Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoE-59-2019.pdf
PDF · 95.68 KB
Case nature
Subarea
11CoE/59/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: Mgr. Katarína Arnouldová a Mgr. Fedor Benka, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/X, XXX XX T., za účasti súdneho exekútora JUDr. Ing. Romana Liščáka, ktorý je z dôvodu prerušenia výkonu funkcie zastúpený JUDr. Lukášom Liščákom, so sídlom Nám. Sv. Michala 5/A, 920 01 Hlohovec, pod sp.zn. EX 4179/09, o vymoženie 66,38 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 16Er/920/2009-29 zo dňa 12.07.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a.
II. Odvolací súd návrh súdneho exekútora na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým výrokom exekúciu zastavil a druhým výrokom nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ustanovení § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“) účinného do 31.03.2017, § 58 ods. 5, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 1, 2, 3, § 243h ods. 1, § 243j EP a § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení do 31.08.2008.
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že súdny exekútor dňa 14.02.2017 navrhol zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) EP z dôvodu nemajetnosti povinného. Súd prvej inštancie podnet súdneho exekútora zaslal oprávnenému na zaujatie stanoviska, ktorý sa k nemu vyjadril dňa 16.06.2017 tak, že s podnetom súdneho exekútora nesúhlasil, nakoľko boli naplnené zákonné predpoklady na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) EP z dôvodu preklúzie. V zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008 rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie, pričom lehota v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008 v prípade predmetnej exekúcie uplynula skôr, ako bolo citované ustanovenie zákona zrušené novelou zákona o priestupkoch účinnou od 01.09.2008. Rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie predmetnej exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2008 a vykonateľnosť dňa 09.06.2008, čo znamená že trojročná prekluzívna lehota uplynula dňa 09.06.2011. O náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie rozhodol v zmysle §243j EP účinného od 01.04.2017 tak, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie tak rozhodol preto, že zo spisu zistil, že súdny exekútor
nepostupoval v súlade s Exekučným poriadkom, pretože vo veci šetril majetok povinného až v roku 2016, 2017, pričom exekúcia bola začatá dňa 3.11.2009 a súčasne nepredložil súdu prvej inštancie na rozhodnutie o zastavení exekúcie z dôvodu preklúzie, ale z dôvodu nemajetnosti povinného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedené skutočnosti sú hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súdnemu exekútorovi nepatrí náhrada trov exekúcie a preto rozhodol, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie.
4. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych zistení skutkového stavu veci. V odvolaní uviedol, že má za to, že v tomto prípade súd nesprávne rozhodol, keď aplikoval ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP ako dôvod zastavenia exekúcie v tomto prípade, namiesto exekútorom zisteného dôvodu zastavenia podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) EP, následkom čoho je nesprávne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie. Poukázal na ustanovenie § 37 ods. 1 veta druhá EP, § 71 ods. 3 Správneho poriadku. V predmetnom exekučnom konaní sa v žiadnom prípade nejedná o preklúziu s poukazom na ust. § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch. S účinnosťou od 01.09.2008 sa však v ustanovení § 88 zákona č. 372/1990 Z. z. odsek 1 vo vyššie uvedenom znení nenachádza, nakoľko bol zákonom č. 298/2008 Z. z. zrušený. V tomto prípade totiž treba mať na zreteli zásadu, že vznik právneho vzťahu je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vzniku, avšak obsah tohto právneho vzťahu (kam patrí aj otázka preklúzie) je už potrebné, aj vzhľadom na absenciu intertemporálnych ustanovení, posudzovať podľa novelizovanej právnej úpravy. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 4/2008 zo dňa 31.3.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/12/2012 zo dňa 26.6.2013. Je zrejmé, že exekúcia bola nariadená pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty tak, ako to vyžaduje platná legislatíva. Súd v jednotlivých rozhodnutiach pôsobí zmätočne, ak na jednej strane v roku 2016 rozhodne o zmene účastníka konania a následne exekúciu zastaví z dôvodu preklúzie práva, ktorá, podľa názoru súdu, nastala uplynutím lehoty dňa 09.06.2011. K samotnej preklúzii práva uviedol, že sa jedná o hmotnoprávny inštitút zániku práva, a preto je na mieste pri reálnych preklúziách aplikovať pri zastavení exekučného konania ust. § 57 ods. 1 písm. f) EP (zánik práva), nie neúčinnosť exekučného titulu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP. V prípade, ak by v predmetnej exekučnej veci skutočne šlo o hmotnoprávne prekludovanie vymáhanej pohľadávky, nie