Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoPr/1/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karol Krochta v spore žalobcu: R. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, zastúpený JUDr. Katarínou Čorbovou, advokátkou, so sídlom kancelárie Žižkova č. 39, Košice, IČO: 42 326 702, proti žalovanému: X., U. XX, IČO: XX XXX XXX., zastúpená Mgr. Františkom Chocholom, advokátom, so sídlom kancelárie Kalinčiakova č. 10, Vranov nad Topľou, IČO: 42 339 928, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -234 zo dňa 30.05.2018 takto

rozhodol:

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 21.03.2016, dané žalobcovi zo strany žalovaného je neplatné.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 21.03.2016 podľa ust. zo strany žalovaného je neplatné. Zároveň žiadal o náhradu trov konania.

2. Okresný súd Vranov nad Topľou ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol, že žalobu zamieta a žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny je treba považovať také úmyselne konanie zamestnanca, ktorý v rozpore so záujmami zamestnávateľa, keď zamestnanec využil, respektíve zneužil informácie získané počas trvania pracovného pomeru v neprospech doterajšieho zamestnávateľa. Vyžaduje sa zavinené konanie musí dosahovať určitý stupeň intenzity a je potrebné prihliadať na všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu. Na základe vykonaného dokazovania, tak ako je to vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že žaloba je pokiaľ sa týka určenia neplatnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru nedôvodná. Súd dospel po prejednaní veci k záveru, že žalobca sa dopustil tak závažného porušenia pracovnej disciplíny a v takom rozsahu, aby mohol byť použitý . V danom prípade sa u žalobcu jedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny. V konaní bolo preukázané, že žalobca ako zamestnanec pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.08.2015 na dobu neurčitú až do okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom nepretržite ako údržbár. Jeho pracovná náplň vyplýva z písomnej náplne tak, ako je to vyššie uvedené s miestom výkonu prác Obec U.. Listom zo dňa 21.03.2016 bolo žalobcovi oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. z 3 dôvodov a to z dôvodu že dňa 08.03.2016 bez povolenia riaditeľa ZŠ a bez povolenia zamestnávateľa svojvoľne počas

