Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Co-292-2018.pdf
PDF · 96.51 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/292/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: K. M., G. K. XXX, G., štátna občianka SR, o zaplatenie 463,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 14Csp/13/2016 - 59 zo dňa 06.03.2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žalovanej istiny v sume 110,48 eur s príslušenstvom z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 06. marca 2018, č. k. 14Csp/13/2016 - 59 súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 58,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 58,86 eur od 04.09.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 75%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 43 ods. 1, 2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa; a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je iba čiastočne dôvodná. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. a žalovanou bola uzatvorená zmluva o pripojení, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytoval žalovanej telekomunikačné služby, za ktoré sa žalovaná zaviazala zaplatiť. Konštatoval, že žalovaná porušila svoju povinnosť zaplatiť riadne a včas za poskytnuté telekomunikačné služby, keď žalobcovi nezaplatila za poskytnuté telekomunikačné služby v zmysle dohodnutých podmienok. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a predložených dôkazov zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 58,86 eur s tým, že ide o nezaplatenú faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 58,86 eur splatnú dňa 13.09.2013 za poskytnuté služby žalobcom. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o zaplatenie sumy vo výške 45,34 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej dňa 13.06.2013, sumy vo výške 45,34 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej dňa 13.07.2013, sumy vo výške 65,14 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej dňa 13.08.2013, tak žalobcovi sumu nepriznal, s poukazom na ust. § 5b z. č. 250/2007 Z. z., z dôvodu, že žalovaná suma je premlčaná pretože žaloba v tejto časti uplatnenej sumy bola podaná po 3 ročnej lehote (žaloba podaná dňa 16.08.2016) a súd na premlčanie prihliada z úradnej povinnosti v spotrebiteľských veciach. Pokiaľ ide o zaplatenie zmluvnej pokuty uvedenej vo faktúre, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 248,95 eur, faktúrou 248,95 eur za obdobie od 15.03.2014 do 14.04.2014 splatnou dňa 14.05.2014, tak žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že by počas uzatvorenia zmluvy o pripojení uzatvorenej dňa 19.07.2010 na 24 mesiacov došlo zo strany žalovanej k porušeniu právnej povinnosti z uzatvorenej zmluvy o pripojení, ktorá by mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty. Mal za to, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty dôkazmi. Ďalej konštatoval, že Zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 20.11.2014, postúpila spoločnosť Slovak Telekom, a. s. svoje pohľadávky voči žalovanej žalobcovi. Uviedol, že žalobca žalovanú listom zo dňa 30.06.2016 vyzval na úhradu svojich pohľadávok do 03.07.2016, žalovaná však na výzvu nereagovala a doposiaľ žalovanú sumu neuhradila. Poukázal na to, že v prejednávanej veci majú prednosť ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zmluva o pripojení je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a premlčanie sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dal do pozornosti ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008, teda platné v čase zmluvy, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých stranou v spore je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Konštatoval, že ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je preto potrebné považovať za "všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých stranou v spore je spotrebiteľ", pričom citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Uviedol, že nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Ďalej mal za preukázané, že žalovaná na základe zmluvy o pripojení nezaplatila za poskytnuté telekomunikačné služby za obdobie od 15.07.2013 do 14.08.2013 vo výške 58,86 eur, a preto ju zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy 58,86 eur s príslušenstvom. Uviedol, že žalovaná sa so zaplatením dostala do omeškania, a preto je oprávnený žalobca požadovať od žalovanej úrok z omeškania. Konštatoval, že výšku úroku z omeškania určuje Občiansky zákonník v § 517 ods. 2 kogentne odkazom na osobitný predpis - podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku omeškania bola výška úrokov z omeškania 8,5 %, a preto zaviazal žalovanú aj na úroky z omeškania od 04.09.2013, kedy sa dostala do omeškania s platením. Vo zvyšku žalobu zamietol ako premlčanú a pokiaľ ide o zaplatenie zmluvnej pokuty ako nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p..