je možné takto zaniknuté právo účinne postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávok a následne rozhodnúť o pripustení účastníka konania na strane oprávneného z pôvodného oprávneného SR - Ministerstvo vnútra SR, Bratislava na Slovenskú konsolidačnú a.s., zo strany exekučného súdu. Exekučný spis vôbec nebol exekútorom súdu postúpený, nakoľko svojvoľné postúpenie spisu, bez existencie žiadosti oprávneného orgánu, nie je v súlade s ust. § 207 Exekučného poriadku. Nakoľko voči povinnému je na tamojšom úrade vedených mnoho exekučných konaní, v súlade so zásadou hospodárnosti konania neboli lustrácie majetku z pochopiteľných príčin vykonávané opätovne vo všetkých spisoch. Exekučný poriadok účinný do 31.03.2017 v žiadnom z jeho ustanovení neobsahoval žiadne minimálne penzum lustrovaných úkonov zo strany súdneho exekútora, či lehotu na ich vykonanie. Tvrdenie súdu o porušení tejto povinnosti súdneho exekútora, v zákone neobsiahnutej, je teda značne svojvoľné. Zákaz retroaktivity je jeden zo základných právnych princípov demokratickej spoločnosti a právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR) zaručujúci právnu istotu, ktorý bol aplikáciou ustanovenia § 243j EP porušený. Poukázal na § 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č. 14 Európskeho dohovoru o ochrany ľudských práv a základných slobôd, § 243j EP, II. ÚS 31/04, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 173/06-28 zo dňa 4.10.2007 a uznesenie Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2013-10 zo dňa 13.3.2013. Retroaktivita § 243j EP spočíva v tom, že EP do 31.03.2017 garantoval súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie, vynaložených v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že trovy exekúcie okrem odmeny za výkon exekučnej činnosti pozostávajú najmä z nákladov, ktoré si konanie objektívne žiadalo, a ktoré bol súdny exekútor pri výkone činnosti uloženej zákonom a bez poskytnutého preddavku nútený vynaložiť na úkor vlastného majetku. Uvedené ustanovenie teda vykazuje znaky pravej retroaktivity, a zasahuje do základného práva exekútora (v tomto prípade pojmovo chápaného ako jednotlivca) vlastniť majetok, čo podľa jeho mienky odporuje najmä, nie však výlučne čl. 1 Ústavy SR, teda obsahu pojmu Slovenskej republiky ako právneho štátu, (ktorý zahŕňa aj všeobecný zákaz takejto retroaktivity), tiež čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, v zmysle ktorej medzinárodné zmluvy upravujúce základné práva a slobody, (obdobne vylučujúce retroaktivitu v neprospech nositeľa práv), sú v hierarchii právnych noriem nadradené zákonu. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Keďže zastával názor, že tu existuje dôvod na posúdenie súladnosti retroaktívneho ustanovenia § 243j EP s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami,
ktorými je SR viazaná, navrhol postup podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) prvá veta zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“).
5. Vyjadrenie k odvolaniu podal oprávnený, ktorý navrhol, aby súd odvolanie súdneho exekútora podľa ust. § 386 písm. b) C. s. p. odmietol ako podané neoprávnenou osobou a to z dôvodu, že v časti výroku I. napadnutého uznesenia proti ktorému je prípustné odvolanie, súdny exekútor v zmysle ust. § 37 ods. 1 EP v znení platnom do 31.3.2017 nie je účastníkom konania. Eventuálne oprávnený navrhuje, aby súd odvolanie súdneho exekútora podľa ust. § 386 písm. c) C. s. p. odmietol ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, nakoľko v časti výrok II. napadnutého uznesenia by súdny exekútor bol účastníkom konaní avšak proti nemu nie je prípustné odvolanie. Vo vzťahoch upravujúcich právo súkromné nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia platí pre oblasť práva verejného. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie tu platí spätne vtedy, ak by predchádzajúce právna úprava upravovala danú vec spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Ak sa teda právna úprava zmení v čase, keď už lehota na vykonanie rozhodnutia začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie lehôt len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecnej platnej zásade trestania upravenej v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Bol preto toho názoru, že súd správne aplikoval príslušnú právnu normu a dospel k správnemu právnemu záveru na základe ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b) EP zastavil pretože rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinný. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade dochádza k uplynutiu lehoty na vykonanie rozhodnutia, t.j. k zániku práva vymáhať pohľadávky vyplývajúce z rozhodnutia, nedochádza k zániku práva ako takého, preto nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f) EP, ako nesprávne uvádza súdny exekútor v odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak súd neodmietne odvolanie súdneho exekútora na základe ust. § 386 písm. b) alebo c) C. s. p., oprávnený navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.
