Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoPr/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: E. O., Z.. XX.XX.XXXX, H. XX, Q., zastúpeného Odborovým zväzom KOVO, Miletičova 24, Bratislava, IČO: 30 804 078, proti žalovanému: K., T.. Q.., F. X, B., IČO: 35 861 169, zastúpenému Mgr. Vojtechom Budavárym, advokátom, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, H. L. F. Q. X., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -151, zo dňa 20.10.2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi mzdu za mesiac júl 2012 v sume 8,18 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.8.2012 do zaplatenia; mzdu za mesiac august 2012 v sume 32,81 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.9.2012 do zaplatenia; mzdu za mesiac september 2012 v sume 97,91 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.10.2012 do zaplatenia; mzdu za mesiac október 2012 v sume 103,50 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.11.2012 do zaplatenia; mzdu za mesiac november 2012 v sume 84,68 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.12.2012 do zaplatenia; mzdu za mesiac december 2012 v sume 87,35 eura spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 17.1.2013 do zaplatenia, s tým, že žalovaný je povinný vyššie uvedené sumy spolu s príslušenstvom zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému doplatenia mzdy za mesiace júl až december 2012 v sume 414,42 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným ako zamestnávateľom uzatvoril dňa 20.7.2012 pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k inej právnickej alebo fyzickej osobe. Podľa pracovnej zmluvy bol dohodnutý druh práce - vodič vysokozdvižného vozíka, v zmysle čl. 13 písm. a) pracovnej zmluvy bola užívateľským zamestnávateľom žalobcu spoločnosť L. M. Q., Q.. J.. H.. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, a to na dobu trvania dočasného pridelenia zamestnanca s účinnosťou od 23.7.2012. Pracovný pomer žalobcu skončil ku dňu 31.12.2012. Počas celej doby trvania pracovného pomeru poberal žalobca od žalovaného mzdu vo výške 585 eur brutto za každý odpracovaný mesiac. Podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa účinnej do 31.10.2012, ktorej súčasťou bol popis pracovných činností a rozpätie tarifných tried, pozícia žalobcu - vodič vysokozdvižného vozíka, mala byť u užívateľského zamestnávateľa zaradená do funkcie „Werker 2“ a do tarifnej triedy 3 so mzdou vo výške 688,39 eura za mesiac. Tarifné triedy sa s platnosťou od 1.3.2012 zvyšovali o 3 %, takže

tejto tarifnej triede prislúchala mzda vo výške 688,50 eura. Skutočnosť, že žalobcovi bola vyplácaná mzda v nesprávnej výške, zistil žalobca až po skončení pracovného pomeru. Dňa 11.5.2015 zaslal žalovanému výzvu, ktorou žiadal o doplatenie mzdy vo výške 414,42 eura brutto s príslušenstvom, žalovaný však vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok ako nedôvodný. Žalobca mal za to, že podľa čl. 18 pracovnej zmluvy a a museli byť jeho mzdové podmienky ako dočasne prideleného zamestnanca najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa, avšak neboli, a preto sa domáhal od žalovaného ako zamestnávateľa doplatenia mzdy za mesiace júl až december 2012 s príslušenstvom, pričom výšku mzdy, ktorej doplatenia sa domáhal, vypočítal z rozdielu brutto mzdy dohodnutej v čl. 4 písm. a) a čl. 13 písm. g) pracovnej zmluvy a brutto mzdy u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa na pracovnej pozícii „Werker 2“.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca bol podľa pridelený na dočasný výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Právne vzťahy v oblasti dočasného pridelenia medzi žalovaným ako zamestnávateľom a užívateľským zamestnávateľom boli upravené zmluvou o dočasnom prideľovaní zamestnancov zo dňa 11.10.2011. Podľa tejto zmluvy sa k užívateľskému zamestnávateľovi prideľovali tri kategórie zamestnancov označované podľa prílohy č. 2 tejto zmluvy ako „Pracovník VZV“, „Pracovník Manipulant“ a „Pracovník EDV“. Všetkým takto určeným zamestnancom patrila tarifná mzda určená užívateľským zamestnávateľom vo výške 567,60 eura a od 1.5.2012 vo výške 585 eur. Podľa prílohy č. 3 zmluvy týmto kategóriám zamestnancov zodpovedali ekvivalentné názvy pracovných pozícií užívateľského zamestnávateľa, pričom pozícii žalobcu zodpovedala pracovná pozícia užívateľského zamestnávateľa „. L.. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pozícia žalobcu mala byť u užívateľského zamestnávateľa zaradená ako pracovná pozícia „Werker 2“ so mzdou vo výške 688,50 eura. Obvyklou praxou v segmente agentúrneho zamestnávania a dočasného pridelenia zamestnancov bolo obsadzovanie predovšetkým menej náročných pomocných činností a prác. Obsahovou náplňou pracovnej pozície „Werker 2“, ktorú uvádzal žalobca, bola aj práca s logistickými systémami v požadovanom rozsahu a manipulácia s materiálom so špeciálnym režimom za dodržiavania príslušných PS a PP, teda činnosť ktorá už vyžadovala vyššiu kvalifikáciu a zručnosť. Táto náročnejšia činnosť by nebola vhodná pre krátkodobý pracovný interval, aký je charakteristický pre dočasné pridelenie zamestnancov. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že pracovná pozícia žalobcu mala zodpovedať pracovnej pozícii „Werker 2“. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že hrubá mzda žalobcu za mesiac júl 2012 bola vo výške 117 eur, za mesiac august 2012 vo výške 693,24 eura, za mesiac september 2012 vo výške 665,16 eura, za mesiac október 2012 vo výške 748,43 eura, za mesiac november 2012 vo výške 675,31 eura a za mesiac december 2012 vo výške 636,60 eura. Z výšky tejto hrubej mzdy žalobcu za jednotlivé mesiace vyplývalo, že i napriek tomu, že žalobca nebol zaradený do vyššej tarifnej triedy, jeho hrubá mzda bola porovnateľná so mzdovou tarifou pracovnej pozície „Werker 2“. Žalovaný ďalej namietal, že ustanovenia kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa nebolo možné aplikovať na pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, keďže žalovaný nebol zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy. Mzdové podmienky medzi žalobcom a žalovaným sa spravovali výhradne ustanoveniami pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení, v ktorej bola mzda dohodnutá vo výške 585 eur brutto, a ktorá bola žalobcovi riadne a včas žalovaným zaplatená. Žalovaný zároveň namietal, že nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože v znení účinnom do 1.1.2013, neoprávňoval zamestnanca domáhať sa priamo od zamestnávateľa doplatenia mzdy. Právo na domáhanie sa doplatenia mzdy upravilo až nové ustanovenie účinné od 1.3.2015, podľa ktorého sa zamestnanec mohol domáhať doplatenia mzdy, ale od užívateľského zamestnávateľa, pretože ten využíva prácu dočasne pridelených zamestnancov a do značnej miery zodpovedá aj za povinnosť oznamovať zamestnávateľovi informácie porovnateľných mzdových podmienok svojich kmeňových zamestnancov.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že žalobca ako zamestnanec uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 20.7.2012 podľa a pracovnú zmluvu a podľa dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k inej právnickej alebo fyzickej osobe. Pracovná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, užívateľský zamestnávateľ nebol zmluvnou stranou tohto právneho úkonu. Neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy neboli žiadne prílohy, z čoho vyplývalo, že žalobca pri podpisovaní pracovnej zmluvy nemal možnosť oboznámiť sa so zmluvou o dočasnom prideľovaní zamestnancov zo dňa 11.10.2011 uzatvorenou medzi žalovaným a užívateľským zamestnávateľom, s jej prílohami a dodatkami, ani s kolektívnou zmluvou užívateľského zamestnávateľa. Deň nástupu

