Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-96-2018.pdf
PDF · 152.21 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/96/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Energetika Sereď, s.r.o., Mlynárska 4677/39, 926 01 Sereď, IČO: 47 067 578, práv. zast. BEATOW PARTNERS s.r.o., Panenská 23, 811 03 Bratislava, IČO: 36 868 841, proti žalovanému 1.: Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518 a žalovanému 2.: ZSE Energia, a.s., Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 677 281, obaja práv. zast. ius aegis s.r.o., Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava, IČO: 36 857 203, o zaplatenie 39.309,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/165/2015-375 zo dňa 03.07.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/165/2015-375 zo dňa 03.07.2017 v časti rozhodnutia vo veci samej p o t v r d z u j e .
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/165/2015-375 zo dňa 03.07.2017 v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti I žaloby zo dňa 25.09.2015 a pripustil zmenu žaloby. Súd zaviazal žalovaného 1. zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 41.374,05 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.874,84 eur od 18.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.479,73 eur od 24.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.811,32 eur od 23.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.006,65 eur od 20.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 593,45 eur od 18.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.747,90 eur od 18.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.411,43 eur od 19.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.835,15 eur od 19.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.897,48 eur od 17.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.754,85 eur od 17.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.988,48 eur od 27.1.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd zaviazal žalovaného 2. zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 35.381,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.862,94 eur od 18.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.616,55 eur od 24.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.706,50 eur od 23.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.025,99 eur od 20.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 617,45 eur od 18.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.172,73 eur od 18.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.409,40 eur od 19.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.158,68 eur od 19.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 4.829,21 eur od 17.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.442,31 eur od 17.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.539,39 eur od 21.01.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd zároveň priznal žalobcovi plný úspech v spore. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2015 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že právo žalobcu na podporu v súlade s § 3, ods. 1, písm. b a c a § 4, ods. 1 písm. b a c Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore OZE“) vo vzťahu k zariadeniu na výrobu elektriny J. T. P. T. XXX nachádzajúcom sa v J. J., K. B.., I. s celkovým inštalovaným výkonom 0,180 Mw pre rok 2015 nezaniklo a určiť žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 19.898,32 eur s príslušenstvom a žalovanému 2. povinnosť zaplatiť istinu vo výške 19.411,56 eur s príslušenstvom a obom žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Návrhom zo dňa 21.03.2017 zobral žalobca žalobu späť, v časti výroku určujúceho, že právo nezaniklo a súčasne rozšíril návrh tak, že súd určí žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi celkovo sumu vo výške 41.374,05 eur s príslušenstvom a žalovanému 2. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 35.381,15 eur s príslušenstvom. Súd konanie zastavil v späťvzatej časti a pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu uznesením zo dňa 03.07.2017. Zo žaloby súd zistil, že žalobca je výrobcom elektriny na zariadení na výrobu elektriny J. T. P. T. XXX s celkovým inštalovaným výkonom 0,180 Mw, ktoré bolo uvedené do prevádzky 27.05.2013 s právom na podporu v zmysle rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Oznámeniami z roku 2014 oznámili žalovaní žalobcovi stratu nároku na podporu za rok 2015. Podľa žalobcu žiadny zo žalovaných neoznámil žalobcovi, čím mal porušiť povinnosti v zmysle § 4 zákona o podpore OZE. Až vo vyjadrení zo dňa 09.01.2015 uviedol žalovaný 1., že porušenie povinnosti žalobcu spočíva v tom, že vo vzťahu k zariadeniu nedošlo k vráteniu doplatku za rok 2013 v zákonnej lehote najneskôr do 15.04.2014 ale až 29.05.2014, a teda došlo k zániku zmluvy o dodávke, preto ponúkol žalobcovi uzatvorenie novej zmluvy, avšak s podstatne nižšou cenou za výkup energie. Žalobca uviedol, že k namietanému porušeniu povinnosti nedošlo na základe konania žalobcu, ale predchádzajúceho prevádzkovateľa zariadenia, ktorým bol Mestský bytový podnik Sereď, a teda nie je možné postihovať žalobcu ako nového prevádzkovateľa zariadenia ale len subjekt, ktorému bola podpora vyplatená. Súčasne uviedol, že lehota na vrátenie doplatku uvedená žalovanými nemá oporu v zákone a preto ju nemožno sankcionovať stratou práva na podporu. Žalobca v súlade s legislatívou v roku 2015 pokračoval vo výrobe elektrickej energie a zasielal žalovaným faktúry na podporu, ktoré žalovaní neuhradili. Mal za to, že vrátenie časti doplatku po lehote stanovenej žalovanými, nemôže mať za následok stratu podpory nového vlastníka zariadenia a súčasne § 18e zákona o podpore OZE vylučoval uplatnenie sankcie na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 aj s poukazom na to, že k tvrdenému porušeniu zákona došlo predchádzajúcim prevádzkovateľom zariadenia a nie žalobcom. Z vyjadrenia žalovaných súd zistil, že žalovaní nenamietali výšku žalovaného nároku, ale