Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-110-2022.pdf
PDF · 118.98 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/110/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: Askin & Co., spol. s r.o., Martinská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 17 323 100, zastúpeného AK Šimko Legal, s.r.o., Kukučínova 985/6, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 35 915 528 proti žalovanému: E-BA tpz, spol. s r.o., Votrubova 11, 821 09 Bratislava, IČO: 31 367 712, zastúpenému CEE Attorneys Lišiak Martinák s. r. o., Štefánikova 41, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 989 014 o zaplatenie istiny 19.291,20 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/68/2021-74 zo dňa 3.5.2022 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/68/2021-74 zo dňa 3.5.2022 v časti označenia žalobcu tak, že jeho identifikačné číslo je: „17 323 100“.
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/68/2021-74 zo dňa 3.5.2022 p o t v r d z u j e .
III. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to s poukazom na ustanovenia § 266 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 323 ods. 1, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.12.2020 domáhal zaplatenia sumy 19.291,20 eura s príslušenstvom titulom nezaplatenia ceny za dodaný tovar, pričom žalobu odôvodnil tým, že na základe objednávky žalovaného mu dodal tovar dňa 11.11.2015, ktorého cenu fakturoval žalovanému faktúrou č. FO115111733 zo dňa 11.11.2015 a splatnou dňa 25.11.2015, pričom žalovaný fakturovanú cenu neuhradil ani sčasti napriek tomu, že predmetnú fakturovanú pohľadávku opakovane uznal čo do dôvodu vzniku a výšky. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka; potvrdil, že faktúra mu bola doručená a eviduje ju vo svojom účtovníctve; odmietol uznanie žalobcom uplatňovaného nároku akýmkoľvek spôsobom s tým, že na podporu svojho tvrdenia žalobca nepredložil žiadny dôkaz. Ďalej žalovaný uviedol, že ešte pred podaním
návrhu na vydanie platobného rozkazu prebehla medzi sporovými stranami komunikácia týkajúca sa uplatňovaného nároku, v rámci ktorej žalovaný oznámil žalobcovi premlčanie nároku na zaplatenie kúpnej ceny podľa faktúry s tým, že po tomto oznámení žalobca zaslal žalovanému list s tvrdením, že nárok na zaplatenie kúpnej ceny podľa faktúry nie je premlčaný, nakoľko ho mal žalovaný uznať čo do dôvodu a výšky. Žalovaný u seba neeviduje žiadne takéto uznanie dlhu a preto vyzval žalobcu na predloženie listiny, ktorú považuje za uznanie dlhu, avšak doposiaľ mu žiadna takáto listina nebola predložená. Žalovaný vzniesol námietku premlčania voči žalobcom uplatňovanému nároku v celom rozsahu, a to vzhľadom na splatnosť faktúry, z ktorej je podľa žalovaného zrejmé, že uplatňovaný nárok na zaplatenie kúpnej ceny sa v celom rozsahu premlčal dňa 25.11.2019, teda uplynutím štvorročnej premlčacej doby stanovenej § 397 Obchodného zákonníka.
