Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-272-2018.pdf
PDF · 177.76 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/272/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov: 1/ N. a 2/ U., proti žalovaným: 1/ I., v konaní zastúpenému žalovanou 2/ na základe plnej moci a 2/ I., o zaplatenie 38.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 20. augusta 2018, č.k. 5C/85/2016-80, takto
rozhodol:
P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 10.000,- eur, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto vyhovujúcej časti z r u š u j e a konanie o zaplatenie sumy 10.000,- eur z a s t a v u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej vyhovujúcej časti, ktorou boli zaviazaní žalovaní 1/ a 2/ k zaplateniu sumy 28.000,- eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38.000,- eur od 29.01.2016 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom sumu 38.000,- eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 38.000,- eur od 29.01.2016 do zaplatenia a súčasne rozhodol, že žalobcovia majú nárok voči žalovaným na plnú náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali od žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 38.000,- eur s príslušenstvom dôvodiac, že na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 22.11.2013 si žalovaní požičali od nich sumu vo výške 63.500,- eur, ktorá pohľadávka bola zabezpečená záložným právom zriadeným na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. Y., zapísaných na LV č. XXX a ktorých vlastníkmi v podiele 1/1 sú žalovaní. V decembri 2015 sa dozvedeli (z výzvy mediátora ), že žalovaní majú ďalšie pôžičky, resp. úvery a nie sú schopní žalobcom ich dlh z pôžičky splácať. Na základe uvedeného dňa 14.01.2016 žalobcovia vyzvali žalovaných k úhrade celej pôžičky, nakoľko táto sa nezaplatením už prvej dohodnutej splátky stala splatnou v celosti. Dňa 02.03.2016 bol žalobcom doručený od žalovanej 1/ list, v ktorom sa ospravedlnila, že sa nemohla dostaviť na stretnutie ohľadom nesplácania pôžičky, uvádza v ňom, že dlh uznáva a nechce žalobcov pripraviť o peniaze. Žalovaní do podania žaloby uhradili z pôžičky len sumu 2.000,- eur dňa 29.06.2015. Žalovaní spochybňujú platnosť zmluvy o pôžičke, resp. odovzdanie finančných prostriedkov v plnej výške, avšak nespochybňujú odovzdanie a prevzatie sumy 40.000,- eur, z ktorého dôvodu žalobcovia žiadajú v zmysle žaloby zaplatiť z ich strany rozdiel medzi žalovanými nerozporovanou odovzdanou a prevzatou pôžičkou (40.000,- eur) a doteraz z ich strany vrátenou sumou
(2.000,- eur), čo predstavuje čiastku 38.000,- eur. Uplatňovali tiež zákonný úrok z omeškania odo dňa uplynutia lehoty na dodatočné splnenie dlhu, v zmysle písomnej výzvy, ktorú žalobcovia zaslali v roku 2016 žalovaným, keďže pôžičku napriek jej zosplatneniu títo nevrátili. Na preukázanie svojich tvrdení predložili žalobcovia Zmluvu o pôžičke zo dňa 22.11.2013, Návrh na vklad práv k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností zo dňa 22.11.2013, Výpis z listu vlastníctva č. XXX, Výzvu k usporiadaniu záväzkov zo dňa 16.12.2015, Výzvu zo dňa 14.01.2016 s doručenkou, List žalovanej 1/ a Poštový poukaz - potvrdenie o dodaní. Súd prvej inštancie v zmysle žaloby vydal dňa 11.07.2016 platobný rozkaz pod č.k. XC/XX/XXXX-XX, voči ktorému žalovaní podali odpor, v ktorom namietali, že im nebola vyplatená celá suma uvádzaná v zmluve o pôžičke (63.500,- eur), tiež namietali neoprávnené uplatnenie úroku z omeškania, keďže v zmysle zmluvy poskytnutá pôžička je bezúročná. Žalovaná 2/ v rámci písomného podania adresovaného súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu nespochybňovala, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 22.11.2013 žalobcovia ako veritelia vyplatili žalovaným ako dlžníkom čiastku 40.000,- eur, zostávajúcu čiastku 23.500,- eur (do celkovej sumy 63.500,- eur), od žalobcov však nikdy nedostali, zmluvu o pôžičke považujú v celom rozsahu za neplatnú, rozpornú s dobrými mravmi. V zmysle zmluvy suma 63.500,- eur mala byť požičaná bezúročne a bez toho, aby žalobcovia ako veritelia mali z pôžičky akýkoľvek prospech, čo je nelogické a vo vzťahu k žalovaným ako pre žalobcov cudzích ľudí aj nepravdepodobné. Čiastka 23.500,- eur, ktorú žalovaní síce podpísali, avšak v skutočnosti neprevzali, predstavuje profit žalobcov z pôžičky, ktorý ako úrok z pôžičky je neprimerane vysoký a v rozpore s dobrými mravmi. Žiadali žalobu zamietnuť. Žalobcovia ako fyzické osoby - nepodnikatelia vedeli, že žalovaní sú v tiesni, že nemajú možnosť získať inú pôžičku a zneužili ich ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť, ale aj neschopnosť plniť svoje záväzky a predložili im nevýhodnú zmluvu o pôžičke, a preto je celá zmluva neplatná a žalobcovia nemôžu žalovať plnenie z neplatného právneho úkonu (§ 39, § 39a OZ).
