Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoP/23/2019

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľa T. W., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XXXX/XX, XXX XX M. K., právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Chromým, advokátom so sídlom SNP 33, 990 01 Veľký Krtíš, proti dieťaťu M. W., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XXX/X, XXX XX M. K. a matke F. F., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XXX/XX, XXX XX M. K., právne zastúpeným JUDr. Denisou Veselou, advokátkou so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, o zapretie otcovstva, o odvolaní dieťaťa a matky proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. -74 zo 16. januára 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 16. 01. 2019 určil, že T. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, XXX XX M. K. nie je otcom dieťaťa M. W., nar. XX. XX. XXXX z matky F. F., rod. Q., nar. XX. XX. XXXX (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že navrhovateľ má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % od dieťaťa a matky (II. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom domáhal zapretia otcovstva k dieťaťu. Súd prvej inštancie zistil, že dieťa sa narodilo dňa XXXX,, pričom ako jeho rodičia sú v jeho rodnom liste zapísaní navrhovateľ a matka, ktorí uzatvorili manželstvo dňa 28. 05. 1994. Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. -41 zo dňa 23. 11. 2009, právoplatným dňa 23. 12. 2009, bolo manželstvo navrhovateľa a matky rozvedené. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 85 ods. 1 a § 86 ods. 1 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po jeho zániku, považuje sa za otca manžel matky. Manžel matky môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom. Vzhľadom na to, že dieťa sa narodilo počas trvania manželstva navrhovateľa a matky, bolo na základe uvedenej zákonnej domnienky určené otcovstvo navrhovateľovi, ako vtedajšiemu manželovi matky. Navrhovateľ preto má legitimáciu na podanie návrhu na zapretie otcovstva podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodine. Vzhľadom na námietku matky a dieťaťa, súd prvej inštancie skúmal dodržanie trojročnej zákonnej lehoty na podanie návrhu, ktorá začala plynúť odo dňa, kedy sa navrhovateľ dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa. Za nesporné skutkové tvrdenie navrhovateľa (ktoré žiaden z účastníkov nepoprel), že v mesiaci október roku 2016 mu matka oznámila, že nie je otcom dieťaťa. Sporným skutkovým tvrdením medzi účastníkmi bolo to, či mal navrhovateľ o tom, že nie je otcom dieťaťa, vedomosť aj pred týmto dátumom. Navrhovateľ tvrdil, že pred októbrom 2016 o tejto skutočnosti nevedel, matka a dieťa uviedli, že navrhovateľ o tejto skutočnosti musel mať vedomosť už niekedy okolo roku 2000 až 2002 pri rozhovore so sestrou jeho otca,

