Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-43-2019.pdf
PDF · 124.93 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/43/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu K. Z., J.. XX.X.XXXX, E. XXXX/XX, XXX XX G., právne zastúpený JUDr. Alojz Naništa, advokát, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovanému Š. K., J.. X.X.XXXX, N. XXX, XXX XX S., právne zastúpený advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., Cimborkova 13, 040 01 Košice, o zaplatenie 36.513,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 05.12.2018 č.k. 5C 33/2016 - 161 takto jednohlasne
rozhodol:
Návrh na prerušenie konania zamieta.
Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť 36.513,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 2.3.2016 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25,50 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorú podal na tunajšom súde dňa 25.1.2016 domáha, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 36.513,31 eur, úroky z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 36.513,31 eur od 1.3.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania titulom nevrátenia pôžičiek. Žalobu žalobca odôvodňuje tým, že so žalovaným uzavrel dňa 7.6.2006 písomnú zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo zapožičanie sumy 600.000,- Sk / 19.916,35 eur/ a sumy 500.000,- Sk /16.596,96 eur/. Finančnú hotovosť 600.000,- Sk vyplatil žalovanému ako dlžníkovi v hotovosti dňa 16.1.2006 a dňa 7.6.2006 mu vyplatil sumu 500.000,- Sk, s tým, že žalovaný sa zaviazal podľa čl. II Zmluvy požičanú sumu vrátiť žalobcovi v mesačných splátkach po 5.000,- Sk /165,97 eur/ počnúc mesiacom január 2007 do úplného vyrovnania. Išlo o bezúročnú pôžičku. Poukázal na to že v zmluve v čl. III. zo dňa 7.6.2006 sa so žalovaným dohodli, že v prípade nezaplatenia pravidelnej mesačnej splátky počnúc mesiacom január 2007, sa uvedené konanie dlžníka považuje za podstatné porušenie zmluvy o pôžičke a veriteľ je oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy a požadovať splatenie zostatku pôžičky naraz. Týmto sa stane dlh okamžite splatným a dlžník stráca výhodu splátok. Poukazuje žalobca ďalej na to, že žalovaný zmluvu podpísal a jeho podpis bol úradne overený dňa 16.6.2006 na notárskom úrade JUDr. S. I.. Žalobca tvrdil, že žalovaný neuhradil ani jednu splátku, na
základe čoho žalobca pristúpil dňa 28.2.2007 k odstúpeniu od zmluvy s platnosťou od 1.3.2007, kedy sa podľa žalobcu stal celý dlh splatným. Žalobca ďalej poukazuje na č. IV Zmluvy o pôžičke s tým, že žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške 1.100.000,- Sk /36.513,31 eur/ čo do dôvodu a výšky v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a že to znamená, že sa právo žalobcu na uplatnenie pohľadávky premlčí až 16.6.2016 podľa § 110 ods. 1 OZ. Žalobca si uplatňuje aj úrok omeškania odvolávajúc sa na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, počnúc dňom 1.3.2007.
3. Žalovaný sa k veci vyjadril písomne dňa 22.6.2016 ( po doručení žaloby s prílohami dňa 1.3.2016 ). Uviedol, že žalobu považuje v celom rozsahu za nedôvodnú a žalovaný nárok za neopodstatnený. Popiera, aby pristúpil k podpísaniu zmluvy o pôžičke zo dňa 7.6.2006 alebo, žeby vedel o existencii takejto zmluvy pred začatím tohto konania. Popiera tiež, aby mu žalobca takúto sumu prenechal ( 500.000,- Sk a 600.000,- Sk ). Vierohodnosť zmluvy o pôžičke spochybňuje aj skutočnosť, že z písomného vyhotovenia zmluvy vyplýva, že bola podpísaná dňa 7.6.2006 tak, ako je to uvedené v zmluve v jej záverečných ustanoveniach. Aj žalobca udáva, že sa jedná o zmluvu zo dňa 7.6.2006. Zároveň však zmluva obsahuje notárske osvedčenie pravosti podpisov, kde sa uvádza, že ju osobne podpísal pred povereným pracovníkom notára dňa 16.6.2006. Keďže sa má jednať o poskytnutie pôžičky z roku 2006 a žaloba bola podaná dňa 25.1.2016, vznáša týmto aj námietku premlčania. V dôsledku premlčania nároku ( aj keby bol dôvodný, čo popiera ) nemožno žalobcovi nárok priznať. Navrhuje žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
