Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Ek/377/2018

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinnému: Ing. Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX C. - mestská časť Q., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 4644,- Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom Exekútorský úrad Malacky, so sídlom Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Myjava, pod sp. zn. -9, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 15. marca 2019, takto

rozhodol:

I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 15. marca 2019 zamieta.

II. Oprávnenému voči povinnému priznáva nárok na náhradu trov konania o sťažnosti vo výške 108,37 eur, ktoré budú v prospech oprávneného vymáhané na základe dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 15. marca 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému voči povinnému priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený podal dňa 28.02.2018 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému P.. Z. C. na vymoženie 4644 Eur s prísl. na základe exekučného titulu

- rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., sp. zn. 110/12/16 zo dňa 27.12.2016 (ďalej len „exekučný titul“). Dňa 23.04.2018 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka Exekútorský úrad Malacky, so sídlom Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Myjava, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. -9. Súdny exekútor postúpil súdu na rozhodnutie návrh povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 10.05.2018 podaný s odkladným účinkom, v ktorom povinný namietal, že na predloženom exekučnom titule nie je uvedené, kedy tento exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, čo je jednou zo základných povinností pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia . Nevedel ani presne definovať, ktorý orgán, resp. ktorý súd potvrdil na takomto exekučnom titule právoplatnosť a vykonateľnosť, čo je jednou z podmienok na začatie exekučného konania. Je tak založený dôvod, pre ktorý nie je možné exekúciu vykonať - exekučný titul nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekúciu žiadal zastaviť aj z dôvodu, že exekučné konanie je vedené na základe spotrebiteľskej zmluvy, kde oprávnený vystupuje v pozícii dodávateľa a povinný v pozícii spotrebiteľa. Povinný je v zmluve označený ako podnikateľ a v zmluve je aj uvedené, že mu oprávnený peňažné prostriedky poskytuje na účel výkonu podnikateľskej činnosti. Súčasne však zo zmluvy vyplýva, že sa na jej uzavretí dohodli zmluvné strany na základe žiadosti dlžníka (povinného). Žiadosť však obsahuje údaje o žiadateľovi o úver ako v prípade fyzickej osoby. Nespotrebiteľský

charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru má dodávateľ (veriteľ). Skutočnosť, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom ešte neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľským.

3. Oprávnený k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že povinný mal možnosť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu, uplatniť v základnom konaní zákonom stanoveným spôsobom. Povinný však túto možnosť namietať tieto dôvody v základnom konaní nevyužil. Exekučný súd nedisponuje právomocou riešiť okolnosti, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu. Tvrdenia povinného o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o revolvingovom úvere č. 228888-11628 zo dňa 06.10.2015 sú nepravdivé a nemajú oporu vo vzájomných vzťahoch s oprávneným, sú s nimi v rozpore, a to jednak pokiaľ ide o predzmluvnú fázu, uzavretie samotnej zmluvy a tiež následné správanie povinného. Z obsahu zmluvy vyplýva, že povinný ju uzatváral ako podnikateľský subjekt konajúci pod obchodným menom Ing. Z. C., sídlo C. 6, XXX XX C.-Q., P.: XX XXX XXX, zapísaný v živnostenskom registri Okresného úradu Bratislava, reg. č. 102-8306. Ďalej uviedol, že povinný uzavrel zmluvu nesporne ako podnikateľ. Pred jej uzavretím predložil oprávnenému Živnostenský list Žo-2003/04012/1/APO vydaný dňa 30.04.2003 Okresným úradom Bratislava II., daňové priznanie pre daň z príjmov fyzických osôb typu B za rok 2013 a 2014, Intervalová uzávierka s údajmi do 31.07.2015, z ktorých vyplývajú príjmy povinného zo živnosti a súčasne vyplnil žiadosť o PROFI úver, kde vyplnil všetky údaje ako podnikateľský subjekt a ako účel čerpania úveru uviedol „investičný“. Oprávnený mohol tieto dokumenty získať len od povinného pri rokovaní o uzavretí zmluvy s ním, ako podnikateľom, t. j. len na základe súčinnosti a vedomého konania povinného.

4. Súd k obrane povinného proti exekúcii uviedol, že rozhodcovský rozsudok má riadne a jasne vyznačenú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti. Uvedenú doložku na rozhodcovskom rozsudku vyznačil Slovenský arbitrážny súd dňa 16.01.2017, pričom predmetný rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.12.2016 a vykonateľnosť dňa 03.01.2017. Súd má teda za to, že ide o exekučný titul v zmysle ustanovenia § 45 Exekučného poriadku. Súd preskúmal aj podklady, ktoré predložil oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie - zmluva o revolvingovom úvere, zmenka, rozhodcovská zmluva, rozhodcovský rozsudok, žiadosť o úver, zmluvné dojednania, pričom uzavrel, že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Už zo žiadosti o úver je zrejmé, že ide o žiadateľa FO

- podnikateľa, ktorý je označený v bode I. žiadosti. Následne je opätovne označený v bode III. Žiadosti, kde žiadateľ uvádza aj svoje IČO, pričom povinnosť uvádzať IČO na obchodných dokumentoch má každý podnikateľ v zmysle ustanovenia v znení neskorších predpisov. Taktiež na konci žiadosti je uvedené, že: „Podpisom žiadateľ prehlasuje, že žiada o úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto prehlásenia.“ Aj z tejto citovanej časti žiadosti o úver je zrejmé, že povinný žiadal o úver na podnikateľské účely a teda mu bolo pri podpisovaní tejto žiadosti zrejmé, že ide o úver, ktorý mu je poskytovaný ako podnikateľovi a nie ako spotrebiteľovi. Súd preskúmal taktiež zmluvu o revolvingovom úvere, kde už v úvodných ustanoveniach (bod č. 1.1 zmluvy) je zrejmé, že veriteľ poskytuje dlžníkovi úver na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Zároveň v bode 21.9 zmluvy o revolvingovom úvere sa uvádza: „zmluvné strany prehlásili, že si zmluvu riadne prečítali, jej obsahu porozumeli, že ju uzatvárajú na základe svojej slobodnej a vážnej vôle, nie pod nátlakom, v tiesni ani za inak nevýhodných podmienok. Na dôkaz súhlasu do všetkými ustanoveniami tejto Zmluvy pripájajú zmluvné strany svoje vlastnoručné podpisy.“ Súd má teda za to, že povinný si bol, v čase uzatvárania zmluvy o revolvingovom úvere, vedomý toho, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľmi v rámci výkonu ich podnikateľskej činnosti podľa ustanovení . Podľa názoru súdu povinný vedel, že pri uzatváraní zmluvy vystupuje ako podnikateľ a nie spotrebiteľ. Doplnil, že tieto skutočnosti mal povinný namietať v základnom konaní. Povinný mal aj možnosť sa žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. O tejto možnosti bol povinný riadne poučený, čo má súd za preukázané zo samotného rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 27.12.2016, sp. zn. 110/12/16, právoplatného dňa 30.12.2016 a vykonateľného dňa 03.01.2017. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie podľa záverov súdu nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu a preto súd návrh povinného na zastavenie exekúcie považoval za nedôvodný.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný sťažnosť, v ktorej namietal, že spor medzi ním a oprávneným sa mal riadiť ustanoveniami o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Oprávnený pri uzatváraní úverovej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a mal preto postavenie veriteľa podľa ust. Povinný je v žiadosti identifikovaný aj rodným číslom a v zmluve je označený už iba ako podnikateľ s tým, že v zmluve je uvedené, že oprávnený peňažné prostriedky povinnému poskytuje na účel výkonu podnikateľskej činnosti, ktorá ale nie je presne definovaná. Zo samotnej žiadosti ale nevyplýva, že povinný žiadal o úver na podnikateľskú činnosť. Poukázal na odbornú literatúru (J. Husár: Obchodné záväzky a obchody) s tým, že aj podnikatelia sa považujú za spotrebiteľov, a to v tom rozsahu, v akom uskutočňujú úkony mimo zapísaného predmetu podnikania. Nie všetky právne úkony, ktoré vykonáva fyzická osoba - podnikateľ pri svojej podnikateľskej činnosti sú vylúčené z modelu spotrebiteľskej ochrany. Podnikateľ (fyzická osoba) konajúci pri uzatváraní a plnení zmluvy, ktorá sa „in concreto“ netýka predmetu jeho podnikateľskej alebo obchodnej činnosti zapísanej v príslušnom registri, sa musí považovať za spotrebiteľa, pretože jeho právne postavenie vo vzťahu k dodávateľovi nie je o nič silnejšie, než by bolo právne postavenie tej istej fyzickej osoby v tom istom zmluvnom vzťahu, ak by konala ako nepodnikateľ. Ani v prípade zmluvy, ktorú uzatváral ako podnikateľ, nemal možnosť osobitne vyjednať zmluvné podmienky a musel pristúpiť na diktát dodávateľa v predformulovanej zmluve. Niet preto žiadnych racionálnych dôvodov, aby sa za spotrebiteľa nemohla považovať aj fyzická osoba - živnostník, ak sú splnené tieto predpoklady: a) fyzická osoba - živnostník v čase uzavretia zmluvy nie je podnikajúcim subjektom, b) fyzická osoba - živnostník využíva služby a tovary používa pre vlastnú potrebu (nie na podnikanie), resp. pre potrebu svojich členov (napr. združenie osôb, zamestnancovi služobné telefóny). V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bol vedený Živnostenský registrom, no jeho prevádzky s podnikaním boli už zrušené a to v rokoch 2003 a 2007. Na základe uvedeného preto nie je možné, aby v žiadosti o úver uviedol ako účel čerpania „investičný“. Pokiaľ oprávnený deklaroval, že povinný žiadosť o úver vlastnoručne podpísal, sú známe praktiky nebankových subjektov, ktorí sami dopisovali účel úveru pri živnostníkoch, tak ako to uvádzal aj p. Fusek z NBS. Spotrebiteľom môže byť teda i právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči veriteľovi obdobne ako fyzická osoba podľa ustanovenia . Oprávnený podľa tvrdenia povinného využil finančného agenta, ktorého úlohou bolo dosiahnuť uzavretie zmluvy s jeho osobou ako podnikateľom, nie spotrebiteľom. Doplnil, že nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti má dodávateľ (oprávnený). Len samotná skutočnosť, že povinný v čase uzatvárania zmluvy bol živnostníkom neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľský. Ako dlžník nemal možnosť vyjednať podmienky obchodnoprávneho vzťahu, nemal zmluvnú voľnosť. Oprávnený s ním uzatvoril formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa a ust. . Napriek tomu, že jednoznačne neuviedol, že žiada úver na podnikateľskú činnosť, oprávnený túto skutočnosť ponechal bez povšimnutia a predložil mu na podpis zmluvu koncipovanú tak, aby z nej vyplývalo, že je uzavretá s podnikateľom, ktorému je úver poskytnutý na účel podnikania iba na základe toho, že je živnostníkom. Takýto postup oprávneného by mal súd vyhodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorej účelom bolo v konečnom dôsledku obídenie predpisov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa. Oprávnený mu poskytol na podpis formulárovú vopred pripravenú zmluvu a preto je nesporné, že sa ocitol v nerovnom postavení s oprávneným, u ktorého je lepšia znalosť práva. Zhrnul, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi ním a oprávneným je typizovanou, štandardnou zmluvou, ktorú nemal možnosť meniť. Poskytnutie úveru na podnikateľské účely nebolo preukázané a nebol zistený žiadny dôvod, pre ktorý by sa na túto zmluvy nevzťahoval zákon o spotrebiteľských úveroch. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní a zmenkami za ustanovenie neprimerané. Je povinnosťou exekučného súdu v konaní skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade rozporu konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúcu materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Oprávneniu súdu v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu nebráni ani skutočnosť, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania existenciu resp. platnosť rozhodcovskej zmluvy nespochybnil a nevyužil ani možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského súdu žalobou na príslušnom súde. Neobstoja preto závery súdu, že skutočnosti tvrdené povinným v návrhu na zastavenie exekúcie mali byť povinným namietané v základnom konaní a v exekučnom konaní im nemožno pripísať žiadnu relevanciu.

6. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti povinného žiadal sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Nesúhlasil s tvrdeniami povinného o spotrebiteľskom charaktere ich vzájomného vzťahu. Uviedol, že exekučný súd

nemožno za žiadnych okolností považovať za odvolací súd alebo dovolací súd, teda súd, ktorý bude preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia v pôvodnom konaní. Exekučný súd je v systéme súdnej moci zaradený v jej poslednej fáze, ktorá zabezpečuje vymožiteľnosť práva. V exekučnom konaní sa právo nenachádza, iba sa vykonáva. Povinný sa vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie neopiera o tvrdenia, ktoré by zakladali jeden zo zákonných dôvodov zastavenia exekúcie. Zmluva o revolvingovom úvere č. 228888-11628 zo dňa 06.10. 2015 (ďalej aj Zmluva) nie je zmluvou spotrebiteľskou. K dôvodom sa vyjadril a túto skutočnosť aj preukázal vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Exekučný súd dospel k záveru, s ktorým sa oprávnený stotožňuje, a to že správne posúdil zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným ako obchodnoprávnu a nie spotrebiteľskú. Tvrdenia povinného o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o revolvingovom úvere sú nepravdivé a nemajú oporu vo vzájomných vzťahoch s oprávneným, sú s nimi v rozpore, a to jednak pokiaľ ide o predzmluvnú fázu, uzavretie samotnej zmluvy a tiež následné správanie povinného. Z tvrdení povinného okrem popretia obsahu zmluvy ako vlastného prejavu vôle nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by osvedčovala dôveryhodnosť jeho tvrdení. Je zavádzajúce a nesprávne sa domnievať, že právny poriadok v akomkoľvek vzťahu umožňuje zmeniť povahu zmluvného vzťahu len na základe jednostrannej deklarácie jednej zmluvnej strany. Už len samotná skutočnosť, že povinný v základnom konaní povahu zmluvy nespochybnil, ale robí tak až v čase exekučného konania, svedčí o účelovosti tvrdení povinného. Tvrdenia povinného, že v žiadosti jednoznačne neuviedol, že žiada o úver na podnikateľskú činnosť sú nepravdivé, pretože v žiadosti uviedol ako účel čerpania „investičný“ a žiadosť o úver vlastnoručne podpísal, čím súhlasil so všetkými údajmi, ktoré boli v žiadosti uvedené. Povinný žiadny spôsobom nepreukázal, že žiadal o úver na iný ako podnikateľský účel. Naopak zo všetkých listinných dôkazov predložených oprávneným (žiadosť o úver a zmluva o revolvingovom úvere a pod.) vyplýva, že povinný žiadal o úver, na výkon podnikateľskej činnosti, čo svojím podpisom žiadosti ako aj zmluvy o revolvingovom úvere potvrdil. Ak by aj povinný peniaze nepoužil na podnikanie ale na súkromné účely, toto by bolo právne irelevantné. Povaha zmluvného vzťahu sa nemôže určovať podľa skutočnosti, ktorá nastáva po uzavretí zmluvy. Všetky údaje a skutočnosti uvádzané v dokumentoch, ktoré boli povinnému poskytnuté, boli v zhode s údajmi, s ktorými sa povinný oboznámil a podpisom ich odsúhlasil. V zmluve o revolvingovom úvere povinný vyhlásil, že si zmluvu prečítal, jej obsahu porozumel, uzatvára ju na základe svojej slobodnej a vážnej vôle, nie v tiesni, nie pod nátlakom a ani za inak nevýhodných podmienok. Oprávnený zdôraznil, že Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje jednoznačné a zrozumiteľné ustanovenia, pochopiteľné aj pre neprofesionálneho klienta/ bežného občana bez právneho vzdelania. Pri prečítaní žiadosti o úver ako aj zmluvy o revolvingovom úvere je nesporne zrozumiteľné, že zmluvu uzatvárajú dva podnikateľské subjekty, úver je poskytnutý na účely výkonu podnikateľskej činnosti (hneď v článku 1) a zmluva obsahuje ďalšie podmienky, týkajúce sa podnikania dlžníka. Čiže nemôže sa zmluva zmeniť na podnikateľskú alebo spotrebiteľskú podľa toho, ako následne po uzavretí koná zmluvná strana prípadne použije peňažné prostriedky. Povaha zmluvy sa určuje na základe okolnosti vzniknutých pred a pri uzavretí zmluvy. Argumentáciu povinného o absencii zmluvnej voľnosti pri uzatváraní vzájomného vzťahu oprávnený označil za nelogickú. Ďalej namietal, že nie je možné predloženie formalizovaného návrhu zmluvy považovať za postup, ktorý potvrdzuje, že zmluva nemá obchodnoprávny charakter a to len preto, že sa tým poskytuje domnelá ochrana spotrebiteľovi. Pokiaľ povinný s poukazom na interpretačné ustanovenie tvrdil, že „v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší“, povinný aplikuje citované ustanovenie zákona v rozpore s jeho obsahom a významom. Uvedené interpretačné pravidlo sa použije vtedy ak sú pochybnosti o obsahu ustanovení zmluvy, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Každá zmluva by mala obsahovať ustanovenia a pojmy, ktoré sú jednoznačné, jasné a zrozumiteľné, nepripúšťajúce iný výklad. Ak však zmluva obsahuje také ustanovenie či pojem, ktoré pripúšťa viaceré možné výklady, platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Nemožno uvedené ustanovenie aplikovať tak, že na základe tohto ustanovenia sa bude určovať, či je zmluva spotrebiteľská alebo podnikateľská.

