Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-64-2019.pdf
PDF · 107.3 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/64/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu I. E. C., a.s., so sídlom J. XX, XXX XX P., Q.: XX XXX XXX, proti žalovanému K. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/XX, XXX XX I. - N., o zaplatenie 1.718,86 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 20Csp/176/2017-71 zo dňa 11. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku I. iba čo do splatnosti priznanej sumy v pravidelných mesačných splátkach a čo do súvisiaceho výroku III. o trovách konania rozsudok zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 1.718,86 eur spolu s úrokom vo výške 57,93 eur a úrokom z omeškania vo výške 0,52 eur, a ďalej úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.718,86 eur od 25.8.2017 do zaplatenia, to všetko formou pravidelných mesačných splátok po 50,- eur mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť pod stratou výhody splátok v prípade neuhradenia jedinej splátky.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.“
2. Dopĺňacím rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tak, že: „I. Súd dopĺňa výrok I. rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 11.5.2018 č. k. 20Csp/176/2017-71 tak, že žalovaný je povinný žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 57,93 eur od 25.8.2017 do zaplatenia. Vo zvyšku ostáva rozsudok nezmenený.“
3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 9, § 54 ods. 1, 2, § 488 a nasl., § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3, § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, čl. 6 ods. 1, čl. 8, § 137,
§ 185, § 215 ods. 1, 2, § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, smernica Rady EHS 93/13 z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
4. Dopĺňací rozsudok právne odôvodnil ust. § 225 ods. 1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
5. Vychádzal zo zistenia, že žalobca na základe úverovej zmluvy č. 171607 zo dňa 19.11.2014 poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000,- Eur a poskytnutý úver s úrokom sa žalovaný zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami po 29,98 Eur, pričom mal splatiť celkovo 120 mesačných splátok. Z výzvy zo dňa 24.08.2017 súd zistil, že touto bol žalovaný pre neplnenie podmienok zmluvy vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru do dátumu uvedeného na výzve. Pohľadávka voči žalovanému ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 1.838,77 Eur a z výzvy nevyplýva z čoho pozostávala. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný uhradil splátky v celkovej výške 915,36 Eur, z ktorých žalobca na istinu započítal sumu 281,14 Eur, sumu 915,36 Eur započítal na úrok a sumu 21,17 Eur na poistné.
6. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa dovolával nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa a teda bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy naraz. Podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Žalobca v konaní nepreukázal, či poplatky a úroky, ktoré účtoval žalovanému boli individuálne dohodnuté a ani to, aké plnenie zo strany žalobcu bolo žalovanému ako spotrebiteľovi za toto poskytnuté. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne preukázania nárokov, ktoré si v konaní uplatňuje. S ohľadom na uvedené preto žalobcovi priznal nárok na nesplatenú časť istiny vo výške 1.718,86 Eur, úrok vo výške 57,93 Eur a úrok z omeškania vo výške 0,52 Eur, ako aj úrok zo omeškania vo výške 5 % ročne z istiny od 25.8.2017, pričom povolil žalovanému splácanie záväzku formou pravidelných mesačných splátok v primeranej výške a s ohľadom na vyššie uvedené nepriznal žalobcovi požadované zmluvné úroky vo výške 12,90 % ročne a v tejto časti návrh zamietol.
7. O trovách konania rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania priznal v celom rozsahu žalobcovi, ako po procesnej stránke úspešnej strane sporu o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
8. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že v podanom odvolaní proti rozsudku žalobca súčasne navrhol vydanie dopĺňacieho rozsudku, preto súd prvej inštancie vydal dopĺňací rozsudok, ktorým doplnil citovaný rozsudok zo dňa 11.05.2018 o výrok o priznaní príslušenstva, t.j. úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 57,93 Eur od 25.08.2017 do zaplatenia.
9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti zamietavému výroku a časti, ktorou súd povolil žalovanému splácať dlh v splátkach vo výške 50,- Eur mesačne. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení a v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenia Obchodného zákonníka. Uviedol, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi neprislúcha už nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky nemá oporu v právnych predpisoch a Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku avšak moment jeho zániku nestanovuje. Poukázal na to, že úrok z úveru je v
podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach. K umožneniu žalovanému uhradiť žalovanú sumu v splátkach vo výške 50,- Eur mesačne uviedol, že rozsudok nie je v tejto časti náležite odôvodnený a čo sa týka posúdenia okolností prípadu mal za to, že nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku, pretože sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného a žalovaný dokonca ani nepožiadal o možnosť splnenia dlhu v splátkach. Mal za to, že výška priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky, pretože lehoty na splnenie pohľadávky sa predĺžila do takej miery, že sa tým poprel samotný účel súdneho konania a takéto rozhodnutie nevedie k odstráneniu právnej neistoty. Žalobca tiež poukázal aj na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň navrhol, aby mu boli priznaná aj náhrada odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.
