Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/428/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka, v spore žalobkyne Ernestína Szilágyiová - TINA rozličný tovar s miestom podnikania Dénešova 87, Košice, IČO: 11 995 696, zastúpenej JUDr. Veronikou Kitovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovaným: 1/ F. K., G. Z. XXX a 2/ F.. M. Y., J.. XX.X.XXXX, G. Z. XX, obom zastúpeným JUDr. Martinom Breznenom, advokátom so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, o zaplatenie 1.572,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 13. júla 2016 č.k. -134 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne o uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť jej spoločne a nerozdielne istinu 1.572,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 20.6.2010 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia v období mesiacov 2-12/2006 s tvrdením, že túto sumu vyplatila namiesto žalovaných spoločnosti eurobus a.s. podľa rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.3.2019 sp. zn. ako nájomné a úroky za pozemok pod stánkom č. 3 na autobusovej stanici v Košiciach, hoci predajné stánky už v danom období vlastnili a užívali žalovaní v 1. a 2. rade a takisto spoločnosť DP Holding s.r.o., so sídlom Ťahanovská 16, Košice, IČO: 36 193 747 ako žalovaná v 3. rade, voči ktorej súd uznesením z 19.4.2011 č.k. - 40, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2011, zastavil konanie z dôvodu nedostatku jej spôsobilosti byť stranou sporu, keďže ešte pred začatím konania bola táto spoločnosť rozhodnutím súdu zrušená dňa 9.12.2009 a dňa 17.2.2010 z obchodného registra vymazaná. V rozsudku zároveň vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade majú voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovanej v 1. rade, že vlastnila stánok iba dva dni a potom ho predala spoločnosti DP Holding s.r.o. a žalovaného v 2. rade, ktorý tvrdil, že predajný stánok nikdy nevlastnil, lebo ten vlastnila DP Holding s.r.o., a tiež na námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, ktorú vzniesli žalovaní v 1. a 2. rade.

3. Pri rozhodovaní vychádzal prvoinštančný súd zo zistenia, že spoločnosť eurobus a.s., so sídlom Staničné námestie 9, Košice pod pôvodným obchodným menom Slovenská autobusová doprava, Košická dopravná spoločnosť, a.s. ako prenajímateľ a žalobkyňa ako nájomca uzavreli na dobu neurčitú

zmluvu č. XX/XXXX Q. K. K., K. H. G. K. K. M. N. I. H. Q. I. XX S., K. Č.. XXXX/XX L. J. X. Č.. XXXXX I. H.. Ú.. H. - N. (ďalej len „pozemok“), za účelom osadenia predajného typizovaného Slušovického stánku na predaj zmiešaného tovaru, ktorá nadobudla platnosť dňa 1.1.2002. Zistil tiež, že cena prenájmu bola stanovená podľa na 134 eur (4.052,- Sk) za 1 m2, t.j. ročné nájomné 1.338,38 eura (40.320,- Sk) bez DPH, splatné v mesačných splátkach po 111,53 eura (3.360,- Sk), že žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť za skutočne odobratú elektrinu, vodné a stočné po obdržaní faktúry od prenajímateľa do 14 dní odo dňa vystavenia faktúry, po ukončení zmluvného vzťahu odovzdať pozemok okamžite prenajímateľovi v pôvodnom stave, a že žalobkyňa bez súhlasu prenajímateľa nebola oprávnená predať resp. dať stánok do prenájmu inej osobe, ak jeho umiestnenie zostáva na pozemku prenajímateľa (čl. III bod 5 a 6 zmluvy), pričom podľa čl. VI zmluvy zmluvu bolo možné meniť alebo dopĺňať písomnou formou so súhlasom obidvoch strán, zmluvu bolo možné zrušiť vzájomnou dohodou ako písomnou výpoveďou jednou zo zmluvných strán a zmluva mohla byť vypovedaná aj bez udania dôvodu s výpovednou lehotou 2 mesiace, ktorá začala plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, prenajímateľ mal právo od zmluvy odstúpiť v prípade nedodržania zákazu predaja nealkoholických nápojov a omeškania s platením nájomného viac ako 1 mesiac a nájomkyňa sa zaviazala vrátiť pozemok prenajímateľovi do 10 dní od skončenia nájmu. Dodatkom č. 3 k zmluve č. 37/2002 o nájme pozemku účinným od 1.1.2006 bola medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá cena prenájmu 147,38 eura (4.440,- Sk) za 1 m2 pozemku, t.j. nájomné 1.473,81 eura (44.400,- Sk) ročne, splatné v mesačných splátkach po 122,82 eura (3.700,- Sk). Ďalej súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť eurobus a.s., pod pôvodným obchodným menom Slovenská autobusová doprava, Košická dopravná spoločnosť, a.s. ako prenajímateľ a žalobkyňa ako nájomca uzavreli na dobu neurčitú aj zmluvu č. XX/ XXXX Q. K. K., K. H. G. K. K. M. N. I. H. I. I. XX S., K.. Č.. XXXX/XX L. J. X. Č.. XXXXX I. H.. Ú.. H.