4. Na pojednávanie vo veci konané 14.11.2018 sa dostavili žalobca, právny zástupca žalobcu a právny zástupca žalovaného, ktorý ospravedlnil neúčasť žalovaného, o odročenie pojednávania nežiadal. Súd preto v zmysle § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti; prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého dňa 16.6.2006 bola žalobcom a žalovaným podpísaná listina označená ako Zmluva o pôžičke uzavretá podľa ust. § 657 a nasl. OZ s tým, že pravosť vlastnoručných podpisov žalobcu a žalovaného bola overená pred Notárskym úradom JUDr. S. I. v G. a bolo im pridelené poradové číslo Centrálnym registrom osvedčených podpisov O XXXXXX/XXXX ( žalobca ) a O XXXXXX/XXXX ( žalovaný ). Zmluvu podpísal žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník. Z obsahu listiny vyplýva, že veriteľ poskytol dlžníkovi v hotovosti sumu 600.000,- Sk dňa 16.1.2006 a sumu 500.000,- Sk dňa 7.6.2006 ( bez úročenia ). Sumu 1.100.000,- Sk sa dlžník zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 5.000,- Sk počnúc mesiacom 01/2007 v hotovosti k rukám veriteľa, najneskôr k 20.dňu príslušného mesiaca. O prevzatí pôžičky v uvedenej sume svedčí jednak zhodné písomné potvrdenie strán sporu a to ich vlastnoručným podpisom na predmetnej zmluve, rovnako tomu jednoznačne svedčia aj výpovede v konaní vypočutých svedkov, ktorí zhodne potvrdili prevzatie oboch súm pôžičky žalovaným v mesiaci 01/2006 a 06/2006. V čl. III Zmluvy o pôžičke sa zmluvné strany dohodli na tom, že v prípade nezaplatenia pravidelnej mesačnej splátky 5.000,- Sk počnúc mesiacom január 2007 (uvedené konanie dlžníka strany považujú za podstatné porušenie tejto zmluvy) podľa čl. II. tejto zmluvy je veriteľ oprávnený 1/ odstúpiť od tejto zmluvy a 2/ požadovať splatenie zostatku pôžičky naraz, teda zostatok dlhu pri naplnení podmienky nezaplatenia aspoň jednej pravidelnej mesačnej splátky sa stáva okamžite splatný a dlžník stráca výhodu splátok. V čl. IV Zmluvy o pôžičke dlžník ( pozn. jednostranne ) výslovne uznáva svoj dlh voči veriteľovi vo výške 1.100.000,- Sk čo do dôvodu z poskytnutia pôžičky podľa tejto zmluvy. V čl. V Zmluvy o pôžičke oi. je uvedené, že táto zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom jej podpísania zmluvnými stranami a účastníci si zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísali. Vedomosť o podpise Zmluvy o pôžičke mali rovnako aj vypočuté svedkyne p. Z. ( ako sestra žalovaného, manželka žalobcu ) a p. K. ( bývala manželka žalovaného ). Už aj z pohľadu blízkeho vzťahu medzi žalovaným a svedkyňami v tom čase ( pri p. Z. naďalej ) je možné ich tvrdeniam prisvedčiť, rovnako ako vo vzťahu k prevzatiu súm pôžičky žalovaným, teda k reálnemu odovzdaniu pôžičky žalobcom. Súd v tomto neprihliadol na námietku žalovaného, že svedkovia sú blízkymi osobami žalobcu, nakoľko p. Z. je sestrou žalovaného, teda osobou blízkou aj žalobcovi aj žalovanému. P. K. bola osobou blízkou tak žalovaného, ako aj žalobcu, po rozvode manželstva so žalovaným sa tieto vzťahy stali skôr vzťahmi formálnymi v rovine ,, poznáme sa, pozdravíme sa ,,. Svedkovia vypovedali len to, čo vnímali svojimi zmyslami. P. Z. mohla vidieť druhé odovzdávanie peňazí cez pootvorené dvere z vedľajšej kancelárie. Inak si jej tvrdenia s ostatnými tvrdeniami svedkov nerozporujú. Svedok I. vypovedal tiež len to, čo vnímal z pozície osoby, ktorá sa nachádzala v miestnosti, kde došlo k odovzdaniu peňazí. Teda neboli zistené také okolnosti,
resp. ktoré ani neboli tvrdené, ktoré by diskvalifikovali výpovede svedkov tak, aby na nich nebolo možné prihliadať, naviac nie sú v rozpore s ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi.
6. Súd vec právne posúdil podľa čl. 11 ods. 4, čl. 15 Základných princípov CSP, § 215 CSP, § 488, § 489, § 498, § 657, § 558, § 559, § 565, § 101, § 103, § 107 ods. 1, 2, 3, § 110, § 117, § 48 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a dospel k nasledovným záverom.
