Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41CoKR-27-2019.pdf
PDF · 118.53 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoKR/27/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu JUDr. Vladimír Herich, PhD., so sídlom kancelárie Dončová 13, 034 01 Ružomberok, správca konkurznej podstaty úpadcu MAKROB, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Krasňany 187, 013 03 Krasňany, IČO: 43 901 743, proti žalovanému Advokátska kancelária ADVOCATUS Žilina, s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 727, likvidátor úpadcu MAKROB, s.r.o. v likvidácii so sídlom Krasňany 187, 013 03 Krasňany, IČO: 43 901 743, zastúpenému advokátkou JUDr. Lenkou Maďarovou, Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, o zmluvnej pokute, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 9NcKR/1/2018-94 zo dňa 27. novembra 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 9NcKR/1/2018-94 zo dňa 27. novembra 2018 potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu MAKROB, s.r.o. v likvidácii, v konkurze, 013 03 Krasňany 187, IČO: 43 901 743, v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Žilina, č.k. 3K/6/2017-130 zmluvnú pokutu 12.500,- Eur. Zároveň rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.2.2018 domáhal na žalovanom zaplatenia zmluvnej pokuty 12.500,- Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že uznesením Okresného súdu v Žiline, č.k. 3K/6/2017-130 zo dňa 6.10.2017, publikovanom v Obchodnom vestníku č. 195/2017 pod L 031588 zo dňa 12.10.2017, bol vyhlásený konkurz na úpadcu MAKROB, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Krasňany 187, 013 03 Krasňany, IČO: 43 901 743 ( ďalej len „ úpadca“ ), v ktorom bol ustanovený žalobca za správcu. Ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný vykonával funkciu likvidátora úpadcu pred vyhlásením konkurzu a sám podal návrh na vyhlásenie konkurzu 23.2.2017. Žalobca tvrdil, že žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu na likvidovanú spoločnosť, teraz úpadcu neskoro, t.j. po uplynutí lehoty 30 dní od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Bolo zistené, že likvidátor úpadcu (žalovaný) potom, čo speňažil majetok, a to rodinný dom č.súp. XXX na pozemku parc. L. č. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, spolu s týmto pozemkom v obci Q., k.ú. Q., okres U., dobrovoľnou dražbou dňa 14.4.2015 za cenu 13.700,-Eur, automobil E. E. X.X, Y.: ZA XXX DT, dobrovoľnou dražbou dňa 27.2.2015 za cenu 2.500,-Eur, automobil V. JUG., Y.: ZA XXX DI, dobrovoľnou dražbou dňa 27.2.2015 za cenu 3.000,-Eur, mal najskôr dňa 14.4.2015, keď speňažil rodinný dom, vedomosť o výške majetku za
uvedené tri podstatné majetkové položky v sume spolu 19.200,-Eur, ktorá zostala po odpočítaní nákladov dražieb v zostatku 5.198,93 Eur, a ktorá tak nemohla postačovať na uspokojenie záväzkov, ktoré predstavovali spolu sumu 25.717,02 Eur. Na tom nezmenil nič podstatné ani predaj pohľadávok 6.9.2016 za sumu 200,-Eur. Návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný až 23.2.2017 a žalobca vyzval žalovaného, aby zaplatil pohľadávku zo zmluvnej pokuty v sume 12.500,-Eur, vychádzajúcej z polovice najnižšej hodnoty zákonného základného imania pre akciovú spoločnosť na účet správcu, alebo preukázal, že mu povinnosť nevznikla, alebo osvedčil, že sa jej zbavil. Listami z 27.10.2017 a 28.11.2017 žalovaný oznámil žalobcovi, že mu nevznikla povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu, resp. že sa povinnosti podať návrh na konkurz zbavil. Žalobca mal za to, že žalovaný nepreukázal, že mu nevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu do všeobecnej podstaty a ani neosvedčil, že sa jej zbavil, čím naplnil ustanovenie § 11 ods. 2 a § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a je teda dôvod na podanie žaloby správcom.
3. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobcovi dostatočným spôsobom preukázal rozhodné skutočnosti, z ktorých je nepochybné, že mu nevznikla povinnosť na zaplatenie zmluvnej pokuty, resp. že osvedčil, že sa tejto povinnosti zbavil. Uviedol, že jediným konateľom a jediným spoločníkom úpadcu je B.. F. M., a to na základe osvedčenia o dedičstve po otcovi C. M., právoplatného dňa 20.5.2015, so vznikom funkcie od 23.5.2014. Nakoľko sa B.. F. Lehotovi nepodarilo zabezpečiť účtovníctvo úpadcu (poručiteľ C. M. - otec B.. F. M. si vraj viedol účtovníctvo sám a jeho družka nevedela uviesť, kde sa nachádza ), za účelom zistenia rozsahu záväzkov dlžníka vstúpil do likvidácie s dátumom XX.X.XXXX, to znamená bezodkladne potom, čo nastúpil do funkcie konateľa. H. na prihlasovanie pohľadávok do likvidácie bola zverejnená v O. vestníku č. XXX/XXXX dňa X.X.XXXX. V lehote na prihlasovanie pohľadávok si prihlásili svoje pohľadávky XX-ti veritelia s celkovou výškou pohľadávok XX.XXX,XX Y.. U. likvidátor zisťoval a zabezpečoval majetok úpadcu. K januáru XXXX sa podarilo zistiť a zabezpečiť majetok úpadcu v celkovej hodnote XX.XXX,XX Y., a to nehnuteľnosť rodinný dom súp.č. XXX s pozemkom v k.ú. Q., všeobecná hodnota 20.400,-Eur podľa znaleckého posudku č. 3/2015 znalca B.. C. I., T. X/XX, G., hnuteľná vec - osobné motorové vozidlo E. E. X,X EČ: ZA XXXX DT s všeobecnou hodnotu 3.131,83 Eur bez DPH, to znamená 3.757 Eur s 20 % DPH podľa znaleckého posudku č. 02/2015 znalca B.. F. L., G., hnuteľná vec - osobné motorové vozidlo V. C. X,X EČ: ZA XXX DI s všeobecnou hodnotou 3.725,83 Eur bez DPH, to znamená 4.471,-Eur s 20 % DPH podľa znaleckého posudku č. 03/2015 znalca B.. F. L., G. a pohľadávky v nominálnej hodnote 1.484,43 Eur.
4. Žalovaný tvrdil, že na základe týchto skutočností je nesporné, že hodnota majetku úpadcu určená podľa § 3 ods. 3 ZKR, v čase jeho speňažovania bola vyššia, ako hodnota jeho záväzkov, to znamená dlžník tak bol schopný uhradiť svoje záväzky. Dlžník teda nebol v predĺžení, čím mu nevznikla ani povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Vzhľadom na uvedené zistenia žalovaný pristúpil k speňaženiu zisteného majetku dlžníka a po speňažení celého majetku úpadcu sa zistilo, že dosiahnutá hodnota speňaženia nepokryje všetky záväzky úpadcu. Preto žalovaný oslovil každého veriteľa s návrhom na pomerné uspokojenie ich pohľadávok zaslaním dohôd o urovnaní. 10 veriteľov podpísalo dohody o urovnaní a 7 veriteľov, ktorí pôvodne súhlasili s pomerným uspokojením, dohody o urovnaní nepodpísali. Proces komunikácie s veriteľmi bol zdĺhavý a časovo náročný, nakoľko veritelia menili právnych zástupcov bez oznámenia takejto zmeny, alebo nereagovali, prípadne reagovali so značným časovým odstupom. Snahou a účelom úpadcu a žalovaného, ako likvidátora bolo dosiahnuť čo najvýhodnejšie podmienky pre uspokojenie veriteľov a nenavyšovanie ďalších nákladov. Žalobca teda sankcionuje žalovaného za úkony vzniknuté po speňažením majetku úpadcu, to znamená za obdobie, kedy už nemal možnosť ovplyvniť hodnotu majetku úpadcu tak, ako by ju nemal možnosť ovplyvniť ani správca konkurznej podstaty, ktorý speňažuje majetok úpadcu