- N., za účelom osadenia predajného typizovaného Slušovického stánku na predaj textilu, galantéria a bižutéria, ktorá nadobudla platnosť 1.1.2002. Cena prenájmu bola stanovená podľa vo výške 134 eur (4.052,- Sk) za 1 m2, t.j. ročná suma 1.338,38 eura (40.320,- Sk) splatná v mesačných splátkach po 111,53 eura (3.360,- Sk), cena bola stanovená bez DPH. Nájomca sa zaviazal zaplatiť za skutočne odobratú elektrinu, vodné a stočné po obdržaní faktúry od prenajímateľa do 14 dní odo dňa vystavenia faktúry. Zmluvné dojednanie upravujúce postup pri zmene, doplnení a zrušení zmluvy (čl. VI) bolo totožné s úpravou čl. VI zmluvy č. 37/2002 o nájme pozemku a Dodatkom č. 3 k zmluve č. 36/2002 o nájme pozemku účinným od 1.1.2006 bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá cena prenájmu 147,38 eura (4.440,- Sk) za 1 m2 pozemku, t.j. ročné nájomné 1.473,81 eura (44.400,- Sk) splatné v mesačných splátkach po 122,82 eura (3.700,- Sk).

4. Ďalej súd prvej inštancie vyšiel zo zistenia, že: a/ kúpnou zmluvou uzavretou 25.8.2002 žalobkyňa ako predávajúca previedla na D. H., G. I. X, H. ako kupujúcu Slušovický stánok č. 3 osadený na prenajatom pozemku SAD Košice, so sídlom Staničné námestie 9, Košice, v ktorej sa zmluvné strany dohodli na cene stánku 6.638,78 eura (200.000,- Sk) a úhrade nájomného za prenajatý pozemok pod stánkom SAD Košice podľa faktúry, následne b/ kúpnou zmluvou uzavretou dňa 20.1.2006 D. H. ako predávajúca previedla na F. K., J.. XX.XX.XXXX, G. Z. XXX teda žalovanú v 1. rade ako kupujúcu predajný stánok umiestnený na Staničnom námestí 1, Košice za kúpnu cenu 4.979,10 eura (150.000,- Sk), podľa ktorej vlastnícke právo k stánku kupujúca nadobudla prevzatím predajného stánku a v ktorej kupujúca zobrala na vedomie upozornenie predávajúcej, že pozemok pod stánkom je zmluvne prenajatý, c/ listom z 19.1.2007, súčasťou ktorého bola upomienka z 23.1.2007, spoločnosť SAD - Košická dopravná spoločnosť a.s. oznámila žalobkyni, že eviduje nedoplatok špecifikovaný v pripojenej upomienke z 23.1.2007 a vyzvala ju na jeho zaplatenie do 7 dní a požiadala žalobkyňu, aby odsúhlasila zostatok 1.648,39 eura (49.659,50 Sk) evidovaný k 31.12.2006 za zúčtovacie obdobie od 30.4.2005 do 31.12.2006 podľa ďalej uvedeného rozpisu a potvrdenú kópiu mu vrátila a listom z 10.1.2007 spoločnosť SAD - Košická dopravná spoločnosť a.s. požiadala žalobkyňu o odsúhlasenie zostatkov pohľadávok ku dňu 31.12.2006 za zúčtovacie obdobie od 23.6.2005 do 31.12.2006 s celkovým zostatkom 1.648,39 eura (49.659,50 Sk), d/ kúpnou zmluvou uzavretou 13.2.2009 M. Y., J.. XX.X.XXXX, G. Z. XX ako predávajúci previedol na spoločnosť PET postal s.r.o., so sídlom Popradská 68, Košice, IČO: 44 208 715 ako kupujúcu predajný stánok za kúpnu cenu 1.000 eur s tým, že vlastnícke právo prechádza na kupujúceho okamihom prevzatia predmetnej veci a umožnení nakladať s ním ako s vlastným, e/ v 11/2002 žalobkyňa predala stánok č. 8 S. K., nájomný vzťah žalobkyne k pozemku, na ktorom bol stánok č. 8 osadený, bol skončený dohodou uzavretou s prenajímateľom, ten dňa 1.1.2007 uzavrel

