Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoCsp/32/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej, v spore žalobcu: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E. F. XX/XX, E. G., adresa na doručovanie: E. A. XXX, H., v konaní o zaplatenie 24.277,59 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. júna 2023, č. k. -133, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.450,52 eur so špecifikovaným úrokom z omeškania, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanému voči žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 24.277,59 eur s príslušenstvom. Uviedol, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovanému poskytol finančné prostriedky. Tie sa žalovaný zaviazal vrátiť v pravidelných mesačných splátkach. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil zmluvu nesplácaním úveru riadne a včas, vyhlásil úver za predčasne splatný. Dlžnú sumu žalovaný nevrátil, a preto sa obrátil na súd.

3. Súd prvej inštancie najskôr posúdil úverovú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú.

4. Následne uviedol, že o spotrebiteľských úveroch („zákon o spotrebiteľských úveroch“) ukladal žalobcovi ako dodávateľovi aj povinnosti v súvislosti s posudzovaním schopnosti žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Preto súd prvej inštancie skúmal splnenie tejto povinnosti.

5. Pritom uviedol, že je síce pravdou, že spotrebiteľ je povinný podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnúť veriteľovi úplné, pravdivé a presné údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať úver, to však nezbavuje veriteľa povinnosti poskytnuté údaje preveriť v príslušných databázach, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia. Najvyšší súd ČR a tiež Ústavný súd ČR sa zaoberali výkladom tejto povinnosti veriteľa a dospeli k záveru, že je nedostatočné, ak sa veriteľ uspokojí len s prehlásením spotrebiteľa o jeho príjme alebo o osobných a majetkových pomeroch. Odborná

starostlivosť totiž predpokladá, že údaje, ktoré dlžník uviedol, si veriteľ aj overí minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka (rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.07.2018, sp. zn. , alebo zo dňa 20.03.2019, sp. zn. ). Podobne aj Ústavný súd ČR vo svojom náleze zo dňa 26.02.2019, sp. zn. , sa s týmito závermi stotožnil a uviedol, že poskytovateľ úveru má jednoznačne povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť splatiť úver. Súd prvej inštancie odkázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 18.12.2014, sp. zn. C-449/13, vo veci Consumer Finance SA proti E. F. Podľa tohto rozhodnutia poskytovateľ úveru má dôkazné bremeno posúdiť úveryschopnosť spotrebiteľa na základe dostatočných informácií, ktoré sú podložené dokladmi, čím má byť zabránené, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca síce predložil výpis z registra bankových informácií, v ktorých sa nachádzajú údaje o peňažných záväzkoch žalovaného. Výšku príjmu žalovaného overil žalobca cestou Sociálnej poisťovne a zistil, že výška vymeriavacieho základu bola za predposledný mesiac aspoň 2.420,- eur, ale takýto vymeriavací základ jeho príjem za posledný mesiac nedosahoval, preto jeho záver o čistom príjme 2.200,- eur nevychádza z overených informácií.

7. Súd prvej inštancie rovnako nemal za preukázané, že by si veriteľ overil aj ostatné tvrdenia žalovaného, ktoré žalobca uvádzal vo svojom dotazníku. Napriek skutočnosti, že žalovaný žiadal o poskytnutie úveru na refinancovanie, v kolónke splátky úverov je uvedená 0,-, čo je tiež údaj, ktorý je v rozpore so skutočnosťou, tvrdenou aj žalobcom. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o preverení si bonity klienta v registri dlžníkov, registri exekúcií.

8. Rovnako podľa súdu prvej inštancie z predložených informácií možno jednoducho zistiť, že žalovaný si 3 mesiace pred podaním žiadosti vzal 3 úvery vo výške 15.000,- eur, 11.100,- eur a vo výške 13.500,- eur, a po mesiaci ďalší vo výške 6.500,- eur.

9. Súd prvej inštancie preto prijal záver, že žalobca ako veriteľ si nedostatočne splnil svoje povinnosti, keď vlastnou činnosťou nezískal doklady, ktoré by preukazovali bonitu klienta, čím hrubo porušil svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov.

10. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovi voči žalovanému nevznikol nárok na žiaden úrok a žiadne poplatky, ktoré boli v zmluve dojednané. Žalobca má nárok na vrátenie istiny úveru, t. j. sumy 30.000,- eur.

