Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-41-2018.pdf
PDF · 101.48 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/41/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. O. XX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 3Csp/12/2016-127 zo dňa 20. septembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a výroku III. p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 52, § 53 ods. 1-3, §53 ods. 5, § 54 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, a § 9 ods. 1,2 a 9 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách a §3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa výrokom I. konanie o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o revolvingovom úvere, o určenie neplatnosti dohody o poskytovaní služby a dohody o zrážkach zo mzdy zastavil, výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 371,81 eur z titulu bezdôvodného obohatenia a 300,- eur z titulu finančného zadosťučinenia, výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom IV. zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 37,- eur. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovaného podanou žalobou domáhal určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500078895 zo dňa 08.09.2014 uzavretá medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je bezúročná a bez poplatkov, určenia, že dohoda o poskytovaní služby uzavretá v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. 8500078895 zo dňa 08.09.2014 je absolútne neplatná a určenia, že dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8500078895 zo dňa 08.09.2014 uzavretá medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je absolútne neplatná. Zároveň sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 317,81 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Taktiež si uplatnil náhradu trov konania. Žalobný návrh odôvodnil tým, že zmluva o úvere č. 8500078895 zo dňa 08.09.2014 je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko písomná forma bola uvedená len na žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom schválenie revolvingového úveru s uvedením výšky úveru a všetkých náležitostí týkajúcich sa
splátok, úrokov, RPMN boli uvedené len v oznámení veriteľa, ktoré žalobca nepodpísal, teda v čase podpisu zmluvy nevedel, v akej výške a s akými podmienkami mu bude úver schválený. Zároveň poukázal na absenciu zákonom predpísaných náležitostí, ktoré robia zmluvu o úvere bezúročnou a bez poplatkov. Pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní služby uzavretú v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere, túto taktiež považuje za neplatnú, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi a obchádza zákon, to ju robí absolútne neplatným právnym úkonom. Čo sa týka dohody o zrážkach zo mzdy, túto bol žalobca ako spotrebiteľ nútený podpísať ako súčasť formulárovej úverovej zmluvy a tým sa podrobiť vykonávaným zrážkam bez možnosti zabránenia ich výkonu napriek tomu, že tieto boli veriteľom uplatnené z neprijateľných podmienok, boli vopred naformulované, bez možnosti individuálneho dojednania zo strany spotrebiteľa. Žalobca na pojednávaní dňa 16.05.2017 vzal žalobu v časti o určenie neplatnosti dohody o poskytovaní služby a dohody o zrážkach zo mzdy späť. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti o určenie, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 08.09.2014 je bezúročná a bez poplatkov naďalej trval. Dňa 24.11.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené späťvzatie žaloby v časti určenia, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 08.09.2014 je bezúročná a bez poplatkov a zároveň žalobca podal návrh na zmenu žalobného petitu a žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 317,81 eur. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 05.08.2018 č. k. 3Csp/12/2016-88 súd pripustil navrhnutú zmenu žaloby, teda jej rozšírenie o zaplatenie 317,81 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. So späťvzatím žaloby v uvedenej časti žalovaný súhlasil. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca je fyzická osoba - nepodnikateľ, žalovaný je predmetom činnosti ktorej je o. i. poskytovanie úverov vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom. Na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 08.09.2014 bola žalobcovi schválená výška úveru 1.500,- eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať mesačne vo výške 47,43 eur (istina 35,71 eur, úroky 11,72 eur), pričom výška celkovej platby na úhradu (mesačnej splátky úveru + splátky podľa dohody o poskytnutí služby) bola vo výške 81,99 eur. Dátum splatnosti prvej splátky úveru bol 10.10.2014, dátum konečnej splatnosti úveru 10.03.2018. RPMN bola stanovená vo výške 26,06 %. Celková čiastka, ktorú bol dlžník povinný zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) bola stanovená sumou 2.142,06 eur, odplata za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb bola stanovená sumou 1.451,52 eur. Ročná úroková sadzba úveru bola stanovená vo výške 18,08 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere žalovaného. V čl. 2.1 bolo uvedené, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Súd prvej inštancie skúmal právny vzťah medzi stranami konania, pričom vychádzal z charakteru právneho postavenia strán sporu. Uviedol, že žalobcu v tomto prípade možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy, ktorá podľa názoru žalobcu vykazuje znaky zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane žalovaného možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko pri uzatváraní a plnení tejto spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z vyššie uvedeného dôvodu bolo potrebné pri posudzovaní predmetného právneho vzťahu medzi žalovaným a žalobcom brať na zreteľ všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku a najmä ustanovenia týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok, úprava ktorých je obsiahnutá v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ktoré poskytujú výraznú ochranu pre spotrebiteľa. Z údajov o schválenej výške úveru dňa 08.09.2014 vyplývalo, že žalobcovi bola poskytnutá suma úveru vo výške 1.500,- Eur, ktorú sa žalobca zaviazal splatiť v 42-och mesačných splátkach po 81,99 Eur, pri RPMN 26,06 % a ročnej úrokovej sadzbe revolvingu 18,08 %. Súd prvej inštancie uviedol, že úver je odplatný právny úkon. Na začiatku revolvingového vzťahu určil žalovaný RPMN výškou 26,06 %. Stranami konania uzavretá zmluva spĺňala všetky pojmové znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neobsahovala však správne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZSÚ, keď kontrolným prepočtom súdu prvej inštancie vyšla výška RPMN v sume 88,15 %. Na základe uvedeného súd prvej inštancie predmetný úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZSÚ považoval za bezúročný a bez poplatkov. Po vyriešení predbežnej otázky o bezúročnosti zmluvy a bez poplatkov, pristúpil súd prvej inštancie k posúdeniu požadovanej výšky bezdôvodného obohatenia. Žalobca si po rozšírení petitu žaloby uplatnil bezdôvodné obohatenia titulom platieb na úroky a poplatky úveru, ktorý je bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov. V predmetnej veci z prehľadu platieb vyplývalo, že žalobca čerpal úver vo výške 1.350,- Eur a uhradil splátky vo výške 1.667,81 Eur, teda žalovaný prijal nad uhradenú istinu úveru plnenie vo výške
