Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Cob-116-2019.pdf
PDF · 123.77 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/116/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej a členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: MercedesService Card GmbH & Co. KG, so sídlom Mainparkstraße 2, 638 01 Kleinostheim, Nemecká spolková republika, zastúpeného zástupom: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., so sídlom Palárikova 14, 811 04 Bratislava, IČO: 35 960 728, proti žalovanému: VEGA CAMION, s.r.o., so sídlom Ulica E. T. Böhma 5, 036 08 Martin, IČO: 00 633 208, zastúpenému zástupcom: JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, o zaplatenie 2.764 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu v podaní zo dňa 12.12.2018 proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018 okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“), výrokom I. konanie zastavil. Výrokom II. okresný súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že žalobca žiadal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.764 Eur, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.764 Eur od 25.1.2017 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, ako aj trovy konania. Na odôvodnenie žaloby žalobca uviedol, že žalovaný si u neho objednal karty ServiceCard pre svoj vozový park, ktoré ho oprávňovali na odber servisných výkonov v sieti dielní Daimler po celej Európe. V zmysle obchodných podmienok žalovaný využil servis a údržbu motorových vozidiel v dielni Daimler Cesena a Daimler Foligno v Taliansku. Žalobca žalovanému poskytol údržbu motorových vozidiel so ŠPZ MT 066 BY a MT 274 CL, na základe čoho mu následne vystavil faktúry: č FO16/2088 na sumu 1.044,32 Eur, so splatnosťou dňa 20.12.2016 a č. 100235 na sumu vo výške 2.764 Eur, so splatnosťou dňa 24.1.2017. Žalovaný uhradil iba faktúru č. FO16/2088, druhú faktúru neuhradil. Na pojednávaní dňa 19.09.2018 žalobca doložil do spisu Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj len „VOP“) UTA, na ktoré odkazuje žiadosť o vystavenie karty ServiceCard, ktorú žiadosť podpísal žalovaný dňa 9.12.2014. Podľa tejto žiadosti, platili Všeobecné obchodné podmienky - VOP UTA. Podľa týchto VOP UTA (č.l. 102 spisu), bod 1 „Vznik obchodného vzťahu“, návrh na uzavretie zmluvy zákazníka je považovaný za prijatý o.i. aj po doručení zmluvného predmetu (napr. servisnej karty) žiadateľovi - čo bol daný prípad.
3. Okresný súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na bod 20 VOP UTA, čl. 25 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len ,,Nariadenie č. 1215/2012“ alebo ,,Nariadenie“), § 9 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len ,,CSP“ alebo Civilný sporový poriadok“) a § 161 ods. 1, 2 CSP. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že: ,,V zmysle
ustanovenia § 161 ods. 1 CSP je súd povinný skúmať procesné podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, v ktoromkoľvek štádiu konania. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia teda platí, že súd danosť alebo nedanosť procesných podmienok skúma z úradnej povinnosti, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Kedykoľvek v priebehu konania, ak súd zistí nedostatok procesnej podmienky, postupuje v konaní v závislosti od toho, či ide o odstrániteľný alebo neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.“ S ohľadom na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 19.09.2018 boli doložené okresnému súdu VOP UTA, z ktorých bola preukázaná, v bode 20 týchto VOP, voľba právomoci strán sporu ako účastníkov zmluvy, v zmysle ktorej príslušným súdom pre všetky spory z ich obchodného vzťahu, a to aj po jeho skončení, je pre obidve strany Aschaffenburg (Nemecká spolková republika), potom nebola daná právomoc slovenského súdu prejednať tento spor. Pri určení právomoci, t.j., ktorý súd má spor prejednať, okresný súd vychádzal z Čl. 25 ods. 1 - oddiel 7 Nariadenia č. 1215/2012 a z dohody o súdnej príslušnosti v bode 20 VOP UTA, podľa ktorého príslušným súdom pre všetky spory z obchodného vzťahu - aj po jeho ukončení - je pre obidve spory Aschaffenburg. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že právomoc súdu Slovenskej republiky na prejednanie sporu nie je daná a preto konanie zastavil podľa § 9 CSP, v spojení s § 161 ods. 2 CSP, nakoľko nedostatok právomoci prejednať spor je taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť a vtedy súd konanie zastaví. Okresný súd dôvodil, že nedostatok procesnej podmienky spôsobuje tzv. vadu konania. Vada konania, spočívajúca v nedostatku procesnej podmienky, môže byť buď odstrániteľná alebo neodstrániteľná. Nedostatok súdnej právomoci slovenského súdu vec prejednať je neodstrániteľnou vadou konania, ktorá vedie k vydaniu uznesenia o zastavení konania podľa § 9 CSP. Preto okresný súd dospel k záveru, že nie je splnená podmienka právomoci slovenských súdov konať v danej veci v zmysle čl. 25 ods. 1 Nariadenia č. 1215/2012. Súčasne uviedol, že z Čl. 25 ods. 1 uvedeného Nariadenia vyplýva, že táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Účastníci zmluvného vzťahu sa nedohodli inak. Podľa bodu 20 VOP UTA bola medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá právomoc na riešenie sporov, ktoré vzniknú v súvislosti s týmto konkrétnym právnym vzťahom, a to súd Aschaffenburg. Podľa okresného súdu Dohoda o voľbe právomoci v bode 20 VOP UTA spĺňala formu v zmysle Čl. 25 ods. 1 písm. c/ Nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého dohoda o voľbe právomoci musí byť v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah. V medzinárodnom obchode je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú účastníkom aj tejto zmluvy známe, že zmluvné podmienky môžu byť v zmluve odkázané na VOP, čo je aj daný prípad. V návrhu zmluvy, ktorý podpísal žalovaný dňa 09.12.2014 (č.l. 6 spisu), bolo uvedené, že platia priložené VOP UTA. Zmluvný partner žalovaného prijal tento návrh, podpísaný žalovaným, postupom, ako vyplýva z bodu 1 VOP UTA a to doručením zmluvného predmetu plnenia, tj. servisnej karty UTA, žalovanému. Zmluvný vzťah vznikol medzi žalovaným ako objednávateľom predmetnej služby a spoločnosťou UNION TANK Eckstain GmbH & Co.KG, Heinrich-Eckstain-Str.1, 638 01 Kleinsotheim (ďalej „UTA“). Zo zmluvy v časti „Používanie údajov pri omeškaní platby“ vyplývalo, že v prípade omeškania platby postúpi UTA pohľadávky do MSC, ktorým je žalobca, ako vyplýva z označenia žalobcu v žiadosti o vystavenie karty ServiceCard v ods. 1 prvá veta. Nesporne k omeškaniu platby, pohľadávky spol. UTA voči žalovanému, a teda k postúpeniu omeškanej pohľadávky na žalobcu, v danom prípade došlo. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP vo väzbe na § 262 ods. 2 CSP. V tejto spojitosti okresný súd uviedol, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, nakoľko podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc vec prejednať (odsek 9, 10 odôvodnenia). Žalobca bol povinný nahradiť trovy konania žalovanému, lebo zavinil, že tieto trovy žalovanému vznikli. Pojem „procesné zavinenie“ v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva a rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká tejto strane zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy jej konania. Na strane žalobcu je teda procesné zavinenie z dôvodu, že podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.
4. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu (v jeho celom rozsahu) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v podaní právneho zástupcu zo dňa 12.12.2018 (č.l. 130 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s kvalifikovaným elektronickým podpisom (ďalej len ,,KEP“), nakoľko bol názoru, že boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že dňa 19.09.2018 sa konalo v predmetnej veci pojednávanie na ktorom právny zástupca žalovaného prvý krát namietol príslušnosť Okresného súdu Martin,
pričom pojednávanie nebol prvý procesný úkon žalovaného. Z predložených Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, ktorými disponoval aj žalovaný, sám okresný súd konštatoval a založil si príslušnosť pre rozhodnutie sporu. Žalobca zvýraznil, že citované Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti UTA boli a sú iba subsidiárne ku Všeobecným obchodným podmienkam žalobcu, ktoré stanovili, že ak dlžník (žalovaný) nenamietne pri prvom úkone príslušnosť súdu, príslušným súdom je súd v mieste podania žaloby, v tomto prípade Okresný súd Martin po postúpení veci z Okresného súdu Banská Bystrica (upomínacie konanie). Súčasne žalobca uviedol, že sama sudkyňa Okresného súdu Martin na pojednávaní zaviazala žalobcu na predloženie prekladu potvrdenia vykonania servisu na nákladnom vozidle žalovaného. Žalovaný nerozporoval príslušnosť