Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/93/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: X.. A. H., so sídlom U. XXXX/X, T., X.: XXXXXXXX, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, Trenčín proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 100494106/2018 zo dňa 6.3.2018 a žalovaného č. 101216081/2018 zo dňa 25.6.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutí žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 101216081/2018 zo dňa 25.6.2018 a Daňového úradu Trenčín č. 100494106/2018 zo dňa 6.3.2018. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 25.6.2018 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zo dňa 6.3.2018, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osobe za zdaňovacie obdobie roka 2015 v sume 23.855,08 € tak z dôvodu nesporných aritmetických chýb na strane zdaniteľných príjmov a výdavkov, pre neuznanie výdavkov na úhradu faktúry, ktorá nebola v roku 2015 ešte uhradená a k 31.12.2015 bola vedená ako záväzok v sume 1.665,60 €, a ďalej výdavkov v sume 172.248,68 € pre nepreukázateľnosť ich použitia na daňové účely, keď správca dane nadobudol pochybnosti o dodaní fakturovaného tovaru dodávateľskými spoločnosťami. 2. Žalobca s preskúmavanými rozhodnutiami nesúhlasil a podanou žalobou sa domáhal ich zrušenia. Namietal, že administratívne rozhodnutia sú výsledkom nezákonného procesného postupu, pri ktorom došlo k porušeniu ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutia správnych orgánov podľa jeho názoru boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a nemá v ňom oporu, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia. 3. Žalobca poukázal na nezákonné zaťažovanie a prenášanie dôkazného bremena na jeho osobu pri nedostatkoch týkajúcich sa jeho dodávateľov. Mal za to, že uniesol dôkaznú povinnosť, nakoľko predložil všetky požadované doklady a inými už nedisponoval. Mal za to, že podaním riadne vyplneného daňového priznania a predložením písomných dokladov, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť, vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Výpoveď svedka N. F. považoval za objektívnu a nie je mu známy žiadny dôvod o nej pochybovať. Svedkovi pri vedení účtovníctva a vykonávaní prepravy pomáhali ďalšie osoby, ktoré mali byť k veci vypočutí ako svedkovia. Nesúhlasil s postupom správcu dane, ktorý zápisnicu z verejného pojednávania zo dňa 27.2.2018 v rámci vyrubovacieho konania vyhodnotili ako poslednú, čím mu odopreli právo predkladať ďalšie návrhy a pripomienky, ktoré ešte uplatnil podaním zo

dňa 12.3.2018. Za nezákonné považoval, ak správne orgány čestné prehlásenie S. S. zo dňa 22.3.2018 považovali za neprípustný dôkaz. Správne orgány sa tiež nevysporiadali s kontrolnými výkazmi, ktoré sa týkali subdodávateľov žalobcu. Viaceré tvrdenia správcu dane a žalovaného, ktoré sa týkajú hodnotenia výpovede svedka Ferenčíka a deklarovanej dopravy označil za rozporné s obsahom administratívneho spisu. Žalobou napadnuté rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené. Sú tiež rozporuplné, ak správca dane upravuje výdavky o sporné sumy a súčasne tieto nepovažuje za daňové výdavky. Nevyplýva z nich, prečo považujú dodávateľov žalobcu za nehodnoverných, prečo spochybňujú dopravu a dodanie tovaru. 4. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným súd zistil tieto skutočnosti: 5. Daňovú kontrolu dane z príjmu fyzickej osoby za rok 2015 správca dane začal 21.11.2016. 6. Za predmetné zdaňovacie obdobie žalobca uviedol v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy 440.906 €, výdavky 440.561 €, základ dane 345,00 € a daňovú povinnosť 65,55 €. Súčasťou priznania bol list označený ako Spoločné podnikanie podnikateľov s percentuálnym podielom žalobcu na podnikaní podnikateľa Ing. Daniela H. - SEKO-DAPA vo výške 40 % a spoločnosti SEKO+DAPA, v.o.s. vo výške 2%.