7. Ako vyplýva z ust. § 657 OZ podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú : 1/ prenechanie veci ( reálnym odovzdaním ), 2/ druhové určenie veci, 3/ povinnosť vrátiť vec, 4/ určenie času vrátenia. Teda v tomto konkrétnom prípade súd dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonom stanovené podstatné náležitosti právneho úkonu - zmluvy o pôžičke: 1/ reálne odovzdanie sumy 1.100.000,- Sk dňa 16.1.2006 ( 600.000,- Sk ) a 7.6.2006 ( 500.000,- Sk ), 2/ druhové určenie veci - peniaze ( odovzdané veriteľom aj povinnosť vrátiť dlžníkom tú istú vec, teda peniaze ), 3/ povinnosť vrátiť vec ( sumu 1.100.000,- Sk ) zakotvená v čl. II zmluvy o pôžičke, 4/ určenie času vrátenia veci zakotvená rovnako v čl. II zmluvy o pôžičke s následkami neplnenia splátok podľa čl. III Zmluvy o pôžičke. Z uvedeného vyplýva, že proces kontraktácie zmluvného vzťahu ( podľa ust. § 43 a nasl. OZ v spojení s ustn. § 657 OZ ) bol ukončený najneskôr ku dňu 16.6.2006, teda v deň podpisu zmluvy na Notárskom úrade. Týmto dňom boli splnené všetky zákonom stanovené podstatné náležitosti právneho úkonu aj napriek skutočnosti, že došlo k odovzdaniu peňazí skorším dňom. Teda medzi stranami sporu došlo k uzavretiu platného právneho úkonu - zmluvy o pôžičke. Zmluva je síce datovaná dňom 7.6.2006, avšak dôležitý je dátum jej podpísania oboma zmluvnými stranami, ako je vyššie uvedené. Naviac už aj v čase 7.6.2006, ako aj dňa 16.6.2006 si musel byť dlžník - žalovaný vedomý skutočnosti, že peniaze mu boli reálne odovzdané a že ich bude musieť vrátiť späť veriteľovi. Preto v tomto súd nemohol prihliadať na námietky žalovaného.
8. Prevzatím sumy pôžičky teda na povinnej strane vznikol dlh, ktorý je dlžník povinný vrátiť v určenej lehote. Po uplynutí lehoty, ak dlžník svoj záväzok dobrovoľne neplní, je dlh splatný a veriteľ je oprávnený domáhať sa svojho nároku na súde. Uznanie dlhu dlžníkom voči veriteľovi nezakladá žiaden nový záväzok alebo povinnosť voči veriteľovi, je len prehlásením o existencii dlhu, ktorý reálne vznikol už prevzatím samotnej požičanej sumy. Určením lehoty na plnenie v zmluve dlžník vyjadruje svoj úmysel a zároveň povinnosť prevzatú dlžnú sumu v tejto lehote vrátiť. V prípade nedobrovoľného plnenia v určenej lehote, dlh tým nevzniká, existuje od začiatku zmluvného vzťahu, stáva sa však splatným, čo dáva právo veriteľovi vymáhať svoju pohľadávku. Obdobne ( avšak vo vzťahu k uznaniu dlhu formou notárskej zápisnice ) sa vyjadril aj Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 23.11.2016 vo veci sp. zn. 26CoE/49/2016 ( súdu známe z úradnej činnosti).
9. V zmysle ust. § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Veriteľ môže s dlžníkom uzavrieť dohodu o tom, že mu pohľadávku zaplatí v splátkach, ktorých výšku a podmienky splácania dohodnú ( vyplýva z čl. III prvý odsek Zmluvy o pôžičke ). Ak bolo v dohode účastníkov určené, že pri nesplnení niektorej splátky nastane splatnosť celej pohľadávky (príp. zvyšku nezaplatenej pohľadávky), veriteľovi vzniká právo uplatňovať voči dlžníkovi celú pohľadávku (resp. jej nezaplatený zvyšok) v prípade, keď dlžník nedodržal dohodu o včasnom plnení dohodnutých splátok. Ak pri nezaplatení niektorej splátky veriteľ nevyužije svoje právo a neoznámi dlžníkovi alebo neuplatní na súde najneskôr do splatnosti najbližšej splátky, že trvá na zaplatení celej pohľadávky, a medzitým dlžník zaplatí ďalšiu splátku riadne a včas, veriteľ po zaplatení ďalšej splátky už svoje právo nemôže využiť. Môže vymáhať len nezaplatenú splátku. Právo žiadať zaplatiť celú pohľadávku by veriteľovi vzniklo opäť, ak dlžník znova porušil svoju povinnosť.
