Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-35-2019.pdf
PDF · 120.2 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/35/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: OIL OÁZA, s.r.o., so sídlom Gútska 34, Nesvady, IČO: 36 537 250, zastúpený: JUDr. Adriana Pukaj Kerestešová, advokátka, so sídlom Štefánikova trieda 30, Nitra, IČO: 44 140 045, proti žalovanému: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, V., zastúpený: JUDr. Ondrej Tóth, advokát, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 36 103 462, o zaplatenie 9.700,-- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/307/2017 - 113 zo dňa 24. januára 2019 proti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a proti výroku o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/307/2017 - 113 zo dňa 24. januára 2019 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno rozsudkom č. k. 5Cb/307/2017 - 113 zo dňa 24.01.2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.700,-- eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 24.04.2017 zo zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom v rozsudku súd prvej inštancie konanie o protinávrhu žalovaného proti žalobcovi na zaplatenie 14.700,-- eur s príslušenstvom zastavil. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú výšku náhrady trov konania.
2. Súd prvej inštancie poukázal na obsah žaloby zo dňa 27.12.2017, ktorú žalobca odôvodnil tým, žalobca bol obchodnou spoločnosťou s tromi spoločníkmi, pričom účasť jedného z nich - žalovaného bola zrušená rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/155/2016 - 75 zo dňa 12.09.2017. Žalovaný sa zároveň vzdal funkcie konateľa žalobcu, čoho účinky nastali v zmysle § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka dňom 13.12.2016.
Následne potom, ako žalovaný dňa 16.06.2016 požiadal súd o zrušenie jeho účasti u žalobcu a potom, ako dňa 12.09.2016 doručil žalobcovi a spoločníkom svoje vzdanie sa funkcie konateľa, previedol žalovaný dňa 23.11.2016 (teda v čase, keď ešte súd nerozhodol o zrušení jeho účasti u žalobcu) z bankového účtu žalobcu (L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) v prospech svojho súkromného bankového účtu (L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) peňažné prostriedky patriace žalobcovi vo výške 9.700,-- eur. Dôkazom tohto tvrdenia žalobcu je platobný príkaz na úhradu zo dňa 23.11.2016, v ktorom je ako správa pre príjemcu uvedené: „záloha z vyporiadacieho podielu pre spoločníka S. S.“. Aplikujúc predmetnú
zákonnú úpravu, ako aj prednostnú úpravu v spoločenskej zmluve na tento spor, žalovanému vzniká právo na vyrovnací podiel až dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení jeho účasti u žalobcu, keď jeho výplatu v zmysle dojednania v spoločenskej zmluve zabezpečuje konateľ žalobcu na základe výsledkov riadnej účtovnej závierky za rok, v ktorom účasť spoločníka zanikla (v tomto prípade účtovnej závierky žalobcu za rok 2017), a to do troch mesiacov od jej schválenia.
Keďže na vyplatenie sumy 9.700,-- eur ako zálohy na svoj vyrovnací podiel, preto žalovaný nemal žiaden právny dôvod, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, vydania ktorého sa žalobca podanou žalobou domáhal spolu s úrokmi z omeškania.
3. Žalovaný si po začatí konania v odpore proti platobnému rozkazu voči žalobcovi uplatnil vzájomnou žalobou nárok na zaplatenie 14.700,-- eur s príslušenstvom, ktorý však následne vzal v celom rozsahu späť.
