Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Cob-7-2019.pdf
PDF · 103.43 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/7/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci v spore žalobcu: AXA Management Services s.r.o., IČ: 256 72 703, so sídlom Lazarská 13/8, 120 00 Praha 2, Česká republika, zahraničná právnická osoba podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom AXA Management Services s.r.o., organizačná zložka Slovensko, IČO: 50 008 056, so sídlom Kolárska 6, 811 06 Bratislava, právne zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., IČO: 36 862 711, advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanej: X. I., W.. X.X.XXXX, F. Y. W. X, XXX XX T., právne zastúpená: JUDr. Ladislav Riedl, advokát so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO: 50490044, o zaplatenie 1.661,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24Cb/103/2018-199 zo dňa 1.2.2019, jednohlasne takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č. k. 24Cb/103/2018-199 zo dňa 1.2.2019 vyslovil, cit.:
„I. Žaloba o zaplatenie 1 161,79 eur s príslušenstvom sa z a m i e t a.
II. P r i z n á v a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav tak, že žalobca a žalovaná ako finančný sprostredkovateľ uzatvorili dňa 1.7.2014 zmluvu označenú ako „Zmluva o finančnom sprostredkovaní pre pozíciu viazaný finančný agent“ podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V zmysle predmetnej zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal pre spoločnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca o uzavretie zmluvy o poskytnutí finančnej služby (produktová zmluva) špecifikovanej vo vnútornom predpise Provízne podmienky mal príležitosť takú zmluvu so žalobcom uzavrieť. Sprostredkovateľ mal za vykonávanie obchodnej služby nárok na províziu. Výška provízie v zmysle článku VI predmetnej zmluvy sa určovala v závislosti od pozície sprostredkovateľa v rámci obchodnej siete spoločnosti, od dosiahnutej produkcie sprostredkovateľa a produkcie dosiahnutej jeho štruktúrou v rámci obchodnej siete žalobcu a od splnenia podmienok pre vznik nároku na províziu v súlade s vnútornými predpismi. Druhy provízie, jej výška, podmienky vzniku a zániku nároku, formu a spôsob úhrady, ako aj ďalšie podrobnosti týkajúce sa provízií boli upravené vo Vnútorných predpisoch, ktorými v zmysle článku I zmluvy boli interné normy žalobcu, najmä, nie však výlučne: Obchodné podmienky, Provízne podmienky, Kariérový řád, Benefitní řád, Spracovanie reklamácií pracovníkov IS v oblasti provízií, Pravidlá jednání se zákazníky, Kontrolní opatření v IS, Kontrolné opatrenia na predchádzanie legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Příručka pro sprostredkovatele - compliance handbook, O systému vzělávaní, Selekcia a monitoring v internej sieti, Etický kódex a
ďalšie smernice, pokyny a interné pravidlá pre internú obchodnú službu. V článku VI bod 3 zmluvy bol dohodnutý zánik nároku na vyplatenú províziu a to v prípade splnenia rozväzovacej podmienky uvedenej pre príslušnú províziu vyplácanú pre vykonávanie obchodnej služby v súlade s Vnútornými predpismi. Podľa článku VI bod 12 zmluvy žalobca počas celého obdobia platnosti zmluvy mal sledovať SAR, t.j. súčet provízií, ktoré sa do budúcna mohli stať predmetom záväzku sprostredkovateľa vrátiť provízie z dôvodu storien sprostredkovateľom sprostredkovaným produktových zmlúv v určenom storno období, t.j. nezaslúžených provízií a už vzniknutých dlžných stornovaných provízií, či špeciálnych provízií, ktoré sa už stali predmetom záväzku sprostredkovateľa vrátiť provízie z dôvodu storien sprostredkovateľom sprostredkovaných produktových zmlúv v určenom storno období s odpočítaním kladnej hodnoty garančného fondu sprostredkovateľa. Dňa 10.7.2014 bola žalovaná zapísaná do zoznamu viazaných finančných agentov v registri vedenom Národnou bankou Slovenska. Žalovaná splnila podmienky pre vyplatenie provízií. Listom zo dňa 18.12.2014 žalovaná požiadala žalobcu o ukončenie zmluvy o finančnom sprostredkovaní ku dňu 19.12.2014 a zároveň požiadala aj o vymazanie z NBS. Žalobca listom zo dňa 15.1.2015 oznámil žalovanej, že vypovedá zmluvu uzatvorenú so žalovanou s jednomesačnou výpovednou lehotou, ktorá začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená druhej zmluvnej strane.
