Zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) je legislatívny rámec prijatý 27. apríla 1976 Federálnym zhromaždením Československej socialistickej republiky zameraný na reguláciu územného plánovania a stavebného poriadku. Jeho hlavným cieľom je upraviť proces umiestňovania stavieb a efektívne využívanie územia prostredníctvom územného rozhodnutia. Kľúčové ustanovenia zahŕňajú podmienky, za ktorých sa územné rozhodnutie nevyžaduje, ako napríklad pri ustanovení strategického parku. Definuje tiež príslušnosť stavebného úradu a povinnosti účastníkov územného konania vrátane navrhovateľov, obcí, a ďalších právnických alebo fyzických osôb, ktorých práva môžu byť dotknuté. Stavby a využívanie územia, ktoré vyžadujú posudzovanie vplyvov na životné prostredie alebo zisťovacie konanie, sú verejne oznamované, čo zahŕňa zverejnenie kópie žiadosti na úradných tabuliach a webových sídlach stavebných úradov. Návrh na začatie konania musí obsahovať potrebné dokumenty a pokiaľ nie je úplný, stavebný úrad ho môže zastaviť. Tento zákon má výrazný dopad na spravovanie územného plánovania a stavebných činností, pričom zaručuje transparentnosť a zapojenie dotknutých strán v procese rozhodovania.