Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_36Csp-28-2019.pdf
PDF · 117.37 KB
Case nature
Area
Subarea
36Csp/28/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, sudkyňou JUDr. Katarínou Moravčíkovou, v spore žalobcov: 1) X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, 2) S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, o určenie neplatnosti zmluvy a ochrana práv spotrebiteľa, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej ako žalobcovia) sa žalobou zo dňa 12.03.2019 domáhali určenia, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 31.10.2014, uzavretá medzi žalobcami a žalovaným, je neplatná pre početné neprijateľné podmienky v zmluve. Okrem toho navrhli, aby súd určil, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov. Dôvodom pre podanie žaloby bolo podľa žalobcov odstránenie neistoty vzťahov medzi účastníkmi úverovej zmluvy a jej podrobenie súdnej kontrole v súlade s unijným právom. So žalovaným uzatvorili zmluvný vzťah - úverovú zmluvu dňa 31.10.2014 pod č. 8015347, ktorej predmetom malo byť poskytnutie finančných prostriedkov v sume 20 000 eur. Túto zmluvu považujú za uzavretú v rozpore s § 37, § 39 a 53 Občianskeho zákonníka, ako aj zákonom o ochrane spotrebiteľa, pretože články obsahujú vady a zmluvné podmienky neboli individuálne dohodnuté. Neprijateľné podmienky spočívajú v tom, že splátka úveru v sume 445,85 eur nie je rozdelená na istinu a úrok, RPMN je veľmi vysoká 20,49 % a fixný úrok 19% je úžernícky, ako aj namietajú zmluvné pokuty. Zabezpečenie v zmluve je dojednané v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. V žalobe citovali príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, niektoré rozhodnutia ako aj na čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Vzhľadom na uvedené vady v zmluve navrhli, aby súd vec prejednal z dôvodu ich ochrany ako spotrebiteľov, podrobil spotrebiteľskú zmluvy kontrole a ich žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť trovy konania.
2. Žalovaný sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril k žalobe, pričom uviedol, že skutočnosti, ktoré by údajne mali byť právnym dôvodom k požadovanému určeniu neplatnosti právnych úkonov a tiež bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, sú v texte žaloby opísané nedostatočne a nepredstavujú spoľahlivý základ pre súdne prejednanie veci. Žalobcovia vôbec nevysvetlili a nepreukázali, v čom presne vzhliadajú tzv. naliehavý právny záujem na požadovanom určení, neoznačili, čo žalovanému vytýkajú. Venovali sa ad 1) všeobecnému informovaniu o slovenskej a európskej legislatíve a množstve iných súdnych rozhodnutí, ktorých súvislosť s meritom tohto sporu je však nateraz
otázna, a zatiaľ určite nepreukázaná, ad 2) výpočtu veľkého množstva námietok a výhrad, ktoré sú absolútne nekonkrétne, zároveň dôkazne nepodložené a niektoré vyznievajú zároveň aj úplne nelogicky. Preto žalovaný nemal možnosť sa k žalobe ani vyjadriť, ani si zvoliť procesnú obranu, resp. taktiku vhodnej obhajoby našich legitímnych záujmov v tomto súdnom konaní. Okrem toho poukázal na to, že naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti resp. bezpoplatkovosti a bezúročnosti úverovej zmluvy absentuje, nakoľko žalobcom nič nebránilo a nebráni tomu, aby podali voči žalovanému iný typ žaloby - na plnenie. Ak sa žalobcovia domnievajú, že z dôvodu údajnej (nimi tvrdenej, no zatiaľ určite nepreukázanej) neplatnosti alebo bezpoplatkovosti a bezúročnosti úverovej zmluvy, je žalovaný povinný žalobcom vrátiť určitú časť nimi zaplatenej sumy, tak žalobcovia mali a majú určite možnosť podať voči žalovanému žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a takýto typ žaloby na plnenie má nesporne prednosť pred žalobou na určenie práv a povinností. V takomto inom prípadnom súdnom konaní o inej žalobe žalobcov (žalobe na plnenie) by sa ako prejudiciálne