Okresného súdu Martin pred a ani po pojednávaní a najmä po jej ustálení samotnou sudkyňou Okresného súdu Martin. Okresný súd Martin napriek urgenciám a výzve žalobcu, nezaslal žalobcovi zápisnicu z predmetného pojednávania a ani kópiu oboch predmetných Všeobecných obchodných podmienok žalobcu a spoločnosti UTA, ktoré v jedno rovnopise založil žalobca na pojednávaní do súdneho spisu a nedisponuje ich kópiou. Žalobca zvýraznil, že pokiaľ žalovaný po začatí konania vo veci samej nenamietol pri prvom úkone príslušnosť tak Okresného súdu Banská Bystrica, ako aj Okresného súdu Martin, ktorý mu patril, došlo k odstráneniu nedostatku tejto podmienky konania, t.j. došlo ku konvalidácii nedostatku príslušnosti okresného súdu. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem iného, samotný okresný súd v odseku 5. napadnutého uznesenia cituje Čl. 25 Nariadenia č. 1215/2012, ktoré pripúšťa ,,možnosť dohody účastníkov inak“. Podotkol, že žalovaný bol a je výlučne v právnom vzťahu so žalobcom a nie so spoločnosťou UNION TANK Eckstain GmbH & Co. KG tak, ako to uvádzal súd prvej inštancie v odseku 15. predmetného uznesenia. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin sp.zn. 18Cb/40/2018 zo dňa 12.11.2018 (poznámka krajského súdu: žalobca mal zrejme na mysli uznesenie č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie Súčasne žalobca žiadal, aby bola žalovaného uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.
5. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 16.01.2019 (č.l. 149 spisu) bol odvolanie žalobcu doručované žalobcovi (cestou jeho právneho zástupcu - § 110 ods. 1 veta prvá CSP), pričom žalovaný sa do momentu konania a rozhodovania krajským súdom nevyjadril.
6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP postupom bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a napadnuté uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018 zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný .
8. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo napadnuté uznesenie okresného súdu č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018 preskúmavané len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v podanom odvolaní v podaní právneho zástupcu zo dňa 12.12.2018 (č.l. 130 spisu), doručenom prostredníctvom elektronických prostriedkov s KEP.
9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
10. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
11. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, skutočnosťami ktoré predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia a v neposlednom rade odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací súd zistil dôvody pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie za aplikácie § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
12. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
13. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
14. Odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Procesnými podmienkami sú také vlastnosti súdu a strán, ktoré umožňujú dosiahnuť cieľ civilného sporového konania. Na strane súdu patria k týmto podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné sporové konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. K nim patrí jednak právomoc súdu, ale tiež jeho príslušnosť, a to tak vecná, ako aj funkčná a miestna. K podmienkam konania na strane strán patria také ich vlastnosti, ktoré im umožňujú vystupovať v konaní v postavení strán a ktoré im zároveň umožňujú mať subjektívne procesné práva a povinnosti a svojimi úkonmi ich nadobúdať. Ide o procesnú subjektivitu a aj spôsobilosť procesnú. U zástupcov strán prichádza do úvahy spôsobilosť byť zástupcom a nutnosť preukázať oprávnenie na zastupovanie. K tzv. negatívnym procesným podmienkam, či prekážkam, patria prekážka začatého konania (litispendencia) a prekážka veci rozsúdenej (res iudicata). Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak odstrániteľný. Z ustanovenia § 161 CSP vyplýva, ako má súd postupovať v prípade, keď zistí neodstrániteľný alebo odstrániteľný nedostatok niektorej procesnej podmienky. Neodstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, odstránenie ktorého za danej právnej úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého môže súd prispieť za prípadnej súčinnosti niektorej zo strán sporu.
15. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie zastaví.