len jeho dôvodnosť tak, že namietali nárok žalobcu na fakturované podpory za rok 2015. Uviedli, že nevrátením časti doplatku za energiu vyrobenú v roku 2013 bývalým prevádzkovateľom zariadenia MBP Sereď v lehote do 15.04.2014 (uhradená 29.05.2014) došlo k strate práva akéhokoľvek prevádzkovateľa zariadenia na podporu, nakoľko pôvodný prevádzkovateľ zariadenia MBP Sereď porušil svoje povinnosti, keď nepreukázal, že energia vyrobená v roku 2013 bola vyrobená vysokoúčinnou kombinovanou metódou v rozsahu v akom si uplatnil nárok na podporu. K námietke o vylúčení zariadenia zo straty podpory v zmysle § 18e z dôvodu, že bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 uviedli, že sankcie v zmysle § 4 sa v plnej miere vzťahujú aj na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Navrhovali preto, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), c), d), § 3 ods. 4 písm. b), § 4 ods. 2, 3, 4 § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., § 191 ods. 1, § 218 CSP. Ako spornú v konaní súd vyhodnotil skutočnosť, či nevrátením doplatku bývalým prevádzkovateľom zariadenia do 15.04.2014 došlo k strate podpory zariadenia bez ohľadu na skutočnosť, že zariadenie už prevádzkuje nový subjekt - žalobca, skutočnosť, či sa na zariadenie vzťahuje sankcia straty podpory s ohľadom na § 18e, skutočnosť, či žalobcovi vzniklo za energiu vyrobenú v roku 2015 právo na podporu. Ako nesporné súd v konaní vyhodnotil množstvo energie vyrobenej a dodanej žalobcom v roku 2015 vysokoúčinnou metódou a výšku potencionálneho nároku žalobcu na podporu voči žalovaným. Súd mal z ustáleného a nesporného skutkového stavu za preukázané, že žalovaní konštatovali porušenie povinnosti predchádzajúcim prijímateľom podpory MBP Sereď ustanovenej v § 4, ods. 4 zákona o podpore OZE a uplatnili na toto porušenie sankciu upravenú v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, čo je podľa nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017 (ďalej len „Nález“) v rozpore s právnou úpravou, preto súd vyhodnotil konanie žalovaných vo vzťahu k tvrdenej strate nároku na podporu žalobcu ako nezákonné. Na základe toho súd prisvedčil argumentácii žalobcu a konštatoval, že žalobca nemohol stratiť právo na podporu v roku 2015 v zmysle ustanovenia § 4, ods. 3 o podpore OZE na základe porušenia povinnosti predchádzajúceho prijímateľa podpory upravenej v § 4, ods. 4 zákona o podpore OZE. Uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na podporu za rok 2015 v celom rozsahu a faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania vystavil dôvodne a žalovaní faktúry neuhradili bezdôvodne. Na základe tejto skutočnosti súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania. Nad rámec uvedeného súd konštatoval, že v zmysle § 4, ods. 4 zákona o podpore OZE výrobca má celý nasledujúci rok na preukázanie spôsobu výroby elektriny a až v prípade ak v rámci tejto lehoty spôsob výroby nepreukáže, vznikne mu povinnosť vrátiť doplatok alebo jeho časť. V prejednávanej veci bol sporným rok 2013, čiže súd zastával názor, že MBP Sereď mal celý rok 2014 na preukázanie spôsobu výroby elektriny, lehota na vrátenie časti doplatku mu vznikla až v nasledujúcom roku 2015, a teda bol povinný vrátiť časť doplatku do 15.4.2015, čo preukázateľne dodržal a žalovaným nevznikol nárok na uplatnenie žiadnej sankcie. Súd ako nelogický vyhodnotil postup žalovaných, ktorí na jednej strane v konaní tvrdili, že všetky práva a povinnosti v zmysle zákona o podpore OZE sa viažu na zariadenie bez ohľadu na jeho momentálneho vlastníka a preto tvrdili, že žalobca nemá právo na podporu a na druhej strane preukázateľne vymáhali vrátenie časti doplatku od MBP Sereď v čase, keď už vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia bol žalobca. Súd mal za to, že postup žalovaných vo veci tvrdenej straty podpory žalobcu na elektrinu vyrobenú a dodanú v roku 2015 vo vzťahu k žalobcovi, vychádza z nezákonného postupu vo vzťahu k zariadeniu tým, že v rozpore s právnou úpravou platnou v rozhodnom čase, rozšírili šikanóznym výkladom zákonného ustanovenia § 4, ods. 3 na porušenie povinnosti upravenej v § 4, ods. 4 zákona o podpore OZE. Súd na základe uvedeného konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi žalované istiny v rozsahu 100 % istiny žaloby vrátane uplatneného príslušenstva.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Svoje podanie odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaní poukázali na relevantnú právnu úpravu a zhrnuli skutkový stav. Pochybenie súdu prvej inštancie videli v právnom názore súdu o nemožnosti aplikovať § 4 ods. 3 na § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE vzhľadom na Nález. Uviedli, že Nález posudzoval súlad § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s čl. 1 ods.1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom Ústavný súd SR konštatoval plný súlad predmetného ustanovenia a zároveň potvrdil vysoký verejný záujem na plnení povinnosti výrobcov v zmysle zákona o podpore OZE z dôvodu, že podpora poskytovaná výrobcom elektriny podľa zákona o podpore OZE má priamy vplyv na cenu elektriny pre všetkých koncových odberateľov elektriny. Poukázal na to, že novelou č. 382/2013 Z.z. zákona o podpore OZE bolo doplnené ustanovenie § 4 ods. 3, čím počnúc od 01.01.2014 je v účinnosti ustanovenie, ktoré dopĺňa dovtedajšie imperfektné normy v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE normami perfektnými, ktoré ustanovujú, že pokiaľ výrobca elektriny chce mať podporu v zmysle zákona o podpore OZE, musí si splniť svoje povinnosti uložené v zákone o podpore OZE a v prípade, že si ich nesplní, nastupuje sankčný mechanizmus v podobe nemožnosti uplatnenia si práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE, teda doplatok a cenou elektriny na straty. V tomto smere poukázal na dôvodovú správu k predmetnej novele a stanovisko Národnej rady SR zverejnené v Náleze, ako i na str. 46 Nálezu. Uviedol, že zmyslom § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je postihovať výrobcov elektriny