Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-46-2018.pdf
PDF · 119.92 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/46/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: A. L., nar. XX.XX.XXXX, IČO: 37 665 472, miesto podnikania: 913 05 Ivanovce 327, právne zastúpeného: E.. E. M., advokát, so sídlom Y. námestie XXX, XXX XX V., proti žalovanému: ETOP ADVERTISING, s. r. o., so sídlom ul. Gen. M. R. Štefánika 7263/6, 911 01 Trenčín, IČO: 44 499 515, v spore o zaplatenie 719,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 37Cb/123/2016-127 zo dňa 31. októbra 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Odvolací súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe a výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 719,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 466,56 Eur od 01.09.2015 do zaplatenia a zo sumy 253,28 Eur od 15.10.2015 do zaplatenia a výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s poukazom na ust. § 261 ods. 1, § 269 ods. 1, § 536 ods. 1, 2, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 324 ods. 1, § 365 prvá veta, § 369 ods. 1, § 1 ods. 1, 2 Obch. zák., § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia žalovanej sumy a príslušenstva, ktorú odôvodnil tým, že žalobca pre žalovaného na základe jednotlivých objednávok vykonával lepenie billboardov. Z dôvodu, že žalovaný nebol ochotný riešiť bezpečnosť pri lepení billboardov ukončil žalobca spoluprácu. Žalobca za vykonané dielo v mesiacoch jún až august 2015 vystavil tri faktúry, a to faktúru č. 201500016, vystavenú dňa 17.08.2015, splatnú dňa 31.08.2015 v sume 170,- Eur, faktúru č. 201500017 vystavenú dňa 17.08.2015, splatnú dňa 31.08.2015 v sume 296,56 Eur a faktúru č. 201500019, vystavenú dňa 30.09.2015, splatnú dňa 14.10.2015 v sume 253,28 Eur. Napriek výzvam žalovaný uvedené faktúry neuhradil. Žalobca si zároveň uplatnil aj zákonný úrok z omeškania. Na základe zisteného skutkového stavu a po aplikácii príslušných právnych predpisov, súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán takto. Žalobca a žalovaný uzatvorili platne opakovane zmluvu o dielo, ktorá bola uzatvorená medzi podnikateľmi, a to fyzickou osobou podnikateľom a právnickou osobou, čím predmetný vzťah spadá vzhľadom na jeho subjekty pod ustanovenie § 261 Obch. zák. K uzatvoreniu zmluvy o dielo došlo na základe emailovej komunikácie medzi stranami sporu, v rámci ktorej si žalovaný objednal od žalobcu vykonanie vylepenia plagátov na reklamnú plochu.
K existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, ktorý žalovaný spochybnil, nakoľko spochybnil platnosť resp. určitosť samotných objednávok súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu prebiehala dlhodobá zmluvná spolupráca. Samotný zamestnanec žalovaného v rámci emailovej komunikácie so žalobcom potvrdil dlhodobosť spolupráce, keď uviedol, že zmluvný vzťah trval 8 rokov, pričom k jeho ukončeniu došlo k 01.09.2015. Žalovaný spochybnil do spisu predložené objednávky, avšak súd prvej inštancie v tejto časti považoval obranu žalovaného iba za účelovú. Súd prvej inštancie mal za to, že ak zmluvný vzťah trval tak dlhé obdobie, čo potvrdil samotný žalovaný v rámci emailovej komunikácie, potom si strany sporu v rámci obchodného vzťahu vytvorili určitý systém, obchodnú zvyklosť, v rámci ktorej fungovali a ktorú vzájomne akceptovali. Ak obe zmluvné strany boli zvyknuté na uvedený systém objednávok a z takejto objednávky žalobca dobre vedel, čo znamená, akú službu resp. na akú plochu vylepenie plagátu si žalovaný objednával, súd prvej inštancie konštatoval, že namietanie formálnych nedostatkov zo strany žalovaného, ktorý sám vlastne tieto objednávky zadával, skutočne nie je namieste. Žalobca predložil do spisu objednávky vzťahujúce sa k uplatnenému nároku, aj objednávky za skoršie obdobie, z ktorých jednoznačne spôsob uzatvárania jednotlivých zmlúv vyplýva. Rovnako mal z výsluchu žalobcu, ako aj z listinných dôkazov č. l. 9 preukázané, že strany boli na cene za uskutočnenie diela dohodnuté, táto cena zahŕňala ako čistenie plôch, tak aj samotné náklady