alebo v roku 2009, nakoľko v tomto čase mal o tejto skutočnosti telefonicky komunikovať s dieťaťom a následne osobne s matkou. Na preukázanie skutočnosti, že navrhovateľ vedel o tom, že nie je otcom dieťaťa už pred rokom 2016, boli ako dôkazy vykonané výsluchy účastníkov, ktoré sú v kľúčových skutkových tvrdeniach v rozpore. Pokiaľ ide o obdobie rokov 2000 až 2002, a to rozhovor matky a navrhovateľa so sestrou otca navrhovateľa, v konaní nebolo sporné, že takýto rozhovor viedli, avšak navrhovateľ uviedol, že z rozhovoru vyplynulo, že dieťa môže byť jeho, matka uviedla opak. Taktiež sú rozporné skutkové tvrdenia ohľadom toho, či v roku 2009 došlo k rozhovoru medzi navrhovateľom a dieťaťom, resp. medzi navrhovateľom a matkou o tom, že navrhovateľ nie je otcom dieťaťa. Pri takýchto vzájomne si odporujúcich dôkazoch súd prvej inštancie nemal jednoznačne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ o tom, že nie je otcom dieťaťa vedel už pred rokom 2016. Hoci sa matka a dieťa zhodli v tom, že navrhovateľ s každou z nich viedol v roku 2009 rozhovor o tom, že nie je otcom dieťaťa, teda proti výpovedi navrhovateľa stoja dve zhodné výpovede matky a dieťaťa, súd prvej inštancie poukázal na nižšiu vierohodnosť týchto výpovedí, keďže matka a dieťa zhodne uviedli, že chcú dosiahnuť to, aby dieťa po navrhovateľovi dedilo. Vzhľadom na takúto motiváciu predstavujúcu majetkový prospech, nie je možné ich výpovede považovať za plne vierohodné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol: ,,... pri posudzovaní skutočnosti, či mal navrhovateľ vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa, nie je rozhodujúca len samotná vedomosť, že dieťa má odlišnú krvnú skupinu ako navrhovateľ a matka, ale aj vedomosť o tom, že pri kombinácii krvných skupín rodičov s typom 0 je vylúčené, aby ich spoločné dieťa malo krvnú skupinu A. Dedičnosť krvných skupín a možnosť ich kombinácií nepredstavuje skutočnosť všeobecne známu priemernému obyvateľstvu a pokiaľ navrhovateľ nemá nijaké osobitné vzdelanie z oblasti genetiky (čo vyplynulo z jeho výsluchu), má súd za to, že v tomto smere nevybočuje z všeobecného priemeru. Preto má súd za to, že samotná vedomosť navrhovateľa o odlišných krvných skupinách navrhovateľa, matky a dieťaťa nepreukazuje vedomosť navrhovateľa o tom, že v danom prípade nejde o jeho biologické dieťa, pokiaľ nemal zároveň vedomosť o možnej dedičnosti krvných skupín. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že o možnosti kombinácii krvných skupín v danom prípade sa dozvedel až v marci 2017 v rámci vyšetrenia na hematológii a keď následne po rozhovore s matkou v októbri 2016 začal v tomto smere vyhľadávať informácie. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by mal navrhovateľ vedomosť o možnej genetickej kombinácii krvných skupín aj pred týmto dátumom. Preto skutkové zistenie vyplývajúce zhodne z výsluchu matky a navrhovateľa, že navrhovateľ vedel o krvnej skupine dieťaťa už počas trvania manželstva, nie je vo veci relevantné. Súd má taktiež za to, že skutočnosť, že navrhovateľ pred rokom 2016 nevedel o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa nepriamo vyplýva aj z toho, že počas celého rozvodového konania matky a navrhovateľa v roku 2009 nebola táto skutočnosť matkou, navrhovateľom, ani dieťaťom uvedená. Súdu sa javí nelogické, aby účastníci (najmä navrhovateľ) v rámci rozvodového konania, kde majú tvrdiť a preukazovať rozvrat svojich vzájomných vzťahov, neuviedli tak dôležitú skutočnosť, akou bola nevera navrhovateľky a splodenie dieťaťa s iným mužom počas trvania manželstva, pokiaľ o tom mali vedomosť. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia súd uzatvára, že navrhovateľov návrh na zapretie otcovstva podaný na tunajší súdu dňa 10. 08. 2017 je podaný v zákonnej trojročnej lehote odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa o týchto skutočnostiach dozvedel pred októbrom 2016.“ Keďže medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ nie je otcom dieťaťa, súd prvej inštancie jeho návrhu na zapretie otcovstva vyhovel. Táto skutočnosť vyplynula aj z výsluchu matky, ktorá uviedla, že biologickým otcom dieťaťa je iný muž (Q. R.), pričom s navrhovateľom sa v rozhodnom období na splodenie dieťaťa (ktoré sa narodilo v januári 1997), teda v roku 1996 nestýkala a stýkala sa práve s označeným mužom. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa (ďalej aj ,P“). Navrhovateľ bol s návrhom úspešný v celom rozsahu, preto mal vo veci plný procesný úspech. Súd prvej inštancie mal za to, že od matky a dieťaťa, ktoré vo veci úspech nemali, možno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľovi nahradili trovy konania, keďže o skutočnosti, že nie je otcom dieťaťa vedeli ešte pred podaním návrhu, pričom v predmetnom konaní zaujali k návrhu negatívny postoj a žiadali návrh zamietnuť.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu dieťa a matka podali včas odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie zmenil a návrh navrhovateľa zamietol a im priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100% voči navrhovateľovi. Odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi podľa , , , , (ďalej aj ,P“).

