Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/60/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Andrey Gindlovej v spore žalobcu HLB-STAV s.r.o., so sídlom Štefánikova 823, 020 01 Púchov, IČO: 44 146 809, v konaní zast. Advokátska kancelária LEGALIZZ s.r.o., so sídlom Farská 1156/53, 018 61 Beluša, IČO: 47 251 514 proti žalovanému MIDAS PRO, s.r.o., so sídlom Družstevná 454/83, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 36 327 883,v konaní zast. Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s.r.o., Legionárska 7735/31B, 911 01 Trenčín, IČO: 52 536 891 o zaplatenie 46.960,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 17. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 17. marca 2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu v celom rozsahu zamietol. Vo výroku II. žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 46.960,80 Eur so 14% ročným úrokom z omeškania od 08.11.2018 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 80,- Eur. Uviedol, že ako zhotoviteľ uzatvoril so žalovaným ako objednávateľom dňa 28.11.2017 Zmluvu o dielo č. 4/2017, predmetom ktorej bolo vykonanie diela „Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica“. Po úhrade preddavku za dielo podľa čl. III. bod 3.2 Zmluvy č. 4/2017 žalobca vystavil žalovanému v priebehu realizácie diela v súlade s čl. III. bod 3.3 Zmluvy č. 4/2017 faktúry za žalobcom vykonané práce na diele a za riadne dodaný materiál, a to faktúru č. 292018 zo dňa 31.10.2018 splatnú 07.11.2018 v sume 1.754,30 Eur a faktúru č. 312018 zo dňa 31.10.2018 splatnú 07.11.2018 v sume 45.206,50 Eur, ktoré žalovaný neuhradil.

3. Žalovaný proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní podal odpor a bránil sa tým, že v zmysle článku III. ods. 3.1 Zmluvy č. 4/2017 sa žalovaný zaviazal uhradiť za vykonané stavebné práce celkovo sumu 95.000.- Eur bez DPH. Žalobca počas realizácie diela vystavil žalovanému faktúry č. 22018 v sume 10.436,60 Eur (uhradená 16.02.2018), č. 62018 v sume 8.296,57 Eur (uhradená 19.03.2018), č. 82018 v sume 8.859,48 Eur (uhradená 02.05.2018), č. 112018 v sume 3.426,- Eur (uhradená 23.05.2018), č. 102018 v sume 7.870,83 Eur (uhradená 25.05.2018), č. 132018 v sume 6.832,72 Eur (uhradená 08.06.2018), č. 152018 v sume 6.902,78 Eur (uhradená 06.07.2018), č. 162018 v sume 974,- Eur (uhradená 06.07.2018), č. 192018 v sume 4.861,13 Eur (uhradená 14.08.2018), č. 292018 v sume 1.754,30 Eur a č. 312018 v sume 45.206,50 Eur, pričom faktúra č. 312018 bola

pôvodne vystavená na sumu 44.484,88 Eur a žalovanému nebolo zrejmé, ako mohlo dôjsť k zmene sumy. Žalovaný uhradil v prospech žalobcu aj zálohu, resp. zábezpeku, dňa 25.01.2018 v sume 10.000,- Eur, dňa 29.01.2018 v sume 5.000,- Eur, dňa 23.03.2018 v sume 6.000,- Eur, dňa 08.06.2018 v sume 3.000,- Eur, dňa 19.06.2018 v sume 6.000,- Eur, dňa 16.07.2018 v sume 10.000,- Eur, dňa 21.08.2018 v sume 5.000,- Eur, dňa 24.10.2018 v sume 4.000,- Eur, spolu vo výške 49.000,- Eur, a to podľa dohody a na žiadosť konateľky žalobcu Ing. Ľubice Halačovej s tým, že táto záloha bude následne použitá na úhradu faktúr vystavených v súlade so Zmluvou č. 4/2017. Následne tak mala byť žalobcom vystavená nulová faktúra, a teda žalobca obe žalované faktúry vystavil v rozpore so zmluvou a zákonom, keďže úhradu už obdržal pred ich vystavením, a teda neexistuje žiadny nárok žalobcu na ich zaplatenie. Z opatrnosti žalovaný vzniesol námietku započítania, kde zaplatenú zálohu v sume 49.000,- Eur započítal voči žalobou uplatneným nárokom. Žalovaný upozornil, že cena diela bola v Zmluve č. 4/2017 stanovená na 95.000,- Eur, avšak žalovaný žalobcovi uhradil celkovo sumu 107.460,11 Eur. Fakturácia, ktorú vystavil žalobca nezodpovedá cene diela, keďže predstavuje spolu sumu 105.420,91 Eur. Žalovaný rozporoval hodnotu prác, nakoľko značne prevyšujú dohodnutú cenu diela. Žalovaný mal zato, že tá časť ceny diela, ktorá prevyšuje sumu 95.000,- Eur, je v rozpore so Zmluvou č. 4/2017, a teda na úhradu sumy 10.420,91 Eur nemá žalobca žiadny nárok. Žalovaný tiež namietal, že nevie ako žalobca dospel k fakturovanej sume, zo Zmluvy č. 4/2017 táto suma nevyplýva, keďže zmluva neupravuje konkrétne ceny, ale len celkovú cenu diela a žalobca musí preukázať, že práce a dodávky v takejto hodnote poskytol, a rovnako tak preukázať, aká bola ich dojednaná cena.

4. Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa čl. III. bod 3.1 Zmluvy č. 4/2017 v cene diela neboli zahrnuté položky plynofikácia a elektroinštalácia diela, avšak predmetom fakturácie žalobcu boli aj elektroinštalačné práce na diele v celkovej sume 12.987,02 Eur, a to faktúrami č. 112018 zo dňa 14.05.2018 v sume 3.426,- Eur, č. 132018 zo dňa 01.06.2018 v sume 6.832,72 Eur, č. 162018 zo dňa 29.06.2018 v sume 974,- Eur a č. 292018 zo dňa 31.10.2018 v sume 1.754,30 Eur a predmetom fakturácie bola tiež plynofikácia diela v celkovej sume 4.861,13 Eur faktúrou č. 192018 zo dňa 06.08.2018. Právne významnou je aj skutočnosť, že po začatí vykonávania diela žalovaný v mesiaci 02/2018 predložil žalobcovi upravenú projektovú dokumentáciu a požiadal žalobcu vykonať dielo v rozsahu väčšom ako bolo dohodnuté v Zmluve č. 4/2017, rozšírenie diela spočívalo vo vybudovaní 2 nových umývacích boxov, zväčšení výmery spevnených plôch, vybudovaní šachty na zimný režim a iných vyvolaných stavebných prác a stavebnom materiály naviac. Predmetom konania sú však výlučne nároky za žalobcom zrealizované stavebné práce na diele podľa rozpočtu žalobcu na pôvodný rozsah diela podľa zmluvy vo výmerách a v jednotkových cenách uvedených v krycích listoch, ako aj žalobcom zrealizované elektroinštalačné práce na diele v pôvodnom rozsahu diela. Žalovaný u žalobcu nikdy nerozporoval žiadnu z dotknutých faktúr, ani právny dôvod alebo výšku pohľadávok z titulu predmetných faktúr. Rozpor vo výške faktúry č. 312018 (pôvodne 44.484,88 Eur a v súčasnosti 45.206,50 Eur) vznikol výlučne v dôsledku doplnenia žalobcom vykonaných prác „osadenie odvodňovacieho žľabu“ v sume 721,62 Eur bez DPH. Žalobca nerozporoval, že z osobného účtu konateľa žalovaného Róberta Cypriana bola bezhotovostne uhradená peňažná suma 49.000,- Eur, táto zábezpeka však predstavovala výlučne žalovaným postupne uvoľňovanú peňažnú zálohu pre žalobcu za práce naviac, ktoré boli vyvolané rozšírením rozsahu diela na objednávku žalovaného nad rámec diela dohodnutý v zmluve. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nedisponoval právoplatným stavebným povolením k rozšírenej časti diela a zároveň požadoval, aby žalobca ďalej pokračoval vo vykonávaní diela, boli práce naviac dohodnuté medzi žalobcom a žalovaným len ústne a tieto aj realizoval žalobca na pokyn žalovaného postupne s prácami podľa pôvodnej projektovej dokumentácie diela a zmluvy. Rozsah prác naviac, realizovaný žalobcom, vyplýva aj zo stavebného denníka a upravenej projektovej dokumentácie diela. Za práce naviac vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 32018 zo dňa 17.12.2018 v sume 49.951,76 Eur a svoju pohľadávku uspokojil z poskytnutej zálohy za práce naviac. Vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu na práce naviac, výlučne a len zo strany žalovaného (49.951,76 Eur); výšku peňažnej zálohy poskytnutej konateľom žalovaného (49.000,- Eur) a skutočnosť, že faktúry žalobcu č. 292018 a č, 312018 sa netýkajú prác naviac, namietal žalobca žalovaným vznesenú námietku započítania.

5. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vystavil žalovanému, okrem iných, faktúru č. 292018 zo dňa 31.10.2018 v sume 1.754,30 Eur (elektroinštalácia, ktorá nebola predmetom zmluvy o dielo č. 4/2017), faktúru č. 312018 zo dňa 31.10.2018 v sume 45.206,50 Eur (práce v zmysle Zmluvy o dielo č. 4/2017) a faktúru č. 382018 zo dňa 17.12.2018 na sumu 49.951,76 Eur (naviac práce) a taktiež nebolo sporné, že žalobca uhradil žalovanému zálohové platby spolu v sume 49.000,- Eur.

6. Podľa súdu prvej inštancie si navzájom odporovali skutkové tvrdenia žalovaného ohľadom účelu zálohových platieb spolu v sume 49 000,- Eur. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že zo zálohy mali byť uhradené iba faktúry vystavené na základe Zmluvy o dielo č. 4/2017, tak takéto jeho tvrdenie popiera to, že faktúrou č. 292018 bola fakturovaná elektroinštalácia diela, ktorá podľa čl. III. bod 3.1 nebola predmetom Zmluvy č. 4/2017. Okrem toho, takéto zálohové platby neboli dohodnuté v predmetnej Zmluve č. 4/2017, keďže v čl. III. bod 2 Zmluvy č. 4/2017 bola dohodnutá zálohová platba len v sume 15.000,- Eur, ktorá však mala byť uhradená do 3 dní od podpisu zmluvy. Súdu prvej inštancie sa tiež javilo ako nelogické, aby žalovaný uhrádzal od januára 2018 zálohové platby na faktúry vystavené žalobcom podľa Zmluvy č. 4/2017 a zároveň riadne, v termínoch ich splatnosti, uhrádzal aj faktúry vystavované priebežne na základe Zmluvy č. 4/2017. Taktiež záloha na faktúry vystavené podľa Zmluvy č. 4/2017 mala byť podľa žalovaného uhradená na základe žiadosti konateľky žalobcu, ktorá však v konaní vo svojej výpovedi takúto žiadosť nepotvrdila. Súd prvej inštancie preto nemal za preukázané skutkové tvrdenia žalovaného o účele zálohových platieb spolu v sume 49 000,- Eur.

7. Súd prvej inštancie nemal za preukázané ani skutkové tvrdenie žalobcu o účele zálohových platieb spolu v sume 49.000,- Eur, keď síce dohodu strán, že zálohové platby mali predstavovať zálohu na naviac práce v dôsledku rozšírenia diela, potvrdila vo svojej výpovedi konateľka žalobcu, dohoda vyplývalo aj z výpovede svedka A. B. a rozšírenie diela v priebehu jeho realizácie o dve státia vyplývalo zo stavebného povolenia č.j. 5730/2017, avšak skutkové tvrdenia žalobcu jednoznačne popiera list zo dňa 07.03.2019, ktorým žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyzval žalovaného na úhradu faktúr č. 382018 zo dňa 17.12.2018 v sume 49.951,76 Eur a č. 292018 zo dňa 31.10.2018 v sume 1.754,30 Eur. Súd prvej inštancie mal totiž zato, že ak by mali byť zálohovými platbami uhradené naviac práce (fakturované faktúrou 382018 zo dňa 17.12.2018), žalobca by nemal v roku 2019 dôvod vyzývať žalovaného na úhradu faktúry č. 382018. Podľa súdu prvej inštancie je tiež potrebné mať na zreteli, že v porovnaní s predmetom Zmluvy č. 4/2017 predstavovala naviac práce aj elektroinštalácia a plynofikácia diela, pričom vykonaným dokazovaním nebolo vylúčené, že zálohové platby sa mohli týkať aj týchto naviac prác.

8. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že nemal za preukázanú žiadnu dohodu strán o účele zálohových platieb v sume 49.000,- Eur. Podľa súdu prvej inštancie taktiež nebolo v zmysle preukázané, že by žalovaný ako dlžník pri plnení určil, na ktorý záväzok sa majú ním uhradené zálohové platby započítať, pričom vyhlásenie dlžník musí urobiť pri plnení, resp. v súdenej veci najneskôr pri vystavení žalovaných faktúr, a preto vyhlásenie žalovaného ako dlžníka o započítaní uvedené v odpore nemalo význam.

9. Súd prvej inštancie mal potom za to, že v zmysle sa zálohové platby spolu v sume 49 000,- Eur týkali faktúr č. 292018 a č. 312018, ktoré boli skôr splatné ako faktúra č. 382018, keďže žalobca ku dňu 24.10.2018 (zaplatená posledná zálohová platba v sume 4.000,- Eur) disponoval zálohovými platbami od žalovaného spolu v sume 49.000,- Eur, pri ktorých v spore nebol preukázaný konkrétny účel ich úhrady, žalobca vystavil žalovanému dňa 31.10.2018 faktúry č. 292018 v sume 1.754,30 Eur a č. 312018 v sume 45.206,50 Eur splatné 07.11.2018 a dňa 17.12.2018 vystavil faktúru č. 382018 v sume 49.951,76 Eur splatnú 31.12.2018. Záväzok žalovaného fakturovaný faktúrami č. 292018 a č. 312018 tak zanikol v zmysle splnením, keďže tieto faktúry boli uhradené predmetnými zálohovými platbami. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, pričom v spore nebolo preukázané omeškanie žalovaného so zaplatením faktúr č. 292018 a č. 312018.

10. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v spore tiež nebolo preukázané, že by predmetnými zálohovými platbami bola uhradená faktúra č. 382018, a preto vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej posúdil ako právne irelevantnú otázku skutočného vykonania naviac prác fakturovaných faktúrou č. 382018 a nevykonal za účelom preukázania existencie a rozsahu prác naviac dokazovanie výsluchom svedka C. D., konateľky žalobcu Ing. Ľubice Halačovej a svedka A. B..

11. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania.

12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie z odvolacích dôvodov podľa , , , (ďalej len „“), teda z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného k zaplateniu istiny 46.960,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 46.960,80 Eur od 08.11.2018 do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 80,- Eur a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

13. Žalobca v odvolaní namietal a považoval za nesprávne skutkové zistenia a závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých nemal v konaní za preukázané ani skutkové tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb. Žalovaný z titulu Zmluvy č. 4/2017 nemal žiaden záväzok na úhradu zálohových platieb v sume 49.000,- Eur v prospech žalobcu, ani zo Zmluvy č. 4/2017 nemožno žiadnym spôsobom odvodiť, že zálohové platby mali byť použité práve a len na úhradu faktúr vystavených žalobcom z titulu Zmluvy č. 4/2017, čo vylučuje potrebu určenia plnenia žalovaného ako dlžníka podľa vo vzťahu k faktúre č. 312018. Žalobcom vykonané naviac práce na diele, konkrétne elektroinštaláciu a plynofikáciu, uhradil žalovaný z titulu faktúry žalobcu č. 112018 zo dňa 14.05.2018, č. 132018 zo dňa 01.06.2018, č. 162018 zo dňa 29.06.2018 a č. 192018 zo dňa 06.08.2018 riadne bezhotovostným prevodom, a teda zálohové platby nemohli byť z tohto dôvodu použité za účelom úhrady predmetných faktúr žalobcu. Písomnosť žalobcu zo dňa 07.03.2019 predstavovala z obsahového hľadiska ťažiskovo najmä skutkové tvrdenia žalobcu k vráteniu faktúry č. 382018 zo dňa 17.12.2018 a k skutkovým tvrdeniam právneho zástupcu žalovaného o nedodaní, resp. neposkytnutí žiadnych prác naviac na diele zo strany žalobcu. Predmetná písomnosť obsahuje v dôsledku mechanického prekopírovania textu zo strany právneho zástupcu žalobcu chybne aj výzvu na zaplatenie faktúry č. 382018, aj keď na jej úhradu žalobca použil zálohové platby. Z existujúcej dôkaznej situácie však žalobca nemá v konaní za preukázané skutkové tvrdenie žalovaného o údajných opakovaných výzvach žalobcu na úhradu faktúry č. 382018 a žalobca opakovane písomne vyzýval žalovaného práve a len na úhradu faktúry č. 292018 a č. 312018. Prejav vôle sporových strán, kedy na jednej strane žalovaný aj bez opory v Zmluve č. 4/2017 dobrovoľne poskytol v súbehu s úhradou faktúr žalobcu v prospech žalobcu opakovane peňažné plnenie, nerozporoval účel použitia zálohových platieb žalobcom a zálohové platby ako spôsobilú pohľadávku nikdy nezapočítal na faktúru č. 292018 a/alebo na faktúru č. 312018 a na strane druhej kedy žalobca bezvýhradne prijal zálohové platby od žalovaného a tieto použil na úhradu prác naviac na diele nad rámec Zmluvy č. 4/2017 a na konci účtovného obdobia kalendárneho roku 2018 pre potreby účtovníctva žalobcu jednorazovo formálne „započítal“ tieto zálohové platby formou vystavenia faktúry č. 382018, považuje žalobca, z pohľadu úmyslu konajúcich osôb a z obsahového hľadiska za dohodu sporových strán o účele použitia zálohových platieb tak, že tieto boli určené v celosti výlučne a len na úhradu prác naviac.

14. Žalobca namieta a považuje za nesprávne aj skutkové zistenia a závery súdu prvej inštancie, na základe ktorých vo veci nesprávne aplikoval ustanovenie . Žalobca má za to, že na určenie/vyhlásenie dlžníka, na ktorý jeho peňažný záväzok voči žalobcovi konkrétne majú byť použité zálohové platby, nebolo potrebné, nakoľko účel zálohových platieb bol stranám po uzatvorení Zmluvy č. 4/2017 známy - úhrada prác naviac na diele nad rámec Zmluvy č. 4/2017 a medzi stranami teda o účele zálohových platieb existovala vzájomná dohoda. Žalobca opakovane podporne uvádza, že žalovaný z titulu Zmluvy č. 4/2017 neprevzal žiaden záväzok na úhradu zálohových platieb, ani zo Zmluvy č. 4/2017 nemožno žiadnym spôsobom odvodiť, že Zálohové platby mali byť použité na úhradu faktúr vystavených žalobcom z titulu Zmluvy č. 4/2017, čo predstavuje právne významnú skutočnosť a samo o sebe vylučuje potrebu určenia plnenia žalovaného ako dlžníka podľa vo vzťahu k faktúre 31/2018 vystavenej z titulu Zmluvy č. 4/2017 a v dôsledku tejto skutočnosti doteraz nedošlo k zániku peňažného záväzku žalovaného voči žalobcovi z titulu faktúry č. 292018, ani z titulu faktúry č. 312018.

15. Podľa žalobcu teoreticky súd prvej inštancie mohol po vykonaní dokazovania alternatívne dospieť k právnemu záveru, že určenie žalovaného podľa sa vyžadovalo len

vo vzťahu k faktúre č. 292018 a k faktúre č. 382018, pričom peňažný záväzok žalovaného z titulu faktúry č. 292018 úhradou zo zálohových platieb zanikol splnením úplne a z titulu faktúry č. 382018 čiastočne, súd prvej inštancie sa však s vyššie uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal ani nevysporiadal.