spojené s výkonom činnosti žalobcu. V rámci zmluvnej spolupráce medzi stranami fungovala ústna a písomná komunikácia, bez písomne uzatvorenej konkrétnej jednotlivej zmluvy o dielo (či nejakej rámcovej zmluvy), čo samotný zmluvný typ ako nevyhnutnosť pre fungovanie zmluvného vzťahu v zmysle zákonnej úpravy nevyžaduje. Preto súd prvej inštancie považoval za účelovú obranu žalovaného aj v časti v rámci ktorej sa bránil tým, že jednotlivé objednávky neobsahovali cenu diela. Zmluva o dielo predstavuje v rámci zmluvného typu neformálnu zmluvu, na platnosť ktorej nie je potrebná jej písomná forma, čo znamená, že na jej platnosť je postačujúce ústne dojednanie, čo mal súd prvej inštancie v uvedenom prípade vykonaným dokazovaním za preukázané. Emailové objednávky, ktoré boli do spisu predložené preto dostatočne preukazujú, že žalovaný vyjadril svoju vôľu vstúpiť do právneho vzťahu so žalobcom. Súdu prvej inštancie nebolo dostatočne zrejmé, aké zákonné náležitosti mal žalovaný na mysli, ktoré tvrdil, že objednávka v uvedenom prípade mala obsahovať. Z množstva predložených objednávok do spisu mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu trval až do 01.09.2015 tzn. do uvedeného obdobia si žalovaný objednával výkon diela u žalobcu. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca v spore nepreukázal, že k zhotoveniu diela skutočne došlo. Súd prvej inštancie uzavrel, že z výsluchu žalobcu vyplynul spôsob komunikácie medzi stranami, a to predovšetkým telefonickou resp. emailovou formou. Žalobca po vyhotovení diela, toto odfotografoval a žalovanému zaslal. Do spisu žalobca predložil fotografie vylepených plagátov za uvedené obdobie, ktoré preukazujú, že k zhotoveniu diela z jeho strany skutočne došlo. Čo všetko bolo obsahom zmluvného vzťahu potvrdil v rámci svojej emailovej komunikácie aj zamestnanec žalovaného /č. l. 9/, ktorý potvrdil, že súčasťou bolo aj čistenie plôch, za ktorú uhrádzal žalobcovi mesačnú sadzbu podľa vystavenej faktúry v rozsahu 50 až 80 Eur. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že ide o obvyklú službu, ktorú žalovaný mesačne v rámci zmluvného vzťahu žalovanému dlhodobo poskytoval, a preto aj v tejto časti žalobe vyhovel. Poskytnutie služby mal za preukázané z výsluchu žalobcu, v rámci ktorého uviedol, že žalovanému fakturoval to, čo reálne uskutočnil, pričom o uskutočnení čistenia žalovaný nepožadoval dokumentáciu, robil si ju len sám pre seba. To že prax medzi stranami tak fungovala, vyplýva aj z vyjadrenia samotného zamestnanca žalovaného, ktorý uviedol, že žalobcovi uhrádzal čistenie, bez nejakých bližších konkrétností. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie náklady na čistenie plôch považoval za oprávnené, rovnako ako náklady, ktoré vynaložil žalobca na prepravu, ktorá súvisela s výkonom jeho činnosti. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že faktúry boli vystavené podľa dohody strán sporu, pričom aj z vyjadrenia zamestnanca žalovaného (č. l. 8) vyplynulo, že faktúry boli žalobcovi počas ôsmych rokov, tak ako boli vystavené preplácané. Súd prvej inštancie uzavrel, že fiktívnosť faktúr ako takých sa v spore nepotvrdila. Žalovaný sa bránil aj tým, že k vystaveniu faktúr došlo až po ukončení zmluvného vzťahu. Vystavenie faktúr aj po ukončení zmluvného vzťahu však samé o sebe nemá na zánik povinnosti zo zmluvného vzťahu akýkoľvek vplyv. Faktúra predstavuje z právneho hľadiska iba výzvu na plnenie tzn. nie je dôvod na to, aby takáto výzva na plnenie nemohla byť vystavená aj po ukončení zmluvného vzťahu, tak ako bolo čiastočne (v prípade faktúry č. 201500019) aj v tomto prípade. Z listinných dôkazov predložených do spisu vyplynulo, že vystavené faktúry zachytávajú reálne žalobcom poskytnuté plnenie, na základe objednávok žalovaného tzn. plnenie zo zmluvy o dielo, v rozsahu, ktorý bol určený objednávkou žalovaného. Žalovaný namietal, že technicky je možné vyhotoviť akúkoľvek faktúru a vystavené faktúry žalobcovi vrátil. K uvedenej obrane súd prvej inštancie uviedol, že z pohľadu uplatneného nároku je právne irelevantné, či došlo k vráteniu faktúr alebo nie.