10. Na základe vyššie uvedeného ( bod 37-38 ) má súd zato, že stranám sporu nič nebránilo uzavrieť dohodu o splácaní dlhu v splátkach s následkami podľa cit. ust. § 565 OZ uvedenom v čl. III. Zmluvy. Rovnako nič nebránilo žalovanému jednostranným právnym úkonom uznať dlh, ktorý mu reálne vznikol odovzdaním peňazí, tak ako súd konštatuje vyššie. Dohoda ako aj uznanie dlhu v Zmluve o pôžičke tak predstavujú platné právne úkony spĺňajúce všetky podmienky uvedené v ust. § 656 OZ a § 558 OZ. Súd nezistil, aby tieto dojednania boli neplatnými právnymi úkonmi, tak ako sa snažil prezentovať v rámci svojej procesnej obrany žalovaný. Žalobca ako veriteľ si uplatnil svoje právo na zaplatenie celej požičanej sumy podaním žaloby na súde dňa 25.1.2016, teda po splatnosti splátky splatnej dňa 20.1.2016 ( pozn. 109.splátka ) v lehote do splatnosti ďalšej splátky, teda včas. Podľa názoru súdu
teda nastala splatnosť celého dlhu uplatnením nároku žalobcu na súde. Naviac súd dodáva, že zosplatnenie celého dlhu žiadnym spôsobom nesúvisí s dojednaním o odstúpení od zmluvy, resp. vôbec na tento inštitút nie je viazané ( viď ust. § 656 OZ ). Preto ani v tomto súd nemohol prihliadať na námietky žalovaného. V tomto súd neprihliadal ani na námietku žalovaného, že v tomto prípade nemožno vykladať obsah zmluvy v jeho neprospech, aj napriek tvrdenému vyhotoveniu zmluvy žalobcom, nakoľko podľa názoru súdu obsah zmluvy je jasný, určitý a zrozumiteľný. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014 : ,, Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu."
11. Vzhľadom na vyššie zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že zmluva o pôžičke, dojednanie o zosplatnení dlhu podľa § 656 OZ a jednostranné uznanie dlhu žalovaným sú platnými právnymi úkonmi v zmysle cit. ust. Občianskeho zákonníka a teda na ich základe je žalovaný povinný plniť dlh žalobcovi.
12. Vzhľadom k uvedenému sú zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 36.513,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne ( úroková sadzba ECB vo výške 0,05 % ) od 2.3.2016 do zaplatenia, keďže žalovaný je naďalej v omeškaní s jej zaplatením, podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a 10c/ nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Avšak počiatok omeškania súd určil až dňom nasledujúcim po doručení návrhu s prílohami žalovanému ( dňa 1.3.2016, o čom svedčí doručenka o prevzatí v súdnom spise ), nakoľko až jeho doručením sa žalovaný preukázateľne dozvedel o zosplatnení celého dlhu žalobcom a povinnosti ho zaplatiť. Zaslanie, resp. doručenie výzvy žalovanému zo dňa 28.11.2014 nebolo súdu žiadnym spôsobom preukázané. Vzhľadom k uvedenému súd žalobu v prevyšujúcej časti ( čo do počiatku omeškania ) zamietol.
13. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 CSP tak, že priznal čiastočne nárok na ich náhradu úspešnejšiemu žalobcovi. V časti o zaplatenie istiny vo výške 36.513,31eur , úrokov z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 36.513,31 eur od 2.3.2016 kapitalizovaného ku dňu vyhlásenia rozsudku, t.j. ku dňu 5.12.2018 t.j. vo výške 8.117,35 eur, celkom vo výške 44.630,66 eur mal žalobca úspech. Naopak neúspešný bol v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 36.513,31 eur od 1.3.2007 do 1.3.2016, celkom vo výške 26.486,10 eur. V konečnom dôsledku bol teda žalobca v konaní úspešný v časti o zaplatenie 44.630,66 € a neúspešný v časti o zaplatenie 26.486,10 €, čo je v percentuálnom vyjadrení pomer úspechu a neúspechu žalobcu 62,75% : 37,25%. Keďže žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, t.j. 25,50% (od úspechu žalobcu vo výške 62,75 % súd odrátal úspech žalovaného vo výške 37,25%), súd preto náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov tohto konania v rozsahu 25,50 %.
14. Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému týmto rozsudkom určil v súlade s § 232 ods. 3 CSP.