do práce bol dohodnutý na deň 23.7.2012, pracovný pomer skončil k 31.12.2012. V zmysle čl. 2 pracovnej zmluvy bolo ako druh práce a opis pracovných činností uvedené - vodič vysokozdvižného vozíka. Konkrétny opis činností nebol v ustanoveniach pracovnej zmluvy uvedený. Podľa čl. 4 písm. a) a čl. 13 písm. g) pracovnej zmluvy bola dohodnutá mzda vo výške 585 eur brutto za každý odpracovaný mesiac. Takto dohodnutá výška brutto mzdy bola žalovaným žalobcovi riadne a včas zaplatená. Dňa 11.10.2011 bola medzi žalovaným ako zamestnávateľom a spoločnosťou L. M. Q., Q..J..H.. ako užívateľským zamestnancom uzatvorená zmluva o dočasnom prideľovaní zamestnancov. Podľa prílohy č. 2 tejto zmluvy žalovaný prideľoval k užívateľskému zamestnávateľovi zamestnancov označených ako „Pracovník VZV“, „Pracovník Manipulant“ a „Pracovník EDV“. Týmto zamestnancom patrila tarifná mzda určená užívateľským zamestnávateľom vo výške 567,60 eura a od 1.5.2012 vo výške 585 eur. Podľa prílohy č. 3 tejto zmluvy označenej ako zoznam pracovných funkcií, označeniu pracovnej funkcie žalobcu v pracovnej zmluve - vodič vysokozdvižného vozíka, zodpovedalo označenie u užívateľského zamestnávateľa „. L.“. V tomto zozname pracovných funkcií nebola uvedená žiadna pracovná pozícia označená u užívateľského zamestnávateľa ako „Werker 2“. Žalovaný a užívateľský zamestnávateľ uzatvorili dňa 31.5.2012 dodatok č. 1 k tejto zmluve, kde na základe kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa došlo k zmene výšky mzdovej tarify kmeňových zamestnancov, avšak dočasne pridelení zamestnanci ostali naďalej zaradení v pôvodne určenej tarifnej triede 7.

5. Súd prvej inštancie sa v konaní primárne zaoberal námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle prvá veta v znení účinnom do 1.1.2013, počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil. Podľa čl. 4 písm. c) pracovnej zmluvy mzdové podmienky so žalobcom boli dohodnuté tak, že mzda bude zamestnancovi vyplácaná zamestnávateľom mesačne pozadu. Z toho vyplývalo, že subjektom, ktorý bol povinný vyplácať žalobcovi mzdu bol žalovaný ako zamestnávateľ. Obe strany akceptovali, že žalovaný bol povinný poskytovať žalobcovi mzdu, čo aj realizoval riadne a včas. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že sporným medzi stranami zostalo, či sa žalobca vôbec mohol domáhať nároku na doplatenie mzdy, keďže podľa žalovaného v znení účinnom do 1.1.2013 takúto možnosť žalobcovi nedával, o to viac, že právo domáhať sa doplatenia mzdy zamestnancovi upravilo až nové ustanovenie , účinné od 1.3.2015, podľa ktorého sa zamestnanec mohol domáhať doplatenia mzdy, ale od užívateľského zamestnávateľa. Súd prvej inštancie mal za to, že z absencie doslovnej právnej úpravy, ktorá by upravovala možnosť dočasne prideleného zamestnanca domáhať sa doplatenia mzdy a od akého subjektu, nie je možné vyvodiť neexistenciu práva domáhať sa doplatenia mzdy. Takýto výklad právnej úpravy upravujúcej inštitút dočasného pridelenia podľa 58 a nasl. v znení účinnom do 1.1.2013 by bol v rozpore s konštrukciou práva ako takého (akýkoľvek nárok v akejkoľvek oblasti by tak musel byť konkrétne upravený, inak by sa ho nebolo možné domáhať). Preto žalobca mal právo domáhať sa doplatenia mzdy podľa v znení účinnom do 1.1.2013, ako by mal právo podľa tohto ustanovenia domáhať sa vyplatenia mzdy. Súd prvej inštancie mal za to, že tak, ako by sa vyplatenia mzdy žalobca domáhal od žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý bol pasívne vecne legitimovaným subjektom podľa , tak sa správne žalobca domáhal doplatenia mzdy od žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý bol tak rovnako podľa pasívne vecne legitimovaným subjektom. Právo na domáhanie sa doplatenia mzdy sa doslovne upravilo v novom ustanovení účinnom od 1.3.2015 práve z dôvodu, že zákonodarca chcel preniesť túto povinnosť na iný ako pôvodne existujúci subjekt (zamestnávateľ), a to na užívateľského zamestnávateľa.

6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o dočasnom prideľovaní zamestnancov zo dňa 11.10.2011, ktorá upravovala zmluvný vzťah medzi žalovaným a užívateľským zamestnávateľom, bola irelevantným listinným dôkazom, keďže žalobca nebol jej zmluvnou stranou. Existencia tejto zmluvy nemala žiaden právny význam pre posúdenie nároku, ktorého sa žalobca domáhal. Bolo zodpovednosťou žalovaného, aby mal pri uzatváraní zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov od užívateľského zamestnávateľa všetky potrebné údaje a listinné dôkazy (napr. aby mal k dispozícii kolektívnu zmluvu užívateľského zamestnávateľa, kde boli uvedené opisy činností jednotlivých pracovných funkcií a rozpätie tarifných miezd). Prípadná neúplnosť údajov a potrebných dokumentov od užívateľského zamestnávateľa pri uzatváraní zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov, ktoré mal k dispozícii žalovaný, nemohla byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca. Žalobca počas konania preukazoval, že ako dočasne pridelený zamestnanec v pracovnej pozícii vodič vysokozdvižného vozíka (označenie v jeho pracovnej zmluve) mal nižšiu mesačnú mzdu (585 eur brutto) ako porovnateľný

zamestnanec užívateľského zamestnávateľa na pracovnej pozícii „Werker 2“ (označenie v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa v rozhodnom období), ktorého mesačná mzda bola vo výške 688,50 eura brutto. Podľa súdu prvej inštancie žalobca dostatočne svojimi tvrdeniami i listinnými dôkazmi preukázal, že pracovné činnosti, ktoré žalobca u užívateľského zamestnávateľa fakticky vykonával ako vodič vysokozdvižného vozíka, zodpovedali pracovným činnostiam, ktoré vykonával kmeňový zamestnanec na pracovnej pozícii užívateľského zamestnávateľa „Werker 2“. Preto bola dôvodná v tejto veci aplikácia , podľa ktorého mzdové podmienky žalobcu ako dočasne prideleného zamestnanca museli byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. Keďže mzdové podmienky žalobcu ako dočasne prideleného zamestnanca neboli najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa, bol nárok žalobcu na doplatenie mzdy podľa druhá veta dôvodný. Žalobca sa domáhal doplatenia mzdy za mesiace júl až december 2012, ktorú vypočítal z rozdielu brutto mesačnej mzdy dohodnutej v ustanovení čl. 4 písm. a) a čl. 13 písm. g) pracovnej zmluvy vo výške 585 eur a brutto mesačnej mzdy vo výške 688,50 eura u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. Súd prvej inštancie po vyhodnotení dokazovania v tejto časti žaloby ustálil, že žaloba bola dôvodná i čo do vymáhanej výšky, a preto jej v celom rozsahu vyhovel, vrátane príslušenstva, ktorého sa žalobca za jednotlivé mesiace domáhal.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tak, že priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celej výške, keďže súd prvej inštancie vyhovel žalobcovi v celom rozsahu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám podľa , a , a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v plnom rozsahu zamietol, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie poukazoval na skutkové okolnosti, ku ktorým nevykonal žiadne dôkazy a nekriticky a bez náležitého posúdenia si osvojil prevažnú časť tvrdení žalobcu. Hoci súd prvej inštancie uviedol, že konkrétny opis činností pracovnej funkcie vodič vysokozdvižného vozíka ani pracovnej pozície označenej u užívateľského zamestnávateľa ako „. L., nebol v prílohe ani v zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov uvedený, nebolo jasné, na základe akých skutočností vyhodnotil, že by pracovná pozícia žalobcu mala spadať práve do označenej pracovnej pozície užívateľského zamestnávateľa. Žalovaný nepovažoval za preukázané, že by obsahová náplň pracovnej pozície žalobcu mala zodpovedať pracovnej pozícii „Werker 2“. Obvyklou praxou v segmente agentúrneho zamestnávania a dočasného pridelenia zamestnancov bolo obsadzovanie predovšetkým menej náročných pomocných činností a prác. Preto mohli dočasne pridelení zamestnanci vykonávať prácu aj na pozíciách, ktorým nezodpovedali žiadne pracovné pozície porovnateľných zamestnancov užívateľského zamestnávateľa. Súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav vo vzťahu k vysloveniu záveru o porovnateľnosti predmetných pracovných pozícií vzhľadom na druh práce, náročnosť pracovných úloh, požadovanú kvalifikáciu a iné rozhodujúce skutočnosti, čo zakladalo odvolací dôvod podľa a

