Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7To-17-2019.pdf
PDF · 151.3 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/17/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 4.9.2019, v trestnej veci proti obžalovaným 1/ I. I. a 2/ S. I., pre zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného I. I. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 51/2016 zo dňa 26.4.2018 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému I. I..
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému I. I., nar. XX.XX.XXXX v X., V. ľudová republika, trvale bytom I. XX, G.,
u k l a d á
podľa § 259 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň mu u k l a d á probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 5 (päť) rokov a zároveň mu podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku u k l a d á povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá povinnosť je súčasťou probačného dohľadu.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona u k l a d á trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej spoločnosti a štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 5 (piatich) rokov.
Podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona u k l a d á peňažný trest vo výške 10.000,- Eur.
Podľa § 57 ods. 3 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného I..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov uznal obžalovaného I. I., nar. XX.X.XXXX v X., V., trvale bytom I. XX, G. vinným zo zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase najneskôr do 6.6.2013 ako konateľ spoločnosti R. s.r.o. so sídlom I. XX, G., IČO: 36669750 používal v prevádzke tejto spoločnosti na Masarykovej ulici číslo 22 v Prešove nadstavbový softvér označený „PAS - predaj a sklady“, kde zabezpečil vykonanie zásahov do technického a programového vybavenia dvoch osobných počítačov spravujúcich registračné pokladnice značky VAROS FM 4000 s daňovými číslami DKP: 7242022245005005 a 7002022245005001, kde po inštalácii do programového vybavenia týchto počítačov uvádzal hrubo skresľujúce údaje vo vstupných údajoch vkladaných do počítača, čím v období do 12.7.2013 dosiahol tvorenie podvodných pokladničných dokladov tým spôsobom, že nadstavbový softvér počítačovej aplikácii PAS - predaj a sklady pri predaji tovaru zabezpečil tlač napodobnením pravých pokladničných dokladov, pričom takýto predaj nebol zaznamenaný vo fiškálnej tlačiarni, namiesto toho z nej bol zapísaný nedaňový doklad napodobňujúci pokladničný doklad, pričom tržby z týchto predajov neboli napočítané v obratoch denných uzávierok týchto fiškálnych pokladní a tento nadstavbový softvér zabezpečoval tiež v zvolených intervaloch vymazanie všetkých údajov o predajoch tovaru v úložisku počítačovej aplikácie PAS - predaj a sklady“. Tým zo strany spoločnosti R., s.r.o. dochádzalo ku kráteniu daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty a na dani z príjmu právnických osôb, teda vydávaním takýchto fiktívnych pokladničných dokladov z predaja tovaru koncovým odberateľom, ktoré sa neukladali do fiškálnej pamäte elektronickej registračnej pokladne, ale túto obchádzali. Takýto príjem nezaevidovaný do účtovníctva spoločnosti, obchádzajúci fiškálnu pamäť ERP, z takto predaného tovaru by v prípade jeho riadneho zaevidovania do fiškálnej pamäte spoločnosti R., s.r.o., ako daňovému subjektu zvyšoval základ dane a tak zvyšoval daňovú povinnosť na dani z príjmov právnických osôb, ktorú bol obv. I. I. ako štatutárny zástupca spoločnosti R., s.r.o., povinný priznať a odviesť a zároveň by zvyšoval DPH na výstupe z dodania tovaru koncovým zákazníkom z obchodov realizovaných v tuzemsku, ktorú by bol povinný ako platca DPH z takto realizovaných zdaniteľných plnení. Spoločnosť R. s.r.o., tak v rozpore s daňovými predpismi SR takýto príjem v zmysle zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov neevidovala, čím si skrátila daň z príjmu právnických osôb a daň z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH“/, ktoré bola z dosiahnutých príjmov povinná odviesť z zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, a to v nezistenej výške, pretože v dôsledku vymazania údajov o predajoch tovaru nie je možné určiť objem predaného tovaru.
Za to mu podľa § 259 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorého výkon mu podľa § 49 ods. 1, písm. a/ Tr. zákona podmienečné odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 4 (štyroch) rokov.
Zároveň mu podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej spoločnosti a štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 5 (piatich ) rokov.
Podľa § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona mu uložil peňažný trest vo výške 10.000,- Eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) mesiacov.