otázky riešili všetky tie témy, ktoré žalobcovia prezentovali v tejto svojej aktuálnej žalobe. A v tejto inej prípadnej žalobe na plnenie by žalobcovia mali nepochybne možnosť namietať všetko to, čo uvádzali v súčasnej žalobe na určenie; neboli by teda určite ukrátení na svojich procesných právach. Zároveň zdôraznil, že táto žaloba na určenie (na rozdiel od eventuálnej žaloby na plnenie) určite neslúži praktickým potrebám života. Podľa žalovaného táto žaloba na určenie neodstraňuje žiaden stav neistoty v právnom vzťahu, a neposkytuje žalobcom ani žiaden iný „benefit“, ktorý by eventuálne mohol zakladať naliehavosť právneho záujmu na takomto požadovanom určení. Z požiadavky žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému predložiť výpisy z úverového účtu usudzuje, že žalobcovia pravdepodobne nemajú vedomosť o tom, aká je aktuálna výška ich pohľadávky resp. záväzku voči žalovanému. Dva určovacie petity v žalobe si podľa žalovaného navzájom protirečia a sami seba navzájom „negujú“. Takýto súbežný výskyt prvých dvoch žalobných petitov v žalobe teda vlastne znamená neriešiteľný „vnútorný konflikt“ v právnej argumentácii žalobcov, keď títo v žalobe uvádzajú dve navzájom sa vylučujúce tvrdenia - jednak tvrdenie, podľa ktorého je daná zmluva o úvere platným právnym úkonom a jednak súbežné tvrdenie, že daná zmluva o úvere je absolútne neplatným právnym úkonom. Tento fakt sám o sebe je dôkazom toho, že žaloba je v tejto časti nezrozumiteľne formulovaná. Fakt - vzájomná negácia prvých dvoch určovacích petitov žaloby znemožňuje, aby bol daný naliehavý právny záujem práve na súbežnom určení oboch týchto skutočností. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol žalovaný žalobu zamietnuť, a to dokonca bez meritórneho prejednania sporu.
3. Žalobcovia k vyjadreniu žalovaného uviedli, že im bolo zrejmé, že žalovaný so žalobou nebude súhlasiť a bude všetko popierať. Na podanom návrhu trvali a priklonili sa k zákonu č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a to najmä § 3, čl. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Žalovaný si sám určuje výšku dlhu, čo považujú za neprijateľnú podmienku. Považujú úrok za neprimerane vysoký, či je tiež neprijateľná podmienka.
4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcov uviedol, že nimi podávaný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je správny. Žalobcovia sa v žalobe odvolali na úverovú zmluvu č. XXXXXXX zo dňa 31.10.2014. Žalovaný konštatoval, že podaná žaloba sa týkala zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 31.10.2014, na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver vo výške 20 000 eur. Žalobcovia v žalobe uviedli, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky „Splátka úveru nie je rozdelená na istinu a úrok“. Ďalej sa odvolali na § 4 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná zo znenia podanej žaloby vyvodila, že žalobca mal v úmysle poukázať na ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého musí zmluva o úvere obsahovať ,,výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. S daným tvrdením žalovaná bezo zvyšku súhlasí a dodáva, že táto zákonná náležitosť je v zmluve o úvere bezpochyby prítomná - už z prvého pohľadu na časť ,,Základné Podmienky“ článku I. (najmä ods. 1 a 3) zmluvy o úvere je zrejmé, že obsahuje údaj o výške, splatnosti, počte, periodicite splátok, informáciu o poistnom, ročnej úrokovej sadzbe atď.; všetky informácie ohľadne splátok boli žalobcovi pred podpisom zmluvy odovzdané a žalobcovia teda nepochybne vedeli, ako majú poskytnutý úver splácať. Výklad daného ustanovenia, podľa ktorého je potrebné v zmluve uvádzať (i) samostatne výšku, počet a termíny splátok istiny, (ii) samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a (iii) samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov, je nesprávny, príliš formalistický, v ktorom absentuje racionalita s ohľadom na potreby zmluvného vzťahu. V tomto smere poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky obsahujúce taký nesprávny výklad podávaný žalobcom, no i rozhodnutia podporujúce žalovaným podávaný správny výklad daných zákonných
