Zákon o cestovných náhradách (Zákon č. 283/2002 Z.z.) upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení zamestnancom a iným osobám pri rôznych pracovných situáciách. Hlavným cieľom zákona je stanovenie pravidiel pre kompenzáciu nákladov spojených s pracovnými cestami, zahraničnými pracovnými cestami, vyslaním do členských štátov Európskej únie, vznikom pracovného pomeru a výkonom práce mimo bežného pracovného miesta. Zákon je relevantný pre zamestnancov v pracovnom alebo štátnozamestnaneckom pomere, členov družstiev, osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a ďalšie kategórie osôb uvedené v špecifických ustanoveniach. Medzi kľúčové ustanovenia patria: 1. Definícia pracovnej a zahraničnej pracovnej cesty, ktorá vymedzuje pravidelnosť pracoviska a podmienky nárokov na náhrady. 2. Špecifikácia podmienok poskytovania náhrad pre zamestnancov v dočasnom pridelení či vyslaných zamestnancov. 3. Istina, že zákon sa nevzťahuje na členov posádok námorných lodí počas nalodenia a že náhrady poskytované inými subjektmi sa znižujú o túto povinnosť zamestnávateľa. Zákon má významný dopad na pracovné prostredie, zabezpečujúc spravodlivé zaobchádzanie a kompenzácie osobám, ktoré súčasťou ich práce vyžaduje mobilitu. Taktiež kladie dôraz na jasnosť právnych vzťahov a zodpovednosť zamestnávateľov voči zamestnancom v kontexte cestovných nákladov.