Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/87/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C., A. XX, zastúpený spoločnosťou: Dentons Europe CS LLP, konajúca prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bratislava - mestská časť Staré mesto, Bottova 2A, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, zastúpená D. A. E., poverenou prokurátorkou Krajskej prokuratúry Trnava, so sídlom Trnava, Dolné bašty 244/1, o náhradu škody pri výkone verejnej moci vo výške 36.509,95 eur, o odvolaní žalovaného proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. apríla 2023, č.k. -159, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil v časti o zaplatenie 514,68 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 514,68 eur od 09.06.2022 do zaplatenia, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.720,27 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.720,27 eur od 09.06.2022 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. v zostávajúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,24 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. a , , , , , , , až 4, a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „“), o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (v znení účinnom do 31.12.2017), o obetiach trestných činov (v znení účinnom do 30.06.2021), o obetiach trestných činov (v znení účinnom od 01.07.2021), (ďalej len „“), čl. 39 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „LZPS“), , , (ďalej len „“), a , , a , , a , a , (ďalej len „“).

3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že: uznesením KR PZ v Trnave, odbor kriminálnej polície, ČVS: KRP-257/2-VYS-TT-2014Mk zo dňa 03.09.2014 bolo voči žalobcovi a F. G. H. vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa účinného do 31.12.2005, ktorého sa dopustili formou spolupáchateľstva, pričom malo ísť o skutky v presne neustálenom období rokov 2003 až 2004. Pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia

bol žalobca v tejto trestnej veci 2x obvinený, pričom jeho obvinenia boli následne zrušené (nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu). Uznesením Krajskej prokuratúry Trnava sp.zn. -148 zo dňa 07.10.2014 prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave zamietol sťažnosť žalobcu podanú dňa 24.09.2014 proti vyššie opísanému uzneseniu KR PZ v Trnave. Okresný súd Piešťany rozsudkom č.k. zo dňa 19.07.2017 oslobodil žalobcu a F. G. H. spod obžaloby, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. -2807 zo dňa 05.02.2019 zamietol odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava a poškodeného I. J. K. proti vyššie opísanému rozsudku Okresného súdu Piešťany. Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Okresný súd správne oslobodil obžalovaných, pretože nebolo dokázané, že skutok tak, ako je formulovaný v obžalobe, sa stal. Okresný súd správne postupoval, keď poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. zo dňa 22.04.2021 odmietol dovolanie ministra spravodlivosti SR, pričom v odôvodnení uznesenia uviedol, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa . Žalobca podaním zo dňa 08.12.2021 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 58.725,25 eur, spočívajúceho v nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 27.575,25 eur a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur. Žalovaný podaním zo dňa 03.06.2022, doručeným žalobcovi dňa 16.06.2022, odpovedal žalobcovi na jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a oznámil žalobcovi, že jeho nárok neuznáva a tento nebude ani čiastočne uspokojený. Ohľadom uplatnených trov trestného konania ako skutočnej škody žalovaný nárok neuznáva, lebo nie je náležite preukázaný, čo sa týka nemajetkovej ujmy, táto je iba subjektívne a všeobecne tvrdená, na jej priznanie musí prebehnúť ďalšie dokazovanie, ktoré môže byť vykonané jedine na súde. Žalobcom uplatnená výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná a prevyšuje aj zákonný limit pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ZoZŠ. Žalobca sa žalobou po jej čiastočnom späťvzatí a zmene žaloby domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia, a to tak náhrady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 4.845,27 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v trestnom konaní zastúpený G. L. a následne G. M., pričom G. L. vykonal 4 úkony právnej služby, za ktoré má nárok na odmenu v zmysle Vyhlášky, a to za 3 úkony spolu vo výške 388,43 eur (vrátane režijného paušálu) a za 4. úkon, za ktorý má nárok na odmenu 370,50 eur + režijný paušál, ktorého výšku uvádzajú strany odlišne, pričom pre rok 2015 bola výška režijného paušálu v zmysle Vyhlášky 8, eur. V trestnom konaní tak vznikli trovy obhajoby G. L. vo výške 767,32 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že v trestnom konaní vznikli trovy obhajoby G. M., ktorý vykonal 9 úkonov právnej služby (01.02.2017, 22.02.2017, 29.03.2017, 10.05.2017, 08.06.2017, 19.07.2017, 25.10.2017, 05.02.2019, 29.01.2020), za ktoré má v zmysle Vyhlášky nárok na odmenu vo výške 2.512,90 eur vrátane DPH. Žalobca tvrdí, že mu v konaní vznikli aj trovy spočívajúce v 4 úkonoch právnej služby - porady žalobcu s obhajcom G. M. (15.02.2017, 17.03.2017, 09.05.2017, 21.02.2019), za ktoré advokátovi v zmysle Vyhlášky náleží odmena spolu vo výške 988,46 eur. Žalovaný uskutočnenie týchto porád a vznik týchto trov obhajoby rozporuje a uvádza, že takéto úkony nevyplývajú z vyšetrovacieho spisu a žalobca ich uskutočnenie nepreukázal. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal reálnu úhradu trov obhajoby, a teda zmenšenie svojho majetku. Žalobca sa v konaní domáhal tiež náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 31.150,- eur, spôsobenej trestným stíhaním. Voči žalobcovi boli približne v rovnakom čase vedené tri trestné stíhania, a to trestné stíhanie opísané v tomto rozsudku (1), trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin podvodu v kauze E. N. (2) a trestné stíhanie pre trestný čin krivého obvinenia (3). Žalobca bol vo všetkých trestných stíhaniach oslobodený spod obžaloby. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za každé trestné stíhanie, pričom za trestné stíhanie v kauze E. N. (2) si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy cca 290.000,- eur. Konania o náhrade nemajetkovej ujmy za zvyšné dve trestné stíhania prebiehajú v C., ani v jednej veci zatiaľ nebolo vydané rozhodnutie. Žalobca v konaní uvádzal, že v trestnom konaní, za ktoré žiada priznanie nemajetkovej ujmy v tomto konaní, orgány činné v trestnom konaní postupovali v rozpore so zákonom (napr. nesprávne doručovanie uznesenia), dokazovanie bolo vykonávané extenzívne, pričom nad nevyhnutnú mieru zasahovalo do života žalobcu a jeho rodiny, čo žalovaný nijakým spôsobom nepoprel. Všetky trestné stíhania zasiahli výrazným spôsobom do života žalobcu a jeho rodiny. Pred začatím trestných stíhaní žalobca s manželkou podnikali, v podnikaní sa im darilo, stretávali sa s priateľmi, jazdili na aute Lamborgini a chodili na dovolenky. Počas trestného stíhania prišli o všetky sociálne kontakty s výnimkou najužšej rodiny, prišli o dobrú povesť, ľudia ich spájali so spoločensky závadnými osobami. Prišli o všetok majetok, vrátane vlastného bývania, a o možnosť ďalej podnikať, získať úver alebo inú pomoc od štátu alebo z prostriedkov EÚ. Tento stav pretrváva aj po skončení trestných stíhaní. Dcéra žalobcu z dôvodu vedenia trestných stíhaní odišla študovať do zahraničia, už sa na Slovensko nevrátila a ani sa vrátiť neplánuje. Vo