3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vypočutím právnych zástupcov sporových strán a oboznámením sa s dôkazmi tvoriacimi obsah spisu ustálil skutkový stav veci tým spôsobom, že žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 115111733 zo dňa 11.11.2012 (správne malo byť uvedené „zo dňa 11.11.2015 – poznámka odvolacieho súdu vyplývajúca z č.l. 4 súdneho spisu) na sumu 19.291,20 eura so splatnosťou dňa 25.11.2015. Žalobca listom zo dňa 18.2.2017 označeným ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“ požiadal žalovaného o odsúhlasenie pohľadávok na základe zákona o účtovníctve č. 431/2002 a o potvrdenie uznania pohľadávky v zmysle Obchodného zákonníka podľa § 323 z dôvodu jednotnosti v účtovníctve. Žalovaný listom zo dňa 27.2.2017 označeným ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ potvrdil správnosť zostatku pohľadávok k 31.12.2016. Z hľadiska žalovaným vznesenej námietky premlčania je podľa žalobcu relevantné písomné uznanie žalovaného zo dňa 27.2.2017 ako reakcia na výzvu žalobcu zo dňa 18.2.2017, pričom podľa názoru žalobcu zo znenia listu žalovaného zo dňa 27.2.2017 jednoznačne vyplýva uznanie existencie záväzku ku dňu 31.12.2016 v plnej sume, a to bez akýchkoľvek výhrad s tým, že k uznaniu záväzku vyzval žalovaného listom zo dňa 18.2.2017, v ktorom výslovne uviedol, že požaduje uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, čo žalovaný zaslaním listu zo dňa 27.2.2017 akceptoval a vyzval tiež žalovaného k uvedeniu prípadných výhrad k evidovanému záväzku, pričom žalovaný v uvedenom liste žiadne výhrady neuviedol. Podľa žalobcu v dôsledku uznania záväzku žalovaným dňa 27.2.2017 začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba, ktorá by uplynula dňom 27.2.2021; prestala však plynúť podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu dňa 29.12.2020. Naproti tomu žalovaný odmietol, že by jeho list zo dňa 27.2.2017 predstavoval uznanie nároku na zaplatenie kúpnej ceny z faktúry čo do dôvodu a výšky, nakoľko tento list podpísaný A. B. nespĺňa náležitosti uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka a ani nebol urobený osobou oprávnenou pre prípadné uznanie záväzku za žalovaného. Vyhlásenie žalovaný poskytoval na účtovné účely, resp. potvrdzoval, že mu bola doručená faktúra žalobcu, pričom samotný žalobca v liste zo dňa 18.2.2017 uvádza, že chce od žalovaného potvrdenie na účtovné účely, resp. ho zrejme požadoval na účely podľa § 29 a § 30 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, keďže sám na tento odkazuje a až v druhej časti svojho listu žalobca spomína uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, pričom podľa žalovaného je zrejmé, že uznanie záväzku a potvrdenie na účtovné účely sú diametrálne rozdielnymi právnymi úkonmi, ktoré majú úplne iné následky. List žalovaného zo dňa 27.2.2017 bol podpísaný A. B., ktorá nie je konateľkou žalovaného a rozhodne jej ako zamestnankyni v súlade s § 13 a nasl. Obchodného zákonníka neprináleží právo uznávať za žalovaného akékoľvek záväzky, o čom žalobca nepochybne musel vedieť, keďže v ostatných veciach týkajúcich sa predmetnej faktúry komunikoval s konateľkou žalovaného. Podľa žalovaného je uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka založené na aktívnom konaní dlžníka, z ktorého vyplýva prejav vôle dlžníka smerujúci k uznaniu určitého záväzku čo do dôvodu a výšky a absencia určitého konania, ako napríklad neuvádzanie vyhlásenia o popretí nároku na zaplatenie určitej pohľadávky, nespĺňa náležitosti prejavu vôle smerujúceho k uznaniu záväzku.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil, že predmetom konania je zaplatenie ceny za dodaný tovar vyúčtovanej faktúrou žalobcu s tým, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bolo základnou otázkou pre právne posúdenie veci, či došlo k uznaniu záväzku (listinou označenou ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ zo dňa 27.2.2017) i s poukazom na § 266 Obchodného zákonníka, a teda či bola námietka premlčania vznesená dôvodne. V súvislosti s posudzovaním námietky premlčania súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009 pod sp. zn. 1MCdo/8/2008, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.2.2006 pod sp. zn. 33Odo/1174/2005, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11.5.2000 pod sp. zn. III. ÚS 158/1999, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.5.2005 pod sp. zn. 1Cdo/148/2004 (ZSP 30/2005) a ďalej konštatoval, že uznanie