Fakturácia jej premietnutie v účtovníctve žalovaného resp. nepremietnutie, je z hľadiska uplatneného nároku bez právneho významu. Ak je nárok uplatnený žalobou dôvodný, je bez právneho významu, že sa tento neobjaví v účtovníctve žalovaného. Súd prvej inštancie na uvedené nemohol prihliadať. Žalovaný preukázal, že fakturácia zachytáva reálne poskytnuté plnenie. Rovnako je bez významu, či fakturácia bola uskutočňovaná raz mesačne alebo viac krát. K námietke ceny diela, ktorá nebola súčasťou objednávky, súd prvej inštancie uviedol, že cena diela nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o dielo, ak strany prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny. V uvedenom prípade bola cena diela dohodnutá v rámci predchádzajúcej dohody, ktorá sa dá nazvať aj akousi rámcovou dohodou strán o tom, akým spôsobom budú zmluvné vzťahy medzi stranami fungovať. Rovnako ako jednotlivé zmluvy o dielo, ani táto zmluva na jej platnosť nevyžaduje písomnú formu. Cena diela, tak ako bola žalobcom fakturovaná, bola výsledkom konsenzu zmluvných strán, bola stranami t. j. aj žalovaným dlhodobo akceptovaná v rámci opakujúceho sa zmluvného vzťahu, preto aj keď nebola v objednávke výslovne uvedená, pre vznik zmluvného vzťahu a jeho platnosť, uvedené nie je právne významné. Cena diela vychádzala z dlhodobej spolupráce strán sporu a vzájomného konsenzu, dohody o nej. To, že rámcová ústna dohoda medzi stranami existovala (súčasťou ktorej bola aj dohoda o cene diela), vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalovaného, ktorý akceptoval ukončenie spolupráce k 01.09.2015. Aj vzhľadom k emailovej komunikácii medzi stranami v súvislosti s ukončením zmluvného vzťahu, súd prvej inštancie tvrdenia žalobcu o jeho existencii považoval za preukázané a jeho popieranie žalovaným za účelové. Žalovaný namietol aj samotné zhotovenie diela. K preukázaniu zhotovenia súd prvej inštancie uviedol, že uvedené mal preukázané ako z výsluchu žalobcu, tak aj z listinných dôkazov a to fotografií zhotoveného diela, predložených do spisu a zasielaných žalovanému. Fotografie diela z mobilu žalobcu predložené do spisu ako listinné dôkazy kopírujú plagáty, za vylepenie ktorých žalobca žalovanému fakturoval cenu diela. Z predloženej emailovej komunikácie predloženej do spisu jednoznačne vyplynulo, že fotografie boli v uvedený deň zasielané žalovanému a sú na nich odfotografované plagáty, ktoré boli predmetom zmluvného vzťahu strán sporu. Súd prvej inštancie tento dôkaz považoval za dostatočný, s dôrazom na skutočnosť, že ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo je spôsobilé preukázať tvrdený stav veci. Ak preto žalobca tvrdil, že dielo pre žalovaného vykonal, zhotovil fotografie z uvedeného mesiaca (jún až august), tieto zasielal na emailovú adresu žalovaného, v spojení s objednávkou žalovaného z emailovej adresy, ktorá kopírovala zhotovené plagáty, prihliadnuc na výsluch samotného žalobcu, súd prvej inštancie v spojení všetkých uvedených dôkazov považoval tvrdenia žalobcu za preukázané. Predmetné fotografie považoval za spôsobilé na preukázanie žalobcom tvrdených skutočností. Žalovaný uvedené namietol, avšak nenavrhol vykonať nič relevantné na preukázanie opaku. Žalovaný v rámci svojho prednesu na jednej strane uviedol, že ak by plagáty nevylepil žalobca, bol by ich vylepil niekto iný, následne uviedol, že plagáty žalobca nevylepil a následne, že sa mu opakovane stalo, že niektoré plagáty počas zmluvnej spolupráce žalobca nevylepil. Aj uvedené tvrdenie sa súdu prvej inštancie javilo ako nekonzistentné a vzájomne si odporujúce. Žalovaný namietol predložené fotografie resp. tvrdil, že takéto fotografie sa dajú spraviť technicky kedykoľvek. Súd prvej inštancie obranu žalovaného považoval však len za účelovú, pretože žalovaný sa nevyjadril k tomu, že tieto fotografie boli v konkrétny deň, a to v období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok podanou žalobou zasielané práve žalovanému a týkajú sa práve diela, ktoré mu žalobca fakturoval. Ak preto