15. K ďalším námietkam žalovaného, že: 1/ zmluvu neuzavrel, resp. nepodpísal súd dodáva, že jeho tvrdeniu nemožno prisvedčiť / okrem uvedeného vyššie - od bod č. 35 a nasl. / s poukazom na skutočnosť, že z doložky pripojenej k zmluve vyplýva, že zmluvu dňa 16.6.2006 žalovaný vlastnoručne podpísal a pravosť jeho podpisu na zmluve bola overená zákonným spôsobom pred povereným pracovníkom notárky JUDr. S. I. a bol zaregistrovaný v Centrálnom registri podpisov pod č. O XXXXXX/XXXX. Naviac listinu, ktorú oi. vlastnoručne podpísal aj žalobca bola u notára označená ako zmluva o pôžičke. Uvedené vyplýva zo samotnej zmluvy o pôžičke a z oznámenia notárky zo dňa 7.2.2018. V tomto súd nemá dôvod pochybovať o hodnovernosti údajov udávaných notárom ako osoby verejne činnej, ktorá vykonáva činnosti vymedzené právnymi predpismi ( najmä v tomto prípade Notársky poriadok ) na základe splnomocnenia štátom, pokiaľ v konaní nebol preukázaný opak. V tejto situácii je dôkazná povinnosť preukázania opaku na žalovanom a v tomto smere žalovaný neoznačil ani nepredložil dôkazy svedčiace o opaku. Naviac v ten istý deň, teda 16.6.2006 žalovaný ( ako konateľ obch. spol. STAVEX, s.r.o. a
ako súkromný podnikateľ ) totožným spôsobom u notára vlastnoručne podpísal aj listiny - vyhlásenia o neevidovaní žiadnych pohľadávok ani iných majetkových práv z obchodného styku voči obch. spol. PAM-STAV, s.r.o. a súkromnému podnikateľovi K. Z. ( žalobca ). Listinám bolo pridelené poradové číslo Centrálnym registrom osvedčených podpisov O XXXXXX/XXXX a O XXXXXX/XXXX. Rovnako sa jednalo o listiny datované dňom 7.6.2006, podpísané dňa 16.6.2006 ( teda rovnako ako pri zmluve o pôžičke ). Skutočnosť, že podpisom na listinách podpisovaných žalovaným dňa 16.6.2006 boli pridelené rôzne čísla, teda nie v poradí po sebe, je bez právneho významu. Overovaným podpisom prideľuje čísla Centrálny register podpisov nezávisle od činnosti a vôle notára a uvedené notár žiadnym spôsobom nemohol a ani nemôže ovplyvniť. Námietky žalovaného v tomto smere sú len námietkami v rovine dohadov smerujúce k spochybneniu nároku uplatneného žalobcom. Na uvedenom názore súdu nemení nič ani námietka žalovaného, že zmluvu nemá k dispozícii. 2/ peniaze od žalobcu neprevzal súd dodáva, že prevzatie peňazí spolu v sume 1.100.000,- Sk vyplýva tak zo samotného obsahu predloženej zmluvy o pôžičke a výpovedí žalobcu a vypočúvaných svedkov. Každý svedok ( bez ohľadu na námietky žalovaného, že si majú ich výpovede odporovať, pričom súd nedospel k záveru, aby to tak bolo, okrem drobných detailov, ktoré sú úplne bez právneho významu k predmetu konania - napr. dvere pootvorené, dvere zatvorené a pod. a to už aj s ohľadom na odstup času si svedkovia ani na také detaily spomenúť nemusia; pričom súd poznamenáva, že v takom zmysle aj bolo svedkami vypovedané ) potvrdil reálne prevzatie tej - ktorej časti finančných prostriedkov. Naviac z obsahu predloženej zmluvy o pôžičke jednoznačne vyplýva, že žalovaný reálne prevzal od žalobcu dňa 16.1.2006 v hotovosti sumu 600.000,- Sk a dňa 7.6.2006 sumu 500.000,- Sk. Súd si nevie predstaviť, aby žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke a pravosť podpisu overil pred notárom bez toho, aby v zmluve tvrdené skutočnosti neboli pravdivé a ak by peniaze neprevzal. K výpovediam svedkov ešte súd dodáva, že tieto vôbec nie sú v rozpore s inými vykonanými dôkazmi a tvrdeniami žalobcu. 3/ zmluva je datovaná dňom 7.6.2006 a podpísaná dňa 16.6.2006 súd udáva, že uvedené nemá žiaden vplyv na platnosť zmluvy o pôžičke. Je v praxi pomerne bežné, že zmluvy sú datované jedným dátumom a proces kontraktácie je zavŕšený až následne podpisom zmluvy napr. pred notárom, teda, že zmluva je podpísaná neskôr bez toho, aby bol upravený v textu udávaný dátum. 