Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3To-26-2019.pdf
PDF · 116.01 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/26/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa v trestnej veci proti obžalovanému O. V., pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 05.09.2018 pod sp. zn. 16T/26/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.10.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný O. V., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom S., N. ul. XXX/X
o d s u d z u j e :
Podľa § 277 ods. 2 Trestného zákona za použitia § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v spojení s § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal súd I. stupňa obžalovaného O. V. vinným v bode 1/ rozsudku zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona a v bode 2/ rozsudku pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 odsek 1 Trestného zákona , na tom skutkovom základe, že
1/ v období od júla 2011 do 16.12.2011 vo Vrbovom a na iných miestach ako zodpovedný za platenie daní a poistného v spoločnosti Primatex, s.r.o., so sídlom Vrbové, Bočná číslo 353/19, IČO: 36230057, neodviedol do Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ul. V. Clementisa 24/A, IČO: 30807484, poistné na nemocenské, starobné, invalidné a poistenie v nezamestnanosti, ktoré zrazil za vyššie uvedené obdobie jeho zamestnancom podľa § 141 odsek 2 zákona číslo 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení i napriek tomu, že spoločnosť mala v sledovanom období dostatok voľných finančných prostriedkov na úhradu, mesačne zasielal len výkazy poistného za mesiace júl 2011 až november 2011, financie neodviedol určenému príjemcovi, čím Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava, spôsobil škodu v celkovej výške 3.701,70 eur,
2/ v období od septembra 2011 do 16.12.2011 vo Vrbovom a na iných miestach ako zodpovedný za platenie daní a poistného v spoločnosti Primatex, s.r.o., so sídlom Vrbové, Bočná číslo 353/19, IČO: 36230057, nezaplatil do Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, ul. V. Clementisa 24/A, IČO: 30807484, poistné na nemocenské, starobné, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie a rezervný fond za zamestnávateľa podľa § 142 odsek 1 zákona číslo 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení i napriek tomu, že spoločnosť mala v sledovanom období dostatok voľných finančných prostriedkov na úhradu, mesačne zasielal len výkazy poistného za mesiace september 2011 až november 2011, financie nezaplatil určenému príjemcovi, čím Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava, spôsobil škodu v celkovej výške 5.389,52 eur,
Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 277 ods.2 Trestného zákona, za použitia § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 odsek 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ktorý mu zároveň podľa § 49 odsek 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 51 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 51 odsek 4 písmeno g) Trestného zákona mu zároveň uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
Podľa § 61 odsek 1, odsek 2, odsek 6 Trestného zákona súd uložil obžalovanému i trest zákazu činnosti týkajúci sa oprávnenia vykonávať podnikateľskú činnosť vo výmere 6 (šesť) rokov.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 725-742 spisu. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd I. stupňa mal za preukázané, že obžalovaný sa dopustil žalovaných skutkov a to na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Zo spáchania skutkov ho jednoznačne usvedčujú okrem vlastnej výpovede aj výpovede vypočutých svedkov, vypracovaný znalecký posudok, ale aj listinné dôkazy založené v spise. Okresný súd ďalej uviedol, že nebolo sporné medzi stranami a vykonaným dokazovaním, predovšetkým výsluchmi obžalovaného, svedkov a listinnými dôkazmi, že spoločnosť mala v žalovanom období zamestnancov, ktorým bola povinná zraziť zo mzdy okrem iného poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie a poistenie v nezamestnanosti a odviesť ho Sociálnej poisťovni. Spoločnosť deklarovala splnenie tejto povinnosti Sociálnej poisťovni tým, že jej pravidelne predkladala mesačné výkazy s vypočítanou výškou poistného, ktoré listiny boli na pojednávaní riadne oboznámené. Ohľadom správnosti týchto výkazov v priebehu konania nevznikli žiadne pochybnosti. Taktiež bolo preukázané, čo obžalovaný ani nespochybňoval, že Sociálnej poisťovni spoločnosť neodviedla splatné poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie a poistenie v nezamestnanosti za zamestnancov za obdobie júl 2011 až 16.12.2011, čím jej vznikol dlh v celkovej výške 3.701,70 eur. Rovnako bolo preukázané a obžalovaný ani nespochybňoval, že Sociálnej poisťovni spoločnosť nezaplatila poistné na nemocenské poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie a poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie a rezervný fond za zamestnávateľa za obdobie september 2011 až do 16.12.2011, čím jej vznikol dlh v celkovej výške 5.389,52 eur. O existencii tohto dlhu svedčia aj samotné rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré boli na hlavnom pojednávaní riadne oboznámené. Obžalovaný ďalej nespochybňoval a preukázateľne to vyplýva aj z výpisu z obchodného registra, že v žalovanom období bol jediným konateľom spoločnosti. Nielen z jeho pozície ako jediného konateľa, ale aj z výpovede obžalovaného a svedkyne I. W. jednoznačne vyplynulo, že to bol práve a výlučne obžalovaný, ktorý rozhodoval o tom, ako bude nakladané s finančnými prostriedkami spoločnosti. V posudzovanom prípade to bol obžalovaný, ktorý ako jediný konateľ - štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzením - bol osobou, ktorá bola oprávnená v mene spoločnosti konať navonok vo všetkých veciach, ktoré sa jej týkajú, teda aj riadiť každodenný a bežný chod spoločnosti. Nepochybne jednou z elementárnych povinností obžalovaného bolo platenie odvodov do Sociálnej poisťovne, o ktorej povinnosti ako konateľ mal subjektívnu vedomosť, keďže jediný mal prístup k finančným prostriedkom spoločnosti. Samotná spoločnosť pritom deklarovala plnenie odvodovej povinnosti tým, že pravidelne v mesačných intervaloch predkladala Sociálnej poisťovni mesačné výkazy s vypočítanou výškou poistného, ktoré listiny boli na pojednávaní riadne oboznámené.
Pokiaľ sa obžalovaný bránil, že spoločnosť v žalovanom období nemohla platiť Sociálnej poisťovni z dôvodu zlej finančnej situácie, tak znaleckým dokazovaním mal súd preukázaný opak, teda že spoločnosť mala v kritickom období na pokladni finančné prostriedky na úhradu svojich záväzkov voči Sociálnej poisťovni v lehote splatnosti. O správnosti záverov znalkyne Ing. Sedlákovej, PhD. nemal súd žiadne pochybnosti. Erudíciu tejto znalkyne nakoniec nespochybňoval ani sám obžalovaný. Prezentovanú obhajobu obžalovaného preto súd považoval za účelovú, produkovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.
K námietke obžalovaného, že znalkyňa nezohľadnila v posudku nevyhnutné ekonomické výdavky spoločnosti, okresný súd uviedol, že jej úlohou bolo posúdiť disponibilné zdroje spoločnosti, nie posudzovať opodstatnenosť jednotlivých výdavkov.
Okresný súd ďalej uviedol, že právnická osoba je umelá právna konštrukcia (výtvor právneho poriadku), preto musí mať zákonom stanovený mechanizmus svojho konania, lebo bez fyzických osôb by ako fiktívna osoba nedokázala konať. Konanie zákonom ustanovených fyzických osôb, ktoré konajú v mene právnickej osoby, sa právne považuje za konanie samotnej právnickej osoby. Ide teda fakticky o konanie fyzickej osoby, ktoré však táto fyzická osoba vykonáva v mene právnickej osoby. Vyvodiť trestnú zodpovednosť voči obžalovanému ako fyzickej osoby umožňuje ust. § 128 odsek 8 Trestného zákona, podľa ktorého ak na spáchanie trestného činu tento zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Účastníkom na trestnom čine môže byť aj osoba, ktorá nemá požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná.
