Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cpr-11-2018.pdf
PDF · 163.33 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-3Cpr/11/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Renátou Krajčiovou v spore žalobcu: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, C. pod J., pr. zastúpená JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou, AK A. Kmeťa 28, 036 01 Martin, IČO: 42216541, proti žalovanému: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5,813 54 Bratislava, IČO: 31318916, o nárokoch vyplývajúcich z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku, a to do 15 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur.
III. V ostatnej časti súd žalobu z a m i e t a .
IV. Súd p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.06.2018 domáhal, aby súd určil, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku, aby určil žalovanému povinnosť písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, aby určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške 25.000,00 eur. Žalobkyňa uviedla, že pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.09.1992 odo dňa 01.10.1992 na pracovnej pozícii pokladník, neskôr na pracovnej pozícii univerzálny bankár. Počas trvania pracovného pomeru nikdy žalovaný ako zamestnávateľ neprejavil výhrady k práci žalobkyne, nebola nikdy písomne upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a ani vyzvaná na odstránenie nedostatkov vo svojej práci. Svoju prácu pre žalovaného vykonávala svedomito, riadne a s odbornou starostlivosťou, jednoducho čo najlepšie podľa svojich možností a schopností. V mesiaci október 2017 (v prvej polovici) si žalobkyňu spolu s dvoma ďalšími zamestnankyňami p. C. W. (zamestnanou na pracovnej pozícii univerzálny bankár) a p. Q. B. (zamestnanou na pracovnej pozícii hypotekárny bankový špecialista) predvolal ich priamy nadriadený - riaditeľ pobočky M. Ing. E. O., pričom im uviedol, že pobočka neplní predpísané plány, čo je dôvodom, že jedna z predvolaných zamestnankýň musí ukončiť svoj pracovný pomer u žalovaného. Vyzval ich, aby sa dohodli, ktorá z nich to bude a určil im časový priestor v dĺžke dvoch týždňov, aby mu oznámili meno odchádzajúcej zamestnankyne. Do uplynutia stanoveného času medzi žalobkyňou a ďalšími dvoma zamestnankyňami p. C. W. a p. Q.
B. k dohode o tom, ktorá z nich ukončí svoj pracovný pomer u žalovaného, nedošlo. Túto skutočnosť spoločne oznámili riaditeľovi pobočky M. Ing. E.ovi O.ovi. P. Ing. E. O. im uviedol, že banka si už spôsob na určenie odchádzajúcej zamestnankyne nájde. Následne sa na pobočku M. dostavila regionálna riaditeľka Regiónu Sever p. A. E., ktorá za prítomnosti riaditeľa pobočky p. Ing. E.a O.a mala osobný pohovor s každou z troch zamestnankýň osobitne. So žalobkyňou viedla osobný pohovor štýlom: "Prečo chceš ešte robiť v tejto banke?" Žalobkyňu takýto prístup p. A. E. dosť prekvapil, ostala zaskočená a je odpoveď bola, že práca ju nesmierne baví a má ešte potenciál byť pre zamestnávateľa užitočná. Osobný pohovor bol ukončený, že rozhodujúcim kritériom bude plnenie osobného plánu. Poukázala na podstatnú okolnosť, že v tom čase najviac uspokojivo plnila plán z troch zamestnankýň práve žalobkyňa. Neskôr, približne po týždni sa opätovne na pobočku v M.e dostavila na p. regionálna riaditeľka Regiónu Sever A. E. spolu s p. Ing. Q. M., riaditeľkou odboru riadenia ľudských zdrojov z Bratislavy a spolu s riaditeľom pobočky M. p. Ing. E.om O.om spolu vytvorili komisiu za účelom určenia zamestnankyne, s ktorou žalovaný ukončí pracovný pomer. Prebehli osobné pohovory troch zamestnankýň - žalobkyne, p. C. W. a p. Q. B. pred touto komisiou, ktorá v uvedený deň v popoludňajších hodinách rozhodla, že pracovný pomer bude ukončený so žalobkyňou z dôvodu, že je na pobočke M. najstaršia a nemá už čo žalovanému ako zamestnankyňa ponúknuť. Rozhodnutie o rozviazaní pracovného pomeru žalobkyni oznámil riaditeľ pobočky M. p. Ing. E. O. osobne. Žalovaný deň po tomto výbere, t.j. dňa 14.11.2017 vypracoval Dohodu o skončení pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer žalobkyne u žalobcu skončí uplynutím dňa 31.12.2017. Žalobkyňa nijakým spôsobom nemohla ovplyvniť obsah vypracovanej dohody o skončení pracovného pomeru, pričom táto dohoda nepredstavovala slobodnú, vážnu a určitú vôľu žalobkyne. Pod nátlakom zo strany riaditeľa pobočky M., Ing. E.a O.a, žalobkyňa dohodu o skončení pracovného pomeru žalovanému podpísala. Žalobkyňa bola na pobočke žalovaného M. jednou z najdlhšie pracovne činných zamestnancov žalovaného. Preto ju veľmi prekvapilo, keď bezprostredne po podpise dohody o skončení pracovného pomeru jej žalovaný nariadil, aby sa na svojom pracovisku viac nezdržiavala pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktoré však žalovaný vo vzťahu k žalobkyni nijako bližšie nešpecifikoval. Jednoducho žalovaný prikázal žalobkyni, že jej nebude prideľovať prácu a vyplatí jej za obdobie od 14.11 do 27.11.2017 náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku. Následne žalovaný žalobkyni nariadil čerpanie dovolenky v dĺžke 22 dní, t.j. až do okamihu skončenia jej pracovného pomeru u žalovaného. Žalobkyňa patrila v období, bezprostredne predchádzajúcom skončeniu jej pracovného pomeru u žalovaného, medzi zamestnancov, ktorý plnili obchodné plány odporcu na najvyšších priečkach, t.j. najsvedomitejšie. Svedčí o tom štatistika, vyhodnocujúca počet uzatvorených bankových produktov v počte kusov a v rozsahu objemu zo dňa 06.11.2017 a zo dňa 08.11.2017. To, že zásah žalovaného do práv žalobkyne bol závažný, náhly a neočakávaný, preukazuje žalobkyňa predložením písomných záznamov o vyhľadaní dôkazov zo dňa 29.01.2018. Po ukončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného žalovaný presunul p. Q. B. na pracovnú pozíciu žalobkyne a na uvoľnenú pracovnú pozíciu "hypotekárny špecialista na pobočke M." obsadil novoprijatým zamestnancom, o čom svedčí inzerát o voľnom pracovnom mieste u žalovaného na www.profesia.sk, ktorý žalovaný zverejnil dňa 03.01.2018. Stav, ktorý žalovaný cielene a vedome nastolil vo vzťahu k žalobkyni, žalobkyňa považuje za rozporný so zákonom. Žalobkyňa je osobou v preddôchodkovom veku. Veľmi sa snaží si nájsť nové zamestnanie v oblasti v ktorej pracovala, čo je však v nemožné. Žalobkyňa absolvovala ako uchádzačka o zamestnanie množstvo osobných pohovorov a rozposlala zamestnávateľským subjektom s voľnými pracovnými miestami v regióne žiadosti o prijatie do pracovného pomeru. Aj keď úspešne absolvovala pohovory, nakoniec vždy dostal prednosť uchádzač alebo uchádzačka s nižším vekom, aj keď s menšími pracovnými zručnosťami. Žalobkyňa sa snažila mimosúdne pôsobiť na žalovaného, aby odstránil protiprávny stav, ktorý nastolil. Žalobkyňa je pod vplyvom konania a neprimeraného nátlaku žalovaného na jej osobu pod veľkým stresom, na dne, v neistote, utrpela ujmu tým, že žalovaný zasiahol do jej postavenia ako slabšej zmluvnej strany pracovnoprávneho vzťahu. Má za to, že jej vznikol nárok na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného, ktoré si uplatňuje, s poukazom na špecifické okolnosti prejednávanej právnej veci, vo výške 25.000,00 eur. Primerané zadosťučinenie v uvedenej výške je podľa presvedčenia žalobkyne spôsobilé odradiť žalovaného od opakovania jeho protiprávneho konania v budúcnosti vo vzťahu k ďalším jeho zamestnancom a súčasne pôsobí preventívne aj vo vzťahu k tretím osobám. Žalobkyňa primerané zadosťučinenie v žiadanej výške považuje za účinnú, primeranú a adekvátnu sankciu vo vzťahu k diskriminačnému konaniu žalovaného a zároveň vníma primerané zadosťučinenie odradzujúco, t.j. má za to, že plní najmä preventívnu funkciu v súlade s judikatúrou ESD a antidiskriminačných smerníc.
2. Vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalovaný ako zamestnávateľ ukončil so žalobkyňou pracovný pomer dohodou podpísanou žalobkyňou 14.11.2017. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil
31.12.2017. Nakoľko išlo o ukončenie pracovného pomeru dohodou. žalovaný ako zamestnávateľ nemal ďalšie zákonné povinnosti voči žalobkyni, resp. nebol obmedzený pri následnom obsadení miesta, ktoré sa odchodom žalobkyni uvoľnilo. V samotnej dohode v bode 7. je uvedené, že dohoda bola uzavretá slobodne, vážne. určito a zrozumiteľne, že dohoda nebola uzatvorená v tiesni a ani za nápadne nevýhodných podmienok. Na základe skoršieho podnetu žalobkyne (podanie datované dňa 29.12.2017), žalovaný ešte v januári 2018 preveroval okolnosti ukončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného. Prešetrenie vykonalo samostatné oddelenie Compliance žalovaného, s prihliadnutím na možné porušenie Etického kódexu banky. Výsledkom prešetrenia oddelenia Comlinace bolo zistenie, že so žalobkyňou bol ukončený pracovný pomer vzájomnou Dohodou o skončení pracovného pomeru, t.j. vzájomným konsenzom, nešlo teda o jednostranný autoritatívny prejav vôle žalovaného voči žalobkyni, v rámci dohody bola so žalobkyňou dohodnutá mimoriadna odmena vo výške 6-násobku priemernej mesačnej mzdy, návrh dohody bol poskytnutý žalobkyni vopred na pripomienkovanie v dostatočnom predstihu, pričom práve na základe požiadavky žalobkyne boli v dohode vykonané úpravy (bola akceptovaná požiadavka na upresnenie výplatného termínu na vyplatenie mimoriadnej odmeny najneskôr do 29.12.2017). Oddelenie Compliance po prešetrení podnetu žalobkyne skonštatovalo, že nebolo zistené porušenie Etického kódexu žalovaného s podozrením na diskrimináciu žalobkyne pri ukončení jej pracovného pomeru a ukončenie pracovného pomeru žalobkyne prebehlo korektne. Výsledky preverovania okolností skončenia pracovného pomeru žalobkyne boli listom generálnej riaditeľky banky zo dňa 14.2.2018 oznámené žalobkyni s tým, že po internom prešetrení okolností skončenia jej pracovného pomeru nepotvrdili jej podozrenia z diskriminácie zamestnávateľom z dôvodu veku. Žalovaný preto navrhol, aby konajúci súd žalobu zamietol.
3. Replika žalobkyne. Žalobkyňa sa nedomáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, domáha sa vyslovenia, že žalovaný porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku. Žalobkyňa poukazuje na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z., podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pričom však žalovaný vo svojom písomnom podaní nepopiera skutkové tvrdenia žalobkyne. V sporovom konaní je konajúci súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, keďže súdne konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, t.j. bremeno tvrdenia je v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany ako samostatnou procesnou povinnosťou, ktorá podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii súdneho konania, ktorá sa v súlade s ust. § 320 CSP nevzťahuje len a výlučne na žalobkyňu. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 30.11.2018 nezareagoval na nijaké skutkové tvrdenia žalobkyne, podrobne uvedené v podanej žalobe, nepredložil dôkazy, nepoprel to, čo uviedla žalobkyňa vo svojej žalobe. Uvádza len, že oddelenie Compliance nezistilo porušenie Etického kódexu banky. Žalobkyňa sa domáha vyslovenia porušenia ustanovení Zákona č. 365/2004 Z.z., nie Etického kódexu žalovaného. Okrem toho, žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaného podľa výpisu z obchodného registra navonok zastupujú a zaväzujú súhlasným prejavom vôle najmenej dvaja členovia predstavenstva, pričom podanie žalovaného zo dňa 30.11.2018 nie je podpísané osobami oprávnenými zastupovať žalovaného. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa v celom rozsahu zotrváva na podanej žalobe.
4. Duplika žalovaného. Žalobkyňa poukazuje na ust. §11 zákona č.365/2004 Z.z. „Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo." Žalovaný z doručenej žaloby, materiálnych dôkazov ako i z jednostranného opisu konaní a rozhovorov žalobcu s tretími osobami - zamestnancami žalovaného má za to, že existujúce, reálne materiálne dôkazy svedčia v prospech žalovaného. Podľa ich názoru zo samotného oznámenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania - diskriminácie z dôvodu veku, nemožno dôvodne usudzovať. že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania aj skutočne došlo. Skončenie pracovného pomeru býva zvyčajne udalosťou. ktorú zamestnanec prežíva emotívne a z toho dôvodu nie je schopný vzniknutú situáciu vnímať objektívne. To však bez ďalšieho neznamená, že veci sa skutočne odohrali tak, ako ich žalobkyňa cíti a opisuje. Žalovaný ako zamestnávateľ disponuje tímom vzdelaných a skúsených personalistov, ktorí profesionálne zabezpečujú vysoko náročnú prácu so zamestnancami. V banke sú príchody a odchody zamestnancov na rôznych pozíciách bežným javom, takže práca personálneho oddelenia a vedúcich zamestnancov v oblasti nástupov a výstupov zo zamestnania je častá, to znamená, že títo pracovníci bezpochyby vedia, ako majú voči zamestnancom vystupovať. Tvrdenia žalobkyne ohľadne okolností skončenia jeho pracovného pomeru zásadne odmietame, nakoľko žiadne takéto jednanie zo strany
uvedených vedúcich zamestnancov žalovaného nebolo v tejto veci potvrdené. Napokon, ak žalobkyňa nechcela skončiť u žalovaného pracovný pomer, neexistoval právny dôvod ani nebola preukázaná taká situácia, aby bol žalobkyňa dohodu o skončení pracovného pomeru prinútený podpísať. Išlo o dohodu, ktorej predpokladom a gramatickým významom je konsenzus zúčastnených zmluvných strán. Nakoľko tvrdenia žalobkyne sú jednostranné a bez materiálnych dôkazov, v prípade, ak súd posúdi, že z nich bude overovať ich pravdivosť, budú potrebné osobné svedecké výpovede zamestnancov, ktorí sa podľa žaloby diskriminačného konania dopustili. V predbežnom šetrení už skôr podaného podnetu žalobkyne, ktorého gestorom bola generálna riaditeľka banky, žiadny dotknutý zamestnanec žalovaného žalobkyňou vytýkané konanie a postupy nepotvrdil. Vo veci konania za žalovaného pripojili poverenia podpisujúcich zamestnancov.
5. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 27.06.2019 poukázala, že pracovala v OTP banke od októbra 1992, začínala na pozícii pokladník a potom časom sa tieto funkcie rozšírili na službu aj pre klientov, teda nielen pokladničná činnosť, ale zriaďovanie bežných účtov, celá agenda okolo, čo súvisí s agendou klientskou, taký servis, BackOffice, také backofficové práce , čiže úplne servis pre retailových klientov. Pokiaľ sa trošku vráti, čo protistrana uviedla k tomu konkrétnemu prípadu jej prepustenia, že kolegyňa B. odišla v r.2015 na materskú dovolenku, vtedy boli na pozícii retailového bankára tri, teda boli tri pozície retailového bankára. Ona odišla na materskú a po tomto čase čakali toho tretieho človeka, že kedy konečne príde, ale nestalo sa tak, nakoľko nevie z akej pozície, z akého rozhodnutia to jedno miesto retailového pracovníka bolo zrušené. Takže ostali dve kolegyne, p. W. a žalobkyňa a vykonávali si svoju prácu naďalej tak, že bolo to veľmi ťažké, pretože aj keď sa čerpali dovolenky, ostala tam jedna sila, proste veľmi náročné, ale zvládali to. Po dvoch rokoch v lete 2016 sa p. B. vrátila z dovolenky materskej a dožadovala sa zrejme toho miesta retailového pracovníka, ale keďže pozícia bola zrušená, tak jej ponúkli miesto bankového špecialistu. Ona tú pozíciu prijala, aj ju vykonávala jeden rok a nedosahovala výsledky požadujúce od zamestnávateľa v plnení hypotekárnych úverov. Ona bola riešená na ústredí p. Hodošim, proste nevedeli, čo sa deje, že je to stará pracovníčka ako služobne, že teda už pracovala v banke a že tie výsledky nemá žiadne, tak ona sa toho miesta na tej retailovej pozícii veľmi dožadovala, že chce sa tam vrátiť. Lenže cesty späť nebolo, nebolo to tak, ako uvádza protistrana, že boli 3 retailové pozície, teda resp. že boli 3 retailové pracovníčky a jedna bola nadbytočná. Oni boli dve retailové pracovníčky, to bola žalobkyňa a p. W. a p. B. bola hypotekárny špecialista. Začiatkom októbra 2017 si ich zavolal p. riaditeľ, zvolal takú rannú poradu krátku a zavolal si nie pobočku celú, ale zavolal si ich tri, B., W. a ju, kde im oznámil, že jedna z nich musí odísť a majú sa dohodnúť, kto to bude. Čiže boli v kurze tri. Chce vyvrátiť emócie, že proste si to ja takto všetko vykladá, že citovo do toho zainteresovaná, však kto by aj nebol, keď sa týka o Váš chlebík, o Vašu prácu 4 roky pred dôchodkom. Nastal veľký tlak v tej robote po tomto, nevedeli, čo na to povedať, nevedeli dôvod, proste toto bolo oznámené, že pobočka zle plní plán a jedna z Vás musí odísť. No ako možno týždeň to vydržali nejako, začali také už viete ako, veľmi napätá situácia bola, lebo nevedeli, či si idú hodiť euro alebo ako že čo, kto ide odísť. Proste každá tú prácu chcela, chceli, tak mu po týždni oznámili, že bohužiaľ že sa nedohodnú, že proste aké má dôvody, že prečo chce teda ukončiť s jednou prac. pomer a kto to má byť, na základe čoho, tak toto mu oznámili. Jeho odpoveď bola že dobre, keď ste sa nedohodli, banka si spôsob nájde. Túto vetu povedal. Odišli s ovisnutými gambami, že čo ďalej bude. Prešiel zase nejaký týždeň alebo dva, prišla na návštevu regionálna riaditeľka p. E., ktorá viedla s nimi osobné pohovory sama za prítomnosti p. riaditeľa. Prvá na pohovor išla p. B., potom p. W. a posledná išla žalobkyňa a vie povedať iba to, čo, proste ten rozhovor s kolegyňami, ten bol tajný, ako nesmela jedna druhá povedať vôbec, že čo sa tam udialo za dverami. Jej rozhovor s p. riaditeľkou bol asi taký, že prvá jej otázka smerovala na ňu, ony si tykajú, že povedz mi, prečo tu chceš ešte byť. Toto bola jej veta, čo žalobkyňu úplne zaskočilo, tak odpovedala, že veľa pre túto firmu urobila a ešte má ďalší potenciál, akože sa necíti nejako nevýkonná, proste robila skutočne čo mohla. Vtedy sa jej aj naozaj darilo najlepšie plniť časový plán. P. W. chodila na workshopy do Žiliny, lebo jej sa nedarilo, proste riešili to, p. B. takisto, jej výsledky, tak ďaleko, ďaleko za ňou bola. Čiže mala ešte, aj povedala p. riaditeľke, dcérka si išla dať hypotekárny úver, proste bude mať ďalšieho klienta, mala rozpracované úvery, ako veľa vecí, ktoré proste ešte mala pred sebou a chcela to, mala veľkú radosť, keď sa jej darilo proste v obchodoch. Urobila aj pre zamestnávateľa dobre, aj sama pre seba. No a tak p. riaditeľka odpovedala, že to, čo urobila doposiaľ, sa nepočíta a že sa bude rozhodovať podľa plnenia plánu. S tým ukončili rozhovor. Tak tie výsledky mala také, aké mala, takže keď potom prišlo toto rozhodnutie, tak si viete predstaviť, aký to bol pre ňu šok, lebo to plnenie plánu bolo v jej prípade v tom čase najlepšie, nehovorí, že vždy bodovala, nejako, v bankovníctve je to tak, buď sa Vám darí alebo proste tí klienti nemusia Vám vyjsť tie úvery, sú KU kritériá nastavené, proste je tam veľa okolností, kedy sa Vám aj nepodarí ten obchod, môžete sa snažiť neviem ako. No
