Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-66-2018.pdf
PDF · 151.83 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/66/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Allexis s.r.o., Staré Grunty 1/B, 841 04 Bratislava, IČO: 36 866 865, právne zastúpený: Mgr. Karol Haťapka, advokát, Vretenová 4, 841 04 Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, 812 67 Bratislava, IČO: 30 794 536, o zaplatenie 109.632,02 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31Cb/80/2012-538 zo dňa 04.05.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31Cb/80/2012-538 zo dňa 04.05.2017 p o t v r d z u j e .
Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 109.632,02 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.02.2013 domáhal zaplatenia sumy pôvodne 112.572,54 eur s príslušenstvom a trovami konania titulom uplatnených úrokov z omeškania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 10.09.2009 zmluvy, a to: Zmluvu o poskytovaní služieb (projekt spolufinancovaný ESF v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, R. - Q. C. - X Y. „J. G. M. Č. T. Y. T. N. Y.“ mimo BSK, Z. XXXXXXXXXXX) a Zmluvu o poskytovaní služieb (projekt spolufinancovaný ESF rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, R. - Q. C. - X U. „J. G. M. Č. T. Y. T. U.“‚ Z.: XXXXXXXXXXX) s právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Centire s.r.o. (ďalej len „Zmluvy“). Na základe vykonaných a odovzdaných činností žalobca vystavil žalovanému v faktúry, ktoré žalovaný do dátumov splatnosti neuhradil, dostal sa do omeškania s plnením peňažného záväzku a keďže medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná výška úrokov, žalobca si uplatnil úroky z omeškania v zmysle § 517 OZ. Žalovaný vo vydarení k žalobe poukázal na vyššie uvedené zmluvy, uzavreté medzi sporovými stranami a pozornosť upriamil na ich čl. IV. (Čas plnenia, odovzdávanie predmetu zmluvy) a čl. VII. (Cena a platobné podmienky). Okrem toho poukázal na dodatky k Zmluvám zo dňa 28.06.2011 a 28.07.2011, ktoré však lehotu a podmienky splatnosti faktúr nemenili. Žalovaný neuznal žalobcom požadovanú sumu 112.574,54 eur čo do dôvodu i výšky, nakoľko podľa platne uzavretých Zmlúv a podľa čl. VII. bod 7, omeškanie je potrebné počítať 90 dní nie od vystavenia faktúry, ale jej doručenia objednávateľovi. Podľa žalovaného predstavuje omeškanie sumu 34.272,55 eur. Podaním doručeným súdu dňa 11.09.2012 žalobca požiadal o zmenu petitu na sumu 109.632,02 eur. Z dôvodu, že faktúry XAFPXXXX a XAFPXXXX boli v súlade so Zmluvami riadne odovzdané a evidované v podateľni Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 28.05.2010 so splatnosťou do
26.08.2010. Ďalej uviedol, že faktúry XAFPXXXX, XAFPXXXX, XAFPXXXX, XAFPXXXX, XAFPXXXX, XAFPXXXX, XAPFXXXX, XAFPXXXX, XAFPXXXX a XAFPXXXX boli v súlade so Zmluvami odovzdané a zaevidované v podateľni Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 30.12.2010 so splatnosťou 23.03.2011, nakoľko sa dátum zaevidovania uvedených faktúr líši od dátumu dodania vyznačeného na faktúrach, automaticky sa posúva aj splatnosť uvedených faktúr z dátumu 23.03.2011 na 01.04.2011. Pri faktúrach XXFPXXXX, XXFPXXXX, XXFPXXXX, XXFPXXXX, XXFPXXXX, XXFPXXXX žalobca akceptoval požiadavku žalovaného na zmenu ich splatnosti, nakoľko z dôvodu podpisu Dodatku č. 2, sa pre uvedené faktúry upravovala čiastka DPH nesprávne vypočítaná v Dodatku č. 1 k Zmluvám, a teda žalovaný nemohol uvedené faktúry riadne a včas uhradiť. Uznesením č.k. 31Cb/80/2012-230 zo dňa 04.02.2013 súd pripustil zmenu petitu, tak že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 109.632,02 eur, náhradu súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia. Žalovaný v následnom vyjadrení zdôraznil, že faktúra musí jasne špecifikovať, za akú činnosť v rámci príslušnej aktivity je vystavená, musí jasne špecifikovať rozpis „jednotková cena x počet jednotiek“. Dodal, že faktúry, ktoré doručil žalobca žalovanému v roku 2010, mu boli vrátené. Poukázal na to, že nové faktúry súvisiace s plnením predmetu Zmlúv žalobca doručil žalovanému v mesiaci jún a júl 2011, po ich zaevidovaní v podateľni žalovaného začala plynúť nová zmluvne dohodnutá 90-dňová lehota ich splatnosti. Neuznal preto žalobcom požadovanú sumu a navrhol, aby súd žalobu na sumu 109.632,02 eur zamietol a aby predmetom tohto konania bola žalovaným vyčíslená suma vo výške 34.272,55 eur. Žalobca v ďalšom vyjadrení k argumentom žalovaného uviedol, že sporné faktúry č. S., č. S., č. XAFPXXXX, č.XAFPXXXX, č. S., č. S., č. S., č.S., č. S., č. S. , č. S. a č. S., ktoré žalobca doručil žalovanému v roku 2010, boli žalovaným žalobcovi vrátené neoprávnene, preto žalobca po ich vrátení tie isté faktúry opätovne doručil žalovanému v roku 2011, nakoľko neboli stále uhradené a z tohto dôvodu lehota splatnosti pri týchto faktúrach začala plynúť už odo dňa ich prvého oprávneného doručenia v roku 2010. Poukázal na čl. VII. odsek 6, čl. VII. odsek 7, čl. IV. odsek 2 písm. c) Zmlúv. Zdôraznil, že faktúry za jednotlivé aktivity podľa Zmlúv boli žalobcom vystavené na základe preberacích protokolov podpísaných žalovaným, kedy žalovaný v každom jednotlivom prípade písomne vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy v preberacom protokole bolo v sledovanom období zrealizované v súlade so zmluvou. Mal za to, že týmito preberacími protokolmi žalovaný de iure akceptoval bez výhrad výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám a akékoľvek námietky žalovaného