11. Čo sa týka možnosti zosplatnenia úveru, nakoľko žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver, tak žalobca nebol podľa súdu prvej inštancie oprávnený úver predčasne zosplatniť podľa § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Preto splatnosť mesačných splátok istiny úveru ostala zachovaná podľa zmluvnej úpravy. Od 25.04.2018 do 25.06.2022 (splátka bezprostredne predchádzajúca vyhláseniu rozsudku) nastala splatnosť 51 mesačných splátok po 312,50 eur (30000 : 96 = 312,50), t. j. žalovaný mal uhradiť 15.937,50 eur, pričom uhradil iba 11.486,98 eur. Splatnosť splátky splatnej dňa 25.07.2023 a nasledujúcich splátok úveru ku dňu vyhlásenia rozsudku ešte nenastala. 13. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe v časti 4.450,52 eur a vo zvyšku ju zamietol ako nedôvodnú.

14. Keďže sa žalovaný neuhradením jednotlivých splátok riadne a včas dostal do omeškania, patrí žalobcovi nárok aj na úroky z omeškania. Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi úrok z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti každej splátky. V ostatnej časti súd prvej inštancie uplatnený úrok z omeškania zamietol.

15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania úspešnejšiemu žalovanému náhradu trov konania nepriznal vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

16. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku podal odvolanie žalobca.

17. Namietal, že v tejto veci sa na neho nevzťahovala povinnosť skúmania bonity. Poukázal na § 7 ods. 19 – 23 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že tieto ustanovenia upravujú spôsob skúmania konania s odbornou spôsobilosťou zo strany poskytovateľov úverov, teda určuje, ako má byť povinnosť stanovená v § 7 ods. 1 vykonaná. Ak § 7 ods. 24 vylučuje aplikáciu ustanovení 19 – 23, možno hovoriť, že tým de facto vylučuje aplikáciu § 7 ods. 1. Opačný výklad súdu prvej inštancie napriek preukázateľnému splneniu podmienok v § 7 ods. 24 z jeho strany možno považovať za nezákonný.

18. Žalobca poukázal na to, že v obdobných prípadoch súdy posúdili jeho konanie ako konanie v súlade s odbornou starostlivosťou.

19. Napriek tomu, že mu zákon neukladal povinnosť v tomto prípade skúmať bonitu, vykonal skúmanie bonity a urobil tak v súlade s právnou úpravou. Predložil reporty zo SP a SRBI, ktoré preukazovali deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaného a kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovaného zo spoločného úverového registra informácií. Predložením reportu zo spoločného registra bankových informácií sú zrejmé všetky záväzky žalovaného vrátane ukončených alebo predčasne ukončených výdavkov a aj prípadná delikvencia žalovaného. Skúmal záväzky žalovaného z dostupných registrov, pričom ďalšie výdavky žalovaného v čase posúdenia bonity fakticky nie je možné relevantne posúdiť, nakoľko tieto výdavky mohol deklarovať len žalovaný, ten však dobrovoľne neoznámil žiadne iné ďalšie výdavky. Ak by tak žalovaný aj dobrovoľne urobil, tak by tieto nemohol objektívne posúdiť, nakoľko by nemal k dispozícii zdroj, ktorý by tvrdenia žalovaného potvrdil alebo vyvrátil.

20. Preto došlo k precizovaniu právnej úpravy a zaviedla sa metodika výpočtu skúmania bonity, aby boli jasne dané zákonné limity a predpoklady výpočtu platobnej schopnosti dlžníkov a predišlo sa tým svojvoľnému zneužívaniu uvedeného inštitútu. Poukázal na § 7 ods. 41 ods. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dňa 01.01.2018 nadobudlo účinnosť Opatrenie Národnej banky Slovenska zo 14.11.2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. S poukazom na uvedenú právnu úpravu aj postupoval, pričom práve táto právna úprava v sebe subsumuje aj iné životné náklady dlžníkov, ktoré sa majú zohľadňovať percentuálnym zvýšením rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného znenia ods. 1 Opatrenia NBS § 2 ods. 5. Nemusel teda zisťovať ďalšie skutočnosti od dlžníkov, ktoré by nemuseli byť ani relevantne preukázateľné. Potreba zisťovania iných nákladov na život v kontexte právnej úpravy je priam absurdná a nezákonná požiadavka.