3. Za aplikácie ust. § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 40 ods. 3 veta prvá, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, 3, § 517 ods. 1, § 517 ods. 2, § 657, § 658 ods. 1 Obč. zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie posúdil dôvodnosť uplatneného žalobného nároku. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní namietali v konaní platnosť právneho úkonu - Zmluvy o pôžičke, uzatvorenej medzi nimi ako dlžníkmi a žalobcami ako veriteľmi dňa 23.11.2013, dôvodiac jej rozpornosťou s dobrými mravmi, zneužitím tiesne žalovaných, primárne ako otázku predbežnú posudzoval (ne) neplatnosť dotknutého právneho úkonu. Po oboznámení sa s obsahom zmluvy o pôžičke, preskúmaním jej náležitostí vo svetle ust. § 657 a nasl. OZ súd konštatoval, že táto obsahuje tak dohodu o prenechaní veci (v danom prípade finančných prostriedkov), o druhovom určení veci (peniaze - finančné prostriedky), o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu (peniaze - finančné prostriedky), ako aj dohodu o určení času vrátenia (1. splátka do 31.12.2014, 2. splátka do 31.12.2015, 3. splátka do 31.12.2016 a 4. splátka do 31.12.2017), teda obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, naviac bola vyhotovená v písomnej forme, pričom podpisy zmluvných strán boli na tej istej listine. V ďalšom skúmal, či tu existujú skutočnosti, ktoré by zakladali absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu, že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, a zároveň, či nebola zmluva uzatvorená v tiesni (teda nielen z úradnej povinnosti, ale aj vo svetle skutkových tvrdení žalovaných), pričom jej vadu danú vyššie uvedenými dôvodmi nezistil. Posúdil, že v danom prípade bola zmluva o pôžičke riadne uzatvorená, a to návrhom na uzatvorenie zmluvy zo strany žalobcov, ako aj následným prijatím návrhu zo strany žalovaných, ktorí zmluvu riadne podpísali, oboznámili sa so všetkými jej ustanoveniam (ako vyplýva z výpovede žalovanej 2/ zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13.10.2016 v konaní 4C/75/2016). Zároveň bola zmluva urobená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, pričom sama žalovaná 2/ uviedla, že vedela, že môže od zmluvy odstúpiť, avšak na základe svojej slobodnej vôle sa spolu s manželom rozhodli zmluvu podpísať. Čo sa týka námietky, že predmetná zmluva je úžernícka, úžerníckou zmluvou je taká zmluva, ktorú zmluvná strana uzavrie zneužívajúc niečiu neskúsenosť, tieseň alebo rozumovú slabosť, alebo niečie rozrušenie, pričom dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere. Hoci žalovaná 2/ namietala, že v čase uzatvorenia zmluvy bola spolu s manželom vo finančnej tiesni, tieto svoje tvrdenia nepreukázala žiadnymi listinnými dôkazmi, ktoré by preukazovali, že sa s manželom nachádzali v ňou tvrdenom stave. Zároveň ani nepreukázala, že by žalobcovia o tejto ich tiesni vedeli a výslovne ju zneužili vo svoj prospech. Taktiež skutočnosť, že toho času majú žalovaní problém so splácaním pôžičky nemôže byť na ťarchu žalobcom. Súd prvej inštancie mal teda za to, že
zmluva o pôžičke uzatvorená dňa 22.11.2013 medzi stranami sporu je platná a v čase jej uzatvorenia zodpovedala všetkým zákonným požiadavkám. Následne sa zaoberal tým, či žalobcovia sú oprávnení od žalovaných žiadať zaplatenie 38.000,- eur spolu s príslušenstvom. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaným bola poskytnutá suma 40.000,- eur prostredníctvom bankového prevodu, ako aj skutočnosť uhradenia splátky vo výške 2.000,- eur dňa 29.06.2015. Keďže žalobcovia žiadali od žalovaných zaplatenie čiastky 38.000,- eur ako rozdiel medzi poskytnutou sumou vo výške 40.000,- eur a vykonanou úhradou splátky zo strany žalovaných v sume 2.000,- eur, súd žalobe vyhovel a žalovaných zaviazal na úhradu zostatku, t.j. 38.000,- eur. Priznaná suma predstavuje čistú istinu, ktorá bola žalovaným poskytnutá. Pokiaľ namietali žalovaní nárok na úrok, úročenie úrokom z omeškania nie je v rozpore zo zákonom (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), naviac si ho strany v zmluve aj dohodli. Keďže žalovaní mali prvú splátku uhradiť dňa 31.12.2014, avšak túto vo výške 2.000,- eur uhradili až dňa 29.06.2015, dostali sa tak do omeškania s plnením peňažného dlhu, s plnením celého dlhu sa žalovaní dostali do omeškania uplynutím dodatočne poskytnutej 10-dňovej lehoty, ktorá lehota začala plynúť dňa 19.01.2016, t.j. nasledujúci deň po prevzatí výzvy na úhradu celého záväzku a skončila 28.1.2016, teda v zmysle § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. prináleží žalobcom aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 29.01.2016, teda odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti, do zaplatenia. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, preto im súd priznal v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanej 2/ bude priznané právo na náhradu trov konania vo výške 100%. Namietajúc dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne posúdenie veci) dôvodila neplatnosťou zmluvy o pôžičke zo dňa 22.11.2013, ktorú namietala už pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia im totiž v zmysle nej nepožičali a neodovzdali sumu 63.500,- eur, ale len sumu 40.000,- eur a zvyšok čiastky je tzv. úrok z pôžičky, pričom na sumu 23.500,- eur museli podpísať pokladničný doklad, že aj túto čiastku v hotovosti prevzali, inak by im sumu 40.000,- eur neboli žalobcovia požičali. Takáto platba by však bola v rozpore s ust. § 4 ods. 2 zák. č. 394/2012 o obmedzení platieb v hotovosti. Podľa zmluvy nebol dohodnutý z pôžičky nijaký úrok, čo je krajne nevierohodné a nereálne. So žalobcami sa nepoznali, reagovali na ich ponuku z inzerátu. Nebol dôvod, aby im ako cudzím ľuďom požičiavali vysokú sumu bez akéhokoľvek profitu na ich strane. Je nepochybné, že žalovaní pri podpise zmluvy konali v tiesni a pod nátlakom, ktorá skutočnosť má za následok, že zmluva je neplatná v celom rozsahu s poukazom na ust. § 39a Obč. zákonníka. Žalobcovia využili ich tieseň, rozrušenie, ľahkomyseľnosť a finančnú závislosť. Zmluva je preto tiež v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zákonníka. O pravdivosti ich argumentácie svedčí to, že žalobcovia nežalujú o zaplatenie sumy, ktorú si mali požičať, teda 63.000,- eur mínus 2.000,- eur, t.j. o 61.500,- eur, ale žalujú len čiastku 38.000,- eur po odpočítaní už zaplatenej sumy 2.000,- eur. Tým nepriamo priznávajú, že im požičali len 40.000,- eur. Súd prvej inštancie sa s ich námietkou a dôvodom neplatnosti zmluvy nezaoberal, rozsudok tiež nepovažujú za dostatočne odôvodnený. Tvrdia, že ide o zmluvu úžernícku. Suma 23.500,- eur predstavuje úrok z pôžičky vo výške 58,75%, ktorý je neprimeraný, nadsadený a vysoký.