Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Co-61-2019.pdf
PDF · 144.07 KB
Case nature
Area
Subarea
43Co/61/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION a.s. , so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubríková, PhD, s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13 proti žalovanej O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H., G. XX/XX v konaní o zaplatenie 4.903,49 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp.zn. 17Csp/58/2018-130 zo dňa 16. marca 2019 v znení opravného uznesenia sp.zn. 17Csp/58/2018-146 zo dňa 10. júna 2019 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp.zn. 17Csp/58/2018-130 zo dňa 16. marca 2019 v znení opravného uznesenia sp.zn. 17Csp/58/2018-146 zo dňa 10. júna 2019 v tretej výrokovej vete mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok z úveru a úrok z omeškania vo výške 977,49 Eur za obdobie od 16.07.2015 do 27.03.2018 a zmluvný úrok z úveru vo výške 20,9% ročne zo sumy 4 903,49 Eur 01.04.2018 do zaplatenia.
II. Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec v štvrtej výrokovej vete mení tak, že povoľuje žalovanému splácať dlžnú sumu a trovy konania v mesačných splátkach po 165,- Eur mesačne, každý mesiac zvlášť, počnúc mesiacom október 2019 až do úplného vyrovnania dlžnej sumy, ktoré splátky je žalovaný povinný platiť do konca toho, ktorého mesiaca pod hrozbou straty výhody mesačných splátok nezaplatením ktorejkoľvek splátky.
III. Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec v piatej výrokovej vete mení tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
IV. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.903,49 Eur s 5,05% ročným úrokom z dlžnej sumy od 01.04.2018 do zaplatenia, úroky vo výške 814,22 Eur a úroky vo výške 13,94 Eur. Konanie v časti zaplatenia 805,- Eur zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd povolil žalovanému splácať dlžnú sumu a trovy konania v mesačných splátkach po 165,- Eur mesačne, každý mesiac zvlášť, počnúc mesiacom apríl 2019 až do úplného vyrovnania dlžnej sumy, ktoré splátky je žalovaný povinný platiť do konca toho, ktorého mesiaca pod hrozbou straty výhody mesačných splátok nezaplatením ktorejkoľvek splátky. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 52,84 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom, ako veriteľom a žalovaným bola dňa 12.02.2014 uzavretá zmluva o úvere - lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 5.000,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 mesačných splátkach po 104,95,- Eur, vrátane základného poistenia, splatných k 10-temu dňu v mesiaci, pričom termín splatnosti prvej splátky bol 10.03.2014 a konečná splatnosť úveru bola určená na 10.02.2024 pri úrokovej sadzbe 20,9% p.a., pri RPMN 23,78%, pri priemernej RPMN 18,87% a pri celkovej výške nákladov 6.787,34 Eur.
3. Listom zo dňa 16.07.2015 - výzva na úhradu dlžnej sumy právny predchodca žalobcu predčasne zosplatnil pohľadávku k 16.07.2015 v celom rozsahu a zároveň vyzval žalovaného dlžnú sumu vo výške 5.757,34 Eur zaplatiť. Dlžná suma pozostávala z dlžnej istiny 4. 903,49 Eur, úrokov vo výške 814,20 Eur a z poplatku za upomienky vo výške 39,65 Eur. Dlžnú sumu mala žalovaná uhradiť do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy.
4. Súd uzavretú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Žalobca pri uzatváraní zmluvy konal ako právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný pri uzatváraní zmluvy bol v pozícii spotrebiteľa, keď zmluvu uzavrel ako fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania, alebo povolania.
5. Žalobcovi priznal súd nárok na zaplatenie istiny vo výške 4.903,49 Eur s 5,05% ročným úrokom z dlžnej sumy od 01.04.2018 do zaplatenia, úroky z úveru do zosplatnenia v sume 814,22 Eur a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, pretože v tejto časti žalobca uniesol dôkazné bremeno. Súčasne priznal žalobcovi aj úroky z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vo výške 13,94 Eur.
6. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že žalovaný v súčasnosti spláca úver po 165,- Eur na základe príkazu cez N. N.. Dlžnú sumu nevie zaplatiť naraz, ale ju môže splácať po 165,- Eur.