16. Žalobca mal v odvolaní tiež za to, že súd prvej inštancie neuviedol v napadnutom rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie vo veci založil, pričom sa jasným, logickým a právne zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Žalobca si je vedomý, že súd prvej inštancie sa nemusí vysporiadať s každým argumentom strán, avšak je povinný dať odpovede na všetky také, ktoré majú pre vec podstatný význam. Opačný prístup súdu by pritom znamenal zásah do základného práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie hodnotí ako vnútorne nelogické, nekonzistentné, a teda ho považuje za nepreskúmateľné.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Podľa žalovaného v odvolaní žalobca len opätovne opakuje argumenty uvedené v priebehu konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa však súd prvej inštancie v rozhodnutí vysporiadal. Podľa žalovaného vzhľadom na fakt, že nebola ani jednou zo strán preukázaná v konaní žiadna dohoda strán, je správne, že súd prvej inštancie pri posudzovaní právneho stavu poukázal na ustanovenie . Ak je zrejmé, že medzi stranami sporu nebola dohoda o započítaní zálohových platieb na konkrétne faktúry, je potom nesporné a vyplýva to priamo zo zákona, že zálohové platby sa musia započítať na faktúry, ktoré sú skôr splatné, a teda započítanie zálohových platieb na faktúru č. 292018 zo dňa 31.10.2018 a faktúru č. 312018 zo dňa 31.10.2018 je správne a súladné s ustanoveniami .

18. Žalovaný považuje za úplne absurdnú zjavne účelovú, a teda aj nepresvedčivú argumentáciu žalobcu, že list zo dňa 07.03.2019 obsahuje v dôsledku mechanického kopírovania textu výzvu pre žalovaného na úhradu faktúry č. 382018. Predmetné tvrdenie o údajnej chybe v liste žalobca spomína prvýkrát až v odvolaní, pričom nepochybne v prvostupňovom konaní mal dostatok času túto skutočnosť namietať, čo však neurobil, a preto ide o novotu, ktorá je však v odvolacom konaní neprípustná.

19. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu v odvolaní o akomsi formálnom „započítaní“ zálohových platieb formou vystavenia faktúry č. 382018 sú neopodstatnené z niekoľkých dôvodov. Žalobca doposiaľ nepredložil súdu a ani žalovanému žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali fakt, že zo strany žalobcu došlo k započítaniu zálohových platieb oproti faktúre č. 382018 a ani len v konaní pred prvostupňovým súdom netvrdil, že sa tak stalo. O tom, že došlo k údajnému započítaniu by predsa musel byť žalovaný informovaný písomne a toto údajné jednostranné započítanie mu musel žalobca aj doručiť. K takémuto konaniu zo strany žalobcu do dnešného dňa nedošlo. Pojem formálne „započítanie“, ktorý použil žalobca v odvolaní, nie je právnym pojmom, a teda žalovanému nie je zrejmé, čo si má pod týmto pojmom predstaviť. Pokiaľ má žalobca za to, že si danú pohľadávku započítal sám tak, že o tom ani len neinformoval žalovaného, tak to nie je právom možné.

20. Žalovaný pripomenul, že pokiaľ žalobca spomína údajnú dohodu strán sporu o účele použitia zálohových platieb výlučne a len na úhradu faktúry č. 382018, túto žalobca v konaní nepreukázal ani po vykonanom dokazovaní, ktoré sám navrhol a žalovaný ju počas celého konania rozporoval, keďže k nej nikdy nedošlo a bola by aj zjavne nelogická, veď prečo by mal žalovaný platiť i zálohy na naviac práce v čase, keď sa realizovalo dielo a strany ani len nemohli tušiť, že sa vôbec nejaké naviac práce prípadne budú realizovať. Opakovane účelovo zavádzajúce sú aj nepravdivé tvrdenia žalobcu v odvolaní, že medzi stranami teda o účele zálohových platieb existovala vzájomná dohoda a žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho si žalobca dovolí takéto zjavne nepravdivé tvrdenie uviesť do odvolania, keď žalovaný od počiatku rozporuje takúto dohodu a práve naopak tvrdí a má za to, že aj riadne preukázal dohodu inú, teda že zálohové platby mali byť použité na úhradu žalovaných faktúr.

21. Dňa 05.05.2023 súd prvej inštancie žalobcovi ako odvolateľovi zasielal vyjadrenie žalovaného k odvolaniu a umožnil mu vyjadriť sa najneskôr v lehote 10 dní od doručenia. Žalobca mal v tomto konaní ako zástupcu advokáta vykonávajúceho advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným ( o advokácii) a pretože splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť ( ), platí, že advokát je zástupcom strany pre celé konanie, a preto

súd prvej inštancie písomnosti správne doručoval len zástupcovi žalobcu ( ), ktorému boli písomnosti doručené do elektronickej schránky dňa 19.05.2023. Žalobca sa už vo veci nevyjadril.

22. Súd prvej inštancie dňa 06.06.2023 predložil vec Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní.

23. Krajský súd v Trenčíne dňa 21.06.2023 v súlade s , , a postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici, keďže v súdenej veci ide obchodnoprávny spor.

24. Krajský súd v Banskej Bystrici s postúpením nesúhlasil a dňa 27.07.2023 podľa predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti.

25. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 19.10.2023, právoplatným dňa 26.11.2023, rozhodol, že na konanie o odvolaní je príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici.

26. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil ( ). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 25.01.2024, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici ( a , ).

27. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

28. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 28.11.2017 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľom v písomnej forme vyhotovili Zmluvu o dielo č. 4/2017, predmetom ktorej bolo zhotovenie diela „Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica“ (ďalej aj len „Zmluva č. 4/2017“ alebo „Zmluva o dielo“). Podľa čl. III. bod 3.1 prvej vety Zmluvy č. 4/2017 cena za dielo sa určuje dohodou v sume 95.000,- Eur bez DPH a bez položky plynofikácia a elektroinštalácia po predchádzajúcej dohode s objednávateľom. Podľa čl. III. bod 3.2 Zmluvy č. 4/2017 objednávateľ poskytne zhotoviteľovi preddavok v sume 15.000,- Eur z dohodnutej ceny podľa bodu 3.1 tejto zmluvy, ktorý objednávateľ uhradí na bankový účet zhotoviteľa najneskôr do 3 dní. Podľa čl. III. bod 3.4 Zmluvy č. 4/2017 v prípade, ak objednávateľ požiada zhotoviteľa o vykonanie prác nad rámec dohodnutý v tejto zmluve, alebo si to bude vyžadovať technologický postup prác, bude na základe zápisu a podpisu objednávateľa a zhotoviteľa v stavebnom denníku odmena medzi objednávateľom a zhotoviteľom dohodnutá vo forme písomného dodatku k tejto zmluve o dielo, alebo samostatnou zmluvou podľa skutočne vykonaných prác. V prípade obmedzenia rozsahu diela, a tým aj prác dodávateľa, bude cena znížená adekvátne skutočne vykonaným prácam.

29. Žalobca fakturoval žalovanému na základe Zmluvy o dielo č. 4/2017 prevedené stavebné práce na stavbe Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica podľa priloženého súpisu prác:

- faktúrou č. 22018 zo dňa 09.02.2018, splatnou 15.02.2018, v sume 10.436,60 Eur, žalovaným uhradená dňa 16.02.2018;

- faktúrou č. 62018 zo dňa 12.03.2018, splatnou 19.03.2018, v sume 8.296,57 Eur, žalovaným uhradená dňa 19.03.2018;

- faktúrou č. 82018 zo dňa 19.04.2018, splatnou 27.04.2018, v sume 8 859,48 Eur, žalovaným uhradená dňa 02.05.2018;

- faktúrou č. 102018 zo dňa 14.05.2018, splatnou 21.05.2018, v sume 7.870,83 Eur, žalovaným uhradená dňa 25.05.2018;

- faktúrou č. 152018 zo dňa 29.06.2018, splatnou 06.07.2018, v sume 6.902,78 Eur, žalovaným uhradená dňa 06.07.2018;

- faktúrou č. 312018 zo dňa 31.10.2018, splatnou 07.11.2018, v sume 45.206,50 Eur.