6. Vyjadrenie k odvolaniu povinný nepodal.
7. Podľa § 9a EP účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) pred vecným preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie v časti zastavenie exekúcie je potrebné podľa § 386 písm. b) C. s. p. odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou a že odvolanie v časti trov exekúcie je potrebné podľa § 386 písm. c) C. s. p. odmietnuť ako odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa.
10. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
11. Podľa § 386 písm. b) C. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
12. Podľa § 386 písm. c) C. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
13. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie súdny exekútor. Exekučný poriadok v ust. § 37 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania výhradne v takom prípade, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie. Vzhľadom na to, že súdny exekútor podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t. j. ako v časti zastavenia exekúcie tak aj časti závislého výroku o trovách exekúcie, odvolací súd takéto jeho odvolanie považuje v časti zastavenia exekúcie za odvolanie podané neoprávnenou osobou. Preto v tejto časti odvolanie súdneho exekútora odmietol podľa § 386
písm. b) C. s. p. ako podané neoprávnenou osobou, keďže tento môže byť účastníkom konania len v časti, v ktorej sa rozhoduje o trovách exekúcie.
14. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutia súdu napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie je prípustné, sú v zákone taxatívne stanovené, v zmysle § 357 C. s. p., odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo všeobecnosti nie je prípustné, výnimkou je situácia, kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti určitému uzneseniu pripúšťa.
15. Novela EP účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP.
16. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o trovách exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 EP bola upravená tak, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu prípustné bolo. Až novela EP vykonaná zákonom č. 299/2013 Z. z. vypustila z ustanovenia § 58 ods. 6 EP prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktorá musí byť v EP výslovne upravená. Z dôvodovej správy k novele vyplýva, že keďže sa navrhovanou právnou úpravou zásadným spôsobom nemenia ustanovenia o trovách exekúcie a pravidlá rozhodovania exekučných súdov o trovách exekúcie pri jej zastavení boli medzičasom ustálené judikatúrou krajských súdov, vypúšťa sa vo vzťahu k výroku súdu o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP devolutívny účinok odvolania a súčasne aj právo generálneho prokurátora podať v týchto veciach mimoriadne dovolanie.
17. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že neprípustnosť odvolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa EP je zakotvená tak, že sa odvolanie vo všeobecnosti nepripúšťa, pričom výnimkou sú iba tie uznesenia, proti ktorým EP výslovne odvolanie pripúšťa. Ustanovenie § 58 ods. 6 EP možnosť podať odvolanie proti výroku o trovách exekúcie vypustilo.
18. Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané dňa 12.07.2017, nebolo proti výroku o trovách exekúcie možné podať odvolanie.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd odvolanie súdneho exekútora odmietol v zmysle § 386 písm. b), c) C. s. p. bez toho, aby sa zaoberal napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti.
20. „Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006)
21. Súdny exekútor v podanom odvolaní navrhol zároveň prerušiť exekučné konanie za účelom podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 243j EP s Ústavou Slovenskej republiky v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p.. K tomu je potrebné konštatovať, že princíp právnej istoty obsahuje aj prezumpciu ústavnosti právnych predpisov, ktorá sa aplikuje dovtedy, kým Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne, že právny predpis je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. vyplýva, že exekučný súd preruší exekučné konanie, ak súd (teda nie účastník konania) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. Nakoľko odvolací súd vychádzal z prezumpcie ústavnosti právnych predpisov a nezistil dôvod na prerušenie konania, odvolací súd zamietol návrh súdneho exekútora na prerušenie konania.
22. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).