vznesené po podpise týchto protokolov boli právne irelevantné, nemali vplyv na splatnosť faktúr a neboli dôvodom pre ich vrátenie žalobcovi. Uviedol, že takéto preberacie protokoly v súlade so vzorom uvedeným v prílohe č. 1 Zmlúv oprávňovali žalobcu na vystavenie faktúr na cenu za jednotlivé zrealizované aktivity. Žalovaný následne uviedol, že listom č. G. zo dňa 25.08.2010 žalobcovi oznámil, že faktúry č. S. a č. S. spolu s podpornými dokladmi neboli úplné, nakoľko pracovné výkazy doložené spoločnosťou Allexis, s.r.o. obsahovali nedostatky, ktoré nebolo možné akceptovať. Po odstránení námietok prebehlo dňa 25.05.2011 preberacie konanie a dňa 26.05.2011 akceptačné konanie. Mal za to, že až na základe akceptačného protokolu, keď boli odstránené všetky nedostatky a doložené všetky podklady v zmysle zmluvy, reálne došlo k ukončeniu predmetnej aktivity, a teda mohlo dôjsť k vystaveniu a zaplateniu faktúry. Uviedol, že dňa 03.06.2011 boli predmetné faktúry žalovanému predložené k spracovaniu a následne uhradené. K faktúram č. XAFPXXXX, č. XAFPXXXX, č. XAFPXXXX, č. XAFPXXXX, č.XAFPXXXX, č. XAFPXXXX, č.XAFPXXXX, č. XAFPXXXX, č. XAFPXXXX zhodne uviedol, že po zrealizovaní predbežnej kontroly formálnej správnosti boli predbežné výstupy a podporné dokumenty vrátené žalobcovi na dopracovanie, po odstránení všetkých námietok prebehlo preberacie konanie a akceptačné konanie a následne boli predmetné faktúry žalovaným uhradené. Žalovaný preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že k vráteniu faktúr došlo neoprávnene. Samotné preberacie protokoly, podľa jeho názoru, slúžili len ako doklad k tomu, že žalovaný preberá žalobcom predkladané podporné doklady a až po ich kontrole a akceptovaní bolo možné faktúry uhradiť. Poukázal na čl. IV. bod 2 písm. c), d), e) Zmlúv, podľa ktorých celý proces sa považuje za ukončený podpísaním preberacieho protokolu, pričom z dôvodu upresnenia bolo zaužívanou praxou stanovené, že sa bude jednať formálne o akceptačný protokol, na rozlíšenie od preberacieho protokolu slúžiacemu ako doklad o odovzdaní a prevzatí výstupov a až následne po ich kontrole a odstránení prípadných nedostatkov vznesených formou námietok bude podpísaný akceptačný protokol, na znak akceptácie odovzdaných podporných dokladov, teda až akceptovaním predložených dokladov bolo možné vystaviť faktúru a následne ju aj zo strany žalovaného uhradiť. Poukázal na to, že žalobca predložil v roku 2011 tie isté faktúry ako v roku 2010 bez zmeny a bez akejkoľvek poznámky na faktúre z dôvodu DPH v rámci zdaniteľného plnenia v roku 2010 v sadzbe príslušnej v roku 2010.
Žalobca vo svojom vyjadrení zdôraznil, že sporné faktúry žalovaný žalobcovi vrátil neoprávnene. Mal za to, že jednotlivé aktivity boli žalovaným akceptované formou preberacích protokolov. Poukázal na čl. IV. ods. 2 písm. g) Zmlúv, podľa ktorého celý proces preberania výstupov je ukončený podpisom preberacieho protokolu. Podpisovanie akýchkoľvek následných preberacích alebo akceptačných protokolov bolo podľa žalobcu nadbytočné a nemohlo ovplyvniť splatnosť faktúr. Zdôraznil, že z čl. VII. odsek 6 Zmlúv vyplýva, že akceptácia odovzdaných podporných dokladov sa realizuje formou preberacieho protokolu, ktorý je podkladom pre fakturáciu. Uviedol, že akceptačné protokoly boli len podpornými dôkazmi o realizácii zmluvného plnenia, pričom pojem akceptačný protokol Zmluvy nevymedzujú a ani neupravujú jeho vzor. V záverečných stanoviskách sporné strany zhrnuli svoje doterajšie vyjadrenia. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 132 ods. 1, § 182, § 185, § 191, § 192, § 262 ods. 1 a 2, § 470 ods. 2 CSP, § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 264 ods. 4, § 265, § 269 ods. 2, § 271 ods. 1, § 272 ods. 1, § 324 ods. 1, § 323 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 OBZ, § 517 ods. 2 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Okrem toho súd pri rozhodovaní bral zreteľ na čl. VII. ods. 6, čl. IV. Zmlúv. Súd mal za preukázané, že sporné faktúry č. S., č. S., č. XAFPXXXX, Č..XAFPXXXX, Č.. S., Č.. S., Č.. S., Č.. S., Č.. S., Č.. S. , č. S. a č. S., ktoré žalobca doručil žalovanému v roku 2010 boli vystavené na základe prejednania so žalovaným, teda boli podpísané akceptačné protokoly, ďalej preberacie protokoly, ktoré boli riadne podpísané zodpovednou osobou uvedenou v zmluve, a to J.. G. R., R... Mal teda za to, že celý zmluvne dohodnutý proces odovzdania a prevzatia jednotlivých činností prebehol bez výhrad žalovaného, keď poskytovateľ preberajúcemu odovzdal a preberajúci potvrdil, že od poskytovateľa prebral podporné doklady, ktorými sú výstupy v súlade s čl. III. Zmlúv. Súd ustálil, že z čl. IV. Zmlúv vyplýva, že preberacie konanie predchádza podpísaniu preberacieho protokolu. Uviedol, že v preberacom konaní sa prípadné nedostatky jednotlivých aktivít odstraňujú v lehotách dojednaných predmetnou zmluvou a až po odstránení prípadných nedostatkov prebehne podpísanie preberacieho protokolu, ktorým sa končí celý proces. V tejto súvislosti súd poukázal na výpoveď štatutárnej zástupkyne žalobcu. Konštatoval, že z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že v roku 2010 prebehli akceptačné konania a boli podpísané preberacie protokoly, teda predmet činnosti bol žalobcom riadne odovzdaný a žalovaným prevzatý. Z výsluchu štatutárnej zástupkyne žalobcu mal súd za preukázané, že faktúry boli vrátené na základe kontroly a podľa pokynu riadiaceho orgánu. Súd dospel k záveru, že žalobca si svoje povinnosti