16. Krajský súd na tomto mieste pripomína, že podľa § 3 CSP v civilnom procese súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 CSP, iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Citované zákonné ustanovenie upravuje prvoradú podmienku konania danosť civilnej právomoci. Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom, aj povinnosťou súdov. Všeobecným normatívnym základom súdnej právomoci sú úpravy článku 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konkrétnym normatívnym základom právomoci súdov činných na civilnom úseku je citovaná úprava § 3 CSP. Právomocou všeobecne sa rozumie oprávnenie toho ktorého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré zákon zveruje do jeho kompetencie. Ustanovenie § 3 CSP vymedzuje právomoc súdov v civilnom procese konkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých (t.j. o sporoch, či iných právnych otázkach z nich vznikajúcich) konajú a rozhodujú súdy, pričom súhrnne ide o vzťahy (veci, nároky) súkromného práva (ius privatum) spravujúce sa princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie ich subjektov. Zisťovanie danosti právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu (materiálnoprávne hľadisko), nie od okolnosti, či predpisom upravujúci vzťah je legislatívnou súčasťou toho, či onoho súkromnoprávneho odvetvia (formálne hľadisko). Nedostatok právomoci súdu treba považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienok konania. 17. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
19. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je výslovne stanoveným odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dostatočne neodôvodniť svoje rozhodnutie.
21. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 CSP). Príkladmo a podporne v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné." Ďalej sa odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010, je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.
22. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti prijaté stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2 a ktorého právna veta znie: ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania vyplýva záver, že k odňatiu možnosti strany konať pred súdom (porušeniu práva na spravodlivý proces) v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu, s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie (podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP) môže dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia okresného súdu nemožno zistiť dôvody, na základe ktorých okresný súd v konkrétnej veci rozhodol.
23. Nadväzne na uvedené možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, poruší právo sporovej strany na spravodlivý proces. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci riadne uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá strana konania možnosť, aby uplatnila svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) došlo k porušeniu
procesných práv strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP.
24. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie, krajský súd teda primárne posudzoval, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie - uznesenie okresného súdu nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, keďže odôvodnenie rozhodnutia, ktorým okresný súd konanie zastavil a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania je predčasné, resp. nedostatočné, pretože sa nezaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré nastali v prejednávanej veci, z ktorého dôvodu úvahy okresného súdu v konečnom dôsledku nebolo možné podľa odvolacieho súdu vyhodnotiť inak, než ako predčasné, čo sa premietlo do ich nepreskúmateľnosti. V tejto spojitosti odvolací súd uvádza, že § 220 ods. 2 CSP je pritom potrebné cez § 234 ods. 2 CSP vzťahovať aj na odôvodnenie rozhodnutia súdu vo forme uznesenia, keďže § 236 CSP otázku náležitostí odôvodnenia uznesenia osobitne nerieši.
25. Ako už bol vyššie uvedené, pre rozhodnutie o zastavení konania bolo určujúcim zistenie, že okresný súd dospel k záveru, že právomoc v prejednávanej veci nie je daná, a to s poukazom na § 9 CSP vo väzbe na § 161 ods. 1, 2 CSP. Súčasne okresný súd dôvodil, že pri určení právomoci, t.j., ktorý súd má spor prejednať a rozhodnúť, vychádzal z Čl. 25 ods. 1 - oddiel 7 Nariadenie č. 1215/2012 a z Dohody o súdnej príslušnosti v bode 20 VOP UTA, podľa ktorého príslušným súdom pre všetky spory z obchodného vzťahu - aj po jeho ukončení - je pre obidve strany Aschaffenburg.
26. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (nariadenie Brusel I bis), je podľa jeho čl. 66 ods. 1 použiteľné na konania začaté dňa 10. januára 2015 a neskôr. Právomoc (resp. medzinárodnú príslušnosť) slovenských súdov je v danej veci potrebné posudzovať podľa Nariadenia Brusel I.
27. Nariadenie Brusel I má aplikačnú prednosť pred pravidlami národného práva (rozsudok SD EÚ z 9. 3. 1978, C-106/77 Amministrazione delle Finanze dello Stato proti Simmenthal SpA).
28. Podľa článku 24 Nariadenia Brusel I okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.
29. Článok 24 Nariadenia Brusel I upravuje medzinárodnú príslušnosť súdov v prípade, kedy súd, na ktorý sa žalobca so svojou žalobou obrátil, síce nie je podľa pravidiel upravených nariadením skutočne súdom príslušným, stáva sa ním však vďaka podriadeniu sa jeho príslušnosti samotným žalovaným tým, že sa konania zúčastní, nevyužijúc právo pri prvom úkone túto nepríslušnosť namietať. Pojem účastníctva obsiahnutý v článku 24 je autonómnym pojmom únijného práva a v súlade s jeho ostatnými jazykovými verziami a judikatúrou Súdneho dvora, je potrebné vykladať ho tak, že sa ním má na mysli aktívna účasť žalovaného na konaní (Šimon, P. In: Drápal a kol., Občanský soudní rád, Komentár, II. díl. C. H. Beck: Praha 2009, s. 2965), okrem situácie, kedy sa žalovaný konania zúčastní len preto, aby namietal jeho nepríslušnosť (rovnako napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR č. k. 30Cdo/4971/2014 z 15. 09. 2015).
