Zákon o rozhodcovskom konaní z 3. apríla 2002, ktorý bol prijatý Národnou radou Slovenskej republiky, sa zameriava na úpravu procesu rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Jeho hlavným cieľom je regulovať riešenie sporov vyplývajúcich z tuzemských a medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak sa rozhodcovské konanie koná na území Slovenskej republiky. Zákon tiež upravuje uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, či už tuzemských alebo zahraničných. Kľúčovými ustanoveniami sú: 1. Možnosť riešiť spory prostredníctvom rozhodcovského konania, ak na to existuje dohoda o urovnaní, s výnimkou sporov týkajúcich sa vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, osobného stavu a tých, ktoré vznikajú počas konkurzu a reštrukturalizácie. 2. Zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, ktoré môžu byť riešené v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania. 3. Možnosť účastníkov sporov, ktoré sú už na súde, dohodnúť sa na ukončení konania v rozhodcovskom konaní, čím súd považuje návrh za stiahnutý so súhlasom odporcu. Tento zákon má významný dopad na stranách v občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahoch, pretože umožňuje efektívne riešenie sporov bez nutnosti absolvovať rozsiahle súdne konania, pričom rešpektuje právo strán na dohodu a rozhodcovské práva.