riadne splnil, dôkazom čoho sú predmetné protokoly podpísané žalovaným potvrdzujúcim prevzatie podkladov. Ak riadiaci orgán vytkol žalovanému nejaké nedostatky, podľa súdu sa jedná o vzťah medzi žalovaným a jeho riadiacim orgánom, ktorý však nie je v zmluvnom vzťahu so žalobcom. Zdôraznil, že v preberacích protokoloch žalovaný v každom jednotlivom prípade písomne vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy bolo v sledovanom období zrealizované v súlade so zmluvou. Podľa názoru súdu týmito preberacími protokolmi žalovaný bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám, preto akékoľvek námietky žalovaného vznesené po podpise týchto protokolov boli právne irelevantné, nemali vplyv na splatnosť faktúr a neboli dôvodom pre ich vrátenie žalobcovi ani po výhradách vznesených nadriadeným orgánom žalovaného. Súd mal za to, že na základe týchto preberacích protokolov žalobca v súlade s čl. VII. odsek 6 Zmlúv vystavil žalovanému faktúry za jednotlivé aktivity, a preto žalovaný vrátil faktúry neoprávnene, čím sa dostal do omeškania a žalobcovi tak vznikol nárok na uplatnený úrok z omeškania. Súd tiež poukázal na prejav vôle žalovaného, ktorým uznal nárok žalobcu vo výške 34.272,55 eur. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že návrh žalobcu je v celom rozsahu dôvodný, preto žalobe vyhovel v celom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný sa v II. časti odvolania vyjadril jednotlivo ku každej spornej faktúre. Nakoľko táto časť odvolania bola obsahovo identická s vyjadrením žalovaného zo dňa 19.12.2016 (č.l. 425 a nasl. súdneho spisu), odvolací súd nepovažoval za potrebné opätovne uvádzať tieto skutočnosti. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou oprávnenosti doručenia sporných faktúr žalobcom znova žalovanému v roku 2011. Nesúhlasil s názorom súdu v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd podľa neho nesprávne právne posúdil ustanovenie Zmlúv podľa § 269 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka, najmä čo sa týka samotného predmetu Zmlúv nadväzujúc na § 365 OBZ. Poukázal na čl. I. bod 2 Zmlúv, podľa ktorého
„rozsah plnenia predmetu poskytovateľom voči objednávateľovi a úradom, ako aj druhy výstupov, ktoré sa poskytovateľ zaväzuje vyhotoviť a odovzdať objednávateľovi, je podobne špecifikovaný v čl. III. tejto zmluvy“. Za nesporné považoval, že predmet zmluvy je tvorený dvoma zložkami, a to praktickým výkonom činností - aktivity/podaktivity, ale zároveň neoddeliteľnou súčasťou je aj odovzdanie výstupov objednávateľovi v jeho sídle, kedy tento proces je upravený v čl. IV. bod 2 Zmlúv. Mal za to, že logickým výkladom čl. IV. bod 2 písm. e) Zmlúv je nesporné, že žalobca mal vykonať zmluvne dohodnuté činnosti a po ich vykonaní mal odovzdať v stanovenej lehote objednávateľovi zmluvne dohodnuté výstupy, aby bola naplnená podmienka riadneho a včasného splnenia svojho záväzku zo strany žalobcu - odovzdať predmet zmluvy ako je v zmluve jasne definovaný. Uviedol, že vzhľadom na množstvo dokumentov bola zmluvnými stranami dohodnutá lehota 5 pracovných dní, aby objednávateľ tieto výstupy prekontroloval a v prípade zistených nedostatkov vzniesol námietky, a v takom prípade bol v zmysle zmluvne dohodnutých podmienok poskytovateľ povinný tieto vady v stanovenej lehote odstrániť a až po ich odstránení sa považuje celý tento proces za ukončený podpísaním preberacieho protokolu. Namietal, že súd nesprávne vysvetlil a aplikoval § 1 ods. 2 OBZ, keď medzi sporovými stranami boli Zmluvy uzatvorené v zmysle OBZ, teda išlo o obchodný záväzkový vzťah. Poukázal na to, že v rámci zaužívaných obchodných zvyklostí a praxou v priebehu plnenia predmetu Zmlúv, ktoré si zmluvné strany nastavili, boli prípady, kedy predložené doklady boli úplné a správne a došlo k zaplateniu vystavených faktúr, avšak boli prípady, kedy bolo potrebné tieto nedostatky odstrániť v zmysle ustanovenia Zmlúv, aby mohlo dôjsť k zaplateniu vystavenej faktúry, čo sa uskutočňovalo spôsobom, že žalovaný po odkontrolovaní predložených podporných dokladov, v prípade ich neúplnosti/ nesprávnosti písomne vyzval žalobcu na ich odstránenie, čo žalobca aj zrealizoval, a až následne mohlo dôjsť k úhrade žalobcom vystavených faktúr. Uviedol, že túto zaužívanú prax potvrdzujú aj listy, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi. Namietal, že ani s touto námietkou sa súd riadne nevysporiadal, čo má za následok nesprávne pochopenie významu predmetu Zmlúv a faktického výkonu odovzdávania a preberania predmetu Zmlúv, ktorého súčasťou sú aj výstupy odovzdávané žalobcom. Ďalej uviedol, že súd nesprávne právne posúdil aj § 365 OBZ vzhľadom na tento prípad, keďže žalovaný sa nedostal do omeškania tým, že nezaplatil žalobcom predložené faktúry v roku 2010, keďže predmet Zmlúv nebol splnený, pretože riadne neodovzdal všetky výstupy v čase vystavenia sporných faktúr v roku 2010, ale až následne, keď na základe výzvy žalovaného odstránil všetky vady plnenia. Konštatoval, že skutočnosť, že žalobca faktúry doručené žalovanému v roku 2010 predložil opätovne v roku 2011, bolo vecou žalobcu z dôvodu splnenia si daňovej povinnosti. Zastával názor, že žalobca svojím konaním uznal, že dokumentácia- výstupy k faktúram, neboli úplne a riadne predložené v roku 2010, keďže na námietky žalovaného odpovedal listami a dokladal neúplné/chýbajúce výstupy, aby mohlo dôjsť k ukončeniu preberacieho konania, ktoré bolo ukončené podpísaním akceptačných protokolov zo strany žalobcu aj žalovaného a zároveň