Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12C-22-2017.pdf
PDF · 125.28 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-12C/22/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom samosudkyňou JUDr. Ing. Erikou Trtalovou v právnej veci žalobcu: N. W., B.. XX.XX.XXXX, C. U. G., X. W., L. XXX, O..Č.. Ú. N., právne zastúpeného: JUDr. Tomáš Zboja, advokát, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Trenčianska 20, proti žalovanému: SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie náhrady škody, t a k t o
rozhodol:
I. Žalobný návrh v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva právo voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je povinný žalobca zaplatiť žalovanému do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.03.2017 v spojení s doplnením proti žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť sumy 4.985,- Eur a nahradiť trovy konania. Žalobný návrh odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 09.05.2012 na základe rozhodnutia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XTp/XX/XXXX-XX zo dňa 11.05.2012 vzatý do väzby, z ktorej bol na základe rozhodnutia totožného súdu dňa 11.06.2012 prepustený. Väzba trvala 33 dní. Následne bol Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XT/XXX/XXXX-XXX Z. J. XX.XX.XXXX v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. XXTo/XXX/XXXX-XXX Z. J. XX.XX.XXXX oslobodený spod obžaloby. Z obsahu rozhodnutí vyplývajú dôvody, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby a boli založené na skutočnostiach vyplývajúcich z výpovedi iných osôb, predovšetkým osoby, ktorá mala postavenie poškodenej v trestnom konaní a nie zo samotného správania žalobcu. Žalobca od začiatku konania tvrdil, že je nevinný, spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní za účelom náležitého zistenia skutkového stavu a objasnenia veci. Nekládol odpor pri zatýkaní a nebol ani agresívny počas trestného konania. Teda nie je možné tvrdiť, že si žalobca zavinil väzbu sám, teda nebola naplnená negatívna podmienka zavineného správania žalobcu, ktorá by bola dôsledkom vzatia žalobcu do väzby. Žalobca považuje rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XTp/XX/XXXX-XX Z. J. XX.XX.XXXX za nezákonné a v dôsledku toho si žalobca uplatňuje náhradu škody. Keďže rozhodnutím o väzbe došlo k neoprávnenému zásahu do osobnej slobody žalobcu a s tým súvisiacimi zmenami v jeho doterajšom živote. Žalobca sa so svojou žiadosťou o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR a predmetná žiadosť bola doručená dňa 25.04.2016. Žalobca si tak splnil zákonnú povinnosť podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca utrpel v dôsledku väzby a vzhľadom na povahu a závažnosť trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu vážnu psychickú ujmu vyvolanú neustálym tlakom na jeho osobu počas väznenia a s uvedenými traumatizujúcim zážitkom sa vyrovnával ešte aj po prepustení z výkonu väzby. Žalobca utrpel ujmu na cti spočívajúcu predovšetkým v poškodení dobrého mena v súkromnom
živote, pretože uväznenie sa stalo predmetom nedôvodných, ale ošemetných klebiet okolia, a to najmä v rodine, medzi priateľmi a známymi. Práve závažnosť skutku, z ktorého bol žalobca obvinený a následne oslobodený spôsobil rozvrat jeho doterajších rodinných a priateľských väzieb, ako aj následné problémy s hľadaním a uplatnením sa v pracovnej oblasti. Ide o skutočnosť, ktorú nie je možné dodatočne odstrániť a teda vrátiť predošlý stav, kedy žalobca nebol vo výkone väzby. Samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nie je podľa názoru žalobcu dostatočnou satisfakciou, a preto žalobca žiada odškodnenie vo forme peňažného vyrovnania vo výške 4.985,- Eur. Tvrdenia žalovaného považuje za účelovo prezentované tvrdenia v snahe vykresliť žalobcu v tom najhoršom svetle, a tým ovplyvniť rozhodnutie súdu. S