7. Združenie podnikateľov vzniklo na základe Zmluvy o združení zo dňa 8.12.1992, ktorá v znení neskorších dodatkov upravovala podiel žalobcu na príjmoch a výdavkoch spoločnej činnosti vo výške 40%. Preto správca dane výdavky a im zodpovedajúce príjmy zo spoločnej činnosti prirátal žalobcovi ako daňovníkovi dane z príjmu v pomere 40 %.

8. Spoločnosť FENICIA LLC, organizačná zložka so sídlom v Bratislave vystavila faktúru č. 15/12/48 zo dňa 24.2.2015 na sumu 4.164 € (podiel žalobcu bol 1.665,60 €), ktorá nebola v roku 2015 uhradená a k 31.12.2015 je vedená ako záväzok. Uvedenú skutočnosť žalobca potvrdil počas výsluchu zo dňa 21.3.2017. Tiež bolo zistené, že žalobca viedol v roku 2015 jednoduché účtovníctvo, v ktorom evidoval jej úhradu.

9. Správca dane za sporné vyhodnotil aj 34 faktúr od dodávateľa FENICIA LLC, organizačná zložka (faktúry č. 14/12/110, 14/12/111, 14/12/112, 14/12/113, 14/12/114, 14/12/115, 14/12/116, 14/12/117, , 14/12/119, 14/12/120, 14/12/121, 14/12/122, 14/12/126, 15/01/45, 15/01/46, 15/01147, 15/12/48, 15/02/71, 15/02/72, 15/02/073, 15/02/74, 15/02/75, 15/02/76, 15/02/84, 15/03/40, 15/03/41, 15/03/42, 15/03/43, 15/03/44, 15/03/45, 15/03/46, 15/03/47 a č. 15/03/61) vystavených za obdobie od decembra 2014 do apríla 2015 v celkovej sume 130.671,87 €, z čoho na žalobcu pripadá suma 52.268,75, o ktorú mu zvýšil základ dane. Predmetom faktúr, ktoré boli uhradené v hotovosti, bolo dodanie spotrebného tovaru.

10. Správca dane ďalej preveroval dodanie spotrebného tovaru spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o., ktorá v období od apríla 2015 do októbra 2015 vystavila celkom 60 faktúr v úhrnnej sume 234.184,33 € (40 % podiel žalobcu predstavuje sumu 93.673,73 €). Jednalo sa o faktúry č. 15/04/32, 15/04/33, 15/04/34, 15/04/35, 15/04/36, 15/04/37, 15/04/38, 15/05/62, 15/05/63, 15/04/64, 15/05/64, 15/05/65, 15/05/66, 15/05/67, 15/05/68, 15/05/69, 15/06/71, 15/06/72, 15/06/73, 15/06/74, 15/06/75, 15/06/76, 15/06/77, 15/06/78, 15/06/79, 15/06/93, 15/06/94, 15/07/70, 15/07/71, 15/07/72, 15/07/73, 15/07/74, 15/07/75, 15/07/76, 15/08/65, 15/08/66, 15/08/67, 15/08/68, 15/08/69, 15/08/72, 15/08/73, 15/08/74, 15/09/80, 15/09/81, 15/09/82, 15/09/83, 15/09/84, 15/09/85, 15/09/86, 15/09/87, 15/09/88, 15/09/89, 15/09/90, 15/09/120, 15/10/70, 15/10/71, 15/10/72, 15/10/73, 15/10174 a č. 15/10/75. Predmetom prieskumu boli aj faktúry od spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., ktorá vystavila ďalších 16 faktúr (15/11/66, 15/11/67, 15/11/68, 15/11/69, 15/11/102, 15/11/84, 15/11/85, 15/11/86, , 15/11/88, 15/11/89, 15/11/90, 15/11/91, 15/11/92, 15/11/93 a č. 15/11/94) v celkovej sume 65.765,51 € (žalobcov 40%-ný podiel činil 26.306,20 €). V obom prípadoch bol tovar uhradený v hotovosti.