žalobca až následne opätovne predložil sporné faktúry v roku 2011. Uviedol, že nie je pravda, že žalobca predkladal žalovanému predmetné výstupy a doklady nad rozsah Zmlúv, nakoľko žalobca si bol vedomý, že bez odovzdania týchto výstupov bez vád, nie je splnená podmienka riadneho a včasného odovzdania predmetu zmluvy a na to nadväzujúcej povinnosti objednávateľa zaplatiť zmluvne dohodnutú cenu v zmysle čl. VII. Zmlúv. Okrem toho s poukazom na čl. IV. bod 8 Zmlúv za nepravdivé označil tvrdenie, že odovzdávané výstupy sú nad rozsah žalobcovej povinnosti. Vystavenie faktúr žalobcom v roku 2010 považoval za unáhlené, bez právneho dôvodu a bez opory v Zmluvách a vrátenie faktúr zo strany žalovaného nebolo neoprávnené, keďže žalovaný postupoval v súlade so Zmluvami, keď vzniesol námietky voči výstupom - faktúra sa vráti a lehota na vyplatenie faktúry sa nepočíta. Namietal, že súd sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, že až po odstránení vád v odovzdávaných dokumentoch - výstupoch, bolo ukončené preberacie konanie, čo potvrdil svojím podpisom aj oprávnený zástupca žalobcu. Mal za to, že skutočnosť, že žalobca predložil sporné faktúry žalovanému znova v roku 2011, až po odstránení vád plnenia nemožno vykladať inak, ako prejav vôle žalobcu, ktorým potvrdil nesprávnosť vystavenia faktúr v roku 2010, keďže nesplnil podmienku o riadnom predložení výstupov. Podľa žalovaného zdôvodnenie žalobcu, prečo sporné faktúry opätovne doručil žalovanému v roku 2011, až po odstránení vád a nie skôr, ak bol presvedčený o oprávnenosti svojich nárokov, je nedostatočné a nemá oporu v Zmluvách ani v zákone. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa vzťahu žalovaného a riadiaceho orgánu označil za nepravdivé, keďže v zmysle čl. VII. bod 10 a 11 Zmlúv bral žalobca na vedomie, že dohodnutá cena je prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a Európskeho sociálneho fondu, z ktorého dôvodu súčasťou predmetu Zmlúv je aj odovzdávanie výstupov ako podporných dokladov z dôvodu sprísnených podmienok, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Namietal, že súd sa obmedzil len na konštatovanie zistení z predložených listinných dôkazov, ich rekapituláciu, citáciu zákonných ustanovení, pričom dostatočne a zrozumiteľne neuviedol vzťah medzi citovanými právnymi predpismi a skutkovými zisteniami, ktoré neboli zistené a posúdené vo vzájomných
súvislostiach, najmä čo sa týka komplexného posúdenia Zmlúv. Okrem toho žalovaný odkázal na svoje predošlé podania. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, aby návrh žalobcu na sumu 109.632,02 eur zamietol a aby predmetom konania bola žalovaným vyčíslená suma 34.272,55 eur.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 13.11.2017. Mal za to, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené. Vyjadril názor, že napadnutý rozsudok je založený na správnom právnom posúdení veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Opätovne uviedol, že v preberacích protokoloch žalovaný v každom jednotlivom prípade písomne vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy uvedené v preberacom protokole bolo v sledovanom období zrealizované v súlade so zmluvou. Za nepravdivé označil tvrdenie, že by preberacie protokoly iba potvrdzovali prevzatie výstupov, nakoľko z ich obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný de iure bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám. Mal za to, že z obsahu preberacích protokolov vyplýva, že sa žalovaný účinne vzdal akýchkoľvek námietok voči obsahu odovzdaných výstupov. Zdôraznil, že akceptáciu plnení žalovaný potvrdil v roku 2010 aj akceptačnými protokolmi, ktoré žalobca súdu predložil spolu s vyjadrením zo dňa 18.01.2017. Mal za to, že súd si správne vyložil prejav vôle žalovaného obsiahnutý v preberacích protokoloch. Konštatoval, že žalovaný ani v odvolaní hodnoverne nespochybnil ním podpísané preberacie protokoly a akceptačné protokoly z roku 2010 a hodnoverne nevysvetlil, preto ich po podpise vlastne rozporuje. Zastával názor, že žalovaný tak spochybňuje vlastné prejavy vôle, ktoré uskutočnil. Poukázal na čl. VII. ods. 6 Zmlúv, podľa ktorého akceptácia odovzdaných podporných dokladov sa realizuje formou preberacieho protokolu (teda nie akceptačného) a tento je potom podkladom pre fakturáciu. Podľa žalobcu súd si správne vyložil čl. VII. ods. 6 Zmlúv. K námietke žalovaného že súd si nesprávne vyložil čl. IV. ods. 2 písm. e) Zmlúv žalobca poukázal na čl. IV. ods. 2 písm. g) Zmlúv, podľa ktorého celý proces preberania výstupov je ukončený podpisom preberacieho protokolu, z čoho vyplýva, že okamihom podpisu preberacieho protokolu, v ktorom žalovaný potvrdil súlad odovzdaného plnenia so zmluvou, bolo preberacie konanie ukončené a následné námietky žalovaného boli neprípustné. Podotkol, že príslušné plnenie predmetu zmluvy sa považuje za prevzaté už podpisom prvého právne relevantného preberacieho protokolu, podpisovanie akýchkoľvek následných preberacích alebo akceptačných protokolov bolo nadbytočné a nemohlo ovplyvniť splatnosť faktúr. Konštatoval, že súd dospel k správnemu záveru, že medzi sporovými stranami prebehol celý zmluvne dohodnutý proces odovzdania a prevzatia jednotlivých činností žalovaným bez výhrad z jeho strany. Žalobca ďalej uviedol, že súdu preukázal ním tvrdené skutočnosti o oprávnenosti vystavenia faktúr aj výsluchom konateľky žalobcu H. N., ktorej výpoveď nebola žalovaným relevantným spôsobom spochybnená. Zdôraznil, že úhradou sporných faktúr z roku 