Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_15CoPr-3-2019.pdf
PDF · 117.89 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoPr/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobkyne: B. A., rod. P., narodená XX. 6. XXXX, trvale bytom A. XXX/X, Q., zastúpená JUDr. Alžbetou Slašťanovou, advokátkou so sídlom v Žiari nad Hronom, Opatovská 783/4, proti žalovanému: MSK trading, s.r.o., Areál PPS 1743, Detva, IČO: 36 646 849, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 7. februára 2019, č. k.: 17 Cpr/6/2018-97, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 18. 6. 2018, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná. 2. Súd rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 18. 6. 2018 ako aj náhrady mzdy. Žalobkyňa tvrdila, že dňa 18. 6. 2018 jej bolo oznámené, že jej pracovný pomer je potrebné ukončiť z organizačných dôvodov, pričom jej bola predložená vopred pripravená dohoda o skončení pracovného pomeru. Na stretnutí bolo prezentované, že nie je iná možnosť, iba ukončenie pracovného pomeru, pretože pre ňu nemajú prácu. Žalovaný pristúpil k dohode napriek tomu, že z dôvodu organizačných zmien išlo o nadbytočných zamestnancov. Pri skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov patrí zamestnancovi odstupné, vzhľadom na skutkové okolnosti je zrejmé, že žalovaný sledoval obídenie zákona, aby nemusel vyplatiť odstupné. Dohoda ako právny úkon trpí vadou, a to nedostatkom vôle, dohoda nebola podpísaná slobodne, ale podpísaná pod psychickým tlakom. Žalobkyňa nežiadala o skončenie pracovného pomeru, dohoda bola predložená a vypracovaná žalovaným. Okrem toho bola uvedená do omylu, ktorý spočíva v tom, že jej bolo nepravdivo prezentované, že nie je možný iný spôsob ukončenia pracovného pomeru. Takýto výkon práva zo strany žalovaného považovala za rozporný s dobrými mravmi ako aj zneužitie práva na škodou zamestnanca. Žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnaní. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňu nikto nenútil uzavrieť dohodu a skončiť pracovný pomer. Dohoda bola výsledkom konsenzu zmluvných strán, o čom svedčí aj znenie dohody. Z tohto dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. 4. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce. Ku skutkovému záveru dospel po vykonaní listinných dôkazov, výsluchu žalobkyne ako aj svedkov. Dospel k záveru, že zamestnanci, zároveň aj svedkovia, s ktorými bol ukončený pracovný pomer 18. 6. 2018, zhodne uviedli, že im nebola vytýkaná na tomto pohovore nedostatočná výkonnosť a že im bolo dané na výber zlepšiť svoju výkonnosť alebo ukončiť pracovný pomer. Bolo im oznámené, že nie je práce, pretože je menej objednávok. Žalovaný na dané argumenty uviedol, že ohľadom ohodnotenie zamestnancov nemá žiadny doklad, pretože tieto sa skartujú. Súd tieto tvrdenia hodnotil v súvislosti s dôkazmi vykonanými v tomto konaní.
Súd poukázal na dve skupiny svedkov, z ktorých niektorí svedčili v prospech žalobkyne, druhá skupina (zamestnanci žalovaného) v prospech žalovaného. Vo vzťahu k hodnovernosti súd zaujal názor, že svedkovia, ktorí svedčili v prospech žalovaného, sú naďalej zamestnanci žalovaného a ich výpovede môžu byť ovplyvnené lojalitou ku svojmu zamestnávateľovi, na záujem udržať si zamestnanie, preto ich výpovede majú nižšiu hodnovernosť. Súd nezistil dôvod, pre ktorý by svedkovia v prvej skupine mali popierať okolnosti ukončenia pracovného pomeru tvrdených a žalovaným. 5. Súd uzavrel, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou tejto boli vytknuté nedostatočné pracovné výsledky a bola jej daná možnosť zlepšiť jej pracovný výkon a zotrvať v zamestnaní alebo si zvážiť odchod formou dohody. Súd jeho tvrdenie považoval za nepreukázané. Súd potom vychádzal z tvrdenia, že žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou z organizačných dôvodov, lebo jej bolo uvedené, že sa stala nadbytočná vzhľadom na ekonomickú situáciu žalovaného. 