3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil tak, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o obchodnom zastúpení, napriek tomu, že táto bola označená ako „zmluva o finančnom sprostredkovaní pre pozíciu viazaný finančný agent“ s odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa ustanovenia o jednotlivých zmluvných typoch použijú na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení, teda pre posúdenie povahy zmluvy nie je podstatné to, ako ju strany označili, ani to, podľa akého ustanovenia ju navonok uzatvárajú ale podstatný je obsah práv a povinností dohodnutých medzi zmluvnými stranami. Nakoľko z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaná vykonávala činnosť ako viazaný finančný agent, ktorý sa v zmysle § 14 ods. 2 a 7 v spojení s § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve považuje za podnikateľa a jej predmetom činnosti bola dlhodobá činnosť spočívajúca v získavaní nových klientov a uzatváraní poistných zmlúv s nimi v mene žalobcu, bolo nesporné, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o obchodnom zastúpení. Zánik nároku na províziu je v Obchodnom zákonníka upravený v §662 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom odchýliť sa od tohto ustanovenia je možné len v prospech obchodného zástupcu. Súd prvej inštancie poukázal na jazykové verzie článku 11 smernice Rady č.86/653/EHS o koordinácii zákonov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, z ktorých vyplýva, že cieľom predmetného článku bolo ustanoviť výlučne prípady, kedy môže dôjsť k zániku nároku na províziu a to len v prípadoch, kedy sa nerealizuje obchod medzi zastúpeným a treťou osobou a to len v rozsahu, v akom sa tento obchod neuskutoční. Uvedený dôvod je jediným prípustným dôvodom zániku nároku na províziu obchodného zástupcu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie ustálil, že nárok na províziu, ktorá bola žalovanej vyplatená, mohla zaniknúť len za podmienok ustanovených v § 662 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda iba v prípade neuskutočnenia obchodu, odlišné dohody v neprospech žalovanej boli neplatné. Keďže žalobca sa domáhal vrátenia vyplatenej adaptačnej provízie z dôvodu, že zmluva o obchodnom zastúpení zanikla pred uplynutím istého času, uvedená dohoda bola v rozpore s § 662 ods. 3 Obchodného zákonníka, a preto ju súd posúdil ako neprípustnú a v zmysle § 39 v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka ako neplatnú.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a to tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.