tvrdeniami žalovaného vyjadril nesúhlas. Skutočnosť, že v jeho prípade ide o osobu, ktorá bola v minulosti už trestne stíhaná, a teda sa už nachádzala vo väzbe, ešte automaticky nezakladá opodstatnenosť ďalšej väzby v úplne inej trestnej veci. Podotkol, že obmedzenie osobnej slobody predstavuje krajný prostriedok na zabezpečenie účelu trestného konania. Namiesto priznania právnej relevancie účelu základného práva na osobnú slobodu a jeho ochranu pri rozhodovaní o väzobných otázkach sa tak zohľadňujú záujmy orgánov činných v trestnom konaní. Nemožno sa obmedziť výlučne na konštatovanie, že boli splnené zákonné podmienky pre vzatie obvineného do väzby, ale treba skúmať, či bola väzba v konečnom dôsledku nevyhnutná a či účel trestného konania nebolo nemožné dosiahnuť aj inak. Osobnú slobodu väzbou predsa možno obmedziť z dôvodu trestného stíhania pre jeden trestný čin, aj pre niekoľko trestných činov naraz. Aj keď už bol žalobca obmedzený na osobnej slobode z dôvodu pôsobenia na svedka, orgánom činným v trestnom konaní sa nepodarilo preukázať, že sa skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, vôbec stal. V danom prípade tak nepochybne došlo k porušeniu práva žalobcu na osobnú slobodu garantovaného čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 Ústavy SR. Napokon aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu s prihliadnutím na charakter a rozsah hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Žalobca má za to, že obmedzenie osobnej slobody predstavuje značnú mieru zásahu do jedného z najzákladnejších práv v demokratickej spoločnosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je s poukazom na uvedené skutočnosti primeraná. Nestotožňuje sa s tvrdením, že by si väzbu žalobca zavinil sám, nakoľko o tom akým spôsobom sa zabezpečí účel trestného konania rozhoduje súd, prípadne orgány činné v trestnom konaní a nie obvinený. Čo sa týka tvrdenia, že vzhľadom na kriminálnu minulosť žalobcu nemožno usúdiť, že výkonom predmetnej väzby došlo k značnému narušeniu jeho povesti, rodinného a pracovného života, tu je potrebné poukázať na povahu samotného skutku, zo spáchania ktorého bol žalobca obvinený. Ide o obvinenie zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorý sám o sebe spôsobuje v medziľudských vzťahoch rozvrat, a to tak v súkromnom ako aj pracovnom živote.
2. Žalovaný vyjadril nesúhlas s podaným žalobným návrhom a uviedol, že s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2005 sp. zn. XCdo XXX/XXXX nemožno v prípade väzby žalobcu hodnotiť zásah ako nezákonný a neoprávnený. Do väzby bol žalobca vzatý na podklade vzneseného obvinenia a na základe rozhodnutia súdu. Hoci bol žalobca oslobodený spod obžaloby, bolo tomu tak pre uplatnenie zásady in dubio pro reo a teda preto, že sa dokazovaním nepodarilo mimo akúkoľvek pochybnosť preukázať, že skutok spáchal žalobca v postavení obžalovaného. V konaní nebolo jednoznačne vyvrátené, že by skutok nespáchal žalobca. O oslobodení rozhodol súd len pre nedostatok nazhromaždených dôkazov. Dôvodmi vzatia žalobcu do väzby boli najmä konkrétne aktivity, ktoré žalobca vyvíjal vo vzťahu k svedkyni O. P. a vedomé klamanie žalobcu pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Ovplyvňovanie svedkyne bolo priamo konštatované odvolacím súdom, pričom ani žalobca nepopieral, že kontaktoval svedkyňu hneď po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 28.04.2012 a žiadal po nej, aby „s tým niečo spravila, aby sa to zastavilo“. Ďalej ju mal ovplyvňovať aj dňa 01.05.2012 a početnými telefonátmi až do 09.05.2012 a žiadať, aby zmenila výpoveď. Žalobca pred sudcom pre prípravné konanie na výsluchu dňa 11.05.2012 vedome klamal, keď v súvislosti s inou trestnou vecou poprel, že by disponoval pornografickými fotkami T. B. P. a tvrdil, že jeho vzťah k nej bol bežný. Z uvedeného je zrejmé, že súd pri rozhodovaní o