Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/235/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: M. Q., narodená XX.X.XXXX, bytom C. XXX/X, G., právne zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, Trenčín, IČO: 47 256 907 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. - 95 zo dňa 23. apríla 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti vydať žalobkyni sumu 937,98 eura p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 400,- eur, ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 937,98 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zároveň zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 400 eur ako primerané finančné zadosťučinenie rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni proti žalovanému priznal náhrada trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami , , ,, o spotrebiteľských úveroch, , , ,, , , , , , , , , , a Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania zistil, že na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru /zmluvy o revolvingovom úvere č 8500048269 podpísanej žalobkyňou dňa 12.5.2014 a žalovaným dňa 15.5.2014 bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 750,00 eur , ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v lehote 42 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 40,19 eura. V zmluve bola uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 1 687,98 eura, RPMN bola stanovená vo výške 69,61 %, ročná úroková sadzba vo výške 70,03% a priemerná RPMN je v zmluve uvedená vo výške 46,30%. Z článku 2 bod 2.2 vyplynulo, že veriteľ je povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a jeden rovnopis zmluvy o revolvingovom úvere. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi navyše vyplynulo, že odplata za poskytnutie služby podľa dohody o poskytnutí služby vo výške 107,65 eura. Podľa prehľadu platieb žalobkyňa hradila splátky k predmetnému úveru v období od 16.6.2014 do 16.1.2016 vo výške 784,04 eura. Splátky od 16.2.2016 do 16.11.2017 neboli uvedené, pričom v kolónke dni po splatnosti boli uvedené rôzne hodnoty.

1.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľský vzťah. Predložená zmluva je nepochybne typovou spotrebiteľskou zmluvou, ktorá bola pre spotrebiteľa vopred pripravená a jej obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, preto je potrebné posúdiť ju aj podľa ustanovení (ďalej len „“) o spotrebiteľských zmluvách, Keďže žalobkyňa sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere zo dňa 15.5.2014 z pohľadu, či obsahuje účinného v čase uzatvorenia zmlúv. Dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje údaj podľa ZoSÚ, a síce výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uviedol, že v zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 40,19 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Účelom tohto ustanovenia je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Ďalej súd zistil, že zmluva o úvere neobsahuje ani údaj o termíne konečnej splatnosti a dobe trvania zmluvy a je ho možné vyvodiť len zo zmluvných dojednaní a z Oznámenia veriteľa o schválení úveru. V zmluve bolo uvedené, že úver je splatný v 42 splátkach, čo však podľa súdu nie je postačujúce a navyše nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. Poukázal na to, že zmyslom ZoSÚ je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Poznamenal, že v zmluve nie je uvedený deň splatnosti prvej a nasledujúcich splátok, pričom takýto údaj sa nachádza len v zmluvných podmienkach ( čl. 4 bod 4.5, čl. 9 bod 9.1), čo u priemerného spotrebiteľa môže spôsobiť problémy pri určení dňa splatnosti. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že uvedené údaje sú obsiahnuté v zmluvných dojednaniach ( čl. 4, bod 4.5., čl. 9 bod 9.1 ), v Oznámení o schválení úveru a Splátkovom kalendári, ( ktorého existenciu vôbec nepreukázal), čo však súd nepovažoval za postačujúce, keďže zákon uvádza, že tento údaj má byť uvedený v zmluve. Oznámenie o schválení úveru rovnako ako zmluvné dojednania žalobkyňou neboli podpísané, neboli individuálne dojednané, preto nie je zrejmé či s nimi bola oboznámená a boli jej odovzdané, i keď v bode 13 zmluvy o úvere sa nachádza prehlásenie, že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a oboznámila sa s nimi. Zdôraznil, že hoci presný termín splátok a termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia veriteľa o schválení úveru, žalovaný jednak nepreukázal , že žalobkyni bol tento dokument zaslaný a ak by tomu tak aj bolo, bol jej doručený až po uzatvorení zmluvy a nemohla sa tak pred jej uzatvorením s ním oboznámiť.