pracovnej doby opustil pracovisko a zúčastňoval sa neznámej novinárskej reportáže v priestoroch obecného úradu U. v čase presahujúcom 2 hodiny a v tej dobe si neplnil pracovné povinnosti. Dňa 14.03.2016 pri kontrole prítomnosti na pracovisku v ZŠ U. a kontrole správnosti a objektivity vedenia evidencie dochádzky do zamestnania v čase o 13.30 hod. bolo zistené, že v evidencii dochádzky zamestnancov už bol ním vykonaný záznam o pracovnom čase od 7.00 hod. do 15.00 hod. v uvedenom dni, pričom takéto evidovanie ním vykonaného zápisu je zjavne neobjektívne. Dňa 14.03.2016 pri osobnom zisťovaní dôvodov neobjektívneho záznamu v evidencii dochádzky zamestnancov zo strany riaditeľa ZŠ ako aj štatutára zamestnávateľa a prizvaného právneho zástupcu Obce U. odmietol podať akékoľvek vecné vysvetlenie, záznam priamo na mieste spisovaný za týmto účelom potrhal, vyháňal riaditeľa ZŠ, ako aj štatutára zamestnávateľa z priestorov kotolne a obom menovaným vulgárne vynadal. Týmto svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu. K skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť doručením listu. Vykonaným dokazovaním sa nepochybne potvrdili dva dôvody skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, a to že dňa 14.03.2016 pri kontrole prítomnosti na pracovisku v ZŠ U. a kontrole správnosti a objektivity vedenia evidencie dochádzky do zamestnania v čase o 13.30 hod. bolo zistené, že v evidencii dochádzky zamestnancov už bol ním vykonaný záznam o pracovnom čase od 7.00 hod. do 15.00 hod. v uvedenom dni, pričom takéto evidovanie vykonaného zápisu je zjavne neobjektívne. Toto bolo preukázané knihou dochádzky a výpoveďou svedkov. Taktiež bolo nepochybne preukázané, že dňa 14.03.2016 pri osobnom zisťovaní dôvodov neobjektívneho záznamu v evidencii dochádzky zamestnancov zo strany riaditeľa ZŠ ako aj štatutára zamestnávateľa a prizvaného právneho zástupcu Obce U. žalobca odmietol podať akékoľvek vecné vysvetlenie, záznam priamo na mieste spisovaný za týmto účelom potrhal, vyháňal riaditeľa ZŠ, ako aj štatutára zamestnávateľa z priestorov kotolne, obom menovaným neadekvátne a vulgárne vynadal (všetci choďte do pi..) a správal sa neadekvátne vo vzťahu k svojim nadriadeným v rozpore so zásadami slušnosti a morálky. Toto bez pochybnosti vyplýva z výpovede svedkov A.. K. E., M. N. a bývalého riaditeľa školy Z.. K. a v neposlednom rade aj z výpovede svedka žalobcu Z. A., ktorí zhodne priebeh celej udalosti popísali a jednoznačne potvrdili, neadekvátne, hrubé a vulgárne správanie žalobcu voči svojmu nadriadenému a zamestnávateľovi a teda aj porušenie jeho pracovnoprávnych povinnosti. Súd preto nevidel dôvod vypočutým svedkom neveriť. Ich výpovede považoval za vierohodné. Po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov samostatne a v ich vzájomnej súvislosti mal za to, že tieto skutočnosti o hrubom porušení pracovnoprávnych povinnosti boli preukázané. Ako už bolo uvedené ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny je možné považovať len také úmyselne konanie zamestnanca, ktoré sú v rozpore so záujmami zamestnávateľa. Vyžaduje sa zavinené konanie ktoré musí dosahovať určitý stupeň intenzity a je potrebné prihliadať na všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu. Súd mal za to, že všetky tieto predpoklady v konaní v prípade žalobcu boli preukázané. Vykonaným dokazovaním v konaním bolo nepochybne preukázané, že žalobca svojím správaním hrubo porušil pracovnú disciplínu. Hrubé porušenie pracovnej disciplíny zakladá odôvodnenosť okamžitého ukončenia pracovného pomeru. Dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobcove správanie a konanie bolo v čase pred výpoveďou v dvoch situáciách v rozpore s jeho pracovnou náplňou a pracovnou disciplínou a v rozpore so zásadou slušnosti a morálky. Tak, ako aj bežné fyzické osoby, aj zamestnanci majú pri bežnej komunikácii dodržiavať základné pravidla slušnosti a morálky. Konanie žalobcu je potrebné posúdiť v tejto súvislosti. Zamestnanec má rešpektovať pokyny svojho zamestnávateľa a aj svojho nadriadeného a v medziach základných pravidiel morálky a slušnosti s nimi komunikovať. V zmysle ust. zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Zamestnanec je v zmysle ust. povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Povinnosti chodiť do práce a zdržiavať sa v pracovnom čase na pracovisku, byť k dispozícii a plniť pokyny zamestnávateľa, je základnou a elementárnou povinnosťou zamestnanca. Žalobca svojím konaním tieto povinnosti porušil. O porušení pracovnoprávnych povinnosti svedčí fakt, že pri kontrole dochádzky zo strany zamestnávateľa a žalobcovho priameho nadriadeného bolo zistené, že žalobca svoju dochádzku vedie v rozpore so skutočnosťou, realitou a teda nepravdivo. Potom, ako bol žalobca vyzvaný vykonávateľmi kontroly a právnym zástupcom, aby sa vyjadril k tomu, že si svoju dochádzku nevedie poctivo a pravdivo, žalobca namiesto toho, aby uviedol dôvody, prečo tak robí, vyhnal zástupcu svojho zamestnávateľa a svojho priameho nadriadeného ako aj právneho zástupcu a vulgárne im vynadal. Svojim konaným tak hrubo porušil základne zásady morálky a pravidlá slušnosti. Pri hodnotení konania žalobcu je potrebné prihliadať na jeho správanie k svojmu nadriadenému, ktoré bolo neadekvátne a v príkrom a hrubom rozpore so základnými pravidlami slušnosti a morálky. Takéto správanie ako bolo u žalobcu preukázané pri výkone prác v rámci pracovného pomeru je zo strany zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi absolútne

