Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9CoCsp-4-2023.pdf
PDF · 102.71 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Prievozská 2, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., zastúpenému LEGAL IURIS - advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Tehelná 11, 048 01 Rožňava, IČO: 47 242 795, o zaplatenie sumy 915,27 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 28. septembra 2022 č.k. 1Csp/27/2022-116
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % rozhodujúc o pohľadávke proti žalovanému na zaplatenie sumy 915,27 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 846,34 eur od 10.11.2021 do zaplatenia, ktorú pohľadávku žalobca nadobudol na základe zmluvy o postúpení z 9.11.2021 uzavretej s postupcom Tatra banka a.s..
2. Súd vychádzal zo zistenia, že pôvodný veriteľ Tatra banka a.s. a žalovaný ako dlžník dňa 15.2.2016 uzavreli zmluvu o bezúčelovom spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá suma 1.350,- eur pri dohodnutej ročnej úrokovej sadzbe 13,9 %, RPMN zmluvy 15,03 %, priemernej hodnote RPMN 19,31 %. Žalovaný mal úver uhradiť v 72 mesačných splátkach v hodnote 27,89 eur vždy do 25. dňa v mesiaci s konečnou splatnosťou úveru 72 mesiacov. Žalovaná pohľadávka predstavovala na istine sumu 846,36 eur, úroky z úveru činili 50,77 eur, úroky z omeškania 3,34 eur a poplatky 15 eur, ktorá dlžná pohľadávka bola uplatnená po predchádzajúcom zosplatnení úveru pôvodným veriteľom dlžníka. Súd konštatoval, že výzvou zo dňa 25.2.2019 Tatra banka a.s. oznámila žalovanému, že ku dňu 23.2.2019 je v omeškaní s úhradou dlhu vo výške 94,26 eur a upozornila ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktorú výzvu odoslala dlžníkovi poštou 25.2.2019. Z listiny „oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie“ z 27.3.2019, ktorú listinu pôvodný veriteľ odovzdal na poštovú prepravu v rovnaký deň 27.3.2019, súdu vyplynulo, že veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňom doručenia oznámenia, keď výška dlhu pozostávajúca z istiny úrokov, úrokov z omeškania a nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky predstavovala 912,51 eur. Následne 9.11.2021 písomnou zmluvou bol dlh z predmetného záväzkového vzťahu postúpený z Tatra banky a.s. na žalobcu. V konaní bolo nesporné, že oproti sume poskytnutej žalovanému vo výške 1.350,- eur, žalovaný uhradil na úver 953,64 eur.
3. Na posudzovaný záväzkový vzťah, z ktorého žalobca uplatnil svoj nárok na plnenie, súd aplikoval § 52, §53, §565, §524 Občianskeho zákonníka (OZ), ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, iných úveroch a pôžičkách ako aj § 92 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na postavenie zmluvných strán i obsah záväzkového vzťahu nárok žalobcu posudzoval ako pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej sa zvýrazňuje ochrana spotrebiteľa pri posudzovaní jeho povinnosti na plnenie zo zmluvy. Prvotne sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou skúmajúc, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky voči žalovanému ako spotrebiteľovi so zreteľom na právne postavenie pôvodného veriteľa, ktorý bol bankou. Súd uviedol, že § 92 ods. 8 zákona o bankách je ustanovením, ktoré upravuje špeciálne podmienky o postúpení pohľadávky popri všeobecne platných ustanoveniach § 524, §525 OZ, nesplnenie ktorých podmienok má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ. Konštatoval, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách je možné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt, ak dlžník nesplnil riadne a včas čo i len jednu splátku istiny úveru alebo úrokov, jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 dní a na zaplatenie omeškanej časti záväzku bol dlžník písomne vyzvaný. Písomná výzva dlžníkovi zo strany banky ako aj splatnosť postupovanej časti pohľadávky je obligatórnym predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na iný subjekt. Poukazujúc na obsah listinných dôkazov, z ktorých bol zrejmý iba údaj o odosielaní zásielok dlžníkovi uzavrel, že žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz o doručení výzvy upozorňujúcej dlžníka na omeškanie s plnením dlhu, ani listiny účinnosťou doručenia ktorej malo dôjsť k zosplatneniu pohľadávky, ktorá bola predmetom postúpenia. Vzal pritom do úvahy procesnú obranu žalovaného, ktorý namietal splnenie podmienok zosplatnenia, doručenie listín, na základe čoho tvrdil nedostatok aktívnej vecnej legitimácia žalobcu. S poukazom na závery ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo 147/2017, 5Cdo 36/2020) súd uviedol, že fikcia doručenia neobstojí v prípade, ak nie je preukázané, že sa listinná zásielka dostala do dispozičnej sféry povinného subjektu – dlžníka. Fikcia doručenia v zmysle § 45 ods. 1 OZ môže nastať až v prípade, že bolo preukázané doručenie do dohodnutého miesta alebo určenej osobe, pričom medzi stranami sporu nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domienku- fikciu