Oproti tomu obžalovaného S. I., nar. X.X.XXXX v T., trvale bytom J. XXX/XX, V., okres T., podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok kvalifikovaný ako zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/,
ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase, najneskôr do dňa 6. júna 2013, S. I. ako konateľ spoločnosti J., s.r.o., so sídlom A. 3, T., IČO: 31735983, po vzájomnej dohode s konateľom spoločnosti R., s.r.o., so sídlom I. XX, G., IČO: 36669750, I. I., vyrobil a dodal do prevádzky tejto spoločnosti na C. ulici č. XX v G. nadstavbový software označený „PAS - predaj a sklady“. Obv. I. Jin po dodaní softwaru zabezpečil vykonanie zásahu do technického a programového vybavenia spolu 6 osobných počítačov spravujúcich registračné pokladnice značky Varos FM4000 s daňovými číslami: DKP 7242022245005005, DKP 7002022245005001, DKP 7242022245005004, DKP 7002022245005003, DKP 7002022245005002, DKP 7242022245005006, kde po jeho inštalácii do programového vybavenia týchto počítačov uvádzal hrubo skresľujúce údaje vo vstupných údajoch vkladaných do počítača, čím v období najmenej od 6.7.2013 do 19.12.2013 dosiahol tvorenie podvodných pokladničných dokladov tým spôsobom, že nadstavbový software v počítačovej aplikácii „PAS - predaj a sklady“ pri predaji tovaru zabezpečil tlač napodobením pravých pokladničných dokladov, pričom takýto predaj nebol zaznamenaný vo fiškálnej tlačiarni, namiesto toho v nej bol zapísaný nedaňový doklad napodobňujúci pokladničný doklad, pričom tržby z takýchto predajov neboli napočítané v obratoch denných uzávierok týchto fiškálnych pokladní a tento nadstavbový software zabezpečoval tiež v zvolených intervaloch vymazanie všetkých údajov o predajoch tovaru v úložisku počítačovej aplikácie „PAS - predaj a sklady“. Tým zo strany spoločnosti R. s.r.o. dochádzalo ku kráteniu daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty a na dani z príjmu právnických osôb, teda vydávaním takýchto fiktívnych pokladničných dokladov z predaja tovaru koncovým odberateľom, ktoré sa neukladali do fiškálnej pamäte elektronickej registračnej pokladne, ale túto obchádzali. Takýto príjem nezaevidovaný do účtovníctva spoločnosti, obchádzajúci fiškálnu pamäť ERP, z takto predaného tovaru by v prípade jeho riadneho zaevidovania do fiškálnej pamäte spoločnosti R., s.r.o., ako daňovému subjektu zvyšoval základ dane a tak zvyšoval daňovú povinnosť na dani z príjmov právnických osôb, ktorú bol obv. I. I. ako štatutárny zástupca spoločnosti R., s.r.o., povinný priznať a odviesť a zároveň by zvyšoval DPH na výstupe z dodania tovaru koncovým zákazníkom z obchodov realizovaných v tuzemsku, ktorú by bol povinný ako platca DPH z takto realizovaných zdaniteľných plnení. Spoločnosť R., s.r.o., tak v rozpore s daňovými predpismi SR takýto príjem v zmysle zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov neevidovala, čím si skrátila daň z príjmu právnických osôb a daň z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH“/, ktoré bola z dosiahnutých príjmov povinná odviesť z zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, a to v nezistenej výške, pretože v dôsledku vymazania údajov o predajoch tovaru nie je možné určiť objem predaného tovaru,
pretože, nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.
Proti tomuto rozsudku zahlásili, ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní, odvolanie prokurátor a obžalovaný I. I., ktoré neskôr písomne odôvodnili.
Okresný prokurátor v dôvodoch odvolania podaného proti výroku o treste u obžalovaného I. I. a proti výroku o oslobodení obžalovaného S. I. spod obžaloby uviedol, že obž. I. I. bol uznaný vinným za úmyselný trestný čin, ktorým porušil svoje základné zákonné povinnosti osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť riadne evidovať tržby získané pri takejto činnosti. Vychádzajúc z posudku č. 1/2013 znalca J. X. bolo percento priznaných tržieb na jednej z elektronických registračných pokladní (ERP) 46,99 a na druhej ERP dokonca len 35,52 %. Znalec súčasne vyčíslil preukázateľné zníženie DPH na prvej z pokladní (resp. tlačiarni) za obdobie niekoľkých dní (od 6. do 11. júla 2013) vo výške 1.090,94 EUR a na druhej vo výške 151,17 EUR dokonca len za dva dni. Predpokladaná strata na prvej tlačiarni je od uvedenia knihy ERP do prevádzky 14. decembra 2011 vo výške 778.653,70 EUR, na druhej tlačiarni, uvedenej do prevádzky 15. mája 2013, teda dva mesiace pred odhalením skutku, vo výške 20.761,81 EUR. Uložené tresty sú podľa jeho názoru až neprimerane mierne. Týka sa to najmä peňažného trestu - pri takýchto únikoch by mal obžalovaný tento trest splatený za niekoľko dní, takúto činnosť však prevádzkoval minimálne vyše pol druha roka na jednej z tlačiarní a na druhej dva mesiace. Preto peňažný trest 10.000,- Eur je podľa jeho názoru až smiešne nízky a pri predpokladaných stratách, ktoré určite nebudú ďaleko od skutočných a ktoré obžalovaný mal jednoducho k dispozícii ako nezdanené peniaze (mal k dispozícii „čierne peniaze“ vo výške vyše 700 tisíc EUR a dostal peňažný trest 10 tisíc EUR), je trest absolútne nedostatočný, najmä ak máme aj formou trestnej represie bojovať proti daňovým únikom. Práve naopak, takýto príliš benevolentný postoj k daňovým podvodníkom nabáda
iné podnikateľské subjekty k páchaniu takejto trestnej činnosti, čoho dôkazom je aj množstvo ďalších subjektov, ktoré mali nainštalovaný rovnaký softvér. Z rovnakých dôvodov považoval za neprimerane mierny aj súdom uložený trest zákazu činnosti. Čo sa týka trestu odňatia slobody, k tomu nad rámec vyššie uvedeného uviedol len námietku k tomu, že nevie, čo súd pokladá za mimoriadne okolnosti v tomto prípade. Dôležité je, že obž. I. sa k spáchaniu trestnej činnosti kladenej mu za vinu ani nepriznal, preto aj napriek jeho doterajšej bezúhonnosti (čo určite nie je mimoriadna okolnosť najmä u podnikateľov, keďže v prípade záznamu v registri trestov by im dokonca hrozilo, že vôbec nebudú môcť vykonávať podnikateľskú činnosť) je presvedčený, že v jeho prípade nie je žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala postup podľa § 39 ods. 1 Tr. poriadku a zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Naopak, ak by bolo vzaté do úvahy aj správanie obž. Jina po odhalení skutku, najmä prevod spoločnosti ne bezdomovca, na naplnenie účelu trestu v tomto prípade nie je postačujúce ani podmienečné odloženie trestu odňatia slobody a je potrebné v jeho prípade ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody. Navrhol výrok o treste zrušiť a rozhodnúť sám alebo vrátiť vec súdu prvého stupňa. K oslobodeniu obžalovaného I. uviedol, že z výpovedí svedkov je dostatočne preukázané, že servis pokladní a tlačiarní bol v tejto veci zabezpečený z T., kde bol zároveň príslušný program tak upravený, aby umožňoval vyhotovovať nedaňové doklady. Dal do pozornosti výpoveď svedka A., ako servisného technika spoločnosti J., v ktorej bol I. konateľom. Tento svedok uviedol, že takýto program vytvoril práve obžalovaný I., navyše ich spoločnosť je uvedená ako servisné stredisko pre spoločnosť R.. Nakoniec, aj samotný I. priznal, že predmetný program vytvoril on a tento bol dodaný do uvedenej spoločnosti obž. I. a bol tam aj uvedený do prevádzky. Mal za to, že je dostatočne preukázané spáchanie skutku aj obž. I., ktorému bolo obžalobou kladené za vinu, že vyrobil predmetný softvér a tento (ako konateľ reálne zabezpečujúci chod spoločnosti J., s.r.o.) dodal obž. I., resp. jeho spoločnosti, ktorému tak zadovážil prostriedok na spáchanie trestného činu, pričom vzhľadom na charakter tohto softvéru nepochybne musel vedieť, že tento bude použitý na spáchanie trestnej činnosti majúcej povahu daňového úniku. Je pritom nepodstatné, či sa obaja obžalovaní v skutočnosti poznali a či vzájomne pri týchto daňových únikoch spolupracovali (v takom prípade by obžaloba znela na spolupáchateľstvo), dôležité je, že obž. I. vytvoril program umožňujúci daňové úniky a tento program potom jeho spoločnosť dodala spoločnosti obž. I., ktorá tie daňové úniky týmto programom - softvérom následne aj spôsobila. Navrhol napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu.