7. Súd zamietol žalobu žalobcu v časti zaplatenia zmluvných úrokov v sume 963,54 Eur uplatnených žalobcom po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, teda po 16.07.2015 s odôvodnením, že riadny úrok z úveru predstavuje odplatu veriteľa za užívanie istiny úveru dlžníkom po dohodnutú dobu - do konečnej splatnosti úveru. Využitím práva predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku veriteľa ako dlžníka, ktorý stráca výhodu splátok splatných do termínu konečnej splatnosti, teda čerpané peňažné prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú - do konečnej splatnosti, ale aj dlžnú sumu čerpania musí vrátiť veriteľovi predčasne bez nároku na zmluvne dohodnutú odmenu po dobu úroku splatného po predčasnom zosplatnení úveru. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov mal dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie, dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie do splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu.
8. Podľa súdu zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov má žalovaný zaplatiť len do splatnosti úveru. Žalobca pristúpil k predčasnej splatnosti úveru dňom 16.07.2015 a tým považoval celý dlh žalovaného za splatný, preto od splatnosti úveru, už žalobca nemá nárok na úroky z úveru a nastupuje režim platenia úroku z omeškania. Súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, a preto v tejto časti žalobu zamietol.
9. Súd v tejto časti poukázal na závery Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co/225/2017, podľa ktorého je známou skutočnosťou, že zmluvný úrok je odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytnutia finančných prostriedkov, ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Dlžník je povinný vrátiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, preto v prípade straty nároku na zaplatenie úveru v splátkach, teda v prípade, ak dôjde k zosplatneniu úveru táto povinnosť - platiť úroky z úveru aj po zosplatnení zaniká.
10. Súd povolil v zmysle ustanovenia § 232 ods. 3 CSP s použitím princípu v znení čl. 6 CSP vzhľadom na nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaného zaplatenie dlhu a trov konania v splátkach, Výšku mesačnej splátky určil v sume 165,00 Eur do konca každého kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom apríl s tým, že ak sa žalovaný dostane do omeškania s plnením čo i len jednej splátky, stáva sa splatným celé plnenie jednorázovo.
11. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle zásady pomeru úspechu vo veci s tým, že úspech žalobcu v konaní bol vo výške 76,42 % a úspech žalovanej bol vo výške 23,58 %, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 52,84%.
12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa v tretej a piatej výrokovej vete neuspokojil žalobca a podal proti nim odvolanie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods.1 písm. a), f) a h) CSP. Považoval ho za nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože z neho nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď dospel k záveru, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá žalobca nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť tak, ako to uvádza súd vo svojom odôvodnení, zodpovedaná uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998, s ktorým záverom sa žalobca nestotožnil. Poukázal na § 16 ods.1 zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, výkladom a contrario ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka by mal veriteľ mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru.
13. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru, ktorá je rôznorodá. Podľa jeho názoru ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je spojené s istinou úveru, od ktorej závisí samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie úveru. S poskytnutím úveru bol spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky z úveru, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojim podpisom zmluvy tieto zmluvné úroky sa zaviazal uhrádzať. Aj z jazykového výkladu § 503 ods.3 Obch. zák. je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok z úveru až do jeho splatenia, zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok a v prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od tohto oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujúce ceny úveru, dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, pričom na povinnosť platiť úroky z úveru nemá zosplatnenie vplyv. Táto jeho povinnosť trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru.
14. V tejto súvislosti poukázal na bod 6.4 Obchodných podmienok, v ktorých je obsiahnutá úprava, že v prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke. S obchodnými podmienkami sa žalovaný oboznámil a s nimi súhlasil. Takýto záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 32Cdo/3830/2014. Vzhľadom na to, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doteraz nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, preto je povinný naďalej uhrádzať zmluvné dohodnuté úroky.
15. Žalobca tiež nesúhlasil s názorom súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa, keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ.