5. V zákonnom stanovenej lehote podal voči rozsudku v celom rozsahu odvolanie žalobca, namietajúc nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci a existenciu vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za to, že dňa 1.7.2014 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu zmluvy inominátnej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo má vyplývať aj zo samostatného znenia záhlavia zmluvy o finančnom sprostredkovaní ako aj z čl. II bod 6 zmluvy. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že ustanovenia § 566 až § 576 Obchodného zákonníka nemožno použiť ani len podporne pre výklad uvedenej zmluvy. Práva a povinnosti neupravené zmluvou o finančnom sprostredkovaní sa podľa tvrdení žalobcu mali riadiť ustanovením § 652 a 672a Obchodného zákonníka a to v zmysle čl. XII bod 7 zmluvy o finančnom sprostredkovaní. Žalobca uviedol, že nie je možné vnútiť zmluvnej strane konkrétny
obsah typovej zmluvy zákonom upravenej, pokiaľ druhá strana zámerne uzavrela inominátnu zmluvu s cieľom vyhnúť sa kogentnej úprave pre jednotlivé zmluvné typy. Pokiaľ podnikatelia chcú uzavrieť vlastnú zmluvu a zámerne vylúčiť určité ustanovenia vzťahujúce sa ku konkrétnej typovej zmluvy, potom tým dávajú najavo, že chcú uzavrieť výlučne inominátnu zmluvu bez použitia analógie a aplikuje sa len všeobecná časť zákona. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nemal posudzovať uzatvorenú zmluvu ako zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-48/16 z 17.5.2017 Ergo poisťovňa proti Alžbete Barlíkovej. V súvislosti s uvedeným rozsudkom žalobca poukázal na podstatu svojho nároku na vrátenie storno provízie a to z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nemal dôsledne venovať jednotlivým typom provízií. Uviedol, že žalobou sa domáhal vrátenia časti provízie z dôvodu zániku nároku na jej výplatu v súlade s podmienkami uvedenými v zmluve o finančnom sprostredkovaní a v súlade s podmienkami uvedenými v províznych podmienkach. Konkrétna výška pohľadávok žalobcu voči žalovanej mala vyplývať z listiny označenej ako Záverečne vyúčtovanie. Žalobca uviedol, že pre správne posúdenie výšky nároku na vrátenie provízie bolo dôležité stanoviť aj dôvod vzniku nároku na vyplatenie zálohy provízie ako aj dôvod zániku nároku na vyplatenie provízie. Poukázal na to, že od žalovanej si uplatňuje nárok na vrátenie storno získateľskej provízie, t.j. alikvotnú časť vyplatenej provízie za stornované zmluvy uzatvorené prostredníctvom sprostredkovania žalovanej podľa bodu 9.1. písm. a) Províznych podmienok v sume 369,89 eur, ako aj storno adaptačnej provízie podľa bodu 2.1.1. Províznych podmienok. Na základe uvedeného žalobca stanovil celkovú storno províziu vo výške 1.969,89 eur. Uviedol, že celková výška následných a získateľských provízií, na ktoré žalovanej vznikol nárok po skočení zmluvy bola vo výške 70,49 eur a celková výška garančného fondu bola v sume 237,61 eur, teda po odpočítaní súčtu vyššie uvedených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok žalovanej od sumy storna provízie, na ktoré vznikol nárok žalobcovi, rozdiel uvedených súm predstavoval žalobcom uplatnenú sumu 1.661,79 eur. K charakteru získateľských provízií žalobca uviedol, že samotná ich výška závisí od dojednanej výšky ročného poistného, pričom v prípade, ak dôjde k zániku poistnej zmluvy v priebehu prvých dvoch rokov jej trvania, prípadne pokiaľ poistné nebolo zaplatené za dva roky od dátumu počiatku poistenia do dátumu zmeny poistného, vzniká finančnému sprostredkovateľovi povinnosť vrátiť alikvotnú časť provízie. Žalobca uviedol, že uvedená prax žalobcu je plne súladná s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie C-48/16 z 17.5.2017, a preto nárok na vrátenie získateľských provízií vo výške 369,89 eur je plne súladný s ustanoveniami Obchodného zákonníka ako aj práva Európskej únie. Čo sa týka adaptačnej provízie, k tejto žalobca uviedol, že vyplýva z prílohy č.2 Províznych podmienok a jej účelom je adaptácia nových sprostredkovateľov do internej obchodnej služby AXA Slovenská republika. Zachovanie nároku na vyplatenie uvedenej provízie je naviazané na niekoľko rozväzovacích podmienok podľa bodu 2.1.1. prílohy č. 2 Províznych podmienok a to v prípade ukončenia obchodnej zmluvy do 2 rokov od nástupu, kedy je sprostredkovateľ povinný vrátiť celú výšku vyplatenej adaptačnej provízie na základe priebežného, prípadne záverečného vyúčtovania po skončení spolupráce. Žalobca poukázal na to, že žalovaná bola pri podpise zmluvy oboznámená s províznymi podmienkami a podpisom zmluvy potvrdila, že sa s nimi oboznámila. Uviedol, že v zmysle bodu 2.1.1. Províznych podmienok na vyplatenie adaptačnej provízie nevzniká právny nárok a táto sa vypláca nad rámec bežných produktových provízií, preto ju nemožno posudzovať ako províziu produktovú, t.j, províziu dojednanú ako odmenu za sprostredkovanie uzavretia produktovej zmluvy. Záverom žalobca zotrval na svojom stanovisku, že zmluva medzi stranami sporu bola nepomenovanou zmluvou a preto sa vzájomné vzťahy majú spravovať ustanoveniami samotnej zmluvy o finančnom sprostredkovaní a jej prílohami. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaná sa v súdom stanovenej lehote k odvolaniu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bol viazaný rozsahom odvolania ako aj odvolacími dôvodmi tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Čo sa týka samotného právneho posúdenia vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením zmluvy, uzatvorenej medzi stranami sporu označenej ako „zmluva o finančnom sprostredkovaní“ zo dňa 1.7.2014, ako zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že každý právny úkon je nevyhnutné posudzovať podľa jeho obsahu a uvedená zmluva napĺňa pojmové znaky zmluvného typu- zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorého podstata spočíva v tom, že obchodný zástupca sa zaväzuje pre zastúpeného vykonávať činnosť smerujúcu k uzavretiu obchodov.
9. Ustanovenie § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť posúdiť zmluvy ako zmluvné typy upravené v hlave II Obchodného zákonníka, ak obsah práv a povinnosti dohodnutý zmluvnými stranami zahŕňa podstatné znaky niektorého zo zmluvných typov. Pojmové znaky zmluvného typu sú označené ako podstatné časti zmluvy a predstavujú základne kvalifikačné kritérium pre posúdenie, či konkrétnu zmluvu možno považovať za zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom. Na základe uvedeného je možné medzi zmluvnými stranami uzatvoriť zmluvu, ktorá je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku alebo môže byť uzatvorená podľa iného právneho predpisu, prípadne sa môže jednať o nepomenovanú zmluvu. To znamená, že dohoda o podstatných častiach zmluvy nie je nevyhnutná na platnosť zmluvy, vyžaduje sa však ako kvalifikačné kritérium zmluvného typu. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že obsah zmluvy medzi stranami sporu spĺňa klasifikačné kritérium pre posúdenie zmluvy ako zmluvného typu upraveného Obchodným zákonníkom a to zmluvy o obchodnom zastúpení, preto je nevyhnutné aj práva a povinností vyplývajúce z tohto úkonu posudzovať podľa uvedeného zmluvného typu a nie je možné sa odchýliť od kogentných ustanovení predmetného zmluvného typu.
10. Odvolací súd sa však stotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal jednotlivými žalobcovými nárokmi uplatnenými v žalobe. Zo žaloby jasne vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na vrátenie alikvotnej časti vyplatených provízií, keďže došlo k ukončeniu poistných zmlúv z dôvodu neplatenia poistného resp. výpovede zmluvy, a zároveň si uplatnil právo na vrátenie vyplatenej adaptačnej provízie v sume 1600,- eur, keďže žalovaná nezotrvala v zmluvnom vzťahu po dobu dvoch rokov od uzatvorenia zmluvy. Vzhľadom na uvedené žalobca uviedol, že voči žalovanej eviduje pohľadávku vo výške 1.969,89 eur a to titulom celkovej storno provízie, čo má vyplývať zo záverečného vyúčtovania, avšak proti uvedenej sume započítal pohľadávky žalovanej voči žalobcovi, a to nárok na celkovú výšku následných získateľských provízií v sume 70,49 eur a výšku garančného fondu v sume 237,61 eur, teda voči žalovanej si uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.661,79 eur. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná splnila podmienky na vyplatenie provízií, na základe čoho jej bola vyplatená suma 1.661,79 eur, avšak v odôvodnení rozhodnutia nie je zmienka o tom, že sa jedná o dva samostatné nároky žalobcu uplatnené jednou žalobou, v dôsledku čoho sa súd prvej inštancie následne nevysporiadal s charakterom jednotlivých práv a ich právnym posúdením.