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol aj žalovaný 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne (žalovanej 2/), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvádzal, že rovnako ako v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu, tak aj v tomto štádiu veci namieta neplatnosť zmluvy o pôžičke, nakoľko jej obsah je nepravdivý, zmluva nebola naplnená ako je v nej uvedené a dlžná suma uvedená v zmluve o pôžičke nebola v časti 23.500,- eur nikdy vyplatená. V skutočnosti bola vyplatená suma len vo výške 40.000,- eur a žalobca sa neoprávnene domáhal vrátenia aj sumy 23.500,- eur. Súd nedostatočne preskúmal všetky možnosti dokazovania, neprihliadol na nimi uvádzané skutočnosti a vydal rozsudok len na základe dopočutia svedkov, čím neboli dostatočne preskúmané a vyhodnotené všetky dôkazy a tvrdenia, z čoho vyplýva, že nad rámec nesprávnych právnych záverov, uplatňuje tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (nesprávne skutkové závery). Ďalej tvrdil, že žalobcovia zneužili nielen ťaživú životnú situáciu oboch žalovaných, ale aj vážny zdravotný stav žalovaného 2/, ktorý po opakovaných cievnych príhodách nerozoznal rozsah svojho konania, ktorý navodili žalobcovia a žalovaných uviedli do omylu. Konanie žalobcov je v rozpore s dobrými mravmi, je tu oprávnené podozrenie zo spáchania trestného činu. V
ďalšej časti odvolania ( písaného v mene žalovanej 2/ zastupujúcej súčasne žalovaného 1/), ktorá bola pripojená k predchádzajúcej časti odvolania žalovaného 1/, táto poukazuje na nedôveru občanov v súdy, rozhodnutie považuje za výsmech súdnictva, ochranu klamárov a podvodníkov, neposkytnutie ochrany pred úžerou, ale naopak poskytnutie ochrany úžerníkom, ktorým má dokonca zaplatiť ešte aj úroky z omeškania a súdne trovy, čo nie je spravodlivé, narušuje to dôveru v spravodlivosť a právny štát, rozhodnutie považuje za obrovskú krivdu, páchanú na bezbranných ľuďoch, bezdôvodné obohacovanie na ich úkor, na čo podľa jej názoru súd naletel. Žalobcovia vedeli o ich finančných problémoch, pretože im o nich povedala, títo sa nevedeli dočkať ako na starých bezbranných ľuďoch dobre zarobia a týchto ošklbú. Ona sa nemá čoho báť, nič nevykonala, len na čas nesplatila 38.000,- eur. Nech každý dostane, čo si zaslúži, hodlá to zverejniť a oboznámiť verejnosť s praktikami skorumpovaného štátu. Žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní úrokov z omeškania a náhrade trov konania vo výške 100% zrušil v celom rozsahu, či zamietol ako bezdôvodné a nezákonné obohacovanie sa, premyslenú, naplánovanú úžeru žalobcov. Nepopiera a stále to tvrdí, že v hotovosti na ich účet dostali len čiastku 40.000,- eur, žiadne iné peniaze nedostali, ani od žalobcov neprevzali. Myslela si, že túto čiastku hravo splatí, mali to so žalovaným 1/ do bodky naplánované, ale život sa im skomplikoval a zamotal. Najskôr to chceli dať dokopy všetci v rodine, avšak pre závažné klamstvá tzv. najbližšej rodiny, ktorí sa im pomstili, prišli tiež aj o deti, vnúčatá, žalovaný 1/ prišiel o zdravie, trpí viacerými chorobami, čo všetko má pôvod v strese. Najsmutnejšie na tom je, že tzv. rodina sa z toho vytešuje. Potom si chcela založiť žalovaná 2/ živnosť a podnikať s ubytovaním, čo by bolo vyriešilo splácanie jej dlhu, napokon však z toho nebolo nič. Hľadala všetky možné spôsoby, ako dlh splatiť, preto žalobcov prosila, aby im počkali so splatením dlhu. Obrátila sa tiež na viaceré inštitúcie, mediátora. Obsiahlo popisuje svoju situáciu, posúdiac obsah odvolania je tiež zrejmé, že vo vzťahu k trovám konania, sa dožaduje ich moderácie, čo z právneho hľadiska znamená aplikáciu ust. § 257 CSP.
6. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uplatnené dôvody odvolania považujú za nedôvodné, zdôrazňujú, že medzi stranami nie je sporné, že došlo k poskytnutiu sumy 40.000,- eur pre žalovaných, ktorí vrátili iba čiastku 2.000,- eur, preto správne boli zaviazaní k zaplateniu zvyšnej časti. Ostatné tvrdenia sú absolútne irelevantné, žalovaní ich neustále opakujú vo svojich písomných podaniach a súd prvej inštancie sa s nimi vysporiadal.
7. V priebehu odvolacieho konania žalobcovia podaním zo dňa 29.04.2019 zobrali späť žalobu v časti o zaplatenie 10.000,- eur z dôvodu, že žalovaní časť dlhu dňa 10.04.2019 zaplatili, v súvislosti s čím žiadali, aby vo zvyšku súd prvej inštancie rozhodnutie potvrdil. Priložili tiež potvrdenie preukazujúce úhradu tejto čiastky.
8. Odvolací súd podanie obsahujúce späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 10.000,- eur doručil na vyjadrenie tak žalovanému 1/ prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne, teda žalovanej 2/, ako aj žalovanej 2/ prostredníctvom jej právneho zástupcu.
9. Žalovaná 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu odvolacieho súdu oznámila, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby a zastavením konania o sumu 10.000,- eur. 10. Nad rámec vyššie uvedeného vyjadrenia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaná vo svojom písomnom podaní zo dňa 22.05.2019 doručeného odvolaciemu súdu, opakovane poukazuje na úžeru, okrádanie čestných ľudí, nespochybňuje, že čiastku 10.000,- eur poslala na číslo účtu uvedené v zmluve, uvedenú čiastku získala predajom starého rodičovského domu, opätovne poukazuje na to, že od žalobcov dostali len čiastku 40.000,- eur, nič viac, títo si však mysleli, že starých a bezbranných ľudí môžu okradnúť, a keď sa nedali, tak chcú získať peniaze tak, že čakajú, že ich súdy podporia nezákonným spôsobom, priznajú im úroky z omeškania a súdne trovy, ktoré úžerníkom nepatria.