2. Proti tomuto rozsudku podal do zamietajúcej časti o zaplatenie 110,48 eur s príslušenstvom v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobnému návrhu aj v tejto časti vyhovie, alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že aplikáciou ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti strán súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR z 8.3.2011, III. ÚS 348/06 - 42. Tvrdil, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania, pričom za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Konštatoval, že aplikáciou ustanovenia § 5b na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Uviedol, že Ústava SR priznáva každej zo strán súdneho konania rovnaké postavenie. Konštatoval, že odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky premlčania už sama osebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím spomínaného § 5b zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom
a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Mal za to, že tým porušil Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a narušil tiež zásadu rovnosti strán konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Uviedol, že nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Tvrdil, že si je vedomý, že súd v čase rozhodovania vychádzal z platného a účinného zákonného ustanovenia, avšak zároveň zastáva názor, že aplikovaním ustanovenia § 5b porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Tvrdil, že uvedený názor je podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: "Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Uviedol, že podľa ÚS SR napadnuté ustanovenie vcelku prekračuje prah právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu a preto napadnuté ustanovenie označil za protiústavné. Vzhľadom na uvedené nie je podľa jeho názoru možné poskytovať ochranu takému postupu súdu, keď na daný prípad síce aplikoval zákonné ustanovenie, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu platné a účinné, avšak zároveň ide o ustanovenie, ktoré prekračuje prah právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, a preto bolo ústavným súdom vyhlásené za neústavné. Uviedol, že zároveň možno predpokladať, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní bude rozhodnutie ústavného súdu platné, a teda odvolací súd by mal na túto skutočnosť prihliadať, neposkytnúť ochranu postupu okresného súdu, keď aplikoval neústavné zákonné ustanovenie, a predmetné rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Tvrdil, že je nepochybné, že vo veci konajúci súd mal vedomosť o tom, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky prebieha konanie o súlade spomínaného ust. § 5b s Ústavou SR. Mal za to, že za takého stavu mal súd postupovať v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 C.s.p. a konanie prerušiť až do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tvrdil, že súd nepostupoval v zmysle vyššie uvedených ustanovení C.s.p., konanie neprerušil a na vec aplikoval predmetné ustanovenie § 5b. Mal za to, že súd tak postupoval v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko po vyhlásení tohto rozhodnutia rozhodol dňa 08.02.2018 Ústavný súd Slovenskej republiky tak, ako bolo uvedené vyššie. Tvrdil, že súd prvej inštancie mu v posudzovanom prípade nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď uvedené konanie neprerušil do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016. Poukázal na to, že z nepráva nemôže nikdy vzniknúť právo, a preto by bolo krajne nespravodlivé, ak by bola jeho žaloba (v predmetnej časti) zamietnutá z dôvodu aplikácie zákonného ustanovenia, ktoré bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhlásené za protiústavné.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.
5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 463,63 eur s príslušenstvom titulom neuhradených služieb, ktorý záväzkovo-právny vzťah súd prvej inštancie správne ustálil ako vzťah spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
6. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti a dôvodov odvolania odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodná námietka žalobcu voči aplikácii ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie v súdenej veci v zmysle uvedenej právnej úpravy postupoval.
7. Dňa 27.09.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 271/2018 Z. z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
8. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), ktoré aplikoval súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval na základe platného a účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v čase vyhlásenia rozsudku (06.03.2018). Vzhľadom na to, že dňa (07.02.2018) bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu sú v súlade aj so závermi, ktoré vyslovil vo svojom uznesení Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Cdo 82/2017 zo dňa 31.10.2018.
9. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny. V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po zistení premlčania uplatneného nároku sa jeho vecnou, hmotnoprávnou dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v tomto rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom konaní zmenou rozsudku v napadnutej časti. Preto odvolací súd musel postupovať podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. a rozsudok v napadnutej časti (vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania) zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu
k hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku a jeho výške a opätovne vo veci v predmetnej časti rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci samej (v predmetnej časti) súd prvej inštancie rozhodne nielen o trovách prvoinštančného konania, ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).