v konkurze za hodnotu nižšiu, ako bola jeho znalecká hodnota. Žalovaný mal za to, že v procese speňažovania majetku úpadcu bolo nesporne preukázané, že hodnota jeho majetku je vyššia ako bola jeho výška záväzkov, čím bol daný predpoklad uspokojenia všetkých veriteľov vo výške 100 %. Zároveň poukázal na § 3 ods. 3 ZKR, ako aj na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe č.k. 1VSH 144/2010-A-10 z 5.3.2010. Tiež poukazoval na neprimeranosť uplatnenej zmluvnej pokuty, a to s prihliadnutím na hodnotu celkových záväzkov úpadcu vo výške 25.717,02 Eur, čo predstavuje 48,61 %. Žalovaný tvrdil, že ide o sankciu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a vníma ju ako bezdôvodné obohatenie veriteľov úpadcu na úkor likvidátora, ktorý konal s odbornou starostlivosťou. Skutočnosť, že majetok úpadcu sa nepodarilo speňažiť za 100 % znaleckej hodnoty nemožno pripísať na ťarchu žalovaného, nakoľko nie je v jeho možnostiach ovplyvniť trh a dopyt. Návrh na vyhlásenie podal žalovaný výlučne z dôvodu opatrnosti následne potom, čo niektorí
veritelia dodatočne uviedli, že nesúhlasia s pomerným uspokojením pohľadávok. Podľa žalovaného podmienky na vyhlásenie konkurzu neboli splnené a nie sú dané, nakoľko úpadca nebol v predĺžení.
5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a tvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným neboli žiadne sporné skutkové okolnosti a sporné sa javilo iba právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Tiež zistil, že nebolo sporné, že k speňaženiu posledného majetku úpadcu, s výnimkou jeho pohľadávok došlo dňa 14.4.2015, ani to, že návrh na konkurz bol žalovaným podaný 27.2.2017. Tiež nebolo sporné, že po 14.4.2015 už majetok budúceho úpadcu nepostačoval na úhradu jeho záväzkov, pričom žalovaný ako likvidátor sa neúspešne pokúsil o uzatvorenie dohôd o urovnaní s veriteľmi spoločnosti.
6. Súd subsumoval zistený skutkový stav pod ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2017 ( ďalej len „ZKR“), ustanovenie § 74a ods. 1 ZKR, ustanovenie § 74a ods. 2 ZKR, ustanovenie § 74a ods. 4 ZKR, ustanovenie § 74a ods. 5 ZKR a ustanovenie § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka.
7. Súd konštatoval, že v posudzovanom prípade bolo po speňažení podstatnej časti majetku úpadcu likvidátorom najneskôr dňa 14.4.2015 zrejmé, že budúci úpadca je v predĺžení ( v tej dobe neboli ešte speňažené pohľadávky úpadcu ), vzhľadom na ich výšku však bolo zrejmé, že ani ich speňaženie, či ani vymoženie v celom rozsahu nemôže na fakte predĺženia nič zmeniť. Súd mal za to, že v prejednávanej veci pre absenciu účtovníctva úpadcu je potrebné rozložiť dôkazné bremeno medzi účastníkov konania tak, že povinným na preukázanie tej okolnosti, že v čase vykonávania funkcie mu nevznikla povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, je v zásade ten, voči ktorému sa zodpovednosť uplatňuje (obrátené dôkazné bremeno). Súd konštatoval, že inštitút zmluvnej pokuty vychádza z toho, že ide o paušalizovanú náhradu škody, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania liberačných dôvodov, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za nepodanie návrhu na konkurz.
