Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22CoPr-2-2019.pdf
PDF · 117.83 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoPr/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y.. T. č. XXX/XX, XXX XX G., právne zastúpený: Energeticko-Chemický odborový zväz, so sídlom Osadná 6, 831 03 Bratislava, IČO: 30 843 928, proti žalovanému: Terichem Tervakovski, a.s., so sídlom Štúrova 101, 059 21 Svit, IČO: 31 705 472, právne zastúpeným Mgr. Štefanom Šalkovským, advokátom so sídlom Štúrova 101, 059 21 Svit, o určenie, že ide o pracovný úraz s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 17Cpr/3/2018-116 zo dňa 20.11.2018 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I., II. a IV.
II. Priznáva sa žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit:
„I. U r č u j e, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi 29.11.2017, je pracovný úraz. II. U r č u j e, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za náhradu škody, ktorá mu vznikla pracovným úrazom z 29.11.2017, v rozsahu 100 %. III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. IV. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), 111 ods. 2 zákona č. 461/2013 Z. z. o sociálnom poistení, § 195 ods. 1 a 2, § 196 ods. 1,2,4 a 5 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“).
3. Konštatoval, že po vykonaní dokazovania posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a dospel k záveru, že žaloba je v podstatnom rozsahu dôvodná a to v časti o určenie, že úraz z 29.11.2017 je pracovný úraz a o určení miery zodpovednosti za pracovný úraz. Naliehavý právny záujem žalobcu na podanej určovacej žalobe podľa súdu prvej inštancie vyplynul z ustanovenia § 111 ods. 2 zákona 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Za nespornú považoval existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ku dňu 29.11.2017 titulom pracovnej zmluvy z 25.04.1995 v znení dodatkov k pracovnej zmluve. Dospel k záveru, že úraz sa stal žalobcovi počas pracovnej zmeny u žalovaného v čase od 06.00 hod. najneskôr do 09.45 hod., kedy podľa vyjadrenia žalovaného úraz nahlásil žalobca nadriadenému Ľ. T.. Nepovažoval za podstatné to, v aký čas presne dňa 29.11.2017 počas pracovnej zmeny bol úraz spôsobený. Podstatné je, že k úrazu došlo pri plnení pracovných úloh žalobcu. Uviedol, že prostriedkami procesnej obrany žalovaného nebolo preukázané, že škoda bola
spôsobená tým, že žalobca svojim zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy, hoci bol s nimi riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. V konaní bolo preukázané, že zo žiadnej internej smernice žalovaného nevyplýva, že zamestnanec pri vykonávaní úkonov na stroji veľká rezačka č. 2 (VR2) nesmie rukou uvoľňovať kotúče z upínacích hláv rezacieho stroja, keď sa kotúč svojvoľne neuvoľní. V konaní žalobca nepopieral absolvovanie školení a poučení o bezpečnosti pri práci zo strany žalovaného a žalobca nepreukázal, že by žalobca bol výslovne ústnou formou alebo oboznámením s interným predpisom žalovaného oboznámený s tým, že nesmie rukami uvoľňovať kotúče z upínacích hláv rezacieho stroja, keď sa kotúč svojvoľne neuvoľní. Žalovaný porušil prevenčnú povinnosť v zmysle § 178 ods. 1 Zákonníka práce, keď neurčil bezpečný postup pri uvoľňovaní kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja, keď sa kotúč svojvoľne neuvoľní. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že by jedinou príčinou vzniku škody bola skutočnosť, že by žalobca svojim zavinením porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ako aj to, že žalobca bol vôbec a preukázateľne oboznámený s tým, že takýto postup pri uvoľňovaní kotúčov je zakázaný. Dodal, že žalovaný sa nezbavil zodpovednosti ani sčasti, keď nepreukázal dôvody na strane žalobcu v zmysle § 196 ods. 2 Zákonníka práce. V zmysle § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce žalobca si nepočínal ani ľahkomyseľne, išlo o obvyklý postup. Navyše žalobca tak konal v úmysle ochrany zamestnávateľa pred vznikom škody, konal v prospech zamestnávateľa.