11. Na ústnom pojednávaní dňa 8.3.2017 žalobca vypovedal, že s dodávateľmi nemal písomné zmluvy. Komunikácia bola ústna alebo mailom. Za dodávateľov vystupoval Ferenčík, s ktorým sa poznajú roky. Peniaze odovzdal Ferenčíkovi oproti odovzdaniu dokladu o úhrade, spravidla doklad z registračnej pokladne. Dodávatelia mu tovar vozili na ich autách, ale bližšie sa o ich činnosť nezaujímal, nakoľko objednaný tovar mu dodávali v slušných cenách. Nevedel, či mali v rozhodnom období zamestnancov, či tovar zabezpečovali subdodávateľsky a ako bol tovar prepravovaný. Doklady o prebratí tovaru neevidoval.

12. Svedok N. F., vedúci spoločnosti FENICIA LLC, organizačná zložka, a konateľ spoločností MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o. dňa 23.3.2017 vypovedal, že tovar na faktúre č. 15/12/48 zo dňa 24.2.2015 nebol dodaný. Potvrdil vystavenie sporných faktúr a obchodnú spoluprácu so žalobcom v rokoch 2014 a 2015. Uvedené spoločnosti boli bez majetku a bez zamestnancov. So žalobcom sa poznajú od roku 1977. Obchody sa dojednávali ústne, resp. si objednávky zapisoval do poznámok, ktoré ale neevidoval. Nevedel v akom PC programe účtoval. Dodávateľské spoločnosti nemali sklad a neviedli skladovú evidenciu. Účtovníctvo spoločností a počítače mu bolo v roku 2016 odobraté políciou. V roku 2015 doklady spoločnosti FENICIA LLC, organizačná zložka odovzdal poverenému zástupcovi, ktoré meno si nepamätá, asi nejaký Jánoš. Doklady spoločností MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o. odovzdal audítorským spoločnostiam, ktorých mená si nepamätá, resp. v prípade spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. tieto odovzdal polícii. Fakturovaný tovar dodal (s výnimkou faktúry č. 15/12/48 zo dňa 24.2.2015), dostal zaplatené a on vydal doklad o úhrade. Tovar prepravoval vozidlami Ford Tranzit, Iveco a Volkswagen, ktoré riadil on alebo Tibor zo Soblahova alebo Pavel Hřib, pričom za dopravu im nič neplatil. 13. Daňový úrad Bratislava v odpovedi na dožiadanie správcu dane v inej daňovej veci uviedol, že spoločnosť FENICIA LLC nie je platiteľom DPH od 30.4.2015, na adrese sídla reálne nesídli a je nekontaktná. Vo výpovedi zo dňa 26.1.2016 svedok Ferenčík uviedol, že niektoré doklady od spoločnosti FENICIA LLC mu boli odcudzené, inak ho odovzdal p. Johnovi, zástupcovi konateľa. Z odpovede Sociálnej poisťovne zo dňa 21.3.2016 vyplynulo, že svedok Ferenčík bol od 25.2.2015 do 24.2.2016 dočasne práceneschopný.

14. V ďalšom konaní vo výpovedi zo dňa 11.1.2016 svedok Ferenčík uviedol, že nevie od koho má spoločnosť FENICIA LLC prenajaté priestory, lebo to zariaďoval konateľ a nemá ani vedomosť ako si spoločnosť plní svoje povinnosti z prenájmu.

15. Od miestne príslušného správcu dane v Bratislave bolo zistené, že spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o. je nekontaktná a bola jej od 10.11.2015 zrušená registrácia na DPH. P. Ferenčík sa stal jej konateľom od 20.6.2014 a od 25.7.2014 aj spoločníkom. Všetky účtovné doklady boli odovzdané novému konateľovi a spoločníkovi, p. Ferenčíkovi.

16. Aj spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. je nekontaktná podľa zistení správcu dane, ktoré vyplynuli zo spisu vedeného miestne príslušným správcom dane.

17. Podľa informácii od polície, list zo dňa 29.11.2016, boli v roku 2016 začaté trestné stíhania pre daňové trestné činy, ktoré sa týkali dodávateľských spoločností. Dňa 26.10.2016 bola u žalobcu a svedka Petra F. políciou vykonaná domová prehliadka, pri ktorej im zaistili daňové a účtovné doklady, vrátane výpočtovej techniky. Medzi nimi bol aj preberací protokol zo dňa 1.9.2016, podľa ktorého dokumentácia spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. bola odovzdaná preberajúcemu konateľovi spoločnosti Dangeta, s.r.o. so sídlom v Prahe. Na žiadosť správu dane polícia listom zo dňa 30.1.2017 oznámila zoznam zaistených dokladov u svedka N. F..