4/ súd vykonával dokazovanie výsluchom svedkov nehospodárne a mal žalobu zamietnuť pre vznesenú námietku premlčania súd dodáva, že povinnosťou strán je označiť a preložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd v rámci procesného postupu dokazovania za účelom zisťovania skutkového stavu posúdi, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie. Naviac v rámci predbežného právneho posúdenia veci súdom sa súd opakovane vyjadril, že predbežne námietke premlčania nemožno vyhovieť a že za účelom zistenia reálneho odovzdania pôžičky - peňazí je nutné dokazovanie vykonať aj týmto spôsobom a tým posúdiť platnosť zmluvy o pôžičke, vyhlásenia o uznaní dlhu a pod.. 5/ nebol predložený originál zmluvy o pôžičke súd dodáva, že súdu bolo predložené vyhotovenie zmluvy o pôžičke s doložkou osvedčenia, že táto listina doslovne súhlasí s predloženým originálom ( § 56 a § 57 Notárskeho poriadku ). Teda bol predložený hodnoverný dôkaz o existencii zmluvného vzťahu, rovnocenný originálu zmluvy. 6/ si rozporuje tvrdenie žalobcu a svedkov, kedy sa zmluva podpisovala u notára, súd udáva, že výpovede svedkov podporujú len tvrdenie žalobcu, že zmluva sa podpisovala neskôr, až po odovzdaní druhej časti pôžičky ( viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 8.2.2018 ). Žalobca netvrdil, že u notára boli ihneď po odovzdaní peňazí. Naviac uvedenému tvrdeniu žalobcu svedčí aj jeho tvrdenie, že v ten deň u notára ( teda 17.6.2006 ) sa podpisovali 3 listiny ( resp. tri podpisy ), teda okrem zmluvy o pôžičke aj vyhlásenia žalovaného. Teda je zrejmé, že zmluvu podpísali dňa 17.6.2006. 7/ žalobca zmenil žalobu tým, že skutkovo sa domáhal bezdôvodného obohatenia po odstúpení od zmluvy a v priebehu konania zmenil skutkové tvrdenia, že od zmluvy neodstúpil, súd poukazuje na ust. § 139 a nasl. CSP, pričom zo strany žalobcu nebol podaný návrh na zmenu žaloby v zmysle cit. ust. CSP ( pozícia dominus litis ) a ako potvrdil aj jeho právny zástupca, žiadnej zmeny žaloby sa žalobca nedomáha. 8/ že nerozporuje odstúpenie od zmluvy a preto sa považuje skutkové tvrdenie za nesporné, súd udáva, že je nutné poukázať na čl. 8 Základných princípov CSP, z ktorých vyplýva, že strany sporu majú povinnosť tvrdenia ale aj preukázania tvrdenia dôkazmi. Od podania žaloby na súd nebol označený a predlžený žiaden listinný dôkaz ( resp. iný ) ani jednou zo strán, ktorým by bolo preukázané skutkové tvrdenie písomného odstúpenia od zmluvy, resp. následne zosplatnenia dlhu ( § 45 ods. 1 OZ, sféra dispozície adresáta ). V tomto je nutné poukázať na aj na ust. čl. 11 ods. 4 Základných princípov CSP ( .... skutočnosti, ktoré vyšli najavo... ). Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa CSP ( § 215 CSP ) aj za použitia § 151 ods. 1, 2 CSP. To, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu o odstúpení od zmluvy, je vyslovene len z dôvodu, že takáto procesná situácia mu vyhovuje skrz jeho
obrany v spore ( prostredníctvom akýchkoľvek hmotnoprávnych inštitútov vrátane tých procesných ), najmä vznesenej námietky premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia. Avšak k uvedenému súd dodáva, že žalovaný na jednej strane namieta zmluvu ako takú, teda jej platnosť ( neprevzatím peňazí - reálny kontrakt, nepodpísaním zmluvy ) a na strane druhej nenamieta skutkové tvrdenie odstúpenia od zmluvy, o ktorej tvrdí, že je neplatná ( ako je známe zo súdnej praxe, nemožno predsa platne odstúpiť od zmluvy, ktorá je neplatná ) a uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom ani nepreukazuje ani len označením akéhokoľvek dôkazu, že k tomu došlo. V tomto je možné uvažovať aj o použití ust. čl. 5 Základných princípov CSP. Teda súd uzatvára, že v konaní nebolo preukázané vykonanie písomného odstúpenia od zmluvy o pôžičke pred podaním žaloby. 9/ nárok žalobcu je premlčaný, súd poukazuje na ust. § 103 OZ ( plnenie v splátkach a premlčanie ) a § 110 OZ ( platné uznanie dlhu a 10 - ročná premlčacia doba ) s poukazom na podanie žaloby na súd dňa 25.1.2016, odôvodnenie rozsudku najmä v bodoch 38, 40 a uplatnenie práva žalobcu podľa § 565 OZ podaním žaloby na súd, keďže skoršie uplatnenia tohto práva preukázané nebolo. Žalobca teda uplatnil nárok voči žalovanému včas ( aj v rámci plynutia 10- ročnej premlčacej doby počítanej odo dňa 17.6.2006 ) a teda nedošlo k premlčaniu jeho nároku v premlčacej dobe uvedenej v cit. ust. OZ. Naviac, ak by aj došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, doručením žaloby s prílohami na súd dňa 25.1.2016 a žalovanému v rámci súdneho konania ( dňa 1.3.2016 ) nárok žalobcu by tým viac už premlčaný nebol.
