Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/237/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: ANTIK Telecom s.r.o., so sídlom Čárskeho 10, Košice, IČO: 36 191 400, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725, proti žalovanému : Q. S., S. XX. L. XXXX, M. W. XX, Č., Č. R., o zaplatenie 89,60 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 30. mája 2019 č.k. -25 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 30. mája 2019, č.k. -25.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením zo dňa 30. mája 2019 č.k. -25 vyslovil, že Okresný súd Košice I nemá na konanie právomoc (výrok I.), konanie zastavil (výrok II.) a vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 25.5.2019 sa domáhal zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sume 89,60 € s príslušenstvom a trovy konania. Žalovaný (občan Českej republiky) označil adresu ul. Vinařska 95, Čejkovice, Česká republika. Na území SR nemal hlásený trvalý ani prechodný pobyt.

2. Po citácii až 3 súd konštatoval, že medzi neodstrániteľné nedostatky podmienok konania, ktoré spôsobujú, že súd musí konanie zastaviť, patrí aj nedostatok právomoci súdu.

3. Podľa článku 4 ods. 1 NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

4. Po citácii článku 5 ods. 1 nariadenia, článku 17 ods. 1 nariadenia a článku 18 ods. 2 nariadenia, súd uviedol, že skúmal, či môže aplikovať citované nariadenie. Po zistení, že : 1/ medzinárodný prvok v danom spore je daný bydliskom žalovaného v Českej republike a žalobca svoj nárok uplatnil žalobou pred súdom v SR. Tým bola založená situácia, ktorá môže vzniesť otázku medzinárodnej právomoci, 2/ z rovnakého dôvodu je splnená tiež podmienka teritoriálnej pôsobnosti nariadenia, kedy má byť nariadenie aplikované v uvedených členských štátoch EÚ, v ktorých ich možno aplikovať (je ho možné aplikovať aj v Dánsku), 3/ splnená bola aj podmienka vecnej pôsobnosti, pretože ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je typickým civilným, popr. obchodným kontraktom.

5. Z článku 18 ods. 2 nariadenia plynie, že žalobca svoje nároky voči spotrebiteľovi z danej zmluvy plynúce môže žalovať len na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko. Je

pritom povinnosťou žalobcu, aby preukázal, že je daná podmienka splnená. Obligatórny prieskum medzinárodnej právomoci je obmedzený len na prípady výlučnej právomoci uvedené v článku 24 nariadenia. V ostatných prípadoch je na žalovanom, či právomoc štátu fóra prijme (viď článok 26) alebo sa bude brániť, o čom ho musí súd poučiť. Rovnako tak z článku 26 nariadenia plynie, že súd skúma podmienky svojej medzinárodnej právomoci až po tom, keď sa žalovaný veci nezúčastní (tým, že sa nevyjadrí alebo namieta nedostatok medzinárodnej právomoci súdu).

6. Súd posúdil svoju právomoc podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, vzhľadom na vecnú a časovú pôsobnosť uvedeného nariadenia. Predmetom sporu je zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí služby, teda ide o občianskoprávny vzťah - spotrebiteľský (článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel I). Žalobca podal svoju žalobu dňa 27.05.2019, a preto sa na predmetnú vec použilo nariadenie Brusel I v zmysle prechodného ustanovenia článok 66 ods. 1 uvedeného nariadenia, keďže konanie sa začalo po 10.01.2015. Všeobecným kritériom podľa článku 4 nariadenia Brusel I je, že osobu možno žalovať na území členského štátu, v ktorom má bydlisko, teda v Českej republike. Zároveň je v článku 7 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel I daná alternatíva žalovať osobu v štáte podľa miesta plnenia, čiže v Slovenskej republike, v ktorej mali byť poskytnuté služby. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca ako veriteľ vystupoval pri jej uzatváraní v pozícii dodávateľa, keďže predmetom jeho podnikateľskej činnosti je aj poskytovanie telekomunikačných služieb, a zároveň žalovaný v pozícii spotrebiteľa, keďže podľa zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti.

7. Keďže ide o spotrebiteľský vzťah, uplatnia sa na určenie medzinárodnej právomoci aj ustanovenia oddielu 4 nariadenia Brusel I. V zmysle článku 18 môže druhý účastník zmluvy (dodávateľ) žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko; teda v danej veci len na súdoch v Českej republike. Podľa názoru súdu nie je možné použiť alternatívne určenie právomoci podľa miesta plnenia uvedené vyššie. Ide o ochranné ustanovenie pre slabšiu stranu (spotrebiteľa), ktorého možno vždy žalovať len v jeho domovskom štáte, a preto je táto norma lex specialis k norme o alternatívnej právomoci obsiahnutej v článku 7 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel I. Jediným miestom, kde možno žalovaného žalovať sú preto súdy Českej republiky. Jedinú výnimku predstavuje dohoda medzi účastníkmi dojednaná po vzniku sporu, k čomu však v predmetnej veci nedošlo.