XX. Kontrolné zistenia boli zhrnuté do Protokolu z daňovej kontroly zo dňa 24.8.2017, ktorý bol doručený žalobcovi spoločne s výzvou. Pripomienky žalobcu boli prerokované na pojednávaní dňa 27.2.2018, ku ktorej žalobca podal vyjadrenie zo dňa 12.3.2018, ktorého súčasťou boli kontrolné výkazy od p. Ferenčíka.

19. Rozhodnutím č. 100494106/2018 zo dňa 6.3.2018 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osobe za zdaňovacie obdobie roka 2015 v sume 23.855,08 € z vyššie uvedených dôvodov.

20. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutie prvého stupňa potvrdil. Dospel k rovnakým záverom, že nebolo preukázané dodanie tovaru na sporných faktúrach spoločnosťami, ktoré ich vydali.

21. Podľa z. č. o dani z príjmov / zákon o dani z príjmov/ tento zákon upravuje daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

22. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený

daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 10 ods. 2 zákona o dani z príjmov príjmy dosiahnuté daňovníkmi pri spoločnom podnikaní alebo zo spoločnej inej samostatnej zárobkovej činnosti ( § 6 ods. 1 a 2), na základe písomnej zmluvy o združení 62) a daňové výdavky sa zahŕňajú do základu dane jednotlivých daňovníkov rovným dielom, ak nie je v zmluve o združení určené inak. To platí aj pre príjmy a daňové výdavky pri spoločnom podnikaní ( § 6) na základe písomnej zmluvy o združení 62) medzi fyzickými osobami a právnickými osobami.

24. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej ostatne taxatívne vymenované výdavky.

25. Podľa o správe daní /daňový poriadok/ daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

26. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

27. V prejednávanom prípade vzhľadom na obsah žalobných dôvodov medzi účastníkmi konania zostalo sporným právne posúdenie výdavkov na úhradu sporných faktúr od vyššie uvedených dodávateľských spoločností ako daňových výdavkov vzhľadom na nepreukázanie dodávok fakturovaných tovarov dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach. 28. Pochybnosti žalovaného a správcu dane o existencii obchodnoprávneho vzťahu medzi uvedenými žalobcom a jeho dodávateľskými spoločnosťami vychádzali z faktu, že žalobca nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom skutočné a reálne dodanie tovarov spoločnosťami FENICIA LLC, organizačná zložka, MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o. ktoré by odôvodňovali sporné fakturácie. Na preukázanie oprávnenosti výdavkov na úhradu fakturovaného tovaru ako nákladovej položky žalobca predložil správcovi dane jedine sporné dodávateľské faktúry s dokladmi o ich úhrade. Za účelom preverenia materiálnej podstaty tejto obchodnej spolupráce správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie. Obstaranými dôkaznými prostriedkami bolo zistené, že dodávateľské spoločnosti v rozhodnom období nemali žiadnych zamestnancov a nedisponovali materiálno-technickým zázemím, ktoré by im umožňovali v deklarovanom rozsahu poskytnúť fakturované plnenia. Spoločný konateľ všetkých dodávateľských spoločností bol prevažnú dobu roka 2015 práceneschopný. Aj napriek tomu bol schopný fakturovaný tovar zobchodovať od svojich dodávateľov, manuálne s nim disponovať v rámci fyzickej dodávky a súčasne viesť účtovné podklady troch obchodných spoločností. Nejasnosti sa týkali aj prepravy tovaru. Vykonanie dopravy vo vlastnej réžii spochybňuje skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti nepodávali priznania k dani z motorových vozidiel, čo korešponduje so zistením, že nedisponovali s materiálnym substrátom potrebným na podnikanie. V prípade dopravy vykonanej tretími osobami, známymi, je zarážajúce, že pri tak veľkom objeme fakturovaného tovaru, za prepravu im nič neplatil. Vyjadrenia samotného svedka Ferenčíka k veci sú značne nejasné a protichodné. Svedok prekvapujúco nevedel identifikovať osobu, ktorej mal v roku 2015 odovzdať doklady spoločnosti FENICIA LLC, organizačná zložka, pričom ju raz označoval ako Jánoš, inokedy ako John. Tiež nevedel označil audítorskú spoločnosť, ktorej odovzdal doklady, firemnú dokumentáciu spoločností MODIFIN STAVBY, s.r.o. a DREVOSTYL, s.r.o., pričom v prípade spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. sa dodatočne pripustil, že doklady by mohli byť na polícii. Tiež nepoznal okolnosti týkajúce sa úhrady nájomného za užívanie prenajatých priestorov spoločnosťou FENICIA LLC, organizačná zložka, ktorej bol zástupcom. Pochybnosti o skutočnom dodaní tovaru spoločnosťami, ktoré vystavili sporné faktúry, umocňuje aj fakt, že účastníci obchodu medzi sebou nemali uzatvorené žiadne písomné zmluvy alebo

