Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-36-2019.pdf
PDF · 140.93 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/36/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: M.I. A.G., H.. XX.XX.XXXX, C.Ý. N. A.G. Č.. XX, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, na ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 635,40 eur a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 13.12.2018 č.k. 12Csp 105/2018 - 98 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 635,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 24.07.2018 do zaplatenia. Určil, že zmluvná podmienka v znení „poplatok za poskytnutie úveru 21 eur“ uvedená v bode 6. Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 25.08.2014 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľná. Ďalej určil, že zmluvná podmienka - Dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 25.08.2014 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z tohto dôvodu neplatnou. Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný dňa 25.08.2014 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere. Na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 630 eur, od ktorej sumy odpočítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 21 eur. Žalovanej vznikol záväzok riadne a včas splácať poskytnutý úver v 30 splátkach vo výške po 41,48 eur mesačne, v ktorej platbe bola zahrnutá mesačná splátka úveru vo výške 25,83 eur a mesačná platba podľa dohody o poskytovaní služieb. Spolu so zmluvou o revolvingovom úvere bola uzatvorená tiež dohoda o poskytovaní služieb, podľa ktorej sa žalobkyňa zaviazala, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu, pričom táto dohoda sa týka poskytnutia balíčka služieb bližšie špecifikovaných v článku II. tejto dohody.
3. Po dôkladnom preštudovaní listinných dôkazov, najmä Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 25.08.2014 sa dospelo k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve absentujú údaje požadované zákonom v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. c), f), j) a k) tohto právneho predpisu.
4. Zmluva neobsahuje povinný údaj, a to údaj o dobe trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Gramatickým výkladom tohto ustanovenia sa dospelo k záveru, že je potrebné rozlišovať pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti úveru“. V danom prípade sa nejedná o totožné pojmy. Zo žiadnych ďalších špecifikácií zmluvných podmienok nevyplýva, aká je doba trvania zmluvy. Pod pojmom doba je potrebné rozumieť dlhší časový úsek, obdobie, ktoré je ohraničené začiatkom a koncom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo povinnosťou žalovaného túto dobu trvania zmluvy v zmluve o úvere uviesť. Pojem „splatnosť úveru (počet splátok)“, ktorý v zmluve o úvere je numeratívne vyjadrený číslom 30, nie je možné stotožňovať s pojmom „doba trvania zmluvy“. V predložených zmluvných dojednaniach je uvedené, že zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú, avšak zmluvné dojednania neboli spotrebiteľom podpísané. Preto na tieto zmluvné dojednania obsahujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy sa nemohlo prihliadať preto, lebo nedošlo medzi zmluvnými stranami k dohode o ich obsahu. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je tiež údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Tento údaj sa podľa vyjadrenia žalovaného vyskytuje len v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, avšak takéto oznámenie nebolo žalovaným na preukázanie svojich tvrdení predložené. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru v zmluve chýba. Zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že v prípade revolvingového úveru nemusí zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru. Označenie tohto údaja v prílohe, na ktorú zmluva o spotrebiteľskom úvere ani neodkazuje, nemôže nahrádzať povinnosť veriteľa uvádzať tento údaj priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko v zmluve je uvedený len počet splátok a absentuje uvedenie dátumu prvej splátky, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu v predmetnom prípade dňa 25.08.2014. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výška a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť.
5. Predložené zmluvné dojednania, v ktorých je uvedený údaj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa nevyhodnotili ako súčasť zmluvy o úvere, pretože tieto nie sú podpísané zmluvnými stranami a ak majú byť medzi zmluvnými stranami záväzné, je potrebné, aby zmluvné strany vyjadrili súhlas so znením takejto listiny práve svojím podpisom, ak táto listina obsahuje povinné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť neobsahuje.
6. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve o revolvingovom úvere neboli uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Ide pritom o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Okrem toho podľa tvrdení žalobkyne, výška RPMN nie je v zmluve uvedená správne, o čom predložila výpočet RPMN urobený kalkulačnou na internetovej stránke, kde ako výšku splátky uviedla sumu 41,48 eur, ktorá je súčtom mesačnej splátky úveru a mesačnej odplaty podľa dohody o poskytovaní služieb. Žalovaný s týmto výpočtom nesúhlasil, pretože odplata v zmysle dohody nemôže byť zarátaná do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Žalovaný nepreukázal, aby v danom prípade mala žalobkyňa možnosť výberu, či predmetnú dohodu podpíše alebo nepodpíše, napriek vyhláseniu, že dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné a nemajú charakter podmienky alebo predpokladu pre uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Za takejto situácie odplata v zmysle dohody o poskytovaní služieb je nákladom, ktorý má byť pri výpočte RPMN vzatý na zreteľ.
7. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným bola aj výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky, pričom v zmluve absentuje uvedenie dňa v mesiaci, kedy nastáva splatnosť jednotlivej splátky, tiež kedy je splatná prvá splátka a kedy posledná, ako aj jej rozloženie na časť istiny, časť úroku a časť poplatku. Žalovaný pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalobkyňa v predmetnom prípade však túto možnosť nemala, keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
8. Žalobkyňa bola na istine úveru povinná zaplatiť žalobcovi sumu 609 eur, teda sumu, ktorá jej bola zo strany žalovaného reálne poskytnutá. Žalobkyňa z titulu poskytnutého úveru uhradila finančné prostriedky vo výške 1.244,40 eur, pričom žalovanému vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré žalobkyni reálne poskytol. Keďže žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila viac ako bola povinná, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 635,40 eur, ktoré musí vydať žalobkyni.
9. Okrem nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobkyňa uplatnila aj nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v bode 6. Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 25.08.2014 a dohody o poskytovaní služieb. Zmluvná podmienka v obdobnom znení používaná zo strany žalovaného už bola rozhodnutiami súdov, a to nielen prvoinštatnčných ale aj súdov odvolacích, určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa. Príkladom na niektoré rozhodnutia poukázala aj žalobkyňa priamo v žalobnom návrhu.
10. Podľa § 298 ods. 2 CSP, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
11. Žalobkyňa svoje právo odvíja od zmluvy, ktorá patrí k spotrebiteľským zmluvám v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tieto zmluvy sú uzatvárané vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Navyše podmienky často ani nie sú individuálne dojednané, ale sú predtlačené a ich obsah spotrebiteľ ovplyvniť vôbec nemôže. Žalovaný ako dodávateľ so žalobkyňou osobitne nevyjednával dojednania o poplatkoch, ak poplatky sú súčasťou formulárových zmluvných dojednaní. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v tomto konkrétnom prípade žalobkyňa nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetných zmlúv ovplyvniť. Žalobkyňa si poplatky osobitne nevyjednala vzhľadom na ich splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto zmluvnej podmienky.
12. Zmluvné podmienky oprávňujúce žalovaného požadovať rôzne poplatky sú neprijateľnými, keď poplatku nezodpovedá žiadne skutočné reálne protiplnenie dodávateľa a takýto poplatok slúži len dodávateľovi. Žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie poplatku za poskytnutie úveru, a taktiež nepreukázal, že by tomuto poplatku zodpovedalo nejaké reálne protiplnenie, preto jeho dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľné v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čoho následkom je jeho absolútna neplatnosť. Súd preto zmluvnú podmienku uvedenú v bode 6. Zmluvy o revolvingovom úvere určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti.
13. Pokiaľ ide o list Národnej banky Slovenska zo dňa 29.01.2016 predložený žalovaným na preukázanie tvrdení, že poplatok za poskytnutie úveru je prípustný a právne dovolený, súd prvej inštancie skonštatoval, že Národná banka Slovenska nie je orgánom, ktorého posúdenie zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je pre všeobecný súd záväzné.
14. Vo vzťahu k dohode o poskytnutí služieb sa skonštatovalo, že táto, hoci bola uzatvorená na samostatnom tlačive, má charakter štandardnej zmluvnej podmienky používanej žalovaným pri uzatváraní zmlúv o revolvingovom úvere so spotrebiteľmi. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dohoda o poskytnutí služby bola uzatvorená na predtlačenom formulári v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere a žalovaný ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania.
15. V danej veci nepostačovalo určiť za neprijateľné len jednotlivé zmluvné podmienky tejto dohody, ale dohodu ako celok. Neprijateľnosť uvedenej dohody o poskytnutí služieb súd videl nielen v samotnom predmete tohto dojednania, v jeho cene, ale aj v okolnostiach uplatňovania tohto dojednania. Dohoda bola podpísaná v deň uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, z čoho je zrejmé, že žalobkyňa ju musela podpísať, ak chcela získať úver, napriek tomu, že o službu nemala záujem. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná. Napriek tomu, že je na samostatnej listine, to nič nemení na závere, že bola vnútená spotrebiteľovi, keď mu bola predložená na podpis spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, pretože spotrebiteľ v žiadnom prípade nemôže mať záujem o takéto služby a žiadať od veriteľa služby vymedzené v dohode.