6. Následne súd pristúpil k skúmaniu platnosti dohody o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP. Zdôraznil, že dohoda musí obsahovať vzájomný súhlasný prejav vôle, iba tak skončí pracovný pomer. Nejde o dohodu, ak by úmysel zamestnanca a zamestnávateľa skončiť pracovný pomer sa nezhodoval. Dohoda obsahovala dátum ukončenia pracovného pomeru dňa 18. 6. 2018, avšak žalobkyňa tvrdila, že nemala vôľu ukončiť pracovný pomer a dohodu podpísala pod vplyvom okolností, ktoré uvádzal žalovaný, čo považuje za obchádzanie zákona alebo rozpor s dobrými mravmi. Neplatnosť právneho úkonu súd posudzoval podľa § 39 OZ, ktorého aplikovateľnosť na pracovnoprávne vzťahy je daná § 1 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko Zákonník práce tento problém nerieši. K obchádzaniu zákona súd konštatoval, že žalovaný neuviedol v dohode o skončení pracovného pomeru v súlade s § 60 ods. 2 Zákonníka práce, že pracovný pomer končí dohodou z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, pričom k ukončeniu pracovného pomeru malo dôjsť z dôvodov organizačných zmien a išlo o nadbytočného zamestnanca. Podľa § 17 Zákonníka práce dohoda musí mať písomnú formu, právny úkon, ktorý sa neurobil predpísanou formou, sa považuje za neplatný iba vtedy, ak Zákonník práce alebo osobitný právny predpis to ustanovuje. Ust. § 60 Zákonníka práce nedodržanie písomnej formy dohody o ukončení pracovného pomeru nepostihuje neplatnosťou právneho úkonu. Zákonník práce teda obsahuje špeciálnu úpravu na rozdiel od Občianskeho zákonníka v § 40. Toto nemožno obísť všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu uvažované z hľadiska obchádzania zákona. Súd konštatoval, že nedodržanie písomnej formy nespôsobí neplatnosť právneho úkonu, hoci v danom prípade písomná forma bola dodržaná. Toto konanie nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi, preto § 39 OZ nie je použiteľný. Z tohto dôvodu súd nemohol vysloviť neplatnosť dohody. 7. Vo vzťahu k argumentácii neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 OZ z dôvodu nedostatku vôle súd vyvodil záver, že dohoda ako právny úkon musí spĺňať základné náležitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ, inak je neplatná. Pri vyhodnotení dohody považoval za nepochybné, že právny úkon je určitý, zrozumiteľný. Z tohto dôvodu dohoda je platná. 8. K argumentu nedostatku slobodnej vôle vyvodil záver, že žalobkyňa netvrdila tu uvedené podmienky a nebolo preukázané, že by bola psychicky donútená k právnemu úkonu. Žalobkyňa tvrdila, že v skutočnosti nemala záujem o ukončenie pracovného pomeru, iba na základe tvrdení žalovaného o tom, že nie je práca, dohodu podpísala. Z toho súd vyvodil, že žalobkyňa si bola vedomá, že v prípade podpisu dohody dôjde ku skončeniu pracovného pomeru, ak teda súhlasila s dohodou a podpísala ju, jej vôľa prejavená bola totožná s vôľou smerujúcou ku konaniu a bola výsledkom slobodného rozhodnutia. Ak však vôľa žalobkyne, výsledkom ktorej bol podpis dohody, bola ovplyvnená posúdením okolnosti uvádzanej žalovaným, toto nemožno hodnotiť ako nedostatok náležitosti vôle podľa § 37 Občianskeho zákonníka, ale iba v zmysle vyhodnotenia skutočností, ktoré boli pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúce, teda podľa § 49a OZ. Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Podľa § 37 OZ súd vyhodnotil, že ide o platný právny úkon. 9. Následne súd právny úkon posúdil podľa § 49a OZ, či žalobkyňa bola v omyle. Ide o posúdenie, či žalobkyňa konala v omyle vo chvíli, ktorý by bol dôvodom pre vyslovenie neplatnosti. Omyl sa musí týkať takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon neurobila tzn., pokiaľ by nebolo tohto omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu, tzn., ak by jej nepovedali, že nie je žiadna práca. Musí byť naplnená aj druhá stránka, že druhý účastník právneho úkonu tento omyl vyvolal alebo musel o ňom vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, ale aj úmyselne.