1.3 Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ustanovenie o riadnom úroku ( 70,03%) je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatné podľa . Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika dá akceptovať vyššia úroková sadzba, nie však prekračujúca 100% oproti priemeru bánk. Poukázal na to, že podľa štatistického prehľadu priemerných úrokových sadzieb uverejnených Národnou bankou Slovensko na jej webovom sídle pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých pre domácnosti, pre spotrebiteľské úvery v trvaní od 1 roka do 5 rokov máji 2014 bola priemerná úroková miera vo výške 12,67% ročne. Úrok dojednaný v predmetnej zmluve takmer 6 násobne prekračuje mieru priemerných úrokových sadzieb, čo spôsobuje značnú nevyváženosť zmluvného vzťahu a porušuje pravidlá správania sa uznávané v spoločnosti. Dojednanie o úroku je podstatnou náležitosťou zmluvy, no v danom prípade súd pre rozpor tejto časti zmluvy nevyhodnotil celú zmluvu za neplatnú, ale za neplatnú považuje len časť týkajúcu sa úroku z úveru, nakoľko v súlade s neplatné časti právneho úkonu v zásade nezapríčiňujú neplatnosť celého právneho úkonu, ak ich možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu. Rovnako súd prvej inštancie považoval za neplatnú podľa v spojení s aj dohodu o poskytovaní služieb uzatvorenej v bode 8 zmluvy o úvere. Uviedol, že žiadosť o poskytnutie úveru/Zmluva bola vopred vypracovaná žalovaným na predtlačenom formulári. Až v strede predtlačeného formulára zmluvy je pod bodom 8 spomenutý ďalší právny úkon - dohoda o poskytovaný služby. Žalovaný takýmto spôsobom žalobkyni vnútil okrem zmluvy o úvere, o ktorý mala záujem aj iný právny úkon. Uzavrel, že takéto konanie žalovaného odporuje bežnej praxi a zvyklostiam, je v rozpore s dobrými mravmi, preto je dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa v spojení s .

1.4 Z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahovala údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k/, f/, považoval súd prvej inštancie úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Z tvrdenia žalobkyne, ktoré žalovaný nepoprel vyplynulo, že žalobkyňa si splnila povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere a uhradila žalovanému sumu 1 687,98 euro, pričom jej bol poskytnutý úver vo výške 750,00 eur. Keďže zmluva je bezúročnú a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutej sumy úveru a tak na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 937,80 eura ( 1687,98-750), ktorú žalobkyňa uplatňuje predmetnou žalobou. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a poprel tvrdenia žalobkyne o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty viazané na moment , kedy právny zástupca spotrebiteľa informoval o tom, že sa na jeho úkon mal žalovaný bezdôvodne obohatiť. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty je podľa názoru súdu viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného - žalobkyne o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Uvedený záver je vyslovený vo viacerých rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej i Českej republiky. Súd uviedol, že v danom prípade sa žalobkyňa dozvedela o skutočnostiach podľa až vtedy, keď udelila plnomocenstvo právnemu zástupcovi, t.j. dňa 3.10.2016 a kedy jej zástupca poskytol právne poradenstvo ohľadne žalovanej zmluvy. Opak žalovaný v konaní nepreukázal. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 6.3.2017, subjektívna lehota neuplynula a žalobkyňa si uplatnila svoj nárok včas. Súd sa zaoberal aj tým, či je splnená objektívna lehota, t.j. či odo dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo uplynuli viac ako tri roky. Z prehľadu platieb vyplynulo, že žalobkyňa poskytnutú istinu ( 750,00 eur ) uhradila dňa 16.12.2015 , kedy uhradenou splátkou túto sumu presiahla a týmto momentom začala objektívna premlčacia lehota plynúť vo vzťahu ku každej splátke jednotlivo. Žaloba bola podaná dňa 6.3.2017 z čoho potom vyplýva, že bola podaná aj v objektívnej lehote. Vzhľadom na uvedené považoval súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným za nedôvodnú. Zo všetkých vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že žaloba je v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodná v plnom rozsahu, preto jej vyhovel. Žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia nepoprel ani nespochybnil, preto ju súd považoval za nespornú ( ).