2010, žalovaný uznal oprávnenosť ich vystavenia aj údajov o dátume zdaniteľného plnenia, ako aj údajov o splatnosti, ktoré boli v sporných faktúrach uvedené a uznal tým aj skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené ešte v roku 2010. K domnienke žalovaného, že žalobca svojím konaním uznal, že výstupy k predmetným faktúram neboli úplné a riadne predložení v roku 2010, keďže na námietky žalovaného odpovedal listami a dokladal výstupy žalobca uviedol, že z jeho konania nie je možné vyvodiť uznanie vád odovzdaných výstupov. V tejto súvislosti uviedol, že v rámci ústretovosti predkladal žalovanému ním požadované doklady, hoci presahovali zmluvne dohodnutý rámec Zmlúv, čo vo svojej výpovedi potvrdila aj konateľka žalobcu H. N.. Dôkazom, že žalobca nikdy neuznal oprávnenosť vrátanie faktúr je podľa neho skutočnosť, že vrátené faktúry opätovne doručil žalovanému. Zdôraznil, že následné dokladanie dokladov po podpise preberacích protokolov je z hľadiska splatnosti faktúr irelevantné. Mal preto za to, že súd správne vyložil a aplikoval § 365 OBZ. Ohľadom žalovaným namietaného čl. VII. bod 11 Zmlúv, v ktorom vzal žalobca na vedomie, že dohodnutá cena je prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a Európskeho sociálneho fondu a že na použitie týchto prostriedkov sa vzťahuje režim upravený v osobitných predpisoch žalobca uviedol, že tieto skutočnosti vzal na vedomie, považoval to však za irelevantné, pretože uvedené ustanovenie nezakladá liberačný dôvod, ktorý by zbavoval žalovaného zodpovednosti za omeškanie s úhradou sporných faktúr. K námietke žalovaného, že rozsudok má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, s poukazom na údajne nedostatočné odôvodnenie rozsudku a jeho údajnú nezrozumiteľnosť, žalobca uviedol, že takýto odvolací dôvod CSP nepozná, prípadný nedostatok odôvodnenia rozsudku nemôže byť považovaný za vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozsudku. Žalobca odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 27.12.2017. Poukázal na to, že prejav vôle - vrátenie faktúr z dôvodu nedostatkov na výstupoch, ktoré slúžili na preukázanie riadneho plnenia predmetu Zmlúv zo strany žalobcu, žalobca v danom čase akceptoval tým že odstránil žalovaným vytknuté nedostatky na výstupoch. Poukázal na to, že ak mal žalobca za to, že si splnil svoje zmluvné povinnosti riadne a včas v čase vystavenia sporných faktúr, mal to namietať v predmetnom čase a nedokladovať chýbajúce výstupy. Za nesporné považoval, že žalobca si musel byť vedomý, že predmetné výstupy obsahovali také vady, že nebolo možné predmetné faktúry uhradiť, preto, až keď si žalobca splnil svoje zmluvné povinnosti riadne, mohlo dôjsť k úhrade faktúr. Tvrdenie žalobcu, že tým, že žalovaný uhradil presne tie isté faktúry vystavené ešte v roku 2010 a tým uznal správnosť údajov o dátume zdaniteľného plnenia a údajov o splatnosti, ktoré boli v sporných faktúrach uvedené, považoval žalovaný za absurdné. Uviedol, že žalobcovi boli faktúry vrátené z dôvodu, že ich prílohy - výstupy neboli správne, teda bolo potrebné vady odstrániť, aby faktúra mohla byť uhradená. Poukázal na to, že žalobca mal vystaviť novú faktúru a nie opätovne doručiť žalovanému tú istú faktúru bez akejkoľvek poznámky, čo však nemohol práve kvôli zdaniteľnému plneniu. Žalovaný zdôraznil, že uhradil opätovne doručenú tú istú faktúru z dôvodu, že žalobca odstránil vady výstupov, teda splnil si svoju zmluvnú povinnosť a následne si žalovaný splnil svoju zmluvnú povinnosť uhradiť faktúru za riadne dodané výstupy ako súčasť faktúry. Vo zvyšku podania žalovaný zopakoval svoju skoršiu argumentáciu a zotrval na predošlých podaniach.
5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 04.04.2018. Uviedol, že žalobcom odovzdané výstupy k jednotlivým aktivitám boli kompletné a nemali žiadne nedostatky, požiadavky žalovaného na doplnenie a opravu odovzdaných výstupov prekračovali rámec zmluvného plnenia žalobcu. Mal za to, že sama skutočnosť, že na základe šikanóznych výziev žalovaného, žalobca dokladal ďalšie doklady nad rámec svojich zmluvných povinností, nemožno vykladať ako uznanie vád svojho plnenia. Bolo to len vecou dobrej vôle žalobcu. Tvrdenie žalovaného, že si žalobca bol údajne vedomý, že predmetné výstupy obsahovali také vady, že nebolo možné predmetné faktúry uhradiť, označil žalobca za absurdné, odporujúce všetkým doterajším prednesom a podaniam žalobcu, aj vykonaným dôkazom. Naopak uviedol, že sám žalovaný si bol vedomý, že predmetné výstupy neobsahujú žiadne vady a nedostatky, preto ešte v roku 2010 podpísal preberacie protokoly. Ďalej uviedol, že žalobca si nebol ani nemohol byť vedomý, že ním odovzdané výstupy majú vady, nakoľko žalovaný v preberacích protokoloch explicitne písomne vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy uvedené v preberacom protokole bolo v sledovanom období vykonané v súlade so zmluvou. Mal za to, že žalovaný odmietol faktúry zaplatiť a vrátil ich nezaplatené žalobcovi, len aby účelovo oddialil ich zaplatenie z dôvodu, že v čase ich splatnosti nemal dostatok prostriedkov na ich úhradu. Zdôraznil, že vrátenie faktúr bolo neoprávnené, nakoľko námietky boli vznesené až po podpise preberacieho protokolu, ktorým sa preberacie konanie končí v zmysle čl. IV ods. 2 písm. g) Zmlúv. Ďalej uviedol, že žalovaný nepreukázal žiadnu príčinnú súvislosť medzi čl. VII bod 11 a vrátením faktúr žalobcovi. Okrem toho zopakoval svoju predošlú argumentáciu a pridržal sa doterajších prednesov a podaní.