8. Súd prvej inštancie tiež tvrdil, že ak žalovaný, ako likvidátor budúceho úpadcu sa najneskôr 14.4.2015 mohol pri zachovaní odbornej starostlivosti dozvedieť o predĺžení budúceho úpadcu, vznikla mu povinnosť do 30 dní podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak túto povinnosť nesplnil ( návrh na vyhlásenie konkurzu podal až 24.2.2017 ), vznikla mu povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške rovnakej, ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť, t.j. 12.500,-Eur. Okresný súd poukázal na to, že táto povinnosť podať návrh na konkurz nevyplýva len z ustanovenia § 11 ods. 2 ZKR, ale aj z § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka. Tiež poukázal na to, že povinnosť podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka nestíha likvidátora len potom, čo vyhotoví vstupnú likvidačnú súvahu a v nej prípadne zistí predĺženie spoločnosti, ale počas celého priebehu likvidácie.
9. Súd prvej inštancie k obrane žalovaného, ktorý poukazoval na to, že sa pokúsil dojednať s veriteľmi dohody o urovnaní konštatoval, že takéto konanie by za istých okolností sa dalo hodnotiť ako pokus o neformálnu reštrukturalizáciu. Zákon, okrem iných dôvodov upravuje ako liberačný dôvod tzv. konanie s odbornou starostlivosťou. Za konanie s odbornou starostlivosťou možno považovať také konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, a to neformálnou alebo formálnou reštrukturalizáciou, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Súd konštatoval, že pokiaľ štatutárny orgán sa aktívne snaží vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, možno takéto konanie považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktoré ho zbavuje zodpovednosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. V posudzovanom prípade však súd nehodnotil konanie žalovaného ako konanie s odbornou starostlivosťou, a to najmä s poukazom na čas, ktorý uplynul od speňaženia podstatnej časti majetku dlžníka a podaním návrhu na konkurz. Súd mal za to, že aj pokus o neformálnu reštrukturalizáciu, tak ako formálna reštrukturalizácia, má trvať iba primeraný čas, pričom čas cca 22 mesiacov tak určite hodnotiť nemožno. Súd sa zmienil, že aj formálna reštrukturalizácia je rámcová prísnymi zákonnými lehotami, ktorých nedodržanie spôsobuje aj konverziu reštrukturalizácie na konkurz, a to s pochopiteľných dôvodov, keď predlžovanie reštrukturalizácie prináša pre veriteľ zbytočný nárast ich pohľadávok, napr. v podobe navyšovania úrokov. Súd bol tiež toho názoru, že po obdržaní prvej negatívnej odpovede ohľadne navrhovanej dohody o urovnaní zo strany veriteľov musel žalovaný vedieť, že jeho pokus o tento spôsobom vysporiadania záväzkov budúceho úpadcu nebude úspešný.
10. Súd zároveň urobil záver o nemožnosti vykonať pokus o neformálnu reštrukturalizáciu zakladajúcu možnosť liberácie v zmysle § 74 ods. 4 ZKR z pozície likvidátora. Ustanovenie § 72 ods. 2
Obchodného zákonníka totiž bezvýnimočne ukladá povinnosť likvidátorovi podať návrh na konkurz pri zistení predĺženia likvidovanej spoločnosti. Navyše činnosť likvidátora v zmysle § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka má smerovať iba k likvidácii spoločnosti, nie k prekonaniu nepriaznivého obdobia hospodárenia spoločnosti a zachovaniu existencie spoločnosti. Z týchto dôvodov súd mal za to, že jeho úvahy o možnosti liberácie pokusom o neformálnu reštrukturalizáciu, sú tak použiteľné len pre štatutárny orgán spoločnosti, resp. jeho člena. Súd tiež poukázal na základný rozlišovací znak medzi procesom likvidácie a procesom konkurzu, ktorý spočíva v tom, že v procese likvidácie by majetok likvidovanej spoločnosti mal postačovať na uspokojenie všetkých pohľadávok veriteľov, naproti tomu v konkurze dochádza iba k pomernému uspokojeniu veriteľov. Úlohou likvidátora teda nie je nahrádzať činnosť správcu konkurznej podstaty, ale počas celého priebehu likvidácie s odbornou starostlivosťou vyhodnocovať situáciu likvidovanej spoločnosti a po zistení jej predĺženia podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
11. Súd taktiež konštatoval, že nemôže vyhovieť návrhu žalovaného na moderáciu zmluvnej pokuty, keďže táto je výslovne vylúčená ustanovením § 74a ods. 3 ZKR. Súd poukázal na to, že v posudzovanej veci nemožno aplikovať ustanovenie § 545a Občianskeho zákonníka o možnosti moderácie zmluvnej pokuty, keďže na posudzovaný prípad sa vzťahuje osobitná právna úprava § 74a ZKR. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel.