4. Súd prvej inštancie svoje skutkové zistenia v odôvodnení rozsudku zhrnul nasledujúcim spôsobom.
Žalobca je obchodnou spoločnosťou, založenou dňa 27.06.2000 písomnou spoločenskou zmluvou troma spoločníkmi: 1. žalovaným s obchodným podielom vo výške 50 %, ktorý podiel zodpovedá jeho peňažnému vkladu v sume 3.320,-- eur do základného imania žalobcu, 2. M. M., trvale bytom F. XX, XXX XX W., s obchodným podielom vo výške 25 %, a 3. X. M., trvale bytom F. XX, XXX XX W., s obchodným podielom vo výške 25 %, ktorí spoločníci odo dňa 25.07.2000, keď bol žalobca zapísaný do Obchodného registra Okresného súdu Nitra v oddiele Sro, vložka č. 12028/N, vykonávali zároveň aj funkciu konateľov žalobcu so samostatným spôsobom konania v mene žalobcu. Z vážnych zdravotných dôvodov podal žalovaný dňa 16.06.2016 na Okresov súd Komárno návrh na zrušenie jeho účasti ako spoločníka u žalobcu, o ktorom rozhodol súd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/155/2016-75 zo dňa 12.09.2017, tak, že zrušil účasť žalovaného u žalobcu. Právoplatnosť čo do zrušenia účasti spoločníka v spoločnosti nadobudol dňa 19.10.2017. Po podaní vyššie uvedeného návrhu na zrušenie účasti žalovaného u žalobcu sa žalovaný zároveň pre svoj nepriaznivý zdravotný stav písomnosťou zo dňa 05.09.2016 vzdal funkcie konateľa žalobcu, ktoré vzdanie sa funkcie žalovaným bolo doručené žalobcovi, ako aj ostatným spoločníkom M. M. a X. M. dňa 12.09.2016. Funkcia konateľa u žalobcu pritom žalovanému zanikla s účinnosťou odo dňa 13.12.2016, a to márnym uplynutím trojmesačnej lehoty podľa § 66 odsek 2 Obchodného zákonníka. Následne žalovaný dňa 23.11.2016 (teda v čase, keď ešte súd nerozhodol o zrušení jeho účasti u žalobcu) z bankového účtu žalobcu (L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) v prospech svojho súkromného bankového účtu (L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX) poukázal peňažné prostriedky patriace žalobcovi vo výške 9.700,-- eur. Dôkazom tohto tvrdenia žalobcu je platobný príkaz na úhradu zo dňa 23.11.2016, v ktorom je ako správa pre príjemcu uvedené: „záloha z vyporiadacieho podielu pre spoločníka S. S.“. Žalobca v roku 2016 nevykonával v podstate už žiadnu podnikateľskú činnosť a aj výsledok jeho hospodárenia za účtovné obdobie 2016 predstavoval - 58.442,-- eur. Žalovaný nárok žalobcu čo do istiny uznal, čo do výšky ako i čo do dôvodu.
5. Svoje právne závery súd prvej inštancie uviedol citáciou nasledujúcich ustanovení právnych predpisov a ustanovení spoločenskej zmluvy žalobcu:
Podľa § 150 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka: spoločníkovi, ktorého účasť v spoločnosti súd zrušil, vzniká právo na vyrovnací podiel (§ 61 ods. 2 a 3), pričom vyrovnací podiel sa vypočíta pomerom splateného vkladu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 61 odsek 2 Obchodného zákonníka: pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu (ďalej len „vyrovnací podiel"). Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zaniká účasť spoločníka v spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje niečo iné. Vyrovnací podiel sa vyplatí v peniazoch, ak zákon alebo spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú iný spôsob vyrovnania podielu.
Podľa § 61 odsek 3 Obchodného zákonníka , ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak, právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom
zanikla účasť, spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto riadna individuálna účtovná závierka schválená nebola, uplynutím troch mesiacov odo dňa, keď mala byt' schválená.
Podľa čl. XXXVI. bod 1/ Spoločenskej zmluvy zo dňa 27.06.2000 „spoločník, ktorého účasť počas trvania spoločnosti zanikla, jeho dedič alebo právny nástupca, pokiaľ sa jeho obchodný podiel stal voľným, má právo na vyplatenie vyporiadacieho podielu“.
Podľa čl. XXXVI. bod 2/ Spoločenskej zmluvy zo dňa 27.06.2000 „výplatu vyporiadacieho podielu zabezpečuje konateľ na základe výsledkov riadnej účtovnej závierky za rok, v ktorom účasť spoločníka zanikla, do 3 mesiacov od jej schválenia, pokiaľ sa s oprávnenou osobou nedohodne na inom termíne a inom spôsobe“. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka
(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 517 Občianskeho zákonníka
(1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
(2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 282 CSP ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.