21. Preto žalobca mal za to, že postupoval a skúmal bonitu (výpočet podľa pravidiel NBS), pričom z predložených dôkazov odvodil premenné na výpočet. Argumentácia a právne posúdenie súdom prvej inštancie sú teda neudržateľné. Rozhodnutím o čiastočnom zamietnutí žaloby bol flagrantným spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, keďže žalobca v konaní predložil zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti v rozhodnom období.

22. Na tomto základe žalobca žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v plnom rozsahu.

23. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

24. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej ako „“), bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. podľa potvrdiť.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

26. Žalobca namietal, že sa v tomto prípade na neho nevzťahovala povinnosť skúmania bonity. Poukázal na § 7 ods. 19 – 23 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalobcu § 7 ods. 24 tohto zákona vylučuje aplikáciu § 7 ods. 1, teda skúmanie bonity.

27. Odvolací súd s touto námietkou žalobcu nesúhlasí. Ani aplikácia § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch nevylučuje aplikáciu § 7 ods. 1 tohto zákona, teda skúmanie bonity. Týmto ustanovením sa iba vylučuje aplikácia odsekov 19 až 23 ustanovenia § 7. Tie sa pritom týkajú úpravy limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nevylučujú samotné posudzovanie bonity podľa § 7 ods. 1. Tomu zodpovedá aj § 7 ods. 40 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ustanoveniami odsekov 19 až 39 nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 1, 16 až 18. Odsek 1 práve upravuje posudzovanie bonity. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne skúmal, či žalobca posudzoval bonitu žalovaného pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

28. Podľa § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch ustanovenia odsekov 19 až 23 sa nevzťahujú na a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len "refinancovaný úver") alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len "navýšený úver"), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov, b) spotrebiteľský úver, ktorého výška je určená vopred bez aktívnej účasti spotrebiteľa a na základe historických údajov o finančnej situácii spotrebiteľa získaných z interných zdrojov veriteľa o platobných operáciách, ktoré je možné doplniť o ďalšie informácie z interných zdrojov alebo externých zdrojov, c) spotrebiteľský úver zabezpečený podľa osobitného predpisu,17tb) ktorého hodnota zabezpečenia je počas celej lehoty splatnosti úveru minimálne 100 % zo zostatkovej hodnoty tohto spotrebiteľského úveru.

29. Podľa § 7 ods. 19 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

30. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

31. Podľa § 7 ods. 21 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20 písm. a).

32. Podľa § 7 ods. 22 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní pri spotrebiteľskom úvere, pri ktorom nie je určená fixná úroková sadzba počas celej lehoty splatnosti spotrebiteľského úveru, zahrnúť do výpočtu ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver dopad možného navýšenia úrokovej sadzby.

33. Podľa § 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť spotrebiteľský úver spotrebiteľovi, len ak spotrebiteľ spĺňa limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

34. Podľa § 7 ods. 40 zákona o spotrebiteľských úveroch, ustanoveniami odsekov 19 až 39 nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 1, 16 až 18.

35. Žalobca sa ďalej nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nekonal pri skúmaní bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou, čím by hrubo porušil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

36. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

37. Podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.

38. Podľa § 11 ods. 2 tretej vety zákona o spotrebiteľských úveroch, za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

39. Odvolací súd súhlasí so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nekonal pri skúmaní bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou. Zároveň tým hrubo porušil túto svoju povinnosť.

40. Zmluvu o úvere v tejto veci uzatvorili sporové strany dňa 01.03.2018. Istina tohto úveru predstavuje 30.000,- eur. Súd prvej inštancie správne upozornil na úverovú zaťaženosť žalovaného.