väzbe vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu, pretože konkrétne skutočnosti odôvodňovali u žalobcu obavu z ovplyvňovania svedkov a marenia objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie. Žalovaný má na základe uvedených skutočností za to, že žalobca si väzbu zavinil sám, svojim aktívnym konaním, keď ovplyvňoval svedka a klamal pred orgánmi činnými v trestnom konaní, čím logicky nedal presvedčivú a dostatočnú záruku, že nebude ovplyvňovať svedkov a mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Dané dôvody sú zavinené žalobcom, čím je vylúčený jeho prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona 514/2003 Z.z.. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 4.985,- Eur, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s vykonanou väzbou
v rozsahu 33 dní, pričom je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia iba za tých podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Zákon nespája s rozhodnutím o väzbe akúsi prezumpciu vzniku ujmy, existujú pochybenia orgánov verejnej moci, kde jednoducho žiadna ujma nevznikne. Ani samotná existencia pochybenia orgánu verejnej moci nemôže automaticky znamenať vznik akéhosi paušálneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to bez potreby jej preukázania. Poukázal na skutočnosť, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné saturovať v peňažnej podobe, žiadnym spôsobom nepreukazuje. V žalobe sa žalobca obmedzil len na všeobecné tvrdenia o zásahu väzby do jeho rodinného, pracovného života, o vzniku psychickej ujmy, poškodení dobrého mena a rozvrate rodinných či priateľských väzieb. Tieto skutkové tvrdenia však žalovaný rozporuje z dôvodu osoby žalobcu, ktorý sa od roku 1981 (t.j. od svojich 15 rokov) dopustil početných trestných činov, vykonával viackrát trest odňatia slobody a viackrát bol aj vo výkone väzby. Charakteristika žalobcu vyplýva aj zo znaleckého posudku č. XX/XX H. XX/XX, vypracovaných v predmetnom trestnom konaní znalkyňami T.. Ž. H. T.. C.: „U obv. sa jedná o Disociálnu poruchu osobnosti. Ide o trvalú odchýlku v štruktúre osobnosti, ktorú charakterizuje: nezáujem o cítenie iných; chýbanie rešpektu voči sociálnym a mravným normám; bezohľadnosť; neschopnosť udržať si trvalé vzťahy; snaha získavať uspokojenie a predmet túžob bez dlhšieho čakania a bez väčšieho pričinenia, ktorá je spojená s ľahostajnosťou k predvídateľným následkom konania; pohotovosť k agresívnemu konaniu; chýbanie pocitu viny; prenášanie zodpovednosti za svoje konanie na iných alebo ponúkanie prijateľných dôvodov a motívov svojho konania.“ Ďalej poukázal na správu k trestnej veci žalobcu vyhotovenej ÚVTOS a ÚVV Ilava zo dňa 17.12.2013, z ktorej vyplýva charakteristika žalobcu: „správanie, vystupovanie a plnenie povinností odsúdeného W. nebolo vždy na požadovanej úrovni. Viackrát porušil denný režim. Boli zaznamenané negatívne prejavy v zásadách slušného správania. Konanie sa javilo ako účelové, je znalý problematiky väzenského prostredia - práva vyžaduje, povinnosti sa snažil obchádzať. Počas výkonu trestu mu bol uložený jeden disciplinárny trest, disciplinárna odmena udelená nebola. Postoj k trestnej činnosti je nekritický, opakované nedodržiavanie právnych predpisov, niekoľkonásobná recidíva páchania trestnej činnosti.“ Žalovaný vzhľadom na popísané skutočnosti zastáva názor, že prípadný vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu nemožno preukázať a žalobca ani nepreukázal priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť vzniku ujmy s predmetným výkonom väzby. Vzhľadom na konkrétne konanie žalobcu, je žalovaný toho názoru, že žalobca si väzbu zavinil sám, v dôsledku čoho je zodpovednosť žalovaného vylúčená. Žalovaný tak považuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nedôvodný a uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy za celkom zjavne neprimeranú.