12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý odôvodňuje odvolanie ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
14. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie aj napriek tomu, že mal správne zistený skutkový stav, aplikoval naň nesprávny právny predpis a prisúdil tomuto správne zistenému skutkovému stavu formalistické hodnotenie bez právneho základu. Zároveň tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, s neurčitými a neúplnými skutkovými závermi, čoho dôsledkom je jeho zmätočnosť a arbitrárne odôvodnenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň tvrdí, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním uvádzanou ustálenou súdnou praxou, ktorá podporuje jeho obranu o nedôvodnosti nároku žalobcu a postupu súdu prvej inštancie.
15. Odvolateľ tvrdí, že nárok žalobcu je nedôvodný, nakoľko neboli a nie sú splnené podmienky pre vedenie konkurzu, to znamená, že konkurzné konanie malo byť pre nesplnenie jeho podmienok zastavené po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Dlžník - úpadca v čase speňažovania majetku v likvidácii nebol v predĺžení a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžník - úpadca nemal žiadny majetok ( len výťažok z likvidácie ), to znamená existuje dôvod na zastavenie konkurzu pre nesplnenie jeho podmienok podľa § 1 ZKR. Žalovaný trvá na tom, že podmienky na vyhlásenie konkurzu neboli dané a konkurz by mal byť zrušený, teda samotné konanie o zaplatenie zmluvnej pokuty je nedôvodné a malo byť zastavené. Napriek uvedenému žalovaný uviedol ďalšie argumenty, ktorými odôvodňuje nesprávnosť napadnutého rozsudku. Tvrdil, že súd prvej inštancie mal preukázané skutočnosti, ktoré nesprávne právne posúdil, a to hodnota majetku dlžníka - úpadcu v čase vstupu do likvidácie bola určená v súlade s § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka v platnom znení za použitia § 3 ods. 3 ZKR a dosiahla celkovú sumu 30.112,43 Eur, hodnota záväzkov dlžníka - úpadcu v likvidácii bola v celkovej výške 25.717,02 Eur, žalovaný ako likvidátor v súlade s § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka v platnom znení nezistil predĺženie likvidovanej spoločnosti - dlžníka, preto mu nevznikla povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ale vznikla mu povinnosť speňažiť zistený majetok, do konkurzu si prihlásili veritelia dlžníka pohľadávky v celkovej výške 47.789,30 Eur, zistené boli pohľadávky troch veriteľov v celkovej výške 2.909,81 Eur. Žalovaný tiež tvrdí, že vykonával funkciu likvidátora s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na záujmy veriteľov, pričom preukázal, že proces uspokojenia pohľadávok veriteľov v likvidácii bol po speňažený majetku dlžníka - úpadcu komplikovaný, najmä s prihliadnutím na zdĺhavý komunikačný proces, neočakávané reakcie veriteľov a podobne. Žalovaný po speňažení majetku dlžníka
- úpadcu a zistení, že výťažok nebude postačovať na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka
- úpadcu vyvíjal značné úsilie k tomu, aby veritelia súhlasili s čiastočným uspokojením, čo zahrňovalo nemalé komplikácie. Odvolateľ je toho názoru, že po speňažení majetku v likvidácii neplynú žiadne lehoty týkajúce sa včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, ale prebieha len proces uspokojovania pohľadávok veriteľov z výťažku. Tiež poukázal na to, že do likvidácie si prihlásilo pohľadávky spolu 17