10. Žalovaný namietal tiež porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže z napadnutého rozsudku nebolo možné vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený pri hodnotení dôkazov, na základe ktorých rozhodoval. Proti porovnateľnosti predmetných pracovných pozícií svedčil okrem ich rozličného označenia a obsahovej náplne tiež fakt, že užívateľský zamestnávateľ podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie výslovne zaradil pracovnú pozíciu žalobcu do najnižšej tarifnej triedy 7 (neskôr tarifná trieda 1). Preto mzda žalobcu zodpovedala ustanoveniam a mzdovým podmienkam upravených v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa pre príslušnú tarifnú triedu, pričom u užívateľského zamestnávateľa neexistovala žiadna iná porovnateľná pracovná pozícia.

11. Podľa žalovaného vychádzalo rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď podľa názoru súdu prvej inštancie bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi mzdu, keďže z absencie doslovnej konkrétnej právnej úpravy nebolo možné vyvodiť neexistenciu práva domáhať sa doplatenia mzdy od žalobcu. Dočasne pridelení zamestnanci vykonávajú prácu pre užívateľského zamestnávateľa, ktorý im podľa v znení účinnom pred 1.1.2013 ukladá

pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje ich prácu. V predmetnom vzťahu žalovaný spracúva a vypláca mzdu dočasne pridelených zamestnancov výhradne na základe evidencie pracovného času a ďalších podkladov, ktoré mu poskytne užívateľský zamestnávateľ. V konečnom dôsledku je teda žalovaný absolútne závislý na súčinnosti užívateľského zamestnávateľa a nemá objektívnu možnosť preverovať správnosť poskytnutých údajov. Preto bolo pochopiteľné, že jedine užívateľský zamestnávateľ mal byť výhradne zodpovedný za správnosť podkladov určených na spracovanie mzdy, a to vrátane porovnateľnosti mzdových podmienok.

12. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie neaplikoval a , podľa ktorého nárok zamestnanca na mzdu vzniká výhradne na základe vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom vyjadrenej v pracovnej zmluve. účinný pred 1.1.2013 nepripúšťal jednostranné uplatňovanie nároku na mzdu bez existencie dohody o mzdových podmienkach v pracovnej zmluve, prípadne v kolektívnej zmluve, a preto sa rozhodnutie súdu prvej inštancie javilo ako svojvoľné a narúšalo tiež princíp zmluvnej voľnosti. Podľa žalovaného nemožno zamieňať vyplatenie mzdových nárokov uvedených v pracovnej zmluve s doplatením mzdy vo výške mzdových nárokov porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa v zmysle účinného od 1.3.2015. Predmetným ustanovením zákonodarca kreoval nový právny inštitút určený na ochranu dočasne pridelených zamestnancov. Keďže užívateľský zamestnávateľ nie je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu, povinnosť agentúry vyplácať mzdu a povinnosť užívateľského zamestnávateľa doplatiť mzdu do výšky mzdy porovnateľného zamestnanca nemožno stotožňovať, pretože sú založené na rozličných právnych základoch.

13. Nároky vyplývajúce z doplatenia mzdy existujú mimo pracovnoprávneho vzťahu medzi agentúrou a dočasne prideleným zamestnancom a majú skôr charakter bezdôvodného obohatenia užívateľského zamestnávateľa, ktorý využíval prácu dočasne pridelených zamestnancov. Podľa žalovaného súd prvej inštancie uplatnil voči žalovanému retroaktívne, aj na obdobie pred jeho účinnosťou. Súd prvej inštancie určil zodpovednosť žalovaného napriek tomu, že vzhľadom na úmysel zákonodarcu vyjadrený v neskôr účinných ustanoveniach , mal byť za doplatenie mzdy zodpovedný iba užívateľský zamestnávateľ. Žalovaný sa tiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zákonodarca mal predmetným ustanovením len preniesť už existujúcu zodpovednosť z agentúry na užívateľského zamestnávateľa, keďže išlo o úplne nový právny vzťah, ktorý predtým nebol v ustanoveniach vôbec upravený. Z v znení účinnom pred 1.1.2013 priamo nevyplýval nárok žalobcu domáhať sa od žalovaného doplatenia mzdy, výška nároku na mzdu mohla vyplývať jedine z pracovnej zmluvy ako právneho úkonu medzi stranami sporu. Akýkoľvek nárok zamestnanca pred účinnosťou by mohol nastať výhradne zmenou pracovných a mzdových podmienok v pracovnej zmluve. Súd prvej inštancie nemohol priznať nárok žalobcu, pretože takáto povinnosť nevyplývala z právneho úkonu (pracovnej zmluvy) a povinnosť doplatiť mzdu na základe zákona podľa bola zavedená až s účinnosťou od 1.3.2015, pričom zaväzovala užívateľského zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu nebola daná ani pasívna legitimácia žalovaného v konaní.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

15. Žalobca trval na tom, že v konaní pre súdom prvej inštancie dostatočne svojimi tvrdeniami a listinnými dôkazmi preukázal, že pracovné činnosti, ktoré fakticky vykonával u užívateľského zamestnávateľa ako vodič vysokozdvižného vozíka boli porovnateľné s pracovnými činnosťami, ktoré vykonával u užívateľského zamestnávateľa kmeňový zamestnanec s označením „Werker 2“. Žalovaný neuniesol bremeno preukázať opak. Ďalej žalobca uviedol, že v jeho prípade nešlo o žiadne pomocné činnosti ani pomocné práce. Zdôraznil, že v prípade (aj zo strany žalovaného nespochybnenej) pracovnej pozície vodič vysokozdvižného vozíka nešlo ani o pracovnú pozíciu, ktorej by nezodpovedala žiadna pracovná pozícia porovnateľných zamestnancov užívateľského zamestnávateľa. Zo strany žalobcu bolo dostatočne preukázané, že žalobca mal potrebnú kvalifikáciu a zručnosť na vykonávanie činností obsiahnutých v popise pracovných činností „Werker 2“. Pokiaľ išlo o obsahovú náplň pracovných pozícií, žalobca mal za to, že bolo úplne zrejmé, že obsahovou náplňou pracovnej pozície vodič vysokozdvižného vozíka bola obsluha, práca a manipulácia s vysokozdvižným vozíkom, teda zjavne porovnateľná obsahová náplň s popisom pracovných činností obsiahnutých v prílohe č. 3 ku kolektívnej zmluve označených ako „Werker 2“ - Obsluha VZV a AKU. Navyše zdôraznil, že podmienkou neboli

úplne identické pracovné pozície, ale porovnateľné pracovné pozície, čo v prípade žalobcu jednoznačne splnené bolo. Bolo irelevantné, ako boli označené pracovné pozície v zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov zo dňa 11.10.2011, keďže v danom prípade išlo o obchodnú zmluvu, ktorá bola irelevantným listinným dôkazom v tejto veci a z hľadiska posúdenia nárokov žalobcu nebolo podstatné, čo bolo jej obsahom.