všetkých trestných konaniach vedených proti žalobcovi, bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Keďže žalobca počas konania vzal žalobu späť v časti o zaplatenie istiny vo výške 514,68 eur a prislúchajúcich úrokov z omeškania, súd výrokom I. v tejto časti v zmysle konanie zastavil.

4. Prvoinštančný súd konštatoval, že predmetom konania je žalobcom uplatnená náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy, vrátane príslušenstva, ktorá škoda a nemajetková ujma mali byť žalobcovi spôsobené uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 03.09.2014, ktoré má byť považované za nezákonné, pretože v trestnom konaní bol v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v zásade dôvodná. Súd mal za to, že oslobodenie spod obžaloby musí mať rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia sa nepotvrdil. Prvoinštančný súd pokračoval tým, že žalobca si v konaní ako majetkovú škodu uplatnil náhradu trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v trestnom konaní z dôvodu, že bol zastúpený obhajcom. Oslobodenie spod obžaloby spätne znamená, že nezákonné začatie trestného stíhania vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony, ktoré smerovali k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov, ktoré procesné úkony by v prípade neexistencie daného rozhodnutia neboli potrebné. Náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby sú potom v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a boli potrebným a primeraným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. K vzniku majetkovej škody uplatnenej žalobcom tak prišlo v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla tým, že obvinený vynaložil náklady na obhajobu smerujúcu k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov nezákonného rozhodnutia na obvineného. Žalobca si ako skutočnú škodu (po čiastočnom späťvzatí žaloby a zmene žaloby) uplatnil spolu sumu vo výške 4.845,27 eur, ktoré trovy právneho zastúpenia súd s prihliadnutím na ich rozpis považoval za účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie žalobcu ako obžalovaného. Vynaloženie trov obhajoby s výnimkou porád s žalobcu s obhajcom, nebola medzi stranami sporná. Žalobca si žalobou uplatnil tieto trovy vo výške tarifnej odmeny podľa Vyhlášky. Hoci žalovaný rozporoval vznik trov spočívajúcich v uskutočnených poradách, súd mal uskutočnenie týchto porád dostatočne preukázané zo žalobcom predložených rozpisov právnych úkonov, ktoré boli súčasťou faktúr za právne služby, keď tieto boli zrejme zhotovené v mesiaci bezprostredne nasledujúcom po ich realizácii, čo vylučuje ich účelové vyhotovenie z dôvodu žiadosti o ich náhradu, tento rozpis korešponduje so sumou uvedenou na faktúre a tieto sumy boli žalobcom resp. jeho rodinnými príslušníkmi reálne uhradené. Zároveň súd považoval tieto trovy za účelne vynaložené, nakoľko zo skutočností známych súdu z jeho činnosti vyplýva, že pri zastupovaní v konaní, najmä v zložitejších a dlhšie trvajúcich konaniach, je bežné a potrebné, aby klient vysvetlil svojmu právnemu zástupcovi všetky skutočnosti významné pre súdne konanie a dohodli sa spolu na ďalšom postupe. Vzhľadom na dĺžku a zložitosť konania súd nepovažuje uskutočnenie 4 porád obhajcu s klientom za neprimerané. Súd mal tiež preukázané reálne vynaloženie peňažných prostriedkov žalobcu na trovy obhajoby, hoci túto skutočnosť žalovaný rozporoval, keď žalobca predložil potvrdenie o úhrade trov obhajoby G. L. p. O. J. a výpisy z účtu právneho zástupcu, z ktorých vyplýva úhrada trov obhajoby G. M. p. O. B.. Žalobca zároveň dôveryhodne vysvetlil, prečo úhrady trov obhajoby neuskutočnil zo svojho účtu a preukázal, že p. O. J. a p. O. B. splatil dlh spočívajúci v úhrade trov obhajoby týmito osobami. Keďže v konaní bolo preukázané súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, a síce existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby v sume 4.845,27 eur.

5. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že nezákonné trestné stíhanie malo výrazný negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu, resp. zasiahlo do jeho osobnostných práv. Niektoré problémy žalobcu, ktoré uvádzal žalobca (napr. jeho vydieranie tretími osobami) neboli spôsobené samotným trestným stíhaním, ale aktivitami tretích osôb, a preto na tieto skutočnosti pri určovaní výšky náhrady trov nemajetkovej ujmy súd neprihliadal. V tejto súvislosti odkázal na nález Ústavného súdu SR č.k. -42 zo dňa 24.01.2017. Ďalej súd konštatoval, že za rozhodujúce obdobie, v rámci ktorého prihliadal na zásahy do života žalobcu, považoval obdobie vedenia trestného stíhania voči žalobcovi od vznesenia obvinenia dňa 03.09.2014 do rozhodnutia Najvyššieho súdu o dovolaní dňa 22.04.2021. Súd pritom priamo neprihliadal na obdobie pred uznesením o vznesení obvinenia, keď sám žalobca špecifikoval ako začiatok vzniku ujmy nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 03.09.2014, čím bol súd viazaný. Súd však na okolnosti trestného konania v období pred vznesením obvinenia dňa 03.09.2014 prihliadal pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Hoci žalovaný v

konaní namietal, že žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, súd za rozhodujúce obdobie považoval aj obdobie trvania dovolacieho konania, nakoľko aj konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch je v zmysle súčasťou trestného konania a zároveň aj počas tohto obdobia žalobca zjavne znášal nepriaznivé následky trestného stíhania na jeho osobu a nemohol si byť istý definitívnym výsledkom trestného konania. Súd mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením, a preto je namieste, aby žalovaný žalobcovi uhradil aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keďže nie je možné ju uspokojiť inak. Súd ako primeranú určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.500,- eur za jeden rok trestného stíhania. Keďže trestné stíhanie trvalo od 03.09.2014 do 22.04.2021, t.j. 6 rokov a 7 mesiacov, súd žalobcovi priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy celkom sumu 9.875,- eur ((1.500,- eur x 6 rokov) + (1.500,- eur/12 mesiacov x 7 mesiacov). Súd mal za to, že priznaná suma nemajetkovej ujmy 9.875,- eur je primeraná následkom nezákonného rozhodnutia, keď pri určení ročnej náhrady súd zohľadnil povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania, preukázané dopady trestného stíhania na osobnostnú sféru žalobcu a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Súd zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca zjavne utrpel väčšinu z ním uvádzaných následkov vedením troch trestných stíhaní, nie iba tohto jedného, avšak z pohľadu súdu je nemožné dopady trestných stíhaní akýmkoľvek spôsobom rozdeliť medzi jednotlivé trestné stíhania alebo kvantifikovať podiel na vzniknutej ujme, čo však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, voči ktorému boli vedené súčasne tri nezákonné trestné stíhania (nakoľko vo všetkých bol oslobodený spod obžaloby), pričom za následky všetkých nezákonných rozhodnutí zodpovedá štát (žalovaný). Zároveň je zjavne neprimerané, ak štát vedie súbežne tri nezákonné trestné konania voči jednej fyzickej osobe (keď žalobca bol súdom právoplatne oslobodený spod obžaloby vo všetkých trestných konaniach), čo oprávnene muselo viesť k pocitu krivdy a nespravodlivosti žalobcu, ktorý mu spôsobil štát (žalovaný). Súdom určená výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá súdnej praxi, v zmysle ktorej sa náhrada nemajetkovej ujmy za 1 rok trestného konania pohybuje cca na úrovni 500 - 1.700,- eur (výnimočne bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy aj vo výške 3.450,- eur / rok), resp. 2.000 - 13.000,- eur za celé trestné konanie, pričom súd ju určil vo výške približujúcej sa k hornej hranici tohto intervalu vzhľadom na mimoriadne nepriaznivé následky trestných konaní, ktoré pretrvávajú aj po skončení trestných konaní (strata sociálnych kontaktov, poškodenie dobrého mena počas trestného konania, nemožnosť podnikať v odbore), pričom nepriamo zohľadnil aj infláciu a vývoj priemernej mzdy na Slovensku za obdobie od vydania vyššie uvedených rozhodnutí, keď napr. reálna hodnota poskytnutej nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur v roku 2023 je výrazne nižšia ako v roku 2015. Hoci okolnosti trestného konania, za ktoré si žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu a následky, ktoré zanechali na živote žalobcu, by odôvodňovali vyššiu nemajetkovú ujmu ako bola štandardne priznaná vyššie uvedenými rozhodnutiami, a to najmä s prihliadnutím na zásahy trestného konania do života žalobcu a vývoj reálnej hodnoty peňazí (t.j. bez ďalšieho by súd považoval za dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy aj nad hranicu 1.700,- eur), súd však pri určení výšky zohľadnil skutočnosť, že voči žalobcovi boli vedené ďalšie trestné konania, ktoré spolu s trestným konaním, za ktoré si žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu v tomto konaní, viedli k ujme opísanej žalobcom. Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy zároveň neprevyšuje maximálnu prípustnú výšku stanovenú v ZoZŠ, teda nepresahuje výšku náhrady poskytovanú osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Strany v konaní prezentovali rozdielny právny názor v otázke, ktorý osobitný predpis je potrebné na predmetné konanie aplikovať. Súd má za to, že odkazy na iné predpisy je potrebné vždy vykladať analogicky s prihliadnutím na účel, ktorý sledujú. Účelom predpisov upravujúcich náhradu poskytovanú osobám poškodených násilnými trestnými činmi je odškodniť následok negatívnej udalosti, ktorá ujmu spôsobila, a tou je spáchaný trestný čin. Účelom ZoZŠ je odškodniť následok negatívnej udalosti, ktorou nie je spáchanie trestného činu, ale nezákonne vedené trestné konanie. Súd preto nemôže za rozhodnú udalosť pre posúdenie výšky nároku, považovať spáchanie trestného činu, pre ktorý bolo, resp. malo byť trestné konanie vedené, ale samotné obdobie vedenia trestného konania, a to obzvlášť v prípade, keď prvostupňový, odvolací aj dovolací súd zhodne uzavreli, že k spáchaniu žiadneho trestného činu nedošlo. Nakoľko trestné konanie tiež bolo vedené po určitý čas, súd považuje za rozhodujúci moment pre určenie, ktorý predpis je potrebné aplikovať na výšku náhrady za nezákonne vedené trestné konanie, moment jeho skončenia, t.j. deň vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní. Až v tomto momente sa strany v konaní s istotou dozvedeli, že trestné konanie bolo nezákonné a až do tohto momentu vznikala žalobcovi ujma na jeho právach. Súd preto na daný prípad aplikoval osobitný predpis upravujúci výšku náhrady poskytovanú osobám poškodených násilnými trestnými činmi platný ku dňu 22.04.2021, a teda o obetiach trestných činov (v znení účinnom ku dňu 22.04.2021), v zmysle ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej

mzdy. Keďže zákon nestanovuje, k akému dátumu má byť použitá výška minimálnej mzdy, keď táto sa každoročne mení, súd ako rozhodujúci dátum považoval dátum vznesenia obvinenia ako dátum vydania nezákonného rozhodnutia a tiež skončenia trestného konania ako dátum ukončenia udalosti spôsobujúcej nemajetkovú ujmu. V roku 2014, kedy bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, bola v Slovenskej republike minimálna mzda osobitnými predpismi stanovená vo výške 352,- eur, maximálna možná výška náhrady nemajetkovej ujmy pri použití výšky minimálnej mzdy k roku 2014 tak predstavuje 17.600,- eur. V roku 2021 bola v Slovenskej republike minimálna mzda osobitnými predpismi stanovená vo výške 623,- eur, maximálna možná výška náhrady nemajetkovej ujmy tak predstavuje 31.150,- eur. Nakoľko žalobca nemohol dĺžku trvania trestného konania nijako ovplyvniť, keď z vykonaného dokazovania nijako nevyplynulo, že by žalobca sám spôsoboval prieťahy v konaní, a preto by dĺžka súdneho konania nemala ísť na jeho ťarchu, súd má za to, že je potrebné pre určenie maximálnej výšku nemajetkovej ujmy použiť minimálnu mzdu platnú ku dňu skončenia trestného konania. Hoci žalobca žiadal priznanie nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonne vedeným trestným konaním práve v tejto, maximálnej možnej výške (31.150,- eur), súd uvádza, že stanovenie nemajetkovej ujmy na tejto hranici je zjavne neprimerané najzávažnejšiemu následku, ktoré predpokladá zákon o obetiach trestných činov, a tým je smrť fyzickej osoby. Súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. . Zároveň priznanie nemajetkovej ujmy v maximálnej možnej výške stanovenej zákonom nezodpovedá skutočnostiam preukázaným v tomto konaní, najmä tomu, že nemajetková ujma bola dôsledkom viacerých trestných konaní vedených proti žalobcovi, pričom žalobca si v iných konaniach uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej ostatnými nezákonnými trestnými konaniami. Súd dodal, že aj v prípade, ak by použil výklad právnych predpisov, ktorý v konaní preferoval žalovaný, t.j. ak by na určenie maximálnej hranice výšky náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval predpis upravujúci výšku náhrady poskytovanú osobám poškodeným násilnými trestnými činmi účinný od 01.07.2021, a rozhodujúci dátum určenia minimálnej mzdy rok 2004 (kedy údajne malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, ktorý bol predmetom trestného konania), maximálna výška nemajetkovej ujmy by bola vo výške 10.800,- eur (25 x 216,- eur). Súdom stanovená výška nemajetkovej ujmy by tak aj pri tomto výklade nepresahovala maximálnu výšku ustanovenú ZoZŠ.

6. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca pred podaním žaloby na súd požiadal Generálnu prokuratúru SR konajúcu v mene štátu o predbežné prerokovanie žalobou uplatneného nároku listom z 08.12.2021, ktorý bol žalovanému (Generálnej prokuratúre SR) doručený 08.12.2021 (nepopreté skutkové tvrdenie žalobcu). Žalovaný sa k žiadosti žalobcu vyjadril listom zo dňa 03.06.2022, doručeným žalobcovi dňa 16.06.2022, tj po uplynutí 6-mesačnej lehoty na prerokovanie nároku. 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku uplynula 08.06.2022 a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej náhrady škody (a to tak náhrady trov obhajoby, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy) od 09.06.2022 do zaplatenia, tak ako je uvedené vo výroku I. rozsudku. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda k 09.06.2022 bola 0 % a úrok z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyšší. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie sumy 14.720,27 eur (skutočná škoda 4.845,27 eur + náhrada nemajetkovej ujmy 9.875,- eur) spolu s príslušenstvom

- úrokmi z omeškania z uvedenej sumy odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na prerokovanie nároku do zaplatenia, a preto jej súd vo výroku I. rozsudku vyhovel a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 93,24%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. podala odvolanie žalovaná, pričom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle a a domáhala sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolateľka najskôr poukázala na ustanovenia , ZoZŠ, veta prvá o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2021, veta prvá a v znení účinnom od 01.07.2021 a uviedla, že z citovaných ustanovení vyplýva, že ZoZŠ umožňuje za podmienok stanovených v (s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v ), priznať aj nemajetkovú ujmu, ale zároveň v limituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak, že táto nemôže byť vyššia, ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Keďže konanie o náhradu škody (a nemajetkovej ujmy) podľa ZoZŠ sa na základe žaloby žalobcu začalo dňa 04.08.2022 ( ), potom týmto osobitným predpisom je , ktorý vo svojej tretej časti upravuje odškodnenie - a v rámci neho aj rozsah odškodnenia ( - ). Za najzávažnejší následok, t.j. smrť, umožňuje v , v znení účinnom v čase začatia konania 04.08.2022 (ktoré je totožné so znením účinným aj v čase rozhodovania súdu o žalobe, t.j. 24.04.2023 – teda v znení účinnom od 01.07.2021), priznať nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Od účinnosti (t.j. od 01.01.2018) bolo ustanovenie novelizované , ktorým sa mení a dopĺňa o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých a ktorým sa mení a dopĺňa o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ). V zmysle pôvodného znenia označeného ustanovenia, účinného do 30.06.2021, predstavovala výška odškodnenia (za smrť spôsobenú trestným činom) sumu päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Avšak od účinnosti uvedenej novely, t.j. od 01.07.2021, predstavuje výška odškodnenia (za smrť spôsobenú trestným činom) dvadsaťpäťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. , ktorým sa menil a dopĺňal , súčasne obsahuje aj intertemporálne, t.j. prechodné ustanovenie – a to , v zmysle ktorého sa konania vo veciach podľa tretej časti (odškodnenie) začaté pred 01.07.2021 dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2021. Konanie o náhradu škody (a nemajetkovej ujmy) podľa , ktorý limituje výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak, že táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (), sa na základe žaloby žalobcu začalo za účinnosti v znení účinnom od 01.07.2021 (ktoré sa ku dňu rozhodovania súdu o žalobe, t.j. k 24.04.2023 nezmenilo). Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície, ČVS:KRP-257/2-VYS-TT-2014Mk zo dňa 03.09.2014 bolo voči žalobcovi a spol. vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa účinného do 31.12.2005, ktorého sa dopustili formou spolupáchateľstva, pričom malo ísť o skutky v presne neustálenom období rokov 2003 až 2004. Priemerná minimálna mzda platná na obdobie kalendárneho roka, v ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného činu, zo spáchania ktorého bol žalobca obvinený, t.j. v roku 2004, predstavovala sumu 216 eur. S poukazom na uvedené skutočnosti maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mohla byť priznaná žalobcovi, predstavuje sumu 5.400 eur, t.j. 216 eur (minimálna mzda v roku 2004, kedy malo dôjsť k spáchaniu trestného činu) x 25 násobok ( v znení účinnom od 01.07.2021). V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že konštatovanie súdu obsiahnuté v bode 46. rozsudku o tom, že súdom stanovená výška nemajetkovej ujmy (9.875 eur) by aj pri aplikácii v znení účinnom od 01.07.2021 nepresahovala maximálnu výšku ustanovenú , nemá oporu v v znení účinnom od 01.07.2021 (t.j. v znení účinnom v čase podania žaloby a súčasne aj v čase rozhodovania súdu o podanej žalobe), nakoľko dvadsaťpäťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného činu predstavuje sumu 5.400 eur (25 x 216 eur) a nie súdom uvádzaných 10.800 eur. Súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy presahuje maximálnu výšku stanovenú (), v spojení s v platnom a účinnom znení, a to o sumu 4.475 eur (9.875 eur – 5.400 eur). Súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy odporuje zákonne určenej maximálnej sume odškodnenia. V ďalšej časti odvolania žalovaná poukázala, že keďže súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj infláciu a vývoj priemernej mzdy na Slovensku – možno dôvodiť, že súdom zohľadnené veličiny mali vplyv na výšku žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Avšak z rozsudku vôbec nevyplýva, v akej konkrétnej výške zohľadnil súd infláciu a vývoj priemernej mzdy na Slovensku pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme, a tiež, na základe akého ustanovenia, resp. právneho predpisu, je súd oprávnený zohľadňovať pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa infláciu a vývoj priemernej mzdy. Uvedený nedostatok v odôvodnení napadnutého rozsudku robí predmetný rozsudok v tejto časti arbitrárnym a nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