10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka bola naplnená, avšak len v časti týkajúcej sa povolenia splácať dlžnú sumu v splátkach.
15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
16. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Úverová zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Úverová zmluva je síce zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, avšak odvolací súd uvádza, že aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú.
17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti žalobcom požadovaných úrokov vo výške 12,90% ročne a žalobcovi priznal len nárok na zaplatenie sumy s príslušenstvom, ktorá predstavuje nesplatenú časť poskytnutej istiny úveru. S uvedeným rozhodnutím súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že súd prvej inštancie správne zamietol žalobu v časti úroku z úveru za obdobie po zosplatnení úveru s odôvodnením, že tieto patria len do konečnej splatnosti úveru a po tomto dátume patria veriteľovi len úroky z omeškania. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách tieto patria už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Existuje však aj odlišný názor, podľa ktorého dispozitívna norma neobsahuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. NS ČR z 27.06.2007, sp. zn. 33Odo/657/2005).
18. Zásadný posun v uvedenej otázke však predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Výkladom smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-416/11, AZI), čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa má vykladať tak, že pojem „značná nerovnováha“ (poškodiť spotrebiteľa) treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve; a na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t.j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako so zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatný do splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie a to či už zákonné napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).
19. Odvolací súd uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie
postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Zosplatnením úveru teda nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať, tým teda stráca nárok veriteľ na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej nečinnosti. Takéto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.
20. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že žalobcovi patria úroky za úver od jeho poskytnutia. Aj keď je potrebné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že úroky sú cenou a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, je však treba dôsledne rozlišovať ich skutočný význam. Avšak ako vyššie je uvedené, ak po poskytnutí náležitej ochrany žalovanému ako spotrebiteľovi, odvolací súd jednoznačne má za to, že po zosplatnení žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za úver. V prejednávanom prípade súd poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi náležitú súdnu ochranu v zmysle cieľa naplniť smernicu o nekalých zmluvných podmienkach a preto zmluvné ustanovenie upravujúce nárok na úroky z úveru aj po jeho zosplatnení považoval odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 v spojení s ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Je potrebné ešte zdôrazniť, že rozhodnutie o predčasnom zosplatnení je na strane dodávateľa rovnako ako aj povaha formulárových zmlúv a tvorba zmluvných podmienok, ktoré pripravoval žalobca a to aj vrátane primeraného sankčného mechanizmu za prípadné neplnenie povinnosti vrátiť úver.
21. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.
22. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza.
23. V prípade, ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.
24. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka ponuky zákona (dispozície). Ako pritom v spotrebiteľských veciach evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).
25. Odvolací súd preto má za to, že prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky, a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu niet preto kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu, že žalobcovi nepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu v prevyšujúcej časti požadovaného úroku po zosplatnení úveru zamietol a žalovaného zaviazal len na zaplatenie nesplatenej časti poskytnutej istiny a preto odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v zmysle 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
28. Pokiaľ ide o povolenie splácania dlhu v splátkach, súd prvej inštancie vo výrokovej časti síce povolil žalovanému splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach, avšak v odôvodnení rozhodnutia neuviedol žiadne skutočnosti na základe ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver, že vzhľadom na povahu prejednávaného sporu a osobné pomery strán je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach. K významným hľadiskám v tomto smere patrí predovšetkým výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v tomto spore pre žalobcu príliš ťaživé. Je potrebné prihliadať nie len na pomery žalovaného, ale aj na záujmy žalobcu (pozri napr. R 87/1966 a R 117/1967). Z obsahu spisu však nevyplýva, že by súd prvej inštancie zisťoval pomery na strane žalovaného a tieto porovnal so záujmami žalobcu na splatení požadovanej dlžnej sumy. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by samotný žalovaný žiadal o povolenie splácať dlžnú sumu v splátkach, preto nie je jasné na základe akých skutočností súd prvej inštancie umožnil žalovanému splácať dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach, čím teda zaťažil svoje rozhodnutie v uvedenej časti nepreskúmateľnosťou.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušiť a podľa § 391 C.s.p., a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
30. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne posúdiť otázku možného povolenia splácania dlhu žalovaného v splátkach vo vyššie naznačených intenciách a tiež opätovne posúdiť nárok na náhradu trov konania a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodniť.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).