16. Poukázal na § 517 ods.2 OZ, z ktorého tiež vyplýva, že za omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo žiadať úroky z omeškania. Dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí, pričom úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, a to nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť dlžníka platiť veriteľovi dohodnuté úroky z úveru vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve a povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona. Oba úroky môže veriteľ žiadať popri sebe bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale k zmene obsahu záväzku.
17. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 41Co/13/2018 a na jeho právnu argumentáciu, na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/22/2018 zo dňa 28.06.2018, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Co/1/2018 zo dňa 25.01.2018 a tiež aj na odlišné stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu SR Z.. S.M..
18. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne zmeniť tak, že odvolací súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania.
19. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.1 a § 385 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods.1 a § 219 ods.1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods.3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
20. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 12.02.2014 uzavretá Zmluva o úvere - lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 5.000,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 mesačných splátkach po 104,95,- Eur vrátane základného súboru poistenia, z toho splátka istiny a úroku vo výške 100,- Eur a poplatok za poistenie úveru vo výške 4,95 Eur, splatných k 10-temu dňu v mesiaci, pričom termín splatnosti prvej splátky bol dohodnutý na deň 10.03.2014 a konečná splatnosť úveru bola určená na 10.02.2024. Zmluvné strany dohodli úrok z úveru pri úrokovej sadzbe 20,9% ročne pri RPMN 23,78%, pri priemernej RPMN 18,87% a pri celkovej výške nákladov 6.787,34 Eur.
21. Žalobca si pôvodne uplatnil nárok na zaplatenie istiny úveru 4.903,49 Eur, úrokov z úveru a úrokov z omeškania podľa výzvy na úhradu dlhu vo výške 2.582,76 Eur do dňa 27.03.2018 a úroku 13,94 Eur od 27.03.2018 do 31.03.2018.
22. Žalobca upozornil žalovaného na možnosť predčasného splatenia úveru listom zo dňa 29.06.2015 a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy vo výške 5.757,34 Eur. Dlžná suma pozostávala z dlžnej istiny 4.903,49 Eur, úrokov vo výške 814,20 Eur a z poplatku za upomienky vo výške 39,65 Eur, ktoré sumy žalovaný do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy nezaplatil. Po nesplnení výzvy vyhlásil žalobca úver ku dňu 16.07.2015 za predčasne splatný.
23. V priebehu konania spresnil žalobca úroky z úveru v jeho podaní zo dňa 04.03.2019 do vyhlásenia predčasnej splatnosti dňa 16.07.2015 v sume 1.450,17 Eur a úrokov z omeškania v sume 20,50 Eur, od ktorých odpočítal sumu 656,45 Eur, ktorú žalobcovi žalovaný zaplatil. Úroky nezaplatené ku dňu splatnosti úveru tak zodpovedali sume 814,22 Eur.
24. Ďalšie úroky z úveru, ktoré si žalobca uplatnil vyčíslil od predčasnej splatnosti úveru dňa16.07.2015 do 31.03.2018, v sume 2.776,87 Eur a úroky z omeškania za toto obdobie v sume 670,97 Eur. Z týchto súm odpočítal žalobca úhradu žalovaného vo výške 1.665,35 Eur, preto zmluvné úroky z úveru aúroky z omeškania za túto dobu zodpovedajú sume 1.782,49 Eur.
25. Po podaní žaloby zaplatil žalovaný ďalšiu sumu 805,- Eur, ktorú si žalobca započítal na úroky vzniknuté ku dňu 31.03.2018.
26. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom vo výške 805,- Eur zostal predmetom sporu nárok žalobcu vzniknutý do dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti dňa 16.07.2015 vo výške sumy 4.903,49 Eur ako istiny úveru, úroky z úveru vo výške 814,22 Eur k 27.03.2018 a úroky 13,94 Eur k dátumu 31.03.2018. ktoré sumy súd prvej inštancie žalobcovi prvou výrokovou vetou rozhodnutia, ktorá nebola napadnutá odvolaním, priznal.
