Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6Co-53-2019.pdf
PDF · 91.71 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/53/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika s.r.o., so sídlom Praha, Novodvorská 994, Česká republika, IČO: 25 117 483, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: B. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. u P. XX, O. republika, trvale bytom H., Z. XX, o zaplatenie 82 240,28 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 12. 2018 č. k. 10Csp/194/2017-176 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne oprel o ustanovenia § 9, § 161 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), o ust. Nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ust. Nariadenia Rady č. 44/2001 z 12. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17. 05. 2013 voči žalovanej zaplatenia sumy 82 240,28 Kč s príslušenstvom titulom nesplateného úveru. Právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako spotrebiteľský, pretože žalobný nárok sa odvíja, okrem zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 11. 2009, uzatvorenej medzi O. R. a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ: 45 244 782 ako postupcom a EOS KSI Česká republika, s.r.o., Novodvorská 994, Praha, Česká republika, IČO: 25 117 483 ako postupníkom , aj zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2008, uzatvorenej medzi O. R. a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ: 45 244 782, ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažnej pôžičky do výške 70 000 Kč. Podľa údajov v citovanej zmluve o úvere, žalovaná ku dňu 05. 03. 2008 mala trvalý pobyt na adrese Y. H., Z. XXX/XX. Konštatoval, že sa jedná o vec s cudzím prvkom, pretože po postúpení pohľadávky ako žalobca vystupuje obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike. S ohľadom na to posudzoval, či vec patrí, alebo nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 16 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 12. 12. 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. V konaní zistil, že žalovaná síce má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, čo však nie je rozhodujúce, pretože na území Slovenskej republiky nemá bydlisko. Dôvodil, že na rozdiel od trvalého pobytu sa za bydlisko považuje miesto, kde sa osoba reálne zdržiava s úmyslom zdržiavať sa tam trvale. Poukázal na to, že vykonal rozsiahle šetrenia za účelom zistenia bydliska žalovanej či už cestou Obecného úradu H., registra obyvateľov, Sociálnej poisťovne, polície, Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Nové Zámky, evidencie väzňov, zostali bezvýsledné. Výsluchom matky žalovanej zistil, že žalovaná dlhodobo býva v O. republike spolu so svojim manželom a s maloletým dieťaťom vo veku 5 až 6 rokov, ktoré malo v septembri 2018 nastúpiť do prvého ročníka ZŠ, na adrese J. u P. XX, okres P. L., O. republika. Sestra žalovanej B. M. potvrdila, že niekedy v roku 2010 žalovaná odišla do O. republiky, kde odvtedy nepretržite býva so svojim manželom a maloletým synom. Konštatoval tak, že žalovaná síce má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, no bydlisko od roku 2010 má nepretržite v O. republike. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter veci s cudzím prvkom mal za to, že vo veci nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky podľa čl. 16 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, ktorá rovnaká právna úprava je obsiahnutá už aj v čl. 18 ods. 2 aktuálneho Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V intenciách § 161 ods. 2 CSP k § 9 CSP preto konanie vo veci zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP argumentujúc, že žalobca podaním žaloby na súd, ktorý nemá právomoc na prejednanie veci, zavinil zastavenie konania. Žalovanej však nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci resp., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zák. č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej aj „zákon o hlásení pobytu“) a dôvodil, že ak by žalovaná mala úmysel zdržiavať sa na adrese v O. republike trvalo, potom bolo jej povinnosťou v zmysle cit. ust. ohlásiť ohlasovni skončenie trvalého pobytu. Keďže trvalý pobyt žalovanej je doposiaľ vedený na adrese Z. XX, XXX XX H., Slovenská republika, je zrejmé, že jej úmyslom nie je vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo tam žiť. Zvýraznil, že bydliskom osoby sa nerozumie miesto, kde sa osoba aktuálne, po určitú prechodnú dobu zdržuje, ale len miesto, kde má osoba úmysel trvalo sa zdržiavať. V konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že by žalovaná mala úmysel trvalo zdržiavať sa na území O. republiky, preto jej bydliskom je k dnešnému dňu adresa Z. XX, XXX XX H., Slovenská republika, na ktorej adrese má vedený trvalý pobyt a v zmysle ust. § 3 ods. 1 zák. o hlásení pobytu je táto adresa bydliskom žalovanej. Prezentoval názor, že postup vo veci konajúceho súdu, ktorý vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať, je spôsobilý vytvoriť pre žalobcu krajne nespravodlivú a právne neúnosnú situáciu, kedy by na základe rovnakých informácií a podania žaloby na súde v Českej republike by mohol tento súd vyhlásiť, že nemá právomoc vec prejednať, pretože bydliskom žalovanej je Slovenská republika, na území ktorej má hlásený trvalý pobyt a nepodarilo sa zistiť, že by sa zdržiavala na území Českej republiky s úmyslom zdržiavať sa tam natrvalo. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/40/2018 z 29. 03. 2018. Považoval za rozporné so zásadou spravodlivosti, ak by súd vyhlásil, že nemá právomoc vec prejednať napriek informácii z Registra obyvateľov Slovenskej republiky o tom, že spotrebiteľka má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a do dňa podania tejto informácie neoznámila v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona o hlásení pobytu, že nemá záujem trvalo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky.
4. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 16. 05. 2013 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 82 240,28 Kč s príslušenstvom titulom nesplateného úveru. Súd prvej inštancie uvedený právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský, pretože samotný nárok sa odvíja od spotrebiteľskej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05. 03. 2008, uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu O. R. a.s., Praha 4, Olbrachtova 1929/62, IČ: 45 244 782, ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou. Súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdu v Slovenskej republike v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 12. 12. 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach dôvodiac, že žalovaná má hlásený trvalý pobyt na adrese Y. H., Z. XXX/XX, ale bydlisko má od roku 2010 nepretržite v O. republike. V súdenej veci je preto spornou skutočnosť, súd ktorého členského štátu európskej únie má medzinárodnú procesnú príslušnosť na prejednanie veci.
6. Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
7. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
8. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
9. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
10. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, prípadne vec postúpiť inému orgánu.
11. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu, riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3 a 4 CSP. Ustanovenie § 3 CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).
12. Právomoc súdu je jednou z podmienok konania (§ 161 ods. 1 CSP), ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k jeho zastaveniu. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP. Nemôže však vec postúpiť súdu iného štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).
13. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
14. V tejto súvislosti má relevanciu najmä nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), ktoré sa však aplikuje len v prípade, ak sa nepoužije medzinárodná zmluva, ktorá nekoliduje s pôsobnosťou priamo aplikovateľnej európskej normy.
15. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
16. Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.
17. Podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
18. Podľa čl. 17 nariadenia, od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou 1. dojednanou po vzniku sporu, 2. ktorá umožňuje spotrebiteľovi začať konanie na iných súdoch, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, alebo 3. dojednanou medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy, ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte, a ktorá udeľuje právomoc súdom tohto členského štátu za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto členského štátu.
19. Podľa čl. 59 ods. 1 nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
20. Pôsobnosť nariadenia je potrebné posudzovať z hľadiska časovej a teritoriálnej pôsobnosti. Taktiež je nutné aj posúdenie vecnej pôsobnosti nariadenia, ktorá bola splnená tým, že v tejto veci ide o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Nakoľko konanie vo veci sa začalo po 16. 05. 2013 a ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, právomoc súdov Slovenskej republiky v konaní s cudzím prvkom (t.j. žalovaný zdržiavajúci sa v Českej republike ) je potrebné posudzovať podľa vyššie uvedeného nariadenia, tak ako správne učinil i súd prvej inštancie.
21. V prejednávanej veci odvolací súd vo svetle zhora uvedených hľadísk dospel k záveru o vecne správnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdov v Slovenskej republike. Podstatným pre správne posúdenie právomoci súdu konať v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, kde má žalovaná bydlisko. Podľa čl. 59 ods. 1 nariadenia na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu. Otázku bydliska posudzuje teda súd podľa svojho národného práva, v predmetnom prípade práva slovenského. Slovenský právny poriadok však pojem bydlisko v žiadnom svojom právnom predpise nevymedzuje, preto pri určení, čo tento pojem znamená, treba vychádzať z ustálenej judikatúry.
22. Judikatúra chápe pojem bydlisko ako miesto, kde sa osoba skutočne trvale zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode iného súdu. Pojmy bydlisko a trvalý pobyt nie je možné stotožňovať (registrovaný právny stav), pretože fyzická osoba sa na mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.02.2015, sp. zn. 4Cdo 40/2014). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III ÚS 239/2010-6 zo dňa 22. 06. 2010 konštatoval, že pri určovaní všeobecného súdu občana nemôže byť smerodajným len údaj o jeho trvalom pobyte, ktorý je zaznamenaný v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne) zdržiavať. Pojem bydlisko chápe aj české právo ako bydlisko faktické, t. j. miesto, kde sa osoba zdržuje s úmyslom zdržovať sa tam trvalo. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 444/2002 sa bydliskom fyzickej osoby rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom táto osoba býva s úmyslom sa tu zdržovať trvale. Bydliskom je najmä miesto, kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu, prípadne, kde pracuje, ak tam i býva.
23. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná síce má hlásený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ale na území Slovenskej republiky nemá bydlisko. Z oznámenia Obce H. je totiž zrejmé, že žalovaná sa v obci nezdržiava fyzicky, v Centrálnej evidencii osôb v Českej republike mala vedený od 12. 05. 2016 do 30. 06. 2016 pobyt na adrese J. u P. XX, matka a sestra žalovanej potvrdili, že žalovaná býva dlhodobo od roku 2010 v O. republike na adrese J. u P. XX spolu so svojim manželom a s maloletým dieťaťom, ktoré od septembra 2018 nastúpilo do prvého ročníka ZŠ. Na uvedenú adresu súd prvej inštancie i doručoval žalovanej žalobu s prílohami (č. l. 167), napadnuté uznesenie (č. l. 178), odvolanie žalobcu (č. l. 194), ktoré listiny žalovaná na tejto adrese osobne prevzala. Vychádzajúc z týchto zistení tak bolo v konaní preukázané, že žalovaná tým, že dlhodobo od roku 2010 býva spolu so svojou rodinou v Českej republike, prejavila svoj úmysel zdržiavať sa tam trvale a teda má bydlisko v Českej republike, z ktorého dôvodu predmetný spor nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Za danej situácie žalobca mal žalobu v zmysle čl. 16 ods. 2 citovaného nariadenia podať na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaná bydlisko, pričom od tohto ustanovenia je možné odchýliť sa len dohodou v prípadoch ustanovených v čl. 19 citovaného nariadenia, avšak z obsahu
spisu žiadna takáto dohoda nevyplýva. Súd prvej inštancie dôvodne tak v intenciách § 161 ods. 2 CSP konanie vo veci zastavil.
24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď v zásade jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol. Učinil tak v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúcich procesnú ekonómiu, keď žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).