11. Žalovaná 2/ vo svojom následnom písomnom podaní, doručenom odvolaciemu súdu dňa 12.09.2019, opakovane poukazuje na nedôveryhodnosť niektorých osôb pôsobiacich v justícii, o čom oboznámila aj niektorých štátnych predstaviteľov na rôznych úrovniach. Ona rozhodne nebude nikoho kryť, ani brániť. V mene svojho manžela, teda žalovaného 1/ súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby a zastavením konania o 10.000,- eur. Nesúhlasí však s požiadavkou žalobcov na potvrdenie prvoinštančného rozhodnutia s tým, aby im bolo uložené zaplatiť 28.000,- eur s príslušenstvom. Rozsudok považuje za výsmech súdnictva, čo jej potvrdili nemenovaní právnickí experti. Áno, dlh uznali, ale iba skutočný dlh,
teda skutočne požičaných 40.000,- eur. Veritelia od začiatku sľubovali bezúročnú pôžičku, bola to od začiatku však z ich strany premyslená úžera, preto nemajú morálne ani žiadne právo na príslušenstvo v sume 28.000,- eur, čím by získali späť náhradu vopred a dobre premyslenej úžery a mohli sa tak vysmiať z nich, chránených osôb aj zo súdov, ako všetkých dobehli. Žiada preto, aby súd potvrdil len skutočne zostávajúci dlh vo výške 28.000,- eur, ktorým rozhodnutím by dokázal, že úžera v tomto štáte nemá miesto, nie je v žiadnom prípade možná a prípustná. Verí, že odvolací súd v tomto nezlyhá a jeho rozhodnutie o potvrdení sumy 28.000,- eur, avšak bez príslušenstva, bude dôkazom toho, že so súdmi to nie je až také zlé. Inak realitou je dovolanie na Najvyššom súde SR.
12. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov.
13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podali v zákonnej lehote subjekty strany sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že spĺňajú popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP s prihliadnutím na dispozitívny úkon žalobcu (čiastočné späťvzatie žaloby v odvolacom konaní) a dospel predovšetkým k záveru o naplnení zákonných podmienok pre pripustenie späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 10.000,- eur, z ktorého dôvodu zrušil rozhodnutie v tejto jeho vyhovujúcej časti a následkom toho konanie v časti o jej zaplatenie zastavil (§ 370 ods. 1, 2 CSP ). Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej vyhovujúcej časti, ktorou rozhodol o zaplatení istiny v sume 28.000,- eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 38.000,- eur od 29.1.2016 do zaplatenia ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v závislej časti o trovách konania tento podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovujúcou časťou rozhodnutia zaviazal žalovaných na nárokované plnenie žalobcom (38.000,- eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania zo sumy 38.000,- eur od 29.1.2016 do zaplatenia). Súčasne rozhodol vychádzajúc z plného úspechu žalobcov v spore o trovách konania tak, že títo majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 100 %.
18. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojich odvolaniach, posúdiac ich podľa obsahu, namietali nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a vychádzajúc z obsahu odvolania tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (čo možno subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP).
19. V priebehu odvolacieho konania, predtým ako odvolací súd o podaných odvolaniach rozhodol, žalobca vzal späť žalobu o zaplatenie sumy 10.000,- eur z dôvodu, že túto čiastku mu žalovaní 1/ a 2/ na úhradu ich dlhu zaplatili po rozhodnutí súdu prvej inštancie a to dňa 10.04.2019.
20. Odvolací súd podanie žalobcov, obsahujúce čiastočné späťvzatie žaloby doručil na vyjadrenie tak žalovanému 1/ prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne v konaní (ktorou je žalovaná 2/) a tiež samotnej žalovanej 2/ prostredníctvom jej právneho zástupcu.
21. Žalovaný 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne so späťvzatím žaloby v definovanom rozsahu súhlasil. Rovnako žalovaná 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila odvolaciemu súdu svoj súhlas so späťvzatím žaloby o dotknutú sumu a následným zastavením konania v tejto jeho časti.
22. Odvolací súd preto prioritne posudzoval účinky späťvzatia žaloby a dospel k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre pripustenie späťvzatia žaloby o sumu 10.000,- eur, v tomto rozsahu zrušenie napadnutého rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti a následné zastavenie konania vo svetle právnej úpravy, ktorá takýto procesný postup zakotvuje (§ 370 ods. 1, 2 CSP).
23. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
24. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
25. Žalobca má v civilnom sporovom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu umožňuje disponovať s konaním, alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj späťvzatie (či čiastočné, alebo úplné ) žaloby. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby súd vo veci ďalej nekonal a meritórne o veci nerozhodoval. V posudzovanej veci vychádzajúc z obsahu spisového materiálu, po meritórnom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho doručení stranám sporu, ale skôr ako toto nadobudlo právoplatnosť (t.j. pred rozhodnutím odvolacieho súdu o podanom odvolaní), vzal žalobca žalobu v rozsahu o zaplatenie sumy 10.000,- eur späť dôvodiac, že v tomto rozsahu mu svoj dlh medzičasom žalovaní uhradili. Na výzvu odvolacieho súdu k vykonanému dispozitívnemu úkonu žalobcu, obaja žalovaní využili svoje právo k tomuto sa vyjadriť, a oznámili, že so späťvzatím žaloby v tomto rozsahu súhlasia.
26. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd posúdiac účinky späťvzatia žaloby v súlade s citovanou procesnoprávnou úpravou rozhodol tak, že za aplikácie ust. § 370 ods. 1 CSP späťvzatie žaloby pripustil, v zmysle § 370 ods. 2, veta druhá CSP súčasne zrušil vyššie identifikované rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 10.000,- eur a konanie v tomto rozsahu zastavil.
27. Predmetom odvolacieho prieskumu z hľadiska jeho vecnej správnosti, tak zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej vyhovujúcej časti a v závislej časti o trovách konania medzi stranami sporu.
28. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolatelia ju tiež ani netvrdili.