30. Žalobca fakturoval žalovanému elektroinštalačné práce prevedené na stavbe Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica podľa priloženého súpisu prác:

- faktúrou č. 112018 zo dňa 14.05.2018, splatnou 21.05.2018, v sume 3.426,- Eur, žalovaným uhradená dňa 23.05.2018;

- faktúrou č. 132018 zo dňa 01.06.2018, splatnou 07.06.2018, v sume 6.832,72 Eur, žalovaným uhradená dňa 08.06.2018;

- faktúrou č. 162018 zo dňa 29.06.2018, splatnou 06.07.2018, v sume 974,- Eur, žalovaným uhradená dňa 06.07.2018;

- faktúrou č. 292018 zo dňa 31.10.2018, splatnou 07.11.2018, v sume 1.754,30 Eur.

31. Žalobca fakturoval žalovanému dodávku a montáž rozvodov plynu – I. etapa – na stavbe Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica faktúrou č. 192018 zo dňa 06.08.2018, splatnou 10.08.2018, v sume 4.861,13 Eur, žalovaným uhradená 14.08.2018.

32. Žalobca fakturoval žalovanému prevedené stavebné práce nad rámec rozpočtu a ZoD č. 4/2017 na stavbe Samoobslužná umyvárka Nová Dubnica podľa priloženého súpisu prác faktúrou č. 382018 zo dňa 17.12.2018, splatnou 31.12.2018, v sume 49.951,76 Eur.

33. Podľa bankových potvrdení o vykonanej platbe žalovaný uhradil žalobcovi dňa 25.01.2018 sumu 10.000,- Eur, dňa 29.01.2018 sumu 5.000,- Eur, dňa 23.03.2018 sumu 6.000,- Eur, dňa 08.06.2018 sumu 3.000,- Eur, dňa 19.06.2018 sumu 6.000,- Eur, dňa 16.07.2018 sumu 10.000,- Eur, dňa 21.08.2018 sumu 5.000,- Eur a dňa 24.10.2018 sumu 4.000,- Eur.

34. Listom zo dňa 07.03.2019, označeným Vyjadrenie k listu právneho zástupcu spoločnosti MIDAS PRO, s. r. o. zo dňa 07.02.2019 a Výzva na okamžité zaplatenie dlžnej sumy, právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu faktúr č. 382018 zo dňa 17.12.2018 v sume 49.951,76 Eur a č. 292018 zo dňa 31.10.2018 v sume 1.754,30 Eur.

35. Podľa , ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného.

36. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa domáha strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, aby odvolací súd posúdil vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa platí, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody, t. j. dôvody, z ktorých odvolateľ považuje rozhodnutie za nesprávne, sú podľa aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania, pričom odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými v . Zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z dôvodov upravených v , ale zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí aj obsahovo vymedziť, prečo má za to, že je ten ktorý odvolací dôvod daný, a teda musí uviesť konkrétne tvrdenia a argumenty pre ním tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Keďže zákonný imperatív vyjadrený v in fine neumožňuje súdu vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj argumentáciu tvrdenej nesprávnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak posudzuje vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia výlučne podľa odvolacích dôvodov, ktoré uvedie a obsahovo vymedzí odvolateľ do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keď názor, že za obsahové vymedzenie odvolania je vždy zodpovedný odvolateľ, bol vyslovený už aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2023) a keď v zmysle platí, že nedostatočné obsahové vymedzenie odvolania nepredstavuje vadu, na odstránenie ktorej by mali súdy odvolateľa vyzývať, ale vedie odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.

37. Odvolací súd preto vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie posúdil len z odvolacích dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a len podľa obsahového vymedzenia žalobcom tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu

prvej inštancie o zamietnutí žaloby vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces, nezistil inú vadu konania a ex offo nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok.

38. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie dôvody.

39. Žalobca s poukazom na konštatovanie súdu prvej inštancie, že považuje za nelogické (a žalovaným v konaní za nepreukázané), aby žalovaný v čase od 25.01.2018 do 24.10.2018 uhrádzal vopred zálohové platby na faktúry, ktoré budú vystavené žalobcom v priebehu realizácie diela z titulu Zmluvy o dielo č. 4/2017 a zároveň paralelne, riadne a v termínoch ich splatnosti uhrádzal (popri zálohových platbách „duplicitne“) aj faktúry vystavované žalobcom priebežne z titulu Zmluvy o dielo č. 4/2017, namietal v odvolaní zistenia a závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých súd prvej inštancie nemal v konaní za preukázané ani skutkové tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb. Odvolací súd predovšetkým udáva, že v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie neuviedol svoje zistenia a závery tak, ako v odvolaní konštatuje žalobca, ale súd prvej inštancie v ods. 15 odôvodnenia uviedol, že: „Súdu sa tiež javilo ako nelogické, aby žalovaný uhrádzal od januára 2018 zálohové platby na faktúry vystavené žalobcom podľa Zmluvy o dielo č. 4/2017 a zároveň riadne, v termínoch ich splatnosti, uhrádzal aj faktúry vystavované priebežne na základe Zmluvy o dielo (úhradu faktúr potvrdzujú variabilné symboly na faktúrach).“. Odhliadnuc, že žalobca nepoukazoval na zistenia a závery súdu prvej inštancie v znení, ako ich súd prvej inštancie skutočne uviedol, odvolací súd musí konštatovať, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne tvrdenia a argumenty prečo s poukazom na predmetné konštatovanie súdu prvej inštancie považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní skutkového tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb. Len samotný poukaz žalobcu na zistenia a závery súdu prvej inštancie k skutkovým tvrdeniam žalovaného, no bez konkrétnych tvrdení a argumentov žalobcu v odvolaní, prečo práve toto konštatovanie, resp. zistenia a závery súdu prvej inštancie, spôsobuje nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu o účele zálohových platieb, bol nepostačujúci na to, aby umožnil odvolaciemu súdu preskúmať záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého nemal v konaní za preukázané ani skutkové tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb. Odvolaciemu súdu pritom zo žiadneho ustanovenia nevyplývala povinnosť, ale ani právo odvolaciu argumentáciu žalobcu dotvárať, keď ako už odvolací súd uviedol, prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia bol limitovaný výlučne žalobcom ako odvolateľom uvedenými odvolacími dôvodmi a výlučne tvrdeniami a argumentmi uvedenými žalobcom v obsahovom vymedzení tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

40. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že z obsahu Zmluvy o dielo, ani z dôkazov predložených súdu prvej inštancie, nemožno odvodiť dohodu sporových strán o použití zálohových platieb na úhradu faktúry č. 292018 a/alebo úhradu faktúry č. 312018, odvolací súd udáva, že predmetné tvrdenia žalobca v odvolaní uvádza bez toho, aby nimi oponoval konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, teda aby poukázal na konkrétne zistenia a závery, ktoré považuje za nesprávne a prečo ich považuje za nesprávne. Žalobca predmetné tvrdenia uviedol v časti odvolania, v ktorej úvode uvádza, že namieta a považuje za nesprávne skutkové zistenia a závery súdy prvej inštancie, podľa ktorých súd nemal v konaní za preukázané ani skutkové tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb a v ktorej závere uvádza, že s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca dôvodne za to, že súd prvej inštancie sa vo veci tvrdení žalobcu o účele zálohových platieb a vo veci dohody sporových strán o účele zálohových platieb riadne nevysporiadal a nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody a ich obsahové vymedzenie však nie je možné chápať tak, že odvolateľ uvedie v odvolaní len vlastné tvrdenia a argumenty na súdenú vec bez toho, aby ich uvádzal s poukazom na konkrétne zistenia a závery súdu prvej inštancie, ktoré považuje za nesprávne a bez toho, aby uviedol prečo práve tieto konkrétne zistenia a závery súdu prvej inštancie sú nesprávne. Účelom odvolacieho konania nie je posúdenie tvrdení a argumentov odvolateľa uvedených v odvolaní, resp. v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia podľa odvolateľom tvrdených a obsahovo vymedzených odvolacích dôvodov, a preto odvolateľ len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, umožní odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia. Ak žalobca ako dôvod

nesprávnosti napadnutého rozhodnutia tvrdil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia, bolo na žalobcovi, aby v obsahovom vymedzení odvolania oponoval konkrétnym skutkovým zisteniam, ktoré považuje za nesprávne, a teda aby uviedol ktoré konkrétne skutkové zistenia a prečo považuje za nesprávne. Žalobca však v odvolaní uviedol len vlastné tvrdenia o tom, aké skutkové zistenia považuje žalobca za správne. Pretože konštatované tvrdenia žalobca v odvolaní uviedol bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, ktoré považuje na nesprávne a bez toho, aby konkretizoval prečo ich považuje za nesprávne, týmito tvrdenia žalobca neumožnil odvolaciemu súdu prieskum nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, keď ako už odvolací súd uviedol, nebolo povinnosťou, ale ani právom odvolacieho súdu dotvárať odvolaciu argumentáciu žalobcu, a teda na podklade týchto jednostranných tvrdení žalobcu vyhodnocovať všetky skutkové zistenia súdu prvej inštancie, resp. vyvodiť si, ku ktorému konkrétnemu nesprávnemu skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie konštatované tvrdenia patria. Odvolací súd preto len pre úplnosť veci poukazuje na to, že súd prvej inštancie ani nedospel k záveru, že medzi stranami došlo k dohode o použití zálohových platieb na úhradu faktúry č. 292018 a/alebo č. 312018.

41. Pokiaľ žalobca v odvolaní následne udáva, že žalovaný z titulu Zmluvy o dielo neprevzal žiaden záväzok na úhradu zálohových platieb v sume 49.000,- Eur, ani zo Zmluvy o dielo nemožno žiadnym spôsobom odvodiť, že zálohové platby mali byť použité práve a len na úhradu faktúr vystavených žalobcom z titulu Zmluvy o dielo, čo vylučuje potrebu určenia plnenia žalovaného podľa (minimálne) vo vzťahu k faktúre č. 312018, odvolací súd opäť musí konštatovať, že ide o odvolacie tvrdenia bez konkrétneho kontextu k tvrdenej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. nesprávnosti konkrétnych skutkových zistení súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd opäť len pre úplnosť veci poukazuje na to, že súd prvej inštancie nielenže nedospel z vykonaných dôkazov k skutkovým zisteniam, že na základe dohody strán zálohové platby mali byť použité na úhradu faktúr, resp. ceny diela podľa Zmluvy o dielo č. 4/2017, ale súd prvej inštancie nedospel pri právnom posúdení veci ani k záveru, že žalovaný určil, že zálohovými platbami plnil záväzok, ktorého cena bola fakturovaná daňovým dokladom - faktúrou č. 312018.

42. Bez oponovania konkrétnym skutkovým zisteniam, ku ktorým mal súd prvej inštancie nesprávne dospieť, boli aj tvrdenia žalobcu v odvolaní, že naviac práce na diele, konkrétne elektroinštaláciu a plynofikáciu diela uhradil žalovaný z titulu faktúry žalobcu č. 112018 zo dňa 14.05.2018, č. 132018 zo dňa 01.06.2018, č. 162018 zo dňa 29.06.2018 a č. 192018 zo dňa 06.08.2018 bezhotovostným prevodom, a teda zálohové platby nemohli byť z tohto dôvodu použité za účelom úhrady predmetných faktúr žalobcu. Opäť šlo o tvrdenia uvedené žalobcom v odvolaní bez toho, ktoré konkrétne skutkové zistenia považuje žalobca za nesprávne a prečo ich považuje za nesprávne. Žalobca tak ani týmito tvrdenia neumožnil odvolaciemu súdu prieskum nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, a preto odvolací súd opäť len pre úplnosť veci poukazuje na to, že v konaní na súde prvej inštancie nebolo sporné, že konštatované daňové doklady - faktúry, ktorými žalobca fakturoval žalovanému cenu za elektroinštaláciu a plynofikáciu, žalovaný žalobcovi uhradil platbami na účet a v konaní súd prvej inštancie ani nedospel k skutkovým zisteniam, že podľa dohody strán zálohové platby mali byť použité na úhradu predmetných faktúr.

43. K námietke žalobcu v odvolaní, že písomnosť žalobcu zo dňa 07.03.2019 predstavovala z obsahového hľadiska ťažiskovo najmä skutkové tvrdenia žalobcu k vráteniu faktúry č. 382018 a k tvrdeniam žalovaného o nedodaní, resp. neposkytnutí žiadnych prác naviac a predmetná písomnosť obsahuje v dôsledku mechanického prekopírovania textu právnym zástupcom žalobcu chybne aj výzvu na zaplatenie faktúry č. 382018, aj keď na jej úhradu žalobca použil zálohové platby, odvolací súd udáva, že tvrdenie o mechanickom prekopírovaní výzvy na zaplatenie faktúry č. 382018, tak ako vo vyjadrení k odvolaniu správne poukazoval aj žalovaný, žalobca prvýkrát uvádza až v odvolaní, a teda podľa ide o novotu, ktorú však v odvolaní použiť nemožno, keďže toto tvrdenie sa netýka procesných podmienok, netýka sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť ním preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nejde ani o prostriedok procesného útoku, ktorý by žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Navyše, ide len o tvrdenie, ktoré žalobca nepodoprel žiadnym dôkazom, hoci v zmysle k základným procesným povinnostiam strán v civilnom sporovom konaní patrí nielen povinnosť tvrdenia, ale aj na ňu nadväzujúca povinnosť dôkazná. Pokiaľ žalobca v tejto časti odvolacej argumentácie ďalej uvádza, že z existujúcej dôkaznej situácie žalobca nemá v konaní za preukázané skutkové tvrdenia žalovaného o údajných opakovaných výzvach žalobcu na úhradu faktúry