nájomnú zmluvu č. XX/XX Q. K. K. Q. I. XX S., I. Č. K. Č.. XXXX/XX L. J. X. Č.. XXXXX H.. Ú.L.. H.

- N., N. J. I. N. Č.. X S. K., f/ žalobou podanou na Okresnom súde Košice II dňa 11.4.2007 sa spoločnosť eurobus a.s., so ako žalobca domáhala voči D. N. - Y., Rozličný tovar, ako žalovanej, zaplatenia 1.431,95 eura s príslušenstvom. Po podaní žaloby žalovaná zaplatila 50,47 eura titulom úhrad za užívanie stánku č. 8 vyfakturovaných faktúrami č. XXXXXXXXX M. XXXXXXXX, predmetom konania zostala suma 1.381,38 eura titulom nájomného za pozemok pod stánkom č. 3 a úhrad za poskytnuté služby za obdobie 2/2006 až 12/2006, g/ Okresný súd Košice II rozsudkom z 17.9.2009 č.k. -77 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 23.3.2010 č.k. -100 konanie v časti o zaplatenie istiny 50,47 eura zastavil, žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 1.381,38 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 20.1.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky žalobu zamietol, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 1.12.2009 v 1. výroku a dňa 23.3.2010 v ostatných výrokoch, h/ žalobkyňa 10.9.2010 zaplatila spoločnosti eurobus, a.s. sumu 100,- eur titulom trov a úrokov, dňa 28.6.2010 zaplatila 50,- eur titulom úhrady časti istiny, dňa 9.12.2010 zaplatila 150,- eur, dňa 18.5.2010 zaplatila 1.350,- eur titulom úhrady istiny a dňa 19.5.2010 sumu 31,86 eura titulom úhrady istiny.

5. Po právnom posúdení veci podľa , , a a , súd uzavrel, že vlastníčkou predajného stánku č. 3 bola na základe kúpnej zmluvy z 20.1.2006 žalovaná v 1. rade a to minimálne 2 dni a následne žalovaný v 2. rade, a to do 13.2.2009, keď stánok písomnou kúpnou zmluvou predal spoločnosti PET postal s.r.o. a konštatoval, že nájomný vzťah k pozemku pod stánkom žalobkyňa ani napriek prevodu vlastníckeho práva k stánku na ňom stojacom neskončila, v dôsledku čoho bola žalobkyňa povinná platiť nájomné za pozemok prenajímateľovi. Majúc výpoveďou žalobkyne za preukázané, že o ďalšom predaji N. K.. H., ktorá v období 8/2002 - 1/2006 na základe dohody so žalobkyňou platila odplatu za užívanie pozemku pod stánkom priamo prenajímateľovi pozemku eurobus, a.s., resp. jeho právnemu predchodcovi vo výške nájomného dohodnutého medzi prenajímateľom a žalobkyňou, žalobkyňa mala vedomosť od počiatku, teda od samotného predaja stánku dňa 20.1.2006, ako aj skutočnosť, že žalovaný v 2. rade sa zaviazal chodiť pre faktúry, ktorými bolo účtované nájomné a tieto platiť, pričom o tom, že žalovaný v 2. rade nájomné neplatí, sa žalobkyňa dozvedela z upomienky prenajímateľa z 10.1.2007, súd prvej inštancie vyvodil záver, že k neoprávnenému majetkovému prospechu došlo na strane žalovaného v 2. rade ako vlastníka označeného predajného stánku na úkor žalobkyne tým, že stánok mal v období mesiacov 2 - 12/2006 umiestnený na pozemku v nájme žalobkyne. Dôvodiac, že žalovaná v 1. rade bola vlastníčkou predajného stánku len v mesiaci január 2006, a vlastníkom stánku bol v rozhodnom období žalovaný v 2. rade, usúdil, že zo strany žalovanej v 1. rade nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, a preto žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol.