doručenia, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Dospel tak k záveru, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ, § 92 ods. 8 Zákona o bankách ani doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, teda pôvodný veriteľ využil právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom, na ktorý úkon nemožno prihliadať. Následkom neplatného zosplatnenia je aj neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu pre nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách, čo znamená, že na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, teda z hmotného práva mu nevyplýva oprávnenie na uplatňovanie nároku v konaní proti žalovanému. Neplatnosť postúpenia pohľadávky nemožno konvalidovať oznámením postúpenia adresovaného dlžníkovi, pretože neplatným postúpením pohľadávky nedošlo k zmene veriteľa záväzku. Súčasne súd poukázal na to, že k platnému postúpeniu pohľadávky nemohlo dôjsť ani v zmysle § 17 ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z., keďže pohľadávka v čase uzavretia zmluvy o postúpení (9.11.2021) nebola v celosti splatná, nakoľko v zmysle úverovej zmluvy jej splatnosť mala nastať až 25.1.2022. S odkazom na absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa nezaoberal skúmaním ďalších námietok žalovaného, na ktorých zakladal dôvody pre zamietnutie žaloby. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) priznajúc plne procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov proti žalobcovi.
4. Rozsudok napadol odvolaním žalobca z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/ a h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesného práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo útoku, ktoré neboli uplatnené (g/), a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/). Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel alebo rozhodnutie zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Odvolateľ považoval za nesprávne závery súdu prvej inštancie o nepreukázaní doručenia písomnosti žalovanému konštatujúc, že za doručenie výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách možno považovať aj listinu „oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo dňa 27.3.2019 ako aj výzvu na úhradu dlhu zo dňa 25.2.2019 priloženú k žalobe. S odkazom na rozhodnutia iných odvolacích súdov vychádzal z názoru, že podacie hárky preukazujú, že všetky v konaní predložené výzvy sa pred postúpením pohľadávky dostali do dispozičnej sféry žalovaného, a tento bol v nepretržitom
omeškaní v časti svojho záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Vytkol tiež súdu prvej inštancie nesprávnosť záveru, že nebolo preukázané platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zdôrazňujúc, že v zmysle konštantnej judikatúry je potrebné aplikovať teóriu dôjdenia, keď podľa rozhodnutia R 4/2021, ustanoveniu § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá i taká dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve, že pri doručovaní zásielky sa uplatní fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa. Poukázal tiež na právnu teóriu, že účinnosť adresovaných jednostranných právnych úkonov predpokladá, že prejav vôle je doručený adresátovi, keď sa dostane do jeho dispozičnej sféry, čím je potrebné rozumieť objektívnu možnosť adresáta oboznámiť sa s obsahom doručovanej zásielky (priamym prevzatím alebo oznámením o uložení takejto zásielky) bez ohľadu na to, či sa adresát sa s týmto prejavom vôle aj reálne oboznámil. V tejto súvislosti odkázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, že je na sporovej strane, aby preukázala odoslanie podania súdu podacím lístkom alebo iným spôsobom, pričom žalovaný zdôrazňoval, že podací hárok je dostatočný dôkaz skutočnosti, že sa podanie dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. Na základe uvedeného považoval za splnené tak podmienky zosplatnenia podľa § 53 ods. 9, § 565 OZ ako i predpoklady postúpenia pohľadávky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Navyše odvolateľ zdôraznil, že žalovaný bol oboznámený o postúpení pohľadávky v zhode s § 526 OZ, čo už bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie dlhu, z čoho mal súd povinnosť vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, k čomu odkázal na rozhodnutie R 119/2013. Preto tvrdil, že aj pre prípad neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, by mu svedčilo právo na uplatňovanie nároku v konaní voči dlžníkovi, keďže účinkom oznámenia o postúpení je skutočnosť, že dlžník môže docieliť zánik záväzku plnením postupcovi ako aj postupníkovi bez ohľadu na platnosť, či neplatnosť zmluvy o postúpení, lebo oznámenie o postúpení slúži najmä na ochranu dlžníka. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Obo 1/2009 dlžník nielenže nemá povinnosť, ale ani právo zisťovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie považoval záver súdu o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie za nesúladný s vykonaním dokazovaním.
6. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu nepodal.
7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení prípustnosti a včasnosti podaného opravného prostriedku subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie nie je nedôvodné. Žalobcom tvrdené odvolacie dôvody neboli naplnené, preto odvolací súd rozsudok v rozsahu napadnutom potvrdil ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. januára 2024 v pojednávacej miestnosti č. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
9. Žalobcom namietané odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, rozsudok spĺňa náležitosti vyžadované § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie svojím precízne a dôsledne odôvodneným rozhodnutím v súlade s aktuálnou rozhodovacou judikatúrnou praxou najvyšších súdnych autorít dal odpoveď ma všetky podstatné argumenty žalobcu, ktoré tento v zásade v odvolaní iba zopakoval a jeho argumentácia nemá vplyv na vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia.
10. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, k tzv. novotám v odvolacom konaní odvolací súd uvádza, že v zmysle § 366 CSP musí súd ako prvé skúmať, či strana sporu tvrdené skutočnosti a dôkazy nemohla bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. V zmysle ustálenej judikatúry nemožnosťou označenia, či predloženia skutočnosti a dôkazov bez viny strany sporu sa rozumie nemožnosť procesného uplatnenia v takej procesnej situácii, keď sporová strana tieto dôkazy a
skutočnosti nemohla označiť či predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak nezavinila nesplnenie tejto svojej povinnosti. Ak odvolateľ v odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti a tvrdenia vzťahujúcu sa na danú situáciu a neosvedčuje, že nemohol ten ktorý dôkaz bez svojej viny označiť alebo predložiť, nie je možné ani posúdiť, či bola splnená zákonom stanovená podmienka pre možnosť uplatnenia nových dôkazov a skutočností. Aj keď žalobca poukazuje na existenciu tohto odvolacieho dôvodu, nezodpovedajú tomu ním uvádzané tvrdenia v odvolaní ani priebeh samotného konania, a žalobca neoznačil žiadne skutočnosti či dôkazy, ktoré pred súdom prvej inštancie nemohol bez svojej viny použiť, a ktoré sú významné pre právne posúdenie veci, preto ani tento odvolací dôvod nie je naplnený.
11. Vzhľadom na to, že aktuálny žalobca ako nebankový subjekt je postupníkom, ktorý svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok z banky súd správne zameral pozornosť na splnenie podmienok §92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré stanovuje zákonné predpoklady platnej cesie (postúpenia) pohľadávky, ktoré postúpenie malo založiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (ex offo) (NS SR 4Cdo/162/2020). Aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní musí byť vždy nepochybne preukázaná. Rozumie sa ňou také hmotnoprávne postavenie, z ktorého žalobcovi vyplýva ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo hmotnoprávny nárok si takto uplatňovať. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutia NS SR vo veciach 1Cdo/147/2014, 7Cdo/26/2017, 1Obdo/92/2018, ale aj ďalšie), je jednotná v závere, že v prípade, že k cesii pohľadávky banky došlo bez dodržania zákonných predpokladov ustanovených v §92 ods. 8 ZoB, takáto cesia ako cesia odporujúca zákonu (§525 ods. 2 OZ) v zmysle §39 OZ je neplatná.