16. Vzhľadom k tomu, že pracovná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným ako zamestnávateľom, žalovaný bol vo vzťahu k vyplácaniu mzdy, ako aj vo vzťahu k doplateniu mzdy žalobcu pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému sa žalobca mohol v zmysle účinného v rozhodnom čase domáhať tak vyplatenia mzdy, ako aj doplatenia mzdy, ak mu bola mzda vyplácaná v nesprávnej výške. Skutočnosť, že žalovaný nevyužíval závislú prácu dočasne pridelených zamestnancov nič nemenilo na tom, že zamestnávateľ, s ktorým žalobca uzatvoril pracovnú zmluvu, bol povinný vyplácať mzdu v správnej výške a prípadne i doplatiť mzdu v prípadoch, akým je i tento prípad. Až novým ustanovením účinným od 1.3.2015 bola povinnosť doplatiť mzdu do správnej výšky prenesená na užívateľského zamestnávateľa. Teda až od účinnosti tejto novely zákon stanovil voči ktorému konkrétnemu subjektu sa možno domáhať doplatenia mzdy, to však neznamenalo, že dovtedy takýto subjekt vôbec neexistoval.

17. Ďalej žalobca vo vyjadrení uviedol, že z hľadiska právneho posúdenia veci a nároku žalobcu bolo podstatné, čo určovala kolektívna zmluva, keďže mzdové podmienky užívateľského zamestnávateľa sa riadili platnou a účinnou kolektívnou zmluvou aj vo vzťahu k dočasne prideleným zamestnancom, a to v súlade s v znení účinnom v rozhodnom čase. Bolo na ťarchu a zodpovednosť žalovaného, že nebol oboznámený s obsahom platnej a účinnej kolektívnej zmluvy. Tejto zodpovednosti sa žalovaný nemohol zbaviť odvolávaním sa na fakt, že bol absolútne závislý na súčinnosti užívateľského zamestnávateľa, a že výhradne užívateľský zamestnávateľ mal byť zodpovedný za správnosť podkladov na spracovanie mzdy, vrátane porovnateľnosti mzdových podmienok.

18. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácii uvedenej v predchádzajúcich vyjadreniach. Navyše uviedol, že ani žalobca, ani súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí jednoznačne neurčili, na akom právnom základe mal byť žalovaný zaviazaný doplatiť mzdu, ktorá bola predmetom súdneho konania. Pracovný pomer ako zmluvný vzťah vzniká na základe vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Rovnako aj výška mzdy je súčasťou takejto dohody. V konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že žalovaný v plnom rozsahu vyplatil mzdové nároky zodpovedajúce dohode zmluvných strán podľa pracovnej zmluvy. Podľa ustanovení účinného do 28.2.2015 mohol nárok na vyplatenie mzdy vzniknúť výhradne na zmluvnom základe vyplývajúcom zo vzájomnej dohody zamestnávateľa a zamestnanca obsiahnutej v pracovnej zmluve. Až novelou s účinnosťou od 1.3.2015 došlo k zavedeniu nároku zamestnanca na doplatenie mzdy ex lege, t.j. aj bez existencie pracovnej zmluvy medzi dočasne prideleným zamestnancom a užívateľským zamestnávateľom. Preto bolo podľa žalovaného nepochybné, že v rozhodnom čase neexistovala právna úprava, ktorou by si žalobca mohol takéto nároky uplatňovať. Rovnako by na uplatňované nároky nebolo možné priamo aplikovať ani kolektívnu zmluvu užívateľského zamestnávateľa, pretože žalobca nikdy nebol jej účastníkom.

19. Žalovaný poukázal na to, že žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že až novým ustanovením bola povinnosť doplatiť mzdu prenesená na užívateľského zamestnávateľa. Teda až od účinnosti tejto novely zákon stanovil, voči ktorému konkrétnemu subjektu sa možno domáhať doplatenia mzdy. Žalobca dal týmto tvrdením sčasti za pravdu žalovanému v tom, že pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia táto povinnosť nebola určená konkrétnemu subjektu, a teda práve z tohto dôvodu by nemal byť žalovaný pasívne legitimovaný. Ďalej žalovaný zdôraznil, že posúdenie otázky porovnateľných pracovných pozícií dočasne pridelených zamestnancov a dozor nad dodržiavaním povinností zamestnávateľov vrátane plnenia porovnateľnej mzdy v rozhodnom čase, ako aj v súčasnosti, vykonávajú príslušné inšpektoráty práce, ktoré by v prípade zistenia nedostatkov počas kontroly mohli uložiť zamestnávateľovi splnenie nápravných opatrení. Žalobca v čase trvania pracovného pomeru voči žalovanému neuplatnil žiadne námietky, že by jeho pracovné podmienky nemali byť porovnateľné a svoje nároky si uplatnil až dva roky po jeho skončení na sklonku premlčacej doby. V prospech tvrdení žalovaného svedčila tiež skutočnosť, že ani v rozhodovacej praxi súdov nebol žiaden ďalší obdobný prípad rozhodnutia o nároku na doplatenie mzdy v období pred 1.3.2015.

20. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že bolo nepochybné, že subjektom, ktorý žalobcovi ako dočasne pridelenému zamestnancovi bol povinný poskytovať mzdu, ako aj doplatiť mzdu v prípade, že táto nebola vyplácaná v správnej výške, bol žalovaný ako zamestnávateľ, s ktorým bola uzatvorená pracovná zmluva. Preto žalovaný bol pasívne legitimovaným subjektom v prejednávanej veci. Až na základe , účinným od 1.3.2015, bol povinnosťou doplatiť mzdu zaťažený užívateľský zamestnávateľ. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, podľa ktorého zákonodarca založil nový právny vzťah, keďže podľa žalobcu išlo o prenesenie existujúcej zodpovednosti z agentúry na užívateľského zamestnávateľa. Podľa tohto názoru by sa totiž nemohol niekto, kto má pochybnosti o tom, či mu bola mzda vyplácaná v správnej výške, domáhať svojho práva na doplatenie mzdy do správnej výšky len z dôvodu, že nie je ustanovený konkrétny subjekt, voči ktorému by bolo možné toto právo uplatniť. Skutočnosť, že do účinnosti príslušnej novely nebol ustanovený konkrétny subjekt neznamená, že takýto subjekt vôbec neexistoval. Žalobca ďalej trval na tom, že v konaní dostatočne preukázal, že pracovné činnosti, ktoré fakticky vykonával u užívateľského zamestnávateľa ako vodič vysokozdvižného vozíka, boli porovnateľné s pracovnými činnosťami, ktoré vykonával u užívateľského zamestnávateľa kmeňový zamestnanec s označením „Werker 2“. Zdôraznil, že v prípade pracovnej pozície vodič vysokozdvižného vozíka, nešlo o pracovnú pozíciu, ktorej by nezodpovedala žiadna pracovná náplň porovnateľných zamestnancov užívateľského zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že mzdové podmienky užívateľského zamestnávateľa sa riadili platnou a účinnou kolektívnou zmluvou aj vo vzťahu k dočasne prideleným zamestnancom, bolo rozhodujúce, čo určovala kolektívna zmluva v rozhodnom čase a bolo na ťarchu žalovaného, že nebol s obsahom kolektívnej zmluvy oboznámený.