aspoň písomné objednávky a žiadne doklady, ktoré by potvrdili prevzatie fakturovaného tovaru. Pritom sa jednalo o obchody v nemalých objemoch a sumách, ktoré si vyžadovali personálne, materiálne a logistické zabezpečenie, ktorým však dodávateľské spoločnosti zjavne nedisponovali. Spoločný zástupca dodávateľských spoločností pritom nebol schopný uviesť ani jedného svojho dodávateľa (subdodávateľa žalobcu), čo je nezvyklé nielen vzhľadom na dobu trvania dodávok, ale aj ich väčšie objemy. Dodávateľské spoločnosti mali evidované len formálne svoje sídla a niektoré z nich ani nepodávali daňové priznania. 29. Uvedené skutočnosti preto aj podľa správneho súdu nasvedčujú, že sa jedná o spoločnosti, ktoré vykonávali ekonomickú činnosť len fakturačne a že nebolo v ich možnostiach, aby fakturovaný tovar aj skutočne žalobcovi dodali. Skutkové zistenia tak objektívne vylučujú dodanie tovaru fakturovanými spoločnosťami. Súčasne zakladajú pochybnosti aj o hodnovernosti svedectva Petra Ferenčíka, ktorý nebol schopný o svojej podnikateľskej činnosti a o obchodovaní so žalobcom podať ani základné údaje, ktoré by sa od konateľa spoločnosti, resp. oprávneného zástupcu prirodzene očakávali a vyžadovali. V tejto súvislosti ako ospravedlnenie nemôže slúžiť ani fakt, že nedisponuje s účtovnými a daňovými dokladmi dodávateľských spoločností. 30. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, je potrebné si uvedomiť, že faktúra, resp. doklad o jej úhrade predstavuje vierohodný dôkazný prostriedok o vykonanom obchode, len ak zodpovedá skutočnosti. Samotné faktúry s ďalšími písomnými dokladmi sú len formálnou a nie postačujúcou podmienkou pre uznanie výdavkov ako nákladovej položky, pokiaľ nie sú odrazom reálneho, materiálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet, resp. predstierať zaplatenie vystavených faktúr hotovostným spôsobom. Je preto potrebné, aby tieto doklady boli v súlade so skutočnosťou. Ak daňové a účtovné doklady neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na uplatnenie daňového nákladu. Preto je základnou povinnosťou žalobcu preukázať, že výdavky vynaložil v súvislosti so s nákupom tovarov skutočne poskytnutými fakturovanými dodávateľmi. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybni deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné považovať vynaložené prostriedky za oprávnený daňový náklad a priznať nárok na ich odpočítanie od daňových príjmov. Aj v prejednávanom prípade platí, že ak sú obchodné transakcie vážne spochybnené a samotný žalobca iné dôkazy nepredloží, potom musí počítať s tým, že sa dostane do dôkaznej núdze, pretože nebude môcť preukázať splnenie podmienok na uznanie nákladov na úhradu sporných faktúr za daňové výdavky. Preto ak daňové a účtovné doklady (faktúry, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na zníženie daňového základu uznaním fakturovaných nákladov za daňové výdavky. 31. Vo veci obstarané dôkaze prostriedky tvoriace obsah administratívneho spisu boli postačujúce na ustálenie skutkového stavu a vyvodenie oprávnených pochybností o reálnosti zdaniteľného plnenia medzi žalobcom a jeho deklarovanými dodávateľmi. Správny súd ma za to, že správca dane a žalovaný dôvodne odmietli uznať fakturované úhrady za daňové výdavky žalobcu, nakoľko tento neuniesol dôkazné bremeno. V prejednávanom prípade bolo na žalobcovi, ak si uplatňuje výdavky spôsobilé znížiť daňový základ rozhodujúci pre určenie daňovej povinnosti, aby preukázal, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach. Nakoľko žalobca nepreukázal materiálnu stránku zdaniteľného obchodu, tým pádom neexistuje vecná súvislosť medzi prijatými tovarmi a vykonanou odplatou v podobe fakturovaných súm za ne, preto nemohli byť fakturované výdavky uznané za oprávnené a preukázané daňové náklady v súlade s § 21 zákona o dani z príjmu. 32. Podľa správneho súdu je potrebné zdôrazniť, že správca dane sa pri dokazovaní neuspokojil len s bežným preverovaním tvrdení žalobcu a dokladov, ktoré predložil, ale dokazovanie správne zameral a rozšíril aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy dodávateľských spoločností, ktoré žalobca nemôže ovplyvniť, majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. 33. S poukazom na uvedené preto správny súd vyhodnotil námietky čo do posúdenia dôkazného bremena žalobcu za nedôvodné. Bol to práve správca dane, ktorý v súlade s daňovým poriadkom vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním zameraným na čo najúplnejšie zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne učenie daňovej povinnosti ako výsledok striedania a prenášania dôkaznej