neprípustné. Podľa rozhodnutia , na ktoré poukázal žalovaný, základné povinnosti zamestnanca predstavujú vo všeobecnosti mravný imperatív kladený na každého zamestnanca, ktorý vo svojom obsahu znamená tiež určitú mieru lojality k svojmu zamestnávateľovi a zároveň tiež všeobecne prevenčnú povinnosť zamestnanca vo vzťahu k majetku a oprávneným záujmom zamestnávateľa. Ide aj o požiadavku na určitú kvalitu správania sa zamestnanca. Na základe vyššie uvedeného preto nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával alebo aby ho zamestnával aspoň do uplynutia výpovednej doby, nakoľko žalobca svojím správaním dal zamestnávateľovi jasne najavo, že nie je ochotný ho rešpektovať, nie je ochotný rešpektovať jeho pokyny a počínať si tak v súlade s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Tieto vyššie uvedené znaky konanie žalobcu podľa súdu spĺňalo a je preto možné konanie žalobcu subsumovať pod tento pojem hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Na tomto nič nemaní fakt, že doposiaľ nebol žalobca upozorňovaný na porušenie pracovnej disciplíny vzhľadom na stupeň a intenzitu jeho neprípustného správania sa. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené žalovaným tak, ako sú uvedené a presne definované v písomnosti označenej ako okamžité skončenie pracovného pomeru, boli zadefinované a v konaní preukázané. Súd zamietol žalobu ako nedôvodnú z dôvodu, že dokazovaním bolo preukázané, že konaním zo strany žalobcu došlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny a nastal dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Pre úplnosť poukázal, že čo sa týka nezrovnalosti v súvislosti so zastupovaním žalovaného, nakoľko starosta obce U. sa nachádza momentálne vo väzbe (čím mu mandát v zmysle zákona ešte nezanikol) po zaslaní vyjadrení a písomnosti do spisu bolo zo strany Obce U. doručené dňa 09.10.2017 vyjadrenie z ktorého vyplýva, že na základe protestu prokurátora boli zrušené uznesenia obecného zastupiteľstva v súvislosti so zmenou zástupcu obce U.. Zároveň bol zvolený obecným zastupiteľstvom v súlade s protestom prokurátora ako zástupca starostu p. M. N.. Súdu boli predložené uznesenia 6B, ktoré predložil na pojednávaní právny zástupca žalovaného a takisto protest prokurátora. Boli doručené uznesenia obecného zastupiteľstva, ktorým boli zrušené na základe protestu prokurátora uznesenia obce. Z predložených listín, aj pokiaľ sa týka protestu prokuratúry a listín týkajúcich sa zastupovania starostu obce vyplýva, že momentálne zástupcom starostu Obce U. je M. N., ktorý zároveň splnomocnil na zastupovanie žalovaného plnomocenstvom zo dňa 13.11.2017 advokáta Z.. U. L. a s týmto súd konal.

3. Súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej poukázal na ust. článku 5, , , ods. 1 písm. b) , , , , , , , , , článku 15 ods. 1 a 2 , .

4. O trovách konania rozhodol podľa ust. z. č. (ďalej len „ “) a podľa ust. s tým, že žalovaný pre zamietnutie žaloby má na náhradu trov konania nárok voči žalobcovi v zmysle citovaných zákonných ustanovení vo výške 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené. Odvolanie smerovalo voči I. aj II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolacie dôvody žalobca označil ust. , teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h), teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zastával názor, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Žalobca dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný ho pred samotným okamžitým skončením pracovného pomeru nikdy písomne ani ústne neupozornil na akékoľvek porušovanie pracovnej disciplíny a nikdy nemal výhrady k jeho práci, čo napokon v priebehu konania aj sám potvrdil. V zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy ako miesto výkonu práce sú uvedené miesta základná škola, pracoviská obecného úradu, dom smútku, kultúrny dom, obecné nájomné byty. V praxi teda žalobca vykonával svoju pracovnú činnosť v obci podľa potreby, pričom na presun medzi jednotlivými miestami nikdy nepotreboval výslovný súhlas nadriadeného. Skutočnosť, že sa mal bez súhlasu nadriadeného svojvoľne počas pracovnej doby zúčastniť televíznej reportáže v trvaní presahujúcom dve hodiny, nebola v priebehu konania relevantne preukázaná. Navyše na tejto reportáži sa žiadnym spôsobom osobne a aktívne nezúčastňoval. Žalovaný tiež v odôvodnení okamžitého skončenia pracovného pomeru presne neuviedol, na akom mieste sa mala táto reportáž uskutočniť. K druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru týkajúceho sa evidencie dochádzky na pracovisku žalobca uviedol, že sa dňa 08.03.2016 po príchode do práce zapísal do knihy dochádzok, ktorú mu následne vzali. Zo strany žalovaného nebolo v priebehu konania preukázané, že by mal žalobca akokoľvek dopísať do knihy dochádzok čas 15.00 hod. už v čase 13.30 hod. Navyše bolo preukázané, že