Obžalovaný I. I. v dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu spochybnil odbornosť znalca I. X., ktorý ani nie je zapísaný v zozname znalcov. O tom, či tlačí napodobeninu alebo pravý doklad, rozhoduje obsluha tlačiarne, stlačením ESC a následne ENTER, čo uviedol aj svedok X.. Zároveň svedkyne C. a Y. ako pokladníčky uviedli, že nikdy neboli osobitne inštruované, ako postupovať. Práve svedkyňa C. pracovala pri jednej z dvoch závadných pokladní a ak by táto pri tomto postupe, ako popísala svedkyňa, že stláčala ESC a ENTER, tlačila napodobeniny, tak by ich tlačila vždy a pri dennej uzávierke by musela evidovať číslo 0 na fiškálnej pokladni, čo však nenastalo nikdy. Preto sa javí znalecký posudok ako neúplný a sú o jeho správnosti pochybnosti. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa.
K odvolaniu okresného prokurátora sa prostredníctvom svojho obhajcu písomne vyjadril aj obžalovaný S. I., v ktorom vyjadrení poukázal na to, že ani jeden dôkaz svedčiaci o vzájomnej dohode uvedenej v skutkovej vete nebol v konaní produkovaný, takisto nebolo ničím preukázané, že konal vo forme pomoci tým, že „úmyselne poskytol pomoc“. Tvrdenie prokurátora, že servis bol vykonávaný z Košíc, kde bol zároveň príslušný program upravený, aby zhotovoval nedaňové doklady, nemá žiadnu oporu vo vykonávanom dokazovaní, lebo svedok A. sa takto nevyjadril. Takéto tvrdenie tiež nie je v súlade ani so s skutkovou vetou obžaloby, kde je uvedené, že až po dodaní softvéru obž. I. vykonal zásahy do programového vybavenia. Poukázal aj na nezrovnalosti vo výpovedi znalca W.. X., ktorý sám uviedol, že pri označení obž. I. ako dodávateľa programu vychádzal zo znenia jemu kladených otázok a tiež že sa iba domnieval, že program bol dodaný spoločnosťou J.. Stotožnil sa s argumentáciou súdu prvého stupňa a považoval odvolanie prokurátora vo vzťahu k svojej osobe za nedôvodné.
Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým okresný prokurátor a obžalovaný I. I. podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora je dôvodné sčasti a odvolanie obžalovaného I. Jina nie je dôvodné.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/301/> a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods. 12 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/>
Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní, nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil. Rovnako aj obžalovaný I. I. v zásade nenamietal rozsah vykonaného dokazovania, spochybňuje však odbornosť znalca I. X. a tiež znalecký posudok ním podaný z obsahového hľadiska.
Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní pomerne podrobné a rozsiahle dokazovanie, ktoré podľa názoru krajského súdu postačuje na rozhodnutie vo veci samej a bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku o vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní, predovšetkým výsluchom obžalovaného S. I., prečítaním výpovede obžalovaného I. I. z prípravného konania postupom podľa § 258 ods. 4 Tr. por., keďže odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní, ďalej výsluchom svedkov C. T., Eduarda A., W.. W. T., C. Y., T. C., prečítaním svedeckých výpovedí z prípravného konania svedkov Lu B., C. T., S. J., G. V., C. B., R. W., D. T., W. C. a C. Y.. Bol tiež na hlavnom pojednávaní vypočutý znalec I. X. k obsahu svojich znaleckých posudkov a bol tiež oboznámený znalecký posudok znalca W.. E.. Ďalej súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a to najmä trestného oznámenia s prílohami, zápisnicou o miestnom zisťovaní a o vykonaní prehliadky iných priestorov, zápisnice o vydaní veci s fotodokumentáciou, príručkami a manuálmi k programu PAS, záznamu o prerátaní hotovosti Q. Z. G. zo dňa 19.12.2013 spolu s pokladničnými dokladmi, správami Sociálnej poisťovne o zamestnancoch spoločnosti, Daňového úradu Prešov, výpismi z obchodného registra a dokumentov ohľadom prevodu obchodných podielov a taktiež správ z finančných inštitúcií, kde mala spoločnosť R. zriadené účty, zoznamu odberateľov spoločnosti J. s.r.o. a vyjadrenia k predmetu činnosti spoločnosti J., s.r.o.
Krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že aj keď znalec I. X. nie je osobou zapísanou v zozname znalcov a v jeho pôvodne podaných znaleckých posudkoch sa objavili určité nepresnosti a neúplné zistenia, do konania bola vyšetrovateľom pribratá organizácia špecializovaná na činnosť z odboru Elektrotechniky, odvetvie registračné pokladnice, výpočtová technika, fiškálne tlačiarne a príslušný software k týmto zariadeniam, J., s.r.o. ako právnická osoba, ktorej je I. Zváč zamestnancom a ktorého táto pribratá organizácia poverila vyhotoviť znalecký posudok, pričom v súlade s ust. § 143 ods. 2 Tr. por. znalec I. X., hoci nie je osobou zapísanou v zozname znalcov, zložil ako osoba poverená vyhotovením znaleckého posudku predpísaný sľub podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, teda boli splnené procesné podmienky pre vypracovanie znaleckého posudku touto osobou. Zároveň je potrebné uviesť, že orgány činné v trestnom konaní tým, že vyžiadali od znalca dodatky znaleckých posudkov na doplnenie jeho záverov a súd prvého stupňa pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní podľa názoru odvolacieho súdu znalecké dokazovanie doplnil spôsobom dostatočným pre rozhodnutie vo veci samej a tiež v dostatočnej miere, vzhľadom na reálne možnosti, odstránili nejasnosti a rozpory znaleckého dokazovania tak, že pri rozhodovaní vo veci samej bolo možné z týchto zistení a záverov vychádzať.
Prvostupňový súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.
Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo dôjsť k skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný. Aj podľa názoru krajského súdu vykonaným dokazovaním bola vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý od počiatku popieral spáchanie skutku a na svoju obranu uvádzal, že nemá vedomosť, kde boli pokladne zakúpené, vedel iba, že servis bol vykonávaný firmou z T., žiadny zásah do počítačových zostáv nerobil, vo firme bolo viac spolumajiteľov, akurát bol neskôr splnomocnený na predaj spoločnosti. Táto obrana obžalovaného je vyvrátená sledom
nepriamych dôkazov, ktoré vykonal prvostupňový súd a ktoré vo svojom súhrne dávajú dostatočný podklad pre vyslovenie viny obžalovaného I. zo spáchania predmetného skutku. Preto krajský súd sa v prevažnej miere stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa a odkazuje na dôvody uvedené v jeho rozsudku, pričom na ich podporu uvádza nasledovné.
Obžalovaného I. I. zo spáchania skutku usvedčujú predovšetkým výsledky miestneho zisťovania v prevádzke spoločnosti R. na C. ulici č. XX, vykonaného zo strany Q. Z., ktorým bolo na mieste zistené, že vydaný pokladničný doklad počas kontroly vykazoval známky falšovania, keďže ochranný znak na pokladničnom doklade nespĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti. Krížovou kontrolou pokladničného dokladu bolo následne zistené, že tento nemohol prejsť fiškálnou pokladňou, čím vzniklo podozrenie, že údaje v registračnej pokladnici boli zmenené alebo bol nainštalovaný nelegálny softvér tak, aby sa mohol predávať tovar aj na základe nepravých „nedaňových“ dokladov. Uvedené závery miestneho zisťovania, na základe ktorého došlo k prvotnému odhaleniu možnej trestnej činnosti, potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok W.. W. T. ako pracovník Q. Z., ktorý sa vyjadril k zisteniam kontroly ohľadom nezrovnalostí v bločkoch, keď výstup z kontrolného záznamu nekorešpondoval s realitou, na detailné podrobnosti si už s odstupom času nepamätal. Týmto šetrením bolo teda zistené, že časť tovaru sa predávala bez toho, aby príjmy boli zaevidované vo fiškálnej tlačiarni a teda zaevidované v účtovníctve. V súvislosti so zisteniami kontroly mohli orgány činné v trestnom konaní vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony k odhaleniu trestnej činnosti. Obžalovaného I. zo spáchania skutku ďalej usvedčujú výsledky znaleckého dokazovania I. X. a jeho súvisiaca výpoveď na hlavnom pojednávaní k podaným znaleckým posudkom, ktorý uviedol, že pri testovaní v rámci znaleckého skúmania bolo zistené tvorenie podvodných pokladničných dokladov, ktoré však neboli uložené vo fiškálnej pokladni a tržby neboli započítané v pokladnici, teda sa tlačili napodobeniny nedaňových dokladov miesto daňových a tieto neboli zahrnuté v dennej uzávierke tlačiarne. Údaje boli podľa zistení znalca vymazávané automaticky po určitej dobe pri prihlásení do systému.
Z uvedeného sa dá vyvodiť záver, že do tlačiarní a ich programového vybavenia systému PAS bol urobený zásah, ktorý dosiahol tvorbu okrem daňových aj nedaňových dokladov, ktoré neboli zahrnuté do účtovnej evidencie a týmto sa znižovali oficiálne tržby a teda aj základ daňovej povinnosti. X. I. X. v tejto súvislosti zistil, že pri skúmaní dvoch registračných pokladníc DKP 7242022245005005 a 7002022245005001 sa dal dosiahnuť takýto stav, že bolo možné vytlačiť napodobeninu fiškálneho dokladu, ktorý nie je evidovaný v kontrolnom zázname fiškálnej tlačiarne a jeho obrat nie je započítaný k dennej uzávierke tlačiarne, v tomto prípade boli použité údaje z aplikácie nadstavbového softvéru PAS a o tom, aký doklad sa vytlačí, rozhodovala obsluha po nahodení tovarových položiek. U ďalších 4 pokladníc, ktoré boli zaistené, sa už nepodarilo nasimulovať takýto stav a vytlačené nepravé pokladničné doklady. Znalec ďalej dodal, že každý pokladničný doklad je uložený v rámci databázovej štruktúry v dvoch tabuľkách aplikácie nadstavbového softvéru PAS. Okrem základných údajov o pokladničnom doklade sa v tabuľke nachádza aj informácia, či bol pre predaj vygenerovaný fiškálny pokladničný doklad alebo podvodný pokladničný doklad. Testami dospeli, že údaje sú vymazávané po určitej dobe automaticky pri prihlásení do systému. K vytlačeniu dokladu stačí, aby obsluha bola riadne zaškolená. Podľa jeho názoru nie je nelegálne s fiškálnou tlačiarňou používať softvér PAS, pokiaľ tá aplikácia sama nerozhoduje o tvorbe fiškálnych, resp. nepravých dokladov a domnieva sa, že tvorcom softvéru PAS je spoločnosť Bass, s.r.o. Softvér bol v tom čase voľne stiahnuteľný z webu, avšak bez potrebných knižníc vizuál Foxpro a na nainštalovanie knižnice, bez ktorej by to nefungovalo, netreba veľké odborné znalosti, ale je potrebné vedieť, že musí nainštalovať takúto knižnicu. K generovaniu falošných dokladov bolo potrebné stlačiť ESC a ukončiť to tlačidlom ENTER a tento úkon mohla urobiť aj obsluha a nevedel sa vyjadriť, či to bolo potrebné stláčať stále alebo to bolo takto vopred naprogramované.