stratou podpory v nasledujúcom roku v prípade, ak si riadne a včas nesplnili svoje povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 daného zákona. Ďalej uviedli, že jedna z povinností, na ktorú odkazuje § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je aj § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE, ktoré spočíva vo vrátení neoprávnene vyplateného doplatku, pričom posledné slová v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE v znení „ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona“ vyjadrujú generálnu/plošnú aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia zákona o podpore OZE. Za rozhodujúce pre odvolanie považovali žalovaní ustanovenie § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE, podľa ktorého pokiaľ výrobca nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, je povinný doplatok vrátiť do 15. apríla. Žalovaní mali za to, že nevrátenie vyplateného doplatku v danej lehote napĺňa skutkové znaky uvedené v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE. Poukázali na to, že Ústavný súd SR sa len v jednom odseku vyjadril k § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE, ktoré si súd prvej inštancie bez ďalšieho osvojil, aj napriek faktu, že táto časť odôvodnenia vôbec nezodpovedala normatívnemu jadru Nálezu. Takýto postup súdu žalovaní považovali za arbitrárny, nesystematický a nekompetentný, absentujúc požiadavku na právne presvedčivé odôvodnenie. Citáciu v Náleze označili za stručnú, nepresnú, chybnú a protichodnú. Mali za to, že na jednej strane Nález uvádza, že na § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE sa vzťahuje sankcia - správny delikt v § 16 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE, avšak sa zjavne opomenulo na skutočnosť, že rovnako aj porušenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE predstavuje správny delikt podľa § 16 ods. 1 písm. ae) zákona o podpore OZE a pritom zo znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je nesporné, že na § 4 ods. 2 písm. d) sa
vzťahuje tento súkromnoprávny sankčný mechanizmus - je to tak z dôvodu, že právny poriadok SR umožňuje, aby súkromnoprávna a verejnoprávna sankcia popri sebe koexistovali, resp. pôsobili súčasne na subjekt. Ďalej poukázali na to, že Nález uvádza, že na § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE sa nevťahuje súkromnoprávny mechanizmus uvedený v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, avšak na str. 49 Nálezu vyzdvihuje opodstatnenosť § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE. Mali za to, že porušenie druhej vety § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE predstavuje jednu z najflagrantnejších nevrátení neoprávnene vyplateného doplatku, na ktoré odkazuje § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE. Poukázali na to, že právnu spojitosť § 4 ods. 2 písm. d) s § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE vyjadrila aj vláda SR v Náleze. Opätovne zdôraznili, že nad celým zákonom o podpore OZE predovšetkým vo vzťahu k povinnostiam výrobcov elektriny existuje dôležitý verejný záujem na ich dodržiavaní, avšak napadnutý rozsudok to vôbec nezohľadňuje. Ďalšie pochybenie konajúceho súdu videli v právnom názore súdu ohľadom výkladu § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE tak, že umožňuje vrátiť doplatok žalobcom až do 15.04.2015. Mali za to, že súd si nesprávne vyložil celý mechanizmus vyplácania doplatku pre vysoko účinnú kombinovanú výrobu. Poukázali na to, že dokladom výrobcu elektriny na preukázanie, že elektrina v zariadení pochádza skutočne z vysoko účinnej kombinovanej výroby je potvrdenie o pôvode elektriny kombinovanou výrobou (ďalej len „Potvrdenie“) v zmysle § 8 ods. 1 zákona o podpore OZE, ktoré sa vydáva za predchádzajúci rok, pričom počas (predchádzajúceho) roka sa vypláca podpora doplatkom a cenou elektriny na straty za vyrobenú elektrinu, ale potvrdenie ich statusu sa potvrdí až v nasledujúcom kalendárnom roku. Žalovaní prvú vetu § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE vyložili tak, že v priebehu roku 2013 bola riadne fakturovaná žalobcom vyrobená elektrina, avšak bez preukázania, že bola vyrobená vysoko účinnou kombinovanou výrobou a až následne, dňa 03.04.2014 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal potvrdenie za predchádzajúci rok 2013. Druhú vetu § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE vyložili tak, že ak v roku 2014 (nasledujúci kalendárny rok po roku, v ktorom bol doplatok riadne fakturovaný), žalobca nepreukáže, že táto elektrina bola vyrábaná vysoko účinnou kombinovanou výrobou Potvrdením, preukazujúc, že všetko fakturované množstvo bolo vyrobené vysoko účinnou kombinovanou výrobou, bol žalobca povinný vrátiť neoprávnene vyplatený doplatok späť žalovanému 1. do 15.04.2014. Podotkli, že sankcionovateľné nie je to, že bol vyplatený doplatok za množstvo elektriny, ktoré prekračuje množstvo, na ktoré sa vzťahuje podpora podľa zákona o podpore OZE, ale fakt, že nebola dodržaná lehota do 15.04.2014. Tretiu vetu § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE interpretovali tak, že ak by žalobca nefakturoval v roku 2013 doplatok žalovanému 1. a na základe vydaného Potvrdenia v roku 2014 za predchádzajúci rok 2013, bolo potvrdením o pôvode elektriny kombinovanou výrobou preukázané, že išlo o elektrinu vysoko účinnou kombinovanou výrobou (tzv. by ju „ozelenil“), žalobca by mal právo uplatniť si doplatok za takto vyrobenú elektrinu v roku 2013 u žalovaného 1., a to do konca roku 2014. Uvedený spôsob vyplácania podpory predstavuje podľa žalovaných reálny výkon podnikania v danej regulovanej oblasti zo strany žalobcu a žalovaného 1., zaužívanej obchodnej praxe medzi nimi, žalobca o nej vedel a bol s ňou uzrozumený, pričom nemá zákonný, logický, ani praktický dôvod, aby neoprávnene uhradený doplatok žalobca zadržiaval 15,5 mesiaca. Zároveň mali za to, že pochybenie súdu je aj v samotnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keď svoje právne posúdenie súd odôvodnil len veľmi