30. Výklad vzťahujúci sa na článok 24 nariadenia č. 44/2001 podal Súdny dvor Európskej únie pôvodne ešte v rozsudku z 24. júna 1981, 150/80, Elefanten Schuh GmbH proti Pierre Jacqmain, ECR 1981, (ďalej len „rozsudok Elefanten Schuh"). Hoci ide o výklad článku 18 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský dohovor"), článok 24 Nariadenia Brusel I má rovnaké miesto a plní rovnakú funkciu ako článok 18 Bruselského dohovoru. Tieto dve ustanovenia sú formulované zhodne a považujú sa za rovnocenné (ku vzťahu medzi Bruselským dohovorom a Nariadením Brusel I napr. rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2009, Draka NK Cables a i., C-167/08). Súdny dvor na skúmanú otázku, či sa musí žalovaný vo svojich vyjadreniach obmedziť výlučne na namietanie absencie právomoci, alebo či sa zároveň môže vyjadrovať aj k ďalším skutočnostiam, predovšetkým k samotnej žalobe, v rozsudku Elefanten Schuh uviedol, že hoci existujú rozdiely medzi rôznymi jazykovými verziami článku 18
Dohovoru, pokiaľ ide o otázku, či sa na vylúčenie právomoci dotknutého súdu musí odporca obmedziť iba na namietanie tejto právomoci alebo naopak, či môže dosiahnuť rovnaký účel tým, že namieta právomoc súdu a tiež sa vyjadrí k podstate žalobného návrhu, viac sa k cieľom a k zmyslu Dohovoru približuje druhá možnosť výkladu. Podľa občianskych procesnoprávnych predpisov niektorých zmluvných štátov by bolo v podstate odporcovi, ktorý vznáša výlučne námietku právomoci a žiadne ďalšie, bránené podávať vyjadrenia vo veci samej, ak súd zamietne jeho námietku týkajúcu sa nedostatku právomoci. Výklad článku 18, ktorý by umožnil takýto výsledok, by bol v rozpore s právom odporcu obhajovať sa v pôvodnom konaní, čo je jedným z cieľov Dohovoru. Súdny dvor sa od takto formulovaného záveru doposiaľ neodklonil.
31. Úprava momentu, (do)kedy má byť namietaná nepríslušnosť súdu, závisí na procesných pravidlách každého členského štátu, ktoré sú korigované dvoma zásadami plynúcimi z už citovanej judikatúry SD EU, a to po prvé, že námietka nepríslušnosti nesmie byť prípustná v časovom momente nasledujúcom po tom, ako sa žalovaný už vecne v konaní vyjadril, a po druhé, že procesné právo musí umožniť, aby prvým úkonom v konaní bola takáto námietka (C-150/80 Elefanten Schuh). Príslušnosť procesného súdu je tak založená postupom podľa článku 24 Nariadenia Brusel I tým, že žalovaný sa vyjadril k žalobe bez toho, aby najneskôr s týmto úkonom spojil námietku nedostatku príslušnosti konajúceho súdu (tu rovnako napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 23.9.2008 sp. zn. 29Nd/336/2007, R 14/2009).
32. Konštatuje sa odvolacím súdom, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne, resp. vôbec nevyhodnocoval, s poukazom na vyššie uvedené princípy včasnosť uplatnenia námietky žalovaným.
33. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19.februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody vo vyššie špecifikovaných rovinách, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná, predovšetkým právna otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom.
34. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/40/2018-122 zo dňa 12.11.2018 zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
36. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 37. Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bude za rešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu opätovne vyhodnotiť námietku žalovaného - o nedostatku právomoci okresného súdu, primárne po vyhodnotení v rovine (ne)včasnosti jej uplatnenia a až následne posudzovať jej dôvodnosť a rozhodnúť o nej, za dodržania postupu v zmysle § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP. Súčasne okresný súd tiež neopomenie sa vysporiadať i s celou argumentáciou žalobcu, v podaní právneho zástupcu zo dňa 12.12.2018 (č.l. 130 spisu).
38. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
39. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.