žalobca fotografiami, ako aj svojim výsluchom preukázal tvrdenú skutočnosť, a to zhotovenie diela, bolo na žalovanom aby preukázal opak tzn. aby napríklad preukázal, že predmetné dielo zhotovil niekto iný resp. zhotovené nebolo vôbec. K celkovej obrane žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že sa mu javí miestami rozporná. Žalovaný na jednej strane v odpore tvrdil neprevzatie faktúr, následne toto tvrdenie poopravil o vrátenie faktúr. V rámci pojednávania tvrdil nevylepenie plagátov žalobcom, potom tvrdil, že niektoré plagáty neboli vylepené včas resp. vôbec, bez bližšej konkretizácie ktoré a či išlo o plagáty, dielo, ktorého zaplatenia ceny bolo uplatnené podanou žalobou. Následne ešte tvrdil, že nikdy neboli problémy so žalobcom s dodaním diela, vždy došlo k jeho zákonnému prevzatiu a následnému uhradeniu faktúr. Ani tieto rozpory v jeho tvrdeniach žalovaný nevysvetlil. Potom ako tvrdil, že k zhotoveniu diela nedošlo, následne tvrdil, že k jeho zhotoveniu došlo vadne, o čom predložil do spisu emailovú komunikáciu z 10.12.2015, pričom ide o email, ktorým bola zasielaná fotografia nesprávne vyčistenej plochy medzi H. O. Z. a Z. O., pričom kópia bola zasielaná žalobcovi. Z tohto listinného dôkazu súd prvej inštancie vyvodil, že nie je z neho zrejmé, akého obdobia sa týkalo a predovšetkým bolo uskutočnené v čase, kedy právny vzťah medzi stranami už neexistoval, nakoľko medzi stranami nebolo sporné, že tento zanikol dňa 01.09.2015. Preto uvedený dôkaz sám o sebe nepreukazuje akúkoľvek vadnosť poskytnutého plnenia. Zhrnúc vyššie uvedené, žalobca ako zhotoviteľ diela vykonal pre žalovaného ako objednávateľa v ústnej zmluve špecifikované dielo, teda si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy o dielo. Žalovaný za vykonané dielo vyfakturovanú cenu diela neuhradil. Neuhradením ceny diela, žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu z uzavretej zmluvy o dielo a preto bola žaloba podaná dôvodne. Žalobcovi splnením povinnosti vzniklo právo na úhradu ceny diela, ktorá mu nebola zo strany žalovaného dobrovoľne uhradená. Žalobca dôvodnosť podanej žaloby dostatočne preukázal predloženými listinnými dôkazmi a výsluchom žalobcu, pričom žalovaný nenavrhol vykonať žiadne také dôkazy, ktoré by preukázali opak. Pretože žalovaný je v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, je povinný zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Úrok z omeškania nebol dohodnutý v zmluve, preto súd prvej inštancie pri stanovení jeho výšky vychádzal v súlade so žalobou zo zákonných úrokov z omeškania platných v čase, kedy došlo k omeškaniu a to za použitia § 369 ods. 1 Obch. zák. Žalovaný sa neuhradením peňažného záväzku v lehote splatnosti dostal do omeškania, preto je povinný uhradiť úroky z omeškania a to vo výške 8,05 %. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania v rozhodnom období /obdobie od 10.09.2014 do 12.12.2015/ s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,05 % tzn. zákonné úroky za použitia § 369 ods. 1 Obch. zák. a § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2003 Z. z. predstavujú 9,05 % (základná úroková sadzba ECB zvýšená o 9 percentuálnych bodov), avšak súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať viac ako si uplatnil žalobou, preto mu priznal úrok z omeškania vo výške ním uplatnenej a to od momentu omeškania t.j. od splatnosti jednotlivých faktúr až do zaplatenia. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak že, žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania, v zmysle ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto mala byť žaloba zamietnutá. Odmietol tvrdenie súdu, že obrana žalovaného je len účelová. Vystavenie faktúry existenciu pohľadávky žiadnym spôsobom nepotvrdzuje. Faktúra bez hmotno-právneho podkladu odrážajúceho skutočné plnenie nie je splatná preto faktúry, žalované žalobcom nie sú do dnešného dňa splatné, nakoľko žalobca dodnes nedoručil ku zaslaným faktúram hmotnoprávny podklad žalovanému, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou faktúry zo zákona. Súd prvej inštancie sa mal dôkladnejšie zaoberať samotným dodaním resp. nedodaním fakturovaných služieb a splatnosťou faktúr, z ktorých vypočítaval úroky. Nezaoberal sa ani dátumom vzniku fotografií, ich reálnosťou pravosťou či miestom a časom vykonania. Fotografie, ktoré sú hlavným dôkazom neboli predložené žalobcom včas, a preto prvoinštančný súd na ne v súvislosti so všeobecne uplatňovanou koncentračnou zásadou nemal prihladiť. Žalobca totiž uvedené fotografie predložil súdu až dňa 2. októbra 2017, teda rok a pol po podaní žaloby a dokonca až po ústnom pojednávaní, v dôsledku čoho si nesplnil základnú povinnosť stanovenú v § 153 ods. 1 CSP. Na uplatnenie koncentračnej zásady žalovaný upozorňoval už na ústnom pojednávaní, avšak súd jej uplatnenie odmietol s odôvodnením, že na toto konanie sa vzťahuje ešte pôvodný procesný predpis - zákon č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nie je zrejmé z akého dôvodu súd prvej inštancie mal za to, že na uvedené konanie sa vzťahuje OSP, kde sa koncentračná zásada v plnom rozsahu neuplatňovala, hoci bol už v čase pojednávania účinný nový procesný predpis - CSP. Ak podľa súdu išlo v každom jednotlivom prípade o uzavretie samostatnej zmluvy o dielo, žalovaný uviedol, že jednotlivé zmluvy o dielo sú neplatné, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade chýbala dohoda o cene, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo, pričom zmluvné strany výslovne neprejavili vôľu uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny diela. Absolútnu neplatnosť zmluvy totiž nemožno obchodnou zvyklosťou konvalidovať. Chýbalo aj jednoznačné určenie ceny za čistenie reklamných plôch a dopravu. Súd prvej inštancie dospel k neprávnemu názoru, podľa ktorého náklady žalobcu na čistenie plôch a prepravu považoval za oprávnené. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal dodanie fakturovaných prác.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 19.03.2018. Odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Zotrval na
tvrdeniach, že medzi stranami sporu existovala dlhoročná spolupráca, ktorú nepopieral ani žalovaný, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného lepenie billboardov. Celá spolupráca bola založená na systéme a vopred dohodnutých cenách za vykonanie diela, ktoré zostávali pri jednotlivých objednávkach stále a nemenené a z toho dôvodu neboli ani pri jednotlivých objednávkach žalovaného uvádzané. Na základe tejto dlhoročnej spolupráce boli zo strany žalovaného žalobcovi mailom doručované jednotlivé objednávky s názvom akcie a spresnením miesta billboardov. Na základe týchto objednávok si žalobca v sídle žalovaného odobral potrebný počet plagátov a tieto po ich výlepe na príslušné stanoviská odfotografoval a spätne tieto fotografie odoslal mailom žalovanému. Po vykonaní diela, pravidelne v mesačných intervaloch vystavoval žalobca žalovanému faktúry, ktoré boli bez akýchkoľvek problémov zo strany žalovaného uhrádzané. Z dôvodu, že žalovaný nebol ochotný riešiť bezpečnosť pri lepení plagátov na jednotlivé billboardy ukončil žalobca vyššie uvedenú spoluprácu. Následkom tohto ukončenia spolupráce bol postoj žalovaného, ktorý žalobcovi ako pomstu k ukončeniu spolupráce neuhradil posledné tri vystavené faktúry. Mailom doručené fotografie jednotlivých billboardov nepreukazovali len vykonanie diela zo strany žalobcu, ale boli potrebné aj pre žalovaného, ktorý prostredníctvom nich preukazoval dodanie služby klientom, ktorým zabezpečoval reklamnú kampaň. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že obrana žalovaného, ktorý spochybňoval faktúry, objednávky a maily z ktorých vyplývalo vykonanie diela, bola účelová a ku svojej obrane nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by celý systém vykonávania práce žalobcu v prospech žalovaného spochybňoval alebo preukázal opak. Z predložených faktúr, objednávok a mailov potvrdzujúcich vykonanie diela vyplýva právny nárok uplatňovaný žalobcom.