povinnosti spochybnil reálnosť zdaniteľného plnenia, čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý preukázané pochybnosti nevyvrátil. Neunesením dôkazného bremena zo strany žalobcu sa tak pochybnosti správcu dane a žalovaného stali relevantným dôvodom, aby fakturované výdavky neuznal za daňové výdavky. 34. Vo vzťahu k námietke o nezákonnom prenášaní dôkazného bremena v dôsledku pochybností, ktoré sa týkali výlučne žalobcových dodávateľov, správny súd dodáva, že správne orgány sa náležite vysporiadali aj s otázkou vedomosti žalobcu v súlade s požiadavkami rozhodovacej praxe Európskeho súdneho dvora. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného vzťahu, ktorý kladie zvýšené požiadavky na žalobcu pri výbere obchodného partnera. Je povinnosťou žalobcu mať vedomosti o svojich obchodných partneroch v rozsahu, ktorý môže ovplyvniť jeho vlastné podnikanie. Ak také vedomosti nemá, vystavuje sa riziku spochybnenie preskúmavaných obchodných transakcií. Preto zo strany žalobcu, ktorý sa nezaujímal aspoň o základné okolnosti nadobudnutia a dodania tovaru dodávateľskými spoločnosťami, sa jedná o konanie v rozpore s princípom náležitej odbornej starostlivosti. Je evidentné, že žalobca neprijal také opatrenia, ktoré mal a mohol prijať, a ktoré by vylúčili účinky podvodného alebo zneužívajúceho konania, resp. účasti dotknutého subjektu na takom konaní. 35. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom, aby nepriznali právo na zníženie základu dane, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (pozri rozsudky Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 35 a 37, ako aj citovanú judikatúru, a Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 26). Je to tak nielen v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Za takých okolností sa totiž dotknutá zdaniteľná osoba musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na takomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má, alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci zdaniteľných plnení, ktoré uskutočnila na výstupe (pozri rozsudky Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 38 a 39, ako aj citovanú judikatúru, a Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 27). 36. S poukazom na vyššie uvedené akýkoľvek i nedbalostný podiel pre podnikateľa zakladá negatívne účinky. Vo vzťahu k žalobcovi z toho vyplýva povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby nevznikli pochybnosti, že o podvode vedel, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohol alebo mal. Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. 37. V súdenej veci bol však zistený aj ďalší rozmer svedčiaci o vedomosti žalobcu o konaní, ktorého cieľom bolo dosiahnuť neoprávnenú daňovú výhodu. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané nielen to, že fakturovaní dodávatelia, ktorí nedisponovali potrebným personálnym a technickým zázemím, ale aj fakt, že žalobca sa dlhodobo a dobre poznal so spoločným zástupcom dodávateľov, pánom Petrom Ferenčíkom, ktorý bol v rozhodnom období dlhodobo práceneschopný. Za týchto okolnosti muselo byť žalobcovi zrejmé, že dodávateľské spoločnosti uvedené na sporných faktúrach nemohli dodať fakturovaný tovar a ani nedodali, a že v skutočnosti išlo len o fakturačný pohyb tovaru s cieľom dosiahnuť neoprávnenú daňovú výhodu v podobe zníženia daňovej povinnosti. 38. Námietku žalobcu, že skutkové závery správnych orgánov nemajú oporu v obsahu administratívneho spisu, resp. sú s ním v rozpore, správny súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Zistenia, ku ktorým dospeli správne orgány, podľa správneho súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje v žalobe, ako napr. že svedok Ferenčík sám viedol účtovníctvo, s ktorým mu pomáhal Ing. Milan Kurinec, nekonzistentnosť odpovedí svedka na otázku kde sa nachádza účtovníctvo dodávateľských spoločností, že za prepravu tovaru vykonanú jeho známymi svedok neplatil, že sa svedok so žalobcom poznajú, že si nepamätal svojich dodávateľov, že sídla dodávateľských spoločností sú len fiktívne, sú všetko skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Otázka aké závery z nich správne orgány následne vyvodili pri hodnotení jednotlivých skutkových okolností prípadu je však už premetom správnej úvahy a nemá nič spoločné s namietaným rozporom skutkových zistení s obsahom administratívneho spisu. 39. V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane je potrebné uviesť, že náklady na úhradu sporných faktúr si žalobca uplatnil ako daňové výdavky na zníženie základu dane. To z nich však automaticky nerobí oprávnené daňové výdavky. S poukazom na znenie § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov sa nimi stávajú až vtedy, keď sú preukázané, čo v prejednávanom prípade sa nestalo,