4. O trovách prvoinstančného konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď úspešnému žalobcovi v podstatnej časti konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca si náhradu trov konania neuplatnil.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Nesúhlasil s rozhodnutím vo veci a svoje odvolanie oprel o ust. § 365 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že od samého počiatku neuznával vznik ujmy v dôsledku škodovej udalosti (pri uvoľňovaní kotúča z upínacích hláv ramena rezacieho stroja) pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Neuznal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a okolnosťami, ktoré mali podľa tvrdenia žalobcu nastať pri uvoľňovaní kotúčov z rezacieho stroja. Vo veci nie je preukázané ani násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Prípadné „zhoršenie“ zdravotného stavu nastalo v dôsledku iného úrazu mimo výkonu zamestnania alebo postupne v dôsledku vykonávania iných činností pri spracovaní materiálu. Poukázal na to, že žalobca vo svojom podaní z 25.01.2018 tvrdil, že úraz sa mal stať niekedy po „prvom zhode“ na rannej zmene dňa 29.11.2017 po zastavení rezacieho stroja, kedy spracovával narezaný materiál iným zamestnancom žalovaného. To znamená, že prvý zhod by mal nastať pred 7.17 hod., kedy sám žalobca spustil rezanie fólie, tak v dobe od 6.00 hod do 7.17 hod. stroj nebol v prevádzke, a teda k úrazu ani nemohlo dôjsť. Z časovej osi stroja, listinného dôkazu, ktorý objektívne preukazuje prevádzku a obsluhu rezacieho stroja u žalovaného vyplýva, že v dôsledku výkonu zamestnania stroj rezal fóliu od 7.17 hod. do 8.57 hod. (s prerušením od 7.58 hod do 8.17 hod. z dôvodu tzv. lepenice) a v dobe od 10,00 hod do 11.00 hod. Podľa záznamu z Knihy úrazov (skoro nehôd) z 29.11.2017 k vzniku úrazu malo dôjsť v čase 8.30 hod., ktorý potvrdil svojím podpisom sám žalobca, svedok I. Y. a majster Ľ. T.. Z tohto listinného dôkazu vyplýva čas vzniku úrazu 8.30 hod. V tomto čase však nebolo možné vykonávať činnosť, ktorú uvádza žalobca (uvoľňovanie kotúčov z ramena rezacieho stroja) ako príčinu vzniku úrazu. Napriek tomu súd prvej inštancie v bode 37 napadnutého rozsudku uvádza, že úraz bol spôsobený počas pracovnej doby pri plnení pracovných povinností. Žalobca vo svojom podaní z 25.01.2018 sám tvrdil, že po uvoľnení kotúčov z upínacích hláv ramena rezacieho stroja pokračoval v ďalšej činnosti (spracovanie materiálu), teda činnosti, ktorá nemá žiadny vecný a ani časový vzťah s uvoľňovaním kotúčov po zastavení stroja. Záver súdu prvej inštancie, že nie je podstatné v akom okamihu došlo k vzniku úrazu, ale podstatné je, že úraz bol spôsobený počas pracovnej doby pri plnení pracovných povinností, je potom nesprávny. Súd v bode 36. odôvodnenia konštatoval, že časová os stroja nekorešponduje s časom 9.45 hod., kedy mal žalobca hlásiť vznik úrazu majstrovi a má pochybnosti o správnosti jej údajov. Tento záver však nevyplýva zo žiadnych dôkazov predložených oboma sporovými stranami. Ďalej odvolateľ namietal, že súdom posúdená svedecká výpoveď I. Y. nespĺňa jednak materiálne a jednak ani formálno-procesné kritérium osoby, ktorá by vnímala javy objektívnej reality; zapamätala si ich; a reprodukovala ich pred súdom v konaní. Jeho písomná výpoveď nemôže byť označená ako svedecká výpoveď, pretože ju poskytol mimo procesného postupu výsluchu svedka podľa CSP. Zo strany žalobcu tak môže ísť len o listinný dôkaz. Z neho nevyplýva, že by potvrdil uvoľňovanie kotúčov po skončení rezania oboma rukami žalobcu. Naopak tento listinný dôkaz nie je pravdivý, pretože I. Y. v zázname o úraze (skoro nehody) ako svedok potvrdil úrazový dej, ktorý mal nastať o 8.30 hod. a o 11.25 hod. nastal odvoz žalobcu na chirurgiu. Svedok teda v rozpore s predchádzajúcou výpoveďou účelovo potvrdzuje verziu