Poukázali na to, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zapretia otcovstva len k dieťaťu. Matka ako účastník v návrhu nebola označená, pričom až dňa 13. 03. 2018, t.j. viac ako 7 mesiacov po doručení návrhu, bol súdu prvej inštancie doručený zo strany navrhovateľa návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania na strane odporkyne, a to F. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX M. K. v zmysle . Proti tomuto uzneseniu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, dieťa podalo sťažnosť. O podanej sťažnosti rozhodol súd prvej inštancie uznesením č.k. -59 zo dňa 07. 12. 2018 tak, že sťažnosť dieťaťa zamietol. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné. Podľa ich názoru došlo k pochybeniu v procesnom postupe súdu prvej inštancie, kedy bolo vydané neprípustné uznesenie o pristúpení ďalšieho subjektu do konania a súd prvej inštancie sťažnosť dieťaťa zamietol, čo malo vplyv aj na ďalší postup v konaní. Uznesenie o pristúpení účastníka konania v zmysle bolo vydané nezákonne a nesprávne vyšším súdnym úradníkom. Konanie o zapretie otcovstva je konaním vo veciach určenia rodičovstva, kde toto konanie je mimosporové a začína sa len na návrh, ktorý musí obsahovať všeobecné náležitosti podania v zmysle a náležitosti návrhu v zmysle . V mimosporových konaniach je účastníkom ten, koho tento zákon za účastníka označuje (t.j. v danom prípade v zmysle dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté) a v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať. Pribratie do konania v zmysle má na mysli také situácie, kedy okruh účastníkov nebol v čase začatia konania jednoznačný. Z dôvodu, že nie je možné vždy predvídať okruh osôb, o ktorých právach a povinnostiach sa má jednať, tento okruh osôb nemusí byť vždy jasný alebo môže sa v priebehu konania meniť, môže súd na návrh alebo ex offo vydať uznesenie o pribratí takejto osoby ako účastníka. V konaní o zapretie otcovstva pri podaní návrhu je jednoznačné, kto je účastníkom konania v zmysle , kde okruh týchto účastníkov sa nemení. Navrhovateľovi pri podaní návrhu na zapretie otcovstva bolo zrejmé, kto je matkou dieťaťa a kto je dieťa, a týchto účastníkov v návrhu mohol označiť riadne. Na základe týchto skutočností potom nie je možné konvalidovať nekvalifikované podanie v zmysle , kde absentuje riadne označenie účastníkov tým, že súd na základe návrhu navrhovateľa na pristúpenie účastníka pripustí ďalší subjekt na strane odporkyne. Rovnako tak nie je možné v mimosporovom konaní, akým je aj konanie o zapretie otcovstva, rozhodnúť o pripustení ďalšieho subjektu na strane odporkyne v zmysle , keďže inštitút pristúpenia do konania je možný iba v sporovom konaní a slúži na odstránenie nedostatku vecnej legitimácie. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže má odlišnú právnu úpravu a komplexne upravuje práve pribratie účastníka do konania, ako všeobecný procesný predpis sa nepoužije. Navyše pristúpenie ďalšieho subjektu v mimosporových konaniach je vylúčené. Vzhľadom k tomu, že pripustenie ďalšieho subjektu do konania v zmysle v mimosporových konania nie je možné a taktiež nie je možné pribrať účastníka do konania v zmysle , keďže okruh účastníkov bol jednoznačný už pri podaní návrhu, súd prvej inštancie postupoval nesprávne po procesnej stránke. V prípade, ak by súd prvej inštancie sťažnosti dieťaťa vyhovel a zmenil by uznesenie vyššieho súdneho úradníka tak, že návrh navrhovateľa zamieta, bolo by zrejmé, že by neboli splnené procesné podmienky, čo sa týka okruhu účastníkov v súvislosti s nerozlučným procesným spoločenstvom a súd prvej inštancie by musel z týchto dôvodov návrh na zapretie otcovstva zamietnuť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Ako to uviedol navrhovateľ, skutočnosťou dôvodne spochybňujúcou to, že je otcom dieťaťa, je rozličná krvná skupina rodičov a dieťaťa, kde takáto kombinácia vylučuje rodičovstvo k dieťaťu. O týchto rozličných krvných skupinách, teda o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej otcovstvo, sa dozvedel už pri narodení dieťaťa, teda už vtedy mal vedomosť o krvnej skupine dieťaťa. Uvedené potvrdil sám navrhovateľ ako aj ostatní účastníci, kde mal navrhovateľ k dispozícii zdravotnú dokumentáciu dieťaťa, chodieval s dcérou k ošetrujúcemu lekárovi a dokonca sa o týchto skutočnostiach rozprávali v minulosti aj s rodinným príslušníkom - sestrou otca navrhovateľa, ktorá vykonávala povolanie zdravotnej sestry. Zákonodarca začatie plynutia trojročnej zapieracej lehoty určil okamihom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o týchto skutočnostiach, nie kedy vlastným bádaním nadobudol presvedčenie, že nie je otcom dieťaťa. Uvedený právny výklad tohto ustanovenia by mal za následok to, že otcovi by v podstate nikdy neuplynula trojročná lehota na podanie takéhoto návrhu, ale by sa umelo posúvala o čas, kedy si otec ako navrhovateľ rozmyslí podanie takéhoto návrhu na základe empirických skúseností alebo podľa vlastného uváženia. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že nie je relevantná tá skutočnosť, že otec mal vedomosť o inej krvnej skupine dieťaťa, nakoľko dedičnosť krvných skupín a ich kombinácie nepredstavujú také informácie, ktoré by boli pre bežného človeka známe.