To, že obžalovaný I. bol prakticky jediným výkonným „šéfom“ spoločnosti R., ktorý rozhodoval o všetkých otázkach vo vzťahu k firme, otváral a uzavieral pokladne a vyberal tržbu, ako aj tlačil denné uzávierky, dosvedčili vo svojich výpovediach aj svedkyne Y., C., J., V., T., W. a Y., ktoré pracovali v spoločnosti R. ako obsluha pokladní. Oni osobne si však žiadne nezrovnalosti nevšimli, ani zásahy a vykonávali iba to, ako boli zaučené majiteľom. Obžalovaný nebol jediným konateľom, avšak on jediný mal reálne v praxi na starosť celú prevádzku, pričom ostatní konatelia sa o chod prevádzky na C. ulici nezaujímali. Len na okraj sa javí ako nevyhnutné dodať, že o určitých nekalých praktikách vo firme nepriamo svedčí aj jej následný prevod na osobu C. T. za pochybných okolností, ktorý nemal absolútne žiadne skúsenosti s podnikaním a prakticky ani nevedel, čo kupuje, iba podpísal papiere, ktoré mu boli na jednorazovom stretnutí predložené, čo vyplýva z jeho výpovede. Prevod spoločnosti na tohto svedka rovnako vyplýva aj
z oboznámených výpisov z obchodného registra. Z uvedeného je badateľný motív pôvodných majiteľov spoločnosti, sa jej urýchlene zbaviť, keď sa firma dostala do problémov. Je potrebné poukázať aj na výpoveď obžalovaného S. I., ktorý uviedol, že nemal vedomosť, aký softvér sa presne nachádzal v uvedených počítačoch a servis bol vykonávaný v zmysle zákona, pričom on osobne žiadny zásah nerobil. Vo firme R. bol asi len raz a podľa jeho názoru je možné program jednoducho upravovať s tým, že fiškálne tlačiarne majú ten nedostatok, že nevedia zakázať tlačenie nedaňového dokladu. Jeho výpoveď v uvedenom zmysle je podporená aj výpoveďou svedka A., ktorý potvrdil, že tlačiareň sa dá nastaviť tak, aby vytvárala nedaňové doklady a môže to urobiť spravidla každý, kto je technicky zdatný.
Za takéhoto stavu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody, je aj krajský súd toho názoru, že skutok, ktorý sa obžalovanému I. I. kladie za vinu, sa stal, je trestným činom a že ho spáchal práve obžalovaný I.. E. dokazovaním bolo preukázané, že do systému PAS bol urobený zásah, ktorý umožňoval časť tržieb neevidovať na daňových dokladoch a zároveň umožňoval tlačenie tzv. nedaňových dokladov, ktoré neboli zahrnuté do evidencie tržieb pre výpočet daňovej povinnosti vo fiškálnej tlačiarni a tým sa skresľovala skutočná hodnota daňového základu s tým, že takýto zásah bol s najväčšou pravdepodobnosťou vykonaný až po dodaní softvéru zo strany spoločnosti J. a to na prevádzke spoločnosti, pričom reálne ho buď vykonal obžalovaný I. alebo nejakým iným spôsobom zabezpečil vykonanie zásahu (v súlade so skutkovou vetou). Sled nepriamych dôkazov vzájomne súvisiacich a tvoriacich jeden súhrn, smerujúcich k vine obžalovaného, teda spočíva predovšetkým v samotnom zistení týchto nezrovnalostí na prevádzke spoločnosti pri miestnom zisťovaní, ktorého výsledky boli potvrdené aj následným znaleckým dokazovaním, keď bolo nepochybne preukázané, že k tlačeniu falošných nedaňových dokladov a následnému nezaevidovaniu časti tržieb na prevádzke spoločnosti reálne dochádzalo, v spojení s ďalšou preukázanou skutočnosťou, že prevádzku riadil a o celom jej chode rozhodoval práve obžalovaný I. I., ktorý vykonával prakticky všetky úkony súvisiace s prevádzkou a pokladňami s tým, že obsluha pokladne konala tak, ako im to bolo z jeho strany vysvetlené (výpoveď svedkyne C.). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že spoločnosť mala v tom čase viacerých konateľov.