veriteľov s celkovou výškou pohľadávok 25.717,02 Eur a do konkurzu len 6 veriteľov. Žalovaný zároveň namieta záver súdu prvej inštancie o pokuse o neformálnu reštrukturalizáciu, ktorý považuje za zmätočný a nejasný. Ďalej poukázal na to, že dlžník - úpadca v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu už nemal žiadny majetok, tento bol celý speňažený a správcovi bol vydaný len výťažok zo speňaženia v likvidácii v celkovej výške 3.713,23 Eur, ktorý prevyšuje výšku zistených pohľadávok veriteľov vo výške 2.909,81 Eur. Žalovaný taktiež v odvolaní uviedol, že sankcionovanie za úkony likvidátora po speňažení majetku - skutočnosť, že majetok dlžníka - úpadcu sa nepodarila speňažiť za 100 % znaleckú hodnotu nemožno pripísať na jeho ťarchu ako likvidátora, nakoľko nie je v jeho možnostiach ovplyvniť trh a dopyt. Zároveň poukázal na neprimerané vyvodzovanie zodpovednosti výlučne voči nemu ako likvidátorovi, hoci zákon túto zodpovednosť viaže aj na iné osoby ako len na likvidátora, to znamená aj konateľa. Je toho názoru, že likvidátori plynie lehota na včasné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu po zostavení likvidačnej účtovnej závierky, resp. len potom, čo zistí majetok dlžníka podľa § 3 ods. 3 ZKR. V danom čase ako likvidátor zistil, že hodnota majetku vo výške 30.112,43 Eur prevyšuje hodnotu pohľadávok veriteľov dlžníka v celkovej výške 25.717,02 Eur, teda bolo zistené, že dlžník bol schopný uhradiť svoje záväzky. Keďže dlžník nebol v predĺžení nevznikla žalovanému ani povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Je preto podľa neho nepochybné, že povinnosť včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu neporušil.
16. Odvolateľ tiež poukázal na § 3 ods. 3 ZKR, ktorý presne určuje spôsob určenia hodnoty majetku odkazom na účtovnú alebo znaleckú hodnotu, teda hodnota majetku sa neurčuje výťažkom z jeho speňaženia, ako to nesprávne určil žalobca. Hodnota majetku úpadcu určená najmä znaleckými posudkami prevyšovala hodnotu jeho záväzkov, teda úpadca nebol v predĺžení.
17. Odvolateľ v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ustálenou súdnou praxou, na ktorú sa žalovaný odvolával a ktorá podporovala stanovisko žalovaného. Jedná sa o rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe č.k. 1 VSPH 144/2010-A-10 zo dňa 5.3.2010, uznesenie NS ČR sp.zn. 29Cdo 4462/2011 z 26.1.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu vo Viedni č.1398, GI.U.14.512 zo 7.12.1892 a rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe č.k. 1VSPH 742/2010-A-10 z 3.10.2010.
18. Odvolateľ tiež tvrdí, že súd prvej inštancie na existujúci skutkový stav nesprávne aplikoval a vyložil § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka v platom znení, resp. výklad súdu je v rozpore s dôvodovou správou k tomuto ustanoveniu, ako aj publikovanými komentármi k nemu. Tiež považuje za svojvoľný a ničím nepodložený záver súdu prvej inštancie, že z tohto ustanovenia vyplýva likvidátorovi povinnosť zisťovať predĺženie spoločnosti počas celého priebehu likvidácie, nielen pri zostavovaní likvidačnej súvahy. Žalovaný je toho názoru, že likvidátor určuje hodnotu majetku podľa § 3 ods. 3 ZKR v čase zostavovania likvidačnej účtovnej závierky a len vtedy vie zistiť možné predĺženie likvidovanej spoločnosti a splniť si povinnosti podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka. Hodnota majetku nie je totiž totožná s výťažkom zo speňaženia tohto majetku, to znamená po speňažení majetku už likvidátor ani nie je oprávnený určovať hodnotu majetku podľa § 3 ods. 3 ZKR, a preto mu ani nemôže vzniknúť povinnosť skúmať, či je likvidovaná spoločnosť v predĺžení.