29. V ďalšom rozhodnutie preskúmaval vo svetle tvrdených nesprávnych skutkových a právnych záverov, ako dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
30. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
31. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
32. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil vo vzťahu k priznanej istine správny právny záver, že žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 38.000,- eur (ponížený v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby pre plnenie žalovaných) má pôvod v medzi stranami uzatvorenej zmluve o pôžičke, v ktorom rozsahu túto žalovaní žalobcom nevrátili napriek tomu, že sa k tomu zaviazali, (čo samotní žalovaní v priebehu konania ani nespochybňovali), ktorá zmluva je upravená v ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pri súčasnom závere, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k ich tvrdeniam, že je tu existencia skutočností majúcich za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o pôžičke vo svetle ustanovení § 37, ods. 1. § 39, či § 39a OZ. Za vecne správne je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania úroku z omeškania vo svetle ust. § 517 ods. 1,2 OZ v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 z.z., keďže samotní žalovaní nespochybnili, že dňom 29.1.2016 (ktorý ako počiatok omeškania ustálil súd prvej inštancie) sú so zaplatením dlhu vo výške súdom prvej inštancie priznanej istiny vo vzťahu k žalobcom v omeškaní. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k priznanej istine a úroku z omeškania súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto jeho časti (vzťahujúcej sa k priznanej istine a úroku z omeškania), konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
33. Nad rámec toho na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľov vzťahujúcim sa k prisúdenej istine a úroku z omeškania, odvolací súd dodáva nasledovné:
34. V konkrétnostiach posudzovanej veci z dokazovania vyplynulo a medzi stranami sporným ani nebolo (a nespochybňujú to ani samotní žalovaní v odvolaní), že dňa 22.11.2013 uzatvorili strany zmluvu o pôžičke, na základe ktorej im totožného dňa po jej podpise žalobcovia v postavení veriteľov, prostredníctvom bezhotovostného prevodu previedli na ich účet peňažné prostriedky vo výške 40.000,- eur, ktoré sa zaviazali splatiť v splátkach, pod následkom straty výhody splátok v prípade nesplnenia čo i len jednej splátky. Nebolo tiež sporným, že ku dňu podania žaloby, žalobcovia z tejto sumy uhradili na svoj dlh z titulu poskytnutej im pôžičky v tejto výške (40.000,- eur) len sumu 2.000,- eur a to dňa 29.6.2015, čím ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie zostala nesplatenou z tejto preukázateľne požičanej sumy čiastka 38.000,- eur, a následne po rozhodnutí súdu prvej inštancie (v priebehu odvolacieho konania) uhradili ešte čiastku 10.000,- eur (o ktorú nadväzne žalobcovia svoj nárok obmedzili), teda ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu zostáva z tejto preukázateľne im požičanej čiastky k úhrade ešte suma 28.000,- eur. Žalovaná 2/ a tiež žalovaný 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne (žalovanej 2/) tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako ani v priebehu odvolania prostredníctvom svojich podaní nespochybňovali a jednoznačne uznávali svoju povinnosť na istine (teda skutočne im poskytnutej pôžičke) zaplatiť ešte žalobcom, ako veriteľom, vyššie uvedenú žalobcami nárokovanú (v priebehu konania o poukázané čiastočné splnenie dlhu) redukovanú čiastku (28.000,- eur). Tiež z obsahu nimi podaného odporu proti v konaní prvotne vydanému platobnému rozkazu zo dňa 11.7.2016 pod čk. XC XX/XXXX-XX. jednoznačne vyplýva, že dôvodom jeho podania nebolo spochybňovanie uplatnenia vrátenia istiny pôžičky (v tom čase 38.000,- eur), ale prostredníctvom neho spochybňovali výlučne len zákonnosť uplatneného nároku na úrok z omeškania dôvodiac, že tento nebol zmluvne dojednaný, zjavne si tento nárok zamieňajúc s nárokom na úrok z pôžičky, ktorý však vychádzajúc z obsahu žalobného
návrhu, žalobcovia v tomto konaní zjavne neuplatňovali. Identické nespochybňovanie existencie povinnosti žalovaných zaplatiť ešte žalobcom na istine z titulu vrátenia skutočne poskytnutej pôžičky vyššie uvedenú čiastku, vyplýva tiež z výpovede žalovanej 2/ (ktorá zastupovala v konaní žalovaného 1/) v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a rovnako tak z obsahu nimi produkovaných podaní v priebehu odvolacieho konania, ako ak z uznania dlhu v tejto výške v zmysle výpovede žalovanej 2/ pred súdom prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 75/2016 (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 13.10.2016).
35. Žalobcovia z hľadiska svojho procesného postavenia, teda v pozícii tzv. dominus litis (pánov sporu), ktorým prináležalo výlučné právo disponovať konaním a jeho predmetom, výlučne ktorí boli oprávnení definovať aj rozsah žalovaného nároku, tento vymedzili prostredníctvom nimi formulovaného žalobného návrhu tak, že žiadali zaplatenie sumy 38.000,- eur (po čiastočnom späťvzatí 28.000,- eur) založiac dôvodnosť svojho nároku na skutkovom tvrdení, že prostredníctvom bezhotovostného prevodu po podpise zmluvy o pôžičke, previedli na účet žalovaných sumu 40.000,- eur, z ktorej im ku dňu podania žaloby, títo ako dlžníci uhradili len sumu 2.000,- eur, so zaplatením ktorej sa dostali žalovaní do omeškania dňa 29.1.2016, teda dňom nasledujúcim po uplynutí dodatočnej lehoty na plnenie v zmysle písomnej výzvy adresovanej žalovaným na splatenie dlhu. Tieto skutočnosti zo strany žalovaných spochybňované, ako bolo už uvedené aj vyššie, neboli. Prostredníctvom žalobcami formulovaného žalobného návrhu (petitu) teda títo vymedzili z hľadiska prieskumu súdu prvej inštancie rozsah uplatneného nároku, ako aj dôvody, na ktorých tento zakladajú. Jeho súčasťou nebol nárok na zaplatenie sumy 23.000,- eur o ktorej žalovaní tvrdia, že ide o úžernícky úrok z pôžičky, ani samostatne formulovaný nárok na zaplatenie akéhokoľvek zmluvného úroku z pôžičky, poplatkov, zmluvnej pokuty, či nad rámec poskytnutej, teda „čistej“ istiny akýchkoľvek nákladov v spojitosti s poskytnutou pôžičkou. Žalobcovia nad rámec takejto čistej istiny, uplatnili len nárok na zaplatenie úroku z omeškania, avšak v limitoch daných zákonom.