8. Súd preto podľa článku 28 ods. 1 nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať s poukazom na ust. .

9. Výrok o trovách konania odôvodnil súd podľa za použitia článku 4 ods. 1,2 .

10. V konaní vznikla situácia, kedy žalobca zapríčinil zastavenie konania, nakoľko podal žalobu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať. Súd konštatoval, že o náhrade trov konania by teda prináležalo rozhodnúť tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak žalovanému žiadne trovy nevznikli, a preto mu súd ich náhradu nepriznal.

11. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po citácii článku 5 bodu 1 nariadenia Rady ES č. 44/2001 z 22.12.2000 o súdnej právomoci, a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom konštatoval, že je daná právomoc súdov Slovenskej republiky aj vtedy, ak má na jej území bydlisko alebo sídlo žalobca. Predmetom na založenie právomoci súdov Slovenskej republiky je, aby miesto plnenia bolo na jej území. Podľa článku 59 ods. 1 nariadenia Rady ES č. 44/2001 z 22.12.2000 na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súd vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu. Žalobca zastáva názor, že právomoc slovenských súdov je daná na základe faktického pobytu žalovaného na území Slovenskej republiky v rozhodnom čase. Poukázal na to, že v obdobnej veci rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením z 31.3.2014 sp.zn. , ako aj Okresný súd Košice II uznesením sp.zn. a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp.zn. z 26.11.2009, podľa ktorého právomoc slovenského súdu je daná v zmysle a v súlade s článkom 5 ods. 1 nariadenia Rady ES č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

13. Žalobca podaním zo dňa 3.9.2019 oznámil okresnému súdu, že berie svoj návrh na začatie konanie v časti o zaplatenie istiny a úrokov z omeškania späť, lebo žalovaný po podaní žaloby uhradil žalobcovi istinu vo výške 89,60 € a úroky z omeškania z jednotlivých súm. Žalovaný uhradil žalobcovi aj súdny poplatok, z návrhu na začatie konania v sume 16,50 €. Žalobca trvá na návrhu ohľadne náhrady trov konania, lebo žalovaný splnil svoj záväzok až po začatí konania. Navrhol vydať uznesenie, ktorým súd konanie zastaví a žalovanému uloží povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

15. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa .

16. Žalobca v odvolaní namietal, že názory súdu prvej inštancie, že nemá právomoc konať vo veci je nesprávny. Konštatoval, že právomoc slovenských súdov je daná na základe faktického pobytu žalovaného na území Slovenskej republiky. Argumentoval aj tým, že o právomoci slovenských súdov rozhodli už Krajský súd v Košiciach, Okresný súd Košice II a Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobných veciach, ktorých spisové značky označil.

17. Za odňatie možnosti konať pred súdom sa podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje aj zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu.

18. Ak súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný postup neboli dané predpoklady, odníme účastníkovi konania (t.č. strane sporu) možnosť pred súdom konať (R 82/2002).

19. Odvolací súd preto skúmal, či rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že nemá na konanie právomoc (inými slovami povedané, že nie je daná právomoc slovenských súdov v danej veci) je správne.

20. Pre posúdenie právomoci súdu v danej veci je potrebné vychádzať z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a to s ohľadom na čl. 66 nariadenia.

21. Podľa čl. 66 ods. 1 nariadenia, (ktoré je prechodným ustanovením), toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015.

22. Podľa čl. 80 nariadenia, týmto nariadením sa zrušuje nariadenie (ES) č. 44/2001. Odkazy na zrušené nariadenie sa považujú za odkazy na toto nariadenie a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe III.

23. Základné pravidlo pre určenie právomoci súdu v cezhraničných sporoch je upravené v čl. 4 ods. 1 nariadenia, podľa ktorého, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

24. Bez ohľadu na čl. 80 sa nariadenie (ES) č. 44/2001 naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v konaniach začatých, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery, ktoré sa schválili alebo uzavreli pred 10. januárom 2015, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia (viď. čl. 66 ods. 2 nariadenia).

25. V danom prípade bola uzavretá zmluva medzi stranami sporu pod č. 15/0334/0002 (104162) o zriadení a poskytovaní pripojenia k sieti INTERNET zariadení o poskytovaní verejnej telefónnej služby a zriadení služby Tango - digitálna televízia VS podľa o elektronických

komunikáciách a . Uvedená zmluva bola uzavretá dňa 24. januára 2015.