19. Nakoľko považuje žalovaný za nesprávne rozhodnutie o merite veci, považuje za nesprávny aj výrok súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania v prospech žalobcu.
20. Vzhľadom na dôvody odvolania žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, prípadne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a rozhodne, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na plnú náhradu trov konania, aj odvolacieho konania.
21. Žalovaný pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku navrhol odvolaciemu súdu, aby pripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu, nakoľko je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( § 421 ods. 1 písm. b) CSP ), a to, či povinnosť likvidátora podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka, to znamená povinnosť včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu trvá aj po zostavení likvidačnej účtovnej závierky v čase vstupu do likvidácie.
22. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
23. Krajský súd, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
27. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
28. Základnou odvolacou námietkou žalovaného v konaní bola skutočnosť, že v danom prípade dlžník v dobe zostavenia likvidačnej súvahy nebol v predĺžení a zároveň žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že má zisťovať predĺženie spoločnosti počas celého priebehu likvidácie, nielen pri zostavovaní likvidačnej súvahy. Odvolací súd s názorom odvolateľa nesúhlasí a poukazuje na to, že likvidátor patrí medzi osoby oprávnené podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom povinnosť likvidátora podať návrh na vyhlásenie konkurzu je ustanovená v našom právnom poriadku duplicitne. Je stanovená nielen v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj v Obchodnom zákonníku. Platí, že ak likvidátor zistí predĺženie likvidovanej spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu ( § 72 Obchodného zákonníka ). Odvolací súd zdôrazňuje, že likvidátor je oprávnený vykonávať likvidáciu len vtedy, ak z majetku likvidovanej spoločnosti môže uspokojiť oprávnené pohľadávky všetkých veriteľov dlžníka. Likvidátor totiž nemôže uspokojiť pohľadávky len niektorých veriteľov dlžníka a niektoré vôbec nie, a niektoré len čiastočne. Zároveň povinnosť likvidátora podať návrh na vyhlásenie konkurzu je uložená aj v § 11 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne posúdil, že v prípade ak žalovaný odpredal majetok dlžníka za sumu nižšiu ako boli záväzky dlžníka, dozvedel sa o predĺžení dlžníka a bol povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie v rámci likvidácie musia byť uspokojení všetci veritelia. Neobstojí teda názor žalovaného, že lehota po vystavení účtovnej závierky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu mu už v priebehu likvidácie neplynie. Pokiaľ žalovaný poukazuje na neprimerané vyvodzovanie zodpovednosti výlučne voči nemu ako likvidátorovi, odvolací súd uvádza, že žalobcom uplatnený nárok je zákonným nárokom, ktorý nie je možné moderovať a vzniká naň nárok vždy, pokiaľ nie je návrh na vyhlásenie konkurzu podaný v zákonom stanovenej lehote. Je nesporné, že žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu skoro dva roky neskôr, ako sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o predĺžení budúceho úpadcu.
29. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
30. Odvolateľ pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku navrhol odvolaciemu súdu, aby pripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu, nakoľko je toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( § 421 ods. 1 písm. b) CSP ), a to, či povinnosť likvidátora podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka, to znamená
povinnosť včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu trvá aj po zostavení likvidačnej účtovnej závierky v čase vstupu do likvidácie. K tomuto návrhu odvolateľa odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok zaviedol, že dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Z tohto dôvodu zavedením Civilného sporového poriadku už nie odvolací súd oprávnený samostatným výrokom pripustiť dovolanie v prípade, ak je v rozhodnutí riešená otázka zásadného právneho významu.
31. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 a § 262 ods. 1 a § 255 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
32. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).