ustanovení - viď napr. verejne dostupný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 19.09.2012, sp. zn. 17Co/151/2012, či napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.12.2012, sp. zn. 16Co/315/2012. Ako je zrejmé, výklad príslušných ustanovení zákona, podávaný všeobecnými súdmi Slovenskej republiky, žiaľ nie je jednotný. Práve preto je potrebné a o to žiaducejšie vykladať tieto vnútroštátne normy tzv. eurokonformným spôsobom, a to aj v súlade s najnovšou rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ. Eurokonformný výklad daného ustanovenia zákona možno dohľadať v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len ,,Smernica 2008/48“), a to konkrétne v jej článku 10 ods. 2 písm. h). Európsky zákonodarca vyžaduje jedine uvedenie celkových splátok úveru v zmluve o úvere; nevyžaduje ich osobitné (a v prípade rovnakej splatnosti zložiek splátky a rovnakej úrokovej sadzby na ne naviazanej i bezpochyby zbytočné) rozčlenenie na ich jednotlivé zložky (istina, úroky ...). Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch však nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Nič také nevyplýva ani z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu. Dôvodová správa uvádza iba nasledovné: ,,Medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria napríklad: [...] Výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).“ Právnemu záveru žalobcov tak nesvedčí autentický výklad danej právnej normy podaný zákonodarcom, právnemu záveru žalobcov nesvedčí ani prax poskytovateľov spotrebiteľských úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali spôsobom uvádzaným žalobcom. V tomto prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy na dobu určitú (vopred určený počet splátok). Pri systematickom pohľade na § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že informáciu o postupnej amortizácii svojho dlhu (vrátane tzv. rozpisu splátok) spotrebiteľ zistí z tzv. amortizačnej tabuľky, na ktorú má voči veriteľovi bezplatný nárok kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu v zmysle § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 zákona. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady. Aj spotrebiteľ danú aktualizovanú tabuľku môže kedykoľvek počas zmluvného vzťahu žiadať od veriteľa zadarmo. Smernica EÚ nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Podľa tabuľky zhody k zákonu o spotrebiteľských úveroch, § 9 ods. 2 písm. k) zákona je transpozíciou čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice EÚ, podľa ktorého v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“. Z uvedeného je zrejmé, že Smernica EÚ vyžaduje v zmluve o úvere uviesť iba celkové splátky úveru a nevyžaduje ich osobitné rozčlenenie na ich jednotlivé zložky - istinu, úroky a poplatky. Tento záver potvrdil aj Rozsudok SDEÚ Home Credit podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Z uvedeného vyplýva, že výklad podávaný žalobcami o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice EÚ. Smernica EÚ predstavuje tzv. úplnú harmonizáciu danej oblasti, čo znamená, že s cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného trhu členské štáty nesmú zachovávať ani zaviesť prísnejšie pravidlá ako sú v nej uvedené. V tomto smere poukázal žalovaný na viaceré rozhodnutia súdov SR. Pokiaľ ide o namietanú výšku úrokovej sadzby, ktorú žalobcovia považujú sa „úžernícku“ a za „neprijateľnú zmluvnú podmienku“ pričom však nerozvádzajú, v čom by mala byť úroková sadzba neprijateľná, resp. v rozpore s dobrými mravmi, pričom o dôkaznom podložení týchto tvrdení