Ďalej v bode 9. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie navrhovateľa (ktoré žiaden z účastníkov nepoprel), že v mesiaci október 2016 mu matka oznámila, že nie je otcom dieťaťa. Nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie aj napriek ust. aplikoval ustanovenia , keď z výsluchu účastníkov vyplynulo, že sa nejednalo o zhodné skutkové tvrdenie ohľadne okamihu, kedy sa mal navrhovateľ dozvedieť, že nie je otcom dieťaťa, čo je podstatné pre toto konanie. Popierajú to, že by matka oznámila navrhovateľovi uvedené skutočnosti aj v roku 2016, k tejto skutočnosti účastníci neboli vypočutí, pričom oni jednoznačne uviedli, že navrhovateľ mal vedomosť ešte pred rokom 2016, že nie je otcom dieťaťa. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo to, že navrhovateľ mal vedomosť o skutočnosti dôvodne spochybňujúcej, že je otcom dieťaťa už pri jeho narodení, teda počas trvania manželstva a že tieto skutočnosti boli dieťaťu oznámené zo strany otca ešte v roku 2009, čo potvrdila matka ako aj dieťa. Otec poprel to, že v roku 2009 sa dozvedel, že nie je otcom dieťaťa. Poukázali na dlhý časový odstup od narodenia dieťaťa, a to 20 rokov, kde po takejto dlhej dobe sa otec domáha zapretia otcovstva k dieťaťu. V prospech práva na ochranu stability rodinných vzťahov v záujme ochrany práv dieťaťa pred právom otca na zosúladenie jeho biologického a právneho otcovstva sa ESĽP vyslovil v rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Yildrim v. Rakúsko, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19. októbra 1999, kde významnú úlohu zohralo aj to, že otec mal dôvody sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa a dlhú dobu nepodnikol žiadne kroky k popretiu otcovstva, čo je aj tento prípad. Po zosúladení Zákona o rodine od 01. 01. 2016 s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa navrhovateľovi ako otcovi poskytol dostatočný časový priestor na to, aby si uplatnil svoje práva podaním návrhu na zapretie otcovstva, hlavne, čo sa týka začiatku plynutia trojročnej zapieracej lehoty. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie nesprávne skutkovo vysporiadal aj s tvrdením, že táto skutočnosť ohľadne otcovstva dieťaťa nebola spomenutá ani pri rozvode manželstva, čo má údajne odporovať navrhovateľovo tvrdenie, že pred rokom 2016 nevedel, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Navrhovateľ vo svojom návrhu na zapretie otcovstva tvrdil, že dôvodom na rozvod manželstva bola nevera matky. Zo spisu o rozvode manželstva vyplynulo, že dôvodom na rozvod, ktoré prezentoval navrhovateľ je to, že na veci má s matkou odlišný názor, na niektorých otázkach sa nevedeli dohodnúť vôbec, vzájomne sa odcudzili a k matke cíti len chlad. Ako rozvrat manželstva v konaní o rozvode navrhovateľ neuvádzal žiadnu mimomanželskú známosť matky. To, že navrhovateľ, matka a dieťa v konaní o rozvode neuviedli tieto náležitosti, nemôže samo o sebe znamenať, že navrhovateľ nemal a nemohol mať skôr pochybnosti o svojom biologickom otcovstve. Dieťa malo v čase rozvodu 12 rokov a vyjadrilo sa, že chce byť v osobnej starostlivosti matky aj z týchto dôvodov, kde taktiež účastníci ako dôvody rozvodu uvádzajú skôr všeobecné dôvody ako konkrétne okolnosti. Z bodu 17. rozsudku prvoinštančného súdu vyplynulo, že matka sa v čase rozhodnom pre počatie dieťaťa, t.j. v roku 1996 nestýkala intímne s navrhovateľom, čo mal súd prvej inštancie za preukázané, teda nie je zrejmé, ako sa navrhovateľ mohol dozvedieť len v roku 2016, že nie je biologickým otcom dieťaťa, čo si samo o sebe odporuje. Čo sa týka nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania od nich spoločne a nerozdielne, preto je odôvodnenie rozsudku v rozpore s jeho výrokovou časťou, kde sa na jednej strane v zmysle odôvodnenia sa jedná o spoločný záväzok a v zmysle výrokovej časti o deliteľný záväzok. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aplikoval ust. . Zdôraznili, že využili svoje zákonné možnosti, ktoré však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie opomenul tú skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh viac ako 20 rokov po narodení dieťaťa, nerešpektoval jeho právnu istotu a rodinné zázemie, prerušil s ním akékoľvek vzťahy.