K námietke v podanom odvolaní obž. I., že ak by bol dodržaný stály postup ESC a ENTER, tak by fiškálna tlačiareň vykazovala vo výsledku stále nulu, je potrebné uviesť, že je to logická úvaha, avšak ani sám znalec nevedel uviesť úplne presný mechanizmus fungovania systému po zásahu a nezistil pri znaleckom skúmaní, ako presne systémovo bolo dosiahnuté to, že časť tržieb bola riadne zaevidovaných a vo vzťahu k časti tržieb sa tlačili nedaňové doklady, teda tieto neboli zaevidované do fiškálnej tlačiarne, čo aj sám znalec priznal, keď uviedol, že skúšali pri znaleckom dokazovaní odhaliť systém, kto presne vedel rozhodnúť, či bol vytlačený fiškálny doklad alebo napodobenina, avšak na princíp neprišli. Keďže obžalovaný pokladne otváral a uzatváral, je možné, aj keď je to iba jedna z možností, že niektorý deň tento mechanizmus neaktivoval a tržby boli v poriadku a niektorý deň aktivoval a tržby sa neodzrkadlili vo fiškálnej tlačiarni. Keďže však presné fungovanie mechanizmu nebolo bez pochybností jednoznačne popísané, nie je možné ani túto námietku obhajoby akceptovať, že takto by sa to muselo nevyhnutne odraziť v údajoch fiškálnej tlačiarne. Navyše, ak by tomu bolo tak, ako tvrdí obhajoba, znamenalo by to, že obsluha pokladne sama od seba, nezávisle na obžalovanom, časť tržieb z vlastnej iniciatívy nezaevidovala riadne cez fiškálnu tlačiareň, k čomu podľa názoru krajského súdu nemali zamestnankyne spoločnosti dôvod ani technické znalosti.
Z hľadiska právnej kvalifikácie skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák., keďže obžalovaný v podkladoch slúžiacich na kontrolu účtovníctva v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnené výhody urobil zásah do programového vybavenia počítača, ktorým zabezpečil tvorenie a tlač falošných pokladničných dokladov, pričom ich evidoval ako nedaňové a teda predaj nebol zaznamenaný vo fiškálnej pokladni a tržby sa nezapočítavali do denného obratu a ktorým sa dosiahlo krátenie daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty, keďže ak by boli tieto príjmy riadne zaevidované do fiškálnej pamäte a účtovníctva spoločnosti, zvýšil by sa základ dane z pridanej hodnoty. Takto došlo k zníženiu daňovej povinnosti spoločnosti o presne nezistenú sumu, ktorú by inak musel priznať a odviesť štátu. Takýto čin teda spáchal z osobitného motívu, konkrétne v úmysle zakryť trestný čin s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zákona, teda trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 277 Tr. zák.
Obžalovaný I. I. je plne trestne zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti a žalovaného trestného činu sa dopustil zavinene, minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák, keď, ako správne uviedol súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, ako konateľ spoločnosti najneskôr v čase, keď robil uzávierky a z fiškálnej tlačiarne vytlačil dennú uzávierku a nie všetky platby boli riadne zaúčtované, tieto nesedeli s hotovosťou nachádzajúcou sa v pokladniach, bol minimálne uzrozumený s tým, že toto jeho konanie môže dosiahnuť porušenie právnych predpisov. Objektom uvedeného trestného činu je ochrana majetkových hodnôt iných osôb s dôrazom na dodržiavanie hospodárskej disciplíny a vyváženej hospodárskej súťaže podnikateľských subjektov a subsidiárne, vzhľadom na to, že týmto trestným činom chcel obžalovaný prekryť trestný čin skrátenia dane a poistného, aj záujem štátu na riadnom výbere daní. Medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom existuje príčinná súvislosť.
Krajský súd sa tiež stotožnil aj so závermi okresného súdu v tom zmysle, že druhého z obžalovaných, S. I., spod obžaloby oslobodil a to z dôvodu podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku, teda že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Je potrebné v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazniť, že v konaní nebol produkovaný ani jeden priamy dôkaz, ktorý by spájal osobu S. I. so skutkom uvedeným v obžalobe, ktorý sa mu kládol za vinu. Dá sa konštatovať, že v konaní bolo nepochybne preukázané iba to, že obžalovaný I. pracoval vo firme J., ktorá bola dodávateľskou a servisnou spoločnosťou pre R. Ďalej boli prítomné určité rozpory vyplývajúce jednak zo znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že nelegálny softvér (tento pojem je sporný, keďže v konaní boli uvádzané aj také skutočnosti, že softvér je zo svojej podstaty taký, že umožňuje vykonanie takýchto zásahov) môže upraviť jedine osoba na to vyškolená, predovšetkým dodávateľ, prípadne tvorca systému, čo však nie je súčasťou popisu skutku v skutkovej vete, keď v zmysle skutkovej vety obžaloby ako aj vykonaných dôkazoch, samotný zásah zabezpečil až na prevádzke obžalovaný I., buď sám alebo s určitou súčinnosťou takejto znalej osoby, keď je nutné poznať zdrojový kód. Na strane druhej, v inej časti znaleckého posudku a to tvrdí aj obžalovaný I. a svedok A., bolo konštatované, že zásah na tlačenie nedaňových dokladov nie je technicky zložitý a dá sa vykonať do systému človekom, ktorý je zdatný v oblasti programovania.