36. Napriek zjavnému nespochybňovaniu povinnosti žalovanými zaplatiť žalobcom na istine z titulu poskytnutej pôžičky nárokovanú sumu, prostredníctvom odvolaní namietajú žalovaní nesprávnu právnu kvalifikáciu tohto nároku prostredníctvom tvrdení o absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke vyhotovenej v písomnej forme vo svetle ust. § 37, ods. 1. § 39, či § 39a OZ (v konkrétnostiach tvrdia vady slobody vôle, tieseň a nevýhodné podmienky, rozpor s dobrými mravmi, či úžeru, ktoré tvrdenia však pred súdom prvej inštancie ani v najmenšom nepreukázali), čo v kontexte s nerozporovaním faktu, že uplatnená suma skutočne zodpovedá len objemu doposiaľ poskytnutých a nevrátených finančných prostriedkov, má zrejme pôvod v ich predstave, že prostredníctvom nimi tvrdenej neplatnosti zmluvy, by mohli dosiahnuť diskvalifikáciu ich povinnosti poskytnutú pôžičku vrátiť, čo by sa malo premietnuť do odlišného, zamietajúceho rozhodnutia, čo je však iluzórnym.
37. Pokiaľ by totiž aj súd prvej inštancie, či odvolací súd v ich tvrdeniach (samozrejme v prípade tiež ich preukázania) vzhliadol dôvody, pre ktoré by zmluvu o pôžičke posúdil ako absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho by vzájomné poskytnuté plnenia boli podriadené právnemu režimu bezdôvodného obohatenia, znamenalo by to len zmenu právnej kvalifikácie prisúdeného nároku, nemalo by to však žiaden dopad na vecnú správnosť výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, pri jednoznačne žalovanými nerozporovanej skutočnosti, že prisúdený nárok čo do istiny zodpovedá ich doposiaľ nesplnenému dlhu. Významným by to mohlo byť za predpokladu, ak by súčasťou prisúdeného nároku boli úroky z pôžičky, prípadne poplatky, či zmluvná pokuta, o ktorý prípad však v posudzovanej veci zjavne nešlo. Nárok na úrok z omeškania pri nespochybnení vzniku omeškania žalovanými, by tým rovnako nebol dotknutý.
38. Vo vzťahu k namietanej neplatnosti zmluvy o pôžičke v jej písomnej podobe, je potrebné poukázať na ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka z ktorého vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne, alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
39. V konkrétnostiach posudzovanej veci nebolo sporným, že vo vzťahu k uplatnenému nároku, došlo v tejto časti k uzatvoreniu reálneho kontraktu poukázaním sumy 40.000,- eur na účet žalovaných, pri nerozporovaní toho medzi kým a v akom postavení (žalobcovia ako poskytovatelia pôžičky a veritelia, na strane druhej žalovaní ako prijímatelia pôžičky a dlžníci) sa dohoda o poskytnutí pôžičky uzatvára, tiež podmienok jej vrátenia, teda právny vzťah medzi zmluvnými stranami z pôžičky nepochybne minimálne v tomto rozsahu (vo zvyšku pre neuplatnenie iného nároku nebol dôvod tento z hľadiska vyššie uvedeného posudzovať) právny vzťah z tejto pôžičky.
40. Pokiaľ žalovaní v konkrétnostiach pred súdom prvej inštancie namietali už spomínanú absolútnu neplatnosť zmluvy dôvodiac, že táto je úžerníckou, poznamenanou finančnou tiesňou žalovaných, či vadou slobody vôle na ich strane zmluvu podpísať, možno sa plne identifikovať s názorom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k týmto svojim tvrdeniam, žalovaní dôkazné bremeno neuniesli a odvolací súd dodáva, že ani vykonaným dokazovaním nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé v prospech takéhoto záveru v limitoch daných žalobou, indikovať.
41. Nad rámec toho, že dostatočným spôsobom sa s týmito námietkami vysporiadal v bodoch 47 až 51 svojho rozhodnutia už súd prvej inštancie a na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje, považuje za potrebné upriamiť pozornosť tiež na základný princíp, ktorým je ovládané dokazovanie v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, a to princíp prejednací, ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo jednak na žalobcoch, akým spôsobom svoj nárok formulovali a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladali a na strane druhej bolo na žalovaných akú obranu a na akých skutočnostiach založenú zvolili a tiež bolo vecou ich racionálneho posúdenia, či nimi tvrdené skutočnosti sú spôsobilí aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, im môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre nich ako stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaní neprodukovali také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii nimi tvrdených vád uzatvorenej zmluvy, čo nemohlo mať za následok v súvislosti s nesporným zistením o existencii prisúdeného nároku ako dlhu na ich strane iné, ako v ich neprospech vydané rozhodnutie.
42. Nad rámec žalovanými tvrdených dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke, v rámci odvolacieho konania títo tvrdili aj ďalší dôvod jej neplatnosti spočívajúci v tom, že v čase uzatvorenia zmluvy, žalovaný 1/ vzhľadom na svoj zdravotný stav, nemal byť schopný dôsledky svojho konania v podobe uzatvorenia tejto zmluvy posúdiť. Odvolací súd nad rámec poznamenania, že toto tvrdenie v princípe koliduje s výpoveďou žalovanej 2/ v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vedenom pod sp.zn. 4C 75/2016, kde v rámci svojej výpovede na pojednávaní (dňa 13.10.2016) uvádzala, že obaja sa so zmluvou riadne oboznámili, túto podpísali tiež vo vedomí, že môžu od tejto odstúpiť, avšak na základe slobodnej vôle sa ju rozhodli podpísať (kde neuvádza, že porozumenie žalovaného 1/ obsahu zmluvy by mohlo byť, či bolo poznamenané jeho vtedajším zdravotným stavom), tak ani táto námietka nie je spôsobilou k diferentnému, v prospech žalovaných požadovanému záveru v otázke (ne)platnosti zmluvy, keďže ako novota v odvolacom konaní, je diskvalifikovaná z odvolacieho prieskumu pre nesplnenie zákonných predpokladov toto umožňujúcich.