16. To, že Dohoda o poskytovaní služieb musela byť spotrebiteľom podpísaná v rovnakom čase ako zmluva o revolvingovom úvere, vyplýva aj zo samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, kde v bode 5. a 6. sa uvádza informatívny údaj o mesačnej platbe zahrňajúcej mesačnú splátku s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá. Napriek použitému slovnému výrazu, „ak bude uzavretá“ podľa presvedčenia súdu v praxi žalovaného nenastal prípad, keby dohoda o poskytovaní služieb v prípade uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere uzavretá so spotrebiteľom nebola, pretože ak by Dohoda o poskytovaní služieb uzavretá byť nemusela a jej uzavretie by bolo dobrovoľné, je úplne nadbytočné v zmluve o revolvingovom úvere uvádzať akýkoľvek informatívny údaj o platbe zahrňujúcej aj platbu v zmysle takej dohody.
17. Tvrdenie žalovaného, že dohoda o poskytovaní služieb je samostatným právnym úkonom neobstojí, pretože ak by skutočne malo ísť o odplatu za poskytnuté služby, tá by mala byť rovnaká v každej jednej veci a je nelogické, aby závisela od výšky úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Žalovaný vo svojom potvrdení o prehľade platieb k zmluve, ktoré predložila žalobkyňa, nerozlišuje plnenia žalobkyne na plnenie povinnosti splatiť úver vo výške mesačnej splátky úveru a na plnenie odplaty v zmysle dohody o poskytnutí služieb. Z toho je zrejmé, že žalovaný vždy voči žalobkyni evidoval len jednu pohľadávku bez rozlíšenia, či ide o splátku úveru alebo o splátku odplaty za balíček služieb podľa dohody o poskytovaní služieb.
18. Z obsahu žaloby ako aj z obsahu dohody vyplynulo, že uvedená podmienka sa uplatní aj vtedy, ak spotrebiteľ počas trvania zmluvného vzťahu uvedené služby nevyužije, pričom žalovanému pri nevyužití uvedenej služby nevzniká povinnosť zaplatenú odplatu spotrebiteľovi vrátiť. Žalovaný ako veriteľ si odplatu vyúčtováva v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere a v čase uzatvorenia dohody bez ohľadu na to, či žalobkyňa ako dlžník bude mať o takéto služby záujem alebo nie, resp. či jej budú poskytnuté alebo nie. Žalovaný za odplatu v skutočnosti neposkytuje služby, pretože týmito takzvanými službami označuje svoje evidenčné a administratívne úkony. V súvislosti s odkladom splatnosti splátok ide iba o hypotetickú možnosť požiadať o odklad splátok. Žalobkyňa má hradiť mesačnú odplatu bez ohľadu na to, či túto hypotetickú možnosť, už aj vzhľadom na podmienky, ktoré žalovaný stanovil pre možnosť odkladu splatnosti splátok (dlhodobá práceneschopnosť, strata zamestnania, úmrtie manžela, či príbuzného v priamom rade), dlžník využije alebo nevyužije. Nepochybne minimálne odplata za poskytovanie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok v dohode o poskytovaní služieb predstavuje peňažný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané
a služba v skutočnosti bola len záujmom dodávateľa. Tiež je potrebné dodať, že aj odplata ako taká je neprimerane vysoká, keďže dosahuje 77,09 % poskytnutého úveru (469,50 eur). V danom prípade je pri mesačnej odplate 15,65 eur za službu informovania o zostávajúcich záväzkoch, poskytnutie informácie pred splatnosťou splátky a o prijatí platby nepomer jednoznačný.
19. Celá konštrukcia služieb tak ako je uvedená v dohode je neprijateľná, výrazne zhoršujúca postavenie spotrebiteľa, a preto ako neprijateľná je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Preto súd prvej inštancie celú dohodu o poskytnutí služieb uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a z tohto dôvodu za neplatnú.
20. Ak v individuálnom spore je rozhodnuté o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ide o vyriešenie sporu medzi konkrétnym dodávateľom a spotrebiteľom bez uvedenia povinnosti dodávateľa zdržať sa ďalšieho používania tejto podmienky. Napriek tomu však prichádza do úvahy precedentný charakter takéhoto rozsudku, keď v iných sporoch medzi spotrebiteľom a dodávateľom procesný útok, resp. procesná obrana môžu byť založené na inom rozsudku súdu, ktorý sa týkal rovnakej veci. Aj keď sa v rozsudku, ktorý sa týka individuálneho sporu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nezakazuje ďalšie použitie dotknutej zmluvnej podmienky, táto povinnosť dodávateľovi vyplýva z hmotnoprávneho ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka. Ak si dodávateľ v súdnom spore používanie problémovej klauzuly neobháji, je povinný bez ďalšieho zdržať sa jej ďalšieho používania vrátane uplatňovania plnení z takejto klauzuly. Takýto zákaz explicitne vyplýva z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka.