aj toto rozhodnutie potom , keď prišlo, prišla p. riaditeľka E. s p. Ing. M. a zašli si na obed, na kávičku, vysmiate a potom si ju zavolal riaditeľ do riaditeľne, takže vedela, že koľká bije a so sklopenými očami, s roztrasenými rukami jej oznámil, že z dôvodu toho, že pobočka neplní plán, sa rozhodli, že to bude ona. Pre ňu to bol totálny šok, sa nezmohla na nič, iba že aký dôvod, tak na to p. riaditeľka odpovedala, že dôvod nemusí byť udaný, je to rozhodnutie manažéra, nemusí vedieť vôbec dôvod, takže to bola rana pod pás. Čo ďalej sa opýtala, aké sú jej možnosti a tam potom sa vyjadrila p. M., že buď podpíše dohodu, alebo jej dajú zo zákona 3+2 alebo nevie ako to presne je, nemá to naštudované, takže odišla. Proste nezmohla sa na nič, nevládala, nemala, povedala p. M., že tú dohodu majú pripravenú, že jej nechajú priestor nejaký, to bol štvrtok. V piatok do práce nenastúpila, išla k lekárke, lebo sa z toho zrútila, proste fakt ako bola zle na tom, aj teraz ešte z toho. No a potom v pondelok prišla do práce, tak p. riaditeľ chodil za ňou s tou výpoveďou, s tou dohodou, že aby to podpísala. Chcela si nechať priestor pre právnika, chcela sa poradiť, lebo nevedela čo, proste bez udania dôvodu, absolútne akože žiadne napomenutie, nikdy nemala od svojho nadriadeného nejaké upozornenie, že s prácou nie je spokojný. Práve tie dve kolegyne obdržali niekedy v minulosti listy, ktorými boli upozornené na neplnenie plánu a keď sa to bude opakovať, že budú z toho vyvodzované dôsledky, takže ako fakt to nechápala. Bolo to veľmi ťažké. Takže v tom čase ale, viete, ten pondelok, keď pobehoval p. riaditeľ tak podpíš to, podpíš to, čiže nebola to jej vôľa, nebola to slobodná vôľa, bolo to dovolí si tvrdiť, že to bolo pod nátlakom, nemala inú možnosť a p. M. povedala oni Vás tam nechcú. Ako toto ďalší šok pre ňu, že ako prečo, nerozumela tomu skutočne a za krátky čas nájsť si právnika voľného, aby sa poradila, to nebolo možné, pretože každý má svoj program a tým, že on pobehoval za ňou, to potom ten utorok ráno podpísala, lebo skutočne nemala akože inú možnosť. Ešte ju upozorňovala p. M., že nieže sa hodí na PN, mohla to urobiť, proste podpísala to. Ako nežiadala si ani dôvod, prečo, ako paragraf že dôvod rozviazania prac. pomeru, lebo v tom čase máte zastretý rozum, fakt sa nemohla sústrediť a reálne rozmýšľať a možno tú právnu pomoc potrebovala, ale ju nenašla bohužiaľ. Takže takto v podstate tým, že dostala aj to nariadenie tie prekážky v práci, chcela sa potom vrátiť ešte niektorý deň do tej práce, lebo mala v počítači rôzne také pomôcky svoje na ploche uložené, že ide si urobiť poriadok, že nech to má proste tak ako si to tak predstavovala. Toto jej nebolo umožnené, ako nechceli ju pustiť, že tam nemá čo robiť už. Čiže sa zbalila jedno poobedie, myslí, že ten utorok toho 14-teho, napchala do tašky, do igelitky a odišla ako špinavá handra vykopnutá, bez podania ruky, bez slova ďakujem.
6. Svedkyňa A. Luptáková vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 15.08.2019 uviedla k situácii na pobočke M.u. Keďže naozaj tam sa dlhšie ten stav nemenil. Nemôže byť M. iba pobočka, kde sa tam nič nezmení a treba s tým niečo urobiť. P. riaditeľ mal upozorňovať alebo oboznamovať zamestnancov s tým, že je to takto, inak už fungovať nebude, bude sa toto sledovať, proste ideme týmto spôsobom. Neboli to žiadne písomné upozornenia, pretože naozaj, nikdy nechceli ísť a hlavne voči týmto dlhodobým zamestnancom cestou nejakých vytýkacích listov alebo upozornenia na porušovanie prac. disciplíny, stále to bolo formou pohovorov, dohovorov alebo toho vysvetľovania, že naozaj treba to zmeniť, treba, aby to bolo takto, inak to už nebude. Dohodli si teda s p. riaditeľom, ako budú ďalej postupovať. Keďže boli dve pozície univerzálnych bankárov a traja zamestnanci, ktorí tú pozíciu chceli robiť, museli nejakým spôsobom rozhodnúť s tým, že najskôr p. riaditeľ dievčatá ešte raz oboznámil so situáciou, povedal im, že im dáva na ich zváženie a rozmyslenie, či by niektorá teda nechceli dobrovoľne z tej pozície odísť, že teda naozaj sa budú vedieť dohodnúť, ako keby odchádzali z organizačných dôvodov, dostanú odstupné a všetko, čo k tomu patrí. Dievčatá prišli po nejakom čase, ktorý si dali na rozmyslenie s tým, že oni sa nedohodli, že sa bude musieť rozhodnúť iným spôsobom. Ona potom navrhla, keďže uchádzačky boli tri a miesta boli dve, že rozhodnú spôsobom výberového konania, tak ako keď majú voľné miesto na hocijakú inú pozíciu, prídu uchádzači z vonku, prídu s nejakou prípravou a robia vlastne pohovor alebo rozhovor s tými uchádzačmi. Toto boli vlastne uchádzačky tri pre dve miesta univerzálnych bankárov. Kolegyne boli oboznámené, že toto sa bude diať, vedeli, kedy príde, bolo to 31.10.2017, má stále záznamy z toho, každý takýto pohovor, aj keď sú to uchádzači noví, si robí poznámky, tam vždy sú dvaja minimálne pri takýchto pohovoroch, aby to naozaj bolo objektívnejšie rozhodnutie, aby to bolo spoločné, aby to nebolo rozhodnutie jedného človeka. Všetky tri kolegyne sa zúčastnili tohto pohovoru alebo výberové konanie, kde teda bola ona a p. riaditeľka, chodili po rade, každá dostali na úvod rovnakú otázku, ktorú kladie aj každému uchádzačovi o zamestnanie alebo o nejakú pozíciu zvonka. Vždy sa pýta, aká je Vaša motivácia alebo prečo by si mali vybrať práve Vás na túto pozíciu. Dievčatá všetky takúto otázku dostali, prečo by ste práve Vy mali zostať alebo prečo by si mali práve Vás vybrať na túto pozíciu a všetky povie vlastnými slovami na to odpovedali. Možno to bolo, toto je asi domnienka, že to bolo pre kolegyne prekvapenie, že po toľkých rokoch takúto otázku dostávajú, predsa spolupracovali a predsa asi mali vedieť, čo ktorá vie alebo ovláda alebo neovláda, ale keďže