nemožno hovoriť vôbec; z ich strany tak ide len o číre účelové špekulácie. Žalovaná uviedla, že priemerné výšky úrokovej sadzby pre úvery definované ako „ostatné spotrebiteľské úvery“ so splatnosťou na 5 rokov poskytované v mesiaci 10/2014 dosahovali úroveň 12,36 % a za IV. štvrtok roku 2014 dokonca úroveň 12,36 %. Z uvedeného dôvodu mal za to, že výška úrokovej sadzby nie je v rozpore s dobrými mravmi a podstatným spôsobom neprekročila priemerné úrokové sadzby pre podobné obchody. Úroková sadzba je jasne a zreteľne uvedená na viacerých miestach v zmluve - v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t.j. tzv. neprijateľné podmienky; uvedené však neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je tak zrejmé, že úroková sadzba nemôže byť v tomto prípade neprijateľnou podmienkou. V podanej žalobe tiež žalobca konštatuje, že „RPMN je uvedená veľmi vysoká vo výške 20,49 %“, avšak bez akéhokoľvek relevantného zdôvodnenia tohto tvrdenia. Žalovaný konštatoval, že priemerná ročná percentuálna miera nákladov dosahovala v rozhodnom období výšku 12,08 %. V zmluve dojednaná výška RPMN s ňou bez pochybností nie je v nepomere. Žalobcovia tiež v podanej žalobe konštatovali neprijateľnú zmluvnú podmienku v rozsahu dojednaných zmluvných pokút. Žalovanému nie je zrejmé, o aké zmluvné pokuty má ísť, a preto sa k tomuto tvrdeniu nevedel relevantne vyjadriť. Pokiaľ ide o konštatovanie žalobcov, že žalovaný sám určuje výšku dlhu, žalovanému nebolo vôbec zrejmé čo sa za týmto tvrdením žalobcov skrývalo. Výška dlhu sa odvíja od jasne a zrozumiteľne uvedených zmluvných ustanovení. Žiadne svojvoľné navyšovanie pohľadávky žalovaným nie je možné. Záverom žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobcovia apelujú na súd, aby preskúmal neprijateľnosť zmluvných podmienok, v prvom rade sú žalobcovia povinní v rámci opisu rozhodujúcich skutočností tvrdiť, ktoré zmluvné podmienky sú podľa nich neprijateľné, z akého dôvodu a aký súvis majú s predmetom konania, nestačí len všeobecne konštatovať, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pokiaľ by sa chceli žalobcovia domáhať len vyslovenia neprijateľnosti nimi označených zmluvných podmienok, resp. nekalých obchodných praktík nezávisle od okolností konkrétneho prípadu, jednalo by sa o konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach v zmysle § 301 Civilného sporového poriadku. V takomto konaní by však neboli oprávnení podať žalobu, nakoľko takúto žalobu môže v zmysle § 302 Civilného sporového poriadku podať len právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu.
5. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, vykonal dokazovanie listinami, ktoré strany predložili, najmä zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ zo dňa 31.10.2014, údajom o hodnote RPMN, európskou informáciou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.10.2014, priemernou úrokovou mierou úverov, oboznámil sa so žalobou, vyjadreniami žalobcov a žalovaného, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:
6. Medzi žalobcami a žalovaným bola dňa 31.10.2014 podpísaná zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ pod reg. číslom XXXXXXXXXXXXXXX. Podľa tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške 20 000 eur na splatenie spotrebiteľských úverov. Lehota splatnosti bola dohodnutá na 84 mesiacov, k čerpaniu úveru došlo dňa 31.10.2014, pričom splácanie úveru bolo dohodnuté v splátkach, počet splátok bol dohodnutý na 84, dátum prvej splátky bol 20.11.2014 a dátum poslednej splátky na deň 20.10.2021. Výška mesačnej anuitnej splátky vrátane poistného (16,20 eur) bola dohodnutá na sumu 445,85 eur. Výška úrokovej sadzby bola 19% p.a. a ročná percentuálna miera nákladov bola 20,49%, pričom v zmluve je uvedený jej podrobný výpočet. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov bola v zmluve dohodnutá na 12,08 %.
