Zákon o súdnych poplatkoch, prijatý Národným shromaždením Československej republiky dňa 20. decembra 1950, upravuje výber súdnych poplatkov za činnosť občianskych súdov a prokuratúr. Hlavným cieľom zákona je ustanovenie pravidiel pre výpočet a výber poplatkov spojených so súdnymi konaniami, aby bola zabezpečená spravodlivosť a transparentnosť v rámci súdneho systému. Medzi kľúčové ustanovenia patrí zavedenie sadzobníka, ktorý určuje konkrétne predmety a sadzby poplatkov, pričom ho vydáva minister financií v spolupráci s ministrom spravodlivosti. Predmetom poplatku je spravidla celé konanie v jednej stolici, pričom navrhovatelia (žalobcovia) sú povinní uviesť hodnotu predmetu konania ako základ pre výpočet poplatku. Zákon tiež upravuje, kto je povinný poplatok uhradiť - zvyčajne účastník konania, ktorý dal podnet - a precizuje výnimky z tejto povinnosti. Dôležitou súčasťou legislatívy je povinnosť súdov a národných výborov poskytovať informácie o poplatkoch a možnom oslobodení od nich, aby sa predišlo ujmám spôsobeným neznalosťou zákona. Zákon má významný dopad na fungovanie súdov a ich fungovanie s ohľadom na finančné povinnosti účastníkov konaní.