stroho opierajúc sa len o závery Nálezu, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Okrem toho nesúhlasili s tým, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi plný úspech v spore, a teda mu ipso facto prisúdil plnú náhradu trov konania. Poukázali na to, že žalobca späťvzal časť žaloby o určenie, že právo na podporu doplatkom a odberom elektriny na straty v roku 2015 nezaniklo, pričom súd zastavil v tejto časti konanie dňa 03.07.2017. Namietali, že súd priznal žalobcovi plný úspech v spore aj napriek faktu, že rozhodol v prospech žalobcu len v časti žaloby o zaplatenie faktúr za doplatok a ceny elektriny na straty, pričom žalobca zavinil zastavenie konania v späťvzatej časti žaloby. S ohľadom na uvedené žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 07.11.2017. Poukázal na to, že žalovaní v bodoch 33 až 41 odvolania opakujú argumentáciu použitú v prvoinštančnom konaní, s ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal pri vynesení napadnutého rozsudku a ktorú žalobca nepovažoval za relevantnú pre toto konanie. Mal za to, že argumenty žalovaných sa odvolávajú na tie časti Nálezu, ktoré sú vo vzťahu k tomuto konaniu všeobecné, zatiaľ čo žalobca uvádza tie časti Nálezu, ktoré sa konkrétne týkajú tohto prípadu. Uviedol že v konaní nebolo spochybňované ani jednou zo strán, že štát má právo, či už prostredníctvom legislatívy alebo exekutívy upravovať a meniť systém podpory výroby elektriny z OZE, aby bol tento systém efektívnejší a aby nevplýval negatívne na cenu elektriny pre odberateľov. Zdôraznil však, že takáto regulácia sa môže diať len prostriedkami, ktoré sú v súlade s princípom právneho štátu, čo potvrdil Ústavný súd v Náleze aj súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku. Podľa názoru žalobcu, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví má dostatočnú právomoc v rámci vecnej regulácie a cenovej regulácie vplývať na cenu elektriny pre konečných odberateľov, a preto štát nie je odkázaný na to, aby cena elektriny bola znižovaná tým, že výrobcovia elektriny z OZE alebo kombinovanou metódou, budú sankcionovaní na základe výkladu právnych noriem, ktorý je v rozpore s princípmi právneho štátu. Poukázal na protirečivosť argumentácie žalovaných, ktorí v odvolaní argumentujú viacerými právnymi názormi vyslovenými Ústavným súdom SR v Náleze, čo im však nebráni kritizovať a odmietať právny názor obsiahnutý v Náleze, ktorý sa im nehodí. Zastával názor, že právny názor Ústavného súdu SR bol v Náleze vyjadrený jasne, určito a zrozumiteľne, bez možností iného výkladu sa v ňom uvádza, že sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE sa neaplikuje na porušenie § 4 ods. 4 až 7 tohto zákona o podpore OZE. Poukázal na to, že Ústavný súd svoj právny názor odôvodnil tým, že porušenie § 4 ods. 4 až 7 zákona o podpore OZE je sankcionované podľa § 16 zákona o podpore OZE možnosťou uloženia pokuty Štátnou energetickou inšpekciou podľa § 16 ods. 2 písm. a) zákona o podpore OZE, čo je podľa názoru Ústavného súdu SR dostačujúce. Za dôvodný nepovažoval žalobca argument žalovaných, že pokiaľ by za porušenie § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE nebolo možné uložiť sankciu podľa § 4 ods. 3 tohto zákona, jednalo by sa o imperfektnú normu. Podľa žalobcu je skôr výnimočné, aby porušenie jednej zákonnej povinnosti bolo sankcionované dvoma sankciami (súkromnoprávnou aj verejnoprávnou) a mal za to, že na perfektnosť normy úplne postačí, aby jej nesplnenie zabezpečovala verejnoprávna sankcia podľa § 16 tohto zákona. V tejto súvislosti poukázal na príslušnú časť odôvodnenia Nálezu a mal za to, že Ústavný súd SR tým vysvetlil svoj právny názor tak, že cieľom sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE bolo postihnúť nesplnenie len niektorých, výslovne uvedených ustanovení zákona, pričom porušenie iných ustanovení zákona je sankcionované podľa § 16 zákona o podpore OZE. Zastával názor, že judikatúra a právne názory uvádzané žalovanými v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť právny názor Ústavného súdu SR a tým pádom ani napadnutý rozsudok. Argumentáciu žalovaných stanoviskom Národnej rady SR a vlády SR v odvolaní nepovažoval žalobca za vhodnú, nakoľko túto argumentáciu Ústavný súd SR už posúdil a vysporiadal sa s ňou pri vynesení Nálezu. Ohľadom výkladu § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE mal za to, že žalovaní neposkytli žiadne argumenty, ktoré by mali spochybniť právny názor súdu prvej inštancie, ktorý použil gramatický a logický výklad predmetného ustanovenia, pričom tento výklad žalobca považoval za logický aj z hľadiska systematiky zákona. Poukázal na to, že zákon o podpore OZE stanovuje odlišný právny režim pri vydávaní potvrdení o pôvode elektriny pri elektrine vyrobenej z OZE a pri elektrine vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou metódou. Zatiaľ čo pri potvrdení o pôvode elektriny vyrobenej z OZE zákon v zmysle § 7 ods. 2 zakotvuje lehotu pre vydanie potvrdenia zo strany Úradu pre reguláciu sieťových odvetví 30 dní od doručenia úplnej žiadosti zo strany výrobcu elektriny z OZE, ktorý žiada o vydanie potvrdenia, pri vydávaní potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou metódou, zákon neustanovuje lehotu, v ktorej má Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydať potvrdenie. Ďalším rozdielom je, že potvrdenie OZE sa v zmysle § 7 ods. 3 písm. a) zákona o podpore OZE vo všeobecnosti vydáva na celú dobu podpory, zatiaľ čo potvrdenie pre kombinovanú metódu sa vydáva vždy za predchádzajúci kalendárny rok z dôvodu, že v porovnaní s elektrinou vyrobenou z OZE je výroba elektriny vysoko účinnou kombinovanou metódou podstatne zložitejší technologický proces. Poukázal na to, že v zmysle § 74 ods. 4 zákona o podpore OZE celý proces ohľadom vydania potvrdenia pre kombinovanú metódu musí byť ukončený do 31.12. kalendárneho roku nasledujúceho po kalendárnom roku, ktorého sa potvrdenie pre kombinovanú metódu týka. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že lehota na vrátenie doplatku uplynie až 15. apríla roku, ktorý nasleduje po kalendárnom roku v rámci ktorého bolo potrebné preukázať výrobu elektriny formou vysoko účinnej kombinovanej metódy, čo v tomto prípade je 15.04.2015. Z tohto hľadiska názor súdu prvej inštancie považoval za správny. Poprel tvrdenie žalovaných v bode č. 65 odvolania, že uvedený postup (údajne zaužívaný spôsob vyplácania podpory) prestavoval zaužívanú obchodnú prax medzi stranami a žalobca mal o nej vedieť a byť s ňou uzrozumený a uviedol, že žalovaní túto skutočnosť netvrdili v prvoinštančnom konaní a uplatnenie tohto tvrdenia v odvolacom konaní je v rozpore s § 366 CSP, pričom uvedený argument neobstojí ani z právneho hľadiska, nakoľko zavedená obchodná prax môže byť relevantná len pri výklade právneho úkonu v zmysle § 266 ods. 3 OBZ, ale nie pri výklade zákonného ustanovenia. Žalobca nepovažoval argumenty žalovaných ohľadom nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku za relevantné a napadnutý rozsudok považoval za dostatočne odôvodnený, obsahujúci všetky požadované náležitosti a v súlade s čl. 2 ods. 2 CSP. Mal za to, že keďže predmetom konania pred Ústavným súdom SR bol práve tvrdený rozpor § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s Ústavou SR, z tohto vyplýva, že celé odôvodnenie Nálezu sa muselo týkať výkladu práve tohto ustanovenia, ktoré je rozhodujúce aj pre toto konanie. Zdôraznil, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nepoukazuje na Nález len stručne, ale v bode č. 57 doslovne cituje relevantnú
pasáž Nálezu. Ďalej poukázal na bod č. 60 a 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd uviedol, že sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemôže postihnúť žalobcu, nakoľko v tomto prípade nedochádza k prechodu práv a povinností z MBP Sereď na žalobcu v súvislosti so zmenou výrobcu elektriny na zariadení. Skutočnosť, že sankcia nemôže postihovať subjekt, ktorý neporušil sankciou chránenú povinnosť, považoval žalobca za najzávažnejší argument, ktorý preukazuje protiprávnosť postupu žalovaných. Žalobca v tomto smere uviedol sumarizáciu svojich argumentov. K námietke žalovaných ohľadom trov konania uviedol, že v čase podania žaloby bol žalobný určovací petit zahrnutý do žaloby dôvodne, avšak na základe skutočnosti, ktorú nie je možné pričítať k zavineniu žalobcovi (uzavretie zmluvy o dodávke elektriny č. 631/16 zo dňa 23.12.2015), zanikla po začatí konania potreba pre takéto určenie, a preto žalobca uskutočnil čiastočné späťvzatie žaloby ohľadom určovacieho žalobného petitu. Okrem toho uviedol, že žalobca stiahol žalobu späť v časti týkajúcej sa určovacieho petitu predtým, ako začal súd konať vo veci samej, ešte pred vykonaním prvého pojednávania vo veci, z čoho vyplýva, že zahrnutie určovacieho žalobného petitu do žaloby a jeho následné späťvzatie nespôsobilo akékoľvek dodatočné trovy konania a ani súdne konanie nepredĺžilo. Rozhodnutie súdu o trovách preto považoval za vecne správne. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 18.12.2017. Žalovaní v prvom rade uviedli, že Nález nespochybňujú ako celok, nakoľko merito veci je v ich prospech, rozporujú však, že Nález na str. 22 posledný odsek je zjavne zakomponovaný do Nálezu neodborne a laxne a spôsobuje zmätočnosť a protichodnosť, a to vo svetle zákona o podpore OZE, kedy uvedená časť Nálezu neobstojí, nakoľko odôvodňuje neaplikáciu sankčného mechanizmu v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu, že sa na § 4 ods. 4 tohto zákona vzťahuje verejnoprávna sankcia v § 16 daného zákona. Taktiež táto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaných neobstojí, nakoľko si sám sebe odporuje v tom, že aj samotné porušenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE sa na jednej strane sankcionuje verejnoprávnou sankciou podľa § 16 ods. 1 písm. ae) zákona o podpore OZE a na druhej strane sa sankcionuje súkromnoprávnou sankciou v zmysle § 4 ods. 1 zákona o podpore OZE. Ďalej namietali rozpor uvedenej časti odôvodnenia Nálezu so samotným Nálezom, s dôvodovou správou k novele č. 30/2013 Z.z. zákona o podpore OZE i s dôvodovou správou č. 382/2013 Z.z. k zákonu o podpore OZE. Mali za to, že prijatím výkladu danej časti odôvodnenia Nálezu sa dostaneme späť do situácie pred 01.01.2014, keď nesplnenie si povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o podpore OZE nebude sankcionované súkromnoprávnym mechanizmom, a preto dané ustanovenie sa stane opäť imperfektné a nevymáhateľné a jednoznačné porušenie povinnosti zo strany žalobcu zostane nepotrestané. Konštatovali, že judikatúrou uvádzanou v dovolaní chceli poukázať na všeobecný právny problém záväznosti odôvodnení nálezov Ústavného súdu SR, pričom v zmysle ustálenej judikatúry platí, že záväzná je len tá časť, ktorá má bezprostrednú väzbu na prejednávanú vec, teda ratio decidendi. Ohľadom údajne nesprávneho výkladu lehoty v § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE žalovanými, žalovaní uviedli, že údaje potrebné na vydanie potvrdenia o pôvode elektriny má výrobca vždy na konci kalendárneho mesiaca, a preto nič nebráni tomu, aby na konci roka podal žiadosť tak, aby mal vydané potvrdenie o pôvode elektriny v lehote podľa § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE a opakovane zdôraznili, že nemá logiku, aby akýkoľvek zákon umožňoval neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov, ktoré mu nepatria po tak dlhé časové obdobie (15,5 mesiaca). Poukázali na to, že rovnaký právny režim platí pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a nemá opodstatnenie, aby sa pri obdobných typoch zariadení (obnoviteľné zdroje energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby) jednému umožňovalo predložiť potvrdenie o pôvode do 15. marca a druhému do konca roka. Namietanú stručnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia videli v ohľade právneho posúdenia veci. Ohľadne prechodu práv a povinností pri zmene vlastníctva zariadenia na výrobu elektriny odkázali na svoje predošlé podania. Namietali, že napadnutý rozsudok v bodoch 60 a 61 