Zákon o verejnom ochrancovi práv, schválený Národnou radou Slovenskej republiky 4. decembra 2001, ustanovuje právny rámec pre činnosť verejného ochrancu práv (ombudsmana). Hlavným cieľom zákona je ochrana základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej moci, ktoré môžu byť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Medzi kľúčové ustanovenia patrí rozsah pôsobnosti verejného ochrancu práv, ktorý zahŕňa orgány štátnej správy a územnej samosprávy, ako aj právnické a fyzické osoby konajúce podľa osobitného zákona v oblasti verejnej správy. Výnimkou z pôsobnosti sú Národná rada, prezident, vláda, Ústavný súd a ďalšie špecifikované inštitúcie. Verejný ochranca práv tiež plní úlohu národného preventívneho mechanizmu na ochranu osôb obmedzených na slobode pred zlým zaobchádzaním, realizujúc systematické návštevy miest, kde tieto osoby môžu byť zadržiavané. Voľba verejného ochrancu práv je v kompetencii Národnej rady a kandidát musí spĺňať kritériá vrátane veku minimálne 35 rokov, bezúhonnosti a spôsobilosti na plnenie právnych úkonov. Zákon tak zabezpečuje nezávislosť a transparentnosť pri ochrane práv občanov Slovenskej republiky.