zanikol účel zaistenia žalobcu a preto bol žalobca dňa 05.12.2023 prepustený zo zaistenia a zmysle § 61a ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, mu bolo umožnené zotrvať na území Slovenskej republiky.

18. Po výzve správneho súdu sa žalovaný vyjadril k správnej žalobe ohľadne zákonnosti napadnutého rozhodnutia. V tomto vyjadrení žalovaný úvodom v krátkosti zhrnul skutkový sta a následne uviedol dôvody vydania napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorých uviedol, že považuje za dostatočne preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov tým, že má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, taktiež mal za to, že z vyjadrení žalobcu jasne vyplynul oprávnený predpoklad rizika úteku žalobcu a ako podklad napadnutého rozhodnutia slúžili najmä vyjadrenia žalobcu v rámci administratívneho konania, z ktorých v súhrne vyplynulo pre žalovaného, že zaistenie žalobcu je opodstatnené. V prípade žalobcu, s poukázaním na praktické skúsenosti súvisiace s realizáciou vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, existuje podľa žalovaného reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho administratívneho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to aj z pohľadu spomínanej reálnej možnosti vystavenia náhradného cestovného dokladu. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že v roku 2021 bol zo strany Slovenskej republiky realizovaný výkon 6 administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, v roku 2022 to bolo 13 ich administratívnych vyhostení. V roku 2022 bolo zo Slovenskej republiky do iného členského štátu (v tomto prípade do Maďarskej republiky) vykonaných v súlade s readmisnou dohodou 9 administratívnych vyhostení štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky a v prvom polroku roku 2023 ich bolo 96. Žalovaný ďalej uviedol, že sa v rámci konania zaujímal aj proces, ktorý umožňuje zaradenie štátneho príslušníka tretej krajiny do spoločnej návratovej operácie. ktorá je súčasťou štandardne realizovaných aktivít organizovaných agentúrou FRONTEX, a s pomocou, ktorej je tiež možné reálne vykonanie vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny a v krátkosti opísal proces s tým súvisiaci. Ako ďalšie dôvody žalovaný uviedol existenciu rozhodnutia o administratívnom

vyhostení žalobcu, neurčenie lehoty na vycestovanie z dôvodu existencie dôkazov, ktoré viedli k postupu podľa § 83 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, keďže ide o osobu bez platného cestovného dokladu, ktorej totožnosť nie je úradne riadne overená a potvrdená a skutočnosť, že žalobca nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad, platné víza alebo doklad o povolení na pobyt, ani žiadny iný doklad totožnosti, nemá žiadne finančné prostriedky na vycestovanie, nevie si zabezpečiť finančné prostriedky na bývanie a vycestovanie, s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny pôvodu.

19. Žalovaný mal za to, že žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu. K tomu žalovaný uviedol, že podľa § 90 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia účastníka konania je povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „UPZC Sečovce"). Žalovaný v rámci plnenia povinností vyplývajúcich policajnému útvaru z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov vykonal dňa 29.11.2023 zisťovanie v ÚPZC Sečovce, za účelom poskytnutia detailnejších informácií týkajúcich sa procesu vybavovania náhradného cestovného dokladu (ďalej len ,,NCD") v prípade žalobcu, ako aj s cieľom získat' podrobnejšie objasnenie celého postupu vybavovania a schémy komunikácie, ktorá proces vybavovania NCD sprevádza a v medziach ktorej je nutné postupovať, najmä z pohľadu zistenia informácií k tomu, či trvá účel zaistenia žalobcu.