tie vedomosti, znalosti, zručnosti a aj tie výkony boli také podobné, naozaj sa podľa niečoho muselo rozhodnúť. Pri tých rozhovoroch aj ten prístup tých kolegýň bol rôzny, dve kolegyne išli do toho s tým, že urobím pre to všetko, mám strašný záujem o túto pozíciu, veľmi to chcem ďalej robiť, ja tie výsledky naozaj zlepším, mám už vyššiu rozpracovanosť a proste veľmi tu chcem naďalej pracovať. P. O. keď prišla na rad, bola posledná, tak na túto otázku odpovedala s tým, že pracuje tu 25 rokov v OTP banke, nikomu nesedí na jeho stoličke, čo bolo také zvláštne, ale možno pre ňu bola tá zvláštna otázka, prečo by tu mala zostať. povedala, že naďalej potrebuje peniaze, samozrejme, lebo má nejaký vek, to bolo v tej súvislosti, že tu pracuje 25 rokov, že teda má zručnosti a vedomosti, že klienti za ňou radi chodia. Keď sa ale bavili o tých výsledkoch, bolo to o tom, že plány sú vysoké a mala by sa aj banka pozrieť na to, čo by sa dalo robiť, aby sa tie plány zamestnancom plnili ľahšie. Takže skutočne, keď sa potom s p. riaditeľom poradili a vyhodnotili si prístup tých zamestnancov a povedali si, ktoré kolegyne si chcú nechať v kolektíve, lebo to nebolo výberové konanie o tom, ktorú kolegyňu prepustia, to bolo výberové konanie o tom, ktoré kolegyne si vyberú, aby pokračovali v tom prac. pomere na pozícii univerzálny bankár. Vyhodnotili to výberové konanie tak, že sa rozhodli ponechať si na pozícii univerzálny bankár p. W. a p. B.. Následne sa poradili s personálnym oddelením, ako by túto situáciu vedeli vyriešiť, keďže naozaj stále chceli sa rozlúčiť alebo dohodnúť s tým zamestnancom na jeho odchode tak, aby aj pre neho boli tie podmienky dobré. Zo strany personálneho bolo navrhnuté ukončenie prac. pomeru dohodou s tým, že koľko platov môže dostať ako odmenu pri odchode zamestnanec, že teda bude vo výpovednej lehote, teda nie výpovednej lehote, ale prekážkach v práci a počas toho obdobia, ktoré trvá rovnako ako výpovedná lehota, bude dostávať mzdu, ako keby bola zamestnaná. Následne sme sa na pobočke M. stretli aj s p. M., čo je šéfka personálneho oddelenia a aj ona, aj p. riaditeľ aj p. M. boli v kancelárii prítomní, zavolali p. O. a oznámili jej, že padlo rozhodnutie, že teda chcú sa s ňou dohodnúť na ukončení prac. pomeru. Od 01.01.2018 potom bola na pozícii univerzálny bankár preradená p. B. a pozícia bankára špecialistu bola opäť na pobočke voľná, na ňu vypísali výberové konanie.
7. Svedok Ing. E. O. vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 15.08.2019 uviedol, že žalovaný je jeho zamestnávateľ a žalobkyňa bola jeho dlhoročná kolegyňa, spolupracovali spolu 25 rokov. Ku skutočnostiam týkajúcim sa skončenia prac. pomeru žalobkyne u žalovaného, resp. ku skutočnostiam, ktoré tomu predchádzali, ktoré s tým bezprostredne súviseli, svedok uviedol, že pracuje ako riaditeľ pobočky M., momentálne je to 15 rok, čiže vtedy to bolo asi 13 rokov, čiže dlhodobo zodpovedá za dosahovanie obchodných výsledkov miesta pobočka M., to znamená jeho úlohou je zabezpečiť plnenie obchodného plánu, to znamená obchodný plán v pobočke vytvárajú tí ľudia, ktorí sú tam zamestnaní. Keďže pobočke M., resp. jednotlivcom sa nedarilo v tom období, ktoré tomu predchádzalo, celkom napĺňať predstavy zamestnávateľa o tom, ako by tá pobočka mala vyzerať, tak bolo prijaté opatrenie, že aby zlepšili ten výkon pobočky, že pristúpia k personálnej zmene na pobočke. Aby to nebolo nejaké rozvláčne, celé, čiže prebehlo to takým spôsobom, že kolegyne boli z jej strany vyzvané, aby sa dohodli, pokiaľ nejaká z nich má dobrovoľne ako keby záujem nepracovať v banke a prijať ponuku serióznej dohody pri opustení prac. miesta, aby sa medzi sebou dohodli, či niektorá nemá nejaké osobné alebo nejaké prac. dôvody, ktoré by teoreticky mohli byť dôvodom toho, že to niektorá akoby dobrovoľne ten prac. pomer v tej banke ukončí. Keďže sa po nejakej dobe dievčatá spolu nedohodli, predstúpili pred neho všetky tri naraz a povedali, oboznámili ho so skutočnosťou, že oni sa nedohodli, že má rozhodnúť. O tejto skutočnosti informoval jeho priamu nadriadenú, to znamená p. L. a dohodli si ďalší postup, ako budú pracovať s touto skutočnosťou. Zvolali niečo ako keby konkurz, ale proste štandardný, ako obsadzujú nové miesto novým človekom, tak urobili ako keby výberové konanie nie na to, že kto u nich nebude pracovať, ale kto u nich ostane pracovať, čiže keďže tie výsledky tých ľudí boli natoľko porovnateľné, určite ste tu videli rôzne porovnania a rôzne snahy o to určiť, že kto ako keby bol najlepší, lebo tým, že je zodpovedný za tie výsledky, určite by šiel proti sebe, keby si nevybral do tímu človeka, ktorý by dokázal naplniť predstavy zamestnávateľa o tom, čo sa od neho vyžaduje, takže keďže sa teda dievčatá nedohodli, urobili to sedenie s nimi, to výberové konania, kde dostali všetky rovnakú otázku, nepamätá si už presne, ako to bolo, ale riešili niečo na tú tému, že ako keby aby obhájili to svoje miesto, prečo by práve oni mali v tej banke ostať pracovať. Je to normálna legitímna otázka, ktorá sa dáva bežne, aj pokiaľ majú ďalšie iné konkurzy na iné miesta, tak proste otázku dostanú, že prečo by sa mali rozhodnúť práve pre Vás, ako pre toho človeka, s ktorým sa jedná. Takže ten rozhovor prebehol, každá pristúpila jednotlivo, každá sa k tomu vyjadrila, už naozaj nemá encyklopedickú pamäť, ako má možno jeho nadriadená, nemá ani poznámky z toho obdobia, ale na základe toho, ako sa vtedy rozhodli, tak sa rozhodli tak, že na pobočke ostane pracovať p. W. a p. B.. S týmto bol oboznámený personálny odbor a za prítomnosti p. M. bolo následne rozhodnutie oznámené p. O., to znamená ona neprišla ešte s pripravenou dohodou ani s ničím, lebo nevedeli, či p. O. na tú dohodu pristúpi, aby ten prac. pomer bol
rozviazaný, ukončený dohodou, to znamená tie podmienky tej dohody sa vyjednávali akoby za pochodu, bol tak v podstate ako keby deň ešte na rozmyslenie, na doriešenie si niektorých detailov, čo sa týka dovolenky, čo sa týka vyplatenia nejakých bonusových bodov, nejakých bonusových peňazí ohľadom odchodu. Po podpise dohody boli zo strany zamestnávateľa stanovené pre žalobkyňu v banke prekážky v práci, p. O. v podstate vyčerpala dovolenku a do konca roku myslí že bola zamestnaná v banke. To je všetko, čo vie k tomu povedať.