21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.9.2019 v zmysle v spojení s

22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov, bolo v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie rozhodol v prejednávanej veci vecne správne. Primárna otázka, ktorú bol súd prvej inštancie povinný s ohľadom na predmet sporu a obsah procesnej argumentácie strán ustáliť, bola danosť pasívnej legitimácie žalovaného na konanie o uplatnenom žalobnom návrhu, ktorej nedostatok namietal žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie aj v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie založil svoj záver o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného na konštatovaní, že v zmysle prvá veta , v znení účinnom do 1.1.2013, poskytoval počas dočasného pridelenia zamestnancovi mzdu zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil. Aj podľa čl. 4 písm. c) pracovnej zmluvy boli mzdové podmienky so žalobcom dohodnuté tak, že mzda bude zamestnancovi vyplácaná zamestnávateľom (žalovaným) mesačne pozadu. Z toho vyplývalo, že subjektom, ktorý bol povinný vyplácať žalobcovi mzdu bol žalovaný ako zamestnávateľ a z absencie doslovnej právnej úpravy, ktorá by upravovala možnosť dočasne prideleného zamestnanca domáhať sa doplatenia mzdy a od akého subjektu, nebolo možné vyvodiť neexistenciu práva žalobcu domáhať sa doplatenia mzdy od subjektu, ktorý bol povinný žalobcovi mzdu vyplácať. Preto podľa súdu prvej inštancie žalobca mal právo domáhať sa voči žalovanému doplatenia mzdy podľa , v znení účinnom do 1.1.2013 rovnako, ako mal právo domáhať sa podľa tohto ustanovenia vyplatenia mzdy.

23. Otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bolo v prípade žalobou uplatneného nároku, prihliadajúc aj na ostatnú procesnú argumentáciu strán sporu, potrebné zodpovedať v nadväznosti na výklad právnych noriem aplikovateľných na povahu uplatneného nároku, a to nie len titulom gramatického výkladu príslušných právnych noriem, ale prihliadajúc aj na účel právnej normy. Pracovný pomer žalobcu bol založený pracovnou zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 20.7.2012 a skončil ku dňu 31.12.2012. V rozhodnom čase trvania pracovného pomeru žalobcu bola oblasť mzdových podmienok dočasne prideleného zamestnanca upravená primárne v , v zmysle ktorého poskytuje počas dočasného pridelenia zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania, pričom pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. Z uvedeného

ustanovenia teda nepochybne vyplýva, že v rozhodnom čase bol subjektom, v pracovnoprávnom vzťahu povinným poskytovať zamestnancovi počas jeho dočasného pridelenia mzdu a ostatné mzdové nároky práve zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil alebo agentúra dočasného zamestnávania. Rovnako bol povinnosťou poskytovať dočasne pridelenému zamestnancovi mzdu zaviazaný zamestnávateľ (žalovaný) aj v bode 4 písm. c) pracovnej zmluvy. K explicitnému vysloveniu zákonnej povinnosti doplatiť rozdiel medzi mzdou porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa a mzdou, ktorá bola poskytnutá dočasne pridelenému zamestnancovi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a k označeniu konkrétneho subjektu zaviazaného k uvedenej povinnosti, došlo až účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinnosť nadobudol dňa 1.3.2015). Žalovaný v konaní namietal, že až uvedenou novelou bola zo strany zákonodarcu kreovaná nová povinnosť doplatiť mzdu dočasne pridelenému zamestnancovi, a tiež bolo podľa neho určené, že subjektom zaťaženým touto povinnosťou bol výlučne užívateľský zamestnávateľ, pre ktorého bola práca vykonaná. Uvedená skutočnosť mala vylučovať jeho pasívnu legitimáciu na konanie o uplatnenom žalobnom nároku.

24. S uvedeným tvrdením žalovaného však nebolo možné sa v odvolacom konaní stotožniť. Z v znení účinnom v rozhodnom čase nepochybne vyplývalo, že zákonodarca explicitne ukladal povinnosť zachovania najmenej rovnako priaznivých pracovných podmienok (vrátane mzdových podmienok) dočasne prideleného zamestnanca s podmienkami porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa už pred účinnosťou Za dodržanie porovnateľných mzdových a ostatných pracovných podmienok bol podľa platnej a účinnej právnej úpravy zodpovedný priamy zamestnávateľ dočasne prideleného zamestnanca (príp. agentúra dočasného zamestnávania), a nie užívateľský zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či mu užívateľský zamestnávateľ poskytol dostatočné prostriedky a všetky potrebné informácie a podklady (napr. o porovnateľnej mzde), aby si priamy zamestnávateľ riadne plnil svoju povinnosť vyplývajúcu z voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za riadne poskytnutie mzdy dočasne prideleného zamestnanca niesol v rozhodnom čase trvania pracovného pomeru žalobcu žalovaný, pričom poskytnutím mzdy v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia bolo potrebné rozumieť poskytnutie mzdy za podmienok (vrátane jej výšky) najmenej rovnako priaznivých ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. V zmysle , v znení účinnom od 1.3.2015 (na základe ) teda nedošlo ku kreovaniu novej povinnosti doplatiť mzdu dočasne pridelenému zamestnancovi, ktorá dovtedy nebola zákonom predpokladaná, ako to v konaní tvrdil žalovaný. Zákonom explicitne ustanovená povinnosť zachovať najmenej rovnako priaznivé pracovné podmienky v zmysle v rozhodnom období musela nevyhnutne predpokladať aj povinnosť doplatiť mzdu v prípade, ak táto nedosahovala zákonom požadovanú výšku, a tiež právo úspešne sa domáhať doplatenia mzdy v prípade, ak toto právo bolo nepochybne porušené (a to bez ohľadu na to, či k nedodržaniu najmenej rovnako priaznivých mzdových podmienok došlo v dôsledku porušenia povinností zo strany zamestnávateľa, ktorý zamestnanca dočasne pridelil alebo zo strany užívateľského zamestnávateľa, ktorý neposkytol zamestnávateľovi zamestnanca dostatočnú súčinnosť pre náležité plnenie jeho povinností). Opačný výklad by predstavoval prekážku možnosti úspešného uplatnenia práva na rovnako priaznivé pracovné podmienky dočasne prideleného zamestnanca, staval by zákonom vyslovene garantované právo a s ním súvisiacu zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch na iluzórnu úroveň, a takému výkladu a procesnému bráneniu práva žalovaným nebolo možné priznať v súdnom konaní úspech.

25. K tomu je navyše potrebné dodať, že účelom zákonodarcu sledovaným prijatím nového znenia zavedenie tzv. systému spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti zamestnávateľa zamestnanca (resp. agentúry dočasného zamestnávania) a užívateľského zamestnávateľa za vyplatenie porovnateľnej mzdy dočasne pridelenému zamestnancovi, a tiež zaangažovanie aj užívateľského zamestnávateľa na plnení povinností zamestnávateľom dočasne prideleného zamestnanca. Aj z uvedeného teda vyplýva, že povinnosť doplatiť rozdiel medzi mzdou dočasne prideleného zamestnanca a mzdou porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa, nepredstavovala novú povinnosť zakotvenú až , táto povinnosť logicky vyplývala aj z v znení účinnom pred uvedenou novelou , pričom došlo iba k explicitnému vymedzeniu tejto povinnosti a k preneseniu časti zodpovednosti za riadne plnenie zásady

rovnakého zaobchádzania v otázkach mzdových podmienok dočasne pridelených zamestnancov aj na užívateľských zamestnávateľov, ktorí primárne prácu dočasne pridelených zamestnancov využívajú. Na základe vyššie uvedeného preto bolo možné dospieť aj v odvolacom konaní k záveru, že z v znení účinnom v rozhodujúcom období vyplývalo nielen právo na porovnateľné mzdové podmienky dočasne prideleného zamestnanca, ale aj právo domáhať sa takých podmienok voči zamestnávateľovi zamestnanca, ktorý bol subjektom primárne zaťaženým zodpovednosťou za ich dodržiavanie. Preto žalovaný bol v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.