aj v čase 13.30 hod. sa žalobca stále nachádzal na pracovisku, a teda aj keby takýto záznam urobil skôr ako o 15.00 hod., intenzita porušenia pracovnej disciplíny v žiadnom prípade nebola v takom rozsahu, že by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca teda riadne v pracovnom čase vykonával pracovnú činnosť na pracovisku podľa pracovnej náplne. K poslednému tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúcemu v incidente, ktorý sa odohral v kotolni, kedy žalobca odmietal dať písomné vysvetlenie, roztrhal hárok papiera a mal vulgárne vynadať štatutárnemu zástupcovi žalobca uviedol, že hárok, ktorý roztrhal bol čistý, nepopísaný, neopatrený pečaťou, teda nešlo o žiadnu úradnú listinu, a teda nespôsobil tým žiadnu škodu. K údajnému vulgárnemu vynadaniu štatutárovi uviedol, že šlo o jednu nadávku, ktorá nebola adresovaná jemu, ale všeobecne, nakoľko osoby sa zdržiavali v kotolni, čiže na mieste, kde bol zákaz vstupu nepovoleným osobám. Kontrola na pracovisku, počas ktorej došlo k incidentu v kotolni navyše skutočne bola vykonaná nepovolenou osobou, nakoľko A. E. v čase kontroly dňa 14.03.2016 ešte nebol právnym zástupcom obce, keďže tým sa stal až dňa 23.03.2016. Kontrolu na pracovisku tak možno považovať za vykonanú neformálne, za prítomnosti cudzích osôb a bez dodržania elementárnych predpokladov ako by mal vyzerať jej priebeh. Aj v tomto prípade žalobca zastáva názor, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny nie je v rozsahu odôvodňujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom k týmto skutočnostiam sa žalobca v žiadnom prípade nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázané hrubé porušenie pracovných povinností. Nestotožňuje sa s tvrdením, že konanie žalobcu dosiahlo stupeň intenzity, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to ani s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Preto v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil.

6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, pričom vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s rozsudkom súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje. V konaní podľa jeho názoru žalovaný jednoznačne preukázal, že spôsob správania sa žalobcu bol takej intenzity a na takej úrovni, že nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával aspoň do skončenia výpovednej doby. Zároveň žalobca svojim správaním hrubo porušil pracovnú disciplínu, čo založilo odôvodnenosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a dôvodnú obavu zamestnávateľa o jeho ďalšie pôsobenie na pracovisku. O počínaní žalobcu svedčí fakt, že pri kontrole dochádzky zo strany zamestnávateľa a žalobcovho priameho nadriadeného bolo zistené, že žalobca svoju dochádzku vedie neobjektívne v rozpore s realitou. Potom, čo bol žalobca vyzvaný vykonávateľmi kontroly, aby sa vyjadril k tomu, že svoju dochádzku nevedie poctivo a pravdivo, žalobca vyhnal zástupcu svojho zamestnávateľa, svojho priameho nadriadeného a právneho zástupcu, poslal ich „do piče“ a roztrhal svoje písomné stanovisko. Poukázal na rozhodnutie , konkrétne na jeho textovú časť, kde súd uviedol, že pripustil, že základné povinnosti zamestnanca predstavujú vo všeobecnosti mravný imperatív kladený na každého zamestnanca, ktorý vo svojom obsahu znamená tiež určitú mieru lojality k svojmu zamestnávateľovi a zároveň tiež všeobecnú prevenčnú povinnosť zamestnanca vo vzťahu k majetku a oprávneným záujmom zamestnávateľa. Ide aj o požiadavku na určitú úroveň kvality správania sa zamestnanca. Zároveň poukázal na rozhodnutie R 18/1977, v ktorom sa uvádza, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny považovali súdy aj neospravedlnenú absenciu zamestnancov, výkon práce pre seba a iné osoby v pracovnom čase, nepovolené používanie dopravných prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty, opilstvo, majetkové a morálne delikty na pracovisku, ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov nadriadených, urážky a pod. Taktiež poukázal na rozhodnutie , v ktorom sa uvádza, že vo vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca je nevyhnutná dôvera, spoľahlivosť zamestnanca a jeho poctivosť vyplývajúca z jeho základných povinností. Vzhľadom na vyššie uvedeného preto nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával alebo aby ho zamestnával aspoň do uplynutia výpovednej doby, nakoľko žalobca svojim správaním dal zamestnávateľovi jasne najavo, že nie je ochotný rešpektovať jeho pokyny a riadne si plniť svoje úlohy a počínať si tak v súlade s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutí o odvolaní ( z. č. , ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.08.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