43. Vychádzajúc z ust. § 366 písm. c/ a d/ CSP, totiž novoty (v podobe skutkových tvrdení, či predkladaných dôkazov) v odvolacom konaní (a to či už ako prostriedkov procesného útoku, alebo procesnej obrany), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (teda vo väzbe na uplatnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP) alebo, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (a to vo väzbe na odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b/, prípadne g/ CSP). Keďže odvolateľ existenciu
tzv. inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vo väzbe na produkovanú novú skutočnosť netvrdil, teda nenamietal naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ či g/ CSP (existenciu takejto vady ani odvolací súd ex offo nezistil), odvolateľmi produkovaná nová skutočnosť (naviac ani nepodložená žiadnym dôkazom) z hľadiska vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, nie je spôsobilou k odvolaciemu prieskumu, teda je bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Rovnaký záver však treba prijať vo vzťahu k tejto novote aj z hľadiska ustanovenia § 366 písm. d/ CSP (t.j. prípad, ak ju odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie), keďže z hľadiska tohto ustanovenia bolo úlohou odvolateľov v odvolaní dokázať, že nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uviedli až v odvolaní, nemohli byť v doterajšom priebehu konania použité z ich strany bez ich viny. Ak tento predpoklad totiž úspešne nesplnia, na novoty nemôže odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu takýchto novôt postačí aj opomenutie skoršieho uvedenia týchto nových skutkových tvrdení, či predkladania dôkazov, či zavinenie opomenutia v tomto smere z nedbalosti. V posudzovanej veci, odvolatelia nielenže nepreukázali, ale ani netvrdili existenciu dôvodov, pre ktoré dotknuté skutkové tvrdenie produkovali až v odvolaní, už len z ktorého ďalšieho dôvodu, je toto diskvalifikované z riadneho odvolacieho prieskumu. Neexistencia dôvodov vylučujúcich diskvalifikáciu produkovanej novoty z hľadiska ust. § 366 písm. a/, či b/ (možnosť že by sa táto týkala procesných podmienok, či vylúčenia sudcu, resp. nesprávneho obsadenia súdu), je z povahy tejto námietky vylúčená a samotnými žalovanými ani jej priechodnosť v tomto smere tvrdenou nebola. Akceptovanie novôt v odvolacom konaní vo väzbe na uplatnené dôvody odvolania uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) je z povahy veci rovnako vylúčené.
44. S poukazom na vyššie uvedené teda rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou zaviazal žalovaných na vrátenie doposiaľ nesplatenej pôžičky žalobcom, po obmedzení jej zostatku v dôsledku čiastočného plnenia v priebehu odvolacieho konania (pri jej medzi stranami nespornom zostatku v rozsahu uplatneného nároku), nemožno posúdiť inak, ako vecne správne a odvolacie námietky žalovaných v tomto smere ako nedôvodné.
45. Ďalšou, nesporne ťažiskovou časťou odvolania, namietajú žalovaní dôvodnosť žalobcom priznaného úroku z omeškania vo výške 5,05 % z prisúdenej istiny, pri nerozporovaní z ich strany súdom prvej inštancie posúdeného počiatku omeškania, vymedzeného dňom 29.1.2016, dôvodiac úžerou. Z obsahu ich podaní a k tomuto nároku sa vzťahujúcich nimi produkovaných námietok a to nielen v rámci odvolacieho konania, ale aj v rámci podaní a výpovede pred súdom prvej inštancie (príkladmo odpor proti vydanému platobnému rozkazu) vyplýva, že títo zjavne nediferencujú medzi úrokom dohodnutým pri poskytnutí pôžičky a úrokom z omeškania.
46. Zatiaľ totiž čo úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny, tak úroky z omeškania, na ktoré má veriteľ právo zo zákona (bez ohľadu na to, či si ich zaplatenie dojednal aj zmluvne), ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania (porovnaj § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas, z čoho teda vyplýva, že dohodnuté úroky z pôžičky je potrebné diferencovať od úrokov z omeškania.
47. Je síce pravdou, že nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke, sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi a vznesená požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne je spôsobilou napĺňať aj skutkovú podstatu trestného činu úžery (samozrejme za predpokladu, že ide, či má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka, čím by dohoda, samozrejme len v časti, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, bola postihnutá neplatnosťou (§ 39 Obč. zák.), čo však v limitoch vymedzených žalobným návrhom na danú vec nedopadá, keďže žalobcovia nárok na zaplatenie zmluvného úroku z pôžičky, ako odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov v tomto konaní neuplatnili.
48. Žalobcovia síce uplatnili nárok na zaplatenie úroku, avšak nie úroku z pôžičky, ale úroku z omeškania a to naviac v limitoch daných platnou právnou úpravou (§ 517, ods. 1, 2 OZ v spojitosti s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 z.z.), v rámci ktorých im bol tento nárok aj súdom dôvodne priznaný, vo svetle čoho je vylúčené naň nahliadať ako na úžeru. V súvislosti s týmto nárokom odvolací súd uvádza,
že vznik nároku na zaplatenie úroku z omeškania veriteľom, teda v konkrétnostiach posudzovanej veci aj žalobcom, vyplýva priamo zo zákona, a jeho priznanie teda nie je v zákonných medziach podmienené ani existenciou dohody zmluvných strán, ako sankcie pre prípad omeškania so splnením dlhu. Predpokladom jeho prisúdenia je teda len zistenie, že omeškanie vzniklo a určenie jeho počiatku. Keďže v posudzovanej veci samotní žalovaní nespochybňovali, že poskytnutú im pôžičku v medziach vymedzených žalobným návrhom riadne a včas neuhradili, teda, že sú so zaplatením tohto dlhu (rozumej prisúdenej istiny) v omeškaní, pričom ani v odvolacom konaní nespochybnili súdom prvej inštancie stanovený počiatok omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí dodatočne im poskytnutej 10 dňovej lehoty na splnenie dlhu v zmysle výzvy na úhradu dlhu, ktorá im bola žalobcami zaslaná v roku 2016 a ktorú prevzali, ktorý tiež odvolací súd považuje za správny, nie je možné ani vo vzťahu k tomuto prisúdenému nároku dospieť k inému záveru, ako o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia tiež v tejto jeho časti.
49. Záver o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti nemožno preklenúť v prospech odvolateľov ani prostredníctvom nimi tvrdeného nepriaznivého sociálneho aspektu na ich strane (neuspokojivé osobné, zdravotné, zárobkové, majetkové, či rodinné pomery), keďže bolo nesporne vecou ich racionálneho posúdenia z hľadiska svojej platobnej schopnosti v čase, keď zmluvu o pôžičke uzatvárali, či práve z hľadiska svojho veku, príjmov, či zdravotného stavu, je dôvodné vzhľadom k pomerne vysokej čiastke, ktorú si požičali, pri existencii v tom čase tiež ďalších dlhov, možno reálne predpokladať, že túto skutočne aj v rámci dohodnutých časových limitov, alebo či dokonca vôbec niekedy, sú spôsobilí splatiť. Pokiaľ zákon sankcionuje vznik omeškania na strane dlžníka vznikom práva na zaplatenie úroku z omeškania a žalobca takýto nárok aj v súdnom konaní uplatní (samozrejme v limitoch daných zákonom, ako tomu bolo tiež v posudzovanej veci), nemôže súd postupovať inak, ako mu tento v medziach daných zákonnou úpravou priznať, k čomu aj v preskúmavanej veci dôvodne prišlo.