26. Uvedený záver nebolo spôsobilé zmeniť ani tvrdenie žalovaného, podľa ktorého dočasne pridelení zamestnanci vykonávajú prácu pre užívateľského zamestnávateľa, ktorý im ukladá pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje ich prácu, pričom v predmetnom vzťahu žalovaný iba spracúval a vyplácal mzdu dočasne prideleným zamestnancom výhradne na základe evidencie pracovného času a ďalších podkladov, ktoré mu poskytol užívateľský zamestnávateľ, od ktorého súčinnosti bol absolútne závislý a nemal objektívnu možnosť preverovať správnosť poskytnutých údajov. Preto bolo podľa žalovaného pochopiteľné, že užívateľský zamestnávateľ by mal byť výhradne zodpovedný za správnosť podkladov určených na spracovanie mzdy, a to vrátane porovnateľnosti mzdových podmienok. Hoci žalovaný správne poukázal na svoju závislosť ako zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca od riadnej súčinnosti užívateľského zamestnávateľa, skutočnosť, že si užívateľský zamestnávateľ riadne túto povinnosť nesplnil (ktorá však nebola a ani nemusela byť v konaní pred súdom osobitne preukazovaná), nemohla byť vykladaná na ťarchu dočasne prideleného zamestnanca a jeho zákonného práva na realizáciu zásady rovnakého zaobchádzania v otázke mzdových podmienok.

27. Po ustálení vecnej legitimácie strán sporu bolo možné zaoberať sa dôvodnosťou nároku uplatneného žalobou. Úspešné uplatnenie nároku na doplatenie mzdy vyžadovalo, aby bolo v konaní zo strany žalobcu preukázané, že ako dočasne pridelený zamestnanec dostával mzdu, ktorá nebola aspoň rovnako priaznivá ako mzda, ktorú dostával porovnateľný zamestnanec užívateľského zamestnávateľa. Žalobca v žalobe trval na tom, že jeho pracovná pozícia - vodič vysokozdvižného vozíka, dohodnutá v bode 2 pracovnej zmluvy a zaradená do tarifnej triedy 7 (neskôr tarifnej triedy 1), ohodnotená mesačnou mzdou vo výške 585 eur brutto, faktickou náplňou práce a vyžadovanou kvalifikáciou (hoci nebola v pracovnej zmluve explicitne definovaná) zodpovedala pracovnej pozícii porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa označenej ako „Werker 2“ podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa, ktorá bola zaradená do tarifnej triedy 9 (neskôr tarifnej triedy 3), a ktorej s účinnosťou od 1.3.2012 prináležala mesačná mzda vo výške 688,50 eura brutto. Z uvedeného dôvodu si žalobca uplatnil doplatenie mzdy za mesiace júl až december 2012, ktorá mala predstavovať rozdiel medzi brutto mzdou dohodnutou v čl. 4 písm. a) a čl. 13 písm. g) pracovnej zmluvy a brutto mzdou u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa na pracovnej pozícii „Werker 2“. Žalovaný v konaní trval na tom, že pracovné zaradenie žalovaného nezodpovedalo pracovnej pozícii „Werker 2“ podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa, a tiež tvrdil, že kolektívna zmluva užívateľského zamestnávateľa sa na žalobcu nevzťahovala, keďže tento nebol jej zmluvnou stranou. Mzdové podmienky žalobcu sa mali podľa žalovaného spravovať iba ustanoveniami pracovnej zmluvy zo dňa 20.7.2012, ktorá stanovila mesačnú mzdu vo výške 585 eur brutto a ustanoveniami zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov, jej prílohami a dodatkami, ktoré tiež stanovili tarifnú odmenu dočasne prideľovaných zamestnancov mesačne na sumu 585 eur brutto, ktorú žalobcu vždy riadne a včas dostal.

28. S ohľadom na procesnú argumentáciu strán v konaní bolo primárne potrebné zaujať právne stanovisko k relevantným prameňom pracovných podmienok, ktoré bolo možné, resp. potrebné zohľadňovať pri definovaní pracovnej pozície žalobcu a platobných podmienok zodpovedajúcich príslušnej pracovnej pozícii. Konkrétne bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či sa na pracovnoprávny pomer žalobcu mohla vzťahovať kolektívna zmluva užívateľského zamestnávateľa a či jej ustanovenia mohli mať prednosť pred ustanoveniami pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov, uzatvorenej medzi žalovaným a užívateľským zamestnávateľom, keďže žalovaný relevanciu kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa pre prejednávanú vec spochybňoval. Pri posudzovaní rozsahu prameňov pracovných podmienok, ktoré bolo potrebné zohľadniť na účely definovania porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa a jeho pracovných podmienok, bolo z dôvodu absencie taxatívneho výpočtu príslušných prameňov v potrebné vychádzať z eurokonformného výkladu práva Európskej únie, ktoré podstatným spôsobom determinovalo aktuálnu podobu slovenskej právnej

úpravy agentúrneho zamestnávania. V tomto smere bolo konkrétne potrebné poukázať na čl. 3 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19.11.2008 o dočasnej agentúrnej práci, ktorý stanovil, že „základné pracovné podmienky a podmienky zamestnávania sú pracovné podmienky a podmienky zamestnávania ustanovené v zákonoch, iných právnych predpisoch, správnych opatreniach, kolektívnych zmluvách a/alebo iných všeobecne záväzných ustanoveniach platných pre užívateľský podnik a týkajúcich sa i) dĺžky pracovného času, nadčasov, prestávok, odpočinku, práce v noci, dovolenky a sviatkov; ii) mzdy.“ Z uvedeného vyplýva, že za pracovné podmienky užívateľského zamestnávateľa, ktoré je potrebné zohľadňovať na účel komparácie mzdových podmienok porovnateľného kmeňového zamestnanca užívateľského zamestnávateľa a mzdových podmienok dočasne prideleného zamestnanca, je nepochybne potrebné považovať aj relevantné ustanovenia kolektívnych zmlúv aplikovateľných v rozhodnom čase u užívateľského zamestnávateľa. Pokiaľ teda v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnanca boli mzdové podmienky porovnateľného zamestnanca upravené výhodnejšie, ako boli upravené v pracovnej zmluve žalobcu, či v zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov, bolo potrebné, aby boli ustanovenia kolektívnej zmluvy premietnuté aj do mzdových podmienok dočasne pridelených zamestnancov. Na tejto skutočnosti pritom nič nemenila skutočnosť, že žalovaný podľa svojich tvrdení o existencii kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa nevedel; nevedomosť zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca o existencii alebo obsahu kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa totiž rozsah uplatniteľných prameňov pracovných podmienok, s ohľadom na nevyhnutnosť zachovania zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, nezužuje, a preto nemá dopadať na ťarchu dočasne pridelených zamestnancov a viesť k ich znevýhodneniu oproti porovnateľným zamestnancom užívateľského zamestnávateľa.

29. V prejednávanej veci preto bolo potrebné venovať sa aj obsahu kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa a vo svetle jej ustanovení posudzovať, či dohodnutá pracovná pozícia žalobcu zodpovedala niektorej z pracovných pozícií upravených v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa, a to prihliadajúc najmä na obsahovú náplň pracovnej pozície, vyžadovanú kvalifikáciu či inú zručnosť zamestnanca, a to bez potreby zhodného označenia obsahovo porovnateľných (nevyžadovala sa totožnosť) pracovných pozícií. V prípade zistenej porovnateľnosti pracovných pozícií bolo možné konštatovať, že na mzdové podmienky žalobcu sa vzťahovali aj ustanovenia kolektívnej zmluvy týkajúce sa mzdových podmienok porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa.