3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu v spojení s vyjadrením žalobcu a žalovaného, Rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XT/XXX/XXXX-XXX Z. J. XX.XX.XXXX, Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. XXTo/XXX/XXXX-XXX Z. J. XX.XX.XXX5, návrhu na vzatie do väzby, zápisníc o výsluchu, odpisu z registra trestov, znaleckého posudku, správy ÚVTOS, obsahu trestného spisu sp. zn. XT/XXX/XXXX, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:
4. Dňa 09.05.2012 bol žalobca na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XTp/ XX/XXXX-XX Z. J. XX.XX.XXXX vzatý do väzby s tým, že začala 09.05.2012 o 9.10 hod.. Uznesenie bolo odôvodnené tým, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku, pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, tento má znaky stíhaného trestného činu a je dostatočne odôvodnená obava, že pri ponechaní na slobode by mohol ovplyvňovať svedkov, a to predovšetkým matku maloletej poškodenej, vo vzťahu ku ktorej už boli kolúzne aktivity obvineného preukázané. Na základe podanej sťažnosti Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. XTpo/XX/XXXX-XX Z. J. XX.XX.XXXX zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, prepustil obvineného (žalobcu) z väzby s tým, že ihneď nastúpil na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom dňa XX.XX.XXXX v konaní vedenom pod sp. zn. XT/XX/XXXX. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že zistenia sudcu pre prípravné konanie, na základe ktorých bol obvinený vzatý do väzby sú vecne správne, založené na dôkladnom zhodnotení vo veci doteraz vykonaných dôkazov. Vykonané dôkazy sú už v tomto štádiu trestného stíhania v rovine závažného podozrenia, že obvinený skutok, pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie spáchal a že tento vykazuje zákonné znaky stíhaného zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného zákona, ale aj pre záver, že povaha stíhaného trestného činu a spôsob, akým mal byť spáchaný, spolu s okolnosťami negatívne charakterizujúcimi osobu obvineného a jeho správanie, na ktoré bolo vecne správne poukázané, tvoria konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený pri ponechaní na slobode by mohol ovplyvňovať predovšetkým svedkyňu, vo vzťahu ku ktorej už vyvíjal
kolúzne aktivity. Väzba obvineného v tomto štádiu trestného stíhania by bola adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením, avšak len za predpokladu, ak by tejto skutočnosti v posudzovanej veci nebránila ďalšia podstatná okolnosť, ktorou je právoplatný rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vydaný dňa 21.05.2015 v konaní vedenom pod sp. zn. XT/XX/XXXX, kde bol výkon uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody u obvineného už nariadený. Záverom konštatoval, že vzatie obvineného do väzby v teraz posudzovanej trestnej veci napriek tomu, že sú dané podmienky, aby vykonával trest odňatia slobody v inej veci, je preto neopodstatnené. Výkonom uloženého trestu odňatia slobody v inej trestnej veci je možné ihneď odstrániť obavu, ktorá bola dôvodom vzatia obvineného do väzby, ako aj inú obavu, ktorá by odôvodňovala ďalší väzobný dôvod v posudzovanej veci. Ak by existovali dôvody väzby obvineného aj pri skončení výkonu trestu odňatia slobody, môže byť vtedy vzatý do väzby.
5. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. XXTo/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Dôvodom bolo, že výsledky samotného dokazovania nevyzneli jednoznačne a dôkazy nesvedčia k vyvodeniu bezpečného záveru, že došlo k spáchaniu trestného činu tak, ako je uvedený v obžalobe a že ho spáchal obžalovaný. V danom prípade nemal súd dostatok spoľahlivých dôkazov, na základe ktorých je jednoznačne preukázané, že došlo k sexuálnemu zneužívaniu maloletej, ale niet ani spoľahlivých a jednoznačných dôkazov o tom, že maloletá nebola vystavená určitému sexuálnemu zneužívaniu. Obžalovaný bol v prípravnom konaní dôvodne podozrivý, že sa dopustil žalovaného trestného činu, avšak výsledky dokazovania vykonaného pred súdom nevyznievajú jednoznačne a nie je tu úplne ucelená reťaz priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by mohol súd vyvodiť bezpečný záver, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, a preto je potrebné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. Súd nemal inú možnosť, ako v danej dôkaznej núdzi, rešpektovať zásadu trestného práva - v pochybnostiach v prospech obžalovaného.
6. Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) č. XX/XX H. Č.. XX/XX vyplynulo, že u obv. ide o Disociálnu poruchu osobnosti. Ide o trvalú odchýlku v štruktúre osobnosti, ktorú charakterizuje: nezáujem o cítenie iných; chýbanie rešpektu voči sociálnym a mravným normám; bezohľadnosť; neschopnosť udržať si trvalé vzťahy; snaha získavať uspokojenie a predmet túžob bez dlhšieho čakania a bez väčšieho pričinenia, ktorá je spojená s ľahostajnosťou k predvídateľným následkom konania; pohotovosť k agresívnemu konaniu; chýbanie pocitu viny; prenášanie zodpovednosti za svoje konanie na iných alebo ponúkanie prijateľných dôvodov a motívov svojho konania.
7. Zo správy k trestnej veci žalobcu vyhotovenej ÚVTOS a ÚVV Ilava zo dňa 17.12.2013, vyplynulo, že správanie žalobcu, vystupovanie a plnenie povinností nebolo vždy na požadovanej úrovni. Viackrát porušil denný režim. Boli zaznamenané negatívne prejavy v zásadách slušného správania. Konanie sa javilo ako účelové, je znalý problematiky väzenského prostredia - práva vyžaduje, povinnosti sa snažil obchádzať. Počas výkonu trestu mu bol uložený jeden disciplinárny trest, disciplinárna odmena udelená nebola. Postoj k trestnej činnosti je nekritický, opakované nedodržiavanie právnych predpisov, niekoľkonásobná recidíva páchania trestnej činnosti.
8. V rozhodnej dobe bol žalobca do dňa 28.04.2012 vo výkone trestu odňatia slobody a bolo proti žalobcovi vedené trestné konanie. Na základe rozsudku Okresného súdu Kladno vydanom v konaní pod sp. zn. XT/XX/XXXX bol v skúšobnej/probačnej dobe do XX.XX.XXXX. Trestný čin bol spáchaný dňa XX.XX.XXXX. V konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. XT/XXX/XXXX bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pričom došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.01.2012 vedeného pod sp. zn. XT/XX/XXXX. Následne rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vydanom dňa 21.05.2012 v konaní vedenom pod sp. zn. XT/XX/XXXX, právoplatný dňa 21.05.2012, bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne 10 mesiacov v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, zákaz viesť motorové vozidlo na 10 rokov. Následne Okresný súd Trenčín vydal dňa 24.09.2012 trestný rozkaz v konaní vedenom pod sp. zn. XT/XXX/XXXX, právoplatný dňa 24.09.2012, na základe ktorého bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pričom došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu
vzhľadom na odsúdenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 22.05.2012 vedeného pod sp. zn. XT/XX/XXXX.
9. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z.z.“) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
10. Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby alebo
11. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
12. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
13. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
14. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
15. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
16. Súd skúmal vecnú legitimáciu strán sporu, keď dospel k záveru, že v konaní aktívne vecne legitimovaným je žalobca a v konaní pasívne vecne legitimovaným je Slovenská republika. Vecnou legitimáciou treba rozumieť hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci, pričom pasívna legitimácia je stav, kedy subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. V zmysle § 135 ods. 1 C.s.p. ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Žalobca správne označil za orgán, ktorý má za štát koná, Ministerstvo spravodlivosti SR.
17. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. Žalobca preukázal, že so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti SR.
18. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje a s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci I.
proti Č. G. (sťažnosť č. XXXXX/08 z XX.X.XXXX). Súd v súlade s vysloveným právnym názorom ESĽP skúmal, či vedením trestného stíhania proti žalobcovi bol sledovaný cieľ riadneho vedenia trestného konania. ESĽP konštatoval, že vedením trestného konania ide o boj proti trestnej činnosti a jej prevenciu, ktoré spadajú do všeobecného záujmu vedeného v čl. 1 Protokolu č. 1 ESĽP vo svojom rozsudku poznamenal, že skutočnosť, že bol sťažovateľ v prejednávanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (obvykle označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná (obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia.
19. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamžiku právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady pre osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je podľa názoru súdu nepochybné, že výkon väzby je spôsobilý vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv poškodeného.