27. Predmetom sporu zostali aj úroky z úveru a z omeškania v sume 1.782,49 Eur uplatnených žalobcom po vyhlásení predčasnej splatnosti dňa 16.07.2015 do 31.03.2018. (po zohľadnení úhrady 1.665,35 Eur žalovaným)
28. Žalovaný uhradil ku dňu podania žaloby celkovo sumu 2. 637,34 Eur, na ktorú bola v zmysle Zmluvy o úvere započítaná suma vo výške 219,03 Eur na poplatky, suma vo výške 2.321,80 Eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a suma 96,51 Eur na istinu a po jej podaní ešte sumu 805,-Eur.
29. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nesprávne postupoval, keď spočítal sumy úrokov z úveru a z omeškania nezohľadňujúc ich časový vznik do a po predčasnej splatnosti úveru a keď sumu 805,-Eur zaplatenú po dátume 31.03.2018 žalovaným odpočítal z ich súčtu v sume 2.582,76 Eur. Žalobca mal správne odpočítať sumu 805,- Eur len zo sumy úrokov uplatnených po zosplatnení, čomu nasvedčuje aj prvá výroková veta, v ktorej súd žalovaného zaviazal na úhradu úrokov vyčíslených žalobcom do zosplatnenia v sume 814,22 Eur. Aj z tohto dôvodu je potom správny ten zápočet, ktorý sa viaže na sumu úrokov po zosplatnení do 31.03.2018 vyčíslených žalobcom vo výške 2.776,87 Eur ako úrokov z úveru, úrokov z omeškania vo výške 670,97 Eur, spolu v sume 3.447, 84 Eur, z ktorej žalobca odpočítal úhradu od žalovaného v sume 1.665, 35 Eur, v dôsledku čoho zostali neuhradené úroky v sume 1.782,49 Eur. Z tejto sumy bolo potrebné odpočítať žalovaným zaplatenú sume 805,-Eur, ktorá bola uhradená žalovaným po dátume 31.03.2018, v dôsledku čoho sa úrok z úveru a z omeškania znížil na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom na sumu 977,49 Eur. Odvolací súd uvádza, že na úroky v sume 13,94 Eur, ktoré si žalobca uplatnil za obdobie od dátumu 27.03.2018 do 31.03.2018 bol žalovaný súdom zaviazaný v prvej výrokovej vete., v ktorej časti súd žalobu zamietol.
30. Žalobca podal odvolanie práve proti rozhodnutiu súdu v tejto zamietavej časti, preto odvolací súd prejednával vecnú správnosť rozhodnutia súdu len v časti zamietavého výroku a s ním súvisiacich výrokoch o termíne splatnosti splátok a trov konania.
31. V konaní súd zistil, že žalovaný spláca úver po 165,- Eur na základe príkazu prostredníctvom N. N.. Žalovaný súhlasil v jeho podaní zo dňa 04.03.2019 s úhradou dlhu žalovaným v mesačných splátkach po 84,-Eur.
32. Zmluvu o úvere posúdil súd prvej inštancie ako zmluvu spotrebiteľskú, a preto vyslovil poukazujúc na závery obsiahnuté v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo/14/2014, sp. zn. 8MCdo/13/2014 názor, že ustanovenia § 52 ods. 2, tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy v ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia občianskeho práva, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd v predmetných rozhodnutiach vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01.04.2015, právny predpis, ktorý nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa účinnosti tejto novely, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV.ÚS 476/2012, v ktorom Ústavný súd SR sa vyslovil, že považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia Krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru.
33. Podľa § 261 ods. 6 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej Obch. zák.) v znení účinnom do 12.02.2014 zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
34. Podľa § 497 Obch. zák. zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
35. Podľa § 499 Obch. zák. za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
36. Podľa § 502 ods.1 Obch. zák. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
37. Podľa § 503 ods.3 Obch. zák. dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
38. Podľa § 506 Obch. zák. ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
39. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie len v tej časti, v ktorej súd žalobu o zaplatenie dohodnutých úrokov z úveru zo sumy 4.903,49,- Eur vo výške 20,90% ročne od 16.07.2015 do 27.03.2018 vrátane úroku z omeškania vo výške spolu 977,49 Eur (úroky vo výške 13,94 Eur od 27.03. do 31.03. 2018 boli priznané prvou výrokovou vetou) a úroky z úveru zo sumy 4.903,49,- Eur vo výške 20,90% ročne 01.04.2018 do zaplatenia zamietol z dôvodu, že úrok za poskytnutý úver prislúcha veriteľovi len do doby splatnosti dlhu, ku ktorej došlo zo strany žalobcu zosplatnením úveru. Po uplynutí lehoty splatnosti prislúcha veriteľovi už len úrok z omeškania, ktorý žalobcovi prvou výrokovou vetou rozhodnutia súd prvej inštancie priznal. Pokiaľ teda k zosplatneniu celého úveru došlo ku dňu 16.07.2015, uvedeným dňom boli splatné aj úroky istiny z úveru, preto žalobcovi zmluvné úroky po tomto dátume nepatria. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie odvolací súd nesúhlasí. Tento záver je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení Obchodného zákonníka.
40. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu do zamietavej časti týkajúcej sa nepriznania úroku z úveru po predčasnom zosplatnení úveru dňa 16.07.2015 vrátane nepriznania úroku z omeškania do 27.03.2018 a následne až do vrátenia úveru žalovaným, je dôvodné. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že podľa Zmluvy o úvere, v ktorej si dohodol v súlade s § 502 ods.1 Obch. zák. so žalovaným platenie úroku z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia má nárok na úrok z úveru až do zaplatenia, resp. vrátenia celej dlžnej sumy, a nielen do dňa odstúpenia žalobcu od úverovej zmluvy, ktorý je zhodný s dňom zosplatnenia úveru.
41. Spotrebiteľský úver, o ktorý sa v prejednávanej veci tak, ako to správne právne posúdil aj súd prvej inštancie jedná, je vymedzený v § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, pričom ním môže byť nielen zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale tak, ako to vyplýva aj z ust. § 1 ods. 2 cit. zák. zmluva o úvere, ktorá je v slovenskom právnom poriadku upravená výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v rozpore s ust. § 52 ods. 1, veta tretia Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
42. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah výslovne upravujú alebo aspoň pripúšťajú analógiu, a teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú najbližšie obsahom a účelom k danému právnemu vzťahu podľa § 853 OZ. Využitie analogických ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je upravený Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný zákon konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na aplikáciu analogických ustanovení Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú právnu oblasť vôbec neupravuje.
43. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje, ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku. Všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 Obch. zák. je preto platná a účinná aj
pre vymedzenie zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom. Prípustnosť uzavretia Zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil aj Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.
44. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na svoj, prv vyjadrený právny názor v rozhodnutiach č.k. 43Co/23/2017, č.k. 43 Co 29/18 a ďalších, od ktorého nemá dôvod sa odkloniť, a to ani napriek tomu, že žalovaný argumentoval iným právnym názorom v rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 16Co/225/2017, ktorý nie je pre tento súd záväzný o tom, že Zmluva o úvere je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonník tzv. absolútnym obchodom. Cit. ustanovenie kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku, pričom v týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu účastníkov Zmluvy o úvere sa takýto vzťah riadi vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje, a to na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v ustanovení § 1 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 § 1 spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
45. Pri určení práv a povinností účastníkov zmluvy o úvere, ktorou zmluva o spotrebiteľskom úvere bez ohľadu na jej názov ako obchodného produktu je, je potrebné vychádzať z ust. § 497 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje základné práva a povinnosti účastníkov úverovej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia ust. § 497 Obchodného zákonníka, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj zmluvne dohodnuté úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, a predstavujú cenu úveru, ktorú je dlžník povinný platiť od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to bez ohľadu na to, či lehotu splatenia celého dlhu, vrátane úrokov z úveru dodrží alebo sa dostane do omeškania. Predmetom zmluvy o úvere môžu byť len peňažné prostriedky, preto musí vždy obsahovať záväzok zaplatiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky. Je tak vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, inak by zmluva mala len charakter zmluvy inominátnej podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.
46. V § 499 Obch. zák. je dohodnutá odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu, s čím nesporne súvisí aj § 502 Obch. zák., v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru.
47. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z úveru upravených v § 502 Obch. zák. Odplata za dojednanie záväzku prichádza do úvahy len vtedy, ak je veriteľom osoba, u ktorej je poskytovanie úveru predmetom jej podnikania tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci. Podmienkou vzniku práva na zaplatenie odplaty je, že bola vrátane jej výšky medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, pričom nezáleží na tom, či k čerpaniu dohodnutého úveru dlžníkom skutočne došlo. Odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené.
48. Dohoda o úrokoch z úveru podľa § 502 Obch. zák. je podmienená tým, že veriteľ na základe Zmluvy o úvere peňažné prostriedky dlžníkovi skutočne poskytol, inak by na ich úhradu nemal nárok. Mal by však nárok na zaplatenie odplaty s poukazom na § 499 Obch. zák.. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 Obch. zák. nemôže byť nikdy dohodnutá ako bezúročná, pretože záväzok dlžníka zaplatiť úroky patrí k jej pojmovým znakom a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods.1 Obch. zák. Pokiaľ veriteľ a dlžník výšku úrokov z úveru v zmluve nedohodnú, je dlžník povinný platiť úroky vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Táto nie je fixná, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste sídla dlžníka a v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
49. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, kedy na jednej strane stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu Zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, avšak Obchodné podmienky, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou upravujú vzájomné práva a povinnosti aj v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa všetky náležitosti preto, aby bola zmluvou platnou.
50. Ustanovenie § 52 ods. 1 OZ síce zvýraznilo ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu v tom smere, že ak niektorú náležitosť jeho právneho vzťahu upravuje pre spotrebiteľa priaznivejšie ako Obchodný zákonník, tak sa spotrebiteľovi poskytne táto priaznivejšia ochrana, avšak Občiansky zákonník citovaným ustanovením nepoprel možnosť, aby spotrebitelia uzatvárali zmluvu o úvere, rovnako ako žiaden iný predpis nepoprel právo zmluvných strán, aby zmluva o spotrebiteľskom úver mala formu zmluvy o úvere. Naopak, toto právo výslovne vyplýva zo Zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je možné zvrátiť ho výkladom súdu tak, že vymedzenie zmluvy o úvere, so všetkými jej pojmovými znakmi nie je v prípade spotrebiteľského vzťahu možné aplikovať a že je nutné prostredníctvom analógie aplikovať také ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré je obsahom a účelom najbližšie k zmluve o úvere.
51. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obch. zák. má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne Zmluvu o úvere, na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku dlžníka aj ako spotrebiteľa, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol. Ide o záväzok dlžníka v zmluve platiť zmluvne dohodnuté úroky z úveru spolu so záväzkom vráti použité peňažné prostriedky. Keďže bola zmluva o úvere dohodnutá na dobu dlhšiu ako jeden rok, sú úroky z úveru v takom prípade, keď dlžník splácal dlh v splátkach, splatné spolu s každou splátkou. Celková suma úrokov musí byť dlžníkom zaplatená najneskôr so zaplatením zvyšnej časti istiny úveru.
52. Úrok z úveru je cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. V zmluve je možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úroky, nie je v rozpore s § 497 Obch. zák..
53. Z uvedených dôvodov je odvolací súd toho právneho názoru, že v Zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 20,90% ročne v primeranej výške, ktorá sa zásadným spôsobom neodchyľovala od úrokovej sadzby vyhlásenej NBS pre poskytovanie úverov občanom ku dňu uzavretia Zmluvy. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Obchodné podmienky, z ktorých vyplýva, že úver musí byť splatený najneskôr v konečný deň splatnosti určený v zmluve o úvere. Záväzok dlžníka platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, preto je dohodnutý v súlade s § 503 ods. 1 Obch. zák.. Z § 503 ods.3 Obch. zák. vyplýva, že dlžník je povinný zaplatiť úroky za úver za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy. Odstúpením od zmluvy o úvere veriteľom totiž povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a ani jeho záväzok zaplatiť dohodnuté úroky z úveru, keďže sa len menia podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť, nezaniká. Táto povinnosť nezaniká ani vtedy, ak od zmluvy o spotrebiteľskom úvere odstúpi sám spotrebiteľ. (pozri § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch)
54. Pokiaľ teda žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy zaslanej žalovanému v súlade s obchodnými podmienkami, ide zároveň o jednostranný právny úkon odstúpenia žalobcu od Zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením po sebe idúcich troch splátok podľa § 506 Obch. zák., čo síce postup žalobcu podľa § 565 OZ nevylučuje, avšak na súdom uvádzanú povinnosť žalovaného platiť zmluvné úroky z úveru len do zosplatnenia úveru nemá podstatnejší vplyv.