20. Žalovanému bola dňa 29.11.2023 doručená písomnosť ÚPZC Sečovce, evidovaná pod č. PPZ- HCP-SE1-431 až 445-048/2023-ZC, v ktorej boli chronologicky zhrnuté všetky vykonané úkony, ktoré vykonalo zariadenie od dňa zaistenia žalobcu, a ktoré majú smerovať k vybaveniu jeho NCD. Uvedená informácia zachytáva nasledujúci chronologický postup:

- dňa 14.11.2023 bol vykonaný pohovor za účelom zistenia totožnosti žalobcu, ktorý počas rozhovoru uviedol, že do domovskej krajiny sa vrátiť nechce,

- dňa 10.11.2023 ÚPZC Sečovce požiadal Kriminalistický a expertízny ústav Prezídia Policajného zboru Bratislava o lustráciu daktyloskopického materiálu v systéme AFIS a v systéme AFIS aktívnych členských krajín Európskej únie podľa Prümských rozhodnutí,

- dňa 20.11.2023 UPZC Sečovce požiadal Národnú ústredňu INTERPOL Bratislava na základe zhody daktyloskopickej karty a fotografie žalobcu v spomenutých krajinách o preverenie, či žalobca nie je hľadanou osobou, alebo či sa nedopustil trestnej činnosti v Turecku, Grécku, Albánsku, Srbsku a Maďarsku,

- dňa 21.11.2023 ÚPZC Sečovce s ohľadom na skutočnosť, že žalobca tranzitoval cez územie Srbskej republiky, písomnou formou oslovil príslušné autority Srbskej republiky vo veci prijatia žalobcu na územie Srbskej republiky. Taktiež bola zaslaná žiadosť o readmisiu na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt,

- dňa 28.11.2023 bola do ÚPZC Sečovce doručená negatívna odpoveď z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci späť prijatia žalobcu na územie Srbskej republiky s odôvodnením, že neexistuje žiadna povinnosť prijatia.

21. Dňa 29.11.2023 bola žalovanému doručená elektronická fotokópia identifikačnej karty žalobcu, vydanej Sýrskou arabskou republikou ako aj elektronická fotokópia jeho občianskeho preukazu vydaného domovskou krajinou. Žalovaný pre účely stanovenia dĺžky zaistenia uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzal zo zaužívanej praxe ÚPZC Sečovce a mal za to, že dobu zaistenia riadne odôvodnil, najmä s prihliadnutím na fakt, že nevyužil maximálnu dobu zaistenia. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení žalovaný vychádzal z informácií zistených o žalobcovi, vrátane jeho správania pred zaistením (najmä účel vycestovania, doba migrácie, migrácia za úplatu a pomoci prevádzačov, ciel' jeho cesty - Belgicko) a hlavne to, že nemá potrebný cestovný doklad. Čas zaistenia žalobcu bol podľa žalovaného v napadnutom rozhodnutí stanovený s prihliadnutím na rozsah a potrebné časové obdobie pre realizáciu úkonov smerujúcich k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia. V rozhodnutí bol zo strany žalovaného uvedený rozsah úkonov, ktoré musí zariadenie počas vybavovania náhradného cestovného dokladu realizovať. UPZC Sečovce po preštudovaní spisového materiálu pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto odporúča zariadenie zaistiť štátneho príslušník tretej krajiny bez platného cestovného dokladu na dobu šesť mesiacov. Z praktických skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže

trvať aj viac ako dva mesiace. Základným východiskovým bodom pre tieto úkony je však jednoznačné overenie a úradné potvrdenie totožnosti cudzinca.