10. Súd skúmal, či omyl je preukázaný, či ho žalovaný vyvolal, prípadne o ňom objektívne musel vedieť a či bol vyvolaný žalovaným úmyselne. Žalobkyňa uviedla, že jej bolo povedané, že nie sú objednávky, aby sa v práci nepopletali, zajtra sa má hlásiť na úrade práce, to bola podstatná informácia, na základe ktorej sa rozhodovala, či dohodu podpíše. Podľa názoru súdu toto bolo podstatné pre rozhodnutie žalobkyne, či pristúpi k uzatvoreniu dohody a práve z tohto dôvodu sa rozhodla dohodu podpísať. To, že bola v časovej tiesni, súd hodnotil ako vedľajšie okolnosti, ktoré mali vplyv na posúdenie platnosti právneho úkonu alebo rozhodovanie žalobkyne, toto bolo potvrdené výpoveďou iných svedkov, ktorý pokiaľ si vyžiadali lehotu na rozmyslenie, tak im to umožnili. Žalobkyňa mohla sled krokov vnímať ako určitý nátlak, čo mohlo u nej vyvolávať stres, nejde však o taký stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle. Preto vyvodil záver, že tvrdenie žalovaného, že je potrebné ukončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu, že nie je práca, že nie sú objednávky, je takou okolnosťou, ktorá bola pre žalobkyňu rozhodujúca, aby pristúpila k právnemu úkonu dohody o ukončení pracovného pomeru. 11. Súd následne skúmal, či žalovaný omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť. Žalovaný tvrdil, že neboli dôvody na organizačné zmeny ani prepúšťanie zamestnancov z dôvodu nepriaznivej hospodárskej situácie, že majú málo objednávok, nestíhajú robiť. Tvrdenie žalovaného súd nemal za preukázané, ohľadom možnosti výberu žalobkyne, že má zlepšiť svoj výkon, preto vychádzal z tvrdení žalobkyne, keď dôvodom malo byť to, že nie je práca, pretože nie sú objednávky. Potom minimálne vo forme vedomej nedbalosti žalovaný o tejto skutočnosti vedel. Žalovaný predostrel dôvod návrhu na ukončenie pracovného pomeru, že nie je práca, že nie sú objednávky, pričom si musel byť vedomý následkov, že ak žalobkyňa prijme tento návrh z týchto dôvodov, dôjde k ukončeniu pracovného pomeru. Žalovaný tvrdil, že neexistuje hospodársky dôvod na prepustenie žalobkyne, vedome túto informáciu ako dôvod ukončenia pracovného pomeru uviedol. Súd považoval za splnené podmienky pre naplnenie použitia ustanovenia § 49a OZ. 12. V sumáre teda žalobkyňa podpísala dohodu slobodne a vážne, bola uzrozumená s tým, že podpisom dohody dôjde k ukončeniu pracovného pomeru u žalovaného ku dňu 18. 6. 2018, konala však v omyle vyvolanom žalovaným, ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa podľa § 40a OZ treba dovolať. Súd uzavrel, že žalobkyňa preukázala, že výzvou zo dňa 26. 7. 2018 sa dovolala neplatnosti právneho úkonu, okrem iného aj z dôvodu, že bola uvedená do omylu. Tieto skutočnosti vyplývajú aj zo žaloby doručenej súdu 17. 8. 2018. Mal preukázané všetky zákonné predpoklady neplatnosti právneho úkonu z dôvodu omylu podľa § 49a OZ ako aj to, že žalobkyňa sa neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ dovolala a z týchto dôvodov je dohoda o ukončení pracovného pomeru neplatná. Zároveň poukázal na ochrannú funkciu pracovného práva a ochranu slabšej strany, pričom poukázal na článok II Zákonníka práce. 13. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť tak, že žalobu o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru zamietne. Namietal nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie. 14. Úvodom poukázal na to, žalobkyňa tvrdila, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, pretože bola uzavretá pod nátlakom. Podľa jeho názoru žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pretože sa s obsahom dohody riadne oboznámila, slobodne ju podpísala. 15. Ustanovenie § 60 Zákonníka práce ustanovuje taxatívny výpočet prípadov, v ktorých musí dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovať dôvod skončenia pracovného pomeru. V konaní bolo zistené, že nejde o žiadny z prípadov, kedy by dohoda musela obligatórne obsahovať dôvod skončenia. Zamestnanec môže žiadať vždy, aby dohoda obsahovala dôvod skončenia. Žalobkyňa nežiadala žiadnu zmenu ani úpravu dohody a žiadny dôvod skončenia nepožadovala. Potom je špekulatívne konanie žalobkyne, ktoré napadla túto dohodu. Zdôraznil, že žalobkyňa nemala záujem u žalovaného pracovať, čo potvrdila ešte pred otvorením pojednávania, nakoľko žalovaný jej ponúkol, aby nastúpila do zamestnania, pretože existuje nedostatok pracovných miest. Žalovaný nemal žiadny dôvod skončenie pracovného pomeru vynucovať. Bolo preukázané, že pokiaľ zamestnanec požiadal, dohodu si mohol zobrať domov a nemusel ju podpísať v zamestnaní. Žalobkyňa netvrdila, že by žiadala o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa dostala ochranné pomôcky v deň, keď uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru, čo vyvracia tvrdenie, že by žalovaný konal voči žalobkyni tak, že by jej spôsobil tieseň. 16. Dôvod skončenia pracovného pomeru nebol uvedený v dohode, preto žalovaný nemá možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadom akýchkoľvek pracovných výsledkov, ktoré neboli dôvodom skončenia pracovného pomeru. Žalovaný si vytipoval žalobkyňu na pohovor, ktorého výsledkom v žiadnom prípade skončenie pracovného pomeru nemuselo byť. Avšak pokiaľ je vždy jednou z možností, že sa pracovný pomer ukončí, potom práve slobodné podpísanie dohody je toho výsledkom. Žalovaný voči žalobkyni nemal v úmysle konať ako voči zamestnancovi, ktorý porušuje pracovnú disciplínu, ani ako voči
nadbytočnému zamestnancovi, ktorému by najprv musel oznámiť organizačnú zmenu, a ani ako voči zamestnancovi, ktorého zdravotný stav neumožňuje vykonávať pridelenú prácu. 17. Z právnej úpravy je zrejmé, že dôvody skončenia pracovného pomeru výpoveďou sú taxatívne vymedzené a ani jeden z nich sa na žalobkyňu nevzťahoval, žalovaný ani neprezentoval existenciu akéhokoľvek dôvodu žalobkyni. Je právom žalovaného urobiť kedykoľvek krátky pracovný pohovor so zamestnancom a nie je žiadna povinnosť z neho uchovávať akékoľvek záznamy, pokiaľ nejde o niektoré z napomenutí zamestnanca pri porušení pracovnej disciplíny. Žalovaný netvrdil, že by žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ má právo riadiť, kontrolovať a zisťovať efektivitu práce a za týmto účelom má veľa možností, ako riadiť proces výroby. Pohovor je jedným z nich, pričom nikoho nemožno nútiť, aby zostal pracovať. Ak si strany dohodli skončenie pracovného pomeru, pričom následne sa text dohody pripravil a dohoda uzavrela, žalovaný považuje tento proces za štandard. Priebeh pohovoru a ukončenie pracovného pomeru konsenzom potvrdila nielen personalistka H., svedok N., konateľ žalovaného, svedok Q.. Žalobkyňa tvrdila, že údajne jej mal pán Hanes tvrdiť, že nie je robota. Toto tvrdenie je účelové, pretože svedok N. poprel, že by takéto tvrdenie vykonal, ale aj ostatné osoby prítomné pri podpise dohody toto tvrdenie vylúčili. Žalovaný žiadneho zamestnanca do žiadneho omylu neuvádzal a takéto tvrdenie je čiste účelové. 18. Žalobkyňa musela mať vedomosť o tom, že práca bola a stále je. Žalobkyňa nevzniesla požiadavku, aby toto bolo ako dôvod uvedené do dohody. Zjavne preto, že to nielenže neodznelo, ale že toto pojala žalobkyňa až počas konania za jediným účelom, ktorým je jej domnienka, že žalovaný sa snažil obísť ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný nepovažuje bežné uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, voči ktorej nikto nemá námietky, za niečo neobvyklé. 19. Žalobkyňa je skúseným zamestnancom, preto nemožno uveriť tvrdeniu, že by vôbec mohla veriť tvrdeniu kohokoľvek, kto nie je konateľom o tom, že nie je robota. Je neuveriteľné, že by žalobkyňa mala byť uvedená do omylu tvrdením, ktoré neodznelo. V tomto smere poukázal na výpoveď svedka XX. Argumentoval,. Žalobkyňa netvrdila, že by si ňou tvrdený nedostatok práce overila čo i len otázkou na konateľa, personalistu alebo požiadala o akékoľvek vysvetlenie. 20. Argumentoval, že súd prvej inštancie opomenul ustanovenie § 17 Zákonníka práce, ktoré rieši neplatnosť právnych úkonov. V zmysle znenia žaloby žalobkyňa namietala, že v dohode absentuje dôvod v podobe organizačných zmien; čo sa však nepotvrdilo a teda namietaný dôvod neplatnosti podľa žalobkyne nebol daný. Žalobkyňa tým, že k dohode pristúpila bez udania dôvodu, žalovaný ani žiadny dôvod skončenia neuvádzal. Bola to vôľa prejavená v reakcii po pohovore. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 60 Zákonníka práce. Žalovaný dohodu nepodmieňoval niečím, nevylákal podpis zamestnanca pod žiadnou zámienkou, pričom z dôvodu právnej istoty sa to udialo pred zrakmi viacerých súčasne prítomných osôb. Žalovaný žiadny dôvod skončenia pracovného pomeru netvrdil, len konsenzus oboch strán, pričom žalobkyňa musí uniesť dôkazné bremeno k ňou tvrdeným okolnostiam. Tie potvrdené neboli. Okrem svedkyne M., ktorá sa so žalovaným súdi v inom konaní, žiadna iná osoba nemala so žalovaným žiadny problém. Potom dôkazné prostriedky treba hodnotiť tak, že tvrdenia žalobkyne sú úplne vyvrátené troma svedkami a konateľom žalovaného a všetkými súčasne prítomnými. Iní svedkovia sa môžu vyjadrovať k svojmu pohovoru a právnym úkonom, ktoré sami uzavreli. Potom je chyba na strane žalobkyne, ak údajne svoju vôľu neprejavila, čím však zaviedla žalovaného do omylu ohľadne svojho konania vyúsťujúceho do podpisu dohody o skončení pracovného pomeru so všetkými následkami. Z týchto dôvodov sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. 21. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Rozsudok súdu prvej inštancie považovala za vecne správny, keď súd svoje rozhodnutie dostatočne jasne, logicky a presvedčivo odôvodnil. Žiadala odvolací súd rozhodnutie potvrdiť. 22. K námietke žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedla, že za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 CSP. Súd vzal v dostatočnej miere v úvahu skutočnosti, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov a prednesov strán sporu a ktoré vyšli za konania najavo. Medzi dôkazmi nie je logický rozpor. Skutkové zistenia súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru došlo v omyle, čo zakladá neplatnosť právneho úkonu. 23. Pre úplnosť dodala, že z vykonaného dokazovania vyplynuli ďalšie dôvody neplatnosti tvrdené v žalobe, a to psychický nátlak pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Súd pozornosť zameral len na tzv. bezprávnu vyhrážku. Bezprávna vyhrážka je v právnej praxi uvádzaná len ako príklad, v praktickom živote sa však možno stretnúť s viacerými formami psychologického nátlaku, ktorý spočíva v úmyselnom, prekvapivom vytvorení tiesne, v ktorej sa osoba rozhoduje pod tlakom, bez vlastnej vôle, a úkony, ktoré pod takým tlakom robí, vykoná z obavy z iných dôsledkov. Psychologický
nátlak môže byť sprevádzaný vyhrážkami, vydieraním, krikom, zosmiešňovaním alebo inými praktikami, pričom spoločným východiskom je zlomenie vôle konajúceho. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že došlo k obmedzeniu možnosti sa slobodne rozhodnúť. Žalobkyňa konala v psychickej tiesni vyvolanej prekvapivým návrhom povereného zamestnanca žalovaného a poskytnutím minimálneho času na rozmyslenie, ktoré ju priviedli k záveru o nemožnosti zvrátiť rozhodnutie žalovaného ukončiť s ňou pracovný pomer. To, že k skončeniu pracovného pomeru došlo koncom pracovnej zmeny, vyplýva z výpovedí pána N., pani B. a Q.. Nebolo preukázané, že by poverený zamestnanec žalovaného návrh dohody len odovzdal a ponechal žalobkyni na rozmyslenie. Len takýto postup by bolo možné považovať za adekvátny významu navrhnutého právneho úkonu, a to s ohľadom na jeho závažné dôsledky pre žalobkyňu. Z dokazovania vyplynulo, že svoju úlohu zohralo aj prostredie, v ktorom sa celá záležitosť odohrala - za prítomnosti troch ďalších zamestnancov pána N., B. a Q., pričom prítomnosť konateľa bola vyvrátená výpoveďami bývalých zamestnancov. Z dokazovania vyplynulo, že objektívne existovali okolnosti vylučujúce slobodnú vôľu žalobkyne a nešlo len o subjektívne presvedčenie žalobkyne. Žalovaný sa prostredníctvom povereného zamestnanca snažil priviesť žalobkyňu do takej situácie, v ktorej by nenašla psychickú silu sa kvôli svojho zamestnávateľa postaviť. V tejto súvislosti poukázala na zneužívanie postavenia zamestnávateľa pre psychologický nátlak, čo napĺňa definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Poukázala na prax, že dohoda o skončení pracovného pomeru je zamestnávateľmi často využívaná, často je však výhodnejšia len pre zamestnávateľa, nakoľko ten nemusí uviesť dôvod rozviazania pracovného pomeru. Ak sa nátlak podarí, zamestnávateľ ušetrí na odstupnom. Rozhodnutie prvoinštančného súdu napĺňa atribúty spravodlivého rozhodnutia. 24. K námietke žalovaného, že žalobkyňa nemá záujem pracovať u žalovaného uviedla, že toto bolo vytrhnuté z kontextu. Na oznámenie žalobkyne o tom, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný nijako nereagoval. Ponuka prišla až pred otvorením pojednávania, táto bola neprijateľná, nakoľko na strane žalobkyne vznikol aj nárok na náhradu mzdy z dôvodu neprideľovania práce zamestnancovi. 25. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalovaná mala dostať v deň skončenia pracovného pomeru ochranné pomôcky, toto nie je právne relevantné, avšak o to viac bol pre žalobkyňu návrh dohody o skončení pracovného pomeru prekvapivý. 26. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď na základe vykonaného dokazovania z neho vyvodil správne skutkové závery a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne normy. V rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami, aj s tými, ktoré namieta žalovaný v odvolaní. Súd dal podrobnú odpoveď na všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci. 29. Ťažisko svojho rozhodnutia súd založil na základnom argumente, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná z dôvodu omylu, pričom ako vedľajšiu okolnosť akceptoval všetky okolnosti, ktoré súviseli s uzatváraním tohto právneho úkonu a mohli mať vplyv na psychiku a rozhodovanie žalobkyne podpísať túto dohodu, hoci nezistil neplatnosť právneho úkonu vo vzťahu k ďalším atribútom § 37 Občianskeho zákonníka, prípadne § 39 OZ. Žalovaný sa snaží navodiť dojem, že vôbec nechcel skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, malo ísť iba o pohovor za účelom zvýšenia výkonnosti, s ktorou zjavne nebol zamestnávateľ spokojný. Správne súd konštatoval, že o tomto tvrdení žalovaný neposkytol žiadny dôkaz a tejto skutočnosti si nebola vedomá ani žalobkyňa. Potom nie je logický ani záver, ak žalovaný nechcel skončiť so žalobkyňou pracovný pomer, prečo jej túto alternatívu ponúkol. Bol to žalovaný, ktorý vyjadril svoju nespokojnosť s prácou žalobkyne, sám konateľ uviedol, že bolo umožnené pracovať tým, čo sľúbili nápravu. Ak žalovaný nebol spokojný s prácou žalobkyne, nič mu nebránilo dať jej výpoveď. To by však musel preukázať existenciu výpovedného dôvodu, napr. neplnenie noriem, ktoré by mali byť dopredu známe tak, aby si zamestnanec mohol uvedomiť, že túto normu neplní. Prehodnocovanie, zvyšovanie efektivity je len nátlakom zvýšenia práce zamestnancov, zrejme za rovnakú mzdu. O týchto skutočnostiach žalovaný neuvažoval, ani nepredložil dôkaz. Ponuka ukončiť pracovný pomer dohodou na základe vzájomného konsenzu je len fikcia, pretože návrh prišiel od zamestnávateľa, nie od žalobkyne, ktorá sama neiniciovala, že by chcela uzavrieť takúto dohodu.
Práve v prípade, ak by sama žalobkyňa chcela ukončiť pracovný pomer, bol by dôvod na postup podľa § 60 ZP. Žalobkyni boli poskytnuté nové pracovné prostriedky, tieto prevzala, preto z ničoho nemožno uvažovať na prejav jej vôle, že by pracovný pomer chcela skončiť. Za daných okolností nie je smerodajné, že tak urobila a podpísala dohodu v omyle, naviac za okolností, kedy nemala dostatok času na premyslenie v dôsledku síce nie nezákonného postupu zamestnávateľa, ale postupom, kedy skutočne si zamestnávateľ vytvoril psychologicky výhodnejšie postavenie pri jednaní so žalobkyňou, ktorá konala pod stresom, dokonca mohla konať v afekte neuvedomujúc si dôsledky konania. Hoci dohodu podpísala bez priameho donútenia, neznamená to, že okolnosti nemali vplyv na jej rozhodovaciu zložku. Okresný súd správne poukázal na tieto okolnosti, na ktoré prihliadol. 30. Ak teda zamestnávateľ nebol spokojný prácou žalobkyne, mohol, ako bolo uvedené, ukončiť pracovný pomer výpoveďou, čím by sa dostal pravdepodobne do situácie, kedy by nevedel preukázať porušenie pracovnej disciplíny. V prípade výpovede by žalovaný nevyplácal odstupné. Je vysoko pravdepodobné, že žalobkyňa si nebola vedomá právnej úpravy ust. § 60 ZP, ako aj práva požadovať uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, okresný súd správne zdôraznil potrebu ochrany slabšej strany v spore s poukazom na čl. 2 ZP. 31. K argumentom žalovaného uvedeného v časti II. odvolania odvolací súd dodáva, že nie je pravdou, že by žaloba bola odôvodnená inak, ako napadnutý rozsudok, pretože z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd neakceptoval všetky argumenty žalobkyne, ale podstate len jeden z nich. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nemala záujem pracovať u žalovaného, nebolo preukázané, pretože pokiaľ by žalobkyňa nechcela pracovať, iniciátorom návrhu uzavretia dohody by logicky mala byť samotná žalobkyňa. Ponuku na skončenie pracovného pomeru navrhol žalovaný. To, že pred otvorením pojednávania žalovaný ponúkol žalobkyni možnosť nastúpenia do práce, nie je rozhodujúca pre daný spor, naviac, ak žalovaný na oznámenie žalobkyne, že trvá na zamestnaní, nijako nereagoval. V kontexte vykonaného dokazovania si žalovaný v odvolaní odporca, keď uvádza, že si vytypoval žalobkyňu na pohovor, ktorého výsledkom v žiadnom prípade nemalo byť skončenie pracovného pomeru, resp. nemuselo byť, teda pripúšťa, že mohlo, takáto ponuka dohody bola zo strany žalovaného vykonaná a zjavne pripravená. Ak žalovaný tvrdí, že nemal v úmysle konať ako voči zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu, ani ako voči nadbytočnému zamestnancovi, nie je potom zrejmé, na základe akej skutočnosti bola žalobkyňa predvolaná na pohovor (ako aj ďalší pracovníci). Nie je zrejmé jednoznačné vyjadrenie žalovaného, či nespĺňanie údajných noriem je porušením pracovnej disciplíny alebo nie, alebo, či dohoda o skončení pracovného pomeru má tzv. odporúčací charakter. Pokiaľ žalovaný uvádza, že netvrdil, že by žalobkyňa pracovnú disciplínu porušila, potom nie je zrejmé, z akého dôvodu mala byť pozvaná na pohovor, aby zefektívnila svoju prácu, ak svojou prácou nič neporušovala. Je pravdou, že zamestnávateľ má právo zisťovať efektivitu práce, avšak musí konať v medziach noriem pracovného práva, pričom ani odvolací súd nie je toho názoru, že by sa strany konsenzuálne zhodli na skončení pracovného pomeru dohodou, a už vôbec tento postup nemožno považovať za štandard. Odvolací súd neakceptuje námietku, že by súd prvej inštancie opomenul § 17 Zákonníka práce, ktorým sa súd zaoberal a dostatočne vysvetlil. Odvolací súd preto stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie jeho čiastočný rozsudok potvrdil. O trovách odvolacieho konania bude rozhodované v konečnom rozhodnutí súdom prvej inštancie. 32. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).