Na záver okresný súd vyjadril názor, že ak sa spoločnosť dostane do situácie, že ako dlžník nemá dostatok finančných prostriedkov na uhradenie všetkých svojich splatných záväzkov je povinná všetkých svojich veriteľov (zamestnanci, daňový úrad, Sociálna poisťovňa, zdravotná poisťovňa, obchodní partneri a iní) uspokojovať pomerne a rovnomerne. Ak podnikateľ nie je schopný uhrádzať tak prevádzkové náklady, odvody povinných platieb ako aj mzdy svojich zamestnancov, musí prispôsobiť hospodárenie podniku tak, aby si mohol plniť všetky svoje povinnosti, prípadne svoje podnikanie ukončiť. Z hľadiska subjektívnej stránky posúdil súd jeho konanie v oboch skutkoch ako konanie v nepriamom úmysle, lebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Pokiaľ sa obžalovaný bránil, že nebol preukázaný motív, ktorý je zákonným znakom trestného činu neodvedenia dane a poistného, lebo on nikdy nemal úmysel zadovážiť sebe alebo inému konaním opísaným v bode 1/ výroku o vine rozsudku neoprávnený prospech, okresný súd vyjadril názor, že opak je pravdou, nakoľko prospech z konania obžalovaného mala samotná spoločnosť, ktorá ušetrené peniaze z neodvedeného poistného použila na iný účel, v tom čase na škodu svojho veriteľa - Sociálnej poisťovne. Proti tomuto rozsudku napádajúc výrok o vine a treste zahlásil ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní /č.l. 720/ odvolanie obžalovaný, ktoré následne prostredníctvom obhajcu aj písomne zdôvodnil /č.l. 785-792/. V podrobnom odôvodnení písomného odvolania namietal jednak nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorý vykazuje podľa jeho názoru znaky arbitrárnosti, pretože z argumentácie súdu nie je zistiteľné, na základe akých konkrétnych skutočností súd tvrdí, že v kritickom období mala spoločnosť na pokladni finančné prostriedky na úhradu svojich záväzkov v lehote splatnosti. Vyslovil názor, že súd bol povinný bližšie špecifikovať kritické obdobie, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v žalovanom období od júla 2011 do 16.12.2011 spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov na úhradu všetkých svojich záväzkov v lehote splatnosti. Má za to, že súd absolútne pri tomto závere nezohľadnil vykonané dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že spoločnosť nemala, ani nemohla mať dostatok finančných prostriedkov na úhradu všetkých svojich záväzkov, nakoľko mala len na ich čiastočnú úhradu (aj to nie v každom z mesiacov sledovaného obdobia). Je tiež toho názoru, že súd prvého stupňa bol v rámci odôvodnenia povinný bližšie špecifikovať, v akom konkrétnom kritickom období mala spoločnosť dostatok finančných prostriedkov a zároveň bol povinný aj konkrétne označiť, na úhradu ktorých konkrétnych finančných záväzkov mala spoločnosť dostatok finančných prostriedkov. Tieto okolnosti nie sú z napadnutého rozsudku zistiteľné, v dôsledku čoho sa mu
odníma možnosť uplatniť právo na obhajobu v dostatočnom rozsahu. Podľa súdnej praxe je povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby aj pre nezaujatého čitateľa bolo dostatočne zistiteľné, na základe čoho súd uznal vinu. V ďalšej fáze odvolania namietal, že súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal naplnením subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, pričom nebolo tiež preukázané, že by samotná spoločnosť mala akýkoľvek prospech súvisiaci s nedovedením dane a poistného, keďže všetky finančné prostriedky minula na plnenie svojich záväzkov (exekúcií, miezd a pod.) a ak boli nejaké peniaze na pokladni (ako uviedla znalkyňa vo svojich posudkoch), tieto boli evidované na pokladni formálne za účelom udržania chodu spoločnosti, pričom spoločnosť „žila v uvedenom období zo dňa na deň“. V danom prípade absentuje najmä jeho úmysel dopustiť sa trestného činu podľa § 277, resp. § 278 Tr. zák. Z dôkazov vykonaných v konaní jednoznačne vyplynulo, že neuhradil v mene spoločnosti PRIMATEX s.r.o. odvody, resp. daň nie z dôvodov svojvoľného rozhodnutia prípadne neoprávneného použitia finančných prostriedkov spoločnosti (napríklad na vyplatenie odmien sebe alebo komukoľvek inému), ale z dôvodu absencie finančných prostriedkov a potreby použitia peniazov na pokladni za účelom zachovania chodu spoločnosti a primárne za účelom úhrady miezd zamestnancom. Z vykonaného dokazovania (najmä z výsluchu znalkyne Ing. Sedlákovej a jej znaleckých posudkov) je nepochybné, že spoločnosť PRIMATEX s.r.o. nemala dostatok finančných prostriedkov na úhradu všetkých odvodov, teda za zamestnanca a aj za zamestnávateľa. Zo znaleckých posudkov č. 7/2015 a č. 8/2015, ako aj výpovede znalkyne Ing. Sedlákovej, PhD. na hlavnom pojednávaní dňa 11.04.2018 nepochybne vyplýva, že spoločnosť v žalovanom období nemala na úhradu všetkých odvodov, pričom na úhradu týchto odvodov mala teoreticky finančné prostriedky až dňa 08.02.2012, teda v čase, kedy už nebol konateľom spoločnosti a teda nemohol byť zodpovedný za úhradu odvodov a daní. V zmysle vyššie uvedeného je teda nepochybné, že konštrukcia výrokovej časti napadnutého rozsudku absolútne neobstojí, nakoľko nezohľadňuje vykonané dôkazy, najmä dôkaz znaleckým dokazovaním Ing. Sedlákovej (na ktorý sa súd prvého stupňa paradoxne odvoláva). Podľa názoru obžalovaného nemôže byť trestne zodpovedný za žalované trestné činy v takom rozsahu, aký je uvedený v obžalobe okresnej prokuratúry. Ak súd aj videl splnenie zákonných podmienok jeho trestnosti, malo dôjsť minimálne k úprave skutkovej vety obžaloby a k zmene právnej kvalifikácie skutkov kladených mu za vinu, kedy v žiadnom prípade neprichádzalo do úvahy použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 277 ods. 2 písm. b) Tr. zák., nakoľko takáto právna kvalifikácia bola jednoznačne rozptýlená práve výpoveďou znalkyne Ing. Sedlákovej na hlavnom pojednávaní dňa 11.04.2018, ktorá sa podrobne vyjadrila k nedostatku finančných prostriedkov na úhradu všetkých odvodov (najmä za mesiace 10/2011 a 11/2011). Pokiaľ by mu neboli kladené za vinu dlhy na odvodoch za uvedené obdobie v prípade skutku pod bodom 1/ obžaloby (keďže nebol schopný uvedené sumy v daných obdobiach uhradiť), nebolo by možné započítať na škodu celkovú sumu 1.188,61 Eur (t. j. suma 698,87 Eur za obdobie október 2011 a suma 489,74 Eur za obdobie november 2011). V dôsledku vyššie uvedeného postupu by mu eventuálne pri splnení zákonných povinností mohli byť za vinu kladené len mesiace 07/2011, 08/2011 a 09/2011, teda suma 2.513,09 Eur, v dôsledku čoho by neboli splnené podmienky na použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 277 ods. 2 písm. b) Tr. zák. (keďže škoda by nedosahovala sumu 2.660,- Eur). Za daných okolností malo prísť jednoznačne zo strany súdu k úprave právnej kvalifikácie skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku a jeho konanie mal súd právne kvalifikovať podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., v dôsledku čoho by sa samozrejme zmenila aj trestná sadzba. Taktiež namietal, že vznikli a naďalej trvajú pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa najmä vo vzťahu k ustáleniu výšky škody a z toho odvodenej právnej kvalifikácie skutkov kladených mu za vinu ako aj pochybnosti ohľadom naplnenia všetkých základných znakov skutkovej podstaty uvedených trestný činov. Nad rámec vyššie uvedenej argumentácie poukazoval na skutočnosť, že samotná znalkyňa sa viackrát v priebehu pojednávania nevedela vyjadriť k niektorým podstatným okolnostiam, napríklad neskúmala zostatok finančných prostriedkov ku dňu 16.12.2011 (kedy skončila jeho funkcia konateľa) a tiež sa detailne sa nevenovala komplexnému posúdeniu použitia disponibilných finančných prostriedkov na úhradu jednotlivých záväzkov spoločnosti, v rámci znaleckého skúmania rekonštruovala pokladňu spoločnosti podľa jej dostupných listín a údajov, pričom nebolo nad všetku pochybnosť preukázané, že by reálne boli na pokladni spoločnosti finančné prostriedky vo výške, s ktorou pracovala v znaleckých posudkoch znalkyňa Ing. Sedláková, čo malo / vo svojom súhrne/ nepochybne výrazný vplyv na posudzovanie jeho konania v zmysle trestnoprávne relevantných následkov Pokiaľ ide o výrok o treste, z postupu súdu mu nie je zrejmé, z akého dôvodu mu nebola priznaná aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. g) Tr. zák., nakoľko zo spisu je evidentné, že v prípade ustálenia