7. Podľa druhá veta o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

8. Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

9. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

10. V zmysle , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

12. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 61l ods. 2 Exekučného poriadku, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na povinnou uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

14. V posudzovanom prípade sa povinný proti exekúcii bránil tvrdením, že vzťah medzi ním a oprávneným má spotrebiteľský charakter, dojednanie rozhodcovskej doložky je tak potrebné posúdiť ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na podklade ktorej nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu a predložený exekučný titul tak nemôže tvoriť zákonný podklad pre vedenie exekučného konania.

15. Po preskúmaní napadnutého uznesenia na podklade obsahu spisu sa sťažnostný súd stotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi súdu a ani na podklade podanej sťažnosti nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýli od logických argumentov a relevantných záverov obsiahnutých v podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby neopakoval závery, ktoré už boli súdom v napadnutom uznesení správne vyslovené, v odôvodnení sa obmedzil len na výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti napadnutého uznesenia.

16. Povinný v konaní namietal, že súd môže ex offo v ktoromkoľvek štádiu konania posúdiť zákonnosť exekučného titulu v spotrebiteľskej veci a poskytnúť tak ochranu povinnému ako spotrebiteľovi v zmysle Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, súvisiacej judikatúry SD (ES/EÚ) a a nasl. . Exekučný súd však môže z úradnej moci posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) len v prípade, ak je osvedčené, že ide o spotrebiteľský vzťah, čo však nie je tento prípad. Povinný v posudzovanom prípade v podstate žiadala sťažnostný súd, aby prehodnotil výsledky dokazovania rozhodcovského súdu o charaktere vzťahu medzi ním a oprávneným. Súd k tomu uvádza, že v bode 8. exekučného titulu sa uvádza, že „primárny kauzálny vzťah účastníkov je obchodnoprávny, lebo tento vznikol medzi podnikateľmi (žalovaný sa v zmluve o úvere označil za podnikateľa) a pri vzniku ktorého je zo zmluvy o úvere zrejmé, že sa mal týkať podnikateľskej činnosti, keďže v žiadosti o úver z 01. 10. 2015 bol žalovaným uvedený účel: podnikanie. Iný účel čerpania úveru žalovaným preukázaný nebol. Žaloba bola posúdená aj s ohľadom na tzv. spotrebiteľské úvery podľa ustanovenia a nals. . Nakoľko dlžníkom je podnikateľ, nepoužije sa na danú vec právna úprava na ochranu spotrebiteľa.“ Z obsahu

rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný počas konania neuviedol, že pri uzatváraní dotknutej úverovej zmluvy s oprávneným vystupoval v pozícii spotrebiteľa. Všetky námietky a dôkazy relevantné vo vzťahu k súdnemu usporiadaniu práv medzi povinným a oprávneným, vrátane námietok týkajúcich sa výšky pohľadávky vrátane istiny, úrokov, zmluvných pokút či úrokov z omeškania a charakteru ich vzájomného vzťahu však mohli a mali byť predložené povinným najneskôr v základnom konaní, exekučný súd im v tomto štádiu konania nemôže pripísať žiadnu relevanciu. Exekučný súd nesmie vykonávať meritórny prieskum predloženého exekučného titulu, na takýto prieskum nemá zo zákona žiadnu právomoc, nepôsobí ako ďalšia opravná inštancia v sústave súdov. Exekučný súd nemôže sám vo veci vykonať dokazovanie ohľadom skutočnosti, či vzťah medzi oprávneným a povinným je nutné považovať za spotrebiteľský, na meritórne prejednanie veci nemá žiadnu právomoc, je viazaný predloženým exekučným titulom a jeho skutkovými závermi, pričom prípadné vady základného konania sa do exekučného konania neprenášajú, keďže zmyslom exekučného konania je len nútený výkon toho, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ potom nachádzací súd posúdil právny vzťah zo zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi ako obchodnoprávny, je exekučný súd týmto posúdením viazaný (porovnaj napr. uznesenie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. , zo dňa 19. 10. 2011). Povinnosť vykonať dokazovanie vo vzťahu k tejto otázke patrila rozhodcovskému súdu, ktorý sa ňou aj v konaní zaoberal. Preto na akúkoľvek argumentáciu a snahu povinného o opätovné posúdenie tejto otázky v tomto štádiu konania nemôže exekučný súd prihliadať a rovnako nemohol prihliadnuť na žiadnu z námietok povinného, ktoré by mohli mať relevanciu iba v prípade, ak by vzťah medzi ním a oprávneným bolo možné považovať za spotrebiteľský. Súd v tejto súvislosti ďalej dodáva, že z rovnakých dôvodov je nesprávne aj tvrdenie povinného, že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno dodávateľ (veriteľ), teda v danom prípade oprávnený. Toto dôkazné bremeno zaťažovalo oprávneného v konaní pred rozhodcovským súdom (ktorý toto dôkazné bremeno v základnom konaní uniesol) a nie v konaní vykonávacom. Len pre úplnosť sú dodáva, že v exekučnom konaní je to práve povinný, ktorý nesie dôkazné bremeno na preukázanie právnych skutočností, ktoré sú dôvodom na zastavenie exekúcie. V tejto súvislosti súd pripomína, že povinný je označený v žiadosti o úver ako fyzická osoba - podnikateľ, účel úveru je vymedzený ako investičný, právna subjektivita žiadateľa podľa konštatovanej žiadosti o úver bola doložená živnostenským listom. Rovnako z obsahu spornej zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že ju uzatváral povinný ako živnostník, a v bode 1.1 je výslovne uvedené, že úver sa poskytuje na výkon podnikateľskej činnosti. Povinný k týmto skutočnostiam len stroho uviedol, že podnikateľská činnosť nebola v zmluve presne definovaná, poskytnutie úveru na podnikateľské účely nebolo dostatočne preukázané, len všeobecne poukázal na praktiky agentov, ktorí sami dopĺňajú účel poskytnutia úverových prostriedkov, pričom však neušlo pozornosti súdu, že povinný sa domáhal ochrany podľa spotrebiteľského práva bez toho, aby súdu poskytol konkrétne vysvetlenie, na aké účely peňažné prostriedky mienil v danom čase použiť, z akých dôvodov uzatváral dotknutú zmluvu v právnej pozícii fyzickej osoby - podnikateľa, a nie spotrebiteľa, keď nemali byť finančné prostriedky využité na podnikanie, či aj vo vzťahu k jeho osobe boli použité akékoľvek nekalé formy nátlaku zo strany oprávneného, aby zmluvu uzavrel ako fyzická osoba - podnikateľ, nie ako spotrebiteľ, prečo tieto skutočnosti nenamietal v rozhodcovskom konaní, a pod.. Jeho obrana pozostávajúca z rozsiahlych citácií judikatúry, právnych predpisov vrátane ich výkladu, či odbornej literatúry tak nenašla oporu v konkrétnych okolnostiach daného prípadu a zostala v rovine všeobecných tvrdení.