skutkového deja, ktorá vyhovuje žalobcovi. Tzv. svedecké výpovede p. K. a p. H. nesúvisia s predmetom určovacieho výroku (vznik úrazu), ale z uplatnením liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Podľa smernice C., časť 5.7 bod 5, vyklopenie a uvoľnenie materiálu sa vykonáva mechanicky. Táto pracovná inštrukcia je zároveň návodom na činnosť obsluhy pri stroji. V tomto prípade nebolo úlohou žalobcu uvoľniť kotúče z upínacích hláv navíjacieho ramena rukami, ak ich ovládal mechanicky. Nebolo to ani logické a žalobca nemal na takýto postup žiadny pokyn a ani nebol na takýto postup školený. Žalobca vedel, že koná svojvoľne, že takýto úkon je v rozpore s tým, ako správne vykonávať pracovnú činnosť a v rozpore s určeným bezpečným pracovným postupom. Nedodržanie určeného pracovného postupu je porušením ustanovenia podľa § 12 ods. 2 písm. a) a porušením výkonu zamestnania v súvislosti s obsluhou podľa písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z. o BOZP (v rozpore s návodom, s ktorým bol žalobca riadne a preukázateľne oboznámený). Dospel k záveru, že preukázal, že znalosť a dodržiavanie konkrétnych bezpečnostných predpisov a pracovných postupov sústavne vyžadoval a kontroloval ((kniha kontrolnej činnosti BOZP) a medzi porušením povinnosti podľa § 196 písm. a) a vznikom ujmy je zrejmá príčinná súvislosť. Vzhľadom na to navrhol, aby súd prvej inštancie rozsudok zrušil. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. V prvom rade žalobca upozornil na to, že žalovaný, vzhľadom na predchádzajúci priebeh konania, písomné a ústne vyjadrenia jeho a jeho právneho zástupcu, nebola z ich strany vznesená námietka, že by predmetná svedecká výpoveď I.T. Y. nespĺňala materiálne a formálno-procesné podmienky, ani to, že tvrdenia svedka I. Y. sa nezakladajú na pravde. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na ust. § 151 CSP. Dal do pozornosti vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní zo dňa 03.10.2018 a zo dňa 20.11.2018, v ktorom navrhol vypočuť ako svedkov osoby, ktoré vykonávajú u žalovaného totožnú pracovnú činnosť ako žalobca, avšak na nasledujúcom pojednávaní dňa 20.11.2018 nezabezpečil účasť navrhovaných svedkov, ani bližšie nešpecifikoval, o ktoré osoby malo ísť a ďalej už netrval na ich výsluchu. V súvislosti s klasifikáciou písomnej svedeckej výpovede I. Y. žalobca upozorňuje na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP, ktorý vychádza zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov. Zo samotného obsahu výpovede pána I. Y. jednoznačne vyplýva, že svedok predovšetkým potvrdil skutočnosť, že žalobca dňa 29.11.2017, teda v deň vzniku úrazu nastúpil do práce, včas, oddýchnutý a bez akýchkoľvek zdravotných problémov, čo v konečnom dôsledku ani sám žalovaný v priebehu celého konania nepoprel a nepoprel túto skutočnosť ani v samotnom odvolaní. Žalobca má zároveň za to, že bez ohľadu na to, či písomné vyjadrenie I. Y. súd klasifikoval ako písomnú svedeckú výpoveď a nie ako listinný dôkaz, je v tomto prípade vzhľadom na jeho obsah irelevantné a v konečnom dôsledku neznižuje jeho reálnu dôkaznú silu a teda nemôže to mať vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci. Žalobca sa ďalej stotožnil s právnym názorom súdu v tom, že časová os stroja, ktorú predložil žalovaný, neobsahuje správne údaje tak, ako uvádza v bode 36 odôvodnenia rozsudku. Žalobca v súvislosti uvedeným bodom a bodom 5. odvolania žalovaného upozornil na skutočnosť, že žalovaný už vo svojom vyjadrení zo dňa 19.10.2018 v bode 9 ako dôkaz predložil tzv. „obrazovú vizualizáciu pracovného cyklu RF o 7:17, 7,58, 8:17, 8:30, 8:57 hod.