12. Je nespornou skutočnosťou, že pohľadávka uplatňovaná v konaní voči žalovanému vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd správne aplikoval ustanovenia o predpokladoch postúpenia pohľadávky z takej zmluvy vyplývajúcich z § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 Zákona o bankách prihliadajúc na to, že účinky prejavu vôle doručované adresátovi môžu nastať len v prípade, ak je v konaní preukázané, že zásielka bola riadne doručovaná na adresu dlžníka, ktorý si ju na uvedenej adrese z dôvodov na jeho strane neprevzal, až následne nastávajú teda účinky prejavenej vôle voči neprítomnej osobe v zmysle § 45 ods. 1 OZ. Nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal v odôvodnení aj súd prvej inštancie 5Cdo/129/2010 a 5Cdo/36/2020, keďže rozhodujúce je objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa, až kedy môžu nastať právne účinky prejavenej vôle, či už na vyvolanie predčasnej splatnosti celého dlhu alebo smerujúce k splneniu zákonných predpokladov výzvy na úhradu dlhu, s ktorým hmotnoprávna úprava spája oprávnenie veriteľa na jeho zosplatnenie. Žalobca mohol nadobudnúť oprávnenie na vymáhanie pohľadávky voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávky (§ 524 OZ) len v prípade, ak by predmetom postúpenia bola pohľadávka zo spotrebiteľského úveru po konečnej splatnosti vrátane účinného zosplatnenia dlhu (§ 17 zákona č. 129/2010 Z.z.), a súčasne, ak by žalovaný bol v omeškaní s plnením dlhu po dobu dlhšiu ako 90 dní, a to napriek predchádzajúcej písomnej výzve banky, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z obsahu písomností predložených žalobcom vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť 9.11.2021. Žalobca do súdneho spisu nedoručil žiadne písomností preukazujúce, aby žalovanému bolo účinne doručené či už prejav vôle veriteľa dlh zosplatniť alebo výzva pred postúpením pohľadávky bankou upozorňujúc na omeškanie s plnením dlhu, ktoré by bolo dlhšie ako 90 dní. Podacie hárky osvedčujú odoslanie zásielky, nie však jej doručenie do dispozičnej sféry adresáta, preto sa nemôže uplatniť ani zákonom predvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa § 45 ods. 1 OZ. Neboli preto splnené právnou úpravou vyžadované podmienky postúpenia ku dňu predchádzajúcemu postúpeniu pohľadávky, od ktorého úkonu žalobca odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu a teda právo na plnenie voči žalovanému ako nový veriteľ. Zmluva o postúpení pohľadávky je pre nenaplnenie zákonom stanovených predpokladov podľa § 92 ods. 8 OZ neplatná pre rozpor so zákonom (§39 OZ, § 525 OZ), ktorý záver zodpovedá už ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (porovnaj napr. 1Cdo/147/2017, 7Cdo/26/2017). Bez zreteľa na skutočnosť, že dlžník ostáva v prípade nesplnenia svojho záväzku naďalej zaviazaný povinnosťou na vrátenie dlhu, v zmysle zákonnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských sporov je právne významné, kto je veriteľom spotrebiteľa a pokiaľ postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd ex offo.
13. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že ani žalovaným označené rozhodnutia (NS SR 2Sžf 8/2009, 5 Obdo 2/2017, Ústavného súdu I.ÚS/174/09) neuvádzajú, aby bolo možné akýkoľvek prejav vôle považovať za účinne doručený druhej strane odoslaním zásielky, ale vyjadrujú sa ku skutočnosti, že preukázanie odoslania sa deje predložením podacieho lístka, že v prípade, ak sa má preukázať splnenie akejkoľvek podacej povinnosti postačuje dôkaz o podaní, avšak v prípade doručovania je dôležité, či mal možnosť adresát sa oboznámiť s prejavom vôle, v ktorom prípade je dôkazom o doručení vrátenie neprevzatej zásielky odosielateľovi. Záver súdu, že žalobcovi nevyplýva z hmotného práva oprávnenie domáhať sa plnenia voči žalovanému je vecne správne, z ktorých dôvodov bolo jeho rozhodnutie potvrdené včítane zákonu zodpovedajúceho výroku o náhrade trov konania.
14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nepatrí právo na náhradu trov, žalovanému nevznikli žiadne trovy konania o odvolaní, preto odvolací súd ich náhradu nepriznal žiadnej strane sporu.
15. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).