je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi, pričom pre jeho účinnosť musia byť splnené jednak formálne, ako aj obsahové náležitosti. Pre uznanie záväzku v prvom rade zákon vyžaduje písomnú formu. Po obsahovej stránke je nevyhnutné jednoznačné určenie uznávaného záväzku. Listinou označenou ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ zo dňa 27.2.2017 žalovaný iba odsúhlasil stav zostatku pohľadávok k 31.12.2016. K záveru prezentovanému žalobcom, že by týmto úkonom malo zároveň dôjsť aj k uznaniu záväzku, nemožno podľa súdu prvej inštancie dospieť ani za použitia výkladových pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka. Žalobca žalovaného na odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016 na základe zákona o účtovníctve vyzval listom zo dňa 18.2.2017 a v druhej vete uvedeného listu ho zároveň požiadal o potvrdenie uznania pohľadávky v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Samotné znenie obsahu listu „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ vypracoval žalobca a zaslal žalovanému na doplnenie údajov a podpísanie. Inú predlohu listiny, ktorá by reflektovala druhú vetu výzvy smerujúcu aj k uznaniu pohľadávky, žalobca nevypracoval a nepredložil žalovanému na potvrdenie tak, ako to urobil v prípade odsúhlasenia zostatku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo samotného obsahu tejto listiny a ani z následného posúdenia prejavu vôle v zmysle § 266 Obchodného zákonníka nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, teda že by dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho dlhu voči veriteľovi, čím ani nedošlo k plynutiu novej premlčacej doby. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pracovník poverený činnosťou na účtovnom oddelení môže v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonávať úkony súvisiace s vedením účtovníctva podniku (napr. aj odsúhlasovanie účtovných zostatkov), avšak úkon uznania záväzku by mala realizovať iba osoba v postavení štatutárneho zástupcu. K otázke posúdenia obsahu listu „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ súd prvej inštancie primerane poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 3.12.2008 pod sp. zn. 32Cdo/2431/2007, podľa ktorého „Pre posúdenie otázky písomného uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka je podstatný predovšetkým obsah tejto listiny, ktorá by mala obsahovať písomný prejav vôle dlžníka smerujúci k uznaniu záväzku. Listina obsahujúca len zoznam faktúr, zaslaná ako informácia o tom, že dlžník má vo svojom účtovníctve evidované záväzky, nie je prejavom vôle smerujúcim k následkom, ktoré zákon s uznaním záväzku spája.“. Súd prvej inštancie ustálil záver, podľa ktorého splatnosť pohľadávky z faktúry č. 115111733 na sumu 19.291,20 eura nastala dňa 25.11.2015 (právo sa mohlo prvýkrát uplatniť dňa 26.11.2015 a najneskôr dňa 26.11.2019), pričom návrh na súd bol podaný dňa 29.12.2020 a keďže žalovaný namietol premlčanie, súd nemôže právo na zaplatenie žalovanej sumy priznať a preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP a keďže v tomto konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe v konaní vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (táto formulácia zodpovedá odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP – poznámka odvolacieho súdu) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (táto formulácia zodpovedá odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP – poznámka odvolacieho súdu). Odvolacím návrhom sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného k náhrade trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne fakticky a právne posúdil písomný úkon žalovaného – listinu označenú ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ zo dňa 27.2.2017, a teda aj existenciu uznania záväzku zo strany žalovaného a právne dôsledky z toho vyplývajúce. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol konkrétne obsahové nedostatky, z dôvodov ktorých posúdil obsah predmetnej listiny ako nedostatočný pre naplnenie podmienok písomného uznania záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, pričom z poukázania na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 3.12.2008 pod sp. zn. 32Cdo/2431/2007 súdom prvej inštancie žalobca odvodil, že súd prvej inštancie považoval predmetnú listinu práve za listinu, ktorá obsahuje len zoznam faktúr, nie prejav vôle uznania predmetného záväzku žalovaného. Žalobca má za to, že samotné znenie listu žalovaného zo dňa 27.2.2017 označeného ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ neobsahuje len zoznam faktúr (v tomto prípade len jednu faktúru) v účtovnom zmysle, ale obsahuje jednoznačné určenie – identifikáciu pohľadávky žalobcu z faktúry FO115111733 na kúpnu cenu dodaného tovaru v sume 19.291,20 eura, teda čo do dôvodu vzniku a výšky, a to bez akýchkoľvek výhrad. V jeho znení nie je žiaden odkaz, podľa ktorého by mal byť koncipovaný len na základe zákona o účtovníctve, resp. by mal slúžiť len pre účtovné