50. V konečnom dôsledku vo vzťahu k ústrednému motívu odvolacích námietok žalovaných o tom, akým spôsobom majú byť napadnutým rozhodnutím poškodení na prospech žalobcov, ako úžerníkov a kam všade a ku komu sa hodlajú obrátiť, pokiaľ nebudú ich námietky akceptované, považuje za potrebné odvolací súd upriamiť ich pozornosť na doposiaľ jednoznačne zrejmý fakt, že žalobcovia doposiaľ v limitoch nimi vymedzených žalobným návrhom uplatňovali len nepochybne legitímne nároky (či už na vrátenie len „čistej“ istiny pôžičky, ktorej poskytnutie v limitoch 40.000,- eur žalovaní ani nespochybnili, a tiež úroku z omeškania v limitoch daných platnou právnou úpravou, vznik práva na zaplatenie ktorého im plynie priamo zo zákona, pri nespochybnení žalovanými vzniku a počiatku omeškania so splnením prisúdeného dlhu (a v ktorých zákonných limitoch bol uplatnený nárok tiež žalobcom súdom prvej inštancie priznaný), teda v rámci tohto konania neuplatnili žiadne nároky, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že vo svetle tzv. úžery, či inej zákonnej prekážky, sú neudržateľnými. Na strane druhej, je tu však samotnými žalobcami nespochybniteľný fakt, že svoj dlh voči žalobcom (v nezanedbateľnej výške), majúci pôvod v existencii povinnosti vrátiť im požičané peňažné prostriedky (v tomto prípade v limitoch prisúdeného nároku) doposiaľ v ťažiskovej časti nesplnili, čo je len od doby stanovenia počiatku omeškania so splatením celého dlhu ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu viac, ako tri roky, pričom nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že by doposiaľ prostredníctvom akejkoľvek odplaty poukázanej žalobcom, tento v ich neprospech vyznievajúci stav, takto kompenzovali.
51. V konečnom dôsledku vo vzťahu k týmto častiam rozhodnutia (prisúdenej istine a úroku z omeškania) nie je možné prijať ani záver o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo svetle k tejto námietke sa možných vzťahujúcich odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ resp. prípadne b/ CSP.
52. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998). Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
53. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
54. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k prisúdenej istine a úroku z omeškania, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
55. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vzťahujúceho sa k prisúdenej istine a úroku z omeškania dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolatelia sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
56. Postupom súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP).
57. S poukazom na vyššie uvedené závery, tak žiadne odvolacie námietky žalovaných vzťahujúce sa k prisúdenej istine a úroku z omeškania, neboli spôsobilými k odlišnému, v prospech nich indikujúcemu rozhodnutiu.
58. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto jeho odvolaním napadnutej - vyhovujúcej časti je vecne správne, podľa § 387 ods. 1 CSP toto v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalovaní v odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie v tejto jeho časti neuviedli žiadne, k odvolaciemu prieskumu spôsobilé rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré by opodstatnene indikovali k záveru o dôvodnosti zmeny, či zrušenia napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti.
59. Žalovaní vychádzajúc z ich odvolaní v konečnom dôsledku napadli tiež rozhodnutie súdu prvej inštancii v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania medzi stranami sporu tak, že vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní rozhodol o nároku žalobcov voči žalovaným na náhradu trov konania v rozsahu 100% za aplikácie ust. § 255 ods. 1 a § 262 od. 1 CSP. Namietajúc nesprávnosť rozhodnutia v tejto jeho časti pre nezohľadnenie primárne sociálneho aspektu na ich strane (sekundárne poukazovali tiež na okolnosti sporu) a tvrdiac jeho kolíziu s princípom spravodlivosti požadovali jeho zmenu, čím posúdiac odvolania podľa ich obsahu, sa v princípe domáhali v tomto smere uplatnenia moderačného práva súdu (§ 257 CSP). 60. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, či procesného zavinenia na zastavení konania (§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, či ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane, či strane, ktorá procesne zavinila zastavenie konania.
61. Ustanovenie § 257 CSP platné a účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia týchto zásad v konkrétnych prípadoch môže viezť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Aplikácia tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
62. Ustanovenie § 257 CSP však nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto tiež zistenie, či možno od strany, ktorá má nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným sporom hradila sama.
63. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných (tiež zdravotných), majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu. Žalovaní v odvolaní požadovali zohľadniť primárne sociálny aspekt, dotkli sa tiež okolností sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania existenciu okolností umožňujúcich mu žalovanými požadovaný postup skúmal a tieto z hľadiska opodstatnenosti takéhoto postupu vyhodnotil, čím logicky ani strany sporu, nemali priestor na vznášanie prípadných námietok k možnej aplikácii tohto ustanovenia.
64. Z práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva povinnosť súdu vytvoriť pre strany sporu procesný priestor, umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému využitiu tzv. moderačného práva podľa § 257 CSP pokiaľ sa taký postup zvažuje, strana má teda právo, byť explicitne vyzvaná, aby včas k nemu zaujala stanovisko, prípadne vzniesla dôkazné návrhy, ktoré
by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť, čo je významné hlavne v odvolacom konaní, kde po rozhodnutí už nemá strana procesný nástroj uplatnenia námietok na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy tieto námietky môže uplatniť aspoň ex post v odvolaní.
65. Keďže súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania sa nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich mu uplatnenie tzv. moderačného práva, z dôvodu vytvorenia procesného priestoru stranám sporu na vyjadrenie svojho stanoviska k možnému uplatneniu moderačného práva v tejto otázke ( k aplikácii ust. § 257 CSP), v záujme rešpektovania práva na spravodlivý proces, odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za použ. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
66. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP, následne posúdiť existenciu okolností umožňujúcich mu využitie tzv. moderačného práva, v rámci toho tiež skutočností produkovaných žalovanými doposiaľ, vysporiadať sa tiež s prípadnými námietkami vyplývajúcimi z možných vyjadrení subjektov na strane žalobcov (samozrejme v prípade ak budú produkované) a z hľadiska zákonných predpokladov daných uvedeným ustanovením posúdiť, či tieto indikujú v prospech využitia tohto výnimočného postupu a o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.
67. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.
68. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.
69. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).