26. Výnimku z tohto všeobecného pravidla predstavuje čl. 5 ods. 1 nariadenia, podľa ktorého osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu, len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.

27. Pri istej miere zjednodušenia možno typy právomoci podľa nariadenia rozdeliť takto; všeobecná, osobitná (alternatívna), špeciálna, výlučná a určená dohodou účastníkov právneho vzťahu. Súdny dvor (EÚ) trvá na tom, že všeobecné určenie právomoci je základom systému a že osobitné právomoci sa uplatnia len ako odchýlky od základnej zásady, a teda sa musia vykladať reštriktívne, t.j. len v rozsahu výslovne zakotvených možností.

28. Osobitná právomoc popri všeobecnom kritériu bydliska žalovaného v členskom štáte predstavuje alternatívu, ktorá umožňuje žalobcovi zvoliť si, či podať žalobu na súde štátu odlišného od štátu žalovaného. Táto právomoc sa spravuje čl. 7 až 9 nariadenia. Zatiaľ, čo všeobecné kritérium je založené na väzbe medzi žalovaným a súdom, osobitné kritéria uznávajú väzbu medzi samostatným sporom a súdom, na ktorom možno začať konať. Tieto právomoci odrážajú zásadu efektívneho vedenia konania a sú opodstatnené len v prípadoch, keď v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na ktorý sa má podať žaloba, a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania, alebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov (strán sporu), proti ktorým konanie smeruje.

29. Určenie právomoci podľa čl. 7 ods.1 nariadenia však nie je ponechané na vôli žalobcu, ale musí byť určená na základe jej presne stanovených kritérií aj s ohľadom na ochranu žalovaného, aby mal vedomosť, na súde ktorého členského štátu bude zažalovaný v prípade porušenia svojich zmluvných alebo mimozmluvných povinností.

30. Podľa čl. 7 nariadenia osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte: 1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby; b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,

- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť; c) ak sa neuplatní písm.b/, uplatní sa písm.a/.

31. Citované ustanovenie čl. 7 nariadenia umožňuje žalovať osobu s bydliskom v inom členskom štáte, v zmluvných veciach, na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.

32. Pre rozhodnutie o právomoci v danej veci bolo treba posúdiť, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluvný vzťah v zmysle nariadenia.

33. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluvný vzťah - občianskoprávny vzťah, lepšie povedané spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 24.januára 2015.

34. Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv je upravená v ods.1 čl. 17 nariadenia.

35. Podľa čl. 17 ods.1 nariadenia (oddiel 4), upravuje („právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“), vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia čl. 6 a čl. 7 bodu 5 , ak ide: a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky; b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte, bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto

členského štátu alebo do viacerých štátov, vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.

36. V čl. 18 ods. 1 nariadenia je upravené, že spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko alebo - bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka - na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

37. Podľa čl. 18 ods.2 nariadenia, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

38. Na základe úpravy v čl. 17 a 18 nariadenia aj odvolací súd dospel k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie vo veci v zmysle nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012.

39. Žalobca mal žalovať žalovaného, (t.j. spotrebiteľa) na súde členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko a tým je súd v Českej republike.

40. Uvedená úprava právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv (aj) v tomto nariadení má za cieľ zabezpečiť ochranu slabšej strany v spore, t.j. spotrebiteľa, ktorého možno žalovať len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

41. Odvolací súd len poznamená, že uvedená úprava právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv je lex specialis (osobitnej právomoci) k úprave podľa čl. 7 ods. 1 písm. a/ nariadenia.

42. Pretože v danej veci nie je daná právomoc slovenských súdov podľa čl. 4 ods.1 nariadenia a nedošlo k voľbe právomoci podľa čl. 25 nariadenia, správne okresný súd zastavil konanie pre nedostatok právomoci podľa . Uvedeným rozhodnutím súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.

43. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na skutkový stav aplikoval aj správny právny predpis nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1215/2012. Súd prvej inštancie teda správne posúdil (aj) otázku právomoci slovenských súdov.

44. Neopodstatnené sú námietky žalobcu, ktorý poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 31.3.2014, Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 17.apríla 2019 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 20.novembra 2009, lebo uvedené súdy pri rozhodovaní o právomoci vychádzali z nariadenia a Rady ES č. 44/2001 zo dňa 22.decembra 2000 a nariadenia Brusel I., ktoré podľa čl. 80 nariadenia boli zrušené.

45. Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a . Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a tak nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, avšak trovy odvolacieho konania mu preukázateľne nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).