41. Z výpisu z registra bankových informácií plynie, že žalovaný mal v čase uzatvorenia tejto úverovej zmluvy aktívnych až 8 úverov. Z toho 6 úverov bolo žalovanému poskytnutých v priebehu roka 2017 (a z toho až 5 úverov v druhom polroku). Zostatky týchto 8 aktívnych úverov predstavovali v čase poskytnutia úveru, o ktorý v tomto prípade ide (teda k 01.03.2018), dovedna 129.090,- eur (14.918 + 6.500 + 13.398 + 6.952 + 11.100 + 52.062 + 12.549 + 11.611 = 129.090). Úver poskytovaný žalobcom žalovanému bol určený na refinancovanie dvoch spotrebných úverov, ktorých zostatky predstavovali (podľa úverovej zmluvy) dovedna 28.968,59 eur (13.804,70 + 15.163,89 = 28.968,59). Odvolaciemu súdu v tejto súvislosti neuniklo pozornosti, že napriek tomu, že poskytnutý úver mal byť určený na refinancovanie iných dvoch spotrebných úverov žalovaného, tak mali byť čerpané na účet žalovaného, nie priamo na účet, na ktorý mal povinnosť tieto úvery žalovaný plniť (čísla účtov v bode 2.3 a 2.2 zmluvy sa zhodujú, teda žalobca úver poskytol na účet žalovaného bez toho, aby mal zabezpečený účel úveru, teda refinancovanie iných úverov).

42. Uvedené vysoké úverové zaťaženie žalovaného podľa odvolacieho súdu nemôže opodstatňovať záver, že žalobca s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V tejto súvislosti totiž správne upozornil súd prvej inštancie okrem vysokého úverového zaťaženia aj na to, že žalobca nemal preukázaný príjem žalovaného, ktorý žalovaný deklaroval v žiadosti o poskytnutie úveru, keďže sa rozchádzal s jeho zistením zo Sociálnej poisťovne. Za tejto situácie žalobca nepreukázal, že by dopytoval žalovaného na zistenie jeho skutočného príjmu. Preto pokiaľ žalobca nemal za situácie takéhoto vysokého úverového zaťaženia zistený skutočný príjem žalovaného, tak nemohol ani odborne posúdiť, či bude žalovaný schopný splácať úver. Odvolací súd podotýka, že žalovaný by tak bol povinný učiniť, nakoľko je to jeho zákonnou povinnosťou podľa citovaného § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak uvedené je možné až na žiadosť veriteľa.

43. Súčasne odvolací súd dopĺňa podstatnú skutočnosť, že žalobca vôbec neskúmal výdavky žalovaného, čo podľa citovaného § 11 ods. 2 druhej vety zákona o spotrebiteľských úveroch opodstatňuje prijatie záveru o hrubom porušení povinnosti žalobcu ohľadom skúmania bonity žalovaného. Za situácie vysokého úverového zaťaženia to bolo nevyhnutnou povinnosťou žalobcu, keďže len komplexné informácie o situácii spotrebiteľa umožňujú poskytovateľovi úveru posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Aj v tejto otázke platí, že žalovaný by mal povinnosť uviesť svoje výdavky žalobcovi, avšak len na jeho žiadosť podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

44. Treba vziať na zreteľ, že požiadavka skúmania bonity spotrebiteľa a súvisiacich sankcií v prípade ich nesplnenia nie je v zákone o spotrebiteľských úveroch samoúčelná. Zákonodarca zakotvením uvedených požiadaviek vyvažuje situáciu neodborného poskytnutia spotrebiteľského úveru

poskytovateľa úveru a spotrebiteľa. Uvedené tak zavádza mechanizmus, aby poskytovateľ úveru neťažil zo svojho neodborného správania a tým, aby sa nedostal oproti spotrebiteľovi, ktorý následne, po poskytnutí úveru, nie je schopný splácať úver, do neprimeranej výhody. 45. Vzhľadom na uvedené odvolací súd plne súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca hrubo porušil povinnosť skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Preto súd prvej inštancie správne aplikoval dôsledky z toho plynúce, teda bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 2 druhej vety zákona o spotrebiteľských úveroch) a súčasne nemožnosť žalobcu vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 prvej vety zákona o spotrebiteľských úveroch). Správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie splatných splátok spolu s úrokom z omeškania.

46. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol správne, keď nepriznal úspešnému žalovanému ich náhradu z dôvodu, že mu žiadne trovy ani nevznikli. Preto i výrok III. o trovách konania napadnutého rozsudku je vecne správny.

47. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania potvrdil ako vecne správny ( ).

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).