Podľa § 285 CSP odôvodnenie rozsudku pre uznanie nároku obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie nároku.
6. Súd prvej inštancie následne konštatuje, že na pojednávaní dňa 24.01.2019 došlo ku kvalifikovanému uznaniu časti nároku žalobcu žalovaným, a to v časti žalovanej istiny 9.700,-- eur bez príslušenstva tvoreného úrokmi z omeškania. Keďže žalobca navrhol v tejto časti rozhodnúť rozsudkom pre čiastočné uznanie nároku žalovaným, súd prvej inštancie v tejto časti tak aj rozhodol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalovanú istinu 9.700,-- eur.
7. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal otázkou dôvodnosti žaloby v časti o zaplatenie úrokov z omeškania. Súd ustálil, že žalobou uplatnené právo na peňažné plnenie má charakter práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor. Rozhoduje skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Žalovaný sa preto v danom prípade bezdôvodne obohatil momentom poukázania finančných prostriedkov z účtu žalobcu na svoj účet. Žalobca si však počiatok omeškania určil tak, že datoval omeškanie dňom, kedy žalovaný zastúpený právnym zástupcom zaslal vyjadrenie žalobcovi (24.04.2017). Keďže táto lehota nie skoršia, než zákonom daná, súd ako počiatok omeškania určil práve tento moment vychádzajúc z dispozitívneho úkonu žalobcu. Námietky žalovaného, že chcel vydať predmet bezdôvodného obohatenia žalobcovi, avšak to nebolo možné, súd považoval za účelové. Je síce pravdou, že žalobca nemal zriadený účet v peňažnom ústave od 13.12.2016, táto skutočnosť však nie je dostatočným dôvodom na nevydanie predmetu bezdôvodného
obohatenia, najmä keď žalovanému nič nebránilo zaslať finančné prostriedky na sídlo spoločnosti, alebo ich osobne zaplatiť v pokladni. Účelovosť predmetných tvrdení preukazuje samotné správanie žalovaného, ktorý nárok žalobcu od počiatku popieral, spochybňoval a považoval za nedôvodný. Svoj postoj zmenil až na pojednávaní konanom dňa 24.01.2019. Preto súd považoval za málo pravdepodobné, že napriek nesúhlasu s nárokom žalobcu by chcel finančné prostriedky dobrovoľne vrátiť.
Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažnej povinnosti, súd mu uložil povinnosť zaplatiť zákonné úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po doručení výzvy až do jeho skutočného zaplatenia. Výšku úroku z omeškania súd ustálil podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., platného v čase omeškania. Výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
8. Napokon súd prvej inštancie skúmal žalovaným požadovanú možnosť vykonania peňažného plnenia v splátkach. Vychádzal pritom z ustanovenia § 232 ods. 3 CSP a skonštatoval, že žalovaný nepreukázal splnenie podmienok na umožnenie splatiť dlh v splátkach (nepreukázal tomu zodpovedajúce majetkové pomery), a keďže žalobca s touto možnosťou nesúhlasil, súd návrhu žalovaného nevyhovel a uložil povinnosť zaplatiť dlh v celosti.
9. Keďže žalovaný svoj vzájomný návrh o zaplatenie 14.700,-- eur vzal v celom rozsahu späť a žalobca so späťvzatím súhlasil, súd prvej inštancie podľa § 144 a nasl. CSP konanie o vzájomnej žalobe zastavil.
10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 CSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. Vzhľadom na požiadavku žalovaného, podľa ktorej by v danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania mal byť aplikovaný § 257 CSP, súd poznamenal, že podľa tohto ustanovenia súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd v predmetnom konaní dôvody hodné osobitného zreteľa nevidel ani v povahe veci a ani v okolnostiach sporu. Žalovaný svojím správaním dal dôvod na podanie žaloby, nakoľko nárok žalobcu od počiatku popieral. Svoj postoj zmenil až na ústnom pojednávaní. V prípade ochoty spolupracovať so žalobcom by súdny spor nemusel existovať, nakoľko na posúdenie dôvodnosti návrhu stačila spolupráca na zistenie stavu hospodárenia žalobcu. Z uvedených dôvodov zákonné podmienky na použitie ustanovenia § 257 v danom prípade naplnené neboli. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.
11. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včasné odvolanie. Z odôvodnenia tohto odvolania je zrejmé, že žalovaný ním napadol rozsudok prvoinštančného súdu v časti meritórneho rozhodnutia výlučne vo vzťahu k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania a v časti rozhodnutia o nároku náhradu trov konania.
12. Žalovaný argumentoval tým, že aj v prípade ochoty vrátiť žalovanú sumu 9.700,-- eur žalobcovi, mal žalovaný znemožnené uskutočniť takúto platbu. Stalo sa tak zrušením oboch bankových účtov žalobcu koncom roka 2016. Zákonom č. 394/2002 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti účinným od 01.01.2013 bol pritom zakotvený zákaz vykonávať platby v hotovosti presahujúce 5.000,-- eur, ak je odovzdávajúcim alebo preberajúcim platby fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú alebo inú zárobkovú činnosť alebo právnická osoba. Takýto zákaz sa vzťahuje nielen na platby za predaj tovaru a poskytovanie služieb, ale aj na platby pôžičiek, plnenie záväzkov, vklady spoločníkov do základného imania, vyplácanie podielov na zisku, platby záloh a preddavkov a pod.. Na základe toho považuje žalovaný za jednoznačné, že platba sumy 9.700,-- eur mohla byť a aj v súčasnosti môže byť žalovaným uskutočnená výlučne formou bezhotovostného prevodu na účet žalobcu, ktorý však už bol koncom roka 2016 žalobcom zrušený. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že vzhľadom na genézu sporu, osobné pomery žalovaného a s poukazom na rozhodujúci podiel konateľov žalobcu na vzniku a priebehu sporu v tomto konaní, boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Okrem už spomenutej nemožnosti poskytnutia bezhotovostného plnenia zo strany žalovaného žalobcovi (pre zrušenie jeho bankových účtov) žalovaný poukazoval na to, že v priebehu roka 2016 viackrát požadoval od konateľov žalobcu, aby mu bolo umožnené nahliadnutie do účtovnej agendy žalobcu, čo však bolo odmietnuté. S poukazom na to žalovaný až po predložení daňového priznania žalobcu za rok 2016 právnym zástupcom žalobcu mal jedinú možnosť až dodatočne prehodnotiť svoj postoj týkajúci sa svojej vzájomnej žaloby, a teda svoju vzájomnú žalobu mohol zobrať späť až na súdnom pojednávaní.
Dovtedy nemal žiadny prístup k informáciám o hospodárení a daňovom priznaní žalobcu. Žalovaný je po krvácaní do mozgu v roku 2014 so zostatkovým ťažkým neurologickým deficitom motorickej a mentálnej zložke, následkom prekonanej mozgovej príhody je žalovaný pripútaný k invalidnému vozíku a odkázaný na celodennú opateru. Vzhľadom na postupné zhoršovanie celkového stavu žalovaného je nutné v dvojmesačných intervaloch zabezpečovať pre neho rehabilitačné liečenia v súkromnom rehabilitačnom zariadení, čo je mimoriadne nákladné. Žalovaný tiež namietal, že z predložených dôkazov a vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázateľný podiel oboch strán a vzniku a priebehu sporu.
13. Z uvedených dôvodov sa žalovaný svojím odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Z podania žalovaného doručeného súdu prvej inštancie 09.04.2019, ktorým podal sťažnosť proti uzneseniu súdneho úradníka o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, je zrejmé, že samotný žalovaný považuje svoje odvolanie voči rozsudku za smerujúce výlučne proti povinnosti zaplatiť úroky z omeškania a proti výroku o nároku na náhradu trov konania.
15. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti (uloženej povinnosti platiť úrok z omeškania a v časti výroku o nároku na náhradu trov konania) označil za vecne správny. K odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej žalobca zrušením bankových účtov znemožnil žalovanému v období od decembra 2016 do apríla 2019 zaplatiť istinu žalovaného dlhu, uviedol nasledovné. Poukázal na ustanovenie § 377 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého peňažný záväzok plní dlžník na svoje nebezpečenstvo a náklady v sídle alebo mieste podnikania, prípadne bydlisku veriteľa, ak zmluva alebo tento zákon neustanovujú inak a na ustanovenie § 339 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že peňažný záväzok možno tiež platiť v banke veriteľa v prospech jeho účtu, ak to nie je v rozpore s platobnými podmienkami dojednanými medzi stranami a že peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo, ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak. Peňažný ústav je preto len jedným zo zákonných miest plnenia peňažného dlhu, avšak zákon výslovne nestanovuje, že dlžník je povinný splniť dlh výlučne iba prostredníctvom banky, teda bezhotovostným prevodom v prospech bankového účtu veriteľa, ani neukladá veriteľovi povinnosť zriadiť si bankový účet za účelom splnenia peňažného dlhu zo strany dlžníka. Vychádzajúc zo skutkového stavu v tejto veci možno konštatovať, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom neexistovala dohoda o mieste plnenia dlhu a žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca si zrušil svoje bankové účty, nakoľko už nevykonával žiadnu podnikateľskú aktivitu, z ktorého dôvodu neprichádzalo do úvahy splnenie záväzku platením prostredníctvom banky žalobcu ako veriteľa. Obrana žalovaného v tomto smere je preto iba tendenčná, nakoľko je zrejmé, že žalovaný sa ani len nepokúsil splniť si svoj peňažný záväzok voči žalobcovi iným zákonným spôsobom, napríklad prostredníctvom pošty alebo uložením peňazí v zodpovedajúcej hodnote na náklady žalobcu do notárskej úschovy za účelom splnenia záväzku. Žalovaný ďalej argumentuje tým, že „s poukazom na ustanovenie zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, vzhľadom na výšku platby nad sumu 5.000,-- eur žalovaným, mal iba jedinú možnosť, a to túto platbu uskutočniť na účet žalobcu“. Táto argumentácia je však absolútne v rozpore s citovaným zákonom, pričom len potvrdzuje presvedčenie žalobcu o účelovej snahe žalovaného vyhnúť sa zákonným dôsledkom jeho omeškania s úhradou dlhu žalobcovi. Vo väzbe na túto argumentáciu žalovaného je potrebné poukázať na § 8 zákona č. 394/2012 Z. z., v ktorom ustanovení sú taxatívne vymenované výnimky z porušenia tohto zákona: a) pri poskytovaní platobných služieb, poštových služieb a poštového platobného styku. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na príklad uvedený v článku 3 Pokynu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky k uplatňovaniu zákona č. 394/2012 Z. z.: „Podnikateľ uhradí na základe zmluvy o dielo samostatne zárobkovo činnej osobe (SZČO) dohodnutú odmenu 7 000,-- € za vykonané grafické práce poštovou poukážkou, nakoľko táto SZČO nemá zriadený účet. Nedošlo k porušeniu zákona - poštový platobný styk, napriek tomu, že patrí medzi platenie v hotovosti, je zaradený medzi výnimky z porušení zákona.“ Takýmto spôsobom preto žalovaný mal možnosť plniť svoj peňažný záväzok voči žalobcovi prostredníctvom pošty, prípadne mohol využiť možnosť uloženia dlžnej sumy v celosti do notárskej úschovy, nakoľko v súvislosti s úschovou peňazí zákon č. 394/2012 Z. z. stanovuje § 8 ods. 1 písm. i) rovnako výnimku zo zákazu platieb v hotovosti. Žalovaný však ani jednu z týchto zákonných možností splnenia dlhu nevyužil a takýmto konaním iba predlžoval svoje omeškanie so splnením záväzku. V
kontexte uvedeného považoval žalobca za potrebné zdôrazniť, že žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi až na pojednávaní dňa 24.01.2019; dovtedy bola otázka nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému medzi stranami sporná. O tomto svedčí aj samotný postup žalovaného po podaní žaloby, ktorý si vzájomnou žalobou proti pohľadávke žalobcu uplatnil svoju domnelú pohľadávku, ktorú svoju vzájomnú žalobu vzal žalovaný späť až na predmetnom pojednávaní. S poukazom na všetky tieto skutočnosti a účelovú obranu žalovaného je žalobca toho názoru, že mu vzniklo právo požadovať od žalovaného zákonné úroky z omeškania, a to až do dňa 04.04.2019, kedy zo strany žalovaného došlo k splneniu dlhu voči žalobcovi. V tomto smere preto považuje žalobca rozsudok súdu prvej inštancie za správny, zákonný a spravodlivý.
16. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v časti výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že žalovaným tvrdené skutočnosti nezakladajú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre uplatnenie § 257 CSP a naviac vôbec nevysvetľujú, z akého dôvodu žalovaný nesplnil svoj peňažný záväzok voči žalobcovi ešte pred podaním žaloby. Hoci sa žalovaný bránil tým, že žalobca nemal zriadený bankový účet, na ktorý by mohol plniť, faktom zostáva, že ak žalovaný uznával ešte pred podaním žaloby oprávnenosť nároku (čo však z jeho písomných reakcií na výzvy žalobcu na zaplatenie a ani z odporu proti platobnému rozkazu nevyplýva), mohol svoj záväzok voči nemu vysporiadať iným vyššie uvedeným zákonným spôsobom. Žalobca opakovane zdôraznil, že žalovaný svoj nárok voči žalobcovi uznal až na pojednávaní dňa 24.01.2019.
Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na sociálnu situáciu u žalovaného a jeho zdravotný stav, treba uviesť v tomto kontexte, že pri skúmaní existencie sociálnych dôvodov ako dôvodov hodných osobitného zreteľa, je súd povinný skúmať nielen sociálnu situáciu strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj sociálnu situáciu sporovej strany, úspešnej strany sporu, ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu trov súdneho konania plniť. V tomto smere poukazuje žalobca na to, že aj v konaní jednoznačne predloženými účtovnými uzávierkami preukázal, že žalobca má záporný hospodársky výsledok, teda je vo finančnej strate, nevlastní žiaden hodnotný hmotný, či nehmotný majetok, na rozdiel od žalovaného, ktorý má príjem zo starobného dôchodku a ako potvrdil jeho právny zástupca na pojednávaní vo veci samej dňa 24.01.2019, je na rozdiel od žalobcu dokonca aj vlastníkom nehnuteľností.
17. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania.
18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 03.10.2019 bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach podaného odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.
19. Napriek skutočnosti, že advokát žalovaného odvolacím petitom žiadal zrušenie napadnutého rozsudku, čo by mohlo evokovať, že žalovaný odvolanie podáva voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, v skutočnosti tomu tak evidentne nie je. Z obsahu podaného odvolania totiž jednoznačne vyplýva, že žalovaný uloženú povinnosť na plnenie napáda výlučne v časti príslušenstva tvoreného úrokom z omeškania, a nie v časti žalovanej istiny (v ktorej bolo napokon rozhodnuté rozsudkom pre čiastočné uznanie nároku). Okrem toho odvolanie žalovaného smerovalo už iba voči výroku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Uvedený rozsah odvolania napokon žalovaný potvrdil aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu o poplatkovej povinnosti za podané odvolanie.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.
21. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom odvolaní už neprichádza so žiadnymi
novými tvrdeniami, rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení dáva vyčerpávajúcu odpoveď na všetky žalovaným použité prostriedky procesnej obrany, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje.
22. V rámci zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3) považuje odvolací súd za potrebné uviesť naviac nasledovné. Žalovaný svoju obranu proti povinností platiť žalobcovi úroky z omeškania v podanom odvolaní postavil na námietke, že to bol žalobca, ktorý zrušením bankových účtov znemožnil žalovanému zaplatiť istinu žalovanej pohľadávky bezhotovostným spôsobom, pričom žalovaný vzhľadom na úpravu obsiahnutú v zákone č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti nemal dovolené svoj dlh vyrovnať hotovostnou platbou.
