Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sa/65/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou, v právnej veci žalobcu: N. R. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sudánska republika, zast. Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, Námestie slobody 12, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava 15, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe žalobcu zo dňa 23.08.2019 vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného PPZ-HCP-BA6-180-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave zrušuje napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-180-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019, ktorým bol žalobca N. R. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu zaistený dňom 25.07.2019 najviac do 25.01.2020.

Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Podanou správnou žalobou zo dňa 23.08.2019, procesne podriadenou ust. , , (ďalej len „“), doručenou dňa 03.09.2019 Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, žalobca sa postupom podľa ust. domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného číslo: PPZ-HCP-BA6-180-008/2019-AV zo dňa 25.07.2019 a nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktorý je zároveň v rozpore s obsahom spisov a nemá v nich oporu, nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

2. K nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu ďalšieho pozbavenia jeho osobnej slobody žalobcu, nedostatočne odôvodnil účelovosť žiadosti o azyl podanej žalobcom a vôbec neodôvodnil možnosť aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia v prípade žalobcu.

3. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý považuje aj za v rozpore s obsahom spisov, žalobca jasne v zápisnici zo dňa 25.07.2019 uviedol, že v roku 2015 žalobcu a jeho rodinu doviezli letecky príslušníci OSN do Nemecka z Bejrútu, potom celá rodina cestovali do Rakúska a nakoniec skončili v Humennom. Cestovali z dôvodu problémov v domovskej krajine. Žiadali o azyl v Rakúsku. Uviedol, že ich cieľová krajina nebola v Európe, ale chceli sa dostať do USA. Na otázku, či má zabezpečené ubytovanie na území Slovenska, nakoľko policajný útvar môže štátnemu príslušníkovi tretej krajine namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu, uviedol, že nie. Na otázku, či

vie preukázať finančné zabezpečenie na území Slovenskej republiky, nakoľko policajný útvar môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť zloženia peňažnej záruky, uviedol, že nemá. Ďalej uviedol, že nechce zotrvať na Slovensku, nakoľko nie sú tu dobré podmienky, chce ísť do Ameriky.

4. K skutkovým okolnostiam, k uvedeným žalobným bodom uviedol, že z rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol dňa 25.07.2019 o 10:00 hod. prevzatý od štátnych orgánov Rakúskej republiky v rámci dublinského transféru na spoločnom kontaktnom pracovisku Jarovce-Kittsee. Ďalej sa v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nedisponoval žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, a preto bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava. Ďalej bolo zistené, že žalobcovi je priznaný štatút mandatárneho utečenca pod mandátom OSN, na základe čoho sa vstupom na územie Slovenskej republiky považuje za žiadateľa o azyl podľa ustanovenia o azyle. V roku 2016 bol žalobcovi udelený na území Slovenskej republiky tolerovaný pobyt, ktorý mu bol opakovane udeľovaný a predlžovaný do dňa 30.12.2018, kedy už nebol predĺžený a žalobca sa týmto dňom stal osobou s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky. Humanitárny transfer žalobcu a proces jeho presídlenia do cieľovej krajiny skončil neúspešne, pričom žalobca má stále status mandatárneho utečenca. Podľa ustanovenia zákona o azyle aj judikatúry súdov, sa žiadateľ o azyl nachádza na území SR oprávnenene. V rozsudku NSSR sp. zn. zo dňa 30.03.2016 sa uvádza: „Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že z ustanovenia zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“

5. Na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia OSN bol dňa 01.01.1951 ustanovený Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Štatút úradu je pripojený k Rezolúcii 428 (V), ktorú prijalo Valné zhromaždenie 14.12.1950. Podľa štatútu je Vysoký komisár povolaný medziiným aj zaisťovať medzinárodnú ochranu utečencov pod záštitou OSN, pre utečencov, ktorí spadajú do kompetencie jeho úradu. (Úrad Vysokého komisára OSN, pre utečencov: Kritériá a postupy pri udeľovaní štatútusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov, Ženeva, január 1992, bod 14., strana 9. (ďalej len „príručka“)) Štatút obsahuje definície takých osôb, na ktoré sa vzťahujú kompetencie Vysokého komisára, a ktoré aj keď nie sú celkom totožné, ale sa približujú obsahu definície obsiahnutej v Konvencii 1951. Na základe týchto definícií je Vysoký komisár kompetentný v otázkach utečencov bez ohľadu na časové obmedzenia alebo na zemepisné obmedzenia (bod 15. príručky). Teda osoba spĺňajúca kritériá Štatútu UNHCR je spôsobilá na udelenie ochrany OSN poskytovanej Vysokým komisárom bez ohľadu na to, či je alebo nie je v členskej krajine Konvencie 1951 alebo Protokolu 1967, ani či bola alebo nebola podľa niektorého z oboch dokumentov uznaná hostiteľskou krajinou za utečenca. Takýto utečenci podliehajú mandátu Vysokého komisára, sú obvykle označovaní ako „ mandatárni utečenci“. (bod 16. príručky, strana 9.).