317,81 Eur, teda na úkor žalobcu sa o uvedenú sumu obohatil. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie považoval za dôvodný. Žalobca sa ďalej domáhal vydania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur. Súd prvej inštancie považoval i tento nárok žalobcu v zmysle § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa za dôvodný. Mal za to, že bolo nepochybné, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa tým, že používal nekalé praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čím poručil svoje povinnosti ustanovené v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa, čím výrazne zasiahol do práv žalobcu. Žalobcovi boli vykonávané zrážky zo mzdy nad rámec poskytnutej istiny úveru, čím bolo výrazne zasiahnuté do jeho práv. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobcovi priznal titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu 300,- Eur, ktorá sa súdu prvej inštancie javila ako primeraná. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súdny úradník samostatným uznesením. Na úhradu súdneho poplatku vo výške 37,- eur zaviazal žalovaného, nakoľko žalobca bol ako spotrebiteľ od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodený a preto prešla poplatková povinnosť žalobcu na žalovaného.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Z rozsudku nevyplýva označenie jediného dôkazu, ktorý bol v konaní vykonaný a ktorým by v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. bola prepočítaná hodnota RPMN. Z rozsudku je tiež nepreskúmateľné, aký kontrolný postup výpočtu RPMN súd prvej inštancie vlastne vykonal a či išlo o aplikáciu vzorca na výpočet RPMN uvedeného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03, kde Ústavný súd k požiadavke odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§211 OSP). Uvedené zhodnotenie Ústavného súdu SR je použiteľné aj počas účinnosti Civilného sporového poriadku. Žalovaný zároveň namietal aj odôvodnenie výroku o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko mal za to, že z celého rozsudku nevyplýval záver súdu prvej inštancie o akejkoľvek nekalej praktike, v rozsudku súd prvej inštancie neuvádzal ani skutočnosti, ktoré boli dokázané a ktoré by priznanie finančného zadosťučinenia odôvodnili z iného dôvodu pričom z rozsudku nevyplývalo žiadne odôvodnenie ani pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol aj o náhrade trov konania, pretože nezohľadnil skutočnosť, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania o časti žaloby. Mal za to, že logicky mu teda nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu nevznikol. Záverom svojho odvolania navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Právny zástupca žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie tak ako bol vyhlásený a vydaný je v súlade so zákonom a sa s ním stotožňuje. Mal za to, že žalovaný len účelne napáda nepreskúmateľnosť rozsudku. Je toho názoru, že závery súdu prvej inštancie sú správne a sú riadne a zákonným spôsobom odôvodnené. RPMN je zjavne pri údajoch, ktoré žalovaný uvádza v zmluve, resp. v oznámení o schválení úveru nesprávne, pretože do neho nie je zarátaná odplata za služby, ktoré žalovaný nevyužíval a ani nemal v úmysle využívať. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
4. K vyjadreniu právneho zástupcu sa žalovaný nevyjadril.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).
7. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia vo výroku II. zaviazal žalovaného k zaplateniu 317,81 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a 300 eur z titulu finančného zadosťučinenia a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok náhradu trov konania.
9. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného v potvrdzujúcej časti je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku uvádza, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj k použitej obrane žalovaného a k vykonaným dôkazom. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza, že pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 C.s.p., odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005). V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
10. Odvolací súd preskúmal odvolacie tvrdenie žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na túto odvolaciu námietku uvádza, že na pojednávaní dňa 20.09.2018, na ktorom sa strany sporu nezúčastnili, súd prvej inštancie oboznámil a zopakoval stav dokazovania, pričom jednou z listinných dôkazov v spise bol aj výpočet RPMN pre spotrebiteľský úver. Pokiaľ tieto dôkazy nie
sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, je to vada rozhodnutia (§ 220 ods. 2 C.s.p. za náležitosť odôvodnenia rozsudku považuje uvedenie, ktoré dôkazy súd vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil), ktorá ale nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne konštatoval, že uzavretá zmluva medzi stranami sporu obsahovala nesprávny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov.
11. Žalobca sa v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa oprávnene domáhal vydania bezdôvodného obohatenia s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv o úvere, pričom sa súčasne domáhal priznania finančného zadosťučinenia. Je nesporné, že žalovaný pri vstupe do úverového vzťahu so žalobcom vystupoval z pozície dodávateľa, ktorý konal o predmete svojej obchodnej a inej podnikateľskej činnosti a žalobca vystupoval v pozícii spotrebiteľa a nekonal v rámci predmetu svoje obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie o práve žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Žalobcovi, ktorý v tomto spore úspešne uplatnil porušenie práva ustanoveného právnym predpisom, vznikol podľa citovaného zákona nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia. Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou finančného zadosťučinenia 300 eur, ktorú tak ako aj súd prvej inštancie považoval za primeranú.
12. Odvolací súd po vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení žalovaného konštatuje, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku II. jeho rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. 13. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku III. o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Žalobca bol v konaní plne úspešný a preto má podľa § 255 ods. 1 CSP proti žalovanému nárok na náhradu trov konania.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).