3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu dieťaťa a matky navrhol odvolanie ,,zamietnuť“ a rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil správne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Počas celej doby výsluchu matka aj dieťa uvádzali, že sa stotožňujú s tým, že dieťa nie je dcérou navrhovateľa a jediný dôvod prečo nesúhlasili s návrhom, bol ten, že dieťa chce dediť po ňom, čo je absurdné a nemorálne. Odvolanie je celé založené na fabulácii, účelovej snahe získať neoprávnený majetkový prospech, čo je v rozpore s platným právom Slovenskej republiky, základnými zásadami súdneho konania, dobrými mravmi.

4. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom odvolaním podľa a contrario, , bez nariadenia pojednávania , a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ( ) ani na jeho zmenu ( ) a v zmysle vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V súvislosti s odvolacou námietkou dieťaťa a matky ohľadne nemožnosti postupu v mimosporovom konaní v zmysle , odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka je nedôvodná.

6. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na zapretie otcovstva voči dieťaťu (č.l. 1 spisu), hoci účastníkmi konania o zapretie otcovstva je dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté ( ). Následne navrhovateľ (otec) písomným podaním zo dňa 13. 03. 2018 podal návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania ,,na strane odporcu“ a to matky dieťaťa F., narodenej XX., s trvalým pobytom N., B. (č.l. 22 spisu).

7. Súd prvej inštancie o návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. -29 zo dňa 20. 03. 2018 (vydaným vyšším súdnym úradníkom), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 05. 2018 tak, že pripustil, aby do konania ako ďalší subjekt na strane odporkyne pristúpila F. F., narodená XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XXX/XX, XXX XX M. K. v zmysle ustanovenia . O sťažnosti dieťaťa proti uzneseniu prvoinštančného súdu č.k. -29 zo dňa 20. 03. 2018 zákonný sudca prvoinštančného súdu rozhodol uznesením č.k. -59 zo dňa 07. 12. 2018 tak, že sťažnosť dieťaťa proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. -29 zo dňa 20. 03. 2018 zamietol.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie o návrhu navrhovateľa na pripustenie ďalšieho subjektu do konania postupoval správne v zmysle ustanovenia s poukazom na ustanovenie , pretože v posudzovanej veci predmetom konania je zapretie otcovstva, pričom ex lege vyplýva, že ide o konanie obligatórne návrhové, ktoré sa začína len na návrh ( ), nakoľko do paternitných otázok nie je možné ani podľa súčasnej právnej úpravy zasiahnuť ex officio.

9. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovenia postupuje súd len v tých civilných mimosporových konaniach, kde súd začne konať ex offo, eventuálne na návrh a to v konaniach, ktoré nie sú obligatórne návrhové. Súd je povinný v týchto konaniach obligatórne zisťovať okruh účastníkov konania, aby nedošlo k naplneniu zásady ,,denegatio iustitiae.“ V uvedených mimosporových konaniach súd je povinný ex offo pribrať do konania osobu, ktorá sa nezúčastní konania od jeho začatia, ak sa má o jeho právach a povinnostiach konať. Vydanie uznesenia o pribratí účastníka do konania v zmysle ustanovenia je viazané na vedomosť súdu o skutočnostiach, ktoré zakladajú toto procesné postavenie (z úradnej činnosti, vykonaného dokazovania, na základe podnetu), resp. ho iniciuje samotný subjekt, ktorý má mať procesné postavenie účastníka konania.