22. Na základe tejto skutočnosti žalovaný stanovil dobu zaistenia tak, ako je uvedená v napadnutom rozhodnutí a mal za to, že z tohto ju pohľadu dostatočne odôvodnil. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná na to, aby počas nej zariadenie vykonalo všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že sa zaoberal bezpečnostnou situáciou nielen v deklarovanej domovskej krajine účastníka konania (Sýrska arabská republika), ale posudzoval bezpečnostnú situáciu aj v európskych tranzitných krajinách, ktorými žalobca prechádzal (Srbská republika a Maďarská republika), pričom písomnosti o tom sú založené v administratívnom spise pod č. p.: PPZ-HCP-BB4-5883-010/2023-AV. Bral tiež do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa konkrétneho prípadu a podľa dôkazov a zistených okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky a Afganistanu sú na území Slovenskej republiky plošne vydávané rozhodnutia o administratívnom vyhostení s určením lehoty na vycestovanie, prípadne zotrvanie na území Slovenskej republiky po dobu 3 rokov. Uvedený postup by odporoval nielen ustanoveniam Zákona o pobyte cudzincov, ktorý neumožňuje osobe bez cestovných dokladov vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení s lehotou na vycestovanie, a v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 citovaného zákona zákon stanovuje pristúpiť k jej zaisteniu. Taktiež zotrvanie štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 61a ods. 1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov je umožnené len počas trvania prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 citovaného zákona - a teda zákon v tejto možnosti nepripúšťa žiadne časové ohraničenie na 3 roky, ako žalobca uvádza. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o tom, že Slovenská republika prestala zaisťovať štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky s výnimkou zaistenia na účel vrátenia do zodpovedného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia. V súvislosti s námietkou žalobcu o tom, že jeho vrátenie na územie inej členskej krajiny neprichádza do úvahy, nakoľko tam nemal pobyt a neexistuje ani najmenší predpoklad na realizáciu jeho administratívneho vyhostenia poukázal na znenie čl. 4 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej štátnej hranici. Nereálnosť zrealizovania návratu žalobcu do inej tretej krajiny podľa žalovaného vyvracia existencia readmisných dohôd. Okolnosti týkajúce sa neexistencie zdrojov obživy či ubytovania nie sú dôvodom pre držanie žalobcu v zaistení, ale boli žalovaným skúmané z pohľadu posúdenia možností uloženia alternatívy zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o tom, že neurčenie krajiny, do ktorej má byt' vyhostený, je v rozpore s § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, pričom podľa názoru žalobcu je určenie krajiny vyhostenia povinnosťou, ktorej účelom je poskytnúť cudzincovi účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia návratu do tej ktorej krajiny. Citované ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov pripúšťa, že krajina, do ktorej sa cudzinec sa uvedie, ak je možné takúto krajinu určiť.

23. Záverom žalovaný uviedol, že ÚPZC Sečovce bola doručená fotokópia identifikačného dokladu žalobcu, vydaná Sýrskou arabskou republikou, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, a tak aj vzhľadom na skutočnosť, že oslovená Srbská republika nesúhlasí s prijatím žalobcu späť na svoje územie a následným prihliadnutím na existenciu prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu z pohľadu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v jeho domovskej krajine, zanikol účel zaistenia žalobcu. Žalobca bol dňa 05.12.2023 v zmysle ustanovenia § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 Zákona o pobyte cudzincov prepustený zo zaistenia a dňom 05.12.2023 mu bolo umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 61a ods. 1 písm. a/ citovaného zákona.

24. Po výzve správneho súdu žalobca predložil správnemu súdu kópiu príkazu na jeho prepustenie zo zaistenia a kópiu potvrdenia o zotrvaní štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR, k vyjadreniu žalovaného sa však nevyjadril.

25. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia podľa až (ďalej aj ako „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.11.2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a v súlade s ust. nariadil na prejednanie a rozhodnutie

veci pojednávanie na deň 19.01.2024. Pojednávania sa nezúčastnil žalobca, jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili priamo v správnej žalobe a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti, rovnako tak ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní aj žalovaný, a to vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 15.01.2024. Správny súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s a vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania a verejnosti vyhlásil postupom podľa rozsudok, ktorým podľa určil, že napadnuté rozhodnutie o zaistení bolo nezákonné a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

Právne východiská

26. Podľa , správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.

27. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

28. V súlade s ustanovením a , správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

29. Podľa , pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa až f) a až k).

30. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa , rozsudkom podľa povahy veci určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné.

31. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

32. Podľa § 81 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.

33. Podľa § 81 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

34. Podľa §§ 81 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.

35. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

36. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

37. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

38. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

39. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 1 Zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytocˇného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny ak zanikol úcˇel zaistenia.

40. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý cˇas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, cˇi trvá úcˇel zaistenia.

41. Podľa druhej vety právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

42. Podľa a 2 , osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

43. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

44. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

45. Podľa cˇ. 15 ods. 1, druhá veta, Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutocˇňuje na cˇo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

46. Podľa cˇ. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky uvedené v odseku 1

47. Podľa o správnom konaní (ďalej aj ako „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Právne závery správneho súdu

49. Predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo v danom prípade posúdenie, či napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca zaistený bolo postihnuté takou vadou, ktorá ho robí nezákonným.

50. Správny súd úvodom považuje za nevyhnutné uviesť, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť tiež efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov je žalovaný správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Súčasťou rozhodnutia o zaistení musí byť tiež adekvátne zdôvodnenie tak zásadného zásahu do osobnej slobody zaisťovanej osoby.

51. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, čo v predmetnom prípade bolo splnené. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je ďalšou z podmienok pri zaistení cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri obmedzovaní osobnej slobody, ku ktorému dochádza pri zaistení, pretože ak cudzinec nie je vyhostiteľný, nie je ani jeho zaistenie efektívne a ani účelné. Od žalovaného sa preto očakáva, že bude postupovať s riadnou starostlivosťou pri preverení možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.

52. Žalobca bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, teda na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Bolo preto povinnosťou žalovaného orgánu verejnej správy skúmať možnosť naplnenia účelu zaistenia, čiže či realizácii administratívneho vyhostenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky rozpoznateľné už v momente rozhodovania o zaistení. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by sa žalovaný zaoberal reálnou možnosťou vyhostenia žalobcu do niektorej z krajín, do ktorej by v zmysle Zákona o pobyte cudzincov žalobca mohol byť vyhostený. Na tomto mieste musí správny súd konštatovať, že žalovaný žiadnym spôsobom neustálil či je žalobca vyhostiteľný, či už do krajiny jeho pôvodu, do krajiny tranzitu, či do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej by sa žalobca chcel dobrovoľne vrátiť a ktorá by ho prijala, prípadne do členského štátu, v ktorom by mal žalobca udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Z napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný okrem krajiny pôvodu žalobcu, o ktorej ustálil, že je to Sýrska arabská republika, napriek tomu, že v napadnutom rozhodnutí zároveň uvádza, že je štátnym príslušníkom Afganskej islamskej republiky, nemal ustálený ani zoznam krajín, do ktorých by potenciálne mohol byť žalobca vyhostiteľným a vo vzťahu ku ktorým by tak žalovaný bol povinný skúmať možnosť vyhostiteľnosti žalobcu. Na tejto skutočnosti nič nemení pomerne rozsiahle vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, kde sa žalovaný tento nedostatok napadnutého rozhodnutia snažil určitým spôsobom odstrániť. Zo správnou žalobou napadnutého rozhodnutia teda nebolo možné zistiť, akým spôsobom mal žalovaný v čase kedy zaisťoval žalobcu preukázanú jeho vyhostiteľnosť, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Správny súd musí na tomto mieste konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia o zaistení žalobcu nemá, pokiaľ ide o povinnosť orgánu verejnej správy skúmať existenciu účelu zaistenia a v nadväznosti na to existenciu uskutočniteľnej možnosti vyhostenia, ako podmienky pre naplnenie zákonnosti zaistenia, adekvátnu výpovednú hodnotu, nakoľko nedáva relevantnú odpoveď na otázku, či vyhostenie žalobcu, o zaistení ktorého žalovaný rozhodol, vôbec prichádza do úvahy.

53. Na základe uvedeného mal správny súd za to, že žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť skúmať či osoba žalobcu, ktorého osobná sloboda mala byť zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľným, prípadne či neexistujú prekážky jeho vyhostenia a teda či obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením je účelným a nevyhnutným.