6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.
7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 31Cb/80/2012-538 zo dňa 04.05.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
8. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
9. Podľa § 1 ods. 2 OBZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniam tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov posúdia sa podľa zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad na ktorých spočíva tento zákon.
10. Podľa § 261 ods. l OBZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
11. Podľa § 269 ods. 2 OBZ, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
12. Podľa § 324 ods. 1 OBZ, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
13. Podľa § 323 ods. 1 prvá veta OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.
14. Podľa § 365 ods. 1 OBZ, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
15. Podľa § 369 ods. l OBZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
16. Podľa § 369 ods. 2 OBZ, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
17. Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ ), ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
18. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ďalej ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
19. Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
20. Podľa § 220 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/80/2012-538 zo dňa 04.05.2017, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
24. V konaní nebolo sporné, že strany sporu uzatvorili dňa 10.09.2009 Zmluvu o poskytovaní služieb (projekt spolufinancovaný ESF v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, R. - Q. C. - X Y. „J. G. M. Č. T. Y. T. N. Y.“ mimo BSK, Z. XXXXXXXXXXX) a Zmluvu o poskytovaní služieb (projekt spolufinancovaný ESF rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, R. - Q. C.
- X U. „. G. M.Í. Č. T. Y. T. U. Z.: XXXXXXXXXXX) s právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Centire
s.r.o. (ďalej len „Zmluvy“). V zmysle čl. VII. ods.7 Zmlúv si strany dojednali splatnosť faktúr do 90 dní odo dňa doručenia faktúry objednávateľovi (žalovanému) a jej zaevidovaniu v podateľni objednávateľa. Nespornou bola taktiež skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo k úhrade týchto faktúr. Naproti tomu spornou bola v konaní otázka, či žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania, resp. či žalovaný vrátil sporné faktúry žalobcovi oprávnene, kedy žalobca vyvodzoval splatnosť jednotlivých faktúr od ich doručenia v roku 2010 a žalovaný od doručenia tých istých faktúr v roku 2011.
25. Podľa čl. II. Zmlúv (Definície pojmov), pokiaľ nie je v tejto zmluve stanovené inak, majú nasledovné pojmy uvedený význam: 1. Zmluva - táto zmluva vrátane všetkých dokumentov vrátane všetkých dokumentov, dodatkov, požiadaviek na zmeny alebo príloh; 2. Čiastkové plnenie - jednotlivé plnenia uvedené v čl. III. bod 1. Zmluvy; 3. Prevzatie (odovzdanie) - moment odovzdávania výstupov čiastkového plnenia objednávateľovi; 4. Preberacie konanie - proces schvaľovania a schválenia výstupov čiastkového plnenia predmetu Zmluvy; 5. Akceptácia - fyzická kontrola a potvrdenie kompletnosti a funkčnosti výstupov čiastkového resp. celého plnenia t.j. moment ukončenia preberacieho konanie ktorého výsledkom je podpísanie preberacieho protokolu zmluvnými stranami; 6. Preberací protokol - dokument, ktorým objednávateľ potvrdí akceptáciu odovzdaných výstupov čiastkového resp. celého plnenia, vzor preberacieho protokolu tvorí Prílohu č. 1 tejto zmluvy, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou.
26. Podľa čl. IV. ods. 2 Zmlúv (Čas plnenia, odovzdávanie predmetu zmluvy), jednotlivé výstupy aktivít a ich čiastkových činnosti uvedených v článku III. tejto zmluvy uskutočňovaných poskytovateľom pre objednávateľa. Musia byť pri odovzdaní predmetom preberacieho konania. V preberacom konaní: a) poskytovateľ je povinný odovzdať objednávateľovi výstupy z jednotlivých činnosti v rámci danej aktivity (ďalej len „výstupy“), a to do 14 dní od ukončenia činností príslušnej aktivity, b) poskytovateľ je povinný doručiť výstupy do sídla objednávateľa: Ústredie práce, sociá1nych veci a rodiny (ďalej len „ústredie“) Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, a to do 14 dní od ukončenia činností príslušnej aktivity, c) objednávateľ je povinný prevziať výstupy od poskytovateľa v deň jeho doručenia, zástupcom pre preberanie výstupov zo strany objednávateľa vrátane podpisu na preberacom protokole je poverený zamestnanec osobného úradu objednávateľa. Objednávateľ v preberacom konaní uvedie meno a priezvisko zástupcu zo strany objednávateľa ako aj zo strany poskytovateľa, d) odovzdanie a prevzatie sa uskutočňuje formou preberacieho protokolu podpísaného oprávnenými zástupcami poskytovateľa a objednávateľa pri odovzdaní a prevzatí, e) objednávateľ je povinný overiť výstupy do 5 pracovných dní od jeho odovzdania poskytovateľom. V prípade, ak odovzdané výstupy nezodpovedajú dohodnutému rozsahu a kvalite podľa zistenia objednávateľa v procese overovania alebo testovania, je objednávateľ povinný túto skutočnosť oznámiť poskytovateľovi vo forme písomných pripomienok najneskôr v 5.pracovný deň prijatia inak na pripomienky neprihliada, f) v prípade uplatnenia námietok zo strany objednávateľa v stanovenej lehote (5 pracovných dní od odovzdania a prevzatia) je povinný poskytovateľ povinný vybaviť pripomienky objednávateľa vrátane prípadného odstránenia zistených vád do 7 pracovných dní, od ich písomného doručenia. V prípade, že pripomienky sú rozsiahlejšieho charakteru, zmluvné strany dohodnú primeraný termín na ich odstránení. Celý tento proces sa považuje za ukončený podpísaním preberacieho protokolu, g) v prípade, ak objednávateľ nedoručí poskytovateľovi písomné pripomienky k prevzatými výstupom do 5 pracovných dní od jeho odovzdania poskytovateľom preberacie konanie je v takomto prípade ukončené ku dňu márneho uplynutia uvedenej lehoty, pričom odovzdaný výstup sa považuje zo strany objednávateľa za akceptované bez pripomienok, t.j. ako plnenie bez vád. Celý tento proces sa považuje za ukončený podpísaním preberacieho protokolu.