16. S ohľadom na uvedené súd nemohol prihliadať na argumentáciu žalovaného vznesenú v konaní, resp. sa nezaoberal sa ďalšími stranami udávanými skutočnosťami, ktoré sú vo vzťahu k vyššie uvedenému bez právneho významu. Žalovaný v konaní neprodukoval ani jeden dôkaz, ktorý by svedčil jeho tvrdeniam v spore.
17. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
18. Poukázal na to, že súd v prvom rade nesprávne posúdil zmenu žalobcových skutkových tvrdení tak, že nejde o zmenu žaloby. Žalobca v žalobe, v čl. II, druhý ods. poslednej vety, tvrdil, že na základe vyššie uvedeného pristúpil navrhovateľ dňa 28.02.2007 k odstúpeniu od Zmluvy o pôžičke s platnosťou od 01.03.2007, kedy sa celý dlh odporcu stal splatným. Na takomto skutkovom základe sa žalobca domáhal plnenia z bezdôvodného obohatenia (ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
19. Žalobca na pojednávaní uskutočnenom dňa 16. apríla 2018, po uskutočnení výsluchu svedkov uviedol, že „ ja som zmluvu ani ústne, ani písomne nevypovedal“ (strana 10 Zápisnice o pojednávaní). Keďže ide o prednes samotného žalobcu (nie jeho právneho zástupcu), ktorý je právnym laikom, je zrejmé, že žalobca mal týmto na mysli, že od zmluvy o pôžičke ani ústne, ani písomne neodstúpil. Na takomto skutkovom základe sa žalobca začal domáhať plnenia zo stále platnej zmluvy. Žalobca týmto vyhlásením podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe, čím podľa ustanovenia § 140 ods. 2 CSP spôsobil zmenu žaloby. Súd prvej inštancie mal preto posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú, keďže k tvrdenému uznaniu dlhu zo strany žalovaného malo dôjsť v roku 2006 a žalobca zmenil žalobu v roku 2018, t.j. po uplynutí 10 ročnej premlčacej doby. Pritom v bode č. 1. odôvodnenia napádaného rozsudku, samotný súd prvej inštancie uviedol, že žalobca tvrdil, že od zmluvy o pôžičke odstúpil. Argumentácia súdu o tom, že nedošlo k zmene žaloby, pretože žalobca nepodal návrh na zmenu žaloby, je nesprávna. V prvom rade preto, že každé podanie sa v súlade s ustanovením. 124 ods. 1 CSP posudzuje podľa jeho obsahu, bez ohľadu na to, ako a či vôbec je označené. V tomto smere už vo vyjadrení zo dňa 14.05.2018 poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júla 2014 sp. zn. 29Odo 439/2002.
20. Ak by teda súd prvej inštancie vyhodnotil zmenu skutkových tvrdení žalobcu v súlade s procesným právom a rozhodnutiami vyšších súdov (na ktoré žalovaná strana poukazovala), ako zmenu žaloby, mal súd žalobu bez ďalšieho zamietnuť v dôsledku vznesenej námietky premlčania, keďže premlčacia doba začína spočívať až dňom zmeny žaloby.
21. Ak tak súd prvej inštancie nepostupoval, a žalobu v dôsledku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nezamietol, mal súd žalobu zamietnuť najneskôr po tom, čo žalobca zmenil žalobu, keďže premlčacia doba začína spočívať až dňom zmeny žaloby, ak k zmene žaloby došlo po uplynutí 10 ročnej premlčacej doby od tvrdeného uznania dlhu.
22. Podľa názoru odvolateľa, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj otázku platnosti uznania dlhu. Žalovaný už v priebehu konania poukazoval na to, že uznanie dlhu ako právny úkon nie je platné. Neplatnosť uznania dlhu spočíva predovšetkým v absencii náležitosti uznania dlhu, v jeho neurčitosti (ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a v tom, že obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom (ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka).
23. Vyhlásenie v článku IV. Zmluvy o pôžičke neobsahuje výslovné vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh žalovaným, preto ho nemožno vykladať ako uznanie dlhu podľa ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka s účinkami podľa ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže v tvrdenom uznaní dlhu nie je zachytený jasný prísľub dlžníka zaplatiť dlh, uznanie dlhu nie je platné, a preto nedošlo k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov. Keďže žalobca podal žalobu až v roku 2016, t.j. takmer 10 rokov po tvrdenom poskytnutí pôžičky, mal súd žalovaným vznesenú námietku premlčania vyhodnotiť ako dôvodnú a žalobu zamietnuť.