54. Správny súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nie je uvedená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. V tejto súvislosti považuje správny súd za nevyhnutné tiež uviesť, že znenie ust. 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov poskytuje policajnému útvaru niekoľko možností, do ktorých krajín môže cudzinca vyhostiť, no zároveň mu ukladá povinnosť uviesť

krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 77 ods. 1 zároveň poskytuje policajnému útvaru možnosť túto povinnosť nesplniť, a contrario v prípade, že takúto krajinu nie je možné určiť. Neuvedenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 77 ods. 1 teda pripúšťa, no správny súd má za to, že túto skutočnosť nemožno chápať ako dôvod na to, aby rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nemuselo obsahovať relevantnú úvahu o reálnej možnosti cudzinca vyhostiť (a naplniť tak účel zaistenia). Nesplnenie tejto povinnosti je nevyhnutné v rozhodnutí náležite odôvodniť, čomu zákonite musí predchádzať hodnotenie vyhostiteľnosti žalobcu žalovaným, k čomu v predmetnom prípade nedošlo. Uvedenie konkrétnej krajiny je podľa správneho súdu podstatné pre náležité preskúmanie toho, či vo vzťahu ku konkrétnej krajine neexistujú prekážky, ktoré bránia alebo by mohli brániť vyhostiteľnosti žalobcu do príslušnej krajiny. Správny súd mal tiež za to, že v takomto prípade je možnosť žalobcu efektívna sa brániť a uplatňovať svoje práva obmedzená až znemožnená.

55. Vyššie zmienená vada rozhodnutia o administratívnom vyhostení má priamy a významný vplyv k posudzovaniu aj samotného rozhodnutia o zaistení. V tejto súvislosti správny súd považuje za nevyhnutné poukázať na bod 50. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.02.2021, v ktorom sa uvádza: „Na tomto mieste kasačný súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť sťažovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina). Neuvedenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce v v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

56. Správny súd má s ohľadom na uvedené za to, že správny orgán sa v prípade zaistenia, ktorým sa zasahuje do tak významného práva osoby, akým je právo na osobnú slobodu, ktoré je chránené jednak a množstvom ďalších medzinárodných právnych predpisov ľudskoprávnej povahy, nemôže obmedziť len na prísne gramatický výklad ustanovení právnych predpisov a s tým spojené mechanické aplikovanie prislúchajúcich ustanovení Zákona o pobyte cudzincov a taktiež nemôže rezignovať na svoje povinnosti vyplývajúce okrem iného aj zo základných pravidiel konania podľa Správneho poriadku.

57. Z uvedených dôvodov, kedy odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa základnú požiadavku nevyhnutnosti materiálnych náležitostí rozhodnutia o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia a z jeho obsahu nie je možné zistiť naplnenie základnej podmienky pre zaistenie žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného nemožno považovať preskúmateľné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, na základe čoho je odôvodnený záver o nezákonnosti takéhoto rozhodnutia, a to aj bez prihliadnutia na ostatné žalobné námietky uvedené v správnej žalobe.

58. S ohľadom na uvedené správny súd pripomína, že v danom prípade bolo preskúmavané napadnuté rozhodnutie, ktoré musí spĺňať zákonom predpokladané náležitosti tak po formálnej ako aj obsahovej stránke. V danom prípade dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie je po obsahovej stránke nepreskúmateľné a uvedený záver nie je možné zvrátiť následnými písomnými podaniami žalovaného s cieľom napadnuté rozhodnutie korigovať či dopĺňať.

59. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa , na základe čoho správny súd postupom podľa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia, teda určil, že rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné.

60. O trovách konania správny súd vzhľadom na úspech žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ust. tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

61. Tento rozsudok bol vyhlásený podľa druhá veta vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli správneho súdu dňa 19.01.2024 po dobu 14 dní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i)/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom( a ).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak neustanovuje inak ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).