základných znakov skutkovej podstaty skutky spáchal v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil (dlhy spoločnosti vznikli v dôsledku druhotnej platobnej neschopnosti). Uvedomuje si, že samotné priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti by nemalo v zásade vplyv na samotnú trestnú sadzbu, avšak pri ukladaní trestu ide o okolnosť, ktorú treba skúmať aj v súvislosti s prípadnou aplikáciou § 39 Tr. zák. Súd prvého stupňa sa tiež pri odôvodnení výroku o vine absolútne nevenoval jeho namietanej neprimeranej dĺžke trestného konania. Vyjadril názor, že pri ukladaní trestu bolo potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že k údajnému spáchaniu trestných činov malo dôjsť v roku 2011. Po uplynutí takmer 7 rokov nepovažuje za účelné ukladať čo i len podmienečný trest odňatia slobody, preto s ohľadom na existujúcu judikatúru ESĽP navrhoval v konaní pred súdom prvého stupňa, aby bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. zastavené. Uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa absolútne odignoroval. Ak už súd nepristúpil k zastaveniu trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu, mal na túto okolnosť súd prihliadnuť pri ukladaní trestu v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 39 Tr. zák. Výrok napadnutého rozsudku o treste považuje s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutkové a právne závery za absurdný a arbitrárny.
S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti napokon žiadal Krajský súd v Trnave, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) a písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Piešťany a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný prokurátor odvolanie nepodal. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania. Krajský prokurátor na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd, na základe riadne a včas podaného odvolania, na to oprávnenou osobou, podľa § 317 odsek l Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové závery, pričom sa zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne, svoje rozhodnutie riadne vysvetlil v jeho odôvodnení ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 Tr. por. Pokiaľ ide o skutkové zistenia tvoriace podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie stavu veci tak, ako je uvedený v rozsudku okresného súdu. Skutočnosť, že sa obžalovaný ako odvolateľ nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa v rozhodnutí podrobne rozviedol jednotlivé vykonané dôkazy, ktoré riadne vyhodnotil a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Odvolací súd uvádza, že s takýmto hodnotením dôkazov a napokon i konečným záverom súdu prvého stupňa sa stotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí všetky správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa (ktorý tento v napadnutom rozsudku veľmi podrobným spôsobom odôvodnil), no vzhľadom k argumentácii obžalovaného je nutné poukázať najmä na závery znaleckých posudkov č. 7/2015 a 8/2015 a výpoveď znalkyne z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, Ing. Ivety Sedlákovej, PhD. z ktorej vyplýva, že spoločnosť Primatex s.r.o. disponovala v kritickom období dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu svojich záväzkov voči Sociálnej poisťovni v lehote splatnosti, pričom tak z výsluchu menovanej znalkyne, ako i z oboznámených listinných dôkazov v podobe výpisov z účtov predmetnej spoločnosti, výkazov poistného a príspevkov, daňových priznaní a rozhodnutí Sociálnej poisťovne ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že v priebehu žalovaného obdobia mala dotknutá spoločnosť peniaze na úhradu odvodov do Sociálnej poisťovne. Podľa § 277 ods.1 Tr. zák. oto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.