8. V súvislosti s aplikáciou , kedy zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, bolo súdnou praxou ustálené, že ide o právnu normu s neurčitou, teda abstraktnou hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy a pracovného poriadku zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané, teda nepostačuje jeho predpoklad či domnienka, má potom za následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval, aj keď len do skončenia výpovednej lehoty. Môže ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne obsahuje intenzitu závažného porušenia alebo môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

9. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo po skutkovej stránke konštatované, že žalobca sa dopustil tak závažného porušenia pracovnej disciplíny v takom rozsahu, aby mohol byť aplikovaný . Malo ísť o závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to v tvrdených troch dôvodoch, pričom vykonaným dokazovaním sa mali potvrdiť dva dôvody skončenia pracovného pomeru, pričom prvým bola skutočnosť, že dňa 14.03.2016 pri kontrole prítomnosti na pracovisku v Základnej škole U. a kontrole správnosti a objektivity vedenia evidencie dochádzky do zamestnania žalobcom, v čase o 13.30 hod. bolo zistené, že v evidencii dochádzky zamestnancov už bol vykonaný záznam o vykonanom pracovnom čase od 7.00 hod. do 15.00 hod. v uvedenom dni, pričom takéto evidovanie vykonaného záznamu bolo prvoinštančným súdom vyhodnotené ako zjavne neobjektívne. Toto malo byť preukázané Knihou dochádzky a výpoveďami svedkov. Druhým dôvodom skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, ktorý mal súd prvej inštancie za preukázaný bola skutočnosť, že dňa 14.03.2016 pri osobnom zisťovaní dôvodov neobjektívneho záznamu v evidencii dochádzky zamestnancov zo strany riaditeľa základnej školy, ako aj štatutára zamestnávateľa a prizvaného právneho zástupcu obce U., žalobca odmietol podať akékoľvek vecné vysvetlenie, záznam priamo na mieste spisovaný za týmto účelom potrhal a vyháňal riaditeľa základnej školy, ako aj štatutára zamestnávateľa z priestorov kotolne, pričom obom menovaným neadekvátne a vulgárne vynadal a tak sa správal neadekvátne vo vzťahu k svojim nadriadeným v rozpore so zásadami slušnosti a morálky. Podľa názoru súdu prvej inštancie teda dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobcove správanie a konanie bolo v čase pred výpoveďou v dvoch situáciách v rozpore s jeho pracovnou náplňou a pracovnou disciplínou v rozpore so zásadou slušnosti a morálky. Tak uzavrel, že žalobca svoju dochádzku viedol v rozpore so skutočnosťou, realitou a nepravdivo. Svojim konaním tak hrubo porušil základné zásady morálky a pravidlá slušnosti. Na základe uvedeného vyhodnotil, že nie je možné, aby od zamestnávateľa sa spravodlivo požadovalo, aby žalobcu ďalej zamestnával alebo aby ho zamestnával aspoň do uplynutia výpovednej doby. Na tejto skutočnosti podľa súdu prvej inštancie nemenil nič ani fakt, že doposiaľ nebol žalobca upozorňovaný na porušenie pracovnej disciplíny, vzhľadom na intenzitu jeho neprípustného správania sa.

10. V preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru danej žalobcovi listom žalovanému spĺňalo všetky formálne náležitosti platného právneho úkonu v zmysle a bolo aj riadne prerokované so zástupcami zamestnancov, teda zamestnaneckou radou, a to v zmysle fikcie, že ak zamestnanecká rada v zákonom stanovenej lehote okamžité skončenie pracovného pomeru neprejedná, má sa za to, že toto prejednané bolo.