11. Čo sa týka získateľských provízií je nevyhnutné tieto posúdiť podľa ustanovenia § 659 - § 662 Obchodného zákonníka, keďže sa jedná o odmenu za činnosť obchodného zástupcu pre zastúpeného. Ustanovenie § 662 Obchodného zákonníka upravujúce podmienky zániku nároku na províziu bolo do Obchodného zákonníka zavedené zákonom č. 500/2001Z.z., ktorým implementoval do slovenského právneho poriadku obsah smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii zákonov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, pričom ustanovenie § 662 Obchodného zákonníka implementovalo čl. 11 predmetnej smernice. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-48/16 ERGO Poisťovňa, a.s. proti Alžbete Barlíkovej z bodu 44 vyplýva, že článok 11 ods. 1 smernice 86/653 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na prípady úplnej nerealizácie zmluvy uzatvorenej medzi zastúpeným a treťou osobou, ale tiež na prípady čiastočnej nerealizácie tejto zmluvy, teda že sa nedosiahne predpokladaný objem obchodov alebo že táto zmluva nebude trvať predpokladaný čas. V bode 47 Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení ukladá zástupcovi povinnosť vrátiť pomernú časť svojej provízie v prípade, že zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa zrealizuje iba čiastočne, nemožno v zásade považovať za „odchýlenie v neprospech obchodného zástupcu“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice č. 86/653. Naopak táto povinnosť je v súlade s ustanoveniami článku 11 ods. 1 a 2 tejto smernice. V ďalšom obsahu odôvodnenia predmetného rozhodnutia Súdny dvor konštatoval, že článok 11 ods. 1 prvá zarážka Smernice 86/653 sa má vykladať v tom zmysle, že nárok na províziu obchodného zástupcu môže zaniknúť tiež v prípade, ak zmluva uzavretá medzi zastúpeným a treťou osobou sa čiastočne realizuje. Je však potrebné spresniť na jednej strane, že povinnosť vrátiť províziu musí byť striktne primeraná rozsahu nerealizovanej zmluvy.
Povinnosť vrátiť pomerne vyššiu časť provízie, než bol rozsah nerealizovanej zmluvy, by v skutočnosti predstavovala odchýlenie v neprospech zástupcu, ktoré článok 11 ods. 3 Smernice 86/653 zakazuje. Vzhľadom na uvedené závery je nevyhnutné posúdiť, či žalobcom uplatnený nárok na vrátenie alikvotnej časti získateľských provízií je v súlade s ustanovením § 662 Obchodného zákonníka a zároveň v súlade s výkladom čl. 11 Smernice č. 86/653/EHS, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-48/16.
12. Čo sa týka samotného žalobcom uplatneného práva na vrátenie vyplatených získateľských provízií a ich výšky, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca síce v žalobe uviedol, že si predmetný nárok uplatňuje, avšak v samotnej žalobe uvedený nárok nešpecifikoval, teda neuviedol z ktorých zrušených zmlúv si žalobca uplatňuje vrátenie alikvotnej časti získateľských provízií, z akého dôvodu došlo k zániku zmlúv s poukazom na ustanovenie vnútorných predpisov, ktoré upravujú konkrétnu rozväzovaciu podmienku, v dôsledku ktorej dochádza k zániku nároku na vyplatenú províziu, t.j. neuviedol relevantné hmotnoprávne skutočnosti, na základe overenia ktorých by bol súd spôsobilý vo veci meritórne rozhodnúť. Taktiež žalobca neuviedol spôsob, akým dospel ku konkrétnej výške alikvotnej časti získateľskej provízie, ktorú žiada vrátiť.
13. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je žalobca povinný v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania uviesť aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, pričom podľa odseku 2 predmetného ustanovenia nemožno opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ust. § 150 ods. 1 CSP sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované tvrdenia. Súdy v prípade, ak stranami uvádzané skutočnosti nie sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, môžu podľa § 150 ods. 2 CSP požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia. V súvislosti s uvedeným bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie dať žalobcovi na vedomie potrebu špecifikácie ním uplatneného práva na vrátenie získateľskej provízie s tým, že sa javí žiadúcim konkrétne uviesť označenia zmlúv, ktoré boli zrušené, s označením dňa ich uzavretia, ako aj dňa zrušenia zmlúv, dôvodu ich zrušenia, s označením internej normy žalobcu, ktorá upravuje právo na vrátenie alikvotnej časti pre konkrétne zrušenie zmluvy a zároveň spôsob výpočtu výšky jednotlivých nárokov na vrátenie alikvotnej časti provízie.
14. Ak žalobca nešpecifikuje ním uplatnené právo na vrátenie alikvotnej časti vyplatených získateľských provízií môže to viesť k záveru o neunesení bremena tvrdenia, keďže z jeho podaní nevyplývajú jednoznačné skutkové tvrdenia na preukázanie nárokov uplatnených v žalobe. Odvolací súd dáva do pozornosti to, že súdy v klasickom sporovom konaní nie sú v postavení aktívnych vyšetrovateľov ale sú v pozícií arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdov teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.
15. Čo sa týka žalobcom uplatneného práva na vrátenie vyplatenej adaptačnej provízie vo výške 1.600,- eur, s uvedeným nárokom žalobcu sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vysporiadal len ako s celkovým nárokom žalobcu na vrátenie provízie. Odvolací súd však upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to, že najskôr je potrebné uvedený nárok na vrátenie adaptačnej provízie právne posúdiť, teda je nevyhnutné sa najskôr vysporiadať s tým, či tento nárok svojím charakterom predstavuje nárok na vrátenie provízie podľa § 662 Obchodného zákonníka alebo ide o iné „nepomenované“ dojednanie zmluvných strán obsiahnuté v zmluve o obchodnom zastúpení, na ktoré sa viaže rozväzovacia podmienka podľa § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže právny úkon je nevyhnutné posudzovať podľa jeho obsahu. Následne vzhľadom na prijaté právne závery bude úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať aj tou skutočnosťou, či vrátenie plnej sumy vyplatenej adaptačnej provízie nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom podľa § 265 Obchodného zákonníka.
16. Záverom odvolací súd poukazuje na chybu v písaní, ku ktorej došlo pri vyhotovovaní napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie ako predmet konania označil konanie o zaplatenie 1.161,79 eur a v
uvedenom rozsahu žalobu zamietol, pričom predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 1.661,79 eur.
17. Nakoľko súd prvej inštancie dôsledne neskúmal skutočnosti relevantné na posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a nevyzval žalobcu na špecifikovanie ním uplatnených nárokov, jeho záver o tom, že v predmetnom prípade nedošlo k naplneniu dôvodu zániku nároku na províziu obchodného zástupcu sa javí ako predčasný. Nesprávny procesný postup viedol k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP). Uplatnené odvolacie dôvody založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení veci sú podľa odvolacieho súdu plne opodstatnené.
18. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať vo vyššie uvedených intenciách a následne vec právne posúdiť a opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku (§ 391 ods. 3 CSP). Osobitne sa zdôrazňujú závery z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to najmä s odkazom aj na čl. 3 ods. 1 Základných princípov CSP.
19. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
20. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania § 396 ods. 3 CSP.
21. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).