Zákon o hlásení obyvateľstva a o povoľovaní pobytu cudzincom z 23. februára 1949 ustanovuje pravidlá pre evidenciu pobytu občanov a reguláciu pobytu cudzincov v Československej republike. Jeho hlavný cieľ spočíva v povinnosti každého jednotlivca hlásiť začiatok, zmeny a ukončenie pobytu miestnemu ohlasovaciemu orgánu, ktorým je výkonný orgán miestneho národného výboru alebo v mestách ako Praha, Bratislava a Brno kompetentný orgán verejnej bezpečnosti. Kľúčové ustanovenia zákona zahŕňajú definíciu pobytu na trvalé a prechodné formy a stanovujú povinnosti ubytovateľov. Ubytovatelia, vrátane vlastníkov budov, nájomníkov a prevádzkovateľov ubytovacích zariadení, sú zodpovední za to, aby ubytované osoby splnili svoju povinnosť hlásenia pobytu. Ak je táto povinnosť nesplnená, musia to ohlásiť miestnemu orgánu alebo orgánu verejnej bezpečnosti. Taktiež sú povinní viesť domovú knihu, zapisovať do nej osoby a oznamovať prípadné neoverené totožnosti. Zákon prispieva k systematizácii evidencie obyvateľstva a zabezpečeniu verejného poriadku. Výnimky sa uplatňujú na osoby ubytované podľa predpisov o ubytovaní vojska. Táto legislatíva má významný vplyv na evidenciu obyvateľstva a integráciu cudzincov v republike.