8. Súd sa v rámci vykonaného dokazovania oboznámil aj s obsahom listín založených v spise, a to pracovná zmluva- zmena zo dňa 31.03.1993, stanovenie výšky mesačného základného platu zo dňa 30.09.1992, platový výmer zo dňa 30.10.1992, dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 12.10.1992, charakteristika prac. činnosti pracovníka zo dňa 02.04.2001, dodatok k prac. zmluve zo dňa 15.02.1993, prac. zmluva - zmena zo dňa 01.07.1994, prac. zmluva zo dňa 02.05.2003, dohoda o zmene prac. podmienok zo dňa 31.03.2011, stanovenie príplatku za lojalitu zo dňa 01.10.2015, dohoda o zmene prac. podmienok zo dňa 30.04.2016, poďakovanie zo septembra 2008, poďakovanie zo dňa 24.11.2017, dohoda o skončení prac. pomeru zo dňa 14.11.2017, prekážky v práci a čerpanie dovolenky - nariadenie zo dňa 13.11.2017, obchodný plán 4. kvartál 2017, čerpanie PL najvyšší počet kusov najväčší objem, informácie inzerát o novom prac. mieste, písomný záznam o vyhľadaní dôkazov zo dňa 29.01.2018, písomný záznam o vyhľadaní dôkazov 29.01.2018, list žalobkyne adresovaný žalovanému zo dňa 29.12.2017, poštový podací lístok, list pr.zást. žalobkyne adresovaný OTP Banke Slovensko a.s. 29.01.2018, sledovanie zásielok na internetovej stránke Slovenskej pošty, stanovisko k neplatnosti dohody o skončení prac. pomeru zo dňa 14.02.2018, životopis žalobkyne čl.33, odpovede na žiadosť o prijatie do zamestnania, zaslanie životopisu, žiadosti o prijatie do zamestnania, potvrdenie UN M. o účasti žalobkyne na výberovom konaní dňa 20.02.2018, potvrdenie Uni Credit Bank o účasti žalobkyne na výberovom konaní dňa 10.01.2018, potvrdenie Prima bank Slovensko o účasti žalobkyne na výberovom konaní dňa 11.12.2017, potvrdenie Europen Ing. M. L. o účasti žalobkyne na výberovom konaní dňa 10.01.2018,.
9. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Podľa § 2 ods.1,2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon: (1) Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (2) Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
Podľa § 2a ods.3 zákon č. 365/2004 Z.z., nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou.
Podľa § 3 ods.1 zákona č. 365/2004 Z.z., každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
Podľa § 6 ods.2 písm. b) zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.
Podľa § 9 ods. 1,2,3 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon: (1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania.
(3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
10. Žalobkyňa v spore uplatňovala nároky (určenie, že žalovaný porušil jej právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou, uloženie povinnosti žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie jej práva na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou, uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie v peniazoch), a to titulom nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, porušil zákaz diskriminácie z dôvodu veku s poukazom na skutočnosti týkajúce sa jej prepustenia zo zamestnania - osobitne na ukončenie pracovného pomeru bola cielene vybraná zo stany riaditeľa pobočky M., regionálnej riaditeľky a zástupkyne oddelenia ľudských zdrojov spomedzi troch zamestnankýň (okrem nej Katarína W. a Andrea B.) na základe dosiahnutého najvyššieho veku s tým, že žalovaný nemal nikdy výhrady k jej práci, nebola písomne upozornená na nedostatky v práci, pričom preukázateľne patrila medzi najvýkonnejších pracovníkov, čo do objemu a počtu kusov bankových produktov v regióne a zároveň od januára 2018 žalovaný inzeroval pre pobočku M. uvoľnené pracovné miesto bankára špecialistu na www.profesia.sk.
11. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe vyjadril svoj nesúhlas s uplatneným nárokom žalobkyne, keď poukázal na skutočnosť, že došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou na základe dohody o skončení pracovného pomeru, dôvody skončenia pracovného pomeru v nej uvedené nie sú, pracovný pomer neskončil z dôvodov uvedených § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce. V rámci dohody o skončení pracovného pomeru bola dohodnutá odmena vo výške 6násobku priemernej mzdy (výhodnejšie ako pri výpovedi z pracovného pomeru). Návrh dohody o skončení pracovného pomeru bol daný žalobkyni na pripomienkovanie v dostatočnom predstihu a na základe požiadavky žalobkyne boli v dohode vykonané úpravy. Žalovaný poprel okolnosti skončenia pracovného pomeru tak, ako boli popisované žalobkyňou.
12. Nespornou skutočnosťou bola existencia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného od 01.10.1992 v pobočke M. najskôr na pracovnej pozícii pokladník (pracovná zmluva) a neskôr - od 01.04.2011 na pracovnej pozícii univerzálny bankár (dohoda o zmene pracovných podmienok). Taktiež nesporným bolo skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou dohodou zo dňa 14.11.2017 ku dňu 31.12.2017 bez uvedenia dôvodu (dohoda o skončení pracovného pomeru). Ďalej nesporným bolo, že po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru žalovaný nariadil žalobkyni prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce v období od 14.11.2017 do 27.11.2017 a následne od 28.11.2017 do 31.12.2017 nariadil žalovaný žalobkyni čerpanie dovolenky. Ešte počas trvania pracovného pomeru adresovala žalobkyňa generálnej riaditeľke žalovaného list zo dňa 29.12.2017, v ktorom namietala nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania z titulu svojho veku (58 rokov v čase skončenia pracovného pomeru) a vynútenie skončenia pracovného pomeru dohodou a žiadala vysvetlenie z akého dôvodu bola nútená pristúpiť na dohodu o skončení pracovného pomeru, keď sa jej miesto neruší - výpoveď (dohodu) považovala za zinscenovanú a nepochopiteľnú. Nesporné bolo tiež, že žalobkyňa určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou na súde neuplatnila, avšak listom zo dňa 29.01.2018 domáhala sa u riaditeľky žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v nadväznosti na nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania a generálna riaditeľka žalovaného listom zo 14.02.2018 poprela hodnotenie veku ako kritéria pre svojich zamestnancov, nenašla žiadne pochybenie zo strany banky, žiadne porušenie Etického kódexu banky v súvislosti s podozrením na diskrimináciu pri skončení pracovného pomeru, keď žalobkyňou uvádzané okolnosti skončenia pracovného pomeru nemala za potvrdené. Tvrdil, že nedošlo k pochybeniu zo strany žalovaného v súvislosti s podozrením na diskrimináciu žalobkyne pri skončení pracovného pomeru.
13. Podľa názoru súdu žalobkyňa jasne pomenovala diskriminačný dôvod, ktorý je nevyhnutný na to, aby bolo možné uvažovať o danosti porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Nie každá rozdielnosť v zaobchádzaní (v tomto prípade postup pri prepúšťaní zamestnancov) je automaticky prejavom diskriminácie, ale musí byť tvrdený konkrétny (zákonom predpokladaný) diskriminačný dôvod, ktorého prejavom je faktický akt diskriminácie - odlišného zaobchádzania. Diskriminačný dôvod iného postavenia musí existovať ako titul, pre ktorý sa žalovaný, zamestnávateľ správal k žalobkyni, zamestnankyni
odlišne. Taktiež súd má za to, že skutočnosti uvedené žalobkyňou ohľadom jej prepustenia z hľadiska veku sú dostatočné na to, aby na základe nich bolo možné usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, žalobkyňa vymedzila konkrétne skutkové okolnosti nasvedčujúce diskriminácii. V nadväznosti na to dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z.z., nie je povinnosťou žalobkyne preukázať diskrimináciu, ale iba to, či sú dané konkrétne okolnosti, na základe ktorých je možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a je povinnosťou žalovaného preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
14. Sporné skutočnosti sú jednak tvrdenia žalobkyne týkajúce sa konkrétnych okolností, na základe ktorých je možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku, ako aj tvrdenie žalovaného, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.