7. Súd v priebehu sporu predvolal žalobcov na výsluch, ktorý sa mal uskutočniť dňa 17.05.2019. Žalobcovia sa na výsluch nedostavili, pričom svoju neúčasť ospravedlnili zo zdravotných dôvodov.
8. Uznesením zo dňa 13.06.2019, č.k. 36Csp/28/2019-40, boli žalobcovia súdom vyzvaní, aby doplnili žalobný návrh 1. (petit) tak, aby bol určitý, pretože z neho nie je zrejmé, ktoré podmienky považujú žalobcovia za neprijateľné a na základe akých dôvodov, keď ani z obsahu samotnej žaloby tieto skutočnosti nemožno zistiť.
9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalovaného, žalobcovia sa pojednávania nezúčastnili. Svoju neúčasť ospravedlnili zo zdravotných dôvodov a súhlasili s tým, aby súd konal aj v ich neprítomnosti. Zároveň uviedli, že sa pridržiavajú svojich tvrdení v celom rozsahu.
10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 3 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa ods. 4 cit. ust. spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
13. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 5 cit. ust. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
14. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
15. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
16. Podľa § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákona o spotrebiteľských úveroch), účinný v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
17. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
19. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/> musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
20. Podľa § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
21. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzatvorenie úverovej zmluvy, ani jej čerpanie ako aj doba splácania 84 mesiacov, s konečnou splatnosťou dňa 20.10.2021.
22. Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy, resp. zmluvného dojednania je žalobou na určenie právnej skutočnosti. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby je v zmysle § 137 písm. d) CSP, že takéto určenie vyplýva z osobitného predpisu. Právna norma obsiahnutá v § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch takéto určenie umožňuje (spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou), vo vzťahu k spotrebiteľským úverom. Predmetná úverová zmluva je nesporne spotrebiteľskou zmluvou, ktorá musí spĺňať podmienky, uvedené tak v Občianskom zákonníku ako aj v zákone o spotrebiteľských úveroch.
23. Čo sa týka rozsahu prieskumnej činnosti súdu, vzhľadom na napadnuté zmluvné podmienky, aj keď má súd ex offo povinnosť preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, neznamená to bez ďalších tvrdení jeho povinnosť preskúmať každé ustanovenie predložených zmlúv. Súd považuje za opodstatnené a dôvodné preskúmavanie tých zmluvných podmienok, ktorými dochádza ku konkrétnemu porušeniu práva spotrebiteľa. Teda v prípade, ak napríklad posudzuje zmluvné ustanovenie napr. v súvislosti s nárokom dodávateľa na plnenie, s nárokom spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo na náhradu škody, alebo ak si dodávateľ uplatňuje voči spotrebiteľovi nároky vyplývajúce z neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne koná voči spotrebiteľovi v rozpore s ustanoveniami predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemá naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti tých zmluvných podmienok, ktoré sú síce obsahom spotrebiteľskej zmluvy, ale dodávateľ si na ich základe žiadne nároky voči spotrebiteľovi nikdy neuplatňoval, resp. nerealizoval oprávnenia v nich dojednané. V takomto prípade sa pozitívnym určovacím výrokom postavenie spotrebiteľa nijako nezmení. Opačný výklad by viedol k prípustnosti množstva žalôb a konaní, ktoré nemajú v zásade praktický význam. Ak by sa malo jednať o všeobecnú preventívnu ochranu, na takýto cieľ je určený inštitút abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.
24. Na základe uvedeného preto súd nepristúpil k posudzovaniu tých zmluvných podmienok, ktoré si žalobca neuplatňoval, ani nepristúpil k posudzovaniu zmluvných pokút, pretože žalobcovia počas konania vôbec neuviedli, o aké zmluvné pokuty sa má jednať a ani to, či ju žalovaný voči nim uplatnil.
