Zákon o vkladných knižkách, prijatý 14. októbra 1949, upravuje podmienky pre vkladné knižky v Československej republike. Hlavným cieľom zákona je definovať a regulovať vkladné knižky ako potvrdenia o peňažných vkladoch, pričom sa stanovuje, že tieto knižky sú cennými papiermi znejúcimi na doručiteľa, s výnimkami pre Poštovú sporiteľňu a niektoré iné vkladné knižky, ktoré sú cennými papiermi znejúcimi na meno. Zákon umožňuje vydávanie vkladných knižiek len peňažným ústavom v rozsahu určenom Ministerstvom financií. Okrem toho upravuje povinné náležitosti vkladných knižiek, ako číslo, meno a adresu vlastníka, úrokové sadzby a výňatok zo stanov. Jednou z dôležitých častí zákona je ustanovenie, že výplaty z vkladných knižiek sa môžu vykonávať len pri predložení knižky, a v prípade anonymných vkladných knižiek je osoba predkladateľa považovaná za vlastníka bez ohľadu na preukaz totožnosti, pokiaľ nie je legislatívnou prekážkou. Zákon tiež stanovuje, že pohľadávky z vkladov a úrokov premlčujú po štyridsiatich rokoch od posledného zápisu. Tento zákon zabezpečuje anonymitu vkladov s výnimkami určenými inými zákonnými predpismi. Zákon kategorizuje bankovníctvo a poistenie vkladov, pričom má významný dopad na finančné inštitúcie, ich klientov a ochranu vkladov v krajine.