nakoľko správca dane dôvodne spochybnil ich vynaloženie na daňové účely, resp. použitie v súvislosti s úhradou sporných faktúr a žalobca tieto pochybnosti hodnoverne nevyvrátil a nepreukázal opak, čo podľa správneho súdu vzhľadom na výsledky dokazovania ani nebolo objektívne možné. Správny súd sa tiež nestotožnil s námietkou v časti nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. Rozhodnutie prvého stupňa treba vždy vykladať v spojení v druhostupňovým rozhodnutím, kde žalovaný rovnako riadne vyhodnotil skutkový stav a poukázal na základné, podstatné skutočnosti, na ktorých založil pochybnosti, pre ktoré žalobcovi vyrubil rozdiel dane. Z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí vyplýva, že správne orgány sa náležite venovali hodnoteniu výpovede svedka F., otázke dopravy a dodania fakturovaného tovaru, ako aj ďalším podstatným okolnostiam, ktoré žalobca uviedol, resp. namietal v žalobe. V procese dokazovania a hodnotenia zistených skutočností nie je povinnosťou správnych orgánov zodpovedať všetky otázky, ale len tie podstatné na posúdenie veci. Je tiež zrejmé, že hodnotenie dôkazov správnymi orgánmi nemusí, resp. podľa okolnosti prípadu ani nemôže zodpovedať hodnoteniu žalobcom a správny orgán nie je povinný viesť dokazovanie a posudzovať dôkazy podľa predstáv žalobcu. Práve naopak, je povinný zaujať kritický hodnotiaci postoj, ak zistí nezrovnalosti a nejasnosti vo vzťahu k daňovej povinnosti žalobcu. Podľa názoru správneho súdu správne orgány náležite posúdili a venovali pozornosť všetkým podstatným zisteniam tak jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Na základe ustáleného skutkového stavu, ktorý je výsledkom vykonaného dokazovania, jasne a zreteľne vysvetlili prečo neuverili výpovedí svedka F. a prečo nadobudli dôvodné pochybnosti o fakturovaných dodávateľoch. V danom prípade preto nemožno hovoriť o nepreskúmateľnosti správnych rozhodnutí. 40. Pokiaľ ide o nastolený problém s nevypočutím osôb - svedkov, ktoré spomínal svedok F. vo svojej výpovedí, ich výsluchy správny súd považuje vzhľadom na doposiaľ ustálený skutkový stav za nadbytočné, keď ostatnými dôkazmi bolo spochybnené, aby dodávateľské spoločnosti zastúpené jediným a tým istým zástupcom, ktoré nemali žiadnych zamestnancov a technické vybavenie, uskutočnili fakturované obchody. S odstupom času a vzhľadom na nehodnovernosť výpovede svedka F., ktorý pre účely dokazovania nebol ani schopný identifikovať tieto osoby, aj správny súd zaujal stanovisko o neúčelnosti týchto dôkazných návrhov. 