30. Súd prvej inštancie dospel v konaní k záveru, že žalobca dostatočne svojimi tvrdeniami i listinnými dôkazmi preukázal, že pracovné činnosti, ktoré fakticky vykonával u užívateľského zamestnávateľa ako vodič vysokozdvižného vozíka zodpovedali pracovným činnostiam, ktoré vykonával kmeňový zamestnanec na pracovnej pozícii užívateľského zamestnávateľa „Werker 2“, podľa opisu jeho činnosti v zmysle kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa na roky 2011 - 2012 a na roky 2012 - 2014. Hoci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ozrejmil svoj záver o porovnateľnosti označených pracovných pozícií pomerne stručným spôsobom, tento záver súdu prvej inštancie v spojení s hodnotením výstupov vyplývajúcich z jednotlivých vykonaných dôkazov, pri nedostatočnej obrane žalovaného, pokiaľ išlo o preukázanie jeho tvrdenia, podľa ktorého príslušné pracovné pozície nemali obsahovo porovnateľnú náplň práce, bolo možné považovať aj v odvolacom konaní za správny.

31. Za porovnateľného zamestnanca bolo potrebné v zmysle považovať kmeňového zamestnanca užívateľského zamestnávateľa, ktorý vykonáva, vykonával alebo by mohol vykonávať rovnaký druh práce alebo obdobný druh práce, s prihliadnutím na kvalifikáciu a odbornú prax, ako vykonával žalobca. V podmienkach prejednávanej veci bol opis činností zamestnancov užívateľského zamestnávateľa bližšie konkretizovaný iba v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa; pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení, obdobne ako aj zmluva o dočasnom prideľovaní zamestnancov, vrátane jej príloh a dodatkov, obsahovali iba označenie pracovných pozícií, bez detailnejšieho opisu pracovných činností a kvalifikácie, ktorá mala zodpovedať jednotlivým kategóriám kmeňových či dočasne pridelených zamestnancov.

32. Pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným explicitne ustanovovala, že žalobca vykonával pre užívateľského zamestnávateľa pracovnú pozíciu - vodič vysokozdvižného vozíka. Označené pracovné zaradenie žalobcu ako vodiča vysokozdvižného vozíka nebolo zo strany žalovaného spochybnené. Žalobca v ďalšom vyjadrení tiež uviedol, že krátko po nástupe absolvoval tréning základných logistických zručností a bol teda vyškolený

na prácu s logistickými systémami a mal kvalifikáciu a zručnosť potrebnú na vykonávanie činností obsiahnutých v špecifikácii pracovnej pozície „Werker 2“ (toto tvrdenie žalovaný v konaní tiež výslovne nepoprel). Žalobca ďalej uvádzal, že obsahom pracovnej náplne zamestnanca na pracovnej pozícii „Werker 2“ boli najmä práca s logistickými systémami, ovládanie mapy skladu, linky a iné, pričom väčšinu týchto činností mohol žalobca vykonávať, keďže na to mal odborné znalosti a zručnosti a aj ich fakticky vykonával, a to po celý čas trvania jeho dočasného pridelenia u užívateľského zamestnávateľa. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný popieral, avšak v tejto súvislosti neuviedol žiaden iný opis činností, ktoré mal žalobca fakticky pre užívateľského zamestnávateľa vykonávať. Jeho procesná obrana v tomto smere bola založená iba na všeobecnom konštatovaní, že z povahy inštitútu dočasného pridelenia zamestnancov k užívateľskému zamestnávateľovi vyplývalo, že títo boli určení na výkon menej náročných prác, a to aj vzhľadom na krátkosť trvania dočasného prideľovania zamestnancov. V konaní žalovaný ďalej trval na tom, že k užívateľskému zamestnávateľovi boli podľa prílohy č. 2 k zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov prideľované tri kategórie zamestnancov označované ako „Pracovník VZV“, „Pracovník manipulant“ a „Pracovník EDV“, pričom všetky tri kategórie mali spadať do platovej tarify, ktorej prináležala mesačná mzda vo výške 585 eura brutto. V zmysle prílohy č. 3 zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov zodpovedali ekvivalentné názvy pracovných pozícií užívateľského zamestnávateľa, pričom pracovnej pozícii žalobcu zodpovedala u užívateľského zamestnávateľa pracovná pozícia s označením „Forklift Driver“, a nie pozícia „Werker 2“, ako sa tohto zaradenia domáhal žalobca v súvislosti s uplatneným nárokom. Žalovaný tiež trval na tom, že žalobca bol zamestnancom žalovaného, a nie užívateľského zamestnávateľa, v dôsledku čoho sa obsahová náplň jednotlivých pracovných pozícií žalovaného odlišovala od pracovných pozícií užívateľského zamestnávateľa.

33. Žalobca označil za porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa kategóriu kmeňových zamestnancov označených v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa ako „Werker 2“ - Obsluha VZV a AKU. Táto pracovná pozícia zahŕňala činnosti ako práca s logistickými systémami v požadovanom rozsahu v príslušnom tíme, ovládanie mapy skladu a linky, a ďalšie, ktoré žalobca podľa svojich vyjadrení fakticky u žalovaného vykonával. Hoci pracovná zmluva a dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca detailný opis činností žalobcu neobsahovala, v konaní nebol daný dôvod spochybňovať skutočnosť, že žalobca reálne vykonával činnosti týkajúce sa riadenia a obsluhy vysokozdvižného vozíka tak, ako tieto činnosti logicky vyplývali z explicitného pomenovania pracovnej pozície žalobcu v čl. 2 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca. Dojednané mzdové podmienky žalobcu zodpovedali platovej triede 7 (neskôr platovej triede 1), do ktorej boli podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa (ktorú bolo potrebné na účely porovnania porovnateľných pracovných podmienok zohľadniť) zaradení kmeňoví zamestnanci užívateľského zamestnávateľa kategórie „Werker 1“. Táto však podľa opisu pracovných činností tak, ako vyplývali zo znenia predloženej kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa, neobsahovala činnosti priamo súvisiace s riadením vysokozdvižného vozíka, a preto sa zaradenie žalobcu do uvedenej kategórie zamestnancov nejavilo súdu celkom priliehavé, a to najmä pokiaľ išlo o prezumovanú potrebu osobitnej špecializácie, resp. zručností žalobcu, ktorú bolo možné očakávať od zamestnanca prijímaného na pracovnú pozíciu vodiča vysokozdvižného vozíka. Obsluha vysokozdvižného vozíka bola v kolektívnej zmluve užívateľského zamestnávateľa explicitne uvedená až v rámci opisu činností pracovnej pozície „Werker 2“ a vyšších pracovných pozícií, čo prispievalo hodnovernosti žalobcom uvádzaných tvrdení o tom, že jeho mzdové podmienky nekorešpondovali mzdovým podmienkam zamestnancov užívateľského zamestnávateľa vykonávajúcich obdobné pracovné činnosti ako žalobca. Uvedené platilo zvlášť v prípade, ak žalovaný nepredniesol v rámci konania na súde prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, žiaden iný opis konkrétnych činností, ktoré mal žalobca vykonávať pre užívateľského zamestnávateľa, a ktoré by svojou povahou nezodpovedali náročnosti pracovných úloh či kvalifikácii vyžadovanej od kmeňových zamestnancov zaradených do pracovnej pozície „Werker 2“, ktorej podstatu tvorili práve činnosti súvisiace práve s obsluhou vysokozdvižného vozíka. Pre spochybnenie výkonu pracovných úloh súvisiacich s obsluhou vysokozdvižného vozíka pritom nemohlo postačovať iba všeobecné konštatovanie žalovaného o tom, že obvyklou praxou v segmente agentúrneho zamestnávania bolo obsadzovanie predovšetkým menej náročných pomocných činností.