9. K odvolaniu žalovanej sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalobca a uviedol, že má za to, že žalovaná aplikovala právnu úpravu o rozsahu odškodnenia, ktorá bola platná a účinná v čase začatia súdneho konania so spätným porovnávaním s minimálnou mzdou v roku 2004, kedy dokonca ešte žiadne legislatívne limity rozsahu nemajetkovej ujmy neplatili. Žalovaná na jednej

strane aplikuje právnu úpravu účinnú v čase začatia súdneho konania – konkrétne a , pretože toto znenie bolo pre žalovanú najvýhodnejšie, a na druhej strane aplikuje minimálnu mzdu platnú v roku 2004, kedy ešte nedošlo ani k vzneseniu obvinenia, pretože táto minimálna mzda bola najnižšia. Žalobca má za to, že na posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa aplikuje právna úprava platná a účinná v čase trestného stíhania; a rozhodujúca je výška minimálnej mzdy v čase skončenia predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Ďalej k tomu, ktorá výška minimálnej mzdy sa má použiť pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie je reparácia ujmy, ale satisfakcia, t.j. len zmiernenie následkov. Ak štát naťahuje nezákonné trestné konanie, zintenzívňuje sa tým zásah do osobnostnej sféry poškodeného. Čím neskôr sa skončí nezákonné trestné stíhanie, tým neskôr má poškodený šancu vrátiť sa k „normálnemu životu“ a začať odznova. Preto aby táto náhrada vôbec plnila satisfakčnú úlohu, musí zohľadňovať cenu peňazí v čase jej poskytnutia, resp. v čase, kedy na ňu vzniká nárok. Ustanovenie sa neaplikuje na túto vec už z dôvodu, že ide o právnu úpravu, ktorá bez primeraného všeobecného záujmu spätne obmedzuje legitímne nadobudnuté práva. Ustanovenie v časti „mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu“ sa vo všeobecnosti nemôže automaticky uplatniť na odškodňovanie za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci tak, ako to vykladá žalovaný. Je na prvý pohľad zrejmý rozdiel medzi týmito právnymi situáciami: nárok podľa vzniká následkom násilného trestného činu voči štátu, ktorý na seba prevzal úlohu garanta sekundárnej ochrany obetí trestných činov, ak náhradu neposkytne priamo páchateľ; nárok podľa vzniká následkom nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej správy voči štátu, ktorý je priamo zodpovedný za škodu. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že konanie o náhradu škody podľa je samostatným konaním, ktoré sa začína na základe žaloby poškodeného ( ) podanej po tom, čo príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ( a nasl. ). Vzhľadom na skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa nemôže byť zo zákona vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu ( ) - a preto keďže pre určenie výšky odškodnenia obete násilného trestného činu je rozhodujúca suma mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, potom rovnaké kritérium musí primerane platiť aj pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa Ak by sa uvedené obmedzenie nerešpektovalo a žalobcovi by bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo väčšej výške, než dvadsaťpäťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, potom by došlo k znevýhodneniu obetí násilných trestných činov (pri odškodňovaní) a tým by došlo aj k porušeniu Zároveň poukázala na to, že voči žalobcovi boli vedené tri trestné konania a vo vzťahu ku každému z nich si samostatnými žalobami uplatňuje nárok na náhradu škody (aj nemajetkovej ujmy) podľa (pričom konanie sp.zn. je jednou z týchto sporových vecí). Navyše v zmysle ustálenej judikatúry v konaniach podľa nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by v konečnom dôsledku bagatelizovali nároky priznávané podľa Uviedla tiež, že sa pridržiava podaného odvolania.

11. Žalobca v odvolacej duplike odkázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu a v podstate zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a

na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku II. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je preskúmať napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovanou, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi s prihliadnutím na maximálnu hornú hranicu výšky náhrady stanovenej osobitnými predpismi. Výroky I. a III. napadnuté odvolaním neboli, nadobudli právoplatnosť a neboli ani predmetom odvolacieho prieskumu.

14. Podľa § 17 ods. 4 ZoZŠ, v znení účinnom ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

15. Podľa o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v znení účinnom do 21.12.2017, tento zákon upravuje jednorazové finančné odškodnenie (ďalej len „“) osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov (ďalej len „trestný čin“) spôsobená ujma na zdraví.

16. Podľa , celková suma poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

17. Podľa o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov (ďalej len „“), vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie (ďalej len „odškodňovanie“) obetí násilných trestných činov.

18. Podľa 12 ods. 2 veta prvá , v znení účinnom do 30.06.2021, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.

19. Podľa , v aktuálnom znení, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Ak bola trestným činom spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná výživou na zomretého, má nárok na vyplatenie vo výške päťdesiatnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

20. Podľa , v znení účinnom do 30.06.2021, celková suma poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

21. Podľa , v aktuálnom znení, celková suma poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

22. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľka nespochybňuje nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, spochybňuje len jeho výšku. Ustanovenie § 17 ods. 4 ZoZŠ stanovuje limit pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý predstavuje hornú hranicu priznanej náhrady. Výška náhrady nesmie presiahnuť výšku náhrady poskytovanú osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý bol následne zrušený o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolateľka namietala správnosť záverov súdu prvej inštancie v tom zmysle, že súd prvej inštancie použil pre určenie výšky maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy v znení účinnom ku dňu 22.04.2021. Podľa odvolateľky, osobitným predpisom pre určenie maximálnej výšky náhrady ujmy je

Z. z. v znení účinnom ku dňu 04.08.2022, kedy sa začalo konanie o náhradu škody (vrátane nemajetkovej ujmy).

23. V dôvodovej správe k príslušnej novele sa v nadväznosti na právnu úpravu maximálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú možno priznať, uvádza, že "výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty." NS SR v rozhodnutí sp. zn. (obdobne v uznesení sp. zn. ) skonštatoval, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne (pozn. zák. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného do 01.01.2013) tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva takisto zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. Najvyšší súd dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce , napríklad v zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

24. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zákonodarca pri stanovení limitu hornej hranice nemajetkovej ujmy priznávanej podľa ZoZŠ, ako aj posudzovaní kritérií pre priznanie nemajetkovej ujmy kladie dôraz na to, že ľudský život a zdravie je z pohľadu ochrany, ako aj , najvyššou možnou hodnotou. Zákon o obetiach trestných činov však neslúži len na to, aby boli odškodnené obete trestných činov, pri ktorých bola spôsobená ujma na zdraví so smrteľným následkom, ale aj ujma spôsobená trestným činom obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia (). Nie je preto možné pre hornú hranicu nemajetkovej ujmy aplikovať výlučne len ust. , z ktorého vychádzal súd prvej inštancie a podľa ktorého počíta hornú hranicu ujmy aj odvolateľka, a to z dôvodu, že uvedené ustanovenie sa špecificky zameriava len na trestné činy, pri ktorých bola spôsobená smrť a diferencuje túto hranicu podľa toho, či obetí trestných činov bolo viac, alebo len jedna (por. napr. ). V prípade nemajetkovej ujmy priznávanej podľa ZoZŠ je potrebné vychádzať zo všeobecného ustanovenia zákona o obetiach trestných činov, ktoré stanovuje hornú hranicu celkovej sumy , teda ust. .

25. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie pri stanovení hornej hranice náhrady ujmy vychádzal z nesprávnej časovej verzie . Odvolací súd má za to, že je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v prípadoch vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla osobe v dôsledku nezákonného rozhodnutia je momentom vzniku, kedy poškodenému začala vznikať škoda / ujma, moment vydania nezákonného rozhodnutia a tento stav pretrváva až do momentu, kedy toto rozhodnutie bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, prípadne do momentu kedy bolo skončené konanie oslobodením spod obžaloby. Až týmto momentom je možné skonštatovať, že uvedené rozhodnutie bolo nezákonné a je súčasne možné aj ohraničiť obdobie, v ktorom poškodenému vznikla škoda / ujma a definitívne aj vyčísliť jej náhradu. Preto súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že až rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o dovolaní, resp. rozhodnutím sp. zn.: zo dňa

22.04.2021, ktorým odmietol dovolanie, bolo skončené konanie, ktorého výsledkom bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby a pre účely stanovenia hornej hranice náhrady ujmy je potrebné vychádzať z časovej verzie zákona o obetiach trestných činov ku dňu 22.04.2021.

26. S prihliadnutím na to, že podľa , v znení účinnom do 30.06.2021, celková suma poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, pričom minimálna mzda za rok 2021 predstavovala sumu 623,- eur, celková suma nesmie presiahnuť sumu vo výške 31.150,- eur. K zhodnému záveru dospel aj súd prvej inštancie (bod 44. odôvodnenia). Potom je namieste skonštatovať, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 14.720,27 eur maximálnu prípustnú výšku neprekročila.

27. Pokiaľ ide o polemiku odvolateľky ohľadom prechodného ustanovenia , podľa ktorého konania vo veciach podľa tretej časti tohto zákona začaté pred 1. júlom 2021 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2021; ustanovenie v znení účinnom od 1. júla 2021 sa použije aj v týchto konaniach, odvolací súd konštatuje, že uvedené prechodné ustanovenie slúži výlučne pre účely konaní, na ktoré sa vzťahuje zákon o obetiach trestných činov, pričom tieto sú determinované v tohto zákona (tento zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov). Neslúži pre účely odškodňovania osôb, ktorým vznikla škoda / ujma podľa ZoZŠ. Ako odvolací súd uviedol vyššie, pre náhradu ujmy žalobcovi je podľa osobitného predpisu právne významné len určenie maximálnej hornej hranice náhrady ujmy, žiadne iné ustanovenia zákona o obetiach trestných činov sa na vec nevzťahujú.

28. Odvolateľka ďalej uviedla, že pre stanovenie výšky minimálnej mzdy je potrebné vychádzať z toho, že uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 03.09.2014, bolo žalobcovi vznesené obvinenie za skutky spáchané v období 2003 – 2004, kedy výška minimálnej mzdy predstavovala 216,- eur. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou žalovanej vysporiadal v bode 46. odôvodnenie rozsudku a opätovne zdôrazňuje, že moment, kedy došlo k spáchaniu trestného činu je významný pre určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch odškodňovania obetí trestných činov, nie je pre účely odškodňovania osôb, ktorým vznikla škoda / ujma podľa ZoZŠ. Navyše, žalobca bol spod obžaloby oslobodený, preto nemožno ani hovoriť o spáchaní trestného činu.

29. V závere odvolania žalovaná namieta, že súd prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia rozsudku uviedol, že pri stanovení výšky náhrady ujmy nepriamo zohľadnil aj infláciu a vývoj minimálnej mzdy. Odvolací súd poukazuje na to, že kritériá stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú zakotvené v ust. § 17 ods. 3 ZoZŠ, a to s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Hoci je potrebné dať za pravdu odvolateľke, že infláciu medzi tieto kritériá podradiť nemožno, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie zohľadnil konkrétne okolnosti daného prípadu a špecifiká dopadu trestného stíhania na život žalobcu (strata sociálnych kontaktov, poškodenie dobrého mena žalobcu, znemožnenie podnikania, dopad na rodinný život žalobcu atď.) a presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom sa s nimi vysporiadal v kontexte ust. § 17 ods. 3 ZoZŠ (najmä body 33. až 43. odôvodenia rozsudku). Súd prvej inštancie vo vzťahu k inflácii uviedol len to, že ju zohľadnil len nepriamo, čo nemá nijaký dopad na podstatné kritériá určovania výšky náhrady ujmy, preto odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne.

30. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd s prihliadnutím na to, že odvolateľka nespochybnila rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou žalobcovi bolo priznané spočívajúce v náhrade škody - nákladoch za právne služby a nespochybnila ani dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a právne závery, ktorými súd prvej inštancie vyhodnotil kritéria stanovenia náhrady ujmy (s výnimkou jej výšky, resp. obmedzenia prípustnej hornej hranice náhrady ujmy), napadnuté rozhodnutie vo výroku II. ako vecne správne, vrátane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku IV. o trovách konania, v zmysle , potvrdil.

31. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

32. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení v spojení s ustanovením tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa .

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so

stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).