nikde neuvádza, že § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemôže postihnúť žalobcu, nakoľko nedošlo k prechodu práv a povinností. Zdôraznili, že platí jeden základný vzťah, a to, že práva a povinnosti v zmysle zákona o podpore OZE nevznikajú samé od seba, ale odvodene od vlastníctva zariadenia na výrobu elektriny. Mali za to, že v prípade ak výrobca so svojím zariadením raz poruší nejakú ustanovenú povinnosť, s ktorou zákon o podpore OZE spája určitý postih daného zariadenia, a ktoré medzičasom prevedie na iný subjekt, nespôsobuje to anuláciu daného postihu. Uviedli, že žalobcom poskytnutý výklad by zakladal beztrestnosť a nepostihnuteľosť akéhokoľvek výrobcu elektriny, ktorý by sa veľmi ľahko vyhol sankcii v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, a to prostým prevodom zariadenia na iný subjekt, ktorý svoje povinnosti neporušil. Ohľadom nároku na náhradu trov konania poukázali na skutočnosť, že Zmluva o dodávke elektriny č. 631/16 zo dňa 23.12.2015 neupravovala sporný rok 2015 v tomto konaní, preto jej
uzavretie zo strany žalovaného 2. a žalobcu nemohlo byť podkladom na procesné zavinenie žalovaných, nehovoriac o tom, že žaloba na plnenie v sebe konzumuje aj určovaciu žalobu. Z tohto dôvodu považovali rozhodnutie o nároku na náhradu trov za nesprávne.
5. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 28.06.2018. K namietanému rozporu Nálezu so zákonom žalobca uviedol, že takéto tvrdenie je absurdné, nakoľko úlohou Ústavného súdu SR bolo v konaní, v ktorom bol vynesený Nález, posúdiť súlad § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s Ústavou SR a v tejto súvislosti bolo potrebné, aby Ústavný súd SR uskutočnil výklad § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, čoho súčasťou muselo byť aj určenie rozsahu uplatniteľnosti sankcie straty práva na podporu počas nasledujúceho kalendárneho roka. Uviedol, že samotné konštatovanie žalovaných, že odôvodnenie Nálezu je v rozpore so zákonom o podpore OZE nemá argumentačnú hodnotu. Ďalej uviedol, že sankcia straty práva na podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE sa týka len porušenia konkrétnych povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, pričom k rozšíreniu uplatnenia tejto sankcie došlo práve z dôvodu rozšírenia povinností zaradením nového ustanovenia pod písm. d) do § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE. Konštatoval, že tento právny záver je presným opakom toho, čo tvrdia žalovaní, že sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE sa má aplikovať plošne na porušenie akejkoľvek povinnosti podľa zákona o podpore OZE. To, že Ústavný súd SR v Náleze zmienil, že porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE je sankcionované verejnoprávnou sankciou podľa § 16 ods. 1 písm. a) až d) zákona o podpore OZE bolo podľa žalobcu vyjadrením toho, že záujem na efektívnejšom fungovaní podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby je pri porušení povinností výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 4 až 7 zákona o podpore OZE zabezpečený verejnoprávnou sankciou, ktorú môže uložil porušujúcemu výrobcovi elektriny Štátna energetická inšpekcia. Ohľadom namietaného rozporu Nálezu s dôvodovou správou k novele žalobca uviedol, že považuje za nesprávne argumentovať chybnosťou právneho názoru Ústavného súdu SR pre rozpor s dôvodovou správou, keď dôvodová správa nie je formálnym prameňom práva ani formálnym zdrojom pre výklad právnej normy. Zastával názor, že nie je možné, aby dôvodová správa ani akékoľvek iné názory predkladané orgánmi verejnej moci mohli mať vyššiu relevanciu ako názor Ústavného súdu SR vyslovený v jeho rozhodnutí. Mal za to, že zámer novely špecifikovaný v dôvodovej správe je vyjadrený veľmi všeobecne a nevyhnutne nevyplýva zo zámeru novely zvýšiť efektívnejšie fungovanie podpory úmysel vztiahnuť sankciu straty práva na podporu porušenia akéhokoľvek ustanovenia zákona o podpore OZE, nakoľko zvýšenie efektívnosti fungovania systému podpory sa dosiahne aj vtedy, keď budú sankcionované len niektoré kľúčové zákonné povinnosti adresátov právnych noriem. Podľa neho pokiaľ by zákonodarca chcel vztiahnuť uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 aj na porušenie iných ustanovení zákona o podpore OZE, uviedol by to v texte § 4 ods. 3 výslovne. S tvrdením žalovaných, že daný právny názor Ústavného súdu nie je relevantný, nakoľko sa nejedná o „ratio decidendi“ nesúhlasil a považoval ho za relevantný pre daný prípad. Podľa žalobcu argumentácia žalovaných ohľadom interpretácie § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE nie je správna, nakoľko z porovnania právnych úprav platných pre výrobcov elektriny z OZE a výrobcu elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou je zrejmé, že zákon o podpore OZE stanovuje odlišné režimy pre výrobu elektriny z OZE a výrobu elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou. Mal za to, že rozdielnosť právnej úpravy aplikovateľnej na výrobcov elektriny z OZE a výrobcov elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou nie je náhodná, ale vyplýva z odlišného charakteru technických faktorov pre tieto výroby, čo dosvedčuje aj text dôvodovej správy k zákonu č. 309/2009 Z.z.. Žalobca zotrval na svojom právnom názore, že text § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE je nejednoznačný, a teda nie je v súlade s princípmi právneho štátu. Zdôraznil, že výklad § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE, ako ho uskutočnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku považuje za správny a v prípade, ak by Krajský súd v Bratislave mal pochybnosť o správnosti tohto výkladu žalobca tvrdil, že nakoľko § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE má charakter verejnoprávnej normy, nie je možné v prípade jej nejednoznačnosti vykladať ňou uložené povinnosti na ťarchu jej adresáta. Ohľadom odôvodnenia napadnutého rozsudku, zmeny vlastníctva zariadenia na výrobu elektriny a náhrady trov konania zotrval na svojich predošlých právnych názoroch.