25. Sporné bolo posúdenie týchto zmluvných podmienok - žalobcovia namietali výšku úrokovej sadzby 19%, výšku RPMN 20,49 % ako aj to, že žalovaný si určuje sám výšku dlhu.
26. Z vykonaného dokazovanie má súd preukázané, že zmluva o úvere zo dňa 30.10.2014, č. 011567011301014, má všetky zákonom predpísané náležitosti. Súd v tomto smere nezistil existenciu žiadnych ustanovení, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda nebola zistená žiadna neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd predmetnú zmluvu posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože o spotrebiteľskú zmluvu sa jedná v tom prípade, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ, čo bol v tomto konaní žalovaný, ktorý poskytuje úvery a na druhej strane žalobcovia ako spotrebitelia.
27. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úverov, súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že zmluva má zrozumiteľne vymedzenú výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobcovia boli už pri uzatváraní zmluvy riadne oboznámení s podmienkami zmluvy, výškou splátky. Súd v tomto prípade poukazuje na rozhodnutia súdov SR (napr. uzn. NS SR , sp. zn. 3Cdo 146/2017) ako aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5.9.2019 vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosti, s.r.o., z ktorých jednoznačne vyplýva, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je za použitia eurokonformného výkladu možno dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
28. K námietke žalobcov ohľadne neúmerne vysokej úrokovej sadzby, súd uvádza, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že dohodnutá výška 19% nie je v rozpore s dobrými mravmi a ani neprekročila priemerné úrokové sadzby pre podobné obchody. Z priloženého prehľadu priemerných úrokových mier z podobných úverov vyplýva, že pre úvery, definované ako „ostatné spotrebiteľské úvery“ so splatnosťou na 5 rokov v mesiaci 10/2014, priemerné výšky úrokovej sadzby činili 12,36 %. V zmluve uvedené úroková sadzba je uvedená jasne a takisto nespôsobuje značnú nerovnováhu, tj. nejde o neprijateľnú podmienku.
29. Čo sa týka namietanej výšky RPMN, súd sa takisto stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že dojednaná výška RPMN nie je v nepomere s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne (§ 1a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.) . Ak teda v rozhodnom období priemerná ročná percentuálna miera nákladov dosahovala 12,08% a v úverovej zmluve bola dohodnutá vo výške 20,49%, je zrejmé, že nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
30. Ohľadne námietky žalobcov vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaný si určuje sám výšku dlhu, súd má vykonaným dokazovaním preukázané, že v zmluve boli vymedzené dostatočne určito a zrozumiteľne práva a povinnosti obidvoch zmluvných strán, podrobne boli tak v čl. I bod 1 ako aj bod 3, rozpísané, výška mesačnej splátky, splatnosť prvej a poslednej splátky, počet splátok, výška úrokovej sadzby, RPMN, výška istiny, celkových nákladov dlžníka, priemerná ročná percentuálna miera nákladov. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný konal v rozpore so zmluvou, tj. že by voči žalobcom uplatňoval nárok, na ktorý nemá nárok podľa zmluvy o úvere.
31. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcov je v celom rozsahu nedôvodná. Zmluva o úvere ako spotrebiteľská zmluva neobsahuje ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (Občiansky zákonník) a taktiež má všetky náležitosti, ktoré musí zmluva spĺňať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
32. Napokon k požadovanému určeniu zmluvy za neplatnú súd záverom uvádza, že na základe záverov prijatých vyššie nezistil neprijateľné zmluvné podmienky, ani iný dôvod neplatnosti zmluvy. Preto súd žalobu v časti určenia neplatnosti úverovej zmluvy zamietol.
33. Z dôvodu, že súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa mala zmluva považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú, zamietol žalobu aj v tejto časti.
34. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
35. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Pretože v tomto prípade bol úspešný žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcom.
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Nitra.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie (§ 127 CSP) , proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že ( § 365 ods. 1 CSP) a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ä § 365 ods. 3 CSP) .