1.5 Súd prvej inštancie sa zaoberal aj nárokom žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400 eur, a to z dôvodu porušenia jej práva ako spotrebiteľa. Vo vzťahu k ustanoveniu , súd prvej inštancie poukázal na to, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zastal názor, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Zdôraznil, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že prípadný nárok na primerané finančné zadosťučinenie má ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. V danom konaní súd vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu v časti vydania istiny bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, keďže žalovaný ako veriteľ si tiež na základe zmluvy uplatňoval neprimeranú „odplatu“ za úver, ktorá bola v rozopre s dobrými mravmi. Rovnako bola v rozpore s dobrými mravmi dohoda o poskytovaní služieb, pri ktorej uzatváraní žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku. Súd poukázal aj na to, že z jeho rozhodovacej činnosti je známe, že žalovaný používa obdobné úverové zmluvy voči veľkému množstvu spotrebiteľov ako jeho klientov, čím sa na ich základe nezákonne obohacuje. Pri posúdení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z výšky bezdôvodného obohatenia 937,98 eura a sumu 400,00 eur uplatnenú žalobkyňou titulom primeraného finančného zadosťučinenia vo výške necelej polovice z hodnoty bezdôvodného obohatenia, považoval za primeranú, preto aj v tejto časti žalobe vyhovel. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia v spojení s a žalobkyni , ktorá mala plný úspech vo veci priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% , o výške ktorých rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2.1 Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. Namietal záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu. Uviedol, že obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok ako aj z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných

dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a ďalej dôvodil, že bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Žalovaný tiež namietal záver súdu, že zmluva neobsahuje rozčlenenie splátky a odporuje , kedy aj Najvyšší súdu SR v uznesení z 22. februára 2018, sp. zn. potvrdil výklad tohto ustanovenia o tom, že nie je potrebné rozčleniť splátku. Ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti ustanovenia o úrokoch ako celku. V zmysle nie je možné dospieť záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec správne ani podľa ustanovení ( ) a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia.

2.2 Žalovaný v neposlednom rade namietal aj to, že z napádaného rozsudku nevyplývajú základné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup uplatňovania nároku na finančné zadosťučinenie. Z rozsudku nevyplýva aké konkrétne právo žalobcu bolo porušené (čiže vo vzťahu k akému porušeniu sa vlastne priznáva finančné zadosťučinenie), ako a čím bolo preukázané splnenie zákonných podmienok podľa , keď v konaní nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu práva alebo povinnosti. A tiež ako súd dospel k záveru o tom, že výška primeraného finančného zadosťučinenia má byť 400,- eur. Uviedol, že z napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, aké konkrétne kritériá súd posudzoval pri posúdení nároku a rovnako je rozsudok nepreskúmateľný aj čo do výšky finančného zadosťučinenia. V tomto smere súd neuviedol žiadne odôvodnenie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (, 362 ods. 1 ) a zistení, že spĺňa náležitosti , viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (, ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je len čiastočne dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni 937,98 eura a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 eur, ako aj vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 6.3.2017 domáhala zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 937,98 eura a zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 400,00 eur. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 15.5.2014 uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý revolvingový úver vo výške 750,00 eur, so splatnosťou 42 mesiacov, s celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 1 687,98 eura, s RPMN vo výške 69,61 % a ročnou úrokovou sadzbou 70,03%. Uviedla, že predmetná zmluva nespĺňa náležitosti v zmysle o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, keďže žalobkyňa a žalovaný spísali žiadosť o poskytnutie úveru ( bod 5), následne podpísanú žalovaným a bod 6 nebol vyplnený. Žalobkyni malo byť následne dourčené Oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré zo strany žalobkyne nie je podpísané. Zo strany žalovaného išlo o nekalú praktiku, pretože v čase podpisu zmluvy žalobkyňa nevie v akej výške jej bude poskytnutý úver a následne jej má byť zaslané oznámenie, kde už nemá možnosť ovplyvniť výšku ani podmienky poskytnutia. Poukázala na to, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa ZoSÚ - dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti a tiež náležitosť podľa ZoSÚ - výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v dôsledku absencie ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše zmluva obsahuje úrokovú sadzbu vo výške 70,03 % ročne a táto odplata výrazne prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom trhu, keďže výška priemerných úrokov v tom čase predstavovala 12,67%. Zmluvu o úvere v časti bodu 8.1 považovala za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi, pretože dohodu o poskytovaní služieb podľa tohto bodu nemožno považovať za individuálne dojednanú. Záverom uviedla, že že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa , a preto je povinný zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,00 eur. Naliehavý právny záujem odôvodnila tým, že existuje stav právnej neistoty, v dôsledku

ktorej nie je zrejmé koľko mala zaplatiť bez toho, aby na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.

6. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného z hľadiska zisteného skutkového stavu preskúmal napadnutý rozsudok, konanie, ktoré mu predchádzalo, a dôvody odvolania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v časti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie vyhodnotil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov podľa , keďže žalovaný v ňom neuviedol náležitosti podľa , ZoSÚ, a síce výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o termíne konečnej splatnosti. Okrem iného dôvodil, že v zmluve nie je uvedený deň splatnosti prvej a nasledujúcich splátok, pričom podľa žalovaného sa uvedené údaje nachádzajú v zmluvných dojednaniach ( čl. 4, bod 4.5., čl. 9 bod 9.1 ) a v Oznámení o schválení úveru. S uvedenou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil, pretože v Zmluve o revolvingovom úvere skutočne nie je uvedený termín splatnosti splátok a spotrebiteľ tak nemal vedomosť, do ktorého dňa musia byť splátky uhradené. Ani v uvedených bodoch zmluvných dojednaní nie je uvedený žiaden konkrétny termín splatnosti. Tento sa nachádza až v Oznámení o schválení úveru, ktoré však mali byť žalobkyni až dodatočne zaslané, to znamená, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy nemala vedomosť o jednej zo základných náležitostí zmluvy.

7. Žalovaný záver súdu prvej inštancie v tom, že v posudzovanej zmluve chýba zákonom stanovené členenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Odvolací súd sa v tomto prípade nestotožnil s výkladom súdu prvej inštancie ohľadom ustanovenia o spotrebiteľských úveroch. Na uvedenú problematiku najskôr zareagoval Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15. Z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Na uvedený rozsudok reagovala aj legislatíva zákonom z 12. októbra 2017 č. , ktorým sa mení a dopĺňa o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia zákona 129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES. Odvolací súd súhlasil aj s námietkou odvolateľa, že v zmluve neabsentuje termín konečnej splatnosti úveru. Údaj uvedený v zmluve, že úver je splatný v 42 splátkach nemožno považovať za neurčitý a nezrozumiteľný. Spotrebiteľ má vymedzenú lehotu splatnosti na 42 mesiacov, pričom ustanovenie nevyžaduje uvedenie presného dátumu splatnosti úveru.

8. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí venoval aj dohode o poskytovaní služieb uzatvorenej v bode 8 zmluvy o úvere. Poukázal na to, že žiadosť o poskytnutie úveru/zmluva bola vopred vypracovaná žalovaným na predtlačenom formulári a v strede tohto formulára zmluvy je pod bodom 8 spomenutý ďalší právny úkon - dohoda o poskytovaní služby. Formulárový charakter zmluvy preukazuje, že spotrebiteľ nemal možnosť tento postup žalovaného ovplyvniť a žalovaným vopred naformulované zmluvné klauzuly zmeniť. Žalovaný takýmto spôsobom žalobkyni vnútil okrem zmluvy o úvere aj uzavretie iného právneho úkonu, čo sa prieči dobrým mravom a spôsobuje neplatnosť tohto právneho úkonu podľa v spojení s . Odvolací súd k uzatvorenej dohode o poskytnutí služby dodáva, že jej predmetom bola možnosť odkladu troch akýchkoľvek splátok úveru, pričom žalobkyňa za túto službu musela zaplatiť odplatu v sume 107,65 eura splatnú dňom podpísania predmetnej dohody. Žalovaný si teda vopred vymienil zaplatenie odplaty, a to za možnosť poskytnutia tejto služby, pričom uvedenú službu žalobkyňa nemusela vôbec využiť. V nadväznosti na uvedené je potom potrebné poukázať na to, že žalovaný vôbec nezapočítal odplatu v sume 107,65 eura do nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, pretože z Oznámenia o schválení úveru vyplýva, že celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1687,98 eura ( 42 splátok x 40,19 eura). Uvedené malo potom vplyv aj na výšku RPMN, ktorá musela byť zákonite viac ako žalovaným uvedená výška RPMN úveru 69,61%. Poskytnutý úver potom odvolací súd vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov podľa aj z dôvodu, že v zmluve uvedená RPMN vo výške 69,61 %, nie je uvedená správne, z dôvodu nezapočítania nákladov

