Zákon o súdnej rehabilitácii (Zákon č. 119 z 23. apríla 1990) je legislatívny akt prijatý Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý sa zameriava na zrušenie odsudzujúcich súdnych rozhodnutí prijatých v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, týkajúcich sa činov spáchaných po 5. máji 1945. Hlavným cieľom zákona je odstrániť rozhodnutia, ktoré boli v rozpore s demokratickými princípmi a právami zaručenými ústavou a medzinárodnými dohodami. Tieto rozhodnutia často postihovali osoby neprimerane odsúdené pre činy, ktoré boli česko-slovenskými zákonmi považované za trestné v rozpore s medzinárodným právom. Zákon umožňuje rýchle preskúmanie prípadov protiprávne odsúdených osôb a zabezpečuje im spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Taktiež umožňuje vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré vedome porušovali platné zákony. Kľúčovými ustanoveniami zákona sú zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí podľa rôznych trestných zákonov a udeľuje právomoc súdom rozhodnúť o účasti odsúdených na rehabilitácii aj bez návrhu. Proti rozhodnutiam súdov je prípustné podať sťažnosť s odkladným účinkom. Zákon má významný dopad na rehabilitáciu obetí nespravodlivých politických procesov v minulosti, čím prispieva k obnove práv a slobôd a napraveniu historických nespravodlivostí.