Podľa § 277 ods.2 Tr. zák. odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) závažnejším spôsobom konania, alebo b) vo väčšom rozsahu. Podľa § 278 ods.1 Tr. zák. kto vo väčšom rozsahu nezaplatí splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Formálnym znakom vyššie uvedených skutkových podstát je zadržanie, neodvedenie a taktiež nezaplatenie splatných odvodov určenému príjemcovi, v danom prípade Sociálnej poisťovni. Táto podmienka je splnená vtedy, ak páchateľ zadrží a súčasne neodvedie, resp. neuhradí splatné odvody, ktoré má k dispozícii, príjemcovi, pričom predpokladom trestnej zodpovednosti je aj v tomto prípade solventnosť platiteľa dane. Je preto bez významu ak páchateľ mal finančné prostriedky v čase splatnosti dane či poistného, avšak splatnú daň a poistné neuhradil, pretože by tým ohrozil svoje ďalšie fungovanie alebo prežitie. Prečo páchateľ nezaplatil splatnú daň či poistné, hoci tak urobiť mohol, je pre naplnenie formálnych znakov základnej skutkovej podstaty bez právneho významu a jeho motív nevylučuje ani úmyselné zavinenie vo vzťahu k tomu, že cielene nezaplatil splatnú daň alebo poistné, nakoľko dal prednosť úhrade iných svojich výdavkov. V prejednávanej veci nie je sporné ( najmä po dôslednom vykonaní znaleckého dokazovania), že obžalovaný zadržal, neodviedol a tiež nezaplatil splatné poistné na sociálne poistenie v rozsahu, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, hoci takúto povinnosť mal v zmysle § 141 ods.2 a § 142 ods.1 Zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Obžalovaný o tejto svojej povinnosti vedel, avšak bránil sa tým, že nemal dostatok finančných prostriedkov na úhradu poistného z dôvodu druhotnej platobnej neschopnosti. Táto obrana obžalovaného bola vyvrátená znaleckým posudkom, z ktorého vyplynulo, že finančné prostriedky na zaplatenie vyrubeného poistného mal a tieto skutočnosti ani neboli ďalej riešené z dôvodu, že absentovali k tomu ďalšie podklady, boli neuhradené, preto netvorili ani disponibilné zdroje. Pokiaľ obžalovaný spochybňuje hodnovernosť znaleckého posudku resp. jeho správnosť, krajský súd má za to, že v praxi nie je potrebné v každom prípade objasňovať otázku solventnosti znaleckým dokazovaním. V niektorých prípadoch v praxi postačilo dokazovanie len napr. prostredníctvom výpisov z bankových účtov v kombinácii s podanými daňovými priznaniami. Z hľadiska posúdenia solventnosti nie je podstatný konečný hospodársky výsledok daňového subjektu, ktorý je určovaný ako rozdiel medzi príjmami a výdavkami (pri dani z príjmov), pretože ten má význam len z hľadiska vymedzenia základu dane z príjmov a výšky následnej daňovej povinnosti. Nevykázanie zisku alebo vykázanie minimálneho zisku nemusí znamenať, že daňový subjekt je bez finančných prostriedkov a nemá finančné prostriedky na uhradenie poistného lebo môže byť dôsledkom napríklad len vhodného využitia daňovej optimalizácie.
Okresný súd správne vyhodnotil znalecký posudok a správne zistil, že obžalovaný mal dostatok finančných prostriedkov na úhradu poistného v žalovanom období, keď tomuto záveru zodpovedajú aj daňové priznania nasvedčujúce na to, že v rozhodujúcom období aj po odpočítaní výdavkov vykázal taký zisk, z ktorého bolo možné uhradiť vyrubené poistné. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného ohľadom nepreukázania úmyslu spočívajúceho v zadovážení sebe alebo inému neoprávnený prospech, odvolací súd uvádza, že skutková podstata žalovaného trestného činu, resp. žalovaných trestných činov nevyžaduje, aby si konateľ právnickej osoby tieto odvody ponechal a použil pre svoju vlastnú potrebu ako fyzická osoba, ale postačuje, aby ich použil v prospech iného, teda napríklad aj v prospech spoločnosti, v ktorej je konateľom na úhradu iných potrieb spoločnosti na úkor veriteľa, v danom prípade Sociálnej poisťovne. Keďže všetky dôkazy preukazujúcu vinu obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani odvolací súd nezistil dôvod týmto neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutkov z I. stupňového rozsudku v celom rozsahu. V súvislosti s tým je potrebné poukázať na to, že krajský súd sa nemohol stotožniť s námietkami obžalovaného, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi nevyhnutnými pre uznanie viny, nakoľko dôkazy ktoré vo veci vykonal i podľa názoru krajského súdu v dostatočnej miere postačujú na vyslovenie jednoznačných záverov o vine tak, ako vyplývajú z výsledkov vykonaného dokazovania a v konečnom dôsledku i tým spôsobom, ako sú premietnuté vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Na základe obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že súd I. stupňa vykonal aj ohľadom výroku o treste dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, keď oboznámil nielen odpis registra trestov
obžalovaného, ale aj výpis z evidencie priestupkov a správu o povesti, pričom uvedené dôkazy správne a v súlade so zákonom vyhodnotil. Z odôvodnenia rozsudku sú zrejmé i úvahy súdu I. stupňa, ktorými sa spravoval pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, ako aj pri rozhodovaní o existencii poľahčujúcich resp. priťažujúcich okolností. Okresný súd správne ustálil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona, keď prihliadol na jeho doterajší bezúhonný život a správne zistil aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona spočívajúcu v tom, že spáchal viac trestných činov. Rovnako správne pri rozhodovaní o druhu trestu okresný súd dospel k záveru, že vzhľadom na zistenie vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a to najmä na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného, nie je na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného, nevyhnutný nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody. Na rozdiel od súdu I. stupňa dospel však odvolací súd k záveru, že v prejednávanej veci prichádza do úvahy mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona. Tento záver založil odvolací súd po komplexnom vyhodnotení všetkých na vec sa vzťahujúcich dôkazov, s prihliadnutím jednak na osobu obžalovaného ( ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný ani priestupkovo prejednávaný, v mieste bydliska je hodnotený kladne), ako i na časový odstup od času spáchania skutkov, od ktorých uplynula doba cca 8 rokov s poukazom na ustálenú judikatúru ESĽP, a tiež na špecifické okolnosti danej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výsledky znaleckého dokazovania, z ktorého vyplynulo, že v prejednávanom prípade neboli zistené žiadne také dispozície obžalovaného s majetkom spoločnosti, ktoré by nesúviseli s podnikateľskou činnosťou ( čo býva špecifikom takéhoto druhu trestnej činnosti, keď vedenie spoločnosti zužuje majetkovú podstatu spoločnosti na prospech vlastných výdavkov), doposiaľ preukázanú disciplinovanosť v platení odvodov v rozsahu niekoľkých stoviek tisíc eur za približne 12 rokov fungovania spoločnosti, ako i snahu obžalovaného o jej záchranu ( a to i pracovných miest zamestnancov, ktorých mzdy uprednostnil pred odvodmi určenému subjektu). Uvedené zistenia znalkyne síce nezakladali možnosť priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. g/ Trestného zákona spočívajúce v tom , že trestný čin obžalovaný spáchaný v dôsledku núdze, ktorý sám nespôsobil, nakoľko aj odvolací súd má za to, že obžalovaný mal možnosť vlastným konaním podnikateľskú činnosť bez ďalšieho navyšovania dlžôb ukončiť, no doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú takým okolnostiam prípadu a pomerom obžalovaného ako objektu trestu, ktoré odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestnej sankcie. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti okresným súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody na samej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení, ako i trest zákazu činnosti týkajúci sa oprávnenia vykonávať podnikateľskú činnosť na dobu 6 rokov, by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne, preto rozhodol o treste obžalovaného postupom podľa § 322 ods.3 Tr. por. sám tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keď mal za to, že takýto „mimoriadne znížený“ trest zodpovedá všetkým kritériám rozhodujúcim pre ukladanie trestov v zmysle § 34 Trestného zákona.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.