V prospech obžalovaného I. svedčia aj viaceré ďalšie skutočnosti uvádzané znalcom na hlavnom pojednávaní a to najmä, že nevedel ani s určitosťou povedať, či softvér bol nainštalovaný dodávateľskou firmou BASS, keď vychádzal iba z manuálu k programu. Taktiež znalec uviedol, že ak použil pojem „nelegálny“ softvér, tak sa vyjadril nepresne, pričom pripustil, že softvér sa dá stiahnuť, nainštalovať a upraviť aj bez nutnej súčinnosti dodávateľskej spoločnosti, hoci samotná úprava systému treťou osobou je dosť obtiažna a mala by disponovať zdrojovými kódmi a že stlačením klávesu ESC vlastne obsluha zadáva, aký doklad sa bude tlačiť, keď musí dodržať určitý postup a musí byť riadne zaškolená, hoci na samotný princíp fungovania neprišiel. Softvér PAS podľa jeho názoru dodala firma J. s tým, že bol v tom čase aj voľne stiahnuteľný z webu, musí sa ale pre jeho riadne fungovanie nainštalovať potrebná knižnica a osoba, ktorá inštaluje, musí o tom vedieť a musí byť primerane odborne zdatná. Tieto závery znalca, za situácie, keď viaceré svoje tvrdenia musel na hlavnom pojednávaní korigovať a upravovať, podľa názoru krajského súdu len potvrdzujú záver prvostupňového súdu, že tu chýba nepochybne preukázaná priama spojitosť medzi tým, čo sa dialo v spoločnosti R. móda a osobou obžalovaného S. I.. Môžeme teda v súhrne dospieť k záveru, že samotné tlačiarne značky VAROS, aké boli použité v spoločnosti R. a rovnako aj program PAS umožňujú za istých okolností tvorbu ako daňových, tak aj nedaňových dokladov, avšak už konečný používateľ rozhodne, aké doklady sa budú v konkrétnom prípade tlačiť. Obrana obžalovaného I. na hlavnom pojednávaní sa javí vo svetle vykonaných dôkazov ako uveriteľná a jeho popis fungovania systému nie je v rozpore ani so znaleckým dokazovaním, ani s ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, najmä svedok A. sa vyjadril k týmto podstatným skutočnostiam obdobne, ako obžalovaný I.. Najpravdepodobnejším sa javí záver, že pokladnice umožňujú samy o sebe tlačiť aj nedaňové doklady a že využívajú program PAS, ktorý nemôže zo svojej podstaty zabrániť možnosti tlačenia nedaňových dokladov, záleží len na tom, či sa takto zneužije a či sa vykoná taký zásah, aby sa časť bločkov evidovala ako daňových a časť ako nedaňových. Inak povedané, ten, kto dodáva tlačiarne alebo program PAS, nemôže konečnému užívateľovi zabrániť, aby k takémuto zneužívaniu nedošlo.
Je tiež potrebné ešte osobitne poukázať na to, že vina vo vzťahu k obžalovanému I. bola v skutkovej vete vyjadrená tak, že „po vzájomnej dohode s obžalovaným I. I. vyrobil a dodal do spoločnosti R. nadstavbový softvér PAS (predaj a sklady) a obžalovaný I. I. po dodaní softvéru zabezpečil vykonanie zásahu......“, teda toto konanie obžalovaného I. malo byť v zmysle obžaloby formou pomoci k spáchaniu trestného činu. Krajský súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na nasledujúce okolnosti. V prvom rade nebolo
nepochybne preukázané, že samotný softvér vo svojej bežnej podobe neumožňuje zásah na tlačenie nedaňových dokladov, inak povedané, samotné dodanie softvéru nemôže byť považované za pomoc k spáchaniu predmetného zločinu, lebo sám dodávateľ už len dodaním tohto softvéru automaticky vytvára určité podmienky na to, aby konečný užívateľ softvéru za istých okolností mohol vykonať predmetný zásah. To by ale mohlo za istých okolností znamenať, že prakticky každé dodanie takéhoto softvéru môže byť považované za vytváranie podmienok pre prípadnú trestnú činnosť. Ďalej nebolo ani nepochybne preukázané, že softvér osobne vytvoril a dodal konkrétne obžalovaný S. I. a už vôbec nie „po vzájomnej dohode“. Navyše, pokiaľ by aj softvér nainštaloval a dodal obžalovaný I., chýba tu preukázaný úmysel I. pomôcť obžalovanému I. k spáchaniu predmetného trestného činu (zákonná dikcia „úmyselne poskytol inému pomoc“), chýba spojitosť medzi obžalovanými I. a I. a tiež motív takého konania. Pokiaľ obžaloba mala na mysli, že I. softvér dodával podnikateľom po určitej tichej dohode s tým, že podnikatelia takýto softvér na to uspôsobený používali, resp. mali od výrobcu úmyselne vytvorené podmienky na jeho používanie za účelom skresľovania hospodárskej evidencie (možno za nejakú následnú odmenu), malo byť dokazovanie vedené týmto smerom, čo však nie je predmetom tohto konania a nebolo obsiahnuté ani v skutkovej vete. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, ako vyplynulo z výpovedí obžalovaných, v zmysle prečítanej výpovede obžalovaného I. z prípravného konania, ten uviedol, že obžalovaného I. nepozná a z výpovede obžalovaného I. vyplynulo, že on osobne ani tlačiarne do firmy R. nedodával ani nefiškalizoval, pričom obžalovaného I. videl možno raz v živote, keď robili s kolegom servis, ale sa s ním ani nerozprával a aj o samotnej spoločnosti R. sa dozvedel prvýkrát až v roku 2013. Aj tieto skutočnosti uvádzané obžalovanými, ktoré neboli vykonaným dokazovaním spochybnené, svedčia skôr v prospech záveru, že medzi obžalovanými nebola vopred vzájomná dohoda na dodaní softvéru s cieľom vykonať do prístrojového vybavenia nezákonný zásah. Za takýchto okolností je preto nevyhnutné súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že tu chýba priamy dôkaz alebo sled nepriamych dôkazov, ktoré by usvedčovali obžalovaného I. zo spáchania žalovaného skutku, preto aj dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. c/ Tr. por. je v danom prípade za tejto dôkaznej situácie namieste a takéto rozhodnutie je potrebné považovať za zákonné a vecne správne.
Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, bol správnym aj postup súdu prvého stupňa spočívajúci v úprave skutkovej vety oproti obžalobe, keď nebolo preukázané účastníctvo obžalovaného S. I. vo forme pomoci a tiež že zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že napodobeniny daňových dokladov bolo možné vykonať iba na dvoch registračných pokladniciach, nie na všetkých. Takouto úpravou skutkovej vety nedošlo k porušeniu zásady zachovania totožnosti a jednoty skutku.