21. Vo veci bolo zistené, že žalovaný bol stranou vo viacerých súdnych sporoch, v ktorých všeobecné súdy určili zmluvné podmienky týkajúce sa poplatku za poskytovanie úveru, ako aj dohody o poskytnutí služieb za neprijateľné, no napriek tomu žalovaný aj naďalej využíva tieto neprijateľné podmienky proti svojim dlžníkom.
22. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
23. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
24. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Ako dôvod uviedol, že výrok o uložení povinnosti žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie bol odôvodnený tým, že úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročným, pretože zmluva neobsahuje údaj o adrese predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, správne určenú RPMN, predpoklady použité na výpočet RPMN a členenie splátky na časť istina, úrok a iné poplatky a súd prvej inštancie pred rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke uprednostnil záver občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove.
25. Pokiaľ ide o záver o neuvedení adresy predávajúceho, konajúci súd rozhodol spôsobom porušujúcim zákon č. 129/2010 Z.z. Zo zákona vyplýva, že predávajúci a veriteľ nie sú synonymá a teda nejde o rôzne termíny označujúce ten istý subjekt. Tento údaj sa objektívne ani v zmluve uviesť nemôže, nakoľko predávajúci v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. nie je veriteľom. Ide o iný subjekt odlišný od veriteľa a považuje sa zaň taká osoba, ktorá spotrebiteľovi poskytuje tovar alebo služby a ktorých cena je financovaná prostredníctvom spotrebiteľského úveru.
26. Čo sa týka predpokladov použitých na výpočet RPMN, tieto sa uvádzajú priamo v bode 6. zmluvy, a to výška úveru, počet splátok a výška splátky. Konajúci súd sa neoboznámil s tým, ako sa RPMN určuje v zmysle zákona, čiže logicky ani nemôže dospieť k záveru, že sa v zmluve neuvádzajú tie predpoklady, na základe ktorých sa RPMN počíta. Nezákonným je aj záver o tom, že RPMN je nesprávne určená. RPMN sa neurčuje podľa internetovej kalkulačky. Zákon č. 129/2010 Z.z. neobsahuje ustanovenie, že na výpočet sa použije výpočet podľa rozsudku ani nešpecifikovanej internetovej kalkulačky. To, či spĺňa parametre zákonného spôsobu určovania a výpočtu RPMN, rozsudok neuvádza. Podľa odôvodnenia rozsudku odplata v zmysle dohody o poskytovaní služieb je nákladom, ktorý má byť zarátaný do výpočtu RPMN. V rozsudku však absentuje akýkoľvek záver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, o ktorý sa súd opiera. Okrem toho súd dohodu označuje za neplatnú, čo logicky vylučuje zaradenie uvedených nákladov, pretože do výpočtu RPMN vstupujú náklady z platných ustanovení.
27. Postup súdu v súvislosti s členením splátky je okrem nezákonnosti založený aj na absolútnej nepredvídateľnosti. Žiadne stanovisko občianskoprávneho kolégia nie je verejne dostupné, pred vydaním rozhodnutia nebol známy jeho obsah a teda žalovaný ani nemal možnosť sa s jeho závermi oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Vzhľadom na obsah tohto stanoviska tvrdí, že ide o obsahovo nesprávne závery odporujúce nielen súdnej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Súdneho dvora Európskej únie. V stanovisku sa tvrdí, že prijatie výkladu nepožadujúceho rozčlenenie splátky aj pred účinnosťou zákona č. 279/2017 Z.z. odporuje zákazu eurokonformného výkladu contra legem. Už toto je prvý, minimálne sporný, ak nie rovno nesprávny záver. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku, by nemala žiadny význam, keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť uvedená v zmluve. Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, aj s využitím výkladových metód teleologického výkladu práva, prípadne teleologickej redukcie, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Z toho potom logicky plynie, že znenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. je dôsledkom nedokonalosti implementačnej činnosti a jeho výklad by mal byť v súlade s výkladom Smernice 2008/48/ES, ktorý práve prezentoval únijný súd v rozhodnutí C-42/15. Takýto výklad totiž nie je výkladom contra legem, teda nepopiera účel zákona, ale vo svojej podstate ide o použitie obmedzujúcej podoby nepriameho účinku.
28. Rozsudok zjednodušujúco a nepreskúmateľne uvádza, že poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľný, lebo nemá reálne protiplnenie. Tomuto odporuje výsledok dokazovania, z ktorého vyplýva, že k poskytnutiu úveru došlo. Označenie protiplnenia vyplýva z označenia poplatku, jeho názvu. Súd prvej inštancie sa ani nevyporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorou poukazoval na právnu úpravu poplatkov súvisiacich so spotrebiteľským úverom a na to, že právnou úpravou sa zaviedol stav zakazujúci konkrétne poplatky. Prijatím zákona č. 132/2013 Z.z. sa vytvorila relatívne ucelená úprava poplatkov voči bankám, stavebným sporiteľniam a iným poskytovateľom úverov a zároveň aj jej obsah bol vymedzený pomerne presne. Prijatá právna úprava predstavuje tak aj vytvorenie určitého rámca právnej istoty pre všetkých účastníkov dotknutých právnych vzťahov.
29. Výrokom o určení, že zmluvná podmienka - dohoda o poskytovaní služieb je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z tohto dôvodu neplatnou, súd prvej inštancie prekročil rozsah žaloby bez toho, aby žalovanému umožnil sa k zamýšľanému posudzovaniu vyjadriť.
30. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
31. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré ho v plnom rozsahu odkazuje, s výnimkou záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku absencie adresy predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Pokiaľ ide o adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, uvedená náležitosť vyplývajúca z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sa týkala len tzv. viazaných úverov, teda tých, ktoré sú určené na financovanie kúpy hnuteľnej veci, zaplatenie za tovar alebo poskytnutie služby. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy rozlišuje medzi „predajcom“ a „veriteľom“. Pojem „veriteľ“ bol presne uvedený v ust. § 2 písm. b) uvedeného zákona. Termín „predajca“ sa nepoužíva ako jeho synonymum, pretože tento pojem je v zákone výslovne uvedený len pri tzv. viazanom úvere (§ 15 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Z obsahu zmluvy zo dňa 25.08.2014 nevyplýva, aby táto mala charakter zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere. Napriek uvedenému je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
32. Za správny je potrebné považovať záver, podľa ktorého zmluva neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
33. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy.
34. S neuvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 spája následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
35. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva ďalšia podstatná skutočnosť majúca vplyv na správnosť v zmluve uvedenej ročnej percentuálnej miery nákladov. V prípade úveru vo výške 630 eur suma 21 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru mala byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalobkyni teda bol poskytnutý úver v skutočnosti nie vo výške 630 eur, ale vo výške 609 eur. Ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
36. Ako to už bolo skôr konštatované, zo strany žalovaného došlo k poskytnutiu úveru nie vo výške 630 eur, ale len vo výške 609 eur. Vo vzťahu k úveru vo výške 609 eur však žiadna písomná zmluva uzatvorená nebola. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Dôsledkom nedodržania písomnej formy vyplývajúcej z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy je to, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
37. Pokiaľ ide o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, toto vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
38. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.
39. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
40. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
41. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.
42. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
43. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa
len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48). Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia smernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.
44. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č. 258/2001 Z.z. V dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.
45. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát zákonom č. 129/2010 Z.z., ale v zákone č. 258/2001 Z.z.
46. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č. 568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm. a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.
47. Čo sa týka ďalšej náležitosti zmluvy o úvere predpokladanej ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ktorou je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k tejto je potrebné dodať, že požiadavka Smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia Smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
48. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Aj s neuvedením vyššie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, v ust. § 11 ods. 1 písm. a) spájal sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
49. Vo vzťahu k náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, je potrebné dodať, že žalovaný záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu tejto náležitosti vo svojom opravnom prostriedku vôbec nespochybňuje.
50. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na prekročenie rozsahu žaloby. Takéto prekročenie by nebolo možné len vtedy, ak súd prvej inštancie bol viazaný rozsahom uplatneného nároku. V prejednávanej veci bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, a to aj z titulu plnení realizovaných na základe dohody o poskytovaní služieb. Ustanovenie § 298 CSP umožňovalo súdu v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. Takáto možnosť bola daná aj vtedy, ak na základe takej zmluvnej podmienky bola uložená povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie. Prvoinštančný súd teda aj bez návrhu žalobkyne mohol určiť, že zmluvná podmienka - dohoda o poskytovaní služieb je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z tohto dôvodu neplatnou. Prekročenie rozsahu žalobou uplatneného nároku teda nepredstavuje vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
51. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
52. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej žalobkyni v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
53. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).