11. Za sporné odvolací súd považoval to, či sa žalobca skutkom, ktorý sa mu kládol za vinu, t.j. vedenie dochádzky v rozpore so skutočnosťou, realitou, a teda nepravdivo a následné neadekvátne a vulgárne správanie voči riaditeľovi základnej školy, ako aj štatutárovi zamestnávateľa a jeho právnemu zástupcovi, dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny v nadväznosti na ust. a či toto dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Je nutné zdôrazniť vo všeobecnosti, že nie každá neospravedlnená absencia zamestnanca v práci zakladá legitímny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vždy je potrebné starostlivo vyhodnotiť a dôkladne zvážiť všetky individuálne okolnosti, za ktorých k nej došlo ako na strane zamestnanca, tak aj na strane zamestnávateľa.

12. Ak má odvolací súd zhrnúť odvolacie námietky a porovnať ich so samotnými dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, možno konštatovať nasledovné. Odvolacie námietky žalobcu boli v zásade tri. Prvá odvolacia námietka spočívala v skutočnosti, že v čase kontroly sa žalobca nachádzal na pracovisku a nie je pravdou, že v čase vykonanej kontroly sa mal zúčastňovať akejsi televíznej reportáže v trvaní presahujúcom dve hodiny, pričom táto skutočnosť v konaní ani nebola preukázaná. Druhou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že dňa 08.03.2016 po príchode do práce žalobca zapísal svoj odchod do Knihy dochádzok na čas 15.00 hod. pred tým, než reálne opustil pracovisko, teda ešte počas pracovnej doby. Tretia odvolacia námietka spočívala v skutočnosti, že údajné vulgárne nadávanie či už štatutárovi zamestnávateľa, resp. riaditeľovi školy, či právnemu zástupcovi nenadobudlo takú intenzitu, aby ho bolo možné považovať za porušenie zásad morálky a pravidiel slušnosti a toto bolo adresované v zásade veľmi všeobecne. Všetky tri odvolacie námietky smerovali k základnej skutočnosti, a teda že tieto konania žalobcu nedosiahli taký stupeň intenzity, ktorá by zakladala možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, a teda zároveň nedošlo k preukázaniu hrubého porušenia pracovnoprávnych povinností.

13. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi je zrejmé, čo bolo dôvodom pre vyvodenie dôsledkov v súvislosti s posúdením žalovaného ako závažné porušenia pracovnej disciplíny žalobcom podľa . Zo skutkového vymedzenia tohto dôvodu je zrejmé, v akom konaní žalobcu žalovaný vzhliadol závažné porušenie pracovnej disciplíny. V predmetnej veci možno povedať, že žalobca ani v odvolaní nenamietal skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to konkrétne troch dôvodov, namietal však ich kvalifikáciu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vo všeobecnosti možno uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca, vyplývajúcim z pracovného pomeru v zmysle ust. a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, najmä ust. a , pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, teda závažným spôsobom je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru podľa a . Tieto pojmy napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ju tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, posúdenie či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou, teda abstraktnou hypotézou je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a platnú judikatúru, ak bola prijatá. Z uvedeného

vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca.

14. K prvej odvolacej námietke žalobcu, že teda samotný žalobca sa v čase vykonania kontroly nachádzal na pracovisku a nezúčastňoval sa žiadnej televíznej reportáže v trvaní presahujúcom dve hodiny mimo svojho pracoviska, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z listinného dôkazu, a to pracovná náplň zamestnanca obce U. zo dňa 14.08.2015, nachádzajúceho sa na č. l. 8 je zrejmé, že pracovisko žalobcu ako drobného údržbára sa nachádzalo na viacerých miestach v obci U.. Jednalo sa konkrétne o Základnú školu v obci U., pracoviská Obecného úradu U., dom smútku v U., kultúrny dom v U. a obecné nájomné byty v U.. Ohľadom danej skutočnosti aj samotný žalovaný tvrdil, že údajne sa mal žalobca reportáže zúčastniť na mieste pracoviska obecného úradu. K tomu je možné uviesť, že toto skutkové tvrdenie strany žalovaného je vo vzájomnom rozpore, keď pracovisko obecného úradu zároveň bolo miestom výkonu práce, a teda pracoviskom samotného žalobcu. Teda možno konštatovať, že samotný žalobca neopustil v rozhodný deň svoje pracovisko počas pracovnej doby, ale sa na ňom nachádzal. Súd sa ohľadne tohto stotožnil aj s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní uviedol, že v zásade samotný žalobca nepodliehal konkrétnym pokynom na konkrétnom mieste, ale mal možnosť a priestor presúvať sa medzi jednotlivými pracoviskami, teda miestami výkonu práce podľa potreby v rámci výkonu pracovných povinností drobného údržbára. Ohľadne tejto skutočnosti súd prvej inštancie ani nezhliadol k tomuto dôvodu žalovaného pre okamžité skončenie pracovného pomeru a ani odôvodnenie svojho rozhodnutia na tomto dôvode nepostavil, s čím sa odvolací súd v zásade plne stotožňuje.