55. Na základe uvedeného je odvolací súd toho názoru, že vyhlásenie úveru za predčasne splatný v zmysle § 565 Obč. zák. a Obchodných podmienok vo výzve na predčasné platenie úveru žalobcom má jediný dôsledok, a to že dátum 16.07.2015 je zároveň dňom, ku ktorému žalobca od úverovej zmluvy odstúpil tým, že úver zosplatnil. Odstúpenie od úverovej zmluvy a jeho účinky a dôsledky sú upravené priamo v Obchodnom zákonníku, preto je potrebné na ich posúdenie aplikovať § 506 a § 351 Obch. zák. a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru, čomu zodpovedá aj právna úprava obsiahnutá v § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 17.02.2014. Vyplýva z nej, že ak by to bol spotrebiteľ, ktorý by odstúpil od Zmluvy o úvere, aj vtedy by musel zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi, preto neexistuje žiaden dôvod na to, aby neplatil úrok z úveru do splatenia úveru aj vtedy, keď od zmluvy odstúpil žalobca ako veriteľ. Zákon o spotrebiteľských úveroch sa pritom vzťahuje len na určitý okruh vzťahov, pričom ako jeden z dôvodov zániku zmluvy o úvere rovnako, ako aj Občiansky, či Obchodný zákonník upravuje odstúpenie dlžníka od zmluvy a nie zosplatnenie úveru zo strany veriteľa.
56. Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, č.k. IV. ÚS 476/2012-14, týkajúceho sa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 4Obo/143/98, v ktorom Ústavný súd SR sa vyslovil, že považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. V uvedených konaniach sa totiž neriešila otázka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru, keďže Najvyšší súd SR v ňom riešil okrem iných otázok prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012, č.k. IV. ÚS 476/2012-14 nie je preto na prejednávanú vec aplikovateľné, pretože sa Ústavný súd SR v prejednávanej veci nevyjadril k problému ohľadom nároku veriteľa uplatneného v tomto konaní. 57. Závery rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/98, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 a ktoré v konečnom dôsledku aplikoval súd na prejednávanú vec a rozhodol o zamietnutí úrokov z úveru s odôvodnením, ...“ že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátky), nie je správne. Už z právnej vety citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá znie „ Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania „ vyplýva, čo korešponduje aj s obsahom odôvodnenia cit. rozhodnutia, že...okresný súd zamietol žalobu veriteľa voči dlžníkovi z úveru a ručiteľovi len v tej časti, predmetom ktorej boli úroky z omeškania za omeškanie s platením dohodnutých úrokov s odôvodnením, že zo zmluvy nevyplýva, že by sa účastníci dohodli, že úroky sa stanú samostatným záväzkom, ktorý by sa samostatne úročil. NS SR dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej je čiastočne dôvodné, a to vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/. V odôvodnení uviedol, ...“ Žalovaný je podľa zmluvy povinný platiť z poskytnutých prostriedkov úroky. Úroky sú splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením je povinnosť platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 369 ods. 1 bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria za celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria.“ Najvyšší súd SR v tejto súvislosti upozornil, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a že od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 <. OBZ), s ktorým názorom sa konajúci súd stotožnil, keďže logickým výkladom textu judikátu je možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vlastne vyslovil tak, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov až do ich vrátenia, pričom posledný dátum vrátenia, a teda aj splatnosti bol stranami zmluvy o úvere dohodnutý na deň 15.11.2022.
58. Odvolací súd je preto toho názoru, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/98 je možné na prejednávanú vec aplikovať, avšak s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil od Zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal
úver riadne a včas, a teda od zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške s poukazom na § 369 Obch. zák. až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť aj z nich úroky z omeškania.