27. Podľa čl. IV. ods. 3 Zmlúv, predmet zmluvy bude považovaný za úplne splnený podpísaním preberacieho protokolu objednávateľom po vykonaní poslednej činnosti v rámci poslednej aktivity podľa čl. III. tejto zmluvy (táto skutočnosť sa v predmetnom preberacom protokole výslovne uvedie), alebo posledným dnom lehoty podľa čl. IV. bod 2 písm. g) v prípade márneho uplynutia lehoty stanovenej v cit. ustanovení tejto zmluvy.
28. Podľa čl. VII. ods. 6 Zmlúv (Cena a platobné podmienky), cenu za zrealizované činnosti jednotlivých aktivít uhradí objednávateľ poskytovateľovi na základe faktúry vystavenej poskytovateľom až po akceptovaní odovzdaných podporných dokladov k príslušnej činnosti v rámci danej aktivity formou preberacieho protokolu.
29. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, podľa ktorého súd nesprávne právne posúdil ustanovenie Zmlúv, najmä čo sa týka samotného predmetu Zmlúv nadväzujúc na § 365 OBZ, a nestotožnil sa ani so žalovaným prezentovaným výkladom ustanovení Zmlúv. Odvolací súd má v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie za to, že z čl. IV. Zmlúv a výpovede štatutárnej zástupkyne žalobcu vyplýva, že preberacie konanie predchádza podpísaniu preberacieho protokolu. V preberacom konaní sa prípadné nedostatky jednotlivých aktivít odstraňujú v lehotách dojednaných Zmluvami a až po odstránení prípadných nedostatkov prebehne podpísanie preberacieho protokolu ktorým sa končí celý proces. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle čl. IV. ods. 3 Zmlúv „predmet zmluvy bude považovaný za úplne splnený podpísaním preberacieho protokolu objednávateľom po vykonaní poslednej činnosti v rámci poslednej aktivity podľa čl. III. tejto zmluvy“ a podľa čl. VII. ods. 6 Zmlúv „Cenu za zrealizované činnosti jednotlivých aktivít uhradí objednávateľ poskytovateľovi na základe faktúry vystavenej poskytovateľom až po akceptovaní odovzdaných podporných dokladov k príslušnej činnosti v rámci danej aktivity formou preberacieho protokolu.“ V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť na žalobcom predložené listinné dôkazy - akceptačné protokoly a preberacie protokoly. V preberacom protokole bolo výslovne uvedené „Poskytovateľ potvrdzuje, že preberajúcemu odovzdal a preberajúci potvrdzuje, že od poskytovateľa prebral podporné doklady, ktorými sú výstupy v súlade s článkom III. Zmluvy...“. Okrem toho poskytovateľ v každom preberacom protokole vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy uvedené v preberacom protokole bolo v sledovanom období zrealizované v súlade so zmluvou. Tým, že za žalovaného preberací protokol riadne podpísala zodpovedná osoba, žalovaný potvrdil, že predmet činnosti bol žalobcom riadne odovzdaný a žalovaným prevzatý, t.j. žalovaný explicitným spôsobom potvrdil, že od žalobcu ako poskytovateľa prebral podporné doklady, ktorými sú výstupy v súlade s č. III. Zmlúv. Okrem toho žalobca predložil aj akceptačné protokoly, v ktorých bolo ustanovené, že týmto akceptačným konaním objednávateľ schvaľuje a akceptuje výstupy projektu odovzdané v rámci preberacieho konania. Z uvedených protokolov jasne vyplýva, že žalobca si riadne splnil svoje povinnosti a oprávnene vystavil a doručil žalovanému sporné faktúry na základe preberacích protokolov. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že preberacími protokolmi žalovaný bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám, preto akékoľvek námietky žalovaného vznesené po podpise týchto protokolov boli právne irelevantné a nemali vplyv na splatnosť faktúr a nebol dôvodom pre ich vrátenie žalobcovi ani po výhradách vznesených nadriadeným orgánom žalovaného. Keďže námietky žalovaného neboli vznesené včas, ale až po ukončení preberacieho konania a predovšetkým až po podpise preberacích protokolov, ktorými sa preberacie konanie skončilo v zmysle čl. IV. ods. 2 písm. g) Zmlúv, odvolací súd dospel k záveru, že vrátenie sporných faktúr žalobcovi zo strany žalovaného bolo neoprávnené. Odvolací súd dodáva, že preberacie protokoly boli vyhotovené podľa záväzného vzoru uvedeného v prílohe Zmlúv. Zároveň obsah preberacích protokolov vylučuje tvrdenia žalovaného, že tieto len potvrdzovali prevzatie výstupov, nakoľko z ich obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám.
30. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca svojím konaním sám uznal, že dokumentácia - výstupy k predmetným faktúram neboli úplne a riadne predložené v roku 2010, keďže na námietky žalovaného odpovedal listami a dokladal chýbajúce/neúplné výstupy, aby mohlo dôjsť k ukončeniu preberacieho konania, ktoré bolo v daných prípadoch ukončené podpísaním akceptačných protokolov zo strany žalobcu aj žalovaného a zároveň až následne opätovne predložil sporné faktúry v roku 2011. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že samotnú skutočnosť, že na základe výziev žalovaného žalobca dokladal ďalšie doklady, nemožno vykladať ako uznanie vád svojho plnenia, ale naopak, bolo vecou dobrej vôle žalobcu, resp. splnením povinnosti podľa čl. IV ods. 8 Zmlúv, podľa ktorého „V prípade potreby je objednávateľ oprávnený vyžiadať si ďalšie doklady na preverenie oprávnenosti výdavkov.“ Z tohto konania žalobcu však nemožno bez ďalšieho vyvodiť uznanie vád odovzdávaných výstupov. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že žalobca vrátené faktúry roku 2010 opätovne doručil žalovanému. Ako opodstatnená sa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti javí argumentácia žalobcu, že si ani nemohol byť vedomý, že ním odovzdané výstupy majú vady, nakoľko žalovaný v preberacích protokoloch ohľadom jednotlivých výstupov písomne vyhlásil, že plnenie predmetu zmluvy uvedené v preberacom protokole bolo v sledovanom období zrealizované v súlade so
zmluvou. Odvolací súd dodáva, že v prípade, ak skutočne žalobcom odovzdané výstupy žalovanému mali vady, žalovaný nemal podpísať preberacie protokoly, v ktorých písomne potvrdil, že prebral podporné doklady, ktorými sú výstupy v súlade s čl. III. Zmluvy a svojím podpisom zároveň potvrdil, že plnenie predmetu Zmluvy uvedené v preberacom protokole bolo zrealizované v súlade so zmluvou. Tým že žalovaný preberacie protokoly (aj akceptačné protokoly) podpísal, zodpovedá za hodnovernosť a správnosť tohto svojho právneho úkonu a s tým spojené právne následky.
31. Žalovaný ďalej namietal, že súd si nesprávne vysvetlil ustanovenia OBZ a nesprávne ich aplikoval na skutkový stav veci, teda nesprávne právne vec posúdil. Uviedol, že medzi sporovými stranami sa jednalo o obchodný záväzkový vzťah a poukázal na zaužívané obchodné zvyklosti a prax v priebehu plnenia predmetu zmluvy, ktoré si zmluvné strany nastavili. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že obchodné zvyklosti znamenajú zaužívanú prax účastníkov zmluvného vzťahu a sú pre zmluvné strany rovnako záväzné ako každé iné dojednanie uzatvorenej zmluvy. Postupnou praxou sa obchodné zvyklosti zaužívajú natoľko, že zmluvné strany ich na dobrovoľnom základe začnú považovať za právnu normu ako všeobecne záväzné pravidlo správania sa, vzťahujúce sa na ich zmluvný vzťah. Dôkazné bremeno, že určitá obchodná zvyklosť existuje, aký je jej obsah a že sa zachováva, postihuje stranu, ktorá sa tejto zvyklosti dovoláva. V prejednávanej veci existencia a zachovávanie obchodnej zvyklosti, ktorá by oprávňovala žalovaného po podpísaní preberacích protokolov, v ktorých bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám, vrátiť vystavené faktúry žalobcovi pre nedostatky vo výstupoch, nebola preukázaná a nevyplýva ani z obsahu Zmlúv. Žalovaný v tomto prípade neniesol dôkazné bremeno ohľadne preukazovania tvrdenej existencie obchodných zvyklostí, ani zaužívanej praxe medzi sporovými stranami. Okrem toho žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom pri aplikácii § 365 OBZ, nakoľko podľa neho žalovaný sa nedostal do omeškania tým, že nezaplatil sporné faktúry v roku 2010, keďže žalobca riadne neodovzdal všetky výstupy v čase vystavenia sporných faktúr v roku 2010, ale až následne na základe výzvy žalovaného odstránil všetky vady plnenia. Odvolací súd na tomto mieste opätovne uvádza, že žalovaný svojím podpisom na preberacích protokoloch bez výhrad akceptoval výstupy žalobcu k jednotlivým aktivitám, preto akékoľvek námietky žalovaného vznesené pod podpise preberacích protokolov boli právne irelevantné. Žiadosti žalovaného na doplnenie dokladov po podpise preberacích protokolov, nemali vplyv na splatnosť faktúr a neboli dôvodom na ich vrátenie žalobcovi, preto sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou sporných faktúr vystavených v roku 2010. Odvolací súd bol na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, vrátane § 1 ods. 2 a § 365 OBZ a námietky žalovaného sú v tomto smere nedôvodné. Odvolací súd tiež dodáva, že súd prvej inštancie v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne poukázal na uznávací prejav vôle žalovaného, ktorý uznal nárok žalobcu vo výške 34.272,55 eur.
32. K námietke žalovaného, že v zmysle čl. VII. ods. 10 a 11 bral žalobca ako poskytovateľ na vedomie, že dohodnutá cena je prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR a Európskeho sociálneho fondu a že podpisom zmluvy sa stáva súčasťou systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a prípadnej kontroly, odvolací súd uvádza nasledovné. Je nesporné, že podpisom predmetných zmlúv vzal žalobca uvedený spôsob financovania a kontrolu použitia týchto prostriedkov na vedomie, čo však v posudzovanom prípade nie je právne významné, nakoľko čl. VII. ods. 10 a 11 Zmlúv nesúvisia s neoprávneným vrátením sporných faktúr žalobcovi. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že uvedené ustanovenie Zmlúv nezakladá liberačný dôvod, ktorý by zbavoval žalovaného zodpovednosti za omeškanie s úhradou dotknutých faktúr.
33. Námietku žalovaného ohľadom toho, že súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie zistení z predložených listinných dôkazov, ich rekapituláciu, citáciu zákonných ustanovení, pričom dostatočne a zrozumiteľným spôsobom neuviedol vzťah medzi citovanými právnymi predpismi a skutkovými zisteniami, ktoré neboli zistené a posúdené vo vzájomných súvislostiach, najmä čo sa týka komplexného posúdenia zmluvy, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti požadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie v bodoch 34. až 42. odôvodnenia rozsudku zreteľným spôsobom vysvetlil aj to, ktoré skutočnosti mal v konaní preukázané, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a ako vec právne posúdil. Súd zároveň v súlade s § 191 ods. 1 CSP hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostačujúce a presvedčivé.
34. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
35. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
36. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 31Cb/80/2012-538 zo dňa 04.05.2017 potvrdil ako vecne správny.
37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).