účely. Žalobca zastáva názor, že predmetný list je potrebné posudzovať v spojení s listom žalobcu – výzvou k uznaniu záväzku zo dňa 18.2.2017 označenou ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“, obsahom ktorého je požiadavka žalobcu ako veriteľa nielen o odsúhlasenie pohľadávok v zmysle zákona o účtovníctve, ale tiež o uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka a nakoľko list žalovaného zo dňa 27.2.2017 označený ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ bol reakciou na požiadavky žalobcu uvedené v liste zo dňa 18.2.2017 označenom ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“ nie je podľa žalobcu dôvod predpokladať, že žalovaný si neuvedomoval požiadavku na uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Z listu žalovaného zo dňa 27.2.2017 označeného ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ vyplýva, že žalovaný predmetnú pohľadávku žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil; v konaní bolo nepopreným tvrdením žalobcu preukázané, že žalovaný žiadnym spôsobom predmetnú pohľadávku nespochybnil po celý čas od jej vzniku až do roku 2020 (teda aj do 27.2.2017, kedy došlo k jej uznaniu) a žalobca má teda za to, že predmetná pohľadávka bola medzi stranami nesporná, ako aj za to, že z listu žalovaného zo dňa 27.2.2017 označeného ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ v spojení s listom žalobcu zo dňa 18.2.2017 označeným ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“ vyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a tiež prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, a teda sú naplnené formálne aj obsahové podmienky uznania záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie v konaní s prihliadnutím na námietku premlčania vznesenú žalovaným vykonal dokazovanie v otázke existencie uznania záväzku; k otázke oprávnenia osoby, ktorá predmetný list zo dňa 27.2.2017 v mene žalovaného podpísala, konať v mene žalovaného aj vo veci uznania záväzkov, súd prvej inštancie dokazovanie nevykonal, v nadväznosti na čo žalobca považuje konštatovanie súdu prvej inštancie, že pracovník poverený činnosťou na účtovnom oddelení môže vykonávať úkony súvisiace s vedením účtovníctva podniku, avšak úkon uznania záväzku by mala realizovať iba osoba v postavení štatutárneho zástupcu, za predčasné, nemajúce žiadnu oporu v zistenom skutkovom a právnom stave veci. Na základe uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď nesprávne zistil skutkový stav veci v otázke existencie uznania záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka a v dôsledku uvedeného pochybenia potom súd prvej inštancie žalobu nesprávne právne posúdil ako bezdôvodnú.
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 6.3.2023, v ktorom uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za správny a odvolanie za nedôvodné, pričom sa plne stotožňuje so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou údajného uznania záväzku. Podľa žalovaného list zo dňa 27.2.2017, ktorý podpísala pani A. B., nespĺňa náležitosti uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka a ani nebol urobený osobou oprávnenou pre prípadné uznanie záväzku za žalovaného a z jeho obsahu nevyplýva uznanie záväzkov z faktúr čo do dôvodu a výšky a nie je v ňom uvedené ani žiadne iné vyjadrenie, ktoré by bolo možné považovať za rovnocenné tejto formulácii. Žalovaný poskytoval vyhlásenie na účtovné účely, resp. potvrdzoval, že mu bola doručená faktúra žalobcu, avšak v žiadnom prípade neuznal oprávnenosť záväzku z tejto faktúry čo do dôvodu alebo výšky. Podľa žalovaného je nepravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol konkrétne obsahové nedostatky listu zo dňa 27.2.2017 a v tejto súvislosti žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu citoval časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorej je zrejmé, že nedostatok obsahu spočíval predovšetkým v spôsobe, akým bol obsah listu zo dňa 27.2.2017 pripravený žalobcom, obsahoval iba potvrdenie týkajúce sa zostatku pohľadávok, a nie vyslovene formuláciu o „uznaní dôvodu a výšky pohľadávok“, na čo poukazoval žalovaný aj v priebehu konania, keďže podľa jeho názoru išlo o konanie smerujúce k vylákaniu podpisu na dokument, ktorý by mohol žalobca následne považovať za uznanie záväzku. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne vyhodnotil, aj s poukazom na judikatúru, že uznanie záväzku nie je úkon, na ktorý by bola oprávnená pani A. B. ako zamestnanec žalovaného pracujúci na účtovnom oddelení. Žalovaný odmieta vyjadrenia žalobcu v podanom odvolaní, ktoré sa týkajú údajného uznania záväzku zo strany žalovaného a považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku o neexistencii uznania záväzku za správne a dostatočne zdôvodnené. Vo vzťahu k premlčaniu pohľadávky žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že hodnotenie súdom prvej inštancie sa zakladá na správnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o neexistencii uznania záväzku zo strany žalovaného s tým, že vzhľadom na splatnosť faktúry predloženej žalobcom je zrejmé, že ním uplatňovaný nárok na zaplatenie kúpnej ceny sa v celom rozsahu premlčal ku dňu 27.11.2019, teda uplynutím štvorročnej premlčacej doby stanovenej § 397 Obchodného zákonníka, v ktorej žalobca svoje právo nevykonal. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol správne, keď námietke premlčania vyhovel a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
navrhol, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie, rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako správny a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
7. Zo strany žalobcu nebola predložená odvolacia replika, pričom vyjadrenie žalovaného k odvolaniu spolu s poučením o možnosti predloženia vyjadrenia v lehote 10 dní bola právnemu zástupcovi žalobcu odvolacím súdom doručená dňa 24.4.2023.
8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku.
9. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v záhlaví odvolaním dotknutého rozsudku súdu prvej inštancie absentuje pri označení žalobcu jeho identifikačné číslo, čo predstavuje zrejmú nesprávnosť označenia žalobcu spočívajúcu v jej neúplnosti, nakoľko zo žaloby, ako aj z výpisu žalobcu z obchodného registra jednoznačne vyplýva označenie identifikačného čísla žalobcu ako „17 323 100“, v dôsledku čoho odvolací súd spôsobom súladným s ustanovením § 224 CSP výrokom I. vyššie špecifikovanú zrejmú nesprávnosť v záhlaví napadnutého rozsudku opravil.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu a s obsahom vyjadrenia žalovaného k odvolaniu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby a zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z tvrdení sporových strán a z vykonaného dokazovania, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie v danom spore.
13. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd dôsledne zaoberal odvolacími dôvodmi žalobcu a s tým súvisiacou argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho odvolaní, v nadväznosti na čo je odvolací súd nútený konštatovať, že žalobca ako odvolateľ síce v odvolaní uviedol, že ho podáva z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, avšak opodstatnenosť aplikácie takto identifikovaných odvolacích dôvodov žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil, keďže predmetné odvolanie je vo svojej podstate len zopakovaním argumentácie prezentovanej žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však súd prvej inštancie dôsledným a náležitým spôsobom vysporiadal, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca v odvolaní v zásade nereflektoval na dôvody a závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku (podopreté aj súdom prvej inštancie citovanou judikatúrou súdov) a ustálené vo vzťahu ku skutkovému a právnemu posudzovaniu žalobného nároku v nadväznosti na procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej bola z jeho strany uplatnená námietka premlčania, ako aj v nadväznosti na procesný útok žalobcu, v rámci ktorého bolo produkované tvrdenie o uznaní záväzku listom žalovaného zo dňa 27.2.2017 označeným ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“, keď žalobca v odvolaní len uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením a ďalej len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú už v konaní pred súdom prvej inštancie bez toho, aby relevantným spôsobom vyvrátil alebo minimálne spochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
samotné nestotožnenie sa odvolateľa s rozhodnutím súdu bez ďalšieho nezakladá opodstatnenosť ním identifikovaných odvolacích dôvodov.