41. Za nedôvodnú správny súd posúdil aj námietku čo do použiteľnosti čestného prehlásenia S. S. zo dňa 22.3.2018. Bolo už opakovane Najvyšším súdom SR judikované, že čestné prehlásenie nie je prípustným dôkazom zo strany daňového subjektu, nakoľko sa jedná o jednostranné prehlásenie, ktoré je vždy potrebné overiť ostatnými dôkazmi. V danom prípade navyše išlo o neurčité vyhlásenie bez konkrétnosti k prejedávanému prípadu. 42. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nevyhodnotení predložených kontrolných výkazov dodávateľských spoločnosti. Nielenže bol nejasný ich pôvod, nakoľko svedok Ferenčík opakovane deklaroval, že nedisponuje dokumentáciou spoločností, ktoré zastupuje, ale sa nejedná o dôkaz, ktorý by presne dokumentoval fyzický pohyb tovaru. 43. Čo sa týka námietky o nezákonnosti procesného postupu správcu dane, tu si správny súd dovolí poznamenať, že dokazovanie vedie a riadi správca dane, a je preto na ňom, aby rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu kedy považuje dokazovanie za ukončené. Preto ak bol správca dane toho názoru, že výsledky dokazovania sú postačujúce na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi v podobe vyrubenia rozdielu dane, a teda, že skutkový stav bol zistený v rozsahu potrebnom a dostatočnom na riadne posúdenie veci, čo aj podľa názoru správneho súdu bolo splnené, bol oprávnený ukončiť dokazovanie aj proti vôli žalobcu - kontrolovaného daňového subjektu, ktorý mal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatok času a priestoru na predkladanie dôkazov na preukázanie oprávnenosti spornej fakturácie. Správny súd je preto toho názoru, že procesným postupom správcu dane, ktorý bezprostredne predchádzal ukončeniu dokazovania, nebol žalobca ukrátený na svojich právach na obhajobu. 44. Za zákonné správny súd považuje aj právne posúdenie výdavkov na úhradu faktúry č. 15/12/48 zo dňa 24.2.2015, ktorá však ku koncu roka 2015 nebola uhradená a žalobca nepreukázal jej skutočné zaplatenie. Žalobca v roku 2015 účtoval v systéme jednoduchého účtovníctva, ktoré za výdavky považuje len náklady, ktoré boli aj skutočne uhradené. Z tohto dôvodu správne orgány žalobcom účtovanú úhradu neuznal za daňový výdavok. 45. S poukazom na zistenie, že napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v medziach žaloby v súlade so zákonom, nakoľko vychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu, ktorý ma oporu v obsahu administratívneho spisu a bol správne právne posúdený, nezistiac dôvodnosť žalobných bodov, správny súd podľa žalobu zamietol.

46. Podľa žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 47. Nakoľko v konaní úspešný žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ani neboli zistené spravodlivé dôvody na ich priznanie, správny súd mu nepriznal náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.