6. Námietku premlčania žalobného nároku žalobkyne vznesenú v priebehu sporu žalovanými súd vyhodnotil ako dôvodnú. Dôvodil pritom, že žalobkyňa sa o tom, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu, ako aj o výške bezdôvodného obohatenia dozvedela v mesiaci január 2007, kedy bola prenajímateľom pozemku vyzvaná na úhradu nedoplatku na nájomnom za obdobie mesiacov 2-12/2006 špecifikovanom v upomienke z 1/2007 a zistila tak, že platby nájomného neboli žalovaným v 2. rade uhradené, najneskôr však v mesiaci apríl 2007 doručením žaloby, príloh žaloby a platobného rozkazu vo veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. o zaplatenie nájomného na návrh prenajímateľa, pričom o tom, že na jej úkor sa bezdôvodne obohatil žalovaný v 2. rade mala žalobkyňa vedomosť od času, keď sa so žalovaným dohodla na platení nájomného prenajímateľovi žalovaným v 2. rade v jej mene, čo podľa výpovede žalobkyne bolo v roku 2006. Z uvedeného potom usúdil, že subjektívna dvojročná premlčacia doba práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začala podľa plynúť najneskôr v 4/2007 a uplynula v 4/2009 a pretože žalobkyňa sa svojho práva voči žalovaným začala domáhať súdnou cestou až žalobou podanou na súde 31.8.2010, súd musel podľa na premlčanie na námietku žalovaných prihliadať, nemohol premlčané právo žalobkyni priznať, a žalobu z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietol. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že ak žalovaný v 2. rade vedel o tom, že pozemok je v nájme, a hoci spolu boli za účelom zmeny nájomcu u prenajímateľa, nájomné napriek dohode neuhrádzal, je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a to s odôvodnením, že uvedené správanie sa žalovaného a okolnosti, za ktorých došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu, nemožno považovať za tak zásadné porušenie morálnych pravidiel, ktoré by zakladalo aplikáciu . Dodal, že žalobkyňa mohla napriek správaniu sa vlastníkov stánku

a prenajímateľa nájomný vzťah ukončiť jednostranne výpoveďou, a to aj bez ich súhlasu. Nakoľko tak neučinila, dobrovoľne v nájomnom vzťahu zotrvala, v dôsledku čoho bolo jej povinnosťou platiť prenajímateľovi nájomné za pozemok, resp. ak ako tvrdí uzavrela dohodu so žalovaným v 2. rade, že nájomné bude prenajímateľovi hradiť on ako reálny užívateľ pozemku, dotazom na prenajímateľa zistiť, či žalovaný v 2. rade nájomné „v jej mene“ platí, čo neučinila. Z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku súd zamietol návrh žalobkyne na dokazovanie výsluchom svedkov Z.. X. X., S. V. M. Z. H..

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že v spore procesne plne úspešným žalovaným priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením v súlade s .