Čo sa týka výroku o treste u obžalovaného I., krajský súd zistil dôvodnosť odvolania okresného prokurátora v tejto časti a to konkrétne vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody pri použití ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému I. trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 4 roky, pri prevahe poľahčujúcich okolností, keď priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, teda že viedol pred spáchaním skutku riadny život, nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť a pri prevahe poľahčujúcich okolností za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, aplikujúc zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu. Prvostupňový súd teda mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá je pri tomto zločine v § 259 ods. 3 stanovená v rozmedzí 3 až 8 rokov. Mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby okresný súd zdôvodnil iba tým, že v tomto prípade sú dané také mimoriadne okolnosti prípadu, že nie je potrebné ukladať trest na dolnej hranici, ale postačuje aj trest kratšieho trvania.
Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pre použitie postupu vedúceho k mimoriadnemu zníženiu trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona je potrebné, aby boli zistené také okolnosti prípadu alebo pomery na strane páchateľa, ktoré sú mimoriadne, niečím výnimočné a nevyskytujú sa často v iných obdobných prípadoch a zároveň, vzhľadom na ktoré by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania. Pod pojmom okolnosti prípadu sa rozumejú predovšetkým také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť najmä povahu, charakter a iné objektívne okolnosti spáchaného trestného činu, pričom tieto musia byť také intenzívne a také závažné, aby ich bolo možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu. Medzi mimoriadne pomery páchateľa je zase potrebné zaradiť tie okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchanému trestnému činu a môže ísť napr. o rodinné pomery, alebo zdravotný stav obžalovaného. Aj tieto však musia vykazovať známky určitej
mimoriadnosti, výnimočnosti a neobvyklosti v iných podobných prípadoch. Takýmito okolnosťami a pomermi páchateľa však môžu byť aj inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností. Nie je však možné vylúčiť, že viacero okolností, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom prípade taký význam, že ich bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Takéto mimoriadne okolnosti prípadu však krajský súd v prejednávanej veci u obžalovaného I. nezistil a preto zrušil napadnutý výrok o treste vo vzťahu k obžalovanému I. I.. Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností, po úprave trestnej sadzby bolo možné ukladať trest odňatia slobody v rozmedzí 3 roky až 6 rokov a 4 mesiace. Krajský súd pri ukladaní trestu postupoval v súlade s ust. § 34 a nasl. Tr. zákona, pričom rovnako ako súd prvého stupňa priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, konštatoval neexistenciu priťažujúcich okolností a uložil obžalovanému trest odňatia slobody na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, teda vo výmere 3 rokov, ktorý považoval za zákonný a postačujúci na dosiahnutie účelu trestu. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na okolnosti skutku a osobu páchateľa nie je potrebné na obžalovaného pôsobiť trestom spojeným s jeho bezprostredným výkonom, najmä s prihliadnutím na tú skutočnosť, že pred spáchaním skutku viedol riadny život a tiež na jeho správanie sa v čase po spáchaní žalovaného skutku, keď sa už preukázateľne nedopustil iného trestného činu, ani nebolo proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie, ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania, keď od spáchania skutku uplynula doba približne šiestich rokov (skutok bol spáchaný ešte v roku 2013), preto trest ukladal ako podmienečný a súčasne určil na skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v maximálnej možnej dĺžke 5 rokov, kde zohľadnil pravdepodobný rozsah trestnej činnosti. Zároveň s poukazom na § 51 ods. 1 Tr. zákona obligatórne uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, keďže výška trestu prevyšuje 2 roky, pričom v rámci probačného dohľadu mu uložil primeranú povinnosť v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku, teda povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá povinnosť je súčasťou probačného dohľadu a bude mať za cieľ posilniť účel uloženého trestu a pôsobiť výchovne na obžalovaného s cieľom predísť v budúcnosti páchaniu trestnej činnosti.
Zároveň krajský súd po zrušení celého výroku o treste uložil obžalovanému I., rovnako ako súd prvého stupňa, trest zákazu činnosti a to funkcie konateľa obchodnej spoločnosti a štatutárneho orgánu právnických osôb na dobu 5 rokov. Boli splnené podmienky na uloženie tohto trestu, keďže žalovanej trestnej činnosti sa obžalovaný I. dopustil v súvislosti s výkonom funkcie konateľa v spoločnosti R.. Aj výmera trestu zákazu činnosti na 5 rokov je postačujúca, keďže trest zákazu činnosti možno uložiť v zmysle zákona na 1 rok až 10 rokov. Obžalovaný Jin je trestaný prvýkrát, naproti tomu však žalovaný skutok je zločinom a miera jeho protiprávnosti je závažná, preto uloženie tohto trestu približne v strede trestnej sadzby je plne dôvodné. Rovnako tak krajský súd postupoval aj v prípade peňažného trestu, keď uložil obžalovanému peňažný trest vo výške 10.000,- Eur a zároveň určil aj náhradný trest odňatia slobody na 10 mesiacov pre prípad, že by mohol byť peňažný trest úmyselne zmarený. Takáto výška peňažného trestu je vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúca a pre prípadné uloženie vyššieho peňažného trestu, ako to navrhoval okresný prokurátor v odvolacích námietkach, by bolo nevyhnutné podrobne skúmať majetkové pomery obžalovaného z hľadiska schopnosti takto uložený trest aj reálne uhradiť. Vo vzťahu k trestu zákazu činnosti a peňažnému trestu, ktorých výmeru namietal okresný prokurátor vo svojom odvolaní, keď ich považoval za mierne a nedostačujúce, sa teda krajský súd stotožnil s ich uložením tak, ako boli uložené v napadnutom rozsudku.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd na podklade odvolania okresného prokurátora postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. por. napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému I. I. zrušil a v súlade s ust. § 322 ods. 3 mu uložil trest v zmysle výroku tohto rozsudku a súčasne postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obžalovaného I. I. ako nedôvodné s tým, že výroky o vine obžalovaného Jianjun Jina, ako aj o oslobodení obžalovaného Attilu Jančíka spod obžaloby ostali nezmenené. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.