15. Čo sa týka druhej odvolacej námietky, a teda konkrétne zapisovania sa žalobcu do Knihy dochádzok u žalovaného, mal z vykonaného dokazovania aj odvolací súd za preukázané, že samotný žalobca zapísal svoj odchod o 15.00 hod. napriek tomu, že ešte pracovisko neopustil a táto skutočnosť bola žalovaným zistená pri neformálnej kontrole o 13.30 hod. Toto konanie žalobcu možno posudzovať ako porušenie pracovnej disciplíny, avšak jednoznačne je potrebné uviesť, že toto nedosiahlo takú intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, aby to odôvodňovalo možnosť žalovaného skončiť so žalobcom pracovný pomer okamžite. Odvolací súd pri tomto dôvode a hodnotení jeho stupňa intenzity porušenia pracovných povinností žalobcom prihliadal na skutočnosť, že v zásade samotný žalobca pracovisko neopustil a v čase pracovnej doby o 13.30 hod. sa na pracovisku naďalej nachádzal. Teda jednalo sa „iba“ o vyznačenie času odchodu, pričom reálne k odchodu samotného žalobcu z pracoviska pred koncom pracovnej doby nedošlo, resp. takáto skutočnosť sa ani v konaní nepreukázala. Rovnako pri tomto dôvode odvolací súd považoval za potrebné prihliadnuť na ďalšiu skutočnosť, že vzhľadom na dobu trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, počas ktorého žalobca riadne pristupoval k plneniu si svojich pracovných povinností a s prihliadnutím na to, že žalovaný neuviedol konkrétne negatívne dôvody tohto konania žalobcu v práci na jeho majetku či iných právach a oprávnených záujmoch, nemožno považovať okamžité skončenie pracovného pomeru z tohto dôvodu za akceptovateľnú sankciu za takéto porušenie pracovnej disciplíny žalobcom.

16. K tretej odvolacej námietke, teda konkrétne k incidentu, ktorý sa odohral v kotolni medzi žalobcom, riaditeľom základnej školy, štatutárom žalovaného a právnym zástupcom možno konštatovať, že tak ako uviedol právny zástupca žalobcu A. E., v čase kontroly dňa 14.03.2016 ešte nebol právnym zástupcom obce a ním sa stal až 23.03.2016. Aj z tohto dôvodu odvolací súd posúdil vykonanú kontrolu ako skôr neformálnu, avšak vykonanú dvoma oprávnenými osobami, a to štatutárom zamestnávateľa a riaditeľom základnej školy, ktorá bola jedným z pracovísk samotného žalobcu ako drobného údržbára. K uvedenému incidentu súd prvej inštancie aj vypočul A.. E., zástupcu obce M. N., riaditeľa školy N. K., ako aj samotného pracovného kolegu žalobcu Z. A., pričom z ich jednotlivých výpovedí možno jednoznačne uzavrieť, že jedno jediné vulgárne vyjadrenie samotného žalobcu smerovalo vo všeobecnosti ku všetkým osobám, ktoré vstúpili do miestnosti, a to do kotolne, kde bolo potrebné zohľadniť, že jednalo sa o vypätú situáciu medzi týmito troma osobami a samotným žalobcom, pričom zároveň žalobca vzhľadom na priestor kotolne aj nadobudol subjektívny dojem, že na tomto mieste by sa neoprávnené osoby nachádzať nemali pre svoju bezpečnosť. Vzhľadom na vypätú situáciu, ako aj prítomnosť viacerých osôb, ktoré v rozhodnom čase jednali so žalobcom na mieste, ktoré ani nie je vhodné na prejednanie takejto veci, možno jedno jediné vulgárne vyjadrenie vo všeobecnosti samotného žalobcu považovať iba za skratové jednanie žalobcu v snahe vyhnúť sa priamej konfrontácii s troma ďalšími osobami, pričom jedna z nich sa mu riadne ani nepreukázala, resp. túto osobu ani nepoznal. Rovnako skutočnosť, že najprv samotný žalobca začal spisovať vlastné vyjadrenie na akýsi hárok papiera, ktorý následne