6. V uvedených súvislostiach poukázal na rozhodnutia NS SR zo dňa 09.02.2017, sp.zn. zo dňa 30.03.2016 a sp.zn. zo dňa 01.07.2016. Žalobca ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. -50 a článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, s ktorým nemožno jeho zaistenie považovať za súladné aj napriek tomu, že žalovaný tento súlad bez ďalšieho konštatuje. Poukázal na to, že v jeho prípade sa jeho zaistením v pozícii žiadateľa o azyl nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na územie SR, ani sa nerealizuje vyhostenie či vydanie, keďže sa na území SR nachádza oprávnene a ako žiadateľ o azyl má možnosť poskytnutia ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl, počas prebiehajúceho azylového konania ho nemožno vyhostiť.

7. Vo vyjadrení zo dňa 31.08.2019, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe, uviedol, že žalobca bol dňa 25.07.2019 o 10:00 hod. prevzatý od štátnych orgánov Rakúskej republiky v rámci dublinského transféru na spoločnom kontaktnom pracovisku Jarovce- Kitsse. Žalobca nedisponoval žiadnym dokladom totožnosti ani oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, a preto bol predvedený na správny orgán. Po prevedení a po vykonaní lustrácií bolo zistené, že žalobca sa vstupom na územie Slovenskej republiky automaticky považuje za žiadateľa o azyl podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o azyle, nakoľko mu bol UNHCR priznaný štatút

tzv. mandátneho utečenca pod mandátom OSN. V roku 2016 bol žalobcovi udelený na území Slovenskej republiky tolerovaný pobyt z dôvodu plnenia medzinárodných záväzkov, ktorý skončil dňa 30.12.2018. Týmto dňom sa žalobca stal osobou s neoprávneným pobytom na území Slovenska. Humanitárny transfér žalobcu a proces jeho presídlenia do cieľovej krajiny skončil neúspešne, pričom žalobca má stále status mandatárneho utečenca.

8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a ) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety , do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 12.09.2019. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného zrušil.

9. Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. 10. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 11. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 230 ods. 1 pís. a) S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 14. Podľa , o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 15. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2020. Z uvedenej formulácie jednoznačne vyplýva, že len čo nevyhnutne potrebný čas, najviac do 25.01.2020. Z uvedenej formulácie vyplýva, že čo pominie účel zaistenia, žalovaný bude prepustený zo zaistenia. K námietke žalobcu, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré skutočnosti je potrebné zistiť, prípadne ako žalovaný dospel k záveru, že takéto skutočnosti je potrebné zistiť, žalovaný uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, aplikačnej praxe Migračného úradu, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalobca bol dňa 23.08.2019 v čase o 12.00 hod. prepustený zo zaistenia na základe rozhodnutia o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu Migračného úradu ČAS: MU-PO-149-11/2019-Ž zo dňa 23.08.2019. Žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 23.08.2019 v čase o 12.00 hod. prepustený zo zaistenia, pričom podaná žaloba bola podaná na poštovú prepravu dňa 23.08.2019 v čase o 15:07 hod., teda v čase, keď už netrvalo zaistenie žalobcu. Dňa 23.08.2019 bol žalobca na základe príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia vydaného ÚPZC Medveďov zo dňa 25.07.2019, v zmysle zákona o pobyte cudzincov, žalobca prepustený na slobodu.

16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

17. Podľa § 88 ods. 2, 3, 4 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

18. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 19. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

21. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9,

5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.

24. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

25. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. -81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. -61 a rozsudok č.k. -66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci F. R. X.. F. R. R. v. Y., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

26. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec U. R. proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku).

27. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu ďalšieho pozbavenia osobnej slobody žalobcu, nedostatočne odôvodnil účelovosť žiadosti o azyl podanej žalobcom, a neodôvodnil možnosť aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia v prípade žalobcu. V danej veci žalovaný nedostatočne preskúmal skutočný stav veci, čím nepreukázal dôvodnosť a opodstatnenosť zaistenia žalobcu. Podľa § 12 ods. 3 zákona o azyle, Migračný úrad MV SR zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú do 60 dní od začatia konania.

28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu a s tým spojeným konaním o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

29. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutí neprezentoval žiadne dôvody z ktorých vychádzal pri závere o možnom riziku úteku žalobcu. Stanovená dĺžka doby zaistenia nie je odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné v prípade žalobcu v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať. Rozhodnutie je z dôvodu nedostatočného odôvodnenia nepreskúmateľné. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia.

30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

32. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. Správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.

33. Žalobca bol dňa 23.8.2019 v čase o 12.00 hod. prepustený zo zaistenia na základe rozhodnutia o zastavení konania vo veci žiadosti o udelenie azylu Migračného úradu ČAS: MU-PO-149-11/2019-Ž zo dňa 23.8.2019.

34. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. , a za rešpektovania prejavu žalobcu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, mu tieto nepriznal.

35. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov ( a ), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.).

Podľa § 440 S.s.p.:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p.uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).