24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Okrem iných skutočností uviedol, že základným skutkovým tvrdením žalobcu, ktorým odôvodňuje svoj žalobný petit, je tvrdenie, že žalovanému požičal žalovanú sumu, ktorú mu aj reálne odovzdal. Uvedené skutkové tvrdenia preukazujú nielen výsluchy svedkov, ale aj písomná zmluva o pôžičke. Podpis žalovaného na uvedenej zmluve je osvedčený zákonným spôsobom. Poukázal ďalej na ustálenú súdnu prax k výkladu právnych úkonov a znenie ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ opomenul, že v článku IV. Zmluvy o pôžičke je okrem iného uvedené „podľa tejto zmluvy“. Z obsahu jednotlivých článkov zmluvy o pôžičke je zrejmá nielen výška pôžičky, ale aj spôsob vrátenia tejto pôžičky. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že v čase podpísania zmluvy o pôžičke žalovaným, žalobca reálne odovzdal sumy uvedené v zmluve žalovanému a žalovaný ich aj reálne prevzal. S poukazom na obsah zmluvy o pôžičke je zrejmé, že uznanie dlhu žalovaným spĺňa zákonom predpísané náležitosti.
25. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
26. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
27. K odvolacím námietkam žalovaného sa žiada uviesť nasledovné.
28. Ak je žalobou uplatnený nárok na peňažné plnenie, vychádzajúci zo skutkového stvrdenia žalobcu, že žalovanému požičal žalovanú sumu, ktorú mu aj reálne odovzdal, pričom žalovaný pohľadávku neuhradil a došlo k odstúpeniu od zmluvy o pôžičke, kedy sa celý dlh stal splatným (bezdôvodné obohatenie), avšak podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní nebolo preukázané vykonanie písomného odstúpenia od zmluvy o pôžičke pred podaním žaloby, podľa názoru odvolacieho súdu nie je zmenou skutkového stavu vymedzeného v žalobe, ak súd posúdi nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej čiastky podľa hmotnoprávnych noriem upravujúcich zmluvu o pôžičke.
29. Čo sa týka tvrdenej neplatnosti uznania dlhu pre absenciu náležitosti, k tomu treba uviesť, že formulácia uznania dlhu v zmluve o pôžičke zodpovedá ustanoveniu § 558 Občianskeho zákonníka. V odvolaní nespochybnená je výška a dôvod.
30. Určitosťou uznávacieho prejavu sa zaoberal Najvyšší súd SR - R 25/1993, keď vyslovil, že požiadavka určitosti uznávacieho prejavu v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka čo do dôvodu a výšky je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“, ak z okolností prípadu je nepochybné, že išlo o uznávací prejav.
31. V zmluve o pôžičke v tejto veci v bode IV. je uvedené, že „dlžník výslovne uznáva svoj dlh voči veriteľovi“.
32. Podľa názoru odvolacieho súdu je nepochybné, že išlo o uznávací prejav.
33. Ak žalovaný (dlžník) v zmluve o pôžičke formuloval svoj uznávací prejav tak, že „uznáva svoj dlh“, odvolací súd má za to, že táto formulácia zodpovedá určitosti uznávacieho prejavu podľa ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
34. Žalovaný podaním zo dňa 31.05.2019 podal návrh na prerušenie konania. Návrh odôvodnil tým, že paralelne s civilným sporovým konaním je v tejto veci vedené aj trestné konanie pred Okresnou prokuratúrou Bardejov, sp. zn. 1Pn 248/19/7701-3, ktoré úzko súvisí s prejednávanou vecou. V tomto trestnom konaní vystupuje žalovaný ako poškodený trestným činom podvodu podľa ustanovenia § 221 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, pričom sa v ňom riešia otázky úzko súvisiace s konaním sp. zn. 5C 33/2016 ohľadne existencie Zmluvy o pôžičke zo dňa 07. júna 2006. Žalovaný má za to, že výsledok tohto trestného konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu v civilnom konaní, môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej.
35. Z odvolania podaného žalovaným možno vyvodiť jeho konštatovanie, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, avšak platnosť tejto zmluvy v podanom odvolaní žiadnym právne významným argumentom nespochybnil.
36. Za tohto stavu požiadavka žalovaného na prerušenie konania je v rozpore s článkom 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
37. Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol návrh na prerušenie konania v súlade s ustanovením § CSP a článkom 17 CSP a postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
38. Zároveň žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
39. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).