potrhal, nemožno za žiadnych okolností považovať za akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny. Nebolo potvrdené ani preukázané, že by sa jednalo o úradný dokument alebo dokument zamestnávateľa, jednalo sa iba o rukou vpisované vyjadrenie samotného žalobcu. Takýto úkon za žiadnych okolností nemožno považovať ani za drobné porušenie pracovnej disciplíny. Vzhľadom na skutočnosť, že takéto vyjadrenie žalobcu voči trom osobám nachádzajúcich sa v kotolni jeho pracoviska ako drobného údržbára súd v zmysle vykonaného dokazovania výsluchmi svedkov považuje iba za skratové jednanie samotného žalobcu vo vypätej situácii a v žiadnom ohľade ho nie je možné posúdiť, že bolo v rozpore so zásadami morálky a pravidlami slušnosti do takej intenzity, aby nebolo možné spravodlivo od zamestnávateľa požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Takéto správanie takisto vôbec nie je možné vyhodnotiť, že by žalobca svojmu zamestnávateľovi dal jasne najavo, že nie je ochotný ho rešpektovať, resp. že nie je ochotný rešpektovať jeho pokyny. Skratové jednanie samotného žalobcu, ktoré ani nepopieral, pričom len opisoval skutočnosti a udalosti, za ktorých takéto vyjadrenie nastalo, treba posudzovať aj v kontexte toho, že žalobca si do tohto obdobia vždy svedomito pristupoval k plneniu svojich pracovných povinností a túto skutočnosť ani samotný žalovaný nikdy nerozporoval.

17. Vo vzťahu k argumentácii, že iba zlý záznam o odchode z pracoviska v Knihe dochádzok zamestnávateľa, vykonaný samotným žalobcom, v žiadnom prípade nedosahuje intenzitu porušenia pracovnej disciplíny do takej miery, že by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru, odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá akceptuje ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny dokonca skutočnosť absencie zamestnanca, a to neospravedlnenej, ktorú je možné považovať za jednorazovú. Toto porušenie pracovnej disciplíny je určite závažnejšie, ako len uvedenie nesprávneho záznamu v Knihe dochádzok. Skutočnosť, že neospravedlnená absencia zamestnanca v práci, ktorá ma určite vyšší stupeň intenzity ako len nesprávny, resp. úmyselne uvedený záznam v rozpore s realitou ohľadne Knihy dochádzok vykonaný zamestnancom potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozhodnutie sp. zn. zo dňa 29.09.2009, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Jeden deň neospravedlnenej absencie nie je tak závažným porušením pracovnej disciplíny vzhľadom na pracovnú náplň a funkciu žalobcu, ktorá by mala za následok výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru“. Rovnako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.06.2011, v ktorom sa uvádza: „Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa . Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe“. Rovnako súd poukazuje na ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. , a .

18. V predmetnej preskúmavanej veci možno konštatovať, že dôsledky vyvodené žalovaným voči žalobcovi za porušenie pracovnej disciplíny sú v hrubom nepomere k následkom, ktoré vznikli, resp. ktorých vznik hrozil žalovanému porušením pracovnej disciplíny žalobcom. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že konanie vytýkané žalobcovi nedosiahlo svojou intenzitou také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru.

19. Na základe žalobcom dôvodne uplatnených námietok v podanom odvolaní tak, ako ich odvolací súd podrobne vyššie rozobral, odvolací súd podľa ust. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v celom rozsahu vyhovel.

20. O nároku na náhradu trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s ust. . Žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal proti žalovanému v celom rozsahu nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením jeho práva. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, a to v zmysle ust. .

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( , v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v Ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ).