Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Cpr-5-2014.pdf
PDF · 141.86 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cpr/5/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v sporovej veci žalobcu v 1. rade L.. L. N., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom O.. D. XX, XXX XX M., v 2. rade L.. Y. F., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom O.. D. XX, XXX XX M. proti žalovanej Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava v konaní o určenie, že odmeňovanie žalobcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o uloženie povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcov v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcu v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamieta.
II. Súd žalovanej voči žalobcovi v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice - okolie dňa 18.04.2011 domáhal voči žalovanej zaplatenia každý sumy vo výške 126.171,91 eur. Žalobca v 1. a 2. rade žalobu odôvodnili tým, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL ÚS 17/08 zo dňa 20.05.2009 rozhodol aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 141a ods. 4 písmeno b), článkom 144 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu. V odôvodnení k tejto námietke uviedol, že legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Ústavný súd konštatoval v odôvodnení, že žiadne dôvody mimoriadneho charakteru Ústavnému súdu neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. Podľa žalobcu v 1. a 2. rade je teda zrejmé, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. je diskriminačné k ostatným sudcom súdov všeobecného súdnictva. Za skutkovej a právnej situácie netrvá dôvod domáhať sa určenia diskriminácie (určovacia žaloba) ale sú dané podmienky na domáhanie sa plnenia vyplývajúceho z diskriminačnej platovej úpravy. Rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov špeciálneho súdu sú podstatné a hlavne neodôvodnené z dôvodov, že požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké (§ 5 zákona č. 385/2000 Z.z.) a základnou požiadavkou je ich bezúhonnosť a morálne vlastnosti dávajúce záruku, že funkciu sudcu budú riadne vykonávať. Jediný rozdiel je v požiadavke na príslušnú previerku NBÚ, ktorá je u sudcov špeciálneho súdu povinná a u ostatných sudcov sa vykonáva na základe dobrovoľnosti. Základné povinnosti sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké (§ 30 zákona č. 385/2000 Z.z.) vrátane základnej požiadavky v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení zdržať sa všetkého čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru a v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Zodpovednosť za rozhodovaciu
činnosť nesie sudca v každej veci, nielen sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende v zmysle § 14 Trestného poriadku, okrem toho agenda špeciálneho súdu je svojou závažnosťou porovnateľná s agendou vybavovanou okresnými súdmi v sídle krajského súdu resp. s agendou občianskoprávnou alebo obchodnoprávnou. Rozdiel v odmeňovaní nie je spôsobilá založiť ani skladba a povaha veci prejednávaných v senátoch špeciálneho súdu. Týmto výrazne odlišným ohodnotením práce sudcu špeciálneho súdu sa i v očiach verejnosti znevážila práca sudcov všeobecných súdov a ich postavenie. Žalobcovia sú názoru, že úlohy, ktoré plnia v porovnaní so sudcami uvedenými v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení zákona č. 122/2005 Z.z. sú z hľadiska ich dôležitosti, obtiažnosti veci, plnenia všetkých uložených povinností v súhrne obsahovo rovnocenné, a preto takáto platová úprava sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami, ktorí sú uvedení v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. je diskrimináciou v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z.z., keďže nie je daný dôvod oprávneného záujmu a primeranosti na takéto platové rozdiely. Na základe nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa 20.05.2009 zákonodarca prijal zákon č. 291/2009 Z.z. o špecializovanom trestnom súde (nahradil špeciálny súd). V článku IV. zákonom č. 291/2009 Z.z. sa menilo ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení, ktorým sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného trestného súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej minimálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že diskriminácia vyjadrená nominálne by nemala prekračovať rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy t.j. štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Žalobcovia si uplatňovali satisfakciu vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku pracovníka v národnom hospodárstve za každý mesiac príslušného kalendárneho mesiaca v období od 15.04.2005 do 16.07.2009 čo predstavovalo žalovanú sumu 126.171,91 eur. Žalobca v 1. a 2. rade tiež uviedol, že pri určení primeranosti výšky zadosťučinenia v peniazoch by mal súd prihliadnuť na dĺžku trvania zásahu, na dôvody, za ktorých k zásahu došlo a na skutočnosť, že sudcovia špecializovaného súdu aj v súčasnosti majú príplatok vo výške dvojnásobku v priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve.
2. Žalovaná podaním doručeným Okresnému súdu Košice - okolie dňa 30.09.2013 namietla miestnu nepríslušnosť súdu s tým, že miestne príslušným súdom vo veci je Okresný súd Bratislava I, keďže v obvode tohto súdu nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo, keďže v obvode toho súdu bola prijatá „diskriminačná“ právna úprava v zákone č. 122/2005 Z.z., ktorou sa zmenila výška funkčného príplatku sudcom Špeciálneho súdu z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. 2.1. Okresný súd Košice - okolie dňa 04.07.2014 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I ako súdu miestne príslušnému, vzhľadom na námietku miestnej nepríslušnosti, ktorú žalovaný vzniesol pri prvom úkone dňa 25.09.2013.
3. Žalobca v 1. a 2. rade podaním doručeným súdu dňa 02.09.2014 navrhli pripustenie zmeny petitu žaloby a žiadali, aby súd 1. určil, že odmeňovanie žalobcu v 1. a 2. rade uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, 2. uložil žalovanej povinnosť upustiť od odmeňovania žalobcu v 1. a 2. rade v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a 3. uložil žalovanej povinnosť napraviť protiprávny stav zaplatením sumy žalobcovi v 1. a 2. rade každému vo výške 126.171,91 eur alternatívne uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. a 2. rade primerané zadosťučinenie každému vo výške 126.171,91 eur a nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Žalobca v 1. a 2. rade uviedli, že zákaz diskriminácie v odmeňovaní nie je upravený len v zákone č. 365/2004 Z.z. ale prostredníctvom odkazu v ust. § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého na osobitný vzťah sudcu sa priamo použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak, je zákaz v odlišnom odmeňovaní upravený v § 119a zákona č. 311/2001 Z.z. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej alebo porovnateľnej záležitosti,
zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledku práce. Zo žiadnych okolností podľa žalobcov nemožno tvrdiť, že sudcovia poberajúci príplatky podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov vykonávajú inú prácu alebo prácu inej hodnoty ako ostatní sudcovia všeobecných súdov. Štatistiky preukazujú neporovnateľne nižší výkon práce sudcov poberajúcich príplatok oproti výkonu ostatných sudcov. Skutočnosť, že u sudcov ide o rovnakú prácu je zrejmá priamo z obsahu a rozsahu ich pracovných činností. Žalovaná strana neoznačila a nepreukázala kritérium pre oprávnenosť objektívnych dôvodov pre odlišné zaobchádzanie so žalobcami v odmeňovaní sudcov žalovaná neoznačila. Žalobca v 1. a 2. rade ďalej okrem iného uviedol, že existujúci stav vo vyplácaní príplatkov sudcom špeciálneho súdu je v rozpore s právom na majetok priznaný článkom 20 Ústavy SR, je v rozpore s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL ÚS 17/08 zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne a rozumné zdôvodnenie. Napravenie protiústavného stavu ako nástroj urovnania diskriminácie je v komentári k zákonu č. 365/2004 Z.z. špecifikované ako doplatenie rozdielu mzdy, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku, keď funkčný príplatok je súčasťou celkového platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja výška príplatku za nariadenú pohotovosť sudcu a od jej výšky závisí aj výška paušálnych náhrad, ktoré sú rovnako vyššie u sudcov špeciálneho (špecializovaného trestného) súdu ako u ostatných sudcov. Odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok i v dôchodkovom zabezpečení sudcov Špecializovaného trestného a ostatných sudcov všeobecných súdov vrátane žalobkyne. Žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie pribratím znalca z odboru účtovníctva, ktorým sa preukáže následok aktuálnej diskriminácie v diskriminácii v dôchodkovom zabezpečení sudcov. Žalobca v 1. a 2. rade považoval za primeraný právny prostriedok, ktorý bude sanovať doterajší diskriminačný stav, sumu zodpovedajúcu výške funkčného príplatku vyplateného podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Reštitučnú náhradu si uplatňujú od 15.04.2005 ku dňu podania, pričom vychádzali z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a z toho vyplývajúcej výšky funkčného príplatku. 3.1. Súd žalobcom v 1. a 2. rade požadovanú zmenu petitu pripustil unesením č.k. 4Cpr/5/2014-7001.10.2014.
4. Súd uznesením č.k. 4Cpr/5/2014-85 zo dňa 30.01.2015 zastavil konanie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. pre nezaplatenie súdneho poplatku 4.1. Na základe odvolania žalobcu v 1. a 2. rade proti uzneseniu o zastavení konania č.k. 4Cpr/5/2014-85 zo dňa 30.01.2015 vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 8CoPr/7/2015-103 zo dňa 27. apríla 2017 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia konania o určenie, že odmeňovanie žalobcov v 1. a 2. rade je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o uložení povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania žalobcov v 1. a 2. rade v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti napadnuté uznesenie potvrdil. 4.2. Uznesenie č.k. 4Cpr/5/2014-85 zo dňa 30.01.2015 v časti zastavenia konania vo veci nároku žalobcu v 1. a 2. rade o nápravu protiprávneho stavu zaplatením každému zo žalobcov sumy 126.171,91 eur alternatívne zaplatenia primeraného zadosťučinenia v uvedenej výške nadobudlo v spojení s unesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr/7/2015-103 zo dňa 26. apríla 2017, právoplatnosť dňa 27.09.2017. 4.3. Po právoplatnom zastavení konania v časti žaloby žalobcu v 1. a 2. rade predmetom konania/sporu ostal nárok žalobcu v 1. a 2. rade v časti určenia, že odmeňovanie žalobcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a v časti o uložení povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcu v 1. a 2. rade v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
5. Žalovaná sa k žalobe o určenie, že odmeňovanie žalobcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o uloženie povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcov v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 24.08.2018 a žiadala žalobu zamietnuť. K otázke naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že odmeňovanie žalobcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (určovací petit žaloby) poukázala žalovaná na ustanovenie § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán,
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Z ustanovenia § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku vyplýva, že možno taktiež požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení práva alebo právneho vzťahu je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcov. Naliehavosť právneho záujmu, predpokladaná uvedeným ustanovením, nachádza svoje vyjadrenie v navrhovanom petite. Určovacou žalobou sa žalobcovia môžu domáhať vydania rozhodnutia súdu o tom, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (tzv. pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (tzv. negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa však žalobcovia môžu domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý je daný vtedy, ak je právne postavenie žalobcov bez požadovaného určenia ohrozené alebo neisté. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanou, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcov a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu práva už došlo, určujúci výrok súdu v zmysle § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku už nemá význam a nápravu porušeného práva možno dosiahnuť žalobou na plnenie v zmysle ustanovenia § 137 písmeno a) Civilného sporového poriadku. V prípade porušeného práva preventívna ochrana nemá žiadny zmysel. Podľa judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 91/2006 (publikovaný pod č. ZSP 83/2007) existencia alebo neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú ani do budúcnosti; rozhodujúci stav je aj v tomto prípade stav v dobe vyhlásenia rozhodnutia. V súčasnosti v zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. má sudca Špecializovaného trestného súdu nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a už nie vo výške šesťnásobku. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je právny vzťah alebo právo. Vyhovením žalobe v časti určovacieho petitu k zmene právneho postavenia žalobcov ani prísť nemôže, keďže v čase rozhodovania súdu sa odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni Špecializovaný trestný súd, neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu. Žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave, ktorý potvrdil rozsudkom č.k. 4Co/473/2012-118 zo dňa 06.07.2015 rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, ktorým súd zamietol obdobnú žalobu iného žalobcu, ktorý sa domáhal určenia, že jeho odmeňovanie je uskutočňované v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k nároku žalobcov na uloženie povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcov v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania žalovaná uviedla, že predpokladom úspechu uvedeného žalobného petitu je preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej ako aj jeho vykonateľnosť. Ani jedna z uvedených podmienok však nie je v prípade žalobcov splnená. Vyplácanie uvedeného príplatku v súčasnosti vychádza z ústavne konformnej, platnej a účinnej právnej úpravy, ktorá nebola spochybnená ani zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vyplácanie uvedeného príplatku sudcom Špecializovaného trestného súdu preto za takéhoto právneho stavu nemôže byť považované za neoprávnený zásah do práv žalobcov (absentuje tu podmienka neoprávnenosti). Žalovaná tiež uviedla, že jej žalobcami požadovaná povinnosť ani nemôže byť uložená, pretože by tým súd prvej inštancie závažným spôsobom prekročil svoju právomoc. Účinnosť zákona či jeho konkrétne ustanovenie môže pozastaviť len Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaná zároveň v súlade so záujmom na jednotnom rozhodovaní všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach poukázala na rozsudky tunajšieho súdu v obdobných konaniach, v ktorých boli nároky založené na totožných skutkových tvrdeniach a právnej argumentácie zamietnuté.