10. Odvolací súd konštatuje, že primárnou povinnosťou súdu v civilnom mimosporovom konaní je postupovať tak, aby bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Súd rozhodne na základe skutočného stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, pokiaľ nemá o ich pravdivosti dôvodné a závažné pochybnosti. Bez zistenia právne rozhodných skutočností nie je možné pristúpiť k procesu vyhľadávania právnej normy, resp. k jej interpretácii a následnej aplikácii na zistený skutkový stav.

11. Dokazovanie musí byť v súlade nielen s procesnými normami upravujúcimi mechanizmus zisťovania právne rozhodných skutočností, ale aj s právom účastníka na spravodlivý proces ( SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

12. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí skutočný stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne tak, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd nemal náležitým spôsobom zistený skutočný stav veci pre rozhodnutie o zapretie otcovstva v zmysle ustanovenia .

14. Z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania totiž nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal dôsledne všetkými aspektmi, na základe ktorých by mohol jednoznačne ustáliť splnenie podmienok pre zapretie otcovstva.

15. Ustanovenie § 86 Zákona o rodine umožňuje dosiahnuť zrušenie následkov domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky. Ide o všetky prípady, keď otcovstvo svedčí práve tejto osobe (manželovi matky), t.j. ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia tristo dní po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, bez ohľadu na to, či prípadne neskôr (po uvedenej dobe) bolo manželstvo rozvedené, prípadne vyhlásené za neplatné. Relevantné je, že sa dieťa narodilo v rozhodujúcom období, a preto automaticky nastúpila domnienka svedčiaca manželovi. Je viazaná na uvedený fakt a trvá bez ohľadu na skutočnosti, ktoré prípadne nastali neskôr, akými sú rozvod, vyhlásenie manželstva za neplatné, zánik manželstva smrťou. Prvá domnienka pôsobí aj vtedy, keď sa dieťa narodilo po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné v ustanovenej dobe. Zapieracie právo teda napriek zneniu zákona patrí nielen manželovi, ale aj bývalému manželovi, ktorému svedčí domnienka otcovstva manžela matky. Zapieraciu lehotu Zákon o rodine ustanovil na tri roky odo dňa, keď sa manžel matky dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa. Ide o prekluzívnu dobu (jej plynutie je jednou z prvých skúmaných skutočností v konaní, zmeškanie lehoty znamená zamietnutie návrhu bez meritórneho rozhodovania) a lehotu hmotnoprávnu.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie bez náležitého oboznámenia sa s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. (ďalej aj ,,pripojený spis“) ustálil, že navrhovateľ sa o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, dozvedel v roku 2016 a zároveň podal návrh na zapretie otcovstva pred uplynutím trojročnej prekluzívnej doby. Tento názor súdu prvej inštancie je predčasný a nekorešponduje s obsahom pripojeného spisu, hlavne s výpoveďami matky ohľadne otcovstva navrhovateľa (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 09. 11. 2009; č.l. 33 pripojeného spisu) a dieťaťa (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 23. 11. 2009; č.l. 36 pripojeného spisu).

17. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd bol povinný v zmysle ustanovenia vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci (napr. náležitým spôsobom oboznámiť sa s obsahom pripojeného spisu), pretože tento dôkaz bol potrebný na zistenie skutočného stavu veci.

18. Keďže okresný súd týmto spôsobom nepostupoval, je možné konštatovať, že nedostatočne zistil skutočný stav potrebný pre objektívne a správne rozhodnutie vo veci.

19. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok okresného súdu zrušiť v celom rozsahu podľa ustanovenia a v zmysle vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o návrhu navrhovateľa, zistiť, či sú splnené zákonné podmienky zapretie otcovstva a to po ustálení, či navrhovateľ podal návrh na zapretie otcovstva v prekluzívnej dobe.

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ). 22. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania ( ).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie ( a ), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur ( ), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa ( ) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať ( ) a to všetko aj bez návrhu ( ).