“, na ktorom je uvedený čas vzniku 11.12.2017 14:24:00 a čas zániku 11.12.2017 14:24:50 a posledný časový údaj na osi je 29. november 2017 8:30:03; rukou dopísané údaje 7:17, 7:58, 8:17, 8:30 a 8:57. Žalovaný vo svojom odvolaní ako osobitný bod 5. tak opakovane „predkladá v prílohe podrobnejší komentár časovej osi rezacieho stroja“, na ktorom je uvedený čas vzniku 11.12.2017 14:27:50 a čas zániku nie je uvedený a posledný časový údaj na osi je 29. november 2017 8:56:42; rukou dopísané údaje 6,45; 7,30; 8,00; 8,15; 8,30; 9,00; 9,45; 10,30; 11,15; 11,25 a 12,00. Uvedené a priložené „vizualizácie“ sa tak zjavne nezhodujú, avšak nesporne by sa mali zhodovať všetky viditeľné vytlačené údaje a preto aj rukou dopísané časové údaje a ich umiestnenie by mali byť zhodné, pokiaľ je na oboch vizualizáciách zhodne uvedený ako čas vzniku dátum 11.12.2017, ktorý je však zhodný iba v dátume. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že podľa času vzniku údajného úrazu (8,30 hod.) uvedenom na Zázname z knihy úrazov a skoro nehôd rezací stroj bežal. Jednoznačne možno povedať, že ak žalobca nemohol vykonávať ním označenú pracovnú činnosť (tzv. zhody kotúčov), o pracovný úraz nepôjde, pretože k poškodeniu zdravia zamestnanca došlo v čase, v ktorom neplnil pracovnú úlohu. V prípade neexistencie súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou na zdraví nemožno hovoriť o vzniku zodpovedného vzťahu ako takého. O existencii škodovej udalosti neexistujú žiadne dôkazy, okrem tvrdenia žalobcu, pričom taký istý stupeň pravdepodobnosti má i verzia, že žalobca si poškodenie zdravia vymyslel, resp. k poškodeniu zdravia došlo už skôr. Podobný prípad u žalobcu zamestnávateľ evidoval v roku 2011. Podľa žalovaného chýba akýkoľvek skutkový základ deja, v dôsledku ktorého by bol
pracovný úraz spôsobený. V tomto prípade nemožno vznik úrazu nepriamo vyvodzovať ani z pripojených lekárskych potvrdení. Žalovaný naopak na preukázanie svojho tvrdenia o neexistencii škodovej udalosti a nenaplnenia príčinnej súvislosti predložil relevantnú obrazovú vizualizáciu pracovného cyklu rezačke fólii Y.. Zákonník práce vyžaduje aj krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších síl nezávisle od vôle zamestnanca. V tomto prípade o takéto pôsobenie vonkajších síl nejde, pretože individuálne okolnosti tejto udalosti to popierajú. Rovnako tak nedodržaním určeného pracovného postupu, keď žalobca postupoval v rozpore s návodom na obsluhu, je jeho vedomým konaním. Vedel, že koná v rozpore s návodom, na ktorý bol školený, ale napriek tomu tak konať chcel.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
10. Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
11. Podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
12. Podľa § 196 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že a/ škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali alebo b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
13. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, keď s poukazom na citované ustanovenia § 195 ods. 1, 2 a § 196 ods. 1 Zákonníka práce dospel k záveru, že u žalovaného, ku dňu 29.11.2016 zamestnanca žalovaného, došlo k pracovnému úrazu, a že za tento pracovný úraz zodpovedá výlučne žalovaný.
14. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca pracoval u žalovaného, ako zamestnávateľa, na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.04.1995 v znení neskorších Dohôd o zmien obsahu pracovnej zmluvy s nástupom do práce dňa 01.05.1995 na výkon práce v pracovnej pozícii plastikár a to na dobu neurčitú.