6. Vyjadrenie žalovanej bolo spolu s výzvou - uznesením č.k. 4Cpr/5/2014-137 zo dňa 08.10.2018 na vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku doručené žalobcovi v 1. rade dňa 08.11.2018 podľa § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku, keď písomnosť sa súdu vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote späť a žalobcovi v 2. rade dňa 16.10.2018. 6.1. Žalobca v 1. a 2. rade sa k vyjadreniu žalovanej nijakým spôsobom nevyjadril.
7. Podľa § 470 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte Civilného sporového poriadku) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7.1. Žaloba žalobcu v 1. a 2. rade bola podaná na súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ale súd konal podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, nakoľko z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že v prebiehajúcom konaní sa uplatní tzv. princíp okamžitej použiteľnosti novej právnej úpravy, teda po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016, sa v konaní postupuje podľa novej právnej úpravy.
8. Súd poučil strany sporu o procesných právach a povinnostiach strán sporu podľa § 160 Civilného sporového poriadku a podľa § 309 Civilného sporového poriadku písomne.
9. Súd na pojednávaní dňa 16.09.2019 konal v neprítomnosti žalobcu v 1. a 2. rade, keď žalobca v 1. a 2. rade sa na nariadené pojednávanie vo veci nedostavil, doručenie predvolania na nariadený termín pojednávania mal riadne a včas vykázané podľa § 111 ods. 3 Civilného sporového poriadku, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a pojednávanie odročiť nežiadal.
10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobkyňou označenými listinnými dokladmi.
11. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov predložených žalobcom v 1. a 2. rade a na základe skutkových tvrdení strán, ktoré neboli sporné za preukázané, že 11.1. Zákonom č. 122/2005 Z.z. zo dňa 17. marca 2005, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol Čl.II novelizovaný § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, keď výška príplatku sa zvýšila z dvojnásobku na šesťnásobok. Zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 15. apríla 2005. 11.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS 17/08 týkajúceho sa okrem iného i namietaného nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a teda i otázky diskriminácie sudcov uviedol k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, že zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov. Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne
vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad Národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia Národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“ realizovanou štátom. Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku statným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov Najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a Najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia rovnako, ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL. ÚS 12/05). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov Najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však Ústavnému súdu v priebehu konania zo strany Národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu.
S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel Ústavný súd k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. 11.3. Žalobca v 1. a 2. rade vo svojich podaniach uviedol, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je protiústavný, lebo Ústava SR pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje sudcov na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných, rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Rozdiely v platoch sudcov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné a neodôvodnené a diskriminačné, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nie len sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende), argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený je nedôvodná, nie je dostatočná lebo ostatní sudcovia vykonávajúci funkciu sudcu na trestnom úseku vybavujúci agendu trestných vecí vyplývajúcich z rovnakého hmotného práva pričom v prípade procesného práva aplikujú rovnaký zákon. Príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi sudcami SR robí neodôvodnené rozdiely. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL ÚS 17/08 zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne a rozumné zdôvodnenie. Napravenie protiústavného stavu ako nástroj urovnania diskriminácie je v komentári k zákonu č. 365/2004 Z.z. špecifikované ako doplatenie rozdielu mzdy, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku, nakoľko funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie a poukázala i na skutočnosť, že odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu.
12. Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa článku 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Podľa článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa § 2 ods. 1 Zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.
Podľa § 6 ods. 2 písmeno b) antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania,
Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").
Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa § 65 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom do 14.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 15.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 17.07.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
13. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1. a 2. rade nie je dôvodná a preto žalobu zamietol. Strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobca v 1. a 2. rade v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení ohľadne dôvodnosti uplatneného nároku a ani dôkazné bremeno ohľadne popretia tvrdení protistrany t.j. žalovanej.
14. V danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo žalobcu v 1. a 2. rade na to, aby nebol diskriminovaný, teda subjekt, ktorý žalobcu v 1. a 2. rade podľa tvrdenia diskriminoval. Žalobcovia sa uplatneného nároku domáhali voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným je v danej veci štát (§ 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z.), za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
15. Súd nárok žalobcu v 1. a 2. rade na určenie, že ich odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a sudcov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zamietol z dôvodu, že žalobca v 1. a 2. rade nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 15.1. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 15.2. V zmysle platnej judikatúry naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Predpokladom, aby súd určujúcej žalobe v zmysle § 137 písmeno c) Civilného sporového poriadku vyhovel je právny záujem žalobcu, ktorý žalobca musí preukázať. Určovacia žaloba má preventívny charakter, čo znamená, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak k porušeniu práva zatiaľ nedošlo a jeho právo je ohrozené alebo neisté. Stav neistoty alebo ohrozenia možno teda odstrániť práve rozhodnutím súdu o existencii či neexistencii predmetného práva. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je keď už k jeho porušeniu došlo. 15.3. Žalobca v 1. a 2. rade v súvislosti s požadovaným určením, že ich odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, nepreukázal a ani v priebehu konania netvrdil, že jeho právne postavenie bez požadovaného určenia je ohrozené alebo neisté. Žalobcami tvrdený rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky a vo vzťahu k obdobiu po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky súd uvádza, že v danom prípade nemá zákonný podklad na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov Špecializovaného trestného súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave Slovenskej republiky je v kompetencii iba Ústavného súdu, vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise.
16. Vo vzťahu k nároku žalobcu v 1. a 2. rade vo veci uloženia povinnosti žalovanej, aby žalovaná upustila od odmeňovania žalobcov v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania súd uvádza, že súd nemôže žalovanej uložiť žalobcami požadovanú povinnosť. Súd sa stotožnil s obranou žalovanej, že predpokladom úspechu v časti tohto nároku je preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej ako aj jeho vykonateľnosť. Ani jedna z uvedených podmienok však nie je v prípade žalobcov splnená. Vyplácanie uvedeného príplatku v súčasnosti vychádza z ústavne konformnej, platnej a účinnej právnej úpravy, ktorá nebola spochybnená ani zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Vyplácanie uvedeného príplatku sudcom Špecializovaného trestného súdu preto za takéhoto právneho stavu nemôže byť považované za neoprávnený zásah do práv žalobcov, nakoľko absentuje podmienka neoprávnenosti. V prípade uloženia žalobcami požadovanej povinnosti žalovanej by súd prekročil svoju právomoc. Účinnosť zákona či jeho konkrétne ustanovenie môže pozastaviť len Ústavný súd Slovenskej republiky. Na viac otázka primeranosti príplatkov sudcov Špecializovaného trestného súdu už bola vyriešená.
17. Žalobca v 1. a 2. rade v priebehu konania navrhol vykonať znalecké dokazovanie pribratím znalca z odboru účtovníctva z dôvodu, že za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku s tým, že odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok i v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu, keď funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie. Súd rozhodol, že dokazovanie vykonaním znaleckého dokazovania znalcom z odboru účtovníctva nevykoná, nakoľko vykonanie tohto dokazovania považoval za nadbytočné a v súvislosti s týmto konaním za irelevantné, keď žalobca v 1. a 2. rade tento dôkaz nenavrhol vykonať na preukázanie vzniku nároku na primerané zadosťučinenie a na viac konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 126.171,91 eur alternatívne zaplatenie tejto sumy titulom primeraného zadosťučinenia bolo právoplatne zastavené.
18. Súd na základe právnych záverov dospel k záveru, že nárok žalobcu v 1. a 2. rade nie je dôvodný a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a žalobu žalobcu v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietol.
19. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku teda podľa úspešnosti žalovanej v spore. Súd však žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolacie dôvody). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.