20. V prejednávanej veci konajúci súd dospel k záveru, že v čase vydania vyššie uvedeného uznesenia boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vzatie žalobcu do väzby, čo konštatoval aj odvolací súd v uznesením č. k. XTpo/XX/XXXX-XX Z. J. XX.XX.XXXX. V čase vydania uznesenia o vzatí do väzby existovala doposiaľ, v trestnom konaní vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred súdom, napokon nepotvrdila. Súd poukazuje aj na obsah nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr, z rôznych dôvodov, nepotvrdila. Súd má za to, že v zmysle ustálenej judikatúry nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe vychádzať len z toho, že ten, kto bol vzatý do väzby, bol spod obžaloby oslobodený, ale treba aplikovať ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. a prihliadať i na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci a zisťovať, či si osoba poškodeného väzbu nezavinila sama. Žalobca svojim konaním po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody pre iný trestný čin (28.04.2012) už v tomto štádiu trestného stíhania v rovine závažného podozrenia, že obvinený skutok, pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, spáchal a že tento vykazuje zákonné znaky stíhaného zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného zákona, ale aj pre záver, že povaha stíhaného trestného činu a spôsob akým mal byť spáchaný, spolu s okolnosťami negatívne charakterizujúcimi osobu obvineného a jeho správanie, tvorili konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený (žalobca) pri ponechaní na slobode by mohol ovplyvňovať predovšetkým svedkyňu, vo vzťahu ku ktorej už vyvíjal kolúzne aktivity. Preto súd považoval toto správanie žalobcu ako aj s poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené v uznesení č. k. XTpo/XX/XXXX-XX Z. J. XX.XX.XXXX za také, že bolo možné vysloviť záver, že žalobca si aj svojim vlastným pričinením zavinil, že voči nemu bolo vydané uznesenie o vzatí do väzby. Čo sa týka vzatia žalobcu do väzby súd poukazuje na to, že väzba nie je rozhodnutím o vine obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie jej účelu. Väzba svojim trvaním neprekročila čas nevyhnutne potrebný na vykonanie procesných úkonov, ktorými bol odstránený dôvod väzby a jej výkonom a trvaním nemohlo dôjsť k neodôvodnenému zásahu do osobnostných ani iných práv žalobcu. Žalobca bol vzatý do väzby dňa 09.05.2012, krátko po tom ako bol prepustený z výkonu trestu (28.04.2012) a u žalobcu bol výkon väzby ukončený z dôvodu nástupu na výkon trestu odňatia slobody na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vydaný dňa 21.05.2015 v konaní vedenom pod sp. zn. XT/XX/XXXX, kde bol výkon uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody u obvineného už nariadený.
21. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom, mal súd za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik nároku na náhradu a ani neoznačil rozhodné skutočnosti. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je
nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Uplatneniu základného práva účastníka na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.
22. Súd v tejto súvislosti uvádza, že nemajetkovú ujmu bolo potrebné zo strany žalobcu určite pomenovať a vysvetliť a tiež bolo na ňom tvrdiť a preukázať, že k vzniku nemajetkovej ujmy nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe skutočne došlo. Pre vyslovenie vzniku nemajetkovej ujmy teda nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že k nej došlo a tiež nepostačuje abstraktná právna kvalifikácia ujmy ako nemajetkovej.
23. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. Úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy nie sú ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. Keďže žalobca v konaní náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s väzbou vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali dôkazne nepodložené, ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd vyhodnotil ako nedôvodný. S ohľadom na vyššie uvedené už ani nebolo potrebné zaoberať sa príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom škody, keď súd len v stručnosti konštatuje, že ani v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal, že rozhodnutie o väzbe mu spôsobilo ujmu v podobe zásahu do inej než majetkovej sféry, a preto súd žalobný návrh zamietol.
24. Súd tiež poukazuje na to, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ (pôvodca) podľa zákona spravodlivo potrestaný. Zatiaľ čo pre vznesenie obvinenia postačuje dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a kto je jeho páchateľom, istota bez všetkých pochybností je podmienkou až pre vynesenie rozsudku. V žiadnom prípade nie je možné zjednodušiť proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. prezumovaním záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, automaticky znamená odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody.
25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V danom konaní súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a preto priznal žalovanému ako strana úspešnej v spore právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.