8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z odvolacieho dôvodu podľa , , a . Navrhla zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, žalobe vyhovieť a priznať jej nárok na náhradu trov konania. V odvolaní poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. žalobkyňa namietla správnosť záveru súdu, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný. Žiadala, aby súd námietku premlčania vznesenú žalovaným odoprel a o nároku rozhodol bez vyhovenia námietke premlčania. Tvrdila, že žalovaný v 2. rade mal priamy úmysel ju poškodiť, o čom svedčia „konkrétne okolnosti, o ktorých vypovedala nielen navrhovateľka, ale o nich majú vedomosti aj svedkovia, ktorých navrhovateľka navrhla vypočuť“. Zopakovala, že žalovaný v 2. rade ju ubezpečoval, že dlžné nájomné prenajímateľovi vyplatí a presviedčal ju aj svojim správaním v dlhšom období, o čom navrhla vypočuť svedkov. Správnosť výroku o trovách konania žalobkyňa spochybňovala tvrdením, že na jej strane sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle , a to tak vzhľadom na rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi, lebo žalovaný, z vypočítavosti sa úspešne vyhol svojej povinnosti platiť nájomné, vypočítavo sa vyhol aj spísaniu nájomnej zmluvy s eurobusom a.s., súc si vedomý, že sa bezdôvodne obohacuje na jej úkor, ako i vzhľadom na skutočnosť, že je dôchodkyňa a má vážne zdravotné problémy, z ktorého dôvodu by zaplatenie akýchkoľvek poplatkov ohrozilo jej zdravotný stav a život.

9. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a , a z hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti výroku o zamietnutí žaloby nie je dôvodné.

11. Žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody vo vzťahu k v výroku o zamietnutí žaloby nie sú naplnené a rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správny. Nemožno mu vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , , a alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle , a , ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku správne a presvedčivo vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami sporových strán, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobkyne i žalovaných, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom žalobkyni i žalovaným vytvoril procesné podmienky, aby v priebehu súdneho sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.

12. Žalobkyňa v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré v podstate predniesla už na Námietky žalovanej v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci a neumožňujú záver, že by v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil niektorej zo sporových strán, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. K zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a na právne normy použité súdom prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový stav veci a správne uzavrel, že nárok žalobkyne je premlčaný. V nadväznosti na tento záver potom súd správne žalobu žalobkyne zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje i so správnym záverom súdu prvej inštancie, že námietku premlčania vznesenú žalovanými nemožno vyhodnotiť za rozpornú s dobrými mravmi.

14. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby, podanej na súd dňa 31.8.2010, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným zaplatenia istiny 1.572,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z istiny od 20.6.2010 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v jej nájme žalovanými v období mesiacov 2-12/2006 ako vlastníkmi predajného stánku č. 3 umiestneného na označenom pozemku. Odvolací súd konštatujúc ich správnosť, na tieto odkazuje ( ), a len na zdôraznenie správnosti tejto časti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni sa v odvolaní nepodarilo spochybniť vecnú správnosť výroku o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdením, že podaná námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd pochybil, ak na námietku premlčania prihliadol ako na dôvodnú a z tohto dôvodu žalobu zamietol bez toho, aby vychádzal z právneho názoru v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. .

17. Dobré mravy sú súborom etických a všeobecne v spoločnosti uznávaných zásad, ktoré je nutné rešpektovať. Výkon práva tak musí byť s dobrými mravmi v súlade. To nepochybne platí i pre vznesenie námietky premlčania. Pôsobenie korektívu dobrých mravov musí byť súdom posudzované vždy so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam veci. Súdna prax sa pritom ustálila v závere, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta dlžník premlčanie práva požadovaného veriteľom, lebo premlčanie je zákonným a legitímnym inštitútom prispievajúcim k právnej istote v súkromnoprávnych vzťahoch. Uplatnenie námietky premlčania sa tak môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia práva na úkor tej strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a vo vzťahu ku ktorej by bol za takého stavu zánik nároku na plnenie neprimerane tvrdým postihom. Uvedené napokon vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , na ktoré poukazovala žalobkyňa vo svojom odvolaní, v ktorom najvyšší súd (o.i.) uviedol: „Jestliže by však výkon práva namítat promlčení uplatněného nároku byl toliko prostředkem umožňujícím poškodit jiného účastníka právního vztahu, zatímco dosažení vlastního smyslu a účelu sledovaného právní normou by pro něj zůstalo vedlejší a z hlediska jednajícího by bylo bez významu, jednalo by se sice o výkon práva, který je formálně se zákonem v souladu, avšak šlo by o výraz zneužití tohoto subjektivního práva (označované rovněž jako šikana) na úkor druhého účastníka, a tedy o výkon v rozporu s dobrými mravy (srov. rozsudek NS ČR ze dne 28. 6. 2000, sp. zn. , uveřejněný v časopise Soudní judikatura č. 11/2000 pod pořadovým číslem 126, či rozsudek NS ČR ze dne 28.11.2001, sp. zn. ). O jednání vykazujícím znaky přímého úmyslu poškodit druhého účastníka by ovšem nebylo možno uvažovat z okolností a důvodů, z nichž je vznik uplatněného nároku dovozován, nýbrž jen z konkrétních okolností, za nichž byla námitka promlčení tohoto nároku uplatněna. Tyto okolnosti by přitom musely být naplněny v natolik výjimečné intenzitě, aby byl odůvodněn tak významný zásah do principu právní jistoty, jakým je odepření práva uplatnit námitku promlčení (srov. rozsudek NS ČR ze dne 28. 11. 2001, sp. zn. ).“