59. S poukazom na obsah rozhodnutia R 59/1998 nie je preto možné dospieť k názoru, že Najvyšší súd SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani Najvyšší súd SR. Navyše rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná. V súčasnosti je však toto rozhodnutie, vzhľadom na zmenu právneho stavu, v tejto časti nepoužiteľné.
60. Aj z poznámky uvedenej k rozhodnutiu R 59/1998 vyplýva, že „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 <. a nasl. Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky. Výška úrokovej sadzby je spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, jej výška sa určí podľa § 502 ods. 1 <. Obchodného zákonníka (vo výške obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy). Úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka. Preto aj omeškanie s ich platením zákon sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej splatnej sumy úroky z omeškania. Ide pritom o odlišnú situáciu, než akú riešil judikát R 70/1994, podľa ktorého za omeškanie s platením úrokov z omeškania už dlžníkovi nevzniká ďalšia povinnosť platiť úroky z omeškania.
61. Žalovaný má tak povinnosť platiť úroky z omeškania aj z nezaplatených úrokov z úveru, ktoré sa stávajú ich kapitalizáciou súčasťou úverovej istiny a ďalej sú už úročené len dohodnutým alebo zákonom stanoveným úrokom z omeškania, čo bez ďalšieho vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Veriteľ môže požadovať zmluvné úroky aj vtedy, keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu. Dohodnuté úroky z úveru a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky aj podľa § 121 ods. 3 Obč. zák., aj keď majú iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať popri sebe (porovnaj rozsudky NS ČR z 25. 9. 2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27. 6. 2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 7. 2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014,Komentár. 2. vydanie Praha: C.H. Beck, 2009, str. 1551 a 1856 autorov Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, kol. Občanský zákoník II. § 460 až 880. S názorom súdu prvej inštancie o tom, že žiadať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva nie je veriteľ oprávnený, keďže mu Občiansky a ani Obchodný zákonník takéto právo nepriznáva odvolací súd súhlasí, avšak v prejednávanej veci sa o takýto prípad nejedná, keďže žalobca žiada zaplatiť úrok z omeškania z kapitalizovaného, zmluvne dohodnutého úroku z úveru, ktorý sa pripisoval k istine podľa dohody strán mesačne. Zmluvné dojednanie o platení úrokov z omeškania z dohodnutých zmluvných úrokov nemôže byť podľa § 39 OZ neplatné pre rozpor so zákonom, keď Obchodný zákonník v § 503 takéto právo veriteľovi priznáva.
62. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškania s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. <. 63. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 20,90 % ročne z dlžnej sumy za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti do 27.03.2018 a od 01.04.2018 z dlžnej sumy nie je správne, preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že návrhu žalobcu aj v tejto časti vyhovel a žalovaného zaviazal na úhradu zmluvného úroku z úveru a úroku z omeškania vo výške 977,49 Eur za obdobie od 16.07.2015 do 27.03.2018 a zmluvného úroku z úveru vo výške 20,9% ročne zo sumy 4. 903,49 Eur 01.04.2018 do zaplatenia.
64. Odvolací súd zmenil s poukazom na § 388 CSP aj štvrtú výrokovú vetu, ktorou povolil súd prvej inštancie žalovanému splátky, avšak len ohľadom termínu začiatku ich splatnosti, keď namiesto mesiaca apríl 2019 stanovil pre ich začiatok v súvislosti so zmeneným rozhodnutím odvolacieho súdu mesiac
október 2019. Žalobca pôvodne súhlasil so splátkami vo výške 84,-Eur, pričom žalovaný spláca splátky vo výške dvojnásobku tejto sumy, preto nie je dôvod na zmenu aj v tejto časti.
65. Odvolací súd zmenil aj piatu výrokovú vetu o trovách prvostupňového konania tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100%, pretože k čiastočnému zastaveniu konania došlo zavinením žalovaného, ktorý vykonal úhradu sumy 805,- Eur po podaní žaloby a žalobca bol aj vo zvyšnej časti uplatneného nároku plne úspešný. Žalobcovi preto s poukazom na § 396, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanému v celom rozsahu.
66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, ktorý úspešný nebol.
67. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).