23. Podľa § 2 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, na účely tohto zákona sa platbou v hotovosti rozumie odovzdanie bankoviek alebo mincí v hotovosti v mene euro alebo bankoviek alebo mincí v hotovosti v inej mene odovzdávajúcim a prijatie tejto hotovosti príjemcom.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zakazuje sa platba v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 5000 eur, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zakazuje sa platba v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 15 000 eur, medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi.
Podľa § 5 citovaného zákona, ak došlo k porušeniu zákazu podľa § 4, nie je tým dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe, ktorých sa vykonáva platba v hotovosti.
Podľa § 8 citovaného zákona sa zákaz podľa § 4 sa nevzťahuje na platby v hotovosti odovzdané alebo prijaté a) pri poskytovaní platobných služieb, poštových služieb a poštového platobného styku, i) v súvislosti so súdnym konaním, v súvislosti s úschovou peňazí, pri exekúcii alebo výkone rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 8 zákona č.324/2011 Z. z. o poštových službách, poštový platobný styk je dodanie peňazí podľa údajov v poukaze poštového platobného styku (ďalej len „poštový poukaz“) poukázaných odosielateľom adresátovi na výplatu v hotovosti alebo sprostredkovaním pripísania na bankový účet.
Podľa § 339 ods. 2 Obchodného zákonníka peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak.
Podľa § 68a ods. 1 zákona č. 323/1992 o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) notár na žiadosť zložiteľa prijme do úschovy listinu, peniaze a hnuteľnú vec na účely splnenia záväzku podľa osobitného predpisu.
Podľa § 568 Občianskeho zákonníka, ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo, ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku. Vynaložené potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.
24. Z ustanovení právnych predpisov citovaných v odseku 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia o odvolaní je zrejmé, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého mu žalobca znemožnil splnenie žalovaného dlhu zrušením svojich bankových účtov, keďže za tejto situácie mu už nemohol poskytnúť bez porušenia zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti plnenie, keďže v zmysle § 4 tohto zákona mohol plnenie vzhľadom na jeho výšku poskytnúť len bezhotovostne, nezodpovedá skutočností. Právna úprava obsiahnutá § 8 písm. a) a i) predmetného zákona mu totiž ponúkala dve možnosti splnenia jeho peňažného dlhu aj v situácii, ktorá vznikla zrušením bankových účtov žalobcu. Žalovaný tak mohol platbu vykonať pomocou poštového platobného styku upraveného zákonom č. 324/2001 Z. z. o poštových službách alebo založením peňažnej hotovosti do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku v zmysle § 68a Notárskeho poriadku, pričom oba spôsoby splnenia záväzku sa podľa explicitnej právnej úpravy
obsiahnutej v § 8 zákona č. 394/2012 Z. z. za porušenie zákazu hotovostnej platby vyplývajúceho z § 4 tohto zákona nepovažujú. Za týchto okolností nezostáva než konštatovať, že žalovaný v prípade ochoty plniť (ktorú však popieral ešte aj v odpore proti platobnému rozkazu), mal vytvorený zákonný rámec na včasné splnenie svojho dlhu bez porušenia zákazu bezhotovostnej platby aj za situácie, že žalobca po dlhšiu dobu nedisponoval bankovým účtom. Neopodstatnené tvrdenia žalovaného o opaku, preto na dobu jeho omeškania konštatovanú súdom prvej inštancie, nemajú žiadny vplyv a rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti je preto potrebné považovať za vecne správne.
25. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného voči výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania, považuje odvolací súd nad rámec odôvodnenia tohto výroku súdom prvej inštancie uviesť už iba to, že žalovaný vo svojom odvolaní neprezentoval žiaden taký dôvod, ktorý by bolo možné považovať za dôvod osobitného zreteľa umožňujúci v zmysle § 257 CSP výnimočne nepriznať v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd v tomto smere tiež zdôrazňuje, že žalovaný nepreukázal ani svoje tvrdenia o svojej nepriaznivej majetkovej situácii.
26. V ostatnom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP ako vecne správne potvrdil.
28. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v súvislosti s § 262 ods. 1 a § § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.