Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-80-2019.pdf
PDF · 87.65 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/80/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36613843, proti žalovanej: Q. Q., nar. XX. I. XXXX, bytom T., o 652,72 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. februára 2019 č. k. 14C/428/2015-63 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) mení tak, že žalovaná je povinná do troch dní zaplatiť žalobkyni 117,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 117,80 eur od 19.10.2012 do zaplatenia.
II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 50 % trov celého konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 353,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 353,40 eur od 19.10.2012 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a III. rozhodol o trovách konania ta, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,96 %.
2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1 a § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), j, a k), § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke č. 20204112, ako aj § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
3. Vecne ho zdôvodnil tým, že právny vzťah založený zmluvou o pôžičke č. 20204112 je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení O. z. (§ 657 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O. z., zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z.), keďže žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o pôžičke vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože jej bola poskytnutá pôžička za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 2 písm. a/ a b/ zák. č. 129/2010 Z. z.). S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách § 52 a nasl. O. z., ako aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. má prednosť pred všeobecnou úpravou, súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení § 52 a nasl. O. z. a príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o pôžičke má charakter
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej zmluvy bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 471,20 eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti je určená iba určením mesiaca a roku, čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 39,87 eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Rovnako v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ a síce údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď tento údaj nie je uvedený zrozumiteľne, pretože nie je zrejmé, ktorý z viacerých uvádzaných údajov tomuto zodpovedá. Vzhľadom k absencii uvedených náležitostí sa spotrebiteľský úver považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa nemá nárok na zaplatenie úroku z pôžičky ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy pôžičky po odrátaní plnenia zo strany žalovanej. Keďže žalovaná z poskytnutej pôžičky vo výške 471,20 eur uhradila sumu 117,80 eur, súd jej vo výroku I. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 353,40 eur, čo predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 471,20 eur a sumou 117,80 eur, ktorú žalovaná žalobcovi už splatila. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval žalobu za odôvodnenú len v časti o zaplatenie sumy 353,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 353,40 eur od 19.10.2012 do zaplatenia, preto jej vo výroku I. vyhovel a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. zamietol. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 19.10.2012, nakoľko žalobkyňa vyzvala žalovanú na zaplatenie zostávajúcej časti pôžičky v celej výške do troch dní odo dňa doručenia výzvy zo dňa 26.9.2012, ktorá sa žalobkyni vrátila nedoručená dňa 15.10.2012. Splatnosť zostávajúcej časti pôžičky potom nastala nasledujúcim dňom po uplynutí troch dní, teda dňa 19.10.2012 sa žalovaná dostala do omeškania. Žalobkyňa má tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 19.10.2012. Keďže súd dospel k záveru, že opodstatnená je požiadavka žalobcu len na zaplatenie sumy 353,40 eur, bolo možné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania len z tejto sumy. Žalovaná sa dostala do omeškania dňa 19.10.2012, keď výška základnej úrokovej sadzby k uvedenému dňu bola 0,75 %. Žalobca tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 353,40 eur od 19.10.2012 do zaplatenia.
4. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p., keď žalobkyni bola zo sumy 625,72 eur a príslušenstva priznaná suma 353,40 eur a príslušenstva, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 56,48 % a hrubý úspech žalovanej 43,52 %, a teda konečný čistý úspech žalobkyne je 12,96 % (56,48 % - 43,52 %). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 12,96 % trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku, keď súd nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu postupu podľa § 257 C. s. p. a v konaní takýto dôvod tvrdený ani nebol. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu v zamietajúcej časti s tým, že žalovanej bude okrem povinnosti zaplatenia istiny a príslušenstva tak ako bola uložená v rozsudku súdu prvej inštancie (pozn.: žalobkyňa nepodávala odvolanie čo do vyslovenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej pôžičky) uložená aj povinnosť zaplatenia istiny 117,80 eur a príslušenstva.
Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedla, že žalovanej bola poskytnutá pôžička na zaplatenie kúpnej ceny tovaru, ktorá cena predstavovala sumu 589 eur, na ktorú žalovaná zaplatila akontáciu 117,80 eur a tak výška jej pôžičky predstavovala 471,20 eur, od ktorej súd prvej inštancie odpočítal akontáciu žalovanej, t. j. sumu 117,80 eur, ktorá však nepredstavovala splátku na poskytnutú pôžičku, ale platbu vopred na kúpnu ceny tovaru, na ktorého zvyšok kúpnej ceny jej bola poskytnutá pôžička.
6. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
7. Odvolací súd podľa § 34 C. s. p. (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C. s. p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
8. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj C. s. p. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).
9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru ktorým konštatoval, že žalovaná zaplatila z istiny, t. j. požičanej sumy 471,20 eur sumu 117,80 eur, pretože suma 117,80 eur označená ako akontácia, bola uhradená žalovanou ako akontácia ,,preddavok“ na kúpnu cenu tovaru, ktorého kúpna cena bola 589 eur, to ešte pred uzatvorením zmluvy o pôžičke s právnym predchodcom žalobkyne a nebola poukázaná ako splátka pôžičky.
10. S poukazom na vyššie uvedené, v danom prípade neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie preskúmavaného rozsudku, odvolací súd s použitím ust. § 388 C. s. p. odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že odvolaniu žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni ďalších 117,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 117,80 eur od 19.10.2012 do zaplatenia.
11. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Prevažne úspešnej žalobkyni tak odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. priznal nárok na náhradu (471,20 : 154,52, t. j. 75 : 25 =) 50 % trov proti prevažne neúspešnej žalovanej (výrok III).
12. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C. s. p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.