6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.
7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 26Cb/75/2015-169 zo dňa 15.11.2017 je potrebné vo veci samej (okrem výroku o nároku na náhradu trov konania) potvrdiť ako vecne správny.
8. Podľa § 3, ods. 1, písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore OZE“), podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty.
9. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje doplatkom.
10. Podľa § 3, ods. 1, písm. d) zákona o podpore OZE, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.
11. Podľa § 3 ods. 4 písm. b) zákona o podpore OZE, podpora podľa odseku 1 písm. c) sa vzťahuje na všetku elektrinu vyrobenú vysoko účinnou kombinovanou výrobou v zariadení na kombinovanú výrobu s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW vrátane.
12. Podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.
13. Podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
14. Podľa § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE, výrobca elektriny kombinovanou výrobou, ktorému bolo vydané potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou za predchádzajúci kalendárny rok, si uplatňuje v roku vydania tohto potvrdenia podporu podľa odseku 1 písm. b) a c). Ak sa v nasledujúcom kalendárnom roku nepreukáže, že vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, je povinný doplatok podľa odseku 1 písm. c) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy do 15. apríla. Ak si neuplatnil právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c) a na základe vydaného potvrdenia o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou preukáže, že elektrinu vyrábal vysoko účinnou kombinovanou výrobou, môže si na takto vyrobenú elektrinu uplatniť do konca roka právo na doplatok podľa odseku 1 písm. c).
15. Podľa § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE, podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
16. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
17. Podľa čl. 16 ods. 1 CSP, súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
18. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
21. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/165/2015-375 zo dňa 03.07.2017 pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej (okrem výroku o nároku na náhradu trov konania), pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaní neargumentujú žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:
22. Pre toto konanie boli významné právne závery Ústavného súdu SR vyslovené v náleze PL. ÚS. 50/2015 zo dňa 22.03.2017 (ďalej len „Nález“). Smerodajným bol názor vyslovený Ústavným súdom SR na strane 22 Nálezu, podľa ktorého „V nadväznosti na citované ústavný súd považuje za žiaduce (nad rámec návrhu skupiny poslancov) uviesť, že popri povinnostiach ustanovených v § 4 ods. 2 zákon o podpore OZE ustanovuje výrobcom elektriny s právom na podporu aj ďalšie povinnosti ustanovené v § 4 ods. 4 až 7 tohto zákona. Na porušenie týchto povinností sa však skupinou poslancov namietaný sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nevzťahuje. Z ustanovení § 16 ods. 1 písm. a) až d) zákona o podpore OZE totiž vyplýva, že porušením týchto povinností sa výrobcovia elektriny s právom na podporu dopustia správnych deliktov, ktoré sú sankcionovateľné uložením pokuty Štátnou energetickou inšpekciou podľa § 16 ods. 2 písm. a) tohto zákona.“ O toto rozhodnutie v konečnom dôsledku oprel svoje rozhodnutie aj súd prvej inštancie.
23. Nespornou skutočnosťou v prvoinštančnom konaní i v konaní pred odvolacím súdom bolo množstvo energie vyrobenej a dodanej žalobcom v roku 2015 vysoko účinnou metódou a výška uplatňovaného potencionálneho nároku žalobcu na podporu voči žalovaným. Žalovaní svoje odvolanie postavili na pochybeniach súdu prvej inštancie v troch rovinách. V prvom rade namietali nesprávnosť názoru súdu ohľadom nemožnosti aplikovať § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE na § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE vzhľadom na Nález. Žalovaní svoje odvolanie založili vo veľkej miere na kritike právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v Náleze a to v časti, v ktorej odôvodnenie Nálezu nie je konformné s argumentáciou použitou žalovanými v tomto konaní, a naopak vyzdvihli všeobecné časti Nálezu, ktoré boli súladné s ich tvrdeniami. Úlohou odvolacieho súdu však nie je poskytovať žalovaným výklad Nálezu Ústavného súdu SR, či spochybňovať právne závery v ňom vyslovené. Naopak, odvolací súd je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP povinný rozhodovať v súlade s princípom právnej istoty a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Rovnako ani výklad ustanovení zákona o podpore OZE žalovanými, stanovisko Národnej rady, stanovisko vlády SR, či dôvodová správa k novele č. 382/2013 Z.z. zákona o podpore OZE nie sú spôsobilé spochybniť právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v Náleze a privodiť odlišné právne posúdenie posudzovaného prípadu odvolacím súdom. Je
potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd SR vzal do úvahy uvedené právne názory už pri svojom rozhodovaní a pri vynesení Nálezu. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku len stroho odkázal na citáciu Nálezu, v ktorom sa uvádza, že súkromnoprávny sankčný mechanizmus v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE sa na porušenie § 4 ods. 4 totožného zákona nevzťahuje, vzhľadom na sankcionovateľnosť podľa § 16 zákona o podpore OZE - správny delikt, pričom súd si bez ďalšieho osvojil časť odôvodnenia na strane 22 Nálezu, ktorá nezodpovedala normatívnemu jadru Nálezu. Takýto postup súdu prvej inštancie žalovaní považovali za arbitrárny, nesystematický, nekompetentný, absentujúc požiadavku na právne presvedčivé odôvodnenie a poukázali na to, že vo všeobecnosti je daná citácia v Náleze stručná, nepresná, chybná a protichodná. Uvedenú námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú. Súd prvej inštancie v bodoch 47. až 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom odôvodnil svoje právne závery. Nie je pravdou, že súd len stroho odkázal na citáciu Nálezu, nakoľko v bode 57. odôvodnenia súd citoval relevantnú časť Nálezu, právne významnú pre prejednávaný prípad a opierajúc sa o názor Ústavného súdu SR vyslovený v Náleze následne vyvodil vlastný právny záver. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že právny názor vyslovený Ústavným súdom v Náleze súd prvej inštancie ako i odvolací súd rešpektuje, nakoľko ide o rozhodnutie vyššej súdnej autority, pričom doposiaľ nebol tento právny názor prekonaný odlišným rozhodnutím Ústavného súdu SR, preto odvolací súd nemá dôvod sa od neho odchýliť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za dostačujúce, súd prvej inštancie v ňom jasne, výstižne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil na základe akých dôvodov vec právne posúdil tak, že uplatnený nárok žalobcu považoval za dôvodný, pričom odôvodnenie spĺňa atribúty ustanovenia § 220 CSP. V zmysle vyššie uvedeného sa odvolací súd plne stotožňuje s bodom 58. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie uviedol „Z ustáleného a nesporného skutkového stavu mal súd za preukázané, že žalovaní konštatovali porušenie povinnosti predchádzajúcim prijímateľom podpory MBP Sereď ustanovenej v ust. § 4, ods. 4 zákona a uplatnili na toto porušenie sankciu upravenú v ust. §4, ods. 3 zákona, čo je podľa nálezu v rozpore s právnou úpravou. Touto konštatáciou súdu na základe nálezu súd vyhodnotil konanie žalovaných vo vzťahu k tvrdenej strate nároku na podporu žalobcu ako nezákonné. Na základe toho súd prisvedčil argumentácii žalobcu a konštatoval, že žalobca nemohol stratiť právo na podporu v roku 2015 v zmysle ustanovenia §4, ods. 3 na základe porušenia povinnosti predchádzajúceho prijímateľa podpory upravenej v ust. § 4, ods. 4 zákona o podpore. Žalobcovi teda vznikol nárok na podporu za rok 2015 v celom rozsahu a faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania vystavil dôvodne a žalovaní faktúry neuhradili bezdôvodne. Na základe tejto skutočnosti súd žalobe vyhovel.“ Takéto odôvodnenie odvolací súd hodnotí ako výstižné a vecne správne.
24. Ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie podľa žalovaných spočíva v právnom názore ohľadom výkladu ustanovenia § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE tak, že umožňuje vrátiť doplatok do 15.04.2015. Uviedli, že súd nesprávnym právnym výkladom druhej vety § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE došiel k záveru, že doplatok mal žalobca vrátiť nie do 15.04.2014, ale až do 15.04.2015. Žalovaní podali vlastný výklad spôsobu vyplácania podpory, ktorý údajne predstavuje reálny výkon podnikania v danej regulovanej oblasti zo strany žalobcu a žalovaného 1., zaužívanej obchodnej praxe medzi nimi, pričom uviedli, že žalobca o nej vedel a bol s ňou uzrozumený. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že skutočnosťou, na základe ktorej súd žalobe vyhovel bolo, že súd vyhodnotil konanie žalovaných vo vzťahu k tvrdenej strate nároku na podporu žalobcu ako nezákonné, keď na porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE žalovaní uplatnili sankciu upravenú v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, čo je podľa Nálezu v rozpore s právnou úpravou. Ďalšie odôvodnenie rozhodnutia konajúceho súdu bolo teda len na podporu uvedeného právneho záveru, preto prípadná nesprávnosť ďalších právnych názorov súdu prvej inštancie, by nemala vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Okrem toho žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali svoje tvrdenia, že nimi poskytnutý výklad spôsobu vyplácania podpory predstavuje zaužívanú obchodnú prax medzi stranami. Odvolací súd sa prikláňa k interpretácii ustanovenia § 4 ods. 4 zákona o podpore OZE prezentovanej súdom prvej inštancie, podľa ktorého výrobca má celý nasledujúci rok na preukázanie spôsobu výroby elektriny a až v prípade, ak v rámci tejto lehoty spôsob výroby nepreukáže, vznikne mu povinnosť vrátiť doplatok alebo jeho časť (v danom prípade do 15.04.2015) z dôvodu, že takýto výklad zodpovedná gramatickému hľadisku i pravidlám formálnej logiky.
25. Odvolací súd sa však nestotožňuje s napadnutým rozsudkom v časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi plný úspech v spore. Súd prvej inštancie v bode 64. a 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom konštatoval plný úspech žalobcu v spore.
26. Súd prvej inštancie v rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo priznal žalobcovi plný úspech a tým aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu napriek skutočnosti, že konanie zastavil v späťvzatej časti, týkajúcej sa určenia, že právo na podporu nezaniklo. Súd sa uvedenou skutočnosťou vôbec nezaoberal a žiadnym spôsobom sa s ňou nevysporiadal. Absencia odôvodnenia výroku o trovách, kedy nie je zrejmé, z akých dôvodov súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, hoci konanie zastavil v časti určujúceho výroku, zakladá nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách. Konajúci súd neuviedol, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď aplikoval § 255 CSP. Nevysvetlil z akého dôvodu na daný prípad neaplikoval § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania súd prizná náhradu trov konania protistrane. V prípade, ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že zastavenie konania v časti týkajúcej sa určovacieho výroku procesne nezavinil žalobca, bol povinný svoj záver odôvodniť. Konajúci súd však povinnosť riadne odôvodniť výrok o trovách opomenul, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej súd priznal žalobcovi plný úspech v spore podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadnuť na zásadu úspechu v spore v zmysle § 255 CSP i na zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie v zmysle § 256 CSP a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodniť.
27. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
28. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/165/2015-375 zo dňa 03.07.2017 v časti výroku rozhodnutia vo veci samej potvrdil ako vecne správny a v časti výroku ktorým súd priznal žalobcovi plný úspech v spore zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).