č. 382018, keď práve naopak, z dôkazov vyplýva, že žalobca opakovane vyzýval žalovaného práve a len na úhradu faktúry č. 292018 a č. 312018, odvolací súd opäť musí konštatovať, že ani v kontexte týchto odvolacích tvrdení žalobca nepoukazuje na žiadne konkrétne zistenia a závery súdu prvej inštancie, ktoré by mali byť nesprávne a prečo by mali byť nesprávne, ale žalobca uvádza len svoj názor o tom, ktoré tvrdenia žalovaného nepovažuje žalobca za preukázané, a preto odvolací súd opäť len pre úplnosť veci poukazuje na to, že súd prvej inštancie záver, že žalobca nepreukázal tvrdenia o účele zálohových platieb, nezaložil na tom, že by žalobca žalovaného na úhradu faktúry č. 382018, resp. faktúry č. 292018 a č. 312018 opakovane vyzýval.

44. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že prejav vôle sporových strán, kedy na jednej strane žalovaný aj bez opory v Zmluve o dielo dobrovoľne poskytol v súbehu s úhradou faktúr žalobcu (vystavených z titulu Zmluvy o dielo) v prospech žalobcu opakovane peňažné plnenie (zálohové platby), nerozporoval účel použitia zálohových platieb žalobcom a zálohové platby ako spôsobilú pohľadávku nikdy nezapočítal na faktúru č. 292018 a/alebo č. 312018 a na strane druhej kedy žalobca bezvýhradne prijal zálohové platby od žalovaného a tieto použil na úhradu prác naviac nad rámec Zmluvy o dielo a na konci účtovného obdobia kalendárneho roku 2018 pre potreby účtovníctva žalobcu jednorazovo formálne „započítal“ tieto platby formou vystavenia faktúry č. 382018, z pohľadu úmyslu konajúcich osôb a z obsahového hľadiska považuje žalobca za dohodu sporových strán o účele použitia zálohových platieb tak, že tieto boli určené v celosti výlučne a len na úhradu prác naviac nad rámec Zmluvy o dielo, odvolací súd udáva, že ide o tvrdenia žalobcu v otázke, prečo žalobca má za to, že medzi stranami došlo k dohode o účele zálohovým platieb za naviac práce nad rámec Zmluvy o dielo čl. 4/2017, ktoré odvolacie tvrdenia však nereflektujú na zistenia, na ktorých súd prvej inštancie založil svoj záver o nepreukázaní skutkových tvrdení žalobcu. Súd prvej inštancie záver, že nemá preukázané ani skutkové tvrdenia žalobcu o účele zálohových platieb v sume 49.000,- Eur za naviac práce v dôsledku rozšírenia diela, vyslovil z dôvodu, že ho jednoznačne popiera list zo dňa 07.03.2019, ktorým žalobca vyzval žalovaného na úhradu faktúr č. 382018 zo dňa 17.12.2018 v sume 49.951,76 Eur (faktúra za naviac práce) a č. 292018 zo dňa 31.10.2018 v sume 1.754,30 Eur a súd prvej inštancie mal za to, že ak by, podľa tvrdenia žalobcu, mali byť zálohovými platbami v sume 49.000,- Eur uhradené naviac práce (fakturované faktúrou č. 382018 zo dňa 17.12.2018), žalobca by nemal v roku 2019 dôvod vyzývať žalovaného na úhradu faktúry č. 382018. Žalobca preto len relevantným spochybnením tohto zistenia a záveru súdu prvej inštancie mohol v odvolacom konaní dosiahnuť záver o nesprávnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie. Žalobca však konštatované tvrdenia uviedol v odvolaní len ako názor žalobcu na to, aký bol podľa žalobcu zistený skutkový stav, a teda žalobca uviedol tieto tvrdenia bez toho, aby nimi akýmkoľvek spôsobom reagoval na zistenia a závery, pre ktoré súd prvej inštancie nemal preukázané ani skutkové tvrdenie žalobcu o účele zálohových platieb v sume 49.000,- Eur. Opäť tak šlo len vlastné tvrdenia žalobcu o tom, aké skutkové zistenia považuje žalobca za správne, pričom tieto odvolacie tvrdenia žalobcu neoponovali tým konkrétnym skutkovým zisteniam a záverom, ktorými súd prvej inštancie odôvodnil nepreukázanie tvrdení žalobcu o účele zálohových platieb, a preto táto odvolacia argumentácia nebola spôsobilá viesť k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

45. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že zálohové platby od žalovaného použil na úhradu prác naviac nad rámec Zmluvy o dielo č. 4/2017 a na konci účtovného obdobia kalendárneho roku 2018 ich pre potreby svojho účtovníctva jednorazovo formálne „započítal“ formou vystavenia faktúry č. 382018, odvolací súd udáva, že tak ako vo vyjadrení k odvolaniu správne poukazoval aj žalovaný, ide o tvrdenia, ktoré žalobca v konaní na súde prvej inštancie neuplatnil, a teda ide o novotu, ktorú však podľa v odvolaní použiť nemožno, keďže tieto tvrdenia sa netýkali procesných podmienok, netýkali sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nejde ani o prostriedok procesného útoku, ktorý by žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd však len pre úplnosť veci považuje za potrebné uviesť, že pohľadávky zaniknú započítaním vtedy, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu ( ) a vystavenie daňového dokladu - faktúry č. 382018 žalobcom nie je možné za takýto prejav považovať, keďže z faktúry č. 382018 žiadnym spôsobom nevyplýva a nie je zrejmé, že zálohové platby boli žalobcom použité, t.j. započítané na úhradu záväzku žalovaného, ktorého cena bola fakturovaná faktúrou č. 382018. Zákonnou obsahovou náležitosťou faktúry v zmysle o dani z pridanej hodnoty je totiž aj dátum, keď bola platba prijatá, ak tento dátum sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry a vo vyhotovenej faktúre č. 382018 žalobca vôbec neuvádza, že od žalovaného už platbu vo výške 49.000,- Eur prijal, hoci zálohové platby žalovaný uhradil pred dňom

vystavenia faktúry č. 382018, t.j. pred dňom 17.12.2018, a teda dátum vyhotovenia faktúry č. 382018 sa odlišuje od dátumu, kedy boli zálohové platby žalobcom prijaté.

46. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedka navrhnutého v konaní žalobcom, odvolací súd udáva, že z odvolacej argumentácie žalobcu nie je zrejmé, dôkaz výsluchom ktorého konkrétneho svedka súd prvej inštancie nevykonal a zrejmé nie je ani to, na aké konkrétne tvrdenia takýto dôkaz mal byť vykonaný a ako by vykonanie tohto dôkazu zmenilo zistenie rozhodujúcich skutočností.

47. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu nedospel k záveru, že by súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nedospel k záveru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

48. Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia súdom prvej inštancie a mal za to, že potreba určenia plnenia žalovaného ako dlžníka bola vylúčená minimálne vo vzťahu k faktúre č. 312018.

49. V súdenej veci vzhľadom k tomu, že žalobca ku dňu 24.10.2018 (zaplatená posledná zálohová platba v sume 4.000,- Eur) disponoval zálohovými platbami od žalovaného spolu v sume 49.000,- Eur, pri ktorých v spore nebol preukázaný konkrétny účel ich úhrady (nebolo preukázané, ktoré konkrétne stavebné práce alebo materiál nimi mal byť uhradený), vzhľadom k tomu, že dňa 31.10.2018 vystavil žalobca žalovanému faktúry č. 292018 v sume 1.754,30 Eur a č. 312018 v sume 45.206,50 Eur splatné 07.11.2018 a vzhľadom k tomu, že dňa 17.12.2018 vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 382018 v sume 49.951,76 Eur splatnú 31.12.2018, súd prvej inštancie mal za to, že v zmysle sa zálohové platby spolu v sume 49.000,- Eur týkali faktúr č. 292018 a č. 312018, ktoré boli skôr splatné ako faktúra č. 382018. Súd prvej inštancie teda pri právnom posúdení veci vychádzal zo skutkových záverov, že nemal v spore preukázanú žiadnu dohodu strán o účele zálohových platieb uhradených žalovaným spolu v sume 49.000,- Eur. Žalobca však v odvolaní nesprávnu aplikáciu ustanovenia neuplatňuje na stav, že medzi stranami dohoda o účele zálohových platieb nebola, ale žalobca nesprávnu aplikáciu ustanovenia Obchodného zákonník uplatňuje na stav, že vyhlásenie žalovaného nebolo potrebné, nakoľko účel zálohových platieb bol sporovým stranám známy, a to úhrada prác naviac nad rámec Zmluvy o dielo č. 4/2017. Ak ale podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie platí záver, že strany sa o účele zálohových platieb nedohodli, tento záver v sebe subsumuje aj to, že strany sa nedohodli ani na použití zálohových platieb na cenu prác vykonaných nad rámec rozsahu Zmluvy o dielo č. 4/2017, a teda žalobca v odvolacej argumentácii nesprávne právne závery vyvodzuje z iných skutkových záverov, než z ktorých právne posúdenie veci vyvodzoval súd prvej inštancie.

50. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, a teda o nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.11.2018) pritom platí, že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Odvolací súd je však toho právneho názoru, že ak nesprávne právne posúdenie predstavuje odvolateľom tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, t.j. odvolací dôvod podľa , tak ako pri ostatných odvolacích dôvodoch, za obsahové vymedzenie zodpovedá odvolateľ, a preto aj pri posudzovaní, či odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd je viazaný a limitovaný tvrdeniami a argumentmi uvedenými odvolateľom v obsahovom vymedzení tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

51. Pretože súd prvej inštancie nemal v spore preukázanú žiadnu dohodu strán o účele zálohových platieb v sume 49.000,- Eur, a teda nemal preukázanú ani dohodu o ich použití na cenu prác vykonaných nad rámec rozsahu Zmluvy o dielo č. 4/2017, pretože na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu tieto skutkové závery súdu prvej inštancie odvolací súd nevyhodnotil ako nesprávne a pretože žalobca v odvolacej argumentácii namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 330 ods. 3 Obchodného

zákonníka za skutkového záveru, že strany sa dohodli o účele zálohových platieb na úhradu prác naviac nad rámec Zmluvy o dielo č. 4/2017, odvolací súd musí konštatovať, že takáto odvolacia argumentácia žalobcu neumožňovala odvolaciemu súdu prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázke právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

52. Pokiaľ žalobca v odvolaní tiež uvádzal, že teoreticky súd prvej inštancie mohol po vykonaní dokazovania alternatívne dospieť k právnemu záveru, že určenie žalovaného podľa sa vyžadovalo len vo vzťahu k faktúre č. 292018 a k faktúre č. 382018, pričom peňažný záväzok žalovaného z faktúry č. 292018 úhradou zo zálohových platieb zanikol splnením úplne a z faktúry č. 382018 čiastočne a vytýka súdu prvej inštancie, že sa v rozhodnutí s vyššie uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal, ani nevysporiadal, odvolací súd opätovne musí konštatovať, že ide o navodenie situácie za predpokladu, že by v konaní žalobca preukázal svoje skutkové tvrdenia o účele použitia zálohových platieb na cenu naviac prác vykonaných nad rámec Zmluvy o dielo 4/2017, resp. že by žalobca v odvolacom konaní svojou odvolacou argumentáciou bol dosiahol záver, že tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne.

53. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu nedospel k záveru, že by rozhodnutie súdu prvej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

54. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie neuviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom sa jasným, logickým a právne zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, odvolací súd predovšetkým udáva, že hoci žalobca súdu prvej inštancie vytýka nepreskúmateľnosť rozhodnutia, samotný žalobca v odvolacej argumentácii žiadnym spôsobom neuvádza, s ktorými konkrétnymi skutkovými a právnymi skutočnosťami a argumentmi strán, ktoré mali byť pre rozhodnutie podstatné a právne významné, sa súd prvej inštancie nevysporiadal, resp. nedostatočne vysporiadal. Ak žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, bolo na mieste, aby žalobca tieto svoje tvrdenia konkretizoval a nezostal len v rovine všeobecných tvrdení bez zohľadnenia konkrétneho skutkového a právneho stavu veci, v ktorej žalobca odvolanie podáva. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR pritom vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2005) a z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany konania a jej žalobe nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -11 zo dňa 16.01.2019). Napriek nedostatočnému obsahovému vymedzeniu odvolania však odvolací súd považuje na potrebné uviesť, že má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je nepreskúmateľné, spĺňa náležitosti odôvodnenia ustanovené zákonom v ods. a súd prvej inštancie sa dostatočne podrobne a presvedčivo vysporiadal s rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž dalo jednoznačnú a špecifickú odpoveď na argument, ktorý bol pre vec rozhodujúci, t.j. že záväzok žalovaného zanikol splnením v dôsledku peňažného plnenia poskytnutého žalovaným žalobcovi, a preto nemohla byť žaloba žalobcu dôvodná a najmä súd prvej inštancie neuprel žalobcovi možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery pri podaní odvolania ako riadneho opravného prostriedku.

55. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu nedospel k záveru, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva a nedospel k záveru, že by konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

56. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj proti závislému výroku II. o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, a teda žalobca osobitne neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu závislého výroku II..

57. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa potvrdil.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa , a a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

59. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).