15. Sporným bolo, či úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 29.11.2017, je pracovným úrazom a či za škodu, ktorá mu vznikla pracovným úrazom dňa 29.11.2017 zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %.
16. Žalobca popísal úrazový dej tak, že počas raňajšej pracovnej zmeny dňa 29.11.2017 na pracovisku žalovaného v oddelení 382 Veľké rezanie elektrofólií po prvom zhode pri uvoľňovaní kotúča z upínacích hláv rezacieho stroja zatlačil pravou rukou do boku kotúča, pričom pocítil ostrú bolesť v pravom ramene. Vo výkone pracovnej činnosti napriek menšej bolesti pokračoval, a to až dovtedy, kým sa bolesť nevystupňovala do tej miery, že nemohol pokračovať. Následne žalobca oznámil úraz nadriadenému zamestnancovi Ľ. T., ktorý s ním spísal záznam v Knihe úrazov a skoro nehôd s tým, že ako príčina úrazu bola v zázname uvedená neopatrnosť žalobcu. Neskôr bol ošetrený v chirurgickej ambulancii.
17. Odvolací súd zhodne s prvoinstančným súdom dospel k záveru, že pri vyhodnotení každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že úraz žalobcu zo dňa 29.11.2017 má charakter pracovného úrazu v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov je oprávnený posúdiť, akú váhu konkrétnemu dôkazu priradí. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením odvolateľa, že písomné vyjadrenie I. Y. zo dňa 14.09.2018 nespĺňa procesné podmienky výsluchu svedka, a ani písomnej výpovede svedka v zmysle § 196 CSP. Pri písomnej výpovedi svedka platia ustanovenia o poučovacej povinnosti vrátane poučenia o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede. V dôsledku toho treba tento dôkazný prostriedok odlišovať od tzv. čestného vyhlásenia, ktoré má charakter iba súkromnej listiny, akou je aj predmetné písomné vyjadrenie I. Y.. Hodnotenie dôkazu súkromnou listinou Civilný sporový poriadok samostatne neupravuje. Preto je potrebné postupovať podľa § 191 CSP vyjadrujúceho zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov sa uplatní skutková domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa za správne, zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom. Pravá súkromná listina je tak dôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej zachytené alebo prejav vôle v nej obsiahnutý. Vykonané dôkazy, vrátane dôkazov spornou listinou potom súd zhodnotí v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. V tomto smere súd prvej inštancie vyhodnotil písomné vyjadrenie spolupracovníka I. Y. ako dôkaz poukazujúci, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo na pracovisku dňa 29.11.2017, v čase po nástupe žalobcu na zmenu o 06:00 a 09:45 hod, keď žalobca išiel oznámiť uraz nadriadenému zamestnancovi Ľ. T..
18. Zákonník práce za pracovný úraz výslovne považuje poškodenie zdravia zamestnanca spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle, náhlym, násilným a krátkodobým pôsobením vonkajších vplyvov. Môže ísť o vplyvy mechanické, ale aj chemické a duševné. Za pracovný úraz možno považovať aj úraz, ktorý sa stal pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s týmto výkonom následkom prírodných udalostí. O pracovný úraz nejde, ak došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď prekročil, resp. vybočil z plnenia pracovných úloh alebo činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.
19. Skutkovo zložitou otázkou pri posudzovaní, či v danom prípadne ide, alebo nejde o pracovný úraz, je otázka príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia a úrazovým dejom. Táto príčinná súvislosť je totiž predpokladom vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz.