4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne v súlade so zásadami v § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobe vyhovel a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.
10. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm.
a/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach.
11. Odvolací súd skúmal splenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňvoala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá veta CSP. V súlade so závermi uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
13. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
14. V súlade s obsahom podaného odvolania považoval odvolací súd za závadné a podstatné odvolacie námietky žalovaného, jeho tvrdenia o tom, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno uplatňovaného nároku, pretože nepreukázal uzatvorenie zmluvného vzťahu, poskytnutie plnenia, dohodu o cene, dôvodnosť vystavenia žalovaných faktúr, ani ich splatnosť, ktorá skutočnosť má vplyv na začiatok plynutia omeškania žalovaného a na úrok z omeškania, a že došlo k procesnému pochybeniu v konaní pred súdom prvej inštancie, keď v konaní nebola dodržaná koncentračná zásada, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Uvedené odvolacie námietky odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Žalovaný v odvolacom konaní dôvodil rovnako ako pred súdom prvej inštancie, pričom jeho obrana spočívala v zásade výlučne na právnej argumentácii a teoretickom právnom posúdení a analýze veci. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudkom s obranou žalovaného podrobne a presvedčivo vysporiadal vo všetkých žalovaným namietaných skutočnostiach. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za konzistentné, riadne, s vnútornou logikou a presvedčivo odôvodnené, a odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie plne stotožňuje a konštatuje ich správnosť. Odvolací súd po podrobnom preštudovaní obsahu spisu dospel k rovnakým záverom, zhodnými so závermi súdu prvej inštancie a z vykonaného dokazovania mal rovnako za nesporne preukázané, že medzi stranami sporu existoval dlhoročný zmluvný vzťah, kde zmluvné strany mali ujasnený a ustálený okruh svojich práv a povinností a tieto dodržiavali, tak pri poskytovaní plnenia zo strany žalobcu (lepenie plagátov, čistenie reklamných plôch...) ako aj žalovaného, ktorý poskytoval za plnenie žalobcu odplatu na základe žalobcom vystavených faktúr, z čoho vyplýva, že dohoda o cenách medzi stranami sporu existovala, rovnako ako o splatnosti jednotlivých faktúr. Z tohto dôvodu považoval odvolací súd obranu žalovaného založenú výlučne na právnom zdôvodnení za účelovú, naviac rozpornú vo vzájomných skutkových tvrdeniach, tak ako uvádza vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie. Čo sa týka argumentácie žalovaného týkajúcej sa začatia plynutia omeškania žalovaného s plnením peňažného záväzku, tento nárok súd prvej inštancie priznal žalobcovi správne, od nasledujúceho dňa po splatnosti žalovaných faktúr, uplatnený nárok z ktorých považoval odvolací súd za dôvodný. 15 - dňová splatnosť žalovaných faktúr je štandardná v obchodnom styku. V konaní pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná iná dohoda o ich splatnosti, pričom žalovaného tvrdenia, že žalované faktúry mu neboli doručené a následne, že tieto boli vrátené, podporujú záver o účelovosti jeho obrany. Z mailovej komunikácie medzi stranami sporu považoval odvolací súd za dostatočne preukázané, že žalobca v rozhodnom čase posielal žalovanému fotografie, preukazujúce poskytnutie plnenia z uzatvoreného zmluvného vzťahu. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil argumentáciu žalobcu a nepreukázal, že sa napr. jednalo o iné plnenie. Pokiaľ žalovaný namieta porušenie zásady koncentrácie pripustením dôkazu - fotografiami, odvolací súd uzavrel, že nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. V ust. § 153 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 154 CSP zákonodarca presne určuje moment včasnosti predloženia dôkazov, avšak v rámci sudcovskej koncentrácie konania dáva súdu možnosť, nie povinnosť prihliadať na v priebehu konania predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Súd prvej inštancie v rámci svojho oprávnenia odročil pojednávanie zo dňa 19.09.2017 za účelom doplnenia dokazovania a na nariadenom pojednávaní dňa 31.10.2017 dôkaz fotografickou dokumentáciou riadne vykonal. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalobca predložil predmetné dôkazy skôr, než by mu v tom bránila zákonná koncentrácia konania, teda najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, preto uzavrel, že nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k porušeniu procesných predpisov.
15. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.
16. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalovaným uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny a konštatuje správnosť jeho dôvodov v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovi proti žalovanému, priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v plnej výške.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).