17. Pokiaľ potom povinný v návrhu na zastavenie exekúcie namietal právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul, súd musel vychádzať zo záveru, že sa v danom prípade nejedná o rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, ale vychádzal zo skutočnosti, že vzťah medzi oprávneným a povinným v základnom konaní je nutné považovať za obchodnoprávny, teda nespotrebiteľský. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , ktorým bolo judikované, že: ,,Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods.1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V tých ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) ,,vigilantibus iura scripta sunt“ (,,práva patria bdelým“ alebo ,,nech si každý stráži svoje práva“ alebo ,,zákony sú spísané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,

pretože inak by tieto ustanovenia strácali zmysel.“ Exekučný súd nie je oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru. Aj v tomto smere preto sťažnostný súd považuje obranu povinného za nedôvodnú.

18. Súd ďalej dopĺňa, že povinný sa mohol žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa o rozhodcovskom konaní v lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku. Rozhodnutie súdu v tejto veci by mohlo mať priamy dopad na existenciu exekučného titulu. Povinný toto svoje právo preukázateľne nevyužil, tomuto účelu ale nemôže slúžiť povinným zvolený inštitút zastavenia exekúcie podľa Exekučného poriadku. Ako už bolo spomenuté vyššie, právny poriadok Slovenskej republiky vychádza zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V tejto zásade sa kladie dôraz na procesnú povinnosť strany sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sama svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledovala ochranu svojich subjektívnych práv. Tejto zásade rozhodne nezodpovedá postup strany sporu, ktorá mala v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutie rozhodcovského súdu žalobou na všeobecnom súde, túto možnosť ale nevyužila, i keď ňou mohla dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia. Pokiaľ strana sporu túto možnosť nevyužila (to znamená nerealizovala svoje procesné dispozičné oprávnenie), nemôže byť právna istota druhej strany sporu, ktorá sa spolieha na záväzné a nezmeniteľné rozhodnutie súdu, narušená prostredníctvom inštitútu návrhu na zastavenie exekúcie, ktoré neslúži na nápravu prípadných chýb v základnom konaní. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Súd ďalej pripomína, že právo na súdnu ochranu zaručené v sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (Nález ÚS SR, sp. zn. , z 13. júla 2000). Pokiaľ má oprávnený k dispozícii exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, je oprávnený domáhať sa aj jeho núteného výkonu.

19. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať osobitné dokazovanie k skutkovým okolnostiam, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre spravodlivé rozhodnutie. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

20. Na základe uvedeného výkladu súd dospel k záveru, že povinný ani v konaní o sťažnosti neuviedol a ani nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd preto nemal inú možnosť, než sťažnosť povinného podľa ako nedôvodnú zamietnuť, pretože v konaní nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie.

21. Oprávnený si voči povinnému uplatnil nárok na náhradu trov konania o sťažnosti spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 108,37 eur vrátane DPH. Povinný sa k uplatnenému nároku oprávneného na náhradu trov exekučného konania nevyjadril.

22. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom

povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

24. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

25. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.

26. V ustanovení sa ako kritérium priznania náhrady trov konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu), a to tak, že neúspešná strana je povinná nahradiť úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré táto strana vynaložila v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. Oprávnený bol v tomto konaní úspešný (súd sťažnosť povinného zamietol), voči povinnému mu tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním vyvolaným zo strany povinného ( Exekučného poriadku). Trovy oprávneného pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 108,37 eur s DPH za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k sťažnosti po 80,51 eur, k tomu režijný paušál vo výške 9,80 eur a 20% DPH v sume 18,06 eur (20% zo sumy 90,31 eur). Náhradu trov právneho zastúpenia súd oprávnenému priznal v uplatnenej výške podľa , , , per analogiam, a Vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súd bude postupovať v súlade s Exekučného poriadku a vydá dodatok k povereniu na vykonanie exekúcie.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné ( Exekučného poriadku, ).

Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).