14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, a to jednak vo vzťahu k záveru o neexistencii platného a účinného jednostranného právneho úkonu žalovaného smerujúceho k uznaniu záväzku napĺňajúceho dikciu ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, ktoré by v danom prípade vyvolalo právne následky predpokladané ustanovením § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj vo vzťahu k na to nadväzujúcemu záveru o premlčaní práva na plnenie povinnosti predstavujúcej povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu vo výške 19.291,20 eura s príslušenstvom fakturovanú faktúrou č. 115111733 splatnou dňa 25.11.2015. Súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti žalobného nároku v kontexte žalovaným namietaného premlčania práva na správne a dostatočným spôsobom ustálený skutkový stav správne aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce inštitút uznania záväzku a inštitút premlčania a v tejto súvislosti následne aj správne ustálil začiatok a koniec trvania premlčacej doby. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie majúceho podstatný význam pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby, podľa ktorého list žalovaného zo dňa 27.2.2017 označený ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“, od ktorého žalobca odvíja svoje tvrdenie o uznaní predmetného záväzku, nemožno kvalifikovať ako platné a účinné uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, a to predovšetkým z dôvodu absencie jednoznačného a určitého prejavu vôle žalovaného smerujúceho k uznaniu predmetného záväzku s právnymi následkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, keďže obsahom predmetného listu nebolo uznanie záväzku, ale len potvrdenie správnosti zostatku pohľadávok k 31.12.2016, čo nemožno zamieňať s výslovným uznaním záväzku napĺňajúcim dikciu ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka. Niet pochýb o tom, že osoba, ktorá predmetný list za žalovaného podpísala, nebola v rozhodnom čase štatutárnym zástupcom žalovaného oprávneným konať v mene žalovanej spoločnosti v zmysle zápisu v obchodnom registri. Vzhľadom na úplne jednoznačnú absenciu výslovného prejavu vôle žalovaného smerujúceho k uznaniu predmetného záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka je bezpredmetná odvolacia námietka žalobcu o nevykonaní dokazovania zameraného na zodpovedanie otázky, či osoba, ktorá predmetný list zo dňa 27.2.2017 v mene žalovaného podpísala, bola oprávnená konať v mene žalovaného aj vo veci uznania záväzkov. Navyše, žalobca v odvolaní ani neuvádza, že by v tomto smere navrhoval vykonanie nejakých konkrétnych dôkazov, ktoré by konajúci súd prvej inštancie bez náležitého zdôvodnenia odmietol vykonať.
15. Rovnako je bez akejkoľvek relevancie aj odvolacia námietka žalobcu, ktorou vytýka súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol konkrétne obsahové nedostatky, z dôvodov ktorých posúdil obsah predmetnej listiny ako nedostatočný pre naplnenie podmienok písomného uznania záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Irelevantnosť tejto odvolacej námietky je daná samotným obsahom odôvodnenia odvolaním dotknutého rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého bodov 24., 25. a 26. je nepochybne zrejmé, že súd prvej inštancie sa dôsledne obsahom inkriminovaného listu žalovaného zaoberal a práve na základe jeho obsahu aj za použitia výkladových pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka ustálil svoj názor o neopodstatnenosti žalobcom prezentovaného záveru o tom, že by predmetným listom žalovaného malo zároveň dôjsť aj k uznaniu záväzku, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že primárnym nedostatkom predmetnej listiny bola práve absencia výslovného uznania záväzku, keď jej predmetom bolo iba odsúhlasenie stavu zostatku pohľadávok k 31.12.2016. Ak žalobca v odvolaní uvádza, že v znení inkriminovaného listu nie je žiaden odkaz, podľa ktorého by mal byť koncipovaný len na základe zákona o účtovníctve, resp. by mal slúžiť len pre účtovné účely, potom je zároveň nutné zo strany odvolacieho súdu zdôrazniť, že v jeho znení nie je ani žiadny odkaz, podľa ktorého by mal byť koncipovaný ako uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tou časťou odvolacej argumentácie žalobcu, v rámci ktorej prezentuje svoj názor, že predmetný list je potrebné posudzovať v spojení s listom žalobcu – výzvou k uznaniu záväzku zo dňa 18.2.2017 označenou ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“, obsahom ktorého je požiadavka žalobcu ako veriteľa nielen o odsúhlasenie pohľadávok v zmysle zákona o účtovníctve, ale tiež o uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka a nakoľko list žalovaného zo dňa 27.2.2017 označený ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ bol reakciou na požiadavky žalobcu uvedené v liste zo dňa 18.2.2017 označenom ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“ nie je podľa žalobcu dôvod predpokladať, že žalovaný si neuvedomoval požiadavku na uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nevyhnutné v prvom rade zdôrazniť, že uznanie záväzku je nepochybne
jednostranným právnym úkonom, ktorý ako taký musí sám osebe vykazovať náležitosti nevyhnutné pre jeho platnosť, a to predovšetkým určitosť, zrozumiteľnosť, slobodnosť a vážnosť, pričom z obsahu predmetného jednostranného právneho úkonu žalovaného nevyplýva určitým a nespochybniteľným spôsobom realizovanie prejavu vôle žalovaného smerujúceho k uznaniu záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je nutné poukázať na definíciu právneho úkonu obsiahnutú v § 34 Občianskeho zákonníka, za aplikácie ktorej v žiadnom prípade nemožno z obsahu predmetného listu žalovaného vyvodiť prejavenie vôle žalovaného smerujúcej k vzniku tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach § 323 a § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka spája s uznaním záväzku. Pre jednostranný právny úkon neplatí právna úprava obsiahnutá v § 40 ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka a preto akékoľvek spájanie listu žalovaného zo dňa 27.2.2017 nadpísaného ako „Odsúhlasenie zostatku – návratka“ ako jednostranného právneho úkonu s predchádzajúcou výzvou žalobcu realizovanou jeho listom zo dňa 18.2.2017 nadpísaným ako „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2016“ nemá oporu v právnej úprave a ani nie je možné zo skutočnosti, že list žalovaného zo dňa 27.2.2017 bol reakciou na list žalobcu zo dňa 18.2.2017 pripisovať žalovanému úmysel realizovať okrem účtovného odsúhlasenia pohľadávok ku konkrétnemu dátumu súčasne aj uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka. V tomto smere je úplne bezpredmetné, že list žalobcu zo dňa 18.2.2017 obsahoval aj požiadavku na potvrdenie uznania pohľadávky v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko žalovaný na túto požiadavku mohol, ale nemusel reflektovať a z obsahu jeho reakcie listom zo dňa 27.2.2017 je zrejmé, že na túto ďalšiu požiadavku žalobcu nereflektoval, ale reflektoval len na požiadavku o odsúhlasenie pohľadávok žalobcu voči žalovanému. Rovnako sú irelevantné aj úvahy žalobcu v odvolaní o tom, že nie je dôvod predpokladať, že žalovaný si neuvedomoval požiadavku na uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko tieto úvahy nemajú žiaden vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie, keďže bez ohľadu na to, či si žalovaný túto skutočnosť uvedomoval alebo nie, k uznaniu záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka z jeho strany nedošlo. Nespôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je aj odvolacia argumentácia žalobcu, ktorou poukazuje na nespornosť predmetnej pohľadávky, keďže ju žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil po celý čas od jej vzniku až do roku 2020. Nespornosť pohľadávky nezakladá bez ďalšieho nástup právnych účinkov vyplývajúcich z ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka a ani nemá žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby.
16. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca v odvolaní žiadnou relevantnou odvolacou argumentáciou nespochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie premietnutých do výrokovej časti napadnutého rozsudku, pričom ani dostatočným spôsobom nekonkretizoval a nerozvinul ním uplatňované odvolacie dôvody spôsobom, ktorý by nasvedčoval nesprávnosti tak skutkových, ako i právnych záverov súdu prvej inštancie, ale v zásade len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však dôsledne vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je presvedčivým spôsobom odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a zároveň náležitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Keďže žalobca v podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.
17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný.
18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).