15. K tvrdeniam žalobkyne týkajúcim sa konkrétnych okolností, na základe ktorých je možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku súd uvádza, že tieto skutočnosti súd má preukázané na základe vykonaného dokazovania výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne A. L., výsluchom svedka Ing. E.a O.a. Z týchto dôkazov nepochybne vyplynulo, že riaditeľ pobočky žalovaného v M.e oslovil tri zamestnankyne tejto pobočky - žalobkyňu, C. W. a Q. B. v októbri 2017, že s jednou z nich musí ukončiť pracovný pomer, nakoľko pobočka neplní obchodný plán s tým, že nech sa dohodnú medzi sebou, ktorá z nich to bude. Nakoľko medzi nimi k dohode nedošlo, došlo k výberu zo strany žalovaného - zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, keď vybranou na prepustenie bola žalobkyňa, najstaršia zo všetkých troch uvedených zamestnankýň - v danom čase vo veku 58 rokov. Následne bol so žalobkyňou ukončený pracovný pomer, a to dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu, ako vyplynulo z písomnej dohody o skončení pracovného pomeru. Je preukázané, že iniciatíva na skončení pracovného pomeru bola na žalovanom, žalobkyňa nad skončením pracovného pomeru neuvažovala. Súd poukazuje, že žalovaný netvrdil v spore, že rozhodol o organizačných zmenách v banke, resp. že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo uskutočnené z dôvodu organizačných zmien u žalovaného, napr. zrušenie jedného miesta univerzálneho bankára pre pobočku žalovaného v M.e. Postup žalovaného s cieľom prepustenia zamestnanca nebol odôvodnený ani porušením pracovnej disciplíny, ani neuspokojivými pracovnými výsledkami žalobkyne. Žalovaný vo vyjadrení v žalobe zdôrazňuje, že došlo ku vzájomnému konsenzu o skončení pracovného pomeru žalobkyne, nešlo o autoritatívny prejav vôle zamestnávateľa voči žalobkyni. Vykonané dokazovanie však tomuto tvrdeniu nenasvedčuje. Z výpovede svedkyne A. L. vyplynulo, že v podstate išlo o organizačné zmeny. Rozhodnutie o organizačných zmenách však predložené súdu nebolo. Z výpovede svedka Ing. E.a O.a vyplynulo, že išlo o „manažérske rozhodnutie“, keď výkladom tohto pojmu súd dospel k záveru, že nepochybne išlo o rozhodnutie žalovaného, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k prepusteniu žalobkyne a hoci z jej strany došlo k akceptovaniu dohody o skončení pracovného pomeru, uvedené podľa názoru súdu nevylučuje uplatnenie nároku titulom nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania na základe kritéria veku žalovaným práve v procese rozhodnutia o výbere zamestnanca, ktorý bude zo zamestnania prepustený. V tomto smere súd zistil z výpovedí žalovanej a svedkov A. L. a Ing. E.a O.a, že títo uskutočnili tzv. výberové konanie, či konkurz na účely výberu dvoch zamestnancov, ktorý zostanú pre žalovaného pracovať na pobočke M. - obaja zhodne zdôrazňovali, že nevyberali zamestnankyňu, ktorá bude prepustená. Takýto postup nekorešponduje s predmetnou situáciou, keď žalobca sa rozhodol jednu zamestnankyňu pre pobočku M. prepustiť z dôvodu neplnenia obchodného plánu pobočky (čo potvrdzovali obaja svedkovia), nejednalo sa v tomto prípade o prijímanie nového zamestnanca do zamestnania a ani sa nejednalo o organizačné zmeny, kde výber zamestnanca v nadväznosti na prijatú organizačnú zmenu o zrušení pracovnej pozície je na zamestnávateľovi. Takýto postup žalovaného je neštandardný a vzbudzujúci pochybnosti. Bolo na žalovanom, aby riadne súdu ozrejmil kritériá výberu žalobkyňa na účely prepustenia zo zamestnania. K tomu však zo strany žalovaného nedošlo. Z výpovede svedkyne A. L. vyplynulo, že kritériom výberu bola motivácia zamestnankýň, bola im z jej strany položená otázky prečo chcú v banke ešte pracovať. Bez ohľadu na odpovede týchto zamestnankýň na otázku, súd má za to, že ide o nenáležité a vágne kritérium výberu, keď žalovaný vzhľadom na predchádzajúce dlhodobé zamestnanie týchto zamestnankýň poznal riadne ich pôsobenie v banke, prístup k práci, ku klientom, pracovné výsledky, t.j. údaje, ktoré bolo možné žalovaným objektívne podložiť, resp. aj vyčísliť a nebol odkázaný na všeobecné vyjadrenia, ako je tomu pri pohovoroch s neznámymi uchádzačmi o prijatie do zamestnania. Súd konštatuje, že je na žalovanom, akým spôsobom prijíma svoje rozhodnutia pri riadení chodu spoločnosti, avšak pokiaľ žalovaný v spore nepodložil objektívne svoje kritérium výberu, nemožno dospieť k inému záveru len k
záveru, že motivácia sa javila žalovanému najslabšia práve u žalobkyne z dôvodu jej veku, ktorý bol na hranici 60 rokov a teda blízky veku, kedy vzniká nárok na starobný dôchodok. Kritérium motivácie je priamo spojené z hľadiska časového s budúcim obdobím a teda s posudzovaním perspektívy u daného zamestnanca. Preto aj otázka pre žalobkyňu vo výberovom konaní, „čo ešte môžeš banke v budúcnosti ponúknuť“, predstavuje skrytý poukaz na jej vek. K takémuto posúdeniu skutkového stavu prispieva aj skutočnosť, že kvalita práce žalobkyne zo strany žalovaného nebola spochybnená, hoci svedkyňa A. L. vyjadrila názor, že nemali záujem voči dlhodobým zamestnancom postupovať striktne formálne v zmysle vytýkania neuspokojivých pracovných výsledkov, súd má za to, že z hľadiska preukazovania tvrdenia o nedostatočnej výkonnosti žalobkyne je uvedené na ťarchu žalovaného, teda súd nemal preukázané neuspokojivé pracovné výsledky žalobkyne. V tomto kontexte poukaz žalovaného na neplnenie obchodného plánu pobočky v M.e z hľadiska predmetu tohto konania je irelevantný. Je vecou žalovaného, ako vyhodnocuje svoju podnikateľskú činnosť, aké opatrenia prijíma za účelom zlepšenia výsledkov svojho podnikania. Zákon mu umožňuje prijímať rozhodnutia v tomto smere aj vo vzťahu k zamestnancom, napr. môže rozhodnúť o znížení stavu zamestnancov (organizačné zmeny), v tomto prípade však žalovaný k takémuto rozhodnutiu nepristúpil. Príčinnú súvislosť medzi výkonnosťou žalobkyne a neplnením obchodného plánu žalovaného - pobočka M. súd preukázanú nemal. Na druhej strane súd zistil, že žalovaný inzeroval voľné pracovné miesto na bankára špecialistu na pobočku M. na www.profesia.sk <http://www.profesia.sk/>, ktoré žalobkyni neponúkol, hoci táto stanovené podmienky spĺňala, čo tiež nasvedčuje účelovému rozhodnutiu žalovaného o prepustení žalobkyne.
16. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že dodržal zásadu rovnakého zaobchádzania a preto prejudiciálne ustálil, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku
- na základe uvedeného dôvodu postupoval odlišne voči žalobkyni ako k ostatným dvom uvedeným zamestnankyniam pri výbere zamestnanca, ktorého prepustí zo zamestnania. Súd má za to, že ide o diskrimináciu nepriamu, nakoľko navonok žalovaný snažil sa prezentovať svoj neutrálny postup pri rozhodovaní o výbere zamestnankyne, ktorá bude prepustená, a to s poukazom na kritérium motivácie zamestnankýň pre ďalšiu prácu u žalovaného, avšak došlo k znevýhodneniu žalobkyne v porovnaní s ostatnými dvoma zamestnankyňami pre jej vek, žalobkyňa bola na základe prijatého personálneho rozhodnutia žalovaného prepustená a na jej miesto nastúpila mladšia kolegyňa, ďalšia mladšia kolegyňa tiež v zamestnaní zotrvala (§ 2a ods. 3 zákona č. 365/2004 Zz.).
17. K prvému uplatnenému nároku žalobkyne - o určenie, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku súd uvádza, že ho nepovažoval za dôvodný, nakoľko ide o určenie protiprávneho úkonu, teda právnej skutočnosti a v takom prípade CSP v ustanovení § 137 písm. d) požaduje splnenie podmienky, že takéto rozhodnutie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitný predpis však takúto žalobu o určenie neupravuje - konkrétne v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.Z. (upravené sú príkladmo žaloba na upustenie od konania, nápravu protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia, poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Je otázne, aký by mala význam žaloba o určenie, pokiaľ možno sa domáhať uvedených nárokov na plnenie. Je nepochybné, že žalobkyňa v tomto prípade okrem určovacej žaloby domáhala sa aj nároku na primerané zadosťučinenie a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom u oboch sa súd nutne zaoberal prejudiciálnou otázkou porušenia práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku. Vzhľadom k tomu súd žalobu v tejto časti zamietol.
18. K druhému uplatnenému nároku žalobkyne - uloženie povinnosti žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku súd uvádza, že súd ho považoval za dôvodný. Nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia citovaný zákon v ustanovení § 9 ods. 2 výslovne upravuje. Nakoľko ide o protiprávny úkon zo strany žalovaného, ktorého následkom bolo okrem prepustenia zo zamestnania (neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobkyňa na súde neuplatnila na základe jej rozhodnutia, čo je však nárok iného druhu, ako nárok uplatnený v tomto spore), aj pocity stresu, neistoty, poníženia, sklamania zo situácie, že zo dňa na deň po riadnom výkone práce pre žalovaného počas dlhej doby 25 rokov bola prepustená za uvedených okolností, t.j. na základe odlišného postupu zamestnávateľa voči nej ako voči ďalším dvom zamestnankyniam, súd má za to, že požadované písomné ospravedlnenie od žalovaného je oprávneným prostriedkom ochrany žalobkyne. Preto súd žalobe v tejto časti vyhovel
19. K tretiemu uplatnenému nároku žalobkyne súd uvádza, že súd ho považoval za dôvodný. Citovaný zákon v ustanovení § 9 ods. 3 veta prvá upravuje podmienky úspešného domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to primerané zadosťučinenie nie je dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Súd má za to, že v danom prípade primerané zadosťučinenie nie je dostačujúce vzhľadom na skutočnosť, že ide o porušenie zásady diskriminácie vo vzťahu k zamestnancovi v procese prepúšťania. Zamestnanec je slabšou stranou pracovnoprávneho vzťahu na rozdiel od zamestnávateľa. Naviac otázka trvania, či skončenia pracovného pomeru zamestnanca predstavuje pre neho nepochybne existenčnú otázku, ktorú zamestnanec vníma mimoriadne citlivo. Z tohto dôvodu tvrdenia žalobkyne o jej prežívaní celej situácie, ako ju popísala v rámci svojho výsluchu súd hodnotí ako presvedčivé. Relevantná v tomto smere je podľa názoru súdu skutočnosť, že žalovaný nepristúpil k štandardnému zákonnému postupu pri skončení zamestnania žalobkyne (skončenie pracovného pomeru dohodou, či výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu nadbytočnosti žalobkyne), ale zvolil netransparentný postup, čo z hľadiska preukazovania pred súdom ho znevýhodnilo - tento postup nebol podložený žiadnou písomnou dokumentáciou, keď bol založený len na rozhodnutiach manažérov, ktoré vychádzali výlučne z neurčitého kritéria motivácie v ďalšom zamestnaní pre žalovaného u dotknutých zamestnankýň, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutia a vyhodnotenia výberu (konštatovanie riaditeľa pobočky M., že ide o manžérske rozhodnutie). V nadväznosti na uvedené vystupuje do popredia aj preventívna funkcia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s cieľom odradiť v budúcnosti žalovaného od takého postupu voči svojim zamestnancom, keď len písomné ospravedlnenie túto funkciu nenaplní.
20. K výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje súd na ustanovenie § 9 ods. 3 veta druhá citovaného zákona v zmysle ktorého sumu tejto náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa názoru súdu vzhľadom k citovaným zákonným kritériám a k zisteného skutkovému stavu, tak ako je popísaný vyššie, adekvátnou sa javí suma 1.000,- eur a predstavuje dôraznejší prostriedok ochrany žalobkyne, ktorý v tomto prípade bolo potrebné použiť. Uplatnená suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur nad rámec priznanej sumy 1.000,- eur z vykonaného dokazovania však nevyplynula a preto ju súd považuje za nedôvodnú a žalobu v tejto časti zamietol.
21. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 33,33% s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyňa bola úspešná v spore ohľadom dvoch výrokov z celkom žalovaných troch výrokov - súd vyhovel žalobe v časti o uloženie povinnosti žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie, ako aj uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie v peniazoch, čo predstavuje 66,66% a žalovaný bol v spore úspešný ohľadom jedného výroku - súd zamietol žalobu v časti o určenie, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou, čo predstavuje 33,33%. Pokiaľ žaloba bola zamietnutá v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nad rámec sumy 1.000,- eur, súd má za to, že ide o procesný úspech žalobkyne, nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol priznaný a výška priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola na úvahe súdu. Čistý procesný úspech žalobkyne predstavuje rozdiel týchto percentuálnych vyjadrení vo výške 33,33% a v tejto výške súd náhradu trov konania žalobkyni priznal.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods.1,2 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 2 vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 CSP) - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods.3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.