34. Za rozhodujúce pre posúdenie danosti žalobou uplatneného nároku nebolo možné považovať ani tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa obsahová náplň jednotlivých pracovných pozícií žalovaného odlišovala od pracovných pozícií užívateľského zamestnávateľa. Žalobca sa v konaní domáhal doplatenia mzdy podľa za obdobie, počas ktorého bol dočasne

pridelený na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa, a preto aj náplň pracovných činností vykonávaných žalobcom pre užívateľského zamestnávateľa bol regulovaný a zadávaný užívateľským zamestnávateľom. Pre posúdenie mzdových podmienok žalobcu bola rozhodujúca povaha činností vykonávaných pre užívateľského zamestnávateľa, a skutočnosť, do akej miery sa obsahová náplň jednotlivých pracovných pozícií u žalovaného a u užívateľského zamestnávateľa zhodovala, nebola pre hodnotenie mzdových podmienok dočasne prideleného zamestnanca žiadnym spôsobom relevantná.

35. Hoci žalovaný ďalej tvrdil, že pracovnej pozícii žalobcu - vodič vysokozdvižného vozíka, zodpovedalo u užívateľského zamestnávateľa zaradenie do pracovnej pozície „Forklift Driver“, ako vyplývalo z príloh k zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov, v konaní nebolo z jeho strany uvedené, ktorej z kategórií zamestnancov podľa príloh kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa (ktorá bola rozhodujúca pre zaradenie zamestnancov užívateľského zamestnávateľa do platových tried), takáto pozícia zodpovedala. Žalovaný tiež neuviedol a nepreukázal dôvod, pre ktorý by členenie zamestnancov užívateľského zamestnávateľa uvedené v kolektívnej zmluve a aplikované aj na účely zaradenia (kmeňových) zamestnancov do platových tried, nebolo aplikovateľné aj na pracovné pozície označené v zmluve o dočasnom prideľovaní zamestnancov, a to vrátane pozície „Forklift Driver“, ktorú mal podľa žalovaného vykonávať žalobca. Zaradenie zamestnancov užívateľského zamestnávateľa, či už kmeňových alebo dočasne pridelených, sa totiž muselo spravovať rovnakými kritériami, aby tak bola naplnená požiadavka rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch. Osobitné kategorizovanie dočasne pridelených zamestnancov, ktorých pracovné zaradenie a faktický výkon pracovných úloh mohol byť porovnateľný s pracovnými úlohami a kvalifikáciou kmeňových zamestnancov užívateľského zamestnávateľa, totiž bez ďalšieho nemohlo aprobovať ich vylúčenie spod aplikácie ustanovení kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa a zakladať tým zákonnosť menej výhodných dojednaní mzdových podmienok dočasne pridelených zamestnancov.

36. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav vo vzťahu k vysloveniu záveru o porovnateľnosti predmetných pracovných pozícií vzhľadom na druh práce, náročnosť pracovných úloh, požadovanej kvalifikácie a iných rozhodujúcich skutočností, v tejto súvislosti však opomenul skutočnosť, že to bola práve procesná obrana žalovaného, ktorá neobsahovala žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktoré by žalobcom deklarovanú porovnateľnosť pracovných pozícií dôveryhodným spôsobom vyvrátila. Žalobca v konaní pred súdom predložil pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, spolu s kolektívnou zmluvou užívateľského zamestnávateľa, ktoré svedčili v prospech porovnateľnosti pracovnej pozície žalobcu ako vodiča vysokozdvižného vozíka s pracovnou pozíciou „Werker 2“, ktorá práve podľa svojho opisu v kolektívnej zmluve v sebe zahŕňala činnosti súvisiace s obsluhou vysokozdvižného vozíka. V konaní pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, nebol daný žiaden konkrétny podnet, pre ktorý by bolo potrebné dôvodne spochybňovať skutočnosť, že žalobca vykonával pre užívateľského zamestnávateľa úlohy súvisiace s obsluhou vysokozdvižného vozíka. Pri absencii akéhokoľvek poukazu žalovaného na reálny výkon iných pracovných úloh žalobcu, nezodpovedajúcim pracovnej náplni a kvalifikácii požadovanej pre zamestnanca zaradeného podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa do kategórie „Werker 2“ a pri nepreukázaní ani iného dôvodu, ktorý by výkon činností súvisiacich najmä s obsluhou vysokozdvižného vozíka zo strany žalobcu vylučoval, bolo potrebné dospieť v odvolacom konaní k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno v rozsahu potrebnom (prihliadajúc na nedostatočnú procesnú obranu žalovaného) pre možnosť konštatovania, že pracovná pozícia žalobcu vykazovala znaky porovnateľnosti s pracovnou pozíciou „Werker 2“ podľa kolektívnej zmluvy užívateľského zamestnávateľa. Na základe uvedeného bolo preto možné konštatovať, že žalobcom uplatnený nárok na doplatenie mzdy bol dôvodný. Výška nároku uplatneného žalobou nebola v konaní pre súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, zo strany žalovaného spochybnená, nárok bol spochybnený ako celok čo do jeho právneho základu, a preto pri konštatovaní dôvodnosti nároku uplatneného žalobou, nebolo v odvolacom konaní potrebné osobitne sa zaoberať aj výpočtom výšky uplatnenej pohľadávky žalobcu.

37. Na základe vyššie uvedených skutočností bolo možné dospieť k záveru, že v odvolacom konaní nebola zistená prítomnosť odvolacích dôvodov podľa a , ktorých existencie sa dovolával žalovaný. Súd prvej inštancie, viazaný prejednacím princípom a z neho vyplývajúcou procesnou zodpovednosťou strany sporu za úspech v civilnom sporovom konaní, vykonal dôkazy predložené stranami sporu, na základe ktorých ustálil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre prijatie záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Pokiaľ žalovaný za účelom objasnenia skutkového stavu

veci nepredložil v rámci konania pred súdom žiadne dôkazy, ani nenavrhol súdu vykonať iné dôkazy, ktoré by relevantným spôsobom preukazovali ním tvrdené skutočnosti a popierali by dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, v odvolacom konaní nebolo možné vyhovieť námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ak ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, k tomu je potrebné opätovne poznamenať, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol prezentovaný žiaden dôkaz, ktorý by správnosť prijatých záverov súdu prvej inštancie o skutkovom stave veci vylučoval alebo inak dôveryhodne spochybňoval, a preto nebola ani táto odvolacia námietka žalovaného dôvodná.

38. Žalovaný namietal aj to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom podľa žalovaného súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ani jednoznačne neurčil, na akom právnom základe mal byť žalovaný zaviazaný doplatiť mzdu, ktorá bola predmetom súdneho konania. Ani tejto námietke žalovaného však nebolo možné vyhovieť, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo možné nepochybne odvodiť, ktorú právnu normu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval. Súd prvej inštancie pritom použil na zistený skutkový stav príslušné právne normy, a tieto tiež správne na prejednávanú vec aplikoval. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže z napadnutého rozsudku nebolo podľa neho možné vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený pri hodnotení dôkazov, na základe ktorých rozhodoval. Ani táto odvolacia námietka žalovaného však neodôvodňovala zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, ako to v podanom odvolaní žiadal žalovaný. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s procesnou argumentáciou strán sporu, v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa strany sporu v konaní domáhali, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany použili; ďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k procesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery stručne a zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle Z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo tiež zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie spravoval pri hodnotení predložených dôkazov. Záverom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mal v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie plný úspech.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).