18. V korelácii s uvedeným je nutné vyvodiť, že súd prvej inštancie nepochybil, ak prihliadol na protistranou vznesenú námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vychádzajúc z úsudku, že jej vznesenie nemožno vyhodnotiť za rozporné s dobrými mravmi, lebo žalobkyňou tvrdené správanie sa žalovaného a okolnosti, za ktorých došlo k jeho bezdôvodnému

obohateniu, nemožno považovať za tak zásadné porušenie morálnych pravidiel, ktoré by zakladalo aplikáciu . Možno dodať, že o konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť žalobkyňu nie je možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku odvodzovaný, ale z konkrétnych výnimočných okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Takéto okolnosti žalobkyňa netvrdila ani v priebehu sporu na súde prvej inštancie a ani vo svojom odvolaní, pokiaľ iba bez ďalšieho tvrdila, že žalovaný v 2. rade ju ubezpečoval, že dlžné nájomné prenajímateľovi vyplatí a presviedčal ju aj svojim správaním v dlhšom období, mal priamy úmysel ju poškodiť, o čom svedčia „konkrétne okolnosti, o ktorých vypovedala nielen žalobkyňa, ale o nich majú vedomosti aj svedkovia, ktorých a navrhla vypočuť. Ani v tomto smere však nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie, naviac ak v odôvodnení napadnutej časti rozsudku súd prvej inštancie jasne uviedol, ktoré dôkazy považoval za rozhodujúce, z akých skutkových záverov vychádzal a prečo nevykonal žalobkyňou navrhovaný dôkaz vypočutím označených svedkov. Je totiž vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy sporových strán na vykonanie dôkazov sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu sporu a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávaného sporu nie je relevantný.

19. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobkyne nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku o zamietnutí žaloby, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v jeho zamietavom výroku potvrdil ako vecne správny podľa .

20. Podmienky pre potvrdenie a ani zmenu rozsudku ale neboli splnené vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolanie žalobkyne voči výroku o trovách konania je opodstatnené. Žalobkyňa dôvodne namietala, že súd opomenul pri svojom rozhodovaní zvážiť aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

21. Účelom ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. -14, a prispôsobené novej právnej úprave). Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

22. Pretože súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť i pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle , a súd prvej inštancie pri rozhodovaní trovách konania z hľadiska aplikácie dôsledne vec neposudzoval a ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného ustanovenia, v dôsledku neúplnej aplikácie relevantného ust. je tak predčasný záver súdu prvej inštancie o priznaní nároku na plnú náhradu trov konania žalovaným, a už len preto nemôže byť správny.

23. Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné ako rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zrušiť podľa a a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

24. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o trovách konania po všetkých stránkach preskúmateľným rozhodnutím a pri rozhodovaní sa vysporiadať so všetkými právne

významnými okolnosťami v zmysle . Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom oboch sporových strán, pričom je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Súčasne súd prihliadne tiež na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj sporových strán priebehu konania a pod. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách odvolacieho konania ( ).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).