v sume 107,65 eura, ktoré vznikli žalobkyni na základe Dohody o poskytnutí služby upravenej v bode 8 Zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa názoru odvolacieho súdu uzatváranie obdobných zmlúv o doplnkových službách smeruje k zavádzaniu spotrebiteľa o výške RPMN a nemožno ju považovať za nič iné ako nekalú obchodnú praktiku.

9. Na dôvažok odvolací súd považuje za správny aj právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmluve dohodnutý úrok vo výške 70,03 % ročne je neprimeraný, keďže presahuje priemernú úrokovú mieru pri obdobných typoch spotrebiteľských úverov v rovnakom období, preto ide o odplatu za poskytnutie úveru, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a neplatná podľa . Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012 sp.zn. ).

10. Žalovaný nakoniec namietal aj priznanie nároku žalobkyni na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur. Považoval za neodôvodnené, aké konkrétne kritériá súd posudzoval pri posúdení nároku a rovnako považoval rozsudok za nepreskúmateľný aj čo do výšky finančného zadosťučinenia. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobkyňa ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnila porušenie práva a povinností dodávateľa vyplývajúcich zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. Zároveň správne uviedol, že výška primeraného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu. Je však potrebné zdôrazniť, že táto úvaha nemôže byť ani svojvoľná a ani nepreskúmateľná a musí sa opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, ktoré je súd povinný vo svojom rozhodnutí uviesť. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že napriek tomu, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je nárokom objektívnym je treba mať na zreteli, že finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel“ a aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť. Ak je teda predpokladom priznania finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa to, aby spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na jeho ochranu, je treba zrozumiteľne uviesť, či a ktoré práva žalobkyne ako spotrebiteľa boli porušené postupom žalovaného a posudzovanou úverovou zmluvou a vyhodnotiť aj závažnosť a intenzitu zásahu do práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Z hľadiska výšky priznaného zadosťučinenia bude mať význam aj to, akým spôsobom sa žalovaný domáhal voči žalobkyni plnenia a či žalobkyňa sumu zodpovedajúcu bezdôvodnému obohateniu zaplatila dobrovoľne alebo tak urobila pod hrozbami a nátlakom žalovaného. Je vhodné, aby sa zaoberal aj sociálnou situáciu žalobkyne a v tomto smere zistí, aký príjem mala žalobkyňa, ktorá zaplatila žalovanému finančné prostriedky bez právneho dôvodu. Zohľadní, či sa zaplatením týchto finančných prostriedkov neocitla v hmotnej núdzi, prípadne, či zaplatenie sumy zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu malo na žalobkyňu nejaký negatívny dôsledok . 11.V prejednávanom prípade však napadnuté rozhodnutie tieto atribúty nespĺňa. Zo žaloby iba vyplýva, že žalobkyňa považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 400 eur, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do práv žalobkyne a neprimerané praktiky žalovaného pri vymáhaní úveru. Žalobkyňa nijako nekonkretizovala aké neprimerané praktiky mal žalovaný použiť a výšku uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenie bližšie neodôvodnila. Z ohľadom na charakter tohto sporu, ktorý je spotrebiteľským sporom odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na ust. prvá veta podľa ktorého, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Pre svoju úvahu o výške primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch nemal súd prvej inštancie k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých by pri svojich úvahách mohol vychádzať. Pre spravodlivé rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia je potrebné, aby súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť nielen rozsahu a intenzite porušených práv spotrebiteľa, ale tiež aj to, aký dôsledok malo toto porušenie práv žalovaným vo vzťahu k osobe žalobkyni.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o povinnosti žalobkyni vydať sumu 937,98 eura podľa ako vecne správny potvrdil. Keďže sa v zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie dôsledne nezaoberal výškou uplatneného nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti, ako aj vo výroku o trovách konania podľa ) zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne posúdi uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia, prípadne sám alebo na návrhy strán doplní dokazovanie a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný ( ). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania v zmysle .

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).