20. Žalovaný namietal, že k vzniku úrazu žalobcu nedošlo v súvislosti s plnením pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nakoľko časová os rezacieho stroja preukazuje jeho prevádzku v čase vzniku úrazu o 8:30 hod, čo vylučuje uvoľňovanie kotúčov z ramena rezacieho stroja ako príčinu vzniku úrazu. Odvolací súd nepopiera, že v zázname v Knihe nehôd a skoro úrazov zo dňa 29.11.2017 je uvedený čas úrazu žalobcu o 8:30 hod. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca pri spisovaní záznamu o úraze s nadriadeným zamestnancom Ľ.Š. T. uviedol ako čas vzniku úrazu, moment niekedy po prvom zhode, ktorý spracoval po zastavení rezacieho stroja. Až na naliehanie nadriadeného zamestnanca, ktorý trval na uvedení pevného času vzniku úrazu, žalobca uviedol čas o 8:30 hod, ale len ako približný, resp. orientačný, nakoľko nevedel presný čas jeho vzniku. Ak nastal úraz niekedy po prvom zhode, bez ohľadu na to, kedy skončil zhod, tak z časovej osi rezacieho stroja potom logicky vyplýva, že ten nebol v prevádzke, a tak žalobca mohol uvoľniť zaseknuté kotúče. Vzhľadom na uvedené potom skutočnosť, že časová os rezacieho stroja ukazuje o 8:30 hod jeho prevádzku, vonkoncom nevylučuje to, že žalobca nemohol uvoľňoval zaseknuté kotúče z ramena rezacieho stroja.
21. Odvolací súd je toho názoru, že je taktiež potrebné vnímať stanovenie času vzniku úrazu žalobcom v kontexte samotného úrazu, ktorý utrpel. Išlo o bolestivé vykĺbenie pravého ramena, ktoré si následne vyžiadalo 4-mesačnú práceneschopnosť, ako vyplýva z dokazovania súdu prvej inštancie. Žalobca po momente, keď pocítil ostrú bolesť po zatlačení zaseknutého kotúča, pokračoval ďalej v práci, nakoľko bolesť ustúpila. Až po určitom čase neznesiteľná bolesť neumožnila žalobcovi ďalej pracovať a prinútila ho oznámiť úraz svojmu nadriadenému zamestnancovi Ľ.B. T.. Tieto okolnosti nepochybne ovplyvnili žalobcovo vnímanie času vzniku úrazu, keď od neho nadriadený zamestnanec výslovne žiadal jeho pevné stanovenie.
22. Každopádne odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k pracovnému úrazu žalobcu došlo počas pracovnej zmeny v čase medzi 06:00 a 09:45 hod, čomu nasvedčuje už spomínané písomné vyjadrenie I. Y., ktorý potvrdil, že v čase pred nástupom na pracovnú zmenu žalobca nejavil žiadne znaky zranenia, a až v priebehu pracovnej zmeny prišiel za ním žalobca, ktorý mu povedal, že sa po prvom zhode poranil pri manipulácii s rezacím strojom a silná bolesť mu neumožňuje pokračovať ďalej v práci. Žalovaný vo svojom podaní doručeným súdu dňa 23.05.2018 potvrdil, že žalovaný hlásil svoj úraz majstrovi v čase o 9:45 hod. Z kópie lekárskej správy zo dňa 21.02.2018 (č. l. 18 spisu) zase nepochybne vyplýva, že dňa 29.11.2017 bol žalobca vyšetrený na traumatologickej ambulancii zo zistením, že v práci pri tlačení bremena došlo k luxácii pravého ramena žalobcu.
23. Zodpovednosť zamestnávateľa podľa ustanovenia § 195 ods. 1 Zákonníka práce je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, teda bez zreteľa na zavinenie. Jej predpokladom nie je zavinenie, v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Objektívna zodpovednosť zamestnávateľa je moderný sociálny právny inštitút, ktorý vo svojej podstate významným spôsobom chráni zamestnanca, keďže ho zbavuje povinnosti preukazovať porušenie právnej povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s pracovným úrazom. Inštitút objektívnej zodpovednosti je výnimkou zo všeobecnej zásady, podľa ktorej zodpovednosť určitej osoby vzniká ako dôsledok jej protiprávneho konania. Jeho účelom je nútiť konať zamestnávateľa tak, aby na jeho pracoviskách pracovné úrazy nevznikali.
24. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácia) môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis. Musí ísť o zavinené porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Zamestnávateľ musí preukázať, že zamestnanec porušil právne predpisy, predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, že ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca, s týmito predpismi bol riadne a preukázateľne oboznámený, ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa sústavne vyžadovaná, ich znalosť bola zamestnávateľom sústavne kontrolovaná, dodržiavanie týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované, dodržiavané týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne kontrolované, uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody.
25. Aj žalovaný vo svojom odvolaní namieta práve túto skutočnosť, teda že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že žalobca tieto povinnosti porušil, keď konal svojvoľne a nedodržal určený pracovný postup pri uvoľňovaní kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja. Úlohou žalovaného bolo teda preukázať, že o tejto konkrétnej povinnosti bol žalobca poučený a že plnenie tejto povinnosti sa u žalovaného vyžadovalo a kontrolovalo. Podľa názoru odvolacieho súdu je v súdnom konaní potrebné preukázať, že došlo k poučeniu o konkrétnom riziku pri výkone práce a o konkrétnych pravidlách bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Súd prvej inštancie uzatvoril, že takéto poučenie (zákaz uvoľňovania kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja) v konaní nebolo preukázané a z toho plynie, že žalovaný sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za pracovný úraz.
26. V zhode so súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že postihnutý zamestnanec porušil právne, alebo osobné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia a už vôbec nie, že ide o zavinené porušenie predpisov zo strany tohto zamestnanca, nakoľko tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, tento nebol s predpisom, ktorý by upravoval bezpečný pracovný postup zamestnanca pri zaseknutí kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja, keď sa kotúč svojvoľne neuvoľní, riadne a preukázateľne oboznámený. Odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní konanom dňa 03.10.2018, kedy s poukazom na šetrenie inšpekcie práce žalovaný pripustil, že pri predmetnej manipulácii skladaní kotúčov fólie dochádza sporadicky k zasekávaniu v upínacích hlavách a ramien a nemožnosti uvoľnenia a uloženia fólie na manipulačný vozík. Podľa žalovaného ide o neštandardný stav, na ktorý nebol vypracovaný žiadny písomný postup. Písomné vyjadrenia bývalých zamestnancov žalovaného N. K. a M. H. potvrdzujú, že v čase, keď pracovali u žalovaného, sa bežne stávalo, že kotúč sa nepodarilo uvoľniť tak, ako to popisovala pracovná inštrukcia na uvoľňovanie narezaných kotúčov. Podľa ich vyjadrenia v prípade tzv. zaseknutia sa kotúča sa tento uvoľňoval tak, že sa oboma rukami zatlačilo na bok kotúča z jednej alebo druhej strany a kotúč sa zvykol
po tomto zásahu uvoľniť. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s prvoinštančným, že žalovaný porušil prevenčnú povinnosť, keď nevytvoril bezpečný postup na odstránenie zasekávania sa kotúčov. Žalovaný síce v konaní pred súdom prvej inštancie predložil pracovné inštrukcie č. C. Rezanie biaxialnej polypropylénovej fólie na VR a č. C. Manipulácia s materiálom VR1, VR 2, ale tie neupravujú postup, ako má zamestnanec obsluhujúci rezací stroj postupovať, ak sa po prisunutí manipulačného vozíka a vyklopení upínacích hláv neuvoľní narezaný materiál na manipulačný vozík. Čiže situáciu, ktorá predchádzala pracovnému úrazu žalobcu. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom odvolateľa, že žalobca konal v rozpore s konkrétnymi pracovnými inštrukciami, nakoľko tie neupravovali pracovný postup na uvoľňovanie zaseknutých narezaných kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja. Vzhľadom k tomu, že išlo prácu, ktorá bola vykonávaná pravidelne v rámci výrobného procesu žalovanej, bolo povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa stanoviť zodpovedajúci a bezpečný pracovný postup. Na porušenie povinnosti zamestnávateľa je potrebné hľadieť prísnejšie, nakoľko je to on, kto je povinný zabezpečiť bezpečné pracovné podmienky pre svojich zamestnancov.
27. V každom prípade bolo v súdnom konaní povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že poučenie o konkrétnom riziku pri výkone práce a o konkrétnych pravidlách bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v súvislosti s postupom pri uvoľňovaní kotúčov z upínacích hláv rezacieho stroja bolo konkrétne. Takéto poučenie preukázané nebolo ani podľa názoru odvolacieho súdu, a preto je správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný sa nezbavil svojej zodpovednosti za vzniknutý úraz.
28. So zreteľom na uvedené sú námietky